Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)I. ÚS 27/2014
PDF · 223.14 KB
No categories available
I. ÚS 27/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava V č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2013 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 445/2011-64
zo 7. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
podaným okresnému súdu 7. októbra 2011 domáhala proti odporcovi D. P., rod. F.,
zaplatenia sumy 99 581,76 € istiny s príslušenstvom (ako vrátenia kúpnej ceny za podvodný
odpredaj bytu). Okresný súd poučil sťažovateľku o jej procesných právach a povinnostiach
a vyzval ju, aby sa vyjadrila k potrebe nariadenia pojednávania. Sťažovateľka
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 2. februára 2012 okresnému súdu oznámila, že
trvá na nariadení pojednávania vo veci, a zároveň predložila žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012
sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pretože dospel k záveru, že
majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú jej oslobodenie od súdnych poplatkov.
V odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že „prihliadol na skutočnosť, že napriek
výdavkom navrhovateľky a jej manžela, má navrhovateľka pravidelný príjem vo forme
starobného dôchodku vo výške 360,- Eur mesačne. Okrem starobného dôchodku má
navrhovateľka od roku 2010 taktiež príjem za prenájom bytu v B., ktorého výška
predstavuje sumu 500,- Eur mesačne. Súd v danom prípade prihliadal aj na majetkové
pomery manžela navrhovateľky, a to pravidelný príjem - starobný dôchodok vo výške 383,-
Eur mesačne, nakoľko v zmysle ustanovenia § 71 veta prvá zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
v znení neskorších predpisov majú manželia vzájomnú vyživovaciu povinnosť.“. Keďže
sťažovateľka sa so závermi okresného súdu nestotožnila, podala proti jeho rozhodnutiu
odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012 uznesenie
okresného súdu potvrdil a okrem iného ho odôvodnil tým, že „to bola navrhovateľka ako
žiadateľka o oslobodenie, ktorá bola povinná žiadosť vypraviť tak, aby sa z nej nepochybne
podávali také pomery, pri ktorých by trvanie na zaplatení súdneho poplatku bolo
neprimeranou tvrdosťou (a mohlo tak viesť či už k ohrozeniu základných životných potrieb
účastníkov alebo dokonca k zbaveniu práva na súdnu ochranu). Navrhovateľka však súdu
nepredložila žiadne listinné dôkazy preukazujúce jej pasíva, resp. dlhy, na ktoré poukazuje
vo vyplnenom tlačive, keď okrem rozpisu položiek mesačného zálohového predpisu... žiadne
iné relevantné listinné dôkazy nepredložila, a to napriek tomu, že je v konaní zastúpená
advokátkou, ani v priebehu odvolacieho konania.“. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu
krajského súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) odmietol uznesením sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013 ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Okresný súd predmetné uznesenie
doručil sťažovateľke spolu s uznesením okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-181
z 27. februára 2013, ktorým rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku.
3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že uznesením okresného
súdu, ako aj uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Poukázala predovšetkým na skutočnosť, že ani prvostupňový, ani odvolací súd ju
nevyzvali na predloženie ďalších dokladov, resp. dôkazov, aby preukázala svoje majetkové,
sociálne a zdravotné pomery, ktoré podľa ich záverov absentovali pre vyhovenie návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom zaslanie takejto výzvy by podľa jej názoru
nebolo nad rámec zákona. Naopak, sťažovateľka je toho názoru, že súdy sú povinné
v prípade neúplnosti návrhu alebo nedostatku dôkazov vyzvať účastníka na doplnenie,
resp. doloženie dôkazu o tvrdených skutočnostiach. Na podporu svojich tvrdení
sťažovateľka uviedla judikáty najvyššieho súdu a ústavného súdu.
4. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu a jeho uznesením č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012, zruší právoplatné
uznesenie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na nové konanie,
ktorému prikáže, aby vo veci znovu konal tak, aby nedošlo k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň prizná sťažovateľke
náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012
a uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012.
K uplatnenej námietke porušenia označených práv uznesením okresného súdu
ústavný súd uvádza, že v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom
pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 344/2012).
Sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu domáhala podaním opravného prostriedku (odvolania),
o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Podľa judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom
lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).
Vzhľadom na to, že sťažovateľkou podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013
odmietnuté pre neprípustnosť a nezistenie vád konania, je sťažnosť podaná sťažovateľkou
v zákonnej lehote.
7. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
8. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky a príloh k nej pripojených ústavný súd
dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
9. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť
predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého
z účastníkov konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom
na podstatu konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv
a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky
pre takéto oslobodenie, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov
(pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku
ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
(II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (Občianskym súdnym poriadkom –
ďalej len „OSP“) ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá
výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti
súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry
všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných
ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu
neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní
o žiadostiach, resp. o nárokoch účastníkov konania dospeli.
Z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení
od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku
súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku.
10. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012, ktorým nepriznal
sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že to neodôvodňujú majetkové
pomery sťažovateľky. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného
súdu v plnom rozsahu stotožnil a potvrdil jeho správnosť.
