Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 439/2026
PDF · 165.78 KB
No categories available
IV. ÚS 439/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa OM SERVIS, s.r.o., Hroncova 3, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Štúrova 17, Košice, proti uzneseniu Mestského súdu Košice sp. zn. 91Cb/80/2024 z 11. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením mestského súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie a zároveň zaviazal sťažovateľa k úhrade trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na mestskom súde podal žalobca MH Teplárenský holding, a. s., proti sťažovateľovi ako žalovanému žalobu o zaplatenie 27 348,18 eur s príslušenstvom. Mestský súd rozhodol rozsudkom č. k. 91Cb/80/2024-203 z 12. novembra 2025, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.
3. Uznesením z 21. januára 2026 mestský súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 590,50 eur do 15 dní od jeho doručenia. Sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu objektívnej neschopnosti zaplatiť súdny poplatok v určenej výške. Uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 91Cb/80/2024-284 zo 14. apríla 2026 mestský súd oslobodenie od platenia súdnych poplatkov sťažovateľovi nepriznal. Dôvodom rozhodnutia bola primárne skutočnosť, že sťažovateľ mal disponovať okamžite dostupnými finančnými zdrojmi na svojich účtoch a mestský súd zohľadnil taktiež nehnuteľný majetok sťažovateľa, jeho základné imanie aj skutočnosť, že disponuje pohľadávkou voči fyzickej osobe.
4. Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť, v ktorej namietal, že súd pri posudzovaní jeho žiadosti vychádzal predovšetkým z formálnych ukazovateľov majetnosti, avšak dostatočne nezohľadnil jeho skutočnú ekonomickú situáciu a aktuálnu platobnú schopnosť. Napadnutým uznesením mestský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu argumentuje:
a) Mestský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal primárne z likvidity sťažovateľa a ostatné skutočnosti preukazujúce majetkové pomery považoval iba za podporné. V odôvodnení napadnutého uznesenia mestský súd dostatočne nevysvetlil dôvody, na ktorých založil svoj záver, že likvidita sťažovateľa sama osebe postačuje na úhradu súdneho poplatku.
b) V súlade s § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku mal mestský súd vychádzať zo skutočných pomerov sťažovateľa, ktorý v tejto súvislosti podporne poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 295/2020 z 8. decembra 2020. Jeho nosný právny záver sa podľa neho netýka len časového hľadiska (preskúmania minulého majetku), ale všeobecnej potreby hodnotiť skutočné pomery strany, pričom posudzovanie iných ako skutočných pomerov predstavuje podľa tohto nálezu svojvoľný výklad zákona. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že jeho nosným dôvodom je posúdenie likvidity sťažovateľa. Samotný záver mestského súdu neodzrkadľuje skutočnú platobnú schopnosť sťažovateľa, v napadnutom uznesení navyše chýba vysporiadanie sa so sťažovateľom deklarovanou výškou jeho záväzkov. Skutočnosťou spôsobilou vypovedať o likvidite sťažovateľa je pritom pomer jeho finančných prostriedkov v porovnaní s jeho záväzkami.
c) Nepriznaním oslobodenia od súdnych poplatkov mestský súd vystavil sťažovateľa možnému odňatiu prístupu k súdu, a tým odňatiu práva na súdnu ochranu. Odvolacie konanie síce bude pokračovať, avšak súdny poplatok môže byť okamžite vymáhaný a v spojení s touto argumentáciou poukázal na uznesenie ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 143/2023 zo 16. marca 2023.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv odôvodnením napadnutého uznesenia mestského súdu, ktorý podľa neho neodpovedal dostatočne na ním predložené námietky o posúdení naplnenia predpokladov priznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.
7. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 312/2012). Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom z jeho judikatúry je možné vyvodiť limity povinnosti súdu odôvodniť súdne rozhodnutie a tomu korešpondujúceho práva na odôvodnenie rozhodnutia. Toto právo nie je absolútne, to znamená, že súdny orgán nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany (rozsudok Van Hurk v. Holandsko
z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61, podobne rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, č. 30544/96, § 26, rozsudok Perez v. Francúzsko z 12. 2. 1994, č. 47287/99, § 81).
8. Rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov, napríklad o naplnení zákonom ustanovených predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou ich judikatúry vymedziť kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014, III. ÚS 441/2014).
9. Aplikujúc uvedené východiská, ústavný súd hodnotí, že mestský súd pri rozhodovaní o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku interpretoval a aplikoval § 254 Civilného sporového poriadku ústavne konformným spôsobom. Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého podústavného práva reglementujúceho otázku predpokladov oslobodenia od poplatkovej povinnosti.
10. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia v kontexte argumentácie sťažovateľa predloženej v ústavnej sťažnosti. V odôvodnení bodu 11 napadnutého uznesenia mestský súd konštatoval, že vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie oprel o súhrn viacerých skutočností, ktorými sú disponibilné peňažné prostriedky 41 000 eur, vlastníctvo nehnuteľností a ďalšieho majetku, existencia pohľadávky voči fyzickej osobe, vlastné imanie v sume 798 595 eur a skutočnosť, že súdny poplatok predstavuje sumu 1 590,50 eur. Vyšší súdny úradník pritom sám zdôraznil, že pri posudzovaní je treba prihliadať na celkovú ekonomickú situáciu účastníka, nielen na jeho okamžitú likviditu. V bode 13 mestský súd konštatoval, že vyšší súdny úradník prihliadol na všetky relevantné skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie majetkových pomerov sťažovateľa. V odôvodnení ich vyhodnotil komplexne, nesústredil sa na jednotlivé údaje izolovane. Zohľadnenie vlastného imania spoločnosti nemožno vyčítať súdu, pretože toto predstavuje určitý obraz o stave majetku a záväzkov podnikateľa, a podporne k tomuto záveru poukázal na judikatúru ústavného súdu. Taktiež konštatoval irelevantnosť nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 295/2020 z 8. decembra 2020 v dôsledku odlišných skutkových okolností, na ktoré stručne poukázal.
11. K argumentácii týkajúcej sa potreby peňažných prostriedkov na účte v banke na pokrytie fungovania sťažovateľa sa mestský súd vyjadril v bode 14 napadnutého uznesenia, v ktorom poukázal na to, že sťažovateľ v konaní nepreukázal objem finančných prostriedkov, ktoré mesačne „spotrebuje“ na svoju prevádzku, podnikateľskú činnosť či úhradu miezd, a to napriek tomu, že to bolo jeho úlohou. V bode 15 sa mestský súd vysporiadal s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/45/2012 z 3. októbra 2012, ktoré považoval za irelevantné, pretože v preskúmavanom konaní vyšší súdny úradník neprihliadol len na existenciu hnuteľného a nehnuteľného majetku, ale posúdil celkové majetkové pomery sťažovateľa bez toho, aby postavil svoju argumentáciu len na tomto dôvode.
12. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že dôkazná povinnosť hodnoverne preukázať tvrdené skutočnosti o tom, že majetkové pomery priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňujú, zaťažuje subjekt žiadajúci o oslobodenie od súdnych poplatkov.
13. K námietke týkajúcej sa existujúcej pohľadávky sťažovateľa voči tretej osobe sa mestský súd vyjadril v bode 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Rozhodujúcimi faktormi pre nepriznanie oslobodenia vo vzťahu k súdnemu poplatku boli iné skutočnosti (najmä disponibilné finančné prostriedky na účtoch vo výške približne 40 000 eur, rozsiahly majetok a vlastné imanie takmer
vo výške 800 000 eur). Aj keď nevymožená pohľadávka, na ktorú poukázal vyšší súdny úradník, nemohla mať významnejšiu váhu pri rozhodovaní, sama osebe táto argumentácia nestačí na spochybnenie celého napadnutého rozhodnutia. V bode 17 mestský súd uzavrel, že pri hierarchickom vyhodnotení rozhodujúcich aspektov – likvidity (kľúčové), celkových majetkových pomerov (podporné) a výšky súdneho poplatku (test proporcionality) prijal záver, že likvidita je dostatočná na úhradu poplatku sama osebe, majetkové pomery tento záver ešte posilňujú, a preto neexistuje stav objektívnej neschopnosti zaplatiť súdny poplatok na strane sťažovateľa.
14. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým uznesením poukazuje na to, že „likvidita“ (okamžitá dostupnosť peňažných prostriedkov) je len jedným z prvkov, ktoré vstupujú do úvahy pri posudzovaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Rozhodujúce je posúdenie celkovej majetkovej situácie strany bez ohľadu na príčiny a bez opierania sa o hypotetické úvahy o budúcom zabezpečení prostriedkov (pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 143/2023 zo 16. marca 2023 a sp. zn. I. ÚS 295/2020 z 8. decembra 2020). Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v prípade podnikateľov môže súd prihliadnuť aj na „vlastné imanie“ ako ukazovateľ stavu majetku a záväzkov, čo potvrdzuje prípustnosť zohľadnenia nielen čistej likvidity (II. ÚS 213/2022).
15. V súlade s uvedeným judikatúrnym rámcom ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie obsahuje dostatok právne relevantných a racionálne prijatých argumentov odôvodňujúcich záver o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o nevyhovení žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
16. Sumarizujúc ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie mestského súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu