Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43CoKR-16-2026.pdf
PDF · 241.53 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoKR/16/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu CLEAN GASTRO SK, s.r.o., so sídlom Gen. M. R. Štefánika 415/70, 911 01 Trenčín, IČO: 51 059 550, v konaní zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o. so sídlom Námestie sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36 839 132 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., v konaní zast. A. E. F., advokátka so sídlom kancelárie Palackého 85/5, Trenčín, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/6/2021-635 zo dňa 21. marca 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/6/2021-635 zo dňa 21. marca 2025 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 38Odi/6/2021-635 zo dňa 21.03.2025 vo výroku I. zrušil oddlženie žalovaného A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., ktorý bol oddlžený uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 40Odk/463/2018-22 zo dňa 26.11.2018, pre nepoctivý zámer a vo výroku II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom I. inštancie samostatným uznesením (ďalej aj len „rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer na tom skutkovom základe, že žalovaný v návrhu na vyhlásenie konkurzu zo dňa 20.11.2018, ako i v konkurznom konaní, ktoré prebiehalo od 04.12.2018 do 24.01.2019, deklaroval, že je nemajetný, pričom zamlčal, že sa proti exmanželke C. B. domáha určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k.ú. G., a to bytu č. 61 a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 57/4200 na spoločných častiach a zariadeniach domu a príslušenstve (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12C/42/2018), ako aj určenia výlučného vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej v tom čase na LV č. XXX k.ú. C. D., a to pozemku parc. reg. C č. 454/1, záhrada o výmere 918 m2, parc. č reg. C č. 454/10, ostatná plocha o výmere 812m2 a rozostavaná stavba rodinného domu – v tom čase nezapísaná na LV (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019). V uvedených sporoch žalovaný nielenže tvrdil, že je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom nehnuteľností, vo vzťahu k rozostavanému rodinnému domu deklaroval a preukazoval, že tento staval z vlastných zdrojov. Oba spory po spojení veci skončili súdnym zmierom (koncom roku 2020), v zmysle ktorého je vlastníkom rozostavanej stavby rodinného domu a pozemkov žalovaný. Rozostavanú stavbu rodinného domu žalovaný po skončení súdnych sporov
skolaudoval a dnes je vedený ako výlučný vlastník nehnuteľností zapísaných v KN na LV č. XXX k.ú. C. D. a to rodinného domu súp. č. XXX, záhrady a zastavanej plochy a nádvoria. Ide o novostavbu rodinného domu s podlahovou plochou 400 m2, úžitkovou plochou 366 m2 a pozemky o celkovej rozlohe 1 730 m2, ktorých hodnota prevyšuje sumu 400.000,- Eur. Uvedené konanie žalovaného bolo vopred naplánované a premyslené v snahe vyhnúť sa povinnosti plniť jeho záväzky. Žalovaný takisto zaťažil rodinný dom a pozemky zriadením vecného bremena spočívajúceho v práve bezplatného doživotného užívania a bývania a zriadením záložného práva v prospech jeho matky H. B., nar. XXXX. Následne sa žalovaný snažil rodinný dom aj s pozemkami predať, z ktorého dôvodu sa žalobca domáhal v konaní aj nariadenia neodkladného opatrenia, alternat. zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca má voči žalovanému splatnú judikovanú pohľadávku priznanú zmenkovým platobným rozkazom č. k. 3Zm/500/2012-16 vydaným Okresným súdom Bratislava V, ktorým súd zaviazal žalovaného a I. J. zaplatiť oprávnenému (v tom čase CASH COLLECTORS s.r.o.) sumu 8.298,48 Eur s príl. (žalovaný spolu s I. J. ako konatelia vystaviteľa TREN-STAR s.r.o. vlastnej blankozmenky bez protestu túto avalovali, ktorá zmenka zabezpečovala úver poskytnutý SLSP, a.s. spoločnosti TREN-STAR s.r.o.), ktorý zmenkový platobný rozkaz bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18.06.2014 č.k. 3CbZm/12/2013-182 ponechaný v platnosti v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave Rozsudkom zo dňa 13.11.2014 č.k. 1CoZm/38/2014-204. Zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06.03.2015 a na podklade tohto exekučného titulu bolo na návrh oprávneného (v tom čase CASH COLLECTORS s.r.o.) vedené exekučné konanie JUDr. Petrom Stanom pod sp.zn. EX 3317/15 v neprospech žalovaného a I. J., pričom vo vzťahu k žalovanému bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011 postúpil postupca SLSP, a.s. pohľadávku na postupníka CASH COLLECTORS SK s.r.o., ten Zmluvou o postúpení zo dňa 31.08.2016 na postupcu RECLAIM a.s. a ten Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.10.2020 na žalobcu. Žalovaný v minulosti podnikal ako živnostník, bol spoločníkom, resp. i konateľom viacerých obchodných spoločností, a teda súd má na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer žalovaného prihliadať prísnejšie.
3. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 17.07.2024 pripustil zmenu žaloby doplnením skutkových tvrdení ohľadne nepoctivého zámeru žalovaného, že žalovaný nevynaložil primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov, nikdy nemal najmenšiu snahu (nieto ešte úprimnú) splniť pohľadávku žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, ktorú neuhradil ani čiastočne, žalovaný na jej uspokojenie nikdy neponúkol žalobcovi ani jeho právnemu predchodcovi žiadnu sumu, manželka žalovaného bola iba formálnym papierovým stavebníkom rodinného domu, keďže žalovaný mal voči sebe viacero exekučných konaní a z toho dôvodu nechcel mať na seba napísaný žiaden majetok, aby oň neprišiel a takisto prostredníctvom svojej obchodnej spoločnosti minimálne od roku 2016 financoval výstavbu rodinného domu (ktorého je v súčasnosti vlastníkom) a od roku 2005 až do februára 2020 riadne splácal jemu poskytnutý úver.
4. Žalovaný sa v konaní bránil, že v čase doručenia žiadosti Centru právnej pomoci, resp. aj v čase konkurzného konania, nevlastnil žiaden nehnuteľný majetok, nebol evidovaný ako vlastník, resp. spoluvlastník nehnuteľného majetku a vlastníkom všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom civilných konaní, bola bývalá manželka žalovaného. V čase doručenia žiadosti do CPP neprebiehalo žiadne súdne konanie a v čase prebiehajúceho konkurzného konania prebiehalo na súde prvej inštancie iba konanie vedené pod sp. zn. 12C/42/2018 o určenie vlastníckeho, resp. podielového spoluvlastníctva žalovaného k nehnuteľnosti - bytu, keď návrh na začatie konania bol podaný dňa 07.09.2018. Súdne konanie o určenie vlastníctva k rodinnému domu, vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 23C/4/2019, začalo až po ukončení konkurzného konania. Tieto súdne konania boli spojené do spoločného konania pod sp. zn. 12C/42/2018, kde v septembri 2020 bol uzavretý medzi účastníkmi súdny zmier, na základe ktorého bolo určené, že žalovaný je výlučným vlastníkom rodinného domu a C. B. bytu. Uznesenie o schválení súdneho zmieru nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 10/2020, a teda žalovaný nadobudol vlastnícke právo k rodinnému domu až v októbri 2020, t.j. po roku a pol od zrušenia konkurzu, keď účinky súdneho zmieru mali konštitutívny charakter. Žalovaný na osobnom stretnutí so správcom dňa 17.01.2019 odpovedal pravdivo a žiadne skutočnosti správcovi nezamlčoval, oznámil aj prebiehajúce súdne konanie vedené pod sp. zn. 12C/42/2018 a ozrejmený skutkový i právny stav tohto konania správca vyhodnotil, že žaloba úspešná nebude a ani nebola. Uvedené nebolo zachytené v úradnom zázname, nakoľko tu neexistoval reálny predpoklad, že by byt, resp. spoluvlastnícky podiel, spadal, resp. mohol spadať do podstaty. Bývalá manželka žalovaného uzavrela kúpnu zmluvu 23.04.2002, predmetom ktorej bol byt a príslušenstvo, zmluva bola uzavretá a
zavkladovaná počas manželstva, a preto žalovaný bol názoru, že nehnuteľnosti by mali patriť do BSM. Žalovaný pred podpísaním kúpnej zmluvy k bytu podpísal čestné prehlásenie, v ktorom vyhlásil, že súhlasí s tým, aby kúpnu zmluvu na byt uzavrela iba jeho manželka. Žaloba o určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu bola podaná až po ukončení konkurzného konania, a teda toto konanie nemohlo byť predmetom úradného záznamu spísaného správcom dňa 17.01.2019. Žalovaný odvodzoval svoje vlastnícke právo k rodinnému domu a skutkovo argumentoval tým, že cez spoločnosť Consells Group, s.r.o. nakupoval stavebný materiál, ktorej bol žalovaný konateľom, a teda argumentoval, že keď stavbu financoval cez svoju spoločnosť, tak nehnuteľnosť postavil on, a preto mu prislúcha vlastnícke právo. Ako stavebník rodinného domu a vlastník pozemkov pod rodinným domom, vrátane priľahlých, bola vedená bývalá manželka žalovaného, táto koncom roka 2018, resp. začiatkom roka 2019 podala aj o vydanie kolaudačného rozhodnutia na svoju osobu, avšak v súdnom konaní nevedela preukázať, že sa podieľala na finančnom zabezpečení realizácie stavby rodinného domu a nebola schopná úhradu týchto nákladov žalovanému, resp. spoločnosti Consells Group s.r.o. vrátiť. Konanie bolo ukončené súdnym zmierom bez odôvodnenia a nie je zrejmé, či by v prípade riadneho súdneho konania bol žalovaný aj naozaj úspešný a v akom rozsahu. Žalovaný v čase podania žiadosti CPP nebol platobne schopný, nehradil náklady spojené so stavbou rodinného domu.
