Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 719/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti C. s. r. o., P., Česká republika,

zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,

ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. 43 Cob

129/2013, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. a sp. zn. z 25.

júla 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti C., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.

zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. októbra 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti C.. s. r. o., P., Česká republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej spolu

aj „napadnuté konania“), ako aj jeho uzneseniami sp. zn. a sp. zn.

z 25. júla 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. SPR-HP 23-2013 z 19. júna 2013 uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 60 € a uznesením sp. zn. SPR-HP 17-2013 zo

6. júna 2013 súdny poplatok v sume 28 €, „za spracovanie hromadného podania podľa

položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že

uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Banská Bystrica a porušovateľ porušili právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny

proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,

ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli

podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní

podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k

skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť

alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto

druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha o súdnych

poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn.

a sp. zn. z 25. júla 2013 (ďalej aj „predmetné konania

a uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí krajského

súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

(bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. je jej predmetom uloženie

povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 60 € a vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp

18880/2013 ide o zaplatenie súdneho poplatku v sume 28 €, t. j. z hľadiska premetu sporu

ide v oboch prípadoch o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet veci

v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na

odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny

poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania

skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval v znení neskorších

predpisov o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy (Sadzobník súdnych poplatkov

položka 20 b) ) a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo

dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:

„... dňa 17. 06. 2013 bolo navrhovateľom o 10.25 hod. do podateľne okresného súdu

doručených 60 žiadostí podaní (resp. dňa 31. 05. 2013 bolo o 8.00 hod. do podateľne

okresného súdu doručených 28 žiadostí o predĺženie lehoty na žiadosť súdu o doplnenie

a/alebo opravu tlačiva návrhu) - odpovedi na žiadosť súdu o doplnenie a/alebo opravu

tlačiva návrhu k spisovým značkám 60 konaní (resp. 28 konaní). Právny zástupca

navrhovateľa v nich doplnil návrhy, ktorými si uplatnil právo na zaplatenie pohľadávok

podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje

európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a v ktorých mu okresný súd zaslal

žiadosti na doplnenie a/alebo opravu tlačiva návrhu (resp. požiadal okresný súd

o predĺženie lehoty). Uvedené podania preto okresný súd pripojil k už existujúcim spisovým

značkám presne špecifikovaným okresným súdom v pripojenom zozname, ktoré boli

založené do jednotlivých súdnych spisov podľa zoznamu založenom na č1. 4 a v nadväznosti

na tieto podania, ktoré okresný súd posúdil v súlade s / ako hromadné

podania, pretože prevyšovali v / , stanovený počet 10 podaní vyzval

navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku spolu vo výške 60,- Eur (resp. 28,- Eur), t. j.

za každé jedno podanie 1,- Eur podľa položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov k Zákonu

osudných poplatkoch č. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov.

Podľa / hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu

istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov k o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sa za spracovanie hromadného podania

platí za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie 1 euro.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne rozhodol,

keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa Položky 20b/

Sadzobníka súdnych poplatkov. Ustanovenie / a zavedenie Položky 20b/

Sadzobníka súdnych poplatkov , ktorým sa menil Občiansky súdny

poriadok nadobudlo účinnosť dňom vyhlásenia tohto zákona v Zbierke zákonov, čiastka

18/2013 dňa 28. 03. 2013, preto dňa 17. 06. 2013, kedy navrhovateľ doručil 60 podaní

(resp. dňa 31. 5. 2013 kedy navrhovateľ doručil 28 podaní) do podateľne súdu, spĺňalo

podanie navrhovateľa podmienky stanovené v ; preto je ho potrebné

považovať za hromadné podanie. Ide tak o podanie, ktoré podlieha spoplatneniu podľa

Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov k a poplatku za

výpis z registra trestov č. , ktoré ustanovenie už bolo v čase podania

hromadných podaní navrhovateľom účinné. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa

v odvolaní, že okresný súd uložil povinnosť platiť súdny poplatok navrhovateľovi v čase;

keď Sadzobník súdnych poplatkov takúto položku neobsahoval.

Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie

neobsahovalo odôvodnenie podľa , pretože z neho jednoznačne

vyplývajú všetky podstatné a zákonom predpokladané náležitosti vrátane odôvodnenia.

V záhlaví uznesenia je označený navrhovateľ ako podávateľ hromadného podania, ktorého

sa poplatková povinnosť vyplývajúca z Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov

nesporne týka. Výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje odkaz na prílohu, ktorá je

nedeliteľnou súčasťou napadnutého rozhodnutia a v ktorej sú presne identifikované súdne

konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorých zaslal okresný súd

navrhovateľovi žiadosť o doplnenie tlačiva alebo jeho opravu, na ktorom podal navrhovateľ

návrh podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007. Podania

navrhovateľa sú jednoznačne identifikovateľné, rovnako ako je presne identifikovateľný aj

ich počet... spolu tvoria hromadné podanie tak, ako ho definuje / . Príloha

napadnutého uznesenia, na ktorú výrok tohto rozhodnutia odkazuje bola doručená spolu

s uznesením navrhovateľovi, preto jeho námietky v odvolaní právne neobstoja.

Súdny poplatok bol uložený navrhovateľovi podľa Položky 20b/ Sadzobníka súdnych

poplatkov výlučne za spracovanie podania navrhovateľa súdom priamo na základe zákona,

a to / , ktorú povinnosť má súd vždy, a to bez ohľadu na to, či spracovanie

hromadného podania účastník navrhne alebo nie. Základné podmienky pre posúdenie, či sa

jedná o hromadné podanie v zmysle / vyplývajú z obsahu tohto ustanovenia

a sú limitované počtom najmenej 10 akýchkoľvek podaní, dátumom ich podania, t. j. musia

byť podané všetky v ten istý deň a účastníkom konania musí byť ten istý účastník, pričom aj

podania sa musia týkať tohto istého účastníka. Všetky tieto kritériá navrhovateľ splnil tak,

ako to vyplýva aj z prílohy napadnutého rozhodnutia obsahujúcej zoznam vecí, o ktorých sa

vedú na Okresnom súde Banská Bystrica súdne konania.

Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že podanie navrhovateľa doručené do

podateľne súdu dňa 17. 06. 2013 o 10.25 hod. (resp. dňa 31. 05. 2013 bolo o 8.00 hod.) je

hromadným podaním, preto každé jedno podanie, ktoré je jeho súčasťou podlieha

spoplatneniu za spracovanie podľa Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov v hodnote

1,- Eur za jedno podanie, v dôsledku čoho činí súdny poplatok spolu sumu 60,- Eur (resp.

28,- Eur). V tejto súvislosti je právne irelevantná námietka navrhovateľa o tom, že pri

ukladaní súdneho poplatku za hromadné podania je potrebné prihliadnuť na podania pod

poradovým číslom 1-9, ktoré hromadné podania netvoria, pretože navrhovateľ podal naraz

viac ako 10 podaní, teda viac ako 10, v dôsledku čoho nie je výklad

navrhovateľom o počte podaní tvoriacich hromadné podanie len od podania pod por. č. 10

a viac, správny.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.

také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej

veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi

predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na

ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013