Zo sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha
preskúmania uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu tak, ako keby bol
ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ňou
podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania). V odvolaní sťažovateľka
okresnému súdu vytýkala, že svoje majetkové, sociálne aj zdravotné pomery riadne
odôvodnila, a poukázala na skutočnosť, že sa svojich práv na súde musí domáhať
v dôsledku podvodu spáchaného na nej pri predaji nehnuteľnosti. Sťažovateľka právne
závery všeobecných súdov považuje za rozporné s právnou úpravou oslobodenia
od súdnych poplatkov vyplývajúcou z § 138 ods. 1 OSP, ako aj s judikatúrou najvyššieho
súdu a ústavného súdu. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka námietku porušenia
označených práv založila na neúspechu v (procesnom) konaní znamenajúcom pre ňu
negatívne rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského súdu. Sťažovateľka nesúhlasí
s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným v ich rozhodnutiach, tvrdí, že ich
postup bol nezákonný, keďže spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.
V prípade, že súdy boli toho názoru, že ich nedokladovala náležitým spôsobom, bolo
úlohou súdov, aby jej zaslali výzvu na doloženie potrebných dôkazov (dokladov) tak, aby
bolo možné spravodlivo a zákonným spôsobom rozhodnúť o jej žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov. Takýto postup považuje za spravodlivý z dôvodu, že ak z právneho
predpisu explicitne nevyplýva, akým spôsobom sa uplatňovaný nárok preukazuje, je
povinnosťou súdu vyzvať účastníka konania na doplnenie – doloženie dôkazov o tvrdených
skutočnostiach.
11. Ústavný súd konštatuje, že majetkové pomery sťažovateľky zisťoval okresný súd
z ňou predloženého vyhlásenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch
doloženého potvrdeniami o výške príjmu, ktorého základom je starobný dôchodok
sťažovateľky a jej manžela, ako aj príjem za prenájom bytu, ktorý je predmetom súdneho
konania. Celkový sťažovateľkou dokladovaný mesačný príjem tak predstavuje sumu
1 243 €. Výdavky sťažovateľka špecifikovala ako náklady na byt, v ktorom býva
s manželom (vlastníctvo jej syna), a byt v prenájme a uviedla sumy, ktoré platí za elektrinu,
plyn, vodu, teplo a telefón v celkovej výške 560 €, uviedla ďalšie svoje výdaje, ktoré tvoria
mesačné splátky vo výške 133 € za poskytnutý stavebný úver spoločnosťou
Wüstenrot v čiastke 13 277,57 € a mesačné splátky vo výške 100 € za pôžičku
poskytnutú dvomi fyzickými osobami vo výške 66 388 €, ďalej tiež náklady na lieky
a osobnú starostlivosť o invalidného manžela v sume 900 € mesačne a náklady na lístok
mestskej hromadnej dopravy, bez predloženia konkrétnych dokladov o takto uhrádzaných
sumách. Keďže okresný súd dospel k záveru (vyplývajúceho z odôvodnenia jeho
rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú oslobodenie od súdnych
poplatkov, jej žiadosti nevyhovel. Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky
nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
K tvrdeniam sťažovateľky, že úlohou okresného súdu bolo vyzvať ju na predloženie
dokladov o výške príjmov a výdavkov, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v čase podania
návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov bola kvalifikovane zastúpená a bolo úlohou
jej právnej zástupkyne, aby jej poskytla odbornú pomoc aj pri dokladovaní pomerov
účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov.
12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že tak okresný
súd, ako aj krajský súd postupovali pri rozhodovaní ústavne konformným spôsobom
a napadnuté rozhodnutia zodpovedajú obsahu základného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi všeobecných
súdov, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti týchto názorov a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.
Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
13. Sťažovateľka podala vo veci na najvyššom súde dovolanie, v ktorom navrhla, aby
dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Na odôvodnenie podaného dovolania uviedla, že súd tým, že jej nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov, odňal jej možnosť konať pred súdom. Tvrdila, že pri uplatňovaní
svojho práva postupovala v zmysle § 138 ods. 2 OSP a súd ju nevyzval na predloženie
ďalších dokladov preukazujúcich jej majetkové a sociálne pomery, v dôsledku čoho jej
nevytvoril procesnú možnosť na doloženie podanej žiadosti a došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky odmietol.
14. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013 bolo
okresnému súdu doručené 4. februára 2013. Spolu s uznesením najvyššieho súdu bolo
sťažovateľke 7. marca 2013 doručené aj uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-181
z 27. februára 2013, ktorým okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho
poplatku. Podľa zistení ústavného súdu podala sťažovateľka 26. marca 2013 proti tomuto
uzneseniu odvolanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením sp. zn. 14 Co 323/2013
z 29. októbra 2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
15. Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že pre prípad nepriznania oslobodenia
od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania pre účely možnosti uplatnenia
práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku
a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010). V danom prípade okresný súd takýto časový
priestor sťažovateľke nevytvoril a konanie zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu
o zastavení konania podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bude preto úlohou
okresného súdu vo veci znovu rozhodnúť a opätovne sa zaoberať aj žiadosťou sťažovateľky
o oslobodenie od súdnych poplatkov.
16. Ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ako aj
pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd sa už
ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014