5. Žalobca ďalej v konaní poukázal na to, že pokiaľ žalovaný nadobudol rodinný dom až v októbri 2020 od bývalej manželky bezodplatne, mal aspoň polovicu tohto zdroja dobrovoľne poskytnúť veriteľom, teda aj žalobcovi, čo sa nestalo. Poukázal na to, že moment oznámenia postúpenia dlžníkovi nemá vplyv na právne následky, či platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a preukázať postúpenie pohľadávky je možné predložením zmluvy o postúpení pohľadávky. Tiež poukázal, že počas manželstva žalovaného došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy na byt, kde kúpnu zmluvu uzavrela len jeho exmanželka, nakoľko sa tak dohodli, že byt bude formálne písaný na ňu, pretože žalovaný mal v tom čase dlžoby na daňovom úrade Trenčín aj voči iným subjektom, boli voči jeho osobe vedené exekučné konania a byt by podliehal exekúcii. Uvedené preukazuje, že žalovaný vždy postupoval premyslene tak, aby sa vyhol povinnosti plniť svoje záväzky, resp. maril uspokojenie veriteľov. Žalovaný hneď po skončení súdnych sporov s exmanželkou – koncom roku 2020 - rodinný dom skolaudoval, nechal zapísať do katastra, pričom tento spolu s pozemkami zaťažil vecnými právami v prospech jeho matky a to zmluvou o zriadení vecného bremena zo dňa 26.02.2021 a zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 26.02.2021.
6. Žalovaný ďalej v konaní namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keď žalovanému je ako posledný veriteľ známa spoločnosť CASH COLLECTORS SK s.r.o., ktorá vystupovala ako oprávnený v exekúcii vedenej voči žalovanému a p. J.. Exekučné konanie voči žalovanému by bolo (bez ohľadu na zastavenie z dôvodu vyhlásenia konkurzu) zastavené podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. z dôvodu uplynutia rozhodnej doby, a preto nie je možné pohľadávku do budúcna viac vymáhať. Žalovaný podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k bytu na radu právneho zástupcu, keď v lete 2018 bývalá manželka žalovanému zrušila trvalý pobyt v byte a žaloba mala žalovanému zaručiť, že minimálne do právoplatného skončenia takéhoto súdneho konania ho nemôže bývalá manželka vypratať. Žalovaný vedel, že miera úspešnosti žaloby bola nulová vzhľadom na podpísané prehlásenie z 22.04.2002, avšak chcel sa chrániť pred vyprataním. V konaní o určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu sa žalovaný v žalobe odvolával aj na dohodu o založení podielového spoluvlastníctva z 28.06.2016, pričom jej platnosť, resp. pravosť, spochybnila bývalá manželka žalovaného, ktorá podala aj trestné oznámenie a ktorá dohodu považuje za sfalšovanú. V čase podania žiadosti na CPP nemal žalovaný žiadne účty, kde by mal finančné prostriedky, z ktorých by financoval veci nie nepatrnej hodnoty do svojho vlastníctva. Žalovaný sa od roku 2004 (od rozvodu) nedomáhal vyporiadania BSM a nerobil si žiadne nároky na byt, nakoľko ho považoval za vlastníctvo exmanželky. Súdny spor o určenie vlastníctva k rodinnému domu považoval žalovaný za najúčinnejší a efektívnejší právny prostriedok, ktorým chcel „donútiť“ exmanželku k riešeniu problémov, ktorá si bola vedomá záväzku voči spoločnosti Consells group s.r.o., uznala, že nemá finančné prostriedky na vrátenie obchodnej spoločnosti a tak sa na jeseň 2020 vzdala vlastníctva k rozostavanému domu a pozemku.
7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, keďže pohľadávku voči žalovanému, ktorá bola priznaná právoplatným a vykonateľným Zmenkovým platobným rozkazom č.k. 3Zm 500/2012-16 z 04.09.2012 v spojení s Rozsudkom č.k. 3CbZm 12/2013-182 z 18.06.2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3CbZm 12/2013-204 z 13.11.2014 (ktorým bola žalovanému a p. J. uložená povinnosť zaplatiť veriteľovi CASH COLLECTORS SK s.r.o. spoločne a nerozdielne zmenkovú sumu 8298,48 Eur so zmenkovým
príslušenstvom), bola zmluvami o postúpení pohľadávok postúpená na žalobcu, čo nebolo medzi stranami sporné. Keďže v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by pohľadávka žalobcu voči žalovanému zanikla, žalobca je veriteľom žalovaného dotknutým oddlžením, pričom 6-ročná zákonom stanovená lehota na podanie predmetnej žaloby bola zachovaná, keď konkurz na majetok dlžníka bol vyhlásený 04.12.2018 a žaloba bola podaná dňa 03.11.2021. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal samotnými skutkovými tvrdeniami strán sporu a po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žalovaný pri oddlžení nemal poctivý zámer, pričom súd prvej inštancie prihliadal prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u žalovaného, nakoľko bolo preukázané, že žalovaný bol/je konateľom a/ alebo spoločníkom viacerých obchodných spoločností, takisto bol živnostníkom a takisto žalovaný je vlastníkom významnejšieho majetku - rodinného domu s pozemkom.
8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že danosť poctivého zámeru na strane dlžníka predpokladá určité aktívne konanie zo strany dlžníka ohľadom riešenia jeho nepriaznivej situácie, ktorá mu neumožňuje uhrádzať veriteľom svoje záväzky. V konaní bolo preukázané, že žalovaný už pred podaním návrhu na konkurz postupoval vopred premyslene a špekulatívne tak, aby veritelia neboli uspokojení. V konaniach, v ktorých sa domáhal určenia podielového spoluvlastníctva k bytu alebo výlučného vlastníctva k rozostavanému domu, sám žalovaný tvrdil skutočnosti, z ktorých vyplýva, že na seba nemal/nechcel mať evidovaný žiaden majetok z dôvodu vedených exekúcií voči nemu. V konaní sp. zn. 12C/42/2018 žalovaný súdu tvrdil, že byt bol len formálne písaný na bývalú manželku z dôvodu, nakoľko žalovaný mal v tom čase dlžoby a boli voči nemu vedené exekučné konania a byt by podliehal exekúcii. Takisto aj v konaní sp. zn. 23C/4/2019 tvrdil, že exmanželka bola len formálnym papierovým stavebníkom, nakoľko žalovaný v čase začiatku realizácie stavby mal voči sebe vedených viacero exekučných konaní. Z uvedeného tak jednoznačne a bez pochýb vyplýva, že žalovaný mal vopred premyslené kroky, ako ďalej nadobúdať majetok tak, aby tento nebol/nemohol byť použitý na úhradu jeho záväzkov, a teda konal špekulatívne tak, aby nemal na seba evidovaný žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho veriteľov. V žalobe sp. zn. 23C/4/2019 tvrdil, že sa mu podarilo vysporiadať svoje záväzky a v súčasnej dobe už voči nemu neprebieha exekučné konanie. Uvedenú žalobu žalovaný podal len pár dní po ukončení konkurzného konania, v ktorom neboli veritelia uspokojení ani čiastočne, keď konkurz bol zrušený s účinkami k 25.01.2019 a žaloba je datovaná 31.01.2019 a dňa 01.02.2019 bola podaná na súd. Z uvedeného je zrejmý úmysel žalovaného využiť inštitút oddlženia len vo svoj vlastný prospech so špekulatívnym zámerom tak, aby sa v dôsledku oddlženia konkurzom jeho záväzky stali nevymáhateľné a až po ukončení konkurzu vyvinul snahu a právne kroky k tomu, aby si začal uplatňovať svoje vlastnícke právo súdnou cestou. Z uvedeného mal súd prvej inštancie jednoznačne za to, že žalovaný už pred podaním návrhu na oddlženie nemal poctivý zámer. Konanie žalovaného, a to aj s poukazom na časové súvislosti, nie je možné právne posúdiť inak, ako nepoctivý špekulatívny účelový zámer s cieľom zbaviť sa svojich záväzkov oddlžením. V danom konaní žalovaného nie je ani náznak akéhokoľvek vynaloženia aspoň nejakého úsilia vyrovnať aspoň čiastočne existujúce záväzky veriteľov. Práve naopak, žalovaný ako sám tvrdil v podaných žalobách, robil všetko preto, aby na seba nemal evidovaný žiaden majetok, ktorý by mohol byť použitý na uspokojenie jeho veriteľov. Súd prvej inštancie potom uvedené preukázané skutočnosti, a teda konanie žalovaného, právne posúdil ako nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. h) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), teda z uvedeného správania žalovaného pred podaním návrhu, kedy vopred premyslel a robil dohody a kroky tak, aby na seba nemal evidovaný žiaden majetok, aby oň neprišiel v exekúciách, bolo možné jednoznačne usúdiť, že mal snahu poškodiť svojich veriteľov.
9. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bol takisto preukázaný nepoctivých zámer podľa § 166 ods. 2 písm. c) ZKR, a teda žalovaný zamlčal, resp. neuviedol správcovi dôležitú informáciu, a to konkrétne informáciu, že počas konkurzu viedol v postavení žalobcu spor o určenie spoluvlastníctva k bytu voči exmanželke. Žalovaný síce tvrdil, že uvedenú skutočnosť správcovi na osobnom stretnutí dňa 17.01.2019 oznámil, predložil mu k nahliadnutiu kúpnu zmluvu uzavretú s exmanželkou spolu s čestným prehlásením žalovaného o vzdaní sa práva na kúpu bytu v prospech manželky, pričom správca mal uvedenú skutočnosť vyhodnotiť tak, že byt, resp. spoluvlastnícky podiel žalovaného k bytu do súpisu nezapísal. Podľa súdu prvej inštancie však žalovaný ohľadom uvedeného relevantného tvrdenia dôkazné bremeno neuniesol. Výsluchom svedka - správcu JUDr. Šusteka totiž nebola preukázaná relevantná skutočnosť, že žalovaný správcovi oznámil prebiehajúci súdny spor o určenie spoluvlastníctva k bytu, ani že by mu predkladal k nahliadnutiu označené dokumenty. Svedok vypovedal, že na osobnom pohovore dlžník vyhlásil, že nevlastní žiaden majetok, dlžník ho neinformoval o tom, že je podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva, ani že zamýšľa podať žalobu o určenie vlastníckeho
práva, nepredložil dohodu o založení podielového vlastníctva, nedoniesol žiadne dokumenty, neoznámil, že spláca úver, nepredložil nijakú kúpnu zmluvu. Po oboznámení sa s predmetnými dokumentmi svedok uviedol, že si nespomína, že by také dokumenty niekedy videl, nevie stopercentne vylúčiť, že by mu takéto niečo dlžník ukázal, s vyššou mierou pravdepodobnosti mu uvedené nebolo oznámené, ani predložené, ale nevedel to definitívne vylúčiť. Podľa súdu prvej inštancie tak výpoveďou svedka nebolo jednoznačne preukázané, že prebiehajúci súdny spor o určenie vlastníctva k bytu bol správcovi oboznámený, ani to, že by mu žalovaný predkladal s tým súvisiacu kúpnu zmluvu a čestné prehlásenie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na žalovanom bolo dôkazné bremeno, teda bezpochybne preukázať svoje tvrdenie, že túto skutočnosť správcovi oznámil napriek tomu, že uvedené absentuje v úradnom zázname z osobného stretnutia so správcom. Tvrdenie žalovaného tak nevyplýva ani z predmetného úradného záznamu. Súd prvej inštancie preto ustálil, že ohľadom tohto tvrdenia žalovaný dôkazné bremeno neuniesol.
