Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 27/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava V č. k. -64 zo 7. marca 2012 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -108 z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2013 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -64

zo 7. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -108 z 30. mája 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

podaným okresnému súdu 7. októbra 2011 domáhala proti odporcovi D. P., rod. F.,

zaplatenia sumy 99 581,76 € istiny s príslušenstvom (ako vrátenia kúpnej ceny za podvodný

odpredaj bytu). Okresný súd poučil sťažovateľku o jej procesných právach a povinnostiach

a vyzval ju, aby sa vyjadrila k potrebe nariadenia pojednávania. Sťažovateľka

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 2. februára 2012 okresnému súdu oznámila, že

trvá na nariadení pojednávania vo veci, a zároveň predložila žiadosť o oslobodenie

od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. -64 zo 7. marca 2012

sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pretože dospel k záveru, že

majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú jej oslobodenie od súdnych poplatkov.

V odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že „prihliadol na skutočnosť, že napriek

výdavkom navrhovateľky a jej manžela, má navrhovateľka pravidelný príjem vo forme

starobného dôchodku vo výške 360,- Eur mesačne. Okrem starobného dôchodku má

navrhovateľka od roku 2010 taktiež príjem za prenájom bytu v B., ktorého výška

predstavuje sumu 500,- Eur mesačne. Súd v danom prípade prihliadal aj na majetkové

pomery manžela navrhovateľky, a to pravidelný príjem - starobný dôchodok vo výške 383,-

Eur mesačne, nakoľko v zmysle ustanovenia veta prvá o rodine

v znení neskorších predpisov majú manželia vzájomnú vyživovaciu povinnosť.“. Keďže

sťažovateľka sa so závermi okresného súdu nestotožnila, podala proti jeho rozhodnutiu

odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -108 z 30. mája 2012 uznesenie

okresného súdu potvrdil a okrem iného ho odôvodnil tým, že „to bola navrhovateľka ako

žiadateľka o oslobodenie, ktorá bola povinná žiadosť vypraviť tak, aby sa z nej nepochybne

podávali také pomery, pri ktorých by trvanie na zaplatení súdneho poplatku bolo

neprimeranou tvrdosťou (a mohlo tak viesť či už k ohrozeniu základných životných potrieb

účastníkov alebo dokonca k zbaveniu práva na súdnu ochranu). Navrhovateľka však súdu

nepredložila žiadne listinné dôkazy preukazujúce jej pasíva, resp. dlhy, na ktoré poukazuje

vo vyplnenom tlačive, keď okrem rozpisu položiek mesačného zálohového predpisu... žiadne

iné relevantné listinné dôkazy nepredložila, a to napriek tomu, že je v konaní zastúpená

advokátkou, ani v priebehu odvolacieho konania.“. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu

krajského súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) odmietol uznesením sp. zn. z 29. januára 2013 ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Okresný súd predmetné uznesenie

doručil sťažovateľke spolu s uznesením okresného súdu č. k. -181

z 27. februára 2013, ktorým rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že uznesením okresného

súdu, ako aj uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Poukázala predovšetkým na skutočnosť, že ani prvostupňový, ani odvolací súd ju

nevyzvali na predloženie ďalších dokladov, resp. dôkazov, aby preukázala svoje majetkové,

sociálne a zdravotné pomery, ktoré podľa ich záverov absentovali pre vyhovenie návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom zaslanie takejto výzvy by podľa jej názoru

nebolo nad rámec zákona. Naopak, sťažovateľka je toho názoru, že súdy sú povinné

v prípade neúplnosti návrhu alebo nedostatku dôkazov vyzvať účastníka na doplnenie,

resp. doloženie dôkazu o tvrdených skutočnostiach. Na podporu svojich tvrdení

sťažovateľka uviedla judikáty najvyššieho súdu a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

základného práva sťažovateľky podľa a dohovoru postupom

okresného súdu a jeho uznesením č. k. -64 zo 7. marca 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -108 z 30. mája 2012, zruší právoplatné

uznesenie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na nové konanie,

ktorému prikáže, aby vo veci znovu konal tak, aby nedošlo k porušeniu základného práva

podľa a práva dohovoru, a zároveň prizná sťažovateľke

náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -64 zo 7. marca 2012

a uznesením krajského súdu č. k. -108 z 30. mája 2012.

K uplatnenej námietke porušenia označených práv uznesením okresného súdu

ústavný súd uvádza, že v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom

pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (, ).

Sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu domáhala podaním opravného prostriedku (odvolania),

o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Podľa judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom

lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2013

odmietnuté pre neprípustnosť a nezistenie vád konania, je sťažnosť podaná sťažovateľkou

v zákonnej lehote.

7. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky a príloh k nej pripojených ústavný súd

dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

9. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť

predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého

z účastníkov konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom

na podstatu konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv

a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky

pre takéto oslobodenie, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov

(pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

(, ).

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ( –

ďalej len „OSP“) ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá

výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti

súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu

neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní

o žiadostiach, resp. o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku

súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku.

10. Krajský súd uznesením č. k. -108 z 30. mája 2012 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -64 zo 7. marca 2012, ktorým nepriznal

sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že to neodôvodňujú majetkové

pomery sťažovateľky. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného

súdu v plnom rozsahu stotožnil a potvrdil jeho správnosť.

