Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických

vězňů 1272/21, Praha Nové Město, Česká republika, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. februára 2015 (), Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. februára 2015 (), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2015 (),

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. marca 2015 (), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2015 (),

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2015 () a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára 2015 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedené na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. apríla

2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. februára 2015 (), Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2015

(), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2015 (), Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. marca 2015

(), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2015 (), Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára

2015 () a Krajského súdu v Trenčíne (splu ďalej len „krajské súdy“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára 2015

().

2. Spoločným predmetom sťažností (s identickým odôvodnením) sú námietky

sťažovateľky na postup vo veciach konajúcich všeobecných súdov, ktorými jej bola uložená

povinnosť zaplatiť „súdny poplatok za hromadné podanie“. Postupom uvedených

všeobecných súdov a ich rozhodnutiami mali byť porušené ňou označené práva (body 1 a 5).

3. Vzhľadom na spoločný/podobný predmet sťažností (bod 2) ústavný súd vo svojom

odôvodnení uvedie argumentáciu sťažovateľky zo sťažnosti vedenej pod sp. zn.

.

4. Sťažovateľka svoje tvrdenia o porušení jej práv odôvodnila v podstatnom takto:

«1) Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom

v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

2) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako

také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie

v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za

úkony súdu. Podľa ust. súdne poplatky sa vyberajú

za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov

štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť

úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať

akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

3) Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. §1 zákona

č. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez

návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke

20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné

vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že poplatok

z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.

4) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom

vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým

istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. známa

a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie

za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným

podaním.

5) Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu

k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má

byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. nemôže byť

podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

6) Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007,

sp. zn.4 Cdo 39/2007 cit.: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona

č. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto

prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku

neprichádza do úvahy“

Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby

sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp.zn.: ).

7. Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia

a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. cit.: „v písomnom vyhotovení

uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,

odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti

uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3,

pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného

dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho

vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody,

ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia

nepreskúmateľné.»

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 1 označenými rozhodnutiami tam

uvedenými všeobecnými súdmi. Súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia

„v sume 100, EUR“ a náhrady trov konania.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v bode 1 a z ich obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

III.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

13. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajských

súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania vyhodnotili ako

hromadné, a ďalej namietala, že na úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania,

nedala krajským súdom návrh, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného

podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiež

namietala nedostatok odôvodnenia namietaných uznesení a postup súdov, ktoré „konanie

neprerušili podľa “ a nepodali návrh ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

14. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení

právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z

nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny

výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú

procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však

nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto

konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.

ÚS 9/00, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje

svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup

orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi (, ).

15. Účelom citovaného (resp. dohovoru) je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

20. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

22. Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávne

aplikovali o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych

poplatkov položka 20b) o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“)] a napadnuté uznesenia náležite neodôvodnili, čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

23. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy poukázali

na obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podala

proti uzneseniam okresných súdov o prerušení konania odvolania v nich uvedenom počte

v jeden deň. Krajské súdy posúdili tieto podania sťažovateľky ako hromadné podania

v zmysle , ktoré boli okresné súdy povinné spracovať a uložiť sťažovateľke

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov.

V zmysle hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému

súdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky spochybňujúci charakter

jej podaní ako hromadného podania bol preto krajskými súdmi posúdený ako

neopodstatnený, keďže tieto podania presvedčivo naplnili zákonnú definíciu pojmu

hromadné podanie. Ani sťažovateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie uznesení

okresných súdov nebolo krajskými súdmi posúdené ako relevantný odvolací dôvod

vzhľadom na jednoznačnosť a určitosť ich obsahu, z ktorého vyplýva, komu bola poplatková

povinnosť uložená, v akej veci, že sa týka hromadného podania, podľa ktorej položky

sadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška, lehota

splatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých

uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom v podstatnom aj vysporiadali

so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto

predmetné uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia

krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené

a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení (upravujúcich hromadné podanie) a zákona

o súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].

25. Ústavný súd vzhľadom na konštatáciu uvedenú v bodoch 2 a 3 považuje

za postačujúce (v predmetných veciach) uviesť (citovať) len argumentáciu krajského súdu vo

veci vedenej pod sp. zn. (t. j. uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2015):

„Odvolací súd prejednal vec podľa , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie odosielateľa nie je dôvodné.

V intenciách rozhodnutia o súdnom poplatku vo vzťahu k hromadnému podaniu, súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Na týchto

správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu

odvolacieho konania.

Súdne poplatky (ďalej len poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len poplatkový úkon) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis

z registra trestov (ďalej len sadzobník), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona

č. ).

Poplatníkom je:

a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok

z návrhu,

b/ účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní,

d obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu,

d/ dlžník v konkurznom konaní alebo vyrovnacom konaní, e/ dedič v konaní

o dedičstve (§ 2 ods. 1 citovaného zákona).

Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov Prílohy ,

za spracovanie hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa

platí poplatok 1 Euro.

Z obsahu spisu vyplýva (potvrdenie o prijatí hromadného podania na Okresný súd

Svidník z 03.12.2014, ako aj z úradného záznamu z ), že dňa 03.12.2014 o 12.00

hodine bolo doručené hromadné podanie právneho zástupcu odosielateľa v celkovom počte

18 podaní, pričom išlo o odvolania proti uzneseniam o prerušení konania v 18 tich veciach,

ktoré sú špecifikované v úradnom zázname sp. zn. z 03.12.2014.

Z uvedeného vyplýva, že nepochybne ide o hromadné podanie v zmysle ,

ktoré bolo súdom prvého stupňa správne spoplatnené podľa položky 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov Prílohy sadzbou 1 Euro za každé podanie, ktoré

tvorí hromadné podanie.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil a poukázal na

rozhodujúce skutočnosti, najmä na prijatie hromadného podania, ako aj na príslušné

právne predpisy, podľa ktorých vo veci rozhodol.

Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov Prílohy

nepochybne ustanovuje za spracovanie hromadného podania, a to za každé podanie, ktoré

tvorí hromadné podanie, sadzbu poplatku vo výške 1 Euro, pričom je možné konštatovať, že

ide o poplatok za úkon súdu v súvislosti so spracovaním hromadného podania.

Okolnosť, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil

ako také, ktoré tvoria spoločné hromadné podanie, nie je právne významná, nakoľko

okolnosti týkajúce sa hromadného podania a špecifikácia vecí, ktorých sa toto hromadné

podanie týka, je súčasťou spisového materiálu.

Potvrdenie o prijatí hromadného podania a úradný záznam nachádzajúce sa v spise

jednoznačne potvrdzujú, že predmetné podania právneho zástupcu odosielateľa je potrebné

hodnotiť ako hromadné podanie v zmysle

Naviac, z ustanovenia vyplýva, že hromadné podanie tvorí

najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Toto

sa udialo aj v predmetnej veci a súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že ide o hromadné

podanie, pričom za hromadné podanie v zmysle sa nepovažuje podanie

obsahujúce viac než 10 podaní, ale najmenej 10 podaní.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ predmetný súdny poplatok

vyrubil, a preto postupom podľa odvolací súd uznesenie ako vecne

správne potvrdil.“

26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie

prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].

27. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že

medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnené.

28. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť:

Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1

písm. b) , nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajské

súdy v napadnutých uzneseniach podávali výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,

že nedospeli k záveru o rozpore týchto ustanovení s , preto neboli povinné prerušiť

konanie podľa .

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje tiež na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)

na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj , , ,

, ). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní

o sťažnosti podľa neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,

ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s .

Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu

(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s podľa . Toto

konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1

písm. a) až f) , obdobne aj v spojení s až f) zákona

o ústavnom súde].

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015