10. Podľa súdu prvej inštancie aj keby bolo preukázané, že informáciu o prebiehajúcom súdnom spore o určenie vlastníctva k bytu žalovaný správcovi oznámil, bolo by nutné konštatovať nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, nakoľko žalovaný ani písomne či telefonicky, ani na osobnom stretnutí so správcom dňa 17.01.2019, neoznámil správcovi počas celého konkurzu ďalšiu dôležitú informáciu, a to že pripravuje/má záujem/zamýšľa/spisuje žalobu, ktorou sa bude/ide domáhať určenia výlučného vlastníctva k rozostavanej stavbe rodinného domu + garáž a pozemok, neoznámil mu relevantné skutočnosti aké tvrdil v samotnej žalobe (tu je nutné zdôrazniť, že táto je datovaná dňa 31.01.2019, teda 13 dní po stretnutí so správcom a 6 dní po zrušení konkurzu a ktorú podal na súd 01.02.2019), teda neuviedol správcovi, že exmanželka je len papierovým stavebníkom a takisto mu neoznámil, že na podporu svojich tvrdení o tom, že vlastníkom (podľa obsahu Dohody, ktorou disponoval žalovaný) alebo aspoň spoluvlastníkom (podľa obsahu Dohody, ktorou disponovala exmanželka) má byť žalovaný, žalovaný neoznámil ani nepredložil správcovi Dohodu o založení podielového spoluvlastníctva spísanú s exmanželkou, ktorou žalovaný disponoval a ktorú mal aj v čase osobného stretnutia vo svojej držbe. Bolo pritom irelevantné, že následne pravosť Dohody bola exmanželkou spochybnená, keďže v čase osobného stretnutia so správcom žalovaný nemohol predpokladať, že táto bude spochybňovaná, pričom žalovaný aj tak mohol a mal túto informáciu oznámiť správcovi, nakoľko z pripojeného spisu sp. zn. 23C/4/2019 bolo zrejmé, že žalovaný aj exmanželka zhodne tvrdili, že Dohodu o podielovom spoluvlastníctve uzavreli, ich tvrdenia a predložené Dohody sa nezhodovali v obsahu čo sa týka veľkosti spolu/vlastníckych podielov. Skutočnosť, že by disponovanie s predmetnou Dohodou žalovaný oznámil počas konkurzu správcovi, nevyplynula ani z výpovede svedka - správcu, ktorý okrem iného vypovedal, že dlžník mu neoznámil, že zamýšľa podávať žalobu o určenie vlastníctva k rozostavanému domu. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že za dôležitú informáciu je nevyhnutné považovať akúkoľvek informáciu, ktorá má, resp. môže mať vplyv na rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka. Súd prvej inštancie preto jednoznačne ustálil, že neoznámenie/zamlčanie informácie či už o prebiehajúcom súdnom spore, ako aj informácie a skutočnosti, ktoré relevantne spochybňujú vlastníctvo/budúce vlastníctvo nehnuteľnosti inej osoby od dlžníka, ako aj zamlčanie/ neoznámenie relevantných listín, na podklade ktorých je možné sa domáhať určenia vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, je jednoznačne nutné posúdiť ako dôležité informácie či skutočnosti, keďže v prípade, ak by správca týmito disponoval, mohol by s odbornou starostlivosťou posúdiť oznámené skutočnosti, ako aj predložené dokumenty a ustáliť, či predmetné nehnuteľnosti zapíše alebo nezapíše do súpisu, ktorá skutočnosť má relevantný dopad na rozsah uspokojenia veriteľov. Pokiaľ by žalovaný naozaj podával návrh na oddlženie s poctivým zámerom, všetky tieto relevantné skutočnosti by správcovi na osobnom stretnutí oznámil, vysvetlil, predložil všetky listinné dôkazy. V prípade, ak by všetky tieto skutočnosti dlžník na osobnom stretnutí správcovi oznámil a správca by tieto vyhodnotil tak, že nehnuteľnosti do podstaty nezapíše, táto skutočnosť by nemohla byť v žiadnom prípade na ťarchu dlžníka a už vôbec by sa z toho nedal vyvodzovať nepoctivý zámer dlžníka.
11. Podľa súdu prvej inštancie zo správania žalovaného nielen pred podaním návrhu na oddlženie, ale ani po podaní návrhu na oddlženie a ani po zrušení konkurzu v žiadnom smere nevyplýva poctivý zámer žalovaného, teda že vynaložil maximálne úsilie vyrovnania existujúcich záväzkov voči veriteľom, so snahou predísť ich poškodeniu, bez primárnej kalkulácie zbavenia sa záväzkov oddlžením. Z pripojeného súdneho spisu z uznesenia sp. zn. 12C/42/2018-229 z 30.09.2020, právoplatné 14.10.2020, mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný s exmanželkou uzavreli súdny zmier tak, že exmanželka je výlučnou vlastníčkou bytu a žalovaný je výlučným vlastníkom rozostavaného rodinného domu zapísaného na LV č. XXX k.ú. C. D. ako aj pozemkov C KN parc. č. 454/1 a č. 454/10
zapísané na LV č. XXX k.ú. C. D., pričom výpisom z LV č. XXX ku dňu 26.10.2021 mal preukázané, že vlastníkom rodinného domu a pozemkov tu evidovaných je žalovaný s vlastníckym podielom 1/1, ktorý sa stal vlastníkom na základe Uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 12C/42/2018. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o uzavretí zmieru žalovaný ako povinný so svojou matkou H. B. ako oprávnenou uzavrel dňa 26.02.2021 Zmluvu o zriadení vecného bremena, titulom ktorej v prospech matky zriadil právo na bezplatné doživotné užívanie a bývanie v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX, k.ú. C. D., na dobu neurčitú a bezodplatne a zároveň sa dobrovoľne z vlastného rozhodnutia zaviazal k povinnosti voči matke na poskytnutie jednorazového finančného vysporiadania vo výške 100.000,- Eur alebo zabezpečenia jej dvojizbového bytu v centre Trenčína na náklady žalovaného (v prípade zrušenia vecného bremena dohodou zmluvných strán alebo pri zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam). Na zabezpečenie tejto budúcej pohľadávky matky voči žalovaného zaťažil nehnuteľnosti ďalšou ťarchou, a to zriadením záložného práva. Z uvedených úkonov, ktoré žalovaný dobrovoľne uskutočnil výlučne na prospech svojej matky (pričom uvedené úkony nepriniesli žalovanému žiaden ekonomický/finančný prospech, práve naopak) je zrejmé, že výrazne sťažil prípadnú možnosť veriteľov uspokojiť svoje pohľadávky z tohto majetku žalovaného, ak by vymáhateľnosť ich pohľadávok bola obnovená, keďže zriadenie vecného bremena doživotného a bezplatného užívania výrazne ovplyvňuje množstvo potencionálnych záujemcov o kúpu takto zaťaženého majetku ako aj výšku kúpnej ceny zaťaženého majetku. Žalovaný tak i po oddlžení a zrušení konkurzu (v ktorom veritelia neboli uspokojení ani čiastočne) opätovne vykonával úkony, ktorými výrazne sťažil prípadnú možnosť uspokojenia ich pohľadávok z tohto majetku v prípade obnovenia ich vymáhateľnosti. Žalovaný netvrdil ani nebolo preukázané, že by sa po nadobudnutí tohto majetku snažil, resp. vyvinul aspoň nejakú snahu za účelom aspoň čiastočného uspokojenia svojich veriteľov. V konaní bolo síce preukázané, že žalovaný mal záujem predať predmetnú nehnuteľnosť, keďže predaj inzeroval, pričom na pojednávaní dňa 08.11.2024 po výsluchu svedka p. J. sám uviedol, že z predaja tejto nehnuteľnosti mal záujem vyplatiť majiteľov firmy Consels Group SK, ako aj matku, ktorá mu celý život pomáhala. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či iba tieto dva subjekty chcel vyplatiť, odpovedal, že áno. Z uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že ani v prípade, ak by žalovaný predal tento majetok, nemal žiaden úmysel obdržanú kúpnu cenu ani čiastočne použiť na úhradu svojich záväzkov, aby tak aspoň čiastočne kompenzoval nemalé poškodenie veriteľov, ktorí neboli uspokojení v konkurze ani čiastočne. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že mal v úmysle okrem matky vyplatiť majiteľov spoločnosti Consells group SK, s.r.o., toto tvrdenie súd prvej inštancie vyhodnotil ako zavádzajúce a špekulatívne, keďže žalovaný netvrdil ani nepreukázal, že spoločníci/majitelia tejto spoločnosti mali vôbec voči žalovanému akúkoľvek pohľadávku a takisto žalovaný majiteľov tejto firmy ani neuviedol v zozname svojich záväzkov pri podaní návrhu na konkurz, a teda nebolo zrejmé, na podklade akého právneho titulu, resp. právnej skutočnosti či udalosti údajne mal záväzok voči majiteľom spoločnosti Consells Group SK, s.r.o., a teda povinnosť tento vyplatiť a v akej výške. Žalovaný na jednej strane v konaní tvrdil, že predmetný rodinný dom financovala spoločnosť Consells group SK, s.r.o. (skutočnosť, či to tak bolo, bola pre dané konanie irelevantná a z toho dôvodu súd prvej inštancie na preukázanie tejto skutočnosti dokazovanie nevykonával), na druhej strane ako konateľ tejto spoločnosti predložil registrovému súdu v konaní o jej zrušenie dňa 28.05.2019, t.j. len cca 4 mesiace po zrušení konkurzu, čestné prehlásenie o nemajetnosti tejto spoločnosti (preukázané Uznesením OS Bratislava I zo dňa 31.01.2020, právoplatné 02.04.2020), teda v konaní o zrušení tejto spoločnosti pred súdom tvrdil rozhodnutú skutočnosť pre rozhodnutie o zrušení spoločnosti, že táto nemá žiaden majetok a teda ani pohľadávku voči či už žalovanému alebo jeho exmanželke z titulu financovania stavby rodinného domu. Tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce, v rôznych súdnych konaniach žalovaný tvrdil skutočnosti, ktoré sa mu v tom ktorom konaní hodili, ale čo bolo pre súdenú vec najpodstatnejšie, žalovaný netvrdil žiadnu skutkovú okolnosť (a teda ani nepreukázal), z ktorej by bolo možné vyvodiť jeho poctivý zámer pri oddlžení, teda že v rámci svojich možností a schopností vyvinul maximálnu snahu o aspoň čiastočné uspokojenie svojich veriteľov, pričom ani netvrdil, že takýto úmysel mal z prípadne nadobudnutých financií zo zamýšľaného predaja svojich nehnuteľností. Súd prvej inštancie tak nemal na základe akých skutkových okolností dospieť k záveru a vyhodnotiť, že žalovaný mal skutočný poctivý zámer.
12. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako irelevantnú obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že nemal vedomosť o tom, že žalobca je jeho veriteľom, keď žalovaný bol povinný plniť svoj záväzok, a teda zbaviť sa ho plnením postupcovi, teda veriteľovi, o ktorom mal naposledy vedomosť. Žalovaný však ani netvrdil, ani nepreukázal, že by vyvinul akúkoľvek snahu uhradiť aspoň čiastočne pohľadávku spoločnosti CASH COLLECTOR, a.s., prípadne spoločnosti RECLAIM. K obrane žalovaného, že pohľadávku žalobcu neuhradil z dôvodu, že nadobudol presvedčenie, že veriteľ - žalobca po skončení exekúcie aj voči
druhému solidárnemu dlžníkovi nemá už záujem na úhrade svojej pohľadávky, keďže nepodal opätovný návrh na exekúciu voči druhému solidárnemu dlžníkovi napriek tomu, že tento disponoval pozemkami, z ktorých žalobca mohol svoju pohľadávku uspokojiť, súd prvej inštancie vypočul svedka I. J. - solidárne zaviazaného dlžníka, ako aj svedka K. C. L., ktorý bol konateľom žalobcu a vykonal dokazovanie listinami, a z upovedomenia o začatí exekúcie mal preukázané, že exekúcia voči žalovanému a p. J. v prospech oprávneného CASH COLLECTORS SK, s.r.o na vymoženie zmenkovej sumy pod Ex 3317/15 bola začatá 08.10.2015. Príkazom na zriadenie exekučného záložného práva a Zrušením príkazu na zriadenie exekučného záložného práva mal súd prvej inštancie preukázané, že súdny exekútor zriadil exekučné záložné právo na nehnuteľnosti (pozemky, trvalé trávnaté porasty a orné pôdy) vo vlastníctve druhého povinného p. J. a z dôvodu zastavenia exekúcie bol tento príkaz dňa 08.10.2021 zrušený. Z oznámenia o ukončení exekučného konania zo dňa 08.12.2020 vyplývalo, že exekútor oznámil žalobcovi ukončenie exekučného konania a bol poučený o možnosti podať opätovný návrh na exekúciu. Súd prvej inštancie z výpovede svedka p. J. mal preukázané, že v rámci exekúcie jeho pozemky speňažené neboli, a to zrejme z dôvodu, že ich exekútor asi nevedel speňažiť. Svedok tieto pozemky predal v roku 2024 za sumu 2.400,- Eur. Z výpovede svedka K. L. mal súd prvej inštancie preukázané, že judikovaná zmenková pohľadávka bola prihlásená do konkurzu žalovaného, pričom v konkurze táto nebola uspokojená ani čiastočne, rovnako ako ani v exekúcii. Až z inzerátu žalovaného, ktorým sa snažil predať rodinný dom, žalobca zistil, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobca to vyhodnotil čisto obchodne, výnos mínus náklady, čo vyhodnotil ako stratové. Uvedený postup, teda skutočnosť, že žalobca po skončení exekúcie aj voči druhému solidárnemu dlžníkovi nemal záujem podať opätovný návrh na exekúciu z dôvodu vlastníctva podielov tohto dlžníka na orných pôdach ako konanie štatutára s odbornou starostlivosťou zodpovedajúcou riadnemu hospodárovi a v záujme spoločnosti, keďže bolo preukázané, že exekúcia, v ktorej bolo zriadené exekučné záložné právo bola vedená od roku 2015 a teda keďže do skončenia exekúcie (t.j. skončená v roku 2020) sa nepodarilo tieto speňažiť, pričom trovy exekúcie išli na ťarchu oprávneného, je logické, že po riadnom posúdení všetkých týchto skutočností (porovnanie výnosnosti z takéhoto postupu) žalobca zaujal postoj a postup riadneho hospodára, nakoľko sa javilo nielen nepravdepodobné ale ani nevýnosné, že tieto podiely na orných pôdach budú speňažené a pokryjú väčšiu časť pohľadávky žalobcu. Výpoveďou p. J. bolo preukázané, že tieto sa mu podarilo speňažiť až v roku 2024 a to za sumu 2.400,- Eur, teda za ďalšie vedenie exekúcie v počte minimálne ďalších 3 rokov by sa možno tieto podarilo exekútorovi speňažiť, pričom výnos by bol pre žalobcu po odpočítaní exekučných trov minimálny, resp. zanedbateľný. Naviac, aj keby žalovaný naozaj nadobudol presvedčenie, že žalobca už nemá záujem o uspokojenie tejto pohľadávky (keďže sa nedomáhal jej uspokojenia z predaja majetku druhého solidárneho dlžníka – z podielov na jeho orných pôdach), a teda by neplnil túto pohľadávku žalobcovi z tohto dôvodu, súd prvej inštancie dal do pozornosti, že už len tým, že žalobca po nadobudnutí vedomosti o majetku žalovaného bezodkladne podal túto žalobu spolu s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, žalovaný mohol a musel nadobudnúť presvedčenie, že žalobca má záujem na uspokojení svojej pohľadávky a napriek tomu žalovaný nevykonal, netvrdil, nepreukázal ani nevyvinul žiadnu snahu o aspoň čiastočné uspokojenie jeho pohľadávky, z ktorého by bolo možné vyvodzovať poctivý zámer dlžníka.
13. Súd prvej inštancie k ďalším žalobcom tvrdeným dôvodom nepoctivého zámeru vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v čase spisovania majetku vlastnil, resp. mal na seba evidovaný nejaký majetok, pričom skutočnosť, že je majiteľom obchodného podielu v spoločnostiach, správcovi uviedol, a teda nebolo možné konštatovať, že by žalovaný mal nepoctivý zámer aj podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR. Podľa súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním tiež nebolo preukázané, že by žalovaný v čase podania návrhu na oddlženie bol platobne schopný, a teda že by mal nepoctivý zámer aj podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR. Žalobca taktiež netvrdil žiadne konkrétne konanie, správanie žalovaného, z ktorého by mohla a mala vyplývať skutočnosť, že žalovaný sa spoliehal pri preberaní záväzkov, že tieto bude riešiť oddlžením, a preto nebolo možné konštatovať ani nepoctivý zámer žalovaného podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR.
14. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal voči neúspešnému žalovanému právo na plnú náhradu trov konania.
15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
16. Žalovaný v odvolaní s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2018 uviedol, že podľa zvukového záznamu znenie odôvodnenia vyhláseného rozhodnutia nekorešponduje s jeho písomným vyhotovením, kde súd prvej inštancie uviedol podstatne viac skutkových tvrdení a tomu zodpovedajúcich aj zákonných ustanovení, pre ktoré považuje zrušenie oddlženia za dôvodné a ktoré neboli uvádzané a ani len náznakovo v ústnom odôvodnení vyhláseného rozhodnutia a na ktoré ďalšie dôvody po jeho doručení musí strana žalovaného reagovať a sa proti nim brániť. V ústnom odôvodnení súd prvej inštancie zrušil oddlženie z dôvodu, že žalovaný neprejavil snahu žiadnemu zo svojich veriteľov hradiť pohľadávku a neoznámil správcovi dôležitú informáciu tým, že mu nepredložil dohodu o založení podielového spoluvlastníctva. Žiadne iné ďalšie dôvody súd prvej inštancie neuviedol. V písomnom vyhotovení rozhodnutia je týchto dôvodov podstatne viac.
17. Žalovaný následne v odvolaní citoval ustanovenie § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01 a uviedol, že žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto súdnom konaní od Zmluvy o postúpení zo dňa 20.10.2020. Toto súdne konanie začalo koncom jesene, resp. začiatkom zimy 2021, pričom súd prvej inštancie až do konca roka 2022 konal so žalobcom ako účastníkom konania, a to aj napriek tomu, že nemal v prvom rade vyriešenú zásadnú otázku aktívnej vecnej legitimácie, t.j. nemal dôkazovo preukázané, že žalobca je naozaj veriteľom žalovaného a že je vôbec oprávnený podať túto žalobu o oddlženie. Žalovaný opakovane na to poukazoval, že žalobcu ako svojho veriteľa nepozná. Až po opakovaných námietkach žalovaného súd prvej inštancie v uznesení o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia zo septembra 2022 vyslovil „nádej“, že „hádam“ to žalobca preukáže a doloží zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalobca až na základe tejto „výzvy“ súdu prvej inštancie do súdneho spisu doložil jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávky. Je preto nesporné, že to, že žalobca je veriteľom žalovaného, sa žalovaný dozvedel prvýkrát až v súvislosti s týmto prebiehajúcim súdnym konaním. Právne účinky postúpenia aj voči žalovanému tak nastali až na jeseň 2022, resp. koncom roku 2022. Vinou žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov žalovaný preukázateľne ani len nevedel, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že sú tu noví veritelia. Na druhej strane však napriek uvedenému žalobca, resp. aj súd prvej inštancie poukazuje na nepoctivý zámer žalovaného z dôvodov neprejavenia úprimnej snahy riešiť dlhy voči svojmu veriteľovi - žalobcovi.
18. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že na jeseň 2015 začalo prebiehať ohľadne pohľadávky žalobcu exekučné konanie u súdneho exekútora JUDr. Peter Stano, č.k. EX 3317/2015, a to voči povinnému 1/ žalovanému a povinnému 2/ I. J.. Zároveň v rámci tohto exekučného konania došlo aj k zablokovaniu nehnuteľností - pozemkov vo výlučnom vlastníctve I. J., kde rozsah nehnuteľností a ich cena plne postačovali vtedy, resp. aj teraz na úplné uspokojenie pohľadávky žalobcu. Napr. keby zablokované nehnuteľnosti súdny exekútor predal čo i len za 1,- Euro, výťažok z predaja by ďaleko presiahol výšku pohľadávky. Výmera zablokovaných pozemkov podľa predložených listov vlastníctva predstavuje viac ako 30 000 m2, a preto vyznieva „zvláštne, resp. až smiešne“, že svedok I. J. všetky pozemky predal za 2.400,- Eur, ako uviedol. Upovedomením o zastavení starej exekúcie a výzvou na úhradu trov starej exekúcie zo dňa 03.11.2010, EX 3317/2015-79 došlo podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. k zastaveniu starej exekúcie, pretože uplynula rozhodná doba, pričom právne účinky zastavenia exekúcie sa vzťahovali ako na osobu I. J., tak rovnako na osobu žalovaného. V upovedomení zo dňa 03.11.2020 ako oprávnený (veriteľ) žalovaného bola označená obchodná spoločnosť CASH COLLECTORS SK, s.r.o.. Nakoľko súdnemu exekútorovi bolo známe postúpenie pohľadávky na žalobcu, poučil obchodnú spoločnosť ASURA, s.r.o. ako nového veriteľa pohľadávky, že môže podať podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. opätovný návrh na vykonanie exekúcie, kde Exekučný súd v Banskej Bystrici by nanovo o návrhu na vykonanie rozhodoval a vydával poverenie pre nového súdneho exekútora s tým, že účinky úkonov smerujúce k zabezpečeniu majetku podliehajúcej starej exekúcii by zostali zachované. Ide preto o účelové tvrdenie, resp. klamstvo svedka K. C. L., že opätovnému podaniu návrhu na vykonanie exekúcie bránila okrem iného aj skutočnosť, že nebola obchodná spoločnosť ASURA, s.r.o. pribratá súdom do exekučného konania ako účastník na strane oprávneného. Žalobca ako nový veriteľ a osoba oprávnená na podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní odo dňa doručenia nepodá takýto opätovný návrh na vykonanie exekúcie a kde tak žalobca stratil zákonnú možnosť obnoviť
exekučné konanie. Z uvedených dôvodov preto zároveň došlo aj k odblokovaniu pozemkov vo výlučnom vlastníctve druhého povinného I. J.. Výpoveď svedka I. J. súd prvej inštancie vyhodnotil ako vierohodnú. Zo svedeckej výpovede svedka I. J. teda vyplýva, že žalobca ako nový veriteľ pohľadávky ho nikdy nekontaktoval a nežiadal od neho úhradu dlhu, na ktorý bol solidárne zaviazaný spolu so žalovaným. Pri konfrontovaní svedka K. C. L. s uvedenou výpoveďou svedka I. J. na otázku ohľadne žiadosti o úhradu dlhu, svedok K. C. L. sa nevedel vyjadriť. Taktiež svedok poprel, že by I. J. pôsobil ako štatutárny orgán jeho organizácie. Jeden z týchto svedkov klame. Preto nie je možné, na rozdiel od súdu prvej inštancie, výpoveď svedka I. J. a K. C. L. považovať za súladnú, t.j. bez zásadných rozporov. Nie je preto zrejmé, na základe čoho, resp. čo presvedčilo súd prvej inštancie, že uveril tomuto svedkovi. Popísané skutočnosti však pre súd prvej inštancie neboli skutkovo a právne podstatné. Svedok preto preukázateľne na pojednávaní dňa 24.01.2025 klamal v snahe zakryť svoj laxný prístup k pohľadávke, nezáujem o vymáhanie pohľadávky a speňaženie zablokovaných nehnuteľností voči osobe I. J.. Súd prvej inštancie na tieto skutočnosti - postoj a aktivitu žalobcu ohľadne vymoženia a uspokojenia svojej pohľadávky vôbec neskúmal. Z exekútorského spisu jasne vyplýva, že ani jeden z doterajších právnych predchodcov žalobcu ako veriteľ nevyvinul absolútne žiadne úsilie, snahu na to, aby došlo aj k reálnemu speňaženiu zablokovaných nehnuteľností, resp. že by sa o to aspoň pokúsili. V tomto smere ako veritelia a oprávnení z exekúcie boli absolútne nečinní. Súd prvej inštancie uveril svedkovi K. L., keď uviedol, že o nehnuteľnostiach - pozemkoch a rozostavanom rodinnom dome vo vlastníctve žalovaného mal vedomosť už pred začatím konkurzného konania, resp. niekedy počas neho. Vyvstáva preto celkom legitímna otázka, prečo žalobca skutočnosti, o ktorých mal vedomosť už v roku 2018, resp. 2019 ohľadne vlastníctva nehnuteľností žalovaným a ich zamýšľaný predaj formou inzercie, neoznámil správcovi a vec rieši až v tomto konaní o zrušenie oddlženia žalobou z konca jesene, resp. začiatku zimy 2021. Následne žalovaný v odvolaní citoval z rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Odi/1/2018 zo dňa 19.06.2019, potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoKR/37/2019.
19. Žalovaný ďalej v odvolaní citoval ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) a § 3 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. s tým, že v exekučnom konaní, ktoré sa začalo pred 01.04.2017 a je vedené podľa predpisov účinných do 31.03.2017, na ktoré sa vzťahuje zákon o ukončení niektorých exekučných konaní, je exekučný súd povinný primárne skúmať, či došlo k zastaveniu starej exekúcie ex lege podľa ZoUNEK. Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 60Er/1609/2015 zo dňa 07.09.2020 zastavil exekúciu voči žalovanému, a to z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho osobu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2020, pričom v tomto čase nastali aj zákonné dôvody na zastavenie exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z. z.. Okresný súd Trenčín však už nemohol vydať rozhodnutie o zastavení exekúcie aj z tohto dôvodu. To však neznamená, že tento ďalší dôvod zastavenia exekúcie tu nie je. Žalovaný má zato, že rovnako ako u žalovaného, tak aj pri ďalšom povinnom z exekúcie - solidárne zaviazanom I. J., došlo upovedomením o zastavení starej exekúcie zo dňa 03.11.2020 k zastaveniu exekúcie, a to ku dňu 08.10.2020, z dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z.. Žalovaný a I. J. boli povinní dlh uhradiť spoločne a nerozdielne a kde preto podmienky podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. museli byť splnené u oboch dlžníkoch. Z dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. preto nie je možné už viesť exekučné konanie voči žalovanému ohľadne pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie napriek opakovaným, pre vec podstatným námietkam, sa týmito skutočnosťami nezaoberal. Vzhľadom na uvedené zastavenie starej exekúcie zo zákona a celkové správanie sa žalobcu, resp. podpísaného nezáujmu žalobcu ako veriteľa sa odvíjalo aj ďalšie správanie sa žalovaného, t.j. jeho vnímanie žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov ako svojho veriteľa a jeho vôľa, resp. aj zákonná povinnosť uhradiť pohľadávku. Zmluva o zriadení vecného bremena a zmluva o zriadení záložného práva boli medzi žalovaným a jeho matkou uzavreté až v čase, keď exekučné konanie o pohľadávke žalovaného bolo „právoplatne“ zastavené, t.j. nebol podaný opätovný návrh, žalovaný o žalobcovi ako svojom veriteľovi nemal žiadnu vedomosť. Žalovaný preukázateľne nemal vedomosť o žiadnom veriteľovi, ktorý by sa preukázateľne aktívne zaujímal a vymáhal svoju pohľadávku, z ktorej bol solidárne zaviazaný aj I. J..
20. Žalovaný ďalej v odvolaní cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/36/2022. Ďalej žalovaný v odvolaní uvádza, že povinnosť tvrdenia pritom možno považovať za základný pilier sporového konania. Na pojednávaní dňa 17.07.2024, kde vypovedal aj správca konkurznej podstaty žalovaného, sa potvrdili pre vec rozhodujúce skutočnosti tvrdené žalovaným a jeho právnym zástupcom, z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, resp. nie je ani úplne vylúčené, že žalovaný, a to aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, správcovi naozaj pri úvodnom stretnutí predložil kúpnu zmluvu, na podklade ktorej sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 12C/42/2018 a oznámil skutočnosti ohľadne bytu a s
tým súvisiace civilné konanie o určenie vlastníckeho práva k nemu (s vyššou mierou pravdepodobnosti nebolo, ale neviem to definitívne vylúčiť). Povinnosť tvrdenia mal v danom prípade žalobca, a preto nebolo možné prijať na rozdiel od súdu prvej inštancie záver, že bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný naozaj správcovi skutočnosti ohľadne bytu a s tým súvisiace súdne konanie neuviedol, t.j. zatajil. Skutočnosti ohľadne bytu žalovaný ani nemal ako v žiadosti o oddlženie uviesť, pretože ani reálne v tom čase žiadne súdne konanie neprebiehalo, resp. žalovaný nevlastnil žiadny byt. Tieto skutočnosti, ktoré nastali až po podaní žiadosti, sa dali uviesť, resp. si musel reálne vyjasniť žalovaný až na osobnom stretnutí so správcom. Súdny spor ohľadne bytu súvisel s obsahom kúpnej zmluvy, a teda keď správca vyhodnotil, že byt nepatrí do podstaty, nebolo potrebné riešiť s ním ani súdny spor, nakoľko správca nevstupuje do súdnych konaní ohľadne vecí patriacich do podstaty, ale má možnosť rovno zahrnúť vec do podstaty úpadcu.
