Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 295/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská

276/16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Michalko, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -238 z 5. marca 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. -238 z 5. marca 2019 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -238 z 5. marca 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti

trovy konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur

a šesťdesiatpäť centov) na účet jej právneho zástupcu, a to advokátskej kancelárie Michalko

Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 zo 17. júna 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie v celom

rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -238 z 5. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe žaloby podanej

sťažovateľkou 31. mája 2016 je okresným súdom vedené konanie o zaplatenie sumy 995

817,57 € s príslušenstvom proti žalovanému v 1. rade obchodnej spoločnosti

, , (ďalej aj

„žalovaný v 1. rade“), žalovanému v 2. rade obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), a žalovanému

v 3. rade , (ďalej aj „žalovaný v 3. rade;

spolu aj „žalovaní“). Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

3. Sťažovateľka súčasne s podaním žaloby požiadala, aby jej okresný súd priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu vzhľadom na skutočnosť,

že je obchodnou spoločnosťou, ktorá už niekoľko rokov nevykonáva činnosť,

je bez majetku a príjmov a jej aktíva sú tvorené v podstate len pohľadávkou – zmenkou,

ktorej zaplatenie bolo uplatnené žalobou, a povinnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej

sume 33 193,50 € by jej mohla spôsobiť vážne problémy pri uplatňovaní jej nároku na súde.

4. Okresný súd uznesením č. k. -125 z 3. apríla 2017 sťažovateľke

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

5. Následne sťažovateľka podaním z 28. septembra 2017 požiadala opätovne

o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že o návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov rozhodoval kauzálne nepríslušný súd, ako aj s ohľadom na skutočnosť,

že na strane sťažovateľky sa zmenili majetkové pomery, ktoré doložila aktuálnou účtovnou

závierkou, z ktorej je podľa jej názoru zrejmé, že nedisponuje žiadnym likvidným

majetkom, z ktorého by bolo možné zaplatiť súdny poplatok, keďže jej majetok predstavuje

len pohľadávka, ktorej zaplatenie je predmetom napadnutého konania a ktorej zaplatenie

bez právoplatného výroku súdu s ohľadom na obranu žalovaných nie je možné

predpokladať.

6. Okresný súd napadnutým uznesením sťažovateľke oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozhodnutím jej okresný súd

znemožnil uplatňovať si nárok v súdnom konaní, čím porušil jej základné právo na súdnu

ochranu. V tomto kontexte sťažovateľka uvádza: „Uvedeným rozhodnutím a jeho

odôvodnením Okresný súd Bratislava I nielen porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu tým, že mu znemožnil uplatňovať nárok v súdnom konaní, ale jeho rozhodnutie je

v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR či ESLP (na ktorú dokonca v odôvodnení

odkazuje) či nálezom Ústavného súdu -29 zo dňa 21.11.2017 a zároveň je

jeho odôvodnenie samo o sebe vnútorne rozporné, dovolíme si tvrdiť arbitrárne, keďže

Okresný súd Bratislava I svoje rozhodnutie založil na záveroch judikatúry, ktoré z tejto ani

nevyplývajú.“

7. Sťažovateľka namieta, že okresný súd napadnuté uznesenie založil na úvahe

o hypotetickej možnosti sťažovateľky zabezpečiť finančné prostriedky, ktoré by pokryli

náklady na zaplatenie súdneho poplatku, a opomenul pritom zvážiť, či práve časový odstup

a nutnosť sťažovateľky čakať s uplatnením nároku, aby žaloba nebola zamietnutá

ako predčasná, naopak nespôsobili zhoršenie možnosti uhradiť súdny poplatok,

ak sťažovateľka po komplikovanom urovnaní čakala na doplatenie ceny za prevod

obchodného podielu, ktorý jej nakoniec vyplatený nebol, a bola odkázaná uplatniť si tento

nárok v napadnutom konaní, v ktorom jej okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov.

8. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v napadnutom uznesení

citoval uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2011, podľa ktorého „povinnosťou súdu rozhodujúceho o návrhu

účastníka konania podľa (teraz , pozn. ústavného súdu)

je primárne skúmať objektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok, a nie

skúmať, na základe akých skutočností táto neschopnosť nastala. V opačnom prípade by totiž

mali prístup k súdu len nepodnikatelia a solventné podnikateľské subjekty, čo by odporovalo

základným princípom materiálneho právneho štátu. Pokiaľ teda objektívna neschopnosť

účastníka zaplatiť súdny poplatok existuje, môže súd dospieť k záveru o nepriznaní

oslobodenia len v prípade, že ide o svojvoľné či zrejme bezúspešné uplatňovanie práva,

čo je tiež potrebné náležíte odôvodniť.“.

