Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 30/2017
PDF · 241.4 KB
No categories available
II. ÚS 30/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6879/2015, Rvp 6880/2015,
Rvp 6881/2015 a Rvp 6882/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 16 Co 33/2015 z 26. marca 2015 (Rvp 6879/2015), sp. zn. 2 Co 74/2015 z 26. marca
2015 (Rvp 6880/2015), sp. zn. 2 Co 75/2015 z 26. marca 2015 (Rvp 6881/2015) a sp. zn.
4 Co 6/2015 z 25. marca 2015 (Rvp 6882/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 6879/2015, Rvp 6880/2015, Rvp 6881/2015 a Rvp 6882/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6879/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. mája 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia
(spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza, že Okresný súd Stará Ľubovňa
(ďalej len „okresný súd“) jej uzneseniami sp. zn. 1 SprO 170/2015 zo 16. februára 2015
(Rvp 6879/2015), sp. zn. 1 SprO 1266/2014 z 13. februára 2015 (Rvp 6880/2015),
sp. zn. 1 SprO 90/2015 z 13. februára 2015 (Rvp 6881/2015) a sp. zn. 1 SprO 1159/2014
z 1. decembra 2014 (Rvp 6882/2015) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov
(príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky proti označeným uzneseniam okresného súdu rozhodol
krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením
rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto
neprípustným spôsobom limitujú jej základné práva tak, ako je to rozvedené... v tejto
sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „... základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd Stará Ľubovňa a porušovateľ (krajský súd, pozn.) porušili
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo
na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie
formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby
vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná
rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení svojich v sťažnostiach označených práv sťažovateľka
odôvodňuje najmä takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne
hromadné podanie.
... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj
za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to
v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok
za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie
úkonu súdu...
... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť
iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...
... tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní
(hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť
spoplatnené...
... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého
stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne
záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha
zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd
prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, pričom sťažovateľka tiež opisuje, v čom podľa jej
názoru spočíva rozpor položky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), pozn.] s ústavou.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania
pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti rozhodnutiam
a postupu ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené
právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých uznesení.
Predmetom sporu v preskúmavaných veciach bolo zaplatenie súdneho poplatku
v sumách od 11 € do 29 €. Z hľadiska predmetu sporu tak v týchto prípadoch bezpochyby
ide o tzv. bagateľné veci, pričom táto skutočnosť v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom
prerokovaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v znení platnom
a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu, resp. krajského súdu, v posudzovaných
veciach vylučoval pri tzv. bagateľných veciach prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý
do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v takýchto veciach prichádza preto do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 431/2012).
Napriek už uvedenému, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti,
považuje ústavný súd za vhodné vyjadriť sa k napadnutým uzneseniam krajského súdu aj
z vecného hľadiska. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych
a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,
t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného
práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu
spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-
A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu
v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne
neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, pozn.)
o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy zákona o súdnych poplatkoch (sadzobník
súdnych poplatkov, položka 20b) a že napadnuté uznesenia riadne neodôvodnil, čím malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Krajský súd napadnutými uzneseniami uznesenia okresného súdu o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok potvrdil ako vecne správne.
Z príloh k jednotlivým sťažnostiam ústavný súd zistil, že argumentácia krajského
súdu vo vzťahu k odvolaniam sťažovateľky proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa
je založená na rovnakom právnom posúdení veci, preto len poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí (uznesenia sp. zn. 16 Co 33/2015
z 26. marca 2015).
Krajský súd po poukázaní na relevantné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
právnych predpisov uviedol, že z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal preukázané,
že do podateľne príslušného okresného súdu bolo sťažovateľkou doručené hromadné
podanie, ktoré bolo následne spracované, a preto príslušný okresný súd vydal uznesenie,
ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania.
Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie príslušného okresného súdu bolo jasne a náležite
odôvodnené s uvedením zákonných ustanovení, na základe ktorých bola poplatková
povinnosť uložená, vrátane uvedenia špecifikácie položky sadzobníka súdnych poplatkov
(položka 20b, pozn.). Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nejde o hromadné podanie,
krajský súd v napadnutých uzneseniach uviedol: „Toto svoje tvrdenie však (sťažovateľka
ako odvolateľ, pozn.) nijakým spôsobom bližšie neobjasnil a nekonkretizoval. Odvolací súd
nemôže preto zaujať k nemu stanovisko. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa odvolací súd uvádza, že podanie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
obsahuje všetky kvalifikačné znaky uvedené v ust. § 42a Občianskeho súdneho poriadku
pre hromadné podanie, teda:
1./ tvorí ho najmenej 10 podaní...,
2. / boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa),
3. / tým istým účastníkom (spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.),
4. / v jeden deň...
V ďalšom odvolateľ uviedol, že návrh na vykonanie úkonu − spracovanie
hromadného podania, podaný nebol. Spravovací a kancelársky poriadok však explicitne
a presne stanovuje postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou
postupovať v zmysle § 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená,
že je povinný spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci
do príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných
už existujúcich spisov.
Ust. § 1 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch umožňuje vyrubiť súdny poplatok
za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku
výslovne uvedené. Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie
hromadného podania. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že podanie spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. je bez akýchkoľvek pochybností hromadným podaním, že súd
prvého stupňa toto hromadné podanie spracoval. Nepochybné je aj to, že išlo o úkon
v prospech poplatníka, lebo on podal odvolanie proti rozsudkom a proti uzneseniam na
úhradu súdneho poplatku za dovolanie a odvolanie Okresného súdu... (v iných prípadoch
dovolanie, pozn.) a Sadzobník súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho
poplatku za spracovanie hromadného podania na sumu 1 Eur za každé podanie, ktoré tvorí
hromadné podanie. Nedôvodnou bola preto tiež odvolacia námietka týkajúca sa použitia
analogického určenia výšky súdneho poplatku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007.
Správny bol preto postup prvostupňového súdu, keď uložil spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako odosielateľovi hromadného podania povinnosť zaplatiť súdny
poplatok 29 Eur.
So zreteľom na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako
vecne správne postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Na základe citovaného, majúc na zreteli obsahovú podobnosť (až identickosť) vecí,
ktoré tvoria predmet prerokúvaných sťažností, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa
v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné
uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského
súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „... porušovateľ alebo súd prvého
stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne
záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha
zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd
prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP (platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu, pozn.) je súd povinný
prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že
by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b
sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore
s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenia krajského súdu nevykazujú ústavne relevantné nedostatky, na základe ktorých by
ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o porušení v sťažnostiach označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať
o ďalších sťažovateľkou uplatnených návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017