21. Žalovaný poukázal v odvolaní na to, že pred tým, ako súd prvej inštancie vzhliadol dôvod nepoctivého zámeru tým, že žalovaný mal zatajiť, resp. neoznámiť správcovi určitú skutočnosť/informáciu, mal si sám najskôr vyhodnotiť vážnosť, resp. dôležitosť takejto informácie a jej reálny vplyv - spôsobilosť ovplyvniť konkurz, napr. rozsah podstaty žalovaného a rozsah uspokojenia veriteľov a náležite to v odôvodnení aj vysvetliť. Nemôže sa preto jednať o akúkoľvek informáciu ako to pripúšťa súd prvej inštancie, ale musí byť vážna/dôležitá a zároveň dlžník si musí byť vedomý, resp. s prihliadnutím na okolnosti musí vedieť, že sa jedná o dôležitú informáciu. Dohoda o založení podielového spoluvlastníctva, na podklade ktorej bola podaná žaloba vedená na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019, nie je a ani nikdy nebola relevantným právnym podkladom, na podklade ktorého by sa mohol žalovaný domáhať vlastníckeho práva k rozostavanému rodinnému domu a pozemkom a niekedy na základe nej získať vlastnícke právo, nakoľko právo k nehnuteľnosti sa podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností a kde naviac dohoda o založení podielového spoluvlastníctva neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona. Dohoda o založení podielového spoluvlastníctva nebola, resp. nie je preto platným právnym úkonom, na základe ktorého by mohol žalovaný niekedy nadobudnúť vlastnícke právo, čo len dokazuje, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná žalovaným čisto účelovo s cieľom dosiahnuť zápis informatívnej poznámky v katastri nehnuteľností a zamedziť jeho bývalej manželke previesť nehnuteľnosti. Z týchto dôvodov nebola dohoda predkladaná ani správcovi, nakoľko nebola najmä právne spôsobilá ovplyvniť rozsah majetku žalovaného a tak rozsah uspokojenia veriteľov žalovaného. Súd prvej inštancie si ako predbežnú otázku mal sám skutkovo a právne vyhodnotiť obsah dohody o založení podielového spoluvlastníctva, jej platnosť a právnu spôsobilosť k prípadnému zavkladovaniu a až potom následne prijať záver, či sa naozaj jedná o dôležitú informáciu a či dohoda bola, resp. nebola spôsobilá privodiť zväčšenie rozsahu majetku žalovaného o tam uvedené nehnuteľnosti. To či dohoda o založení podielového spoluvlastníctva je spôsobilým právnym úkonom k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným je otázkou právnou, ktorú tiež, rovnako ako správca, vie posúdiť aj advokát s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorého žalovaný v tom čase preukázateľne mal a radil sa s ním. Nepoužiteľnosť dohody zvýrazňuje aj fakt, že samotnú dohodu, resp. jej obsah bývalá manželka žalovaného spochybňovala. Následne žalovaný v odvolaní cituje z rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Odi/3/2018 zo dňa 25.07.2019.
22. Žalovaný ďalej v odvolaní cituje ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a § 237 ods. 1 Trestného zákonníka a uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 uvádzal a dôkazovo aj podložil, že kúpa pozemku, rozostavaný rodinný dom, jeho výstavba bola plne financovaná nie žalovaným, ale obchodnou spoločnosťou Consells group SK, s.r.o., ktorej bol žalovaný konateľ, t.j. táto obchodná spoločnosť vystupovala v zmluvných vzťahoch s dodávateľmi ako objednávateľ a platiteľ faktúr za práce a materiál, čo zároveň vylučuje, že rozostavaný rodinný dom bol financovaný žalovaným, t.j. že finančné prostriedky patrili žalovanému. Je zrejmé, a teda aj dôkazovo podložené, že obchodná spoločnosť Consells group SK, s.r.o. bola veriteľom dlžníka C. B., ktorá vystupovala ako stavebník rodinného domu a zároveň tu bola zákonná povinnosť žalovaného ako bývalého konateľa tejto obchodnej spoločnosti voči obchodnej spoločnosti, kedy žalovaný finančné prostriedky obchodnej spoločnosti preukázateľne použil na úhradu nákladov na stavbu rozostavaného rodinného domu a bol preto povinný ich obchodnej spoločnosti vrátiť, resp. lepšie povedané zabezpečiť ich vrátenie obchodnej spoločnosti. Obchodná spoločnosť mala pohľadávku nie voči žalovanému, ale voči C. B., a preto súdne konanie vedené na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 23C/4/2019 predstavovalo spôsob, ktorým sa žalovaný ako bývalý konateľ snažil zabrániť predaju nehnuteľností a dosiahnuť tak úhradu dlhu od C. B.. Súdny spor vedený na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 23C/4/2019, vzhľadom na listinné dôkazy tam priložené, nebol súdny spor o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že by tu
existoval legitímny nárok žalovaného ako súkromnej osoby má takéto určenie, ale predstavoval spôsob donútenia C. B. vysporiadať dlh voči obchodnej spoločnosti, čo sa aj podarilo uzavretím súdneho zmieru. Súdny spor vedený na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 nemal vplyv na rozsah majetku žalovaného a eventuálne uspokojenie jeho veriteľov. Súd prvej inštancie mal k dispozícii celý súdny spis a kde v zmysle zásady „súd pozná právo“ mohol preveriť obranu žalovaného o účelovosti súdneho konania a si aj sám spraviť v rámci posúdenia ako predbežnej otázky, či skutkové a právne tvrdenia tam uvádzané boli objektívne spôsobilé v prípade meritórneho rozhodnutia súdu rozsudkom privodiť vlastnícke právo v prospech žalovaného, nebyť toho, že bolo ukončené súdnym zmierom. Rovnako aj dôvody, pre ktoré sa C. B. vzdala vlastníctva k nehnuteľnostiam. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný zatajil správcovi dôležitú informáciu, a to že pripravuje, má záujem, zamýšľa, spisuje žalobu o určenie vlastníckeho práva k rozostavanému domu s dátumom 31.01.2019 nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Je neprípustné, aby si súd prvej inštancie týmto spôsobom kompenzoval svoju dôkaznú núdzu vo vzťahu k vlastnej verzii skutkového deja. Smerodajný a rozhodujúci musí byť za každých okolností vždy dôkazný materiál, ktorý je obsahom súdneho spisu a nie len domnienky, indície alebo subjektívne dôkazovo ničím nepodložené predstavy.
23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Podľa žalobcu výrok ústne vyhláseného rozhodnutia ako i písomného vyhotovenia je v predmetnej veci totožný a rovnako je daná zhoda jeho ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, nakoniec ani sám žalovaný neuviedol v akom kľúčovom aspekte tomu tak nie je. Súd prvej inštancie v písomnom odôvodnení rozhodnutia rozviedol svoje úvahy uvedené v jeho ústnom odôvodnení, pričom tieto žiadnym spôsobom nemenil. Žalobca poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný ani po tom, čo sa o postúpení pohľadávky na žalobcu dozvedel, voči tomuto nevynaložil žiadnu snahu na uspokojenie jeho nevymáhateľnej pohľadávky, tohto nijak nekontaktoval a ani v priebehu tohto sporu mu neponúkol ani len čiastočné uspokojenie jeho pohľadávky. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný v konaní nepoprel, a teda je nesporné. Dôkazné bremeno preukázania poctivého zámeru po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu pritom zaťažuje žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný snaží označiť výpoveď svedka L., ktorého výsluch pritom sám navrhol, za nepravdivú (klamstvo), tak návrh na pripustenie zmeny účastníka podal súdny exekútor na súd dňa 22.10.2020, pričom súd už o tomto návrhu nerozhodol (nestihol rozhodnúť), nakoľko došlo k ukončeniu exekúcie. Rovnako sú zavádzajúce tvrdenia (úvahy) žalovaného o tom, či žalobca, resp. jeho právny zástupca, ako veriteľ písomne kontaktoval súdneho exekútora, a to predovšetkým z dôvodu, že zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená dňa 20.10.2020, pričom v rovnaký deň podal postupca súdnemu exekútorovi návrh na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania. Oznámenie o ukončení exekučného konania bolo žalobcovi následne doručované 08.12.2020. Pre prejednávanú vec je uvedené však úplne irelevantné. Žalobca, ako i jeho právni predchodcovia, uplatňovali pohľadávku tak voči žalovanému, ako i voči p. J., a túto sa pokúšali aj reálne vymôcť. Naproti tomu žalovaný počas celej doby trvania konania na súde ako i exekučného konania o zmenkovú sumu nevyvinul žiadnu snahu na to, aby svoj záväzok čo i len čiastočne splnil. Hovoriť o laxnom prístupe veriteľa k svojej pohľadávke je tak zo strany žalovaného účelové a drzé. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Odi/1/2018, toto na prejednávanú vec aplikovať nemožno, keďže dlžníkom bola osoba, na ktorú bolo potrebné hľadieť miernejšie, čo však nie je prípad žalovaného.
24. Žalobca poukázal na to, že pozemky p. J. nebolo možné speňažiť počas celej doby trvania exekúcie, a to nie iba exekúcie vedenej A. M. N., ale ani v rámci iných exekučných konaní vedených proti p. J. ako povinnému, nakoľko sa jednalo o spoluvlastnícke podiely na pozemkoch, pričom výmera pripadajúca na podiel p. J. bola 6496 m2. Podľa žalobcu správca v svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 17.07.2024 jednoznačne vyvrátil tvrdenia žalovaného o tom, že správcu informoval, že je podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva a že zamýšľa podať žalobu o určenie vlastníckeho práva a o tom, že správcovi predložil nejaké dokumenty. Žalovaný v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci tvrdil, že nevlastní žiaden majetok, a teda neuviedol ani vlastníctvo spoluvlastníckeho podielu k bytu, ani vlastníctvo rozostavaného domu, ani vlastníctvo pohľadávky voči exmanželke, ani vlastníctvo obchodnej spoločnosti. Pokiaľ teraz žalovaný tvrdí, že pohľadávku voči jeho exmanželke C. B. mala spoločnosť Consells group a že C. B. si bola tejto skutočnosti vedomá, keď 30.09.2020 uzatvorila súdny zmier, tak opäť klame. Spoločnosť bola k tomuto dňu už zrušená po tom, čo žalovaný vyhlásil, že je nemajetná. Naviac je bez akejkoľvek logiky, aby C. B., vedomá si záväzku voči spoločnosti, uzatvorila zmier so žalovaným, keďže svojho záväzku by sa tak voči spoločnosti nezbavila. To, že žalovaný mení svoje tvrdenia tak, ako sa mu to práve hodí, a to s jediným cieľom (ktorý sa mu na koniec i podarilo dosiahnuť)
vlastniť majetok (rodinný dom), avšak tak, aby nemusel svojim veriteľom nič zaplatiť (bol oddlžený) tak bolo v konaní preukázané tiež. V tejto súvislosti žalobca ďalej uvádza, že jediný spoločník spoločnosti Consells group, zahraničná spoločnosť SUNNY & GRAY LTD bola dňa 18.12.2018 ex offo „rozpustená“, pričom osobou (spoločníkom) so signifikantnou kontrolou tejto spoločnosti bol od 21.11.2017 (teda v relevantnom čase) sám žalovaný. Podľa žalobcu tak súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že u žalovaného je daný dôvod na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, pričom tento i riadne odôvodnil. Žalobca má tiež za to, že v konaní bol u žalovaného preukázaný i dôvod na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. a), f), g) ZKR.