9. V tomto kontexte sťažovateľka namieta, že tieto závery najvyššieho súdu okresný

súd označil za „menšinový názor“, no v odôvodnení inú súdnu prax reprezentujúcu zrejme

„väčšinový názor“ už neuviedol. Okresný súd tak nielen porušil právo sťažovateľky

na riadne a presvedčivé odôvodnenie, ale najmä rozhodol v rozpore z rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít, t. j. v rozpore s princípom právnej istoty vyjadreným v čl. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“). Navyše, okresný súd sa podľa jej názoru odklonil od praxe najvyššieho súdu,

na ktorú sám poukázal na základe nezrozumiteľnej úvahy uvedenej v bode 10 odôvodnenia

napadnutého uznesenia, odvolávajúcej sa na závery citovaného rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Jedamski a Jedamska v. Poľsko z 26. 7. 2005, pozn.], ktoré z citácie predmetného rozsudku

ani nevyplývajú.

10. V závere sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že okresný súd

vo svojom rozhodnutí poukázal na jej aktuálnu finančnú a majetkovú situáciu, vyhodnotil

ju nedostatočne, resp. ju vôbec nezohľadnil a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia

od súdneho poplatku oprel o iné dôvody – hypotetickú úvahu o dostatku času

na zabezpečenie prostriedkov, ktoré by pokryli náklady na zaplatenie súdneho poplatku,

poukazujúc na majetkové pomery sťažovateľky pred desiatimi rokmi. Tieto dôvody však

nerešpektujú ani jazykové znenie , keď z jeho hypotézy ani

pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského rizika

či hypotetická možnosť zabezpečiť finančné prostriedky, ktoré by odôvodňovali

neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej povinnosti. Takéto dôvody

rozhodnutia predstavujú svojvoľný výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou

kogentnej normy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie

základného práva na súdnu ochranu.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„I. Základné právo, sťažovateľa - spoločnosti , so sídlom

, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I, zo dňa 05.03.2019, č. k. – 238 porušené boli.

II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 05.03.2019, č. k. 33Cb/46/2018-

238 sa zrušuje a vec v račia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti , so

sídlom , trovy konania na účet

jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o.

so sídlom Michalská 276/16, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 367

943, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia v celom rozsahu.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu, replika sťažovateľky a vyjadrenie zúčastnenej osoby

12. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd

na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil,

či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

13. Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. z 21. júla 2020

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a predložil vyjadrenie zákonnej sudkyne.

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení poukázala na skutočnosť, že podľa jej názoru bola ústavná

sťažnosť podaná sťažovateľkou po zákonnej lehote ustanovenej v .

Nad rámec uvedeného uviedla, že napadnuté konanie nie je zastavené, vykonávajú

sa procesné úkony a je názoru, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu.

14. Ústavný súd listom z 8. júla 2020 podľa

upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti žalovaného v 1. rade ako zúčastnenú osobu

s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Ústavný

súd konštatuje, že žalovaný v 1. rade ako zúčastnená osoba, ktorá si upovedomenia prevzala

13. júla 2020, svoje právo vyjadriť sa v konaní pred ústavným súdom nevyužila.

15. Ústavný súd listom z 8. júla 2020 upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti

žalovaného v 2. rade ako zúčastnenú osobu. Žalovaný v 2. rade sa v konaní pred ústavným

súdom vyjadril podaním z 22. júla 2020. V tomto podaní uviedol, že za dôležité

pre posúdenie predmetnej veci považuje skutočnosť, že v čase po vydaní napadnutého

uznesenia došlo v napadnutom konaní k uskutočneniu viacerých úkonov smerujúcich

k prejednaniu veci samej, čím okresný súd umožnil stranám sporu realizovať procesné

úkony, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k odopretiu práva na spravodlivý proces

sťažovateľke tak, ako to tvrdí v ústavnej sťažnosti. V tomto kontexte tak, žalovaný

v 2. rade považuje argumentáciu sťažovateľky predostretú v jej ústavnej sťažnosti

za „výsostne akademickú“ a je názoru, že vydaním napadnutého uznesenia nedošlo

k „spôsobeniu žiadnej ujmy“ na garantovaných právach sťažovateľky, keďže jej

vec je okresným súdom meritórne preskúmavaná. Žalovaný poukázal aj na konkrétnu

judikatúru ústavného súdu, z ktorej vychádzal aj okresný súd v napadnutom odôvodení,

a navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

16. Ústavný súd listom z 8. júla 2020 upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti

aj žalovaného v 3. rade, ktorý svoju možnosť vyjadriť sa v konaní pred ústavným súdom

nevyužil.

