Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Advokátska kancelária,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

240 zo 7. júla 2010, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv garantovaných (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júla 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spolu aj

„napadnuté uznesenia“). Sťažovateľ sťažnosť doplnil prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2015.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v roku 2009 podal na Okresnom súde

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu svojich práv porušovaných na

výkon trestu odňatia slobody a na výkon väzby v Leopoldove. Okresný súd

v rámci konania o tejto žalobe uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2009

nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti

uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil

prvostupňové rozhodnutie tak, že priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov

v rozsahu 95 %. Keďže sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia nedisponuje finančnými

prostriedkami ani na zaplatenie zvyšných 5 % zo súdneho poplatku, podal proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením

dovolanie odmietol.

3. Podľa sťažovateľa dôsledkom vydania napadnutých uznesení všeobecných súdov

bude to, že jeho žaloba o ochranu jeho práv bude zamietnutá, pretože nedisponuje

finančnými prostriedkami na zaplatenie 5 % zo súdneho poplatku. Tým má podľa

sťažovateľa dochádzať k poškodzovaniu jeho práva na prístup k súdu, práva na súdnu

ochranu a práva na účinný opravný prostriedok.

4. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napadnuté uznesenia sú ústavne

neudržateľné a arbitrárne.

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho práva garantované čl. 46

a a dohovoru boli postupom a napadnutým uznesením krajského

súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej navrhuje,

aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie (porov. napr. , , , ).

III.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv garantovaných

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že krajský súd a najvyšší súd ústavne

nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodli v otázke oslobodenia sťažovateľa od

platenia súdnych poplatkov.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

10. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom

namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ

označil namietané porušenie práva len článkom ( ), pričom z celého

obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa (podľa sťažovateľa závery krajského

súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne) možno konštatovať, že namieta porušenie základného

práva podľa . Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto

konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu

napadnutými uzneseniami.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu

11. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu č. k.

zo 17. decembra 2009 a sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Z oznámenia

ÚVTOS a ÚVV Leopoldov zo dňa 19.11.2009 bolo zistené, že navrhovateľ je vo výkone

trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu. Prvýkrát bol zaradený do

práce dňa 11.3.2008 a jeho pracovné zaradenie trvá. Z jeho hrubej pracovnej odmeny sú

mu vykonávané zrážky podľa a výška jeho čistej odmeny bola

v období od januára 2009 do mája 2009 76,12 Eur, za obdobie od júna 2009 do októbra

2009 dosiahla priemernú sumu 147,22 Eur. Na konte odsúdeného boli ku dňu podania

správy evidované finančné prostriedky vo výške 185,60 Eur. Podľa predloženého vyhlásenia

o osobných, majetkových a zárobkových pomerov a potvrdenia navrhovateľ je nemajetný.

Súdny poplatok, ktorý má v danom prípade žalobca povinnosť zaplatiť, pokiaľ bude

jeho návrh posúdený ako návrh na ochranu osobnosti činí podľa položky 7b písm. a) a b)

66, Eur plus 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. plus 746,86 Eur spolu 812,86

Eur.

Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mal navrhovateľ v danej veci zaplatiť,

s jeho mesačnými príjmami, resp. s finančnými prostriedkami na účte, s prihliadnutím na

to, že inak je nemajetný, je zrejmé, že súdny poplatok v uvedenej výške nie je schopný

zaplatiť. Zaplatenie predmetného súdneho poplatku navrhovateľom nie je reálne, ani keby

bolo možné súdny poplatok zaplatiť v splátkach, avšak odvolací súd podotýka, že zákon o

súdnych poplatkoch č. v účinnom znení, umožnenie úhrady súdneho poplatku v

splátkach nepozná.

Na druhej strane, ale navrhovateľ je zamestnaný, má pravidelný mesačný príjem

v uvedenej výške a dokonca i úspory finančné prostriedky na účte. Odvolací súd bol preto

toho názoru, že v danom prípade nebolo dôvodným, aby bolo navrhovateľovi priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, ale iba čiastočne a to tak, aby

z finančných prostriedkov, ktoré má k dispozícií dokázal vymedzenú časť súdneho poplatku

zaplatiť bez toho, aby bolo ohrozené uspokojovanie jeho odôvodnených potrieb. Odvolací

súd bol pritom toho názoru, že primeraným v danom prípade je oslobodenie navrhovateľa

od súdnych poplatkov v rozsahu 95%. Podľa tohto vyčíslený súdny poplatok by potom

predstavoval v danom prípade sumu 40,64 Eur. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto

sumu poplatku, obdobne ako i zodpovedajúcu časť trov právneho zastúpenia (§ 138 ods. 3

) môže navrhovateľ reálne zo svojich príjmov, resp. z finančných prostriedkov na účte

zaplatiť bez toho, aby bolo ohrozené uspokojovanie jeho základných potrieb.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolaním napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa v časti, ktorou navrhovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal, s použitím zmenil tak, že navrhovateľovi priznal

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %.

... Vyššie citované ust. umožňuje na žiadosť ustanoviť účastníkovi za

zástupcu buď Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do osobitného zoznamu

za splnenia zákonnej podmienky jednak, že sú u neho predpoklady, aby bol oslobodený od

súdnych poplatkov a zároveň kumulatívne, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že u navrhovateľa

boli splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, preto prvý z predpokladov

pre ustanovenie mu zástupcu pre konanie súdom podľa citovaného bol splnený.

S poukazom na znenie citovaného odvolací súd pritom zastáva názor, že

ako podmienka pre ustanovenie účastníkovi zástupcu súdom postačí i splnenie podmienok

na čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže až pri právoplatnom uznesení súdu

o úplnom odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov, dochádza k zrušeniu ustanovenia

zástupcu súdom.

Keďže v danom prípade navrhovateľ svoju žalobu právne kvalifikuje jednak

s odkazom na a nasledujúce o ochrane osobnosti, ako

i s odkazom na a antidiskriminačný zákon ako

i s poukazom na zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, je zrejmé, že ide o vec právne zložitú a náročnú, pričom navrhovateľ

nemá právnické vzdelanie, jeho možnosti sú naviac obmedzené tým, že je doživotne

vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho je možné uzavrieť, že na ochranu jeho

záujmov v tomto konaní je potrebné, aby mu bol ustanovený zástupca súdom.

Pri posudzovaní schopnosti navrhovateľa obhajovať svoje práva v predmetnom súdnom

konaní, pritom nie je možné vychádzať iba z obsahu jeho podania, keďže je zrejmé, že

právnymi vedomosťami obsiahnutými v žalobe sám navrhovateľ nedisponuje a ako to sám

potvrdil v odvolaní, text žaloby z väčšej časti opísal z iného podania písaného osobou

s právnickým vzdelaním.“

12. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

13. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych

poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho

výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych

poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom

ustanovené podmienky pre takéto oslobodenie, patrí zásadne do rozhodovacej sféry

všeobecných súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

14. Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , ).

15. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (t. j. Občianskym súdnym

poriadkom; ďalej len „OSP“) ustanovené predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.

, , ). Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní

o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však povinné s ohľadom na všetky podstatné

skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu

v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych

poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane a záujem účastníka konania

uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1),

č. 28249/95, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001,

bod 66].

16. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť

súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle

konkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností sťažovateľa

zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom, došlo

k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and

Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou

uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie

verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej

„premennej“ pri vyvažovaní).

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o odpustení súdneho poplatku krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný

priestor na uváženie, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok

krajského súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto

súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci

a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu,

prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o odpustení 95 % súdneho poplatku.

18. Sťažnosť však možno v tejto časti považovať za neopodstatnenú aj z ďalších

dôvodov. Sťažovateľ namieta, že v dôsledku vydania napadnutých uznesení všeobecných

súdov dôjde v budúcnosti k zamietnutiu jeho žaloby podanej okresnému súdu, keďže

nedisponuje finančnými prostriedkami na zaplatenie 5 % súdneho poplatku, čím dochádza

k porušovaniu jeho ústavných práv. Uvedená námietka však nevychádza z právneho stavu

existujúceho, ale predpokladaného, t. j. právna skutočnosť, že v dôsledku napadnutých

uznesení dôjde k zamietnutiu jeho žaloby, na ktorú sťažovateľ poukazuje a ktorú namieta,

ešte nenastala, resp. sťažovateľ nepreukázal, že k zamietnutiu žaloby okresným súdom aj

došlo. Z uvedeného pohľadu chýba príčinná súvislosť medzi vydaním napadnutého

uznesenie krajského súdu, námietkami sťažovateľa o porušení jeho práv a skutočným

právnym stavom spočívajúcim v konaní o žalobe sťažovateľa pred okresným súdom.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

sťažovateľových práv napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

20. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol sťažovateľom podané dovolanie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Odvolací súd napadnutým uznesením v podstate

rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v časti v ktorej žalobcovi nepriznal