25. V odvolacej replike žalovaný rozvinul odvolaciu argumentáciu, a pretože podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania a pretože novoty v odvolacom konaní možno použiť za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 366 CSP len v odvolaní, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených žalovaným odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
26. V odvolacej duplike žalobca rozvinul argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a pretože podľa § 373 ods. 4 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených žalobcom odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 06.08.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
28. Podľa § 166f ods. 1 ZKR veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.
29. Podľa § 166g ods. 1 ZKR dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.
30. Podľa § 166g ods. 2 ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu, h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.
31. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Pretože z viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi vyplýva, že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti napadnutého rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania, odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzeným žalovaným v podanom
odvolaní a odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zistenia a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobe žalobcu vyhovel a oddlženie žalovaného zrušil a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil inú vadu konania a ex offo nezistil ani vady procesných podmienok. Odvolací súd na podklade odvolania žalovaného nezistil dôvod, aby sa odchýlil od záverov súdu prvej inštancie prijatých v napadnutom rozhodnutí, a preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalovaného dopĺňa ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd vyhodnocuje iba tie uplatnené námietky a argumenty, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).
32. Odvolací súd k odvolacej argumentácii žalovaného prioritne považuje za potrebné zdôrazniť, že táto je v značnom rozsahu len uvádzaním tvrdení a argumentov, resp. opakovaním tvrdení a argumentov uvedených v konaní na súde prvej inštancie, a to bez akejkoľvek väzby a relevancie na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, t. j. súdom prvej inštancie prijaté a vyslovené zistenia a závery, ktoré by mali spôsobovať nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery alebo postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne. Zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP neumožňuje vyzývať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, a preto lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody obsahovo vymedziť, keď názor, že za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Keďže účelom odvolacieho konania je vecný prieskum správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to to výlučne v kontexte odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom, a teda účelom odvolacieho konania nie je, aby odvolací súd dával odvolateľovi „odpoveď“ na akékoľvek tvrdenia a argumenty uvádzané v odvolaní a najmä uvádzané bez väzby na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, tak aj možnosť odvolacieho súdu vyplývajúca z ustanovenia § 387 ods. 2 in fine CSP, t.j. doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, má byť „odpoveďou“ odvolacieho súdu na odvolaciu argumentáciu odvolateľa vychádzajúcu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto vyhodnocuje len tie tvrdenia a argumenty žalovaného ako odvolateľa, ktorými vo väzbe na súdom prvej inštancie prijaté a vyslovené zistenia a závery v konkrétnostiach dôvodí, že z nich považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne.
33. K námietke žalovaného v odvolaní, že podľa zvukového záznamu znenie odôvodnenia vyhláseného rozhodnutia nekorešponduje s jeho písomným vyhotovením, odvolací súd udáva, že súdne rozhodnutie vo forme rozsudku sa vyhlasuje verejne, pričom súd uvedie výrok rozhodnutia spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie (§ 219 ods. 1 CSP). Odôvodnenie je tou časťou súdneho rozhodnutia, osobitne pri rozsudku ako rozhodnutí vo veci samej, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Účelom verejného vyhlásenia rozsudku však nie je prezentovanie rozhodnutia v rozsahu zodpovedajúcom požiadavkám na obsah písomného odôvodnenia rozhodnutia, ale ústne odôvodnenie rozhodnutia má predstavovať základný rámec dôvodov, pre ktoré súd rozhodnutie prijal, a teda ústne vyhlásenie rozhodnutia znamená stručné uvedenie odôvodnenia, ktoré následne súd rozvinie v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Hoci žalovaný súdu prvej inštancie vytýka, že v ústnom odôvodnení rozhodnutia zrušil oddlženie z dôvodu, že žalovaný neprejavil snahu žiadnemu zo svojich veriteľov hradiť pohľadávku, resp. žalobcovi a že neoznámil správcovi dôležitú informáciu tým, že mu nepredložil dohodu o založení podielového spoluvlastníctva a v písomnom vyhotovení rozhodnutia je tých dôvodov podstatne viac, žalovaný ako odvolateľ nekonkretizuje a nešpecifikuje aké ďalšie dôvody prijatého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol v písomnom vyhotovení rozhodnutia a najmä ani len netvrdí, že by súd prvej inštancie písomné odôvodnenie rozsudku dôvodil zásadne inak, a teda odlišnými dôvodmi ako pri ústnom odôvodnení. Nebolo pritom povinnosťou, ale ani právom odvolacieho súdu, aby odvolaciu argumentáciu žalovaného dotváral a dopĺňal, a teda aby si zisťoval, aké ďalšie dôvody súd prvej inštancie uviedol v písomnom vyhotovení rozhodnutia oproti jeho ústnemu (verejnému) odôvodneniu a najmä, že by išlo o dôvody iné a rozdielne než pri ústnom odôvodnení, keďže takýto postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s
princípom rovnosti strán (čl. 6 CSP), ako aj s princípom kontradiktórnosti konania (čl. 9 CSP). Viazanosť odvolacími dôvodmi totiž znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené, iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať. Vo vzťahu k prekročeniu prieskumného oprávnenia odvolacieho súdu aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. IV. ÚS 239/2025 z 27. júna 2025, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 21/2025, prijal právnu vetu: „Aj vecne správny dôvod kasácie opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia funkčne príslušným súdom môže porušiť právo na spravodlivý proces podľa ústavy a dohovoru v kontexte nerovného postavenia strán civilného sporového konania, ak opravný súd relevantne prekročí rozsah svojho prieskumného oprávnenia.“. Bolo preto výlučne na žalovanom ako odvolateľovi, aby konkretizoval a špecifikoval aké ďalšie dôvody prijatého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol v písomnom vyhotovení rozhodnutia oproti jeho ústnemu odôvodneniu pri vyhlásení rozhodnutia a najmä, aby konkretizoval a špecifikoval, že išlo o odchýlenie v kľúčovom aspekte rozhodnutia, pretože len takáto odvolacia argumentácia by odvolaciemu súdu umožňovala prieskum rozhodnutia, resp. postupu súdu prvej inštancie.
34. K námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie poukazuje na nepoctivý zámer žalovaného z dôvodov neprejavenia úprimnej snahy riešiť dlhy voči svojmu veriteľovi – žalobcovi, avšak tieto tvrdenia nemajú žiadnu relevanciu, pretože žalovaný o žalobcovi, resp. obchodnej spoločnosti RECLAIM a.s. ako o svojom veriteľovi preukázateľne nevedel, resp. v súlade s § 526 Občianskeho zákonníka sa to dozvedel až na jeseň 2022, resp. koncom roku 2022, odvolací súd udáva, že dotknutý veriteľ má podľa § 166f ods. 1 ZKR právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi, a teda konanie o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer je sporovým konaním vedeným podľa Civilného sporového poriadku, v ktorom veriteľ vystupuje v procesnom postavení žalobcu a dlžník vystupuje v procesnom postavení žalovaného. Jedným zo základných princípov civilného sporového konania je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje článok 8 CSP. V sporovom konaní totiž všeobecne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017). Rozsah procesných bremien strán je závislý aj od hypotézy právnej normy, ktorá z hľadiska hmotného práva subsumuje požadovaný nárok. V prípade konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer rozloženie procesných bremien nadväzuje na definíciu poctivého a nepoctivého zámeru, keď zákonodarca v ustanovení § 166g ZKR v ods. 1 definuje poctivý zámer a v ods. 2 príkladmo vymenúva skutkové podstaty nepoctivého zámeru. Bremeno tvrdenia o tom, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer a podopretie nepoctivého zámeru dlžníka dôkazmi zaťažuje veriteľa, t.j. žalobcu, čo zvýraznil aj zákonodarca v ustanovení § 166f ods. 1 ZKR, v ktorom vyslovene upravil, že veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia, „ak preukáže“, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, a teda zákonodarca osobitne ešte aj hmotným právom stanovil požiadavku, aby dotknutý veriteľ preukázal skutočnosti navodzujúce žalované právo. Na druhej strane bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že dlžník má poctivý zámer, zaťažuje dlžníka, t.j. žalovaného, keďže ide o okolnosti žalované právo vylučujúce. Názor o rozdelení procesných bremien v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer tak, že veriteľ v procesnom postavení žalobcu preukazuje nepoctivý zámer dlžníka a že dlžník v procesnom postavení žalovaného preukazuje svoj poctivý zámer, zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20.10.2022; sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023; sp. zn. 4Obdo/44/2022 zo dňa 02.08.2023 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 60/2023).