17. Ústavný súd listom z 2. novembra 2020 zaslal sťažovateľke vyjadrenie okresného

súdu a žalovaného v 2. rade s možnosťou zaujať k nim v lehote určenej ústavným súdom

stanovisko. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

16. novembra 2020, uviedla, že ústavná sťažnosť bola z jej strany podaná v zákonnom

stanovenej dvojmesačnej lehote, o čom predložila ústavnému súdu ako dôkaz podací lístok.

Následne poukazuje na skutočnosť, že aj napriek tomu, že konanie nie je právoplatne

zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku a v konaní sa vykonávajú procesné úkony,

napadnuté uznesenie, proti ktorému smeruje jej ústavná sťažnosť, nebolo zrušené.

Zdôrazňuje, že jej návrh na to, aby jej bolo v napadnutom konaní priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov, nebol posúdený ústavne konformným spôsobom a bol posúdený

v rozpore s aktuálnou judikatúrou najvyššieho súdu aj ústavného súdu. Sťažovateľka

následne poukazuje na ďalšie pochybenia okresného súdu, ktoré v napadnutom konaní

nastali po podaní ústavnej sťažnosti. V závere zaujala stanovisko k vyjadreniu žalovaného

v 2. rade, kde namieta, že jej argumentácia nemá len „čisto akademickú povahu“,

a prezentuje názor, podľa ktorého judikatúra, na ktorú poukazuje žalovaný v 2. rade,

je názorovo prekonaná práve rozhodnutiami, na ktoré poukázala vo svojej ústavnej

sťažnosti. Sťažovateľka zotrvala na svojom sťažnostnom návrhu a ústavnému súdu

oznámila, že súhlasí, aby sa v jej veci upustilo od ústneho pojednávania.

18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, vyjadrením zúčastnenej osoby,

replikou sťažovateľky, ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ,

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

21. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

22. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

23. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

24. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

28. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

kde je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

29. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

31. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií ().

32. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

33. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť stranou sporu, povinnosť

právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu

na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení

príslušného zákona.

34. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej

sféry všeobecných súdov (, , porovnaj tiež uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.

, , , , ).

Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však

povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade

a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať

záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane

a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. 6. 2001, bod 66).

35. Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , , , ).

Predmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení od súdnych

poplatkov vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle

konkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností

sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným

súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj

rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66).

Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu

na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie

(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť sťažnosti podľa

prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať

za následok porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež

v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.

36. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť

z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie

okresného súdu.

37. Pred posúdením veci považuje ústavný súd za potrebné reagovať na námietku

okresného súdu, podľa ktorej ústavná sťažnosť nebola sťažovateľkou podaná v zákonom

ustanovenej dvojmesačnej lehote, a to aj napriek tomu, že už v uznesení č. k.

-11 zo 17. júna 2020, ktorým bola ústavná sťažnosť sťažovateľky prijatá

na ďalšie konanie, ústavný súd konštatoval splnenie zákonných predpokladov na jej prijatie.

38. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

39. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa

je lehotou procesnoprávnou (pozri obdobne napr. ), z čoho vyplýva, že na jej

zachovanie stačí, keď je ústavná sťažnosť podaná posledný deň lehoty na poštovú prepravu.

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že napadnuté

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2020. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť

na poštovú prepravu 10. marca 2020, čo vyplýva z podacej pečiatky nachádzajúcej

sa na pripojenej obálke, ako aj z podacieho lístka, ktorý bol sťažovateľkou ústavnému súdu

v tomto konaní predložený. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ústavná

sťažnosť sťažovateľky bola podaná v zákonnom ustanovenej lehote podľa § 124 zákona

o ústavnom súde.

40. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je námietka arbitrárnosti a vnútornej

rozporuplnosti napadnutého uznesenia, ktorého odôvodnenie je založené na hypotetickej

úvahe o tom, že sťažovateľka mala dostatok času na zabezpečenie prostriedkov, ktoré

by pokryli náklady na zaplatenie súdneho poplatku, poukazujúc na jej majetkové pomery

pred desiatimi rokmi. Tieto dôvody však podľa názoru sťažovateľky nerešpektujú

ani jazykové znenie , keď z jeho hypotézy ani pri extenzívnom výklade

nevyplýva existencia podmienky podnikateľského rizika či hypotetická možnosť zabezpečiť

finančné prostriedky, okolnosťami ktorými by bolo možné odôvodniť neoslobodenie

podnikateľských subjektov spod poplatkovej povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia

predstavujú podľa jej názoru svojvoľný výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu

s aplikáciou kogentnej normy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný

za porušenie základného práva na súdnu ochranu.

41. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 8, pozn.) vyplýva,

že rozhodujúcimi skutočnosťami pre nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

sťažovateľke bolo zistenie, že (i) sťažovateľka disponovala v roku 2007 majetkom v sume

696 176,06 €, ktorý použila ako vklad do obchodnej spoločnosti (žalovaný v 1. rade, pozn.),

ako aj to, že (ii) žaloba v tejto veci bola podaná až so značným časovým odstupom od tejto

skutočnosti (9 rokov), a teda sťažovateľka mala dostatok času na zabezpečenie

si finančných prostriedkov, ktoré by pokryli náklady na úhradu súdneho poplatku. Okresný

súd ďalej uviedol, že je nutné položiť si otázku, či z opačného pohľadu vyvedenie, resp.

nevloženie prostriedkov spoločnosti na účel toho, aby bola považovaná za insolventnú, nie

je svojvoľným uplatňovaním práva, a teda zneužívaním práva. V tomto kontexte okresný

súd v bode 10 uviedol: „Preto súd pri skúmaní pomerov právnickej osoby musí

vyhodnocovať skutočnosť, kedy spoločnosť, do ktorej boli vložené peniaze, peniaze boli

a pre ďalšie penzum právnych vzťahov do nej tretia osoba nie je ochotná vložiť ďalšie

peniaze, nie je zneužívaním práva na súdnu ochranu. Súd túto skutočnosť vyhodnotil práve

ako zneužívanie práva, ktoré podľa nepožíva právnu ochranu.“

42. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že ťažisková

argumentácia okresného súdu, ktorá vyústila do nepriznania oslobodenia od súdnych

poplatkov sťažovateľke a záveru o zjavnom zneužití práva, ktoré nepožíva právnu ochranu

( ), je založená výlučne na úvahe okresného súdu o tom, že sťažovateľka v roku

2007 disponovala značným majetkom, a teda do podania žaloby (v roku 2016, pozn.) mala

dostatok času na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré by pokryli náklady

na zaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd konštatuje, že takýto záver okresného súdu

nezodpovedá zákonným kritériám ustanoveným v v spojení s ,

ktoré okresný súd aplikoval na preskúmavanú vec.

43. Podľa doslovného znenia súd na návrh prizná oslobodenie

od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení sú tak

jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania

oslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie

od povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné

predpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce

oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť,

že diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu

a intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie

nepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože

by postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou

skutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho

poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané

v korelácii k výške súdneho poplatku ().

44. Tak, ako vyplýva z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. vo veci

sťažovateľky, ide vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok v maximálnej

možnej sume, a to 33 193,50 €.

45. Z návrhu sťažovateľky z 28. septembra 2017, ktorým žiadala v napadnutom

konaní, aby jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, vyplýva, že táto poukázala

na aktuálnu majetkovú situáciu, z ktorej je podľa jej názoru zrejmé, že nedisponuje žiadnym

likvidným majetkom, z ktorého by bolo možné zaplatiť súdny poplatok, keďže jej majetok

predstavuje len pohľadávka, ktorej zaplatenie je predmetom napadnutého konania. Ústavný

súd uvádza, že táto skutočnosť vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia,

keď okresný súd v bode 4 uviedol, že zo sťažovateľkou predloženého tlačiva vyplynulo,

že jediným jej majetkom je zostatok na účte v banke v sume 36,45 € a pohľadávka voči

žalovaným, ktorá je predmetom napadnutého konania.

46. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom uznesení túto aktuálnu

majetkovú situáciu sťažovateľky vôbec nezohľadnil a svoje rozhodnutie o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov oprel o iné dôvody, a to o úvahy o jej možnosti

zabezpečiť si finančné prostriedky na pokrytie nákladov na zaplatenie súdnych poplatkov.

Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie , keď z jeho hypotézy

ani pri extenzívnom výklade nevyplýva možnosť posudzovať minulé majetkové pomery

a vyhodnocovať iné ako skutočné pomery strany, ktoré by v konečnom dôsledku

odôvodňovali dospieť k záverom o neoslobodení právnických osôb spod poplatkovej

povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný

výklad citovaného ustanovenia.

47. V rámci posudzovania majetkových pomerov ESĽP, a to v rozsudku Jedamski

a Jedamska v. Poľsko z 26. júla 2005 (na ktorý poukazuje v bode 6 napadnutého uznesenia

aj okresný súd, pozn.) zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť

založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať

zo skutočností preukázaných v konaní.