Zo sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha

preskúmania uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu tak, ako keby bol

ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ňou

podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania). V odvolaní sťažovateľka

okresnému súdu vytýkala, že svoje majetkové, sociálne aj zdravotné pomery riadne

odôvodnila, a poukázala na skutočnosť, že sa svojich práv na súde musí domáhať

v dôsledku podvodu spáchaného na nej pri predaji nehnuteľnosti. Sťažovateľka právne

závery všeobecných súdov považuje za rozporné s právnou úpravou oslobodenia

od súdnych poplatkov vyplývajúcou z , ako aj s judikatúrou najvyššieho

súdu a ústavného súdu. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka námietku porušenia

označených práv založila na neúspechu v (procesnom) konaní znamenajúcom pre ňu

negatívne rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského súdu. Sťažovateľka nesúhlasí

s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným v ich rozhodnutiach, tvrdí, že ich

postup bol nezákonný, keďže spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

V prípade, že súdy boli toho názoru, že ich nedokladovala náležitým spôsobom, bolo

úlohou súdov, aby jej zaslali výzvu na doloženie potrebných dôkazov (dokladov) tak, aby

bolo možné spravodlivo a zákonným spôsobom rozhodnúť o jej žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov. Takýto postup považuje za spravodlivý z dôvodu, že ak z právneho

predpisu explicitne nevyplýva, akým spôsobom sa uplatňovaný nárok preukazuje, je

povinnosťou súdu vyzvať účastníka konania na doplnenie – doloženie dôkazov o tvrdených

skutočnostiach.

11. Ústavný súd konštatuje, že majetkové pomery sťažovateľky zisťoval okresný súd

z ňou predloženého vyhlásenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch

doloženého potvrdeniami o výške príjmu, ktorého základom je starobný dôchodok

sťažovateľky a jej manžela, ako aj príjem za prenájom bytu, ktorý je predmetom súdneho

konania. Celkový sťažovateľkou dokladovaný mesačný príjem tak predstavuje sumu

1 243 €. Výdavky sťažovateľka špecifikovala ako náklady na byt, v ktorom býva

s manželom (vlastníctvo jej syna), a byt v prenájme a uviedla sumy, ktoré platí za elektrinu,

plyn, vodu, teplo a telefón v celkovej výške 560 €, uviedla ďalšie svoje výdaje, ktoré tvoria

mesačné splátky vo výške 133 € za poskytnutý stavebný úver spoločnosťou

Wüstenrot v čiastke 13 277,57 € a mesačné splátky vo výške 100 € za pôžičku

poskytnutú dvomi fyzickými osobami vo výške 66 388 €, ďalej tiež náklady na lieky

a osobnú starostlivosť o invalidného manžela v sume 900 € mesačne a náklady na lístok

mestskej hromadnej dopravy, bez predloženia konkrétnych dokladov o takto uhrádzaných

sumách. Keďže okresný súd dospel k záveru (vyplývajúceho z odôvodnenia jeho

rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú oslobodenie od súdnych

poplatkov, jej žiadosti nevyhovel. Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky

nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

K tvrdeniam sťažovateľky, že úlohou okresného súdu bolo vyzvať ju na predloženie

dokladov o výške príjmov a výdavkov, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v čase podania

návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov bola kvalifikovane zastúpená a bolo úlohou

jej právnej zástupkyne, aby jej poskytla odbornú pomoc aj pri dokladovaní pomerov

účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov.

12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že tak okresný

súd, ako aj krajský súd postupovali pri rozhodovaní ústavne konformným spôsobom

a napadnuté rozhodnutia zodpovedajú obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi všeobecných

súdov, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti týchto názorov a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

13. Sťažovateľka podala vo veci na najvyššom súde dovolanie, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na odôvodnenie podaného dovolania uviedla, že súd tým, že jej nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov, odňal jej možnosť konať pred súdom. Tvrdila, že pri uplatňovaní

svojho práva postupovala v zmysle a súd ju nevyzval na predloženie

ďalších dokladov preukazujúcich jej majetkové a sociálne pomery, v dôsledku čoho jej

nevytvoril procesnú možnosť na doloženie podanej žiadosti a došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa . Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky odmietol.

14. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2013 bolo

okresnému súdu doručené 4. februára 2013. Spolu s uznesením najvyššieho súdu bolo

sťažovateľke 7. marca 2013 doručené aj uznesenie okresného súdu č. k. -181

z 27. februára 2013, ktorým okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Podľa zistení ústavného súdu podala sťažovateľka 26. marca 2013 proti tomuto

uzneseniu odvolanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

15. Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že pre prípad nepriznania oslobodenia

od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania pre účely možnosti uplatnenia

práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku

a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. augusta 2010). V danom prípade okresný súd takýto časový

priestor sťažovateľke nevytvoril a konanie zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu

o zastavení konania podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bude preto úlohou

okresného súdu vo veci znovu rozhodnúť a opätovne sa zaoberať aj žiadosťou sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov.

16. Ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ako aj

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd sa už

ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014