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 5 % potvrdil a zmenil ho v zostatku

žalobcovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Z dovolania

a následnej odpovedi žalobcu na výzvu súdu vyplýva, že žalobca dovolaním napadol

potvrdzujúcu časť výroku uznesenia odvolacieho súdu, t.j. tú časť, kde žalobca nebol

oslobodený od platenia súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

V danej veci teda dovolanie smeruje proti potvrdzujúcej časti výroku uznesenia

odvolacieho súdu, ktorá nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle a

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolací súd ďalej skúmal ( druhá veta ), či dovolanie podané

žalobcom nie je prípustné podľa V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska nie je relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v až e/ a žalobca nenamietal

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca v dovolaní uviedol, že návrh odôvodnil s poukazom na

Z obsahu dovolania možno aj vyvodiť, že žalobca namieta nedostatočne zistený skutkový

stav, s tým súvisiace nesprávne právne posúdenie veci s tým, že nepriznaním oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov úplne, t. j. na 100%, ale iba na 95%, mu bola rozhodnutím

súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd však konštatuje, že žalobca, ktorý je

vo výkone trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu, je zaradený do

práce od 11. marca 2008 a toto zaradenie trvá, výška jeho čistej odmeny bola od januára

2009 do mája 2009 76,12 €, za obdobie od júla 2009 do októbra 2009 dosiahla priemernú

sumu 147,22 €. Na konte žalobcu boli finančné prostriedky vo výške 185,60 €. Podľa

prehľadu, ktorý dovolaciemu súdu predložil žalobca, tento nedisponuje všetkými

prostriedkami, pretože 97 € sú tzv. „úložným“, ktorými môže disponovať, má však úspory

60 €, ktoré sa však v dôsledku sústavných nákupov nezväčšujú, čistá pracovná odmena v

máji 2010 bola 96,36 € (po vykonaní zrážok 43,37 €), v júni 2010 113,77 € (po vykonaní

zrážok 51,11 €), v júli 2010 49,36 € (po vykonaní zrážok 22,22 €). Žalobca tvrdí, že z

disponovateľného príjmu si musí hradiť všetky náklady spojené s nákupom vecí osobnej

potreby, ako napríklad poštové známky, písacie potreby, šampón, holenie. Podľa názoru

dovolacieho súdu je však v moci žalobcu uskromniť sa vo svojich „osobných potrebách“ a

vzhľadom na možnosť práce za odmenu, zohľadňujúc aj výšku súdneho poplatku v danom

rozhodnutí odvolacieho súdu o nepriznaní 5 % oslobodenia od platenia súdnych poplatkov

pre žalobcu nezakladá vo vzťahu k žalobcovi vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/

, pretože mu týmto rozhodnutím nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa

zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania

procesnú možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil

opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania

odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého

rozhodnutia. Dovolanie ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním ani pokiaľ je

procesné prípustné úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani

1

výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťouinštanciou, v ktorej by

bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to

je potrebné osobitne zvýrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd na

rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemá možnosť vykonávať dokazovanie

(porovnaj druhá veta ). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi

vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom

môže vykonávať dokazovanie ( ).

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím

dôvodom v zmysle (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.

). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,

v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2

), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov.

Pokiaľ žalobca v dovolaní napádal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom ( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalobcu bolo zistené, že tento opravný

prostriedok žalobcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný

proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v , , vdovolacom konaní nevyšli

najavo procesné vady konania v zmysle až e/ a a nepreukázala sa

žalobcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.»

21. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

23. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

24. Ústavný súd opakuje, že z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , , , ).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

26. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

27. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov

v opravných konaniach (podobne aj , ).

30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015