48. V tomto kontexte ústavný súd uvádza, že nielenže okresný súd svoje zistenia

o majetkových pomeroch sťažovateľky založil na hypotetickej úvahe, ale na hypotetickej

úvahe založil aj svoje zistenie o povahe procesného práva/úkonu sťažovateľky, ktorým

žiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ako práva/úkonu, ktorý nepožíva

právnu ochranu pre zjavné zneužitie práva podľa . Pokiaľ okresný súd svoje úvahy

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke prepojil s úvahou o tom,

že vyvedenie, resp. nevloženie prostriedkov spoločnosti na účel, aby bola považovaná

za insolventnú, je zneužívaním práva, avšak bez uvedenia ďalších, na to sa viažucich

relevantných skutočností, je nutné konštatovať, že tieto jeho úvahy nie sú dostatočne

konkretizované a nemajú ani oporu v zistených skutočnostiach popísaných v napadnutom

uznesení, ktoré tvoria základ napadnutého uznesenia, z ktorého okresný súd musí

vychádzať.

49. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktorým vyhodnotí procesné právo/úkon strany sporu ako zjavné zneužívanie práva,

ktoré nepožíva právnu ochranu, musí byť zrozumiteľné a musí obsahovať konkrétne

skutočnosti, ktoré relevantným spôsobom súvisia s procesným právom/úkonom, vo vzťahu

s uplatňovaním ktorého všeobecný súd dospel k záveru o jeho zneužívaní. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia však nemožno identifikovať dostatočnú skutkovú bázu, na základe

ktorej možno bez rozumných pochybností ustáliť, že v okolnostiach danej veci je procesné

právo/úkon sťažovateľky, ktorým žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov takej

intenzity, ktorá odôvodňuje prijať záver o zjavnom zneužití práva ( ).

50. Z požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva, že musí

obsahovať také závery, že sťažovateľ nemusí hľadať odpoveď na nastolenú problematiku

v rovine dohadov a musí zodpovedať požiadavke, že s prijatými závermi je možné stotožniť

sa ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov

skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú (m. m. ).

51. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia nie sú rozpoznateľné jasné

kritériá, ktoré viedli okresný súd k už spomenutým záverom, a teda v ňom absentuje

primerané zdôvodnenie, na základe čoho ústavný súd dospel k záveru o porušení

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že nevyslovuje právny názor

k otázke o tom, či sťažovateľke prináleží, resp. neprináleží oslobodenie od súdnych

poplatkov v napadnutom konaní, pretože toto posúdenie bude po náležitom zohľadnení

relevantných skutočností opätovne úlohou okresného súdu po vrátení veci na ďalšie

konanie.

52. Na rámec uvedeného ústavný súd, reagujúc na námietky žalovaného v 2. rade

ako zúčastnenej osoby v tomto konaní, o tom, že vydaním napadnutého uznesenia nedošlo

k „spôsobeniu žiadnej ujmy“ na garantovaných právach sťažovateľky, keďže vec

sťažovateľky je okresným súdom meritórne preskúmavaná, poukazuje na skutočnosť,

že poplatková povinnosť sťažovateľky v napadnutom konaní nie je dotknutá pokračovaním

v konaní. Okrem zániku poplatkovej povinnosti jej splnením v celom rozsahu zaniká podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov poplatková povinnosť v celom

rozsahu právoplatným uznesením súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Tak, ako vyplýva z tvrdení účastníkov tohto konania a vyžiadaného súdneho

spisu, uznesenie okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2019 o zastavení

napadnutého konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo zrušené uznesením okresného

súdu sp. zn. z 3. júna 2019, a preto je pre sťažovateľku stále dôvodné,

aby okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie

o priznaní/nepriznaní jej oslobodenia od súdnych poplatkov.

53. Na základe už uvedeného ústavný súd vyslovil, že okresný súd napadnutým

uznesením porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

54. Keďže okresný súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky

podľa , ako aj jej právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil

toto rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V.

Trovy konania

55. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

56. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2018, ktorá bola

980 € a za I. polrok roku 2019, ktorá bola 1 062 €.

57. Ústavný súd vychádzal z obsahu spisu a priznal sťažovateľke náhradu za tri

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti

a vyjadrenie z 13. novembra 2020) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x

9,80 €) a odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 (1 x 177 €) spolu

s režijným paušálom (1 x 10,62 €) vrátane 20 % dane z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom

je právny zástupca sťažovateľky (§ 18 ods. 3 vyhlášky), spolu predstavuje sumu 640,65 €

(bod 3 výroku nálezu).

58. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

59. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu