Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 344/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. J., D., zastúpeného spoločnosťou N., s. r. o., G., v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. N., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -121 z 2. augusta 2011

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -128 z 30. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012

doručená sťažnosť A. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -121 z 2. augusta 2011

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -128

z 30. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

podaným okresnému súdu 3. mája 2011 domáhal proti odporcovi – spoločnosti Slovenské

elektrárne, a. s., zaplatenia sumy 497 000 € s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mu mala

vzniknúť neoprávneným užívaním jeho zlepšovacieho návrhu odporcom. Po výzve

okresného súdu z 12. mája 2011 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania

v sume 16 596,50 € pod následkom zastavenia konania sťažovateľ podaním doručeným

okresnému súdu 27. mája 2011 požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku. Okresný súd

uznesením č. k. -121 z 2. augusta 2011 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal, pretože po oboznámení sa s jeho osobnými a majetkovými pomermi

a vzhľadom na charakter uplatneného nároku dospel k záveru, že majetkové pomery

sťažovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže je „vlastníkom,

resp. podielovým spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností nezanedbateľnej všeobecnej

hodnoty, pričom... má zároveň možnosť získať finančné prostriedky nakladaním so svojím

majetkom, ktorý bezprostredne neslúži na uspokojovanie jeho životných potrieb

na bývanie“. Keďže sa sťažovateľ nevedel stotožniť so závermi okresného súdu, podal proti

jeho rozhodnutiu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -128

z 30. septembra 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom uviedol, že ho

považuje za správne, pretože sťažovateľ „disponuje majetkom, ktorý nie je určený priamo

na napĺňanie jeho životných potrieb a jeho dispozíciou by mohol získať finančné prostriedky

na splnenie povinnosti zaplatiť súdny poplatok“. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

dovolanie podľa (ďalej aj „OSP“), ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 22. februára 2012 odmietol z dôvodu, že v danom prípade dovolanie nie

je podľa prípustné a vady uvedené v zistené neboli; s poukazom

na právnu úpravu dovolacieho konania sa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že s predmetným záverom a konštatovaním

krajského súdu taktiež nemožno súhlasiť a jeho rozhodnutím došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktoré

spočíva predovšetkým v nesprávnom výklade a aplikácii ustanovenia .

Sťažovateľ poukázal na to, že predmetný súdny poplatok viac ako 40-násobne presahuje

výšku jeho mesačného dôchodku. Požiadavka na zaplatenie súdneho poplatku je v rozpore

s ustanoveniami a zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ktorou je Slovenská republika viazaná), ktorý sa problematikou

primeranej rovnováhy medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom

účastníkov konania na potvrdení správnosti ich nároku prostredníctvom súdov, resp.

neprimeraného obmedzenia práva účastníkov konania na prístup k súdu zaoberal vo svojich

v rozhodnutiach č. 282249/95 z 19. júna 2001 a č. 73547/01 z 26. júla 2005. Sťažovateľ trvá

na tom, spĺňa všetky predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Nemá dostatočné

finančné prostriedky na úradu vyrubeného súdneho poplatku, a to z dôvodov, ktoré uviedol

tak vo svojej žiadosti, ako aj v podanom odvolaní. Všeobecné súdy sťažovateľom tvrdené

skutočnosti a predložené dôkazy neoverovali a riadne nezistili skutkový stav veci, ale

nesprávne vychádzali iba zo skutočnosti, že je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom určitých

nehnuteľností, ktoré neužíva a ktorých hodnotu ani nezisťovali. Následkom nezaplatenia

súdneho poplatku bude zastavenie súdneho konania, t. j. sťažovateľ nebude môcť konať

pred súdom a domáhať sa svojho nároku, ktorý opiera o právoplatné súdne rozhodnutie

(ktorým bolo určené, že jeho návrh je zlepšovacím návrhom, pozn.).

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. -121 z 2. augusta 2011

a uznesením krajského súdu č. k. -128 z 30. septembra 2011 bolo porušené

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru, a aby

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -121 z 2. augusta 2011 a uznesením

krajského súdu č. k. -128 z 30. septembra 2011.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

č. k. -121 z 2. augusta 2011

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu domáhal podaním opravného prostriedku (odvolania),

o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

č. k. -128 z 30. septembra 2011

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára

2012 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť

v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel

k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom

ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov

konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu

konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

().

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ()

ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti

súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať.

Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým

pri rozhodovaní o žiadostiach, resp. o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku

súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme

bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010). Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych

poplatkov musí byť účastníkovi konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu

ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie

v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta

2010).

Krajský súd uznesením č. k. -128 z 30. septembra 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -121 z 2. augusta 2011, ktorým nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože to neodôvodňovali jeho

majetkové pomery. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu

v plnom rozsahu stotožnil a konštatoval jeho správnosť.

Je zrejmé, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha preskúmania uvedených rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme

všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ním podaných opravných prostriedkov

(odvolania a dovolania). V odvolaní sťažovateľ okresnému súdu v podstate vytýkal to, že sa

nevysporiadal so skutočnosťou, že jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok, ale svoje

rozhodnutie odôvodnil len tým, že sťažovateľ je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom

viacerých nehnuteľností, pričom závery okresného súdu o nakladaní s týmito

nehnuteľnosťami nevychádzajú z reálnych možností, keďže súčasná trhová situácia

v dôsledku hospodárskej krízy stagnuje a rozhodovanie o tejto otázke nie je vo „výlučnej“

kompetencii sťažovateľa. Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi všeobecných súdov

a ich rozhodnutia považuje za rozporné s právnou úpravou oslobodenia od súdnych

poplatkov vyplývajúcou z , so , ako aj

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

námietku porušenia označených práv založil výhradne na neúspechu v (procesnom) konaní

znamenajúcom pre neho negatívne rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského

súdu. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným v ich

rozhodnutiach a tvrdí, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom

na to, že v jeho prípade nejde o svojvoľné uplatňovanie práva a nemá dostatočné finančné

prostriedky na úhradu vyrubeného súdneho poplatku.

Ústavný súd konštatuje, že majetkové pomery sťažovateľa zisťoval okresný súd z ním

predloženého vyhlásenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch doloženého

príslušnými potvrdeniami o príjme, výpisom z bankového účtu, výpismi z listov vlastníctva

a inými dokladmi. Keďže okresný súd dospel k záveru (vyplývajúceho z odôvodnenia jeho

rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľa neodôvodňujú oslobodenie od súdnych

poplatkov, a teda nie je splnená jedna z podmienok podľa , jeho žiadosti

nevyhovel. Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že okresný súd nevyhodnotil jeho

celkové majetkové pomery na základe ním predložených podkladov, ani s tým, že napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore s citovanou právnou úpravou podľa

. Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľa nemôže

byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uvedené platí

osobitne v prípadoch, ak je sťažovateľ vlastníkom, resp. spoluvlastníkom viacerých

nehnuteľností, ktoré bezprostredne neslúžia na uspokojovanie jeho životných potrieb

a ktoré, ako sám uviedol, ani neužíva (ale môže nimi disponovať). Vhodnosť, resp.

výhodnosť prípadnej dispozície s nehnuteľnosťami s ohľadom na čas, miesto, osoby

spoluvlastníkov a pod. však nepatrí medzi kritériá, ktoré má všeobecný súd pri rozhodovaní

o oslobodení od súdnych poplatkov zohľadňovať. Takýto postup všeobecných súdov by

v konečnom dôsledku neprimerane zaťažil štát. Sťažovateľ ďalej namietal aj rozpor

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov so , čo však osobitne

nezdôvodnil, preto je právne irelevantné na túto jeho námietku reagovať. Ústavný súd

nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa o nesúlade judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva a napadnutých rozhodnutí oboch súdov. Sťažnosť v tejto časti považuje za zjavne

neopodstatnenú.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že oba vo veci

konajúce súdy postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu

základného práva na súdnu ochranu zakotveného v a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ

s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012