Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 6881/2015 a vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 26. marca 2015 (), sp. zn. z 26. marca

2015 (), sp. zn. z 26. marca 2015 () a sp. zn.

z 25. marca 2015 () a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. mája 2015

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia

(spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza, že Okresný súd Stará Ľubovňa

(ďalej len „okresný súd“) jej uzneseniami sp. zn. zo 16. februára 2015

(), sp. zn. z 13. februára 2015 (),

sp. zn. z 13. februára 2015 () a sp. zn.

z 1. decembra 2014 () uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov

(príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky proti označeným uzneseniam okresného súdu rozhodol

krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením

rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto

neprípustným spôsobom limitujú jej základné práva tak, ako je to rozvedené... v tejto

sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „... základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 ...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Stará Ľubovňa a porušovateľ (krajský súd, pozn.) porušili

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR ako aj jeho právo

na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie

formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby

vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná

rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení svojich v sťažnostiach označených práv sťažovateľka

odôvodňuje najmä takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne

hromadné podanie.

... Podľa ust. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé

úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj

za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to

v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok

za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie

úkonu súdu...

... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť

iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

... tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní

(hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť

spoplatnené...

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia

a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého

stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne

záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha

), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd

prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, pričom sťažovateľka tiež opisuje, v čom podľa jej

názoru spočíva rozpor položky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona

č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pozn.] s .

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti rozhodnutiam

a postupu ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené

právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých uznesení.

Predmetom sporu v preskúmavaných veciach bolo zaplatenie súdneho poplatku

v sumách od 11 € do 29 €. Z hľadiska predmetu sporu tak v týchto prípadoch bezpochyby

ide o tzv. bagateľné veci, pričom táto skutočnosť v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom

prerokovaní. Ak totiž (ďalej aj „OSP“) v znení platnom

a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu, resp. krajského súdu, v posudzovaných

veciach vylučoval pri tzv. bagateľných veciach prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý

do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takýchto veciach prichádza preto do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne (, ).

Napriek už uvedenému, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti,

považuje ústavný súd za vhodné vyjadriť sa k napadnutým uzneseniam krajského súdu aj

z vecného hľadiska. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych

a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,

t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného

práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu

spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (, ,

).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-

A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietaných veciach sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne

neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval (účinného do 30. júna 2016, pozn.)

o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy (sadzobník

súdnych poplatkov, položka 20b) a že napadnuté uznesenia riadne neodôvodnil, čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Krajský súd napadnutými uzneseniami uznesenia okresného súdu o uložení

povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok potvrdil ako vecne správne.

Z príloh k jednotlivým sťažnostiam ústavný súd zistil, že argumentácia krajského

súdu vo vzťahu k odvolaniam sťažovateľky proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa

je založená na rovnakom právnom posúdení veci, preto len poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí (uznesenia sp. zn.

z 26. marca 2015).

Krajský súd po poukázaní na relevantné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

právnych predpisov uviedol, že z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal preukázané,

že do podateľne príslušného okresného súdu bolo sťažovateľkou doručené hromadné

podanie, ktoré bolo následne spracované, a preto príslušný okresný súd vydal uznesenie,

ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania.

Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie príslušného okresného súdu bolo jasne a náležite

odôvodnené s uvedením zákonných ustanovení, na základe ktorých bola poplatková

povinnosť uložená, vrátane uvedenia špecifikácie položky sadzobníka súdnych poplatkov

(položka 20b, pozn.). Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nejde o hromadné podanie,

krajský súd v napadnutých uzneseniach uviedol: „Toto svoje tvrdenie však (sťažovateľka

ako odvolateľ, pozn.) nijakým spôsobom bližšie neobjasnil a nekonkretizoval. Odvolací súd

nemôže preto zaujať k nemu stanovisko. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu

prvého stupňa odvolací súd uvádza, že podanie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

obsahuje všetky kvalifikačné znaky uvedené v ust.

pre hromadné podanie, teda:

1./ tvorí ho najmenej 10 podaní...,

2. / boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa),

3. / tým istým účastníkom (spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.),

4. / v jeden deň...

V ďalšom odvolateľ uviedol, že návrh na vykonanie úkonu − spracovanie

hromadného podania, podaný nebol. Spravovací a kancelársky poriadok však explicitne

a presne stanovuje postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou

postupovať v zmysle § 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená,

že je povinný spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci

do príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných

už existujúcich spisov.

Ust. umožňuje vyrubiť súdny poplatok

za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku

výslovne uvedené. Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie

hromadného podania. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že podanie spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. je bez akýchkoľvek pochybností hromadným podaním, že súd

prvého stupňa toto hromadné podanie spracoval. Nepochybné je aj to, že išlo o úkon

v prospech poplatníka, lebo on podal odvolanie proti rozsudkom a proti uzneseniam na

úhradu súdneho poplatku za dovolanie a odvolanie Okresného súdu... (v iných prípadoch

dovolanie, pozn.) a Sadzobník súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho

poplatku za spracovanie hromadného podania na sumu 1 Eur za každé podanie, ktoré tvorí

hromadné podanie. Nedôvodnou bola preto tiež odvolacia námietka týkajúca sa použitia

analogického určenia výšky súdneho poplatku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. .

Správny bol preto postup prvostupňového súdu, keď uložil spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako odosielateľovi hromadného podania povinnosť zaplatiť súdny

poplatok 29 Eur.

So zreteľom na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne postupom podľa “

Na základe citovaného, majúc na zreteli obsahovú podobnosť (až identickosť) vecí,

ktoré tvoria predmet prerokúvaných sťažností, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa

v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné

uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského

súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené

a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení a .

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „... porušovateľ alebo súd prvého

stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne

záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha

), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd

prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

(platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu, pozn.) je súd povinný

prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že

by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b

sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore

s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenia krajského súdu nevykazujú ústavne relevantné nedostatky, na základe ktorých by

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o porušení v sťažnostiach označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať

o ďalších sťažovateľkou uplatnených návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017