35. Podstatou oddlženia je, že pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, oddlžením sa stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov (§ 166e ods. 2 ZKR), pričom pohľadávkou, ktorá sa uspokojuje iba v konkurze je aj pohľadávka vzniknutá pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz (§ 166a ods. 1 písm. a) ZKR). Hoci prostredníctvom inštitútu oddlženia dlžník môže využiť zákonom danú možnosť zbaviť sa svojich dlhov, avšak z konania dlžníka pred a po podaní návrhu musí byť zrejmé, že cieľ zbaviť sa dlhov realizoval a využil aj s ohľadom na oprávnené záujmy a práva veriteľov, t.j. s poctivým zámerom, s vynaložením maximálneho úsilia vyrovnania existujúcich záväzkov voči
veriteľom, bez primárnej kalkulácie zbavenia sa záväzkov oddlžením. Len takého konanie dlžníka môže byť legitímne. Okolnosť, že žalovaný prejavil úprimnú snahu riešiť svoj dlh voči žalobcovi, tak v súlade so zákonnou definíciou poctivého zámeru a v súlade s procesnými bremenami dlžníka o jeho poctivom zámere, mala byť v konaní na prospech žalovaného. Žalovaný však v konaní nielenže ani len netvrdil také svoje správanie, z ktorého by bolo možné usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh voči žalobcovi, ale svoje pasívne správanie dôvodil tým, že o postúpení pohľadávky na žalobcu sa dozvedel, resp. bolo mu oznámené až počas tohto súdneho konania. Postúpenie pohľadávky pritom nemalo žiadny vplyv a dosah na postavenie žalovaného ako dlžníka, pretože pokiaľ dlžníkovi postúpenie pohľadávky nie je oznámené, resp. preukázané, aj zákonná úprava inštitútu postúpenia pohľadávky predpokladá, že záväzku sa zbaví plnením postupcovi, t.j. pôvodnému veriteľovi (§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo snahu riešiť svoj dlh nevynakladal voči pôvodnému veriteľovi, resp. voči jemu známemu veriteľovi, keď skutočnosť, že je zmenkovým dlžníkom, že na splnenie svojej peňažnej povinnosti bol zaviazaný právoplatným rozhodnutím súdu (zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3Zm/500/2012-16 zo dňa 04.09.2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3CbZm/12/2013-182 zo dňa 18.06.2014 a v spojení s rozsudkom krajského Súdu v Bratislave sp. zn. 1CoZm/38/2014-204 zo dňa 13.11.2014) a že na podklade predmetného zmenkového platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06.03.2015, bolo proti žalovanému vedené exekučné konanie (JUDr. Peter Stano, súdny exekútor, exekútorský úrad Trnava, sp. zn. Ex 3317/15), žalovaný v konaní nepopieral a nerozporoval. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej, t.j. pre rozsudok, je vždy rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 212 ods. 1 a § 217 ods. 1 CSP), a hoci v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia žalovanému preukazateľne bola oznámená zmena v osobe veriteľa, a teda preukazateľne vedel, že jeho veriteľom je žalobca, do vyhlásenia napadnutého rozhodnutia žalovaný ani len netvrdil také svoje správanie, z ktorého by bolo možné usudzovať na jeho úprimnú snahu riešiť v medziach svojich možností a schopností svoj dlh voči žalobcovi, pričom len takéto tvrdenia a argumenty mohli byť spôsobilé viesť súd prvej inštancie k úvahe o poctivom zámere žalovaného, a teda k prípadnému záveru o nedôvodnosti žaloby.
36. Pokiaľ žalovaný v odvolacej argumentácii týkajúcej sa postúpenia pohľadávky na žalobcu, resp. oznámenia/neoznámenia postúpenia žalovanému, citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01, odvolací súd udáva, že k princípom civilného sporového konania patrí aj princíp právnej istoty, ktorou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2 CSP). Najvyššou súdnou autoritou v systéme všeobecného súdnictva je Najvyšší súd SR, ktorého ustálená rozhodovacia je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Z odvolacej argumentácie žalovaného však nevyplýva a nie zrejmý konkrétny vzťah predmetného rozhodnutia na súdenú vec a najmä žalovaný ako odvolateľ ani len netvrdí, že by sa súd prvej inštancie od predmetného rozhodnutia nedôvodne odklonil.
37. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa postúpenia pohľadávky na žalobcu, resp. oznámenia/neoznámenia postúpenia žalovanému, odvolací súd pre úplnosť tiež zdôrazňuje, že v jej kontexte žalovaný v odvolaní a jeho obsahom vymedzení neuvádzal, t.j. nekonkretizoval a nešpecifikoval žiadne iné prípadné nesprávnosti napadnutého rozhodnutia.
38. K námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal postoj a aktivitu žalobcu ohľadne vymoženia a uspokojenia svojej pohľadávky a k námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že z dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní nie je možné už viesť exekučné konanie voči žalovanému ohľadne pohľadávky žalobcu, odvolací súd udáva, že ak podľa ustálenej rozhodovacej praxe pre odôvodnenie súdneho rozhodnutia platí, že nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa má vyrovnať so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (obdobne napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 zo dňa 17.05.2007), tak potom to znamená, že aj v konaní, ktoré vyhláseniu rozhodnutia predchádzalo, súd sa má vysporiadať len s tými námietkami alebo argumentami strán, ktoré sú pre rozhodnutie veci potrebné a rozhodujúce a tieto následne zhmotní v odôvodnení vyhláseného rozhodnutia. Žalovaný ako odvolateľ však žiadnym spôsobom nedôvodí, prečo ním uvádzané okolnosti a skutočnosti mali byť pre rozhodovanie súdu prvej inštancie tak významné a rozhodujúce, že bolo nutné a potrebné sa s nimi vysporiadať a vyhodnotiť ich a najmä, žalovaný ako odvolateľ žiadnym spôsobom nedôvodí, prečo na základe týchto okolností a skutočností je daná nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto musí konštatovať, že predmetná odvolacia argumentácia, napriek jej obsiahlosti čo do kvantity, kvalitatívne nebola pre odvolací súd podkladom na prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Pre úplnosť však odvolací súd na tomto mieste udáva, že nevymáhateľnosť pohľadávky neznamená zánik pohľadávky, a teda neznamená, že dlžník by sám a dobrovoľne nemohol svoj dlh plniť, resp. riešiť. Osobitne je táto vlastnosť nevymáhateľnosti pohľadávky významná pri inštitúte oddlženia, kedy práve okolnosť, že zo správania dlžníka po podaní návrhu na konkurz (oddlženie) možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, napĺňa definíciu poctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 1 ZKR. Snaha dlžníka riešiť svoj dlh pritom predpokladá a vyžaduje aktívne správanie a konanie samotného oddlženého dlžníka, nie veriteľa, či ďalšieho solidárne zaviazaného dlžníka. Boli preto bez relevancie na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia námietky žalovaného k vierohodnosti svedkov K. C. L. a I. J..
39. Pokiaľ v kontexte predmetných námietok žalovaný v odvolaní cituje z rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Odi/1/2018 zo dňa 19.06.2019, ktoré malo byť potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoKR/37/2019, odvolací súd už konštatoval, že k princípom civilného sporového konania patrí aj princíp právnej istoty deklarovaný v článku 2 CSP. Okresné súdy ako súdy prvej inštancie nie sú najvyššími súdnymi autoritami, preto rozhodnutia súdov prvej inštancie nespadajú pod definíciu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Žalovaný pritom cituje len z rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie prípadne aj z rozhodnutia súdu odvolacieho, ktorým mal byť Krajský súd v Banskej Bystrici, a kedy by mohol prichádzať do úvahy ústavne vyslovený názor, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 43/2017). Pre úplnosť však odvolací súd udáva, že v predmetnej veci išlo o záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a veriteľ sa vymoženia svojej judikovanej pohľadávky nedomáhal.
40. Pokiaľ následne žalovaný v odvolaní cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022, ako už odvolací súd uviedol, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority v systéme všeobecného rozhodnutia predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax, v súlade s ktorou má byť v civilnom sporovom konaní rozhodované, avšak z odvolacej argumentácie žalovaného nevyplýva a nie je zrejmý konkrétny vzťah predmetného rozhodnutia na súdenú vec a najmä žalovaný ako odvolateľ ani len netvrdí, že by sa súd prvej inštancie od predmetného rozhodnutia nedôvodne odklonil. Odvolaciemu súdu pritom ani čl. 2 CSP nezakladal povinnosť, ale ani právo zisťovať a vyvodzovať si dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nad rámec odvolacej argumentácie žalovaného. Odvolací súd preto len pre úplnosť udáva, že na predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje v tomto rozhodnutí aj samotný odvolací súd, a to v súvislosti s otázkou rozdelenia procesných bremien v konaní o zrušenie oddlženia (viď ods. 34 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu ). Taktiež, pokiaľ následne žalovaný v odvolaní cituje aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/36/2022 (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť „43CoKR/36/2022“), a teda cituje z rozhodnutia konajúceho senátu odvolacieho súdu, odvolací súd znovu musí konštatovať, že z odvolacej argumentácie žalovaného nevyplýva a nie je zrejmý konkrétny vzťah predmetného rozhodnutia na súdenú vec, pričom v predmetnom rozhodnutí samotný žalovaný zvýraznil časť vzťahujúcu sa k rozdeleniu procesných bremien v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, t.j. že veriteľ (žalobca) preukazuje, že dlžník mal nepoctivý záver a na druhej strane dlžníka (žalovaného) zaťažuje dôkazné bremeno preukázania tvrdenia o jeho poctivom zámere po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa ô 166g ods. 1 ZKR.
41. K námietke žalovaného v odvolaní, že na rozdiel od súdu prvej inštancie nebolo možné prijať záver, že bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný naozaj správcovi skutočnosti ohľadne bytu a s tým súvisiace súdne konanie neuviedol, t.j. zatajil, pričom žalovaný poukazuje na svedeckú výpoveď správcu, odvolací súd udáva, že zo všeobecne platného pravidla sporového konania o tom, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného, existuje výnimka, a to tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od strany spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31.05.2010). Preto, ak žalobca zrušenie oddlženia žalovaného dôvodil aj tým, že žalovaný neuviedol, resp. zamlčal správcovi informáciu, že vedie proti exmanželke spor o určenie spoluvlastníctva k bytu, a teda že žalovaný v návrhu alebo na dopyt správcu neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu (§ 166g ods. 2 písm. c) ZKR), nebol to žalobca, kto mal v konaní preukazovať, že žalovaný správcovi túto informáciu neuviedol, ale v súlade s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou bolo na žalovanom, aby preukázal, že správcovi túto informáciu uviedol. Pokiaľ potom žalovaný na túto skutočnosť ako dôkaz označil výsluch svedka - správcu A. H. B., ak na výslovnú otázku zástupcu žalovaného: „Viete so 100% istotou povedať, že bolo alebo nebolo uvedené, že vám bolo spomenuté o priebehu súdneho konania?“, svedok uviedol: „S vyššou mierou pravdepodobnosti nebolo, ale neviem to definitívne vylúčiť.“, zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd je toho názoru, že výpoveď svedka (dôkaz) nebolo možné hodnotiť tak, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný správcovi tieto skutočnosti oznámil a najmä dôkaz výpoveďou svedka nebolo možné hodnotiť tak, že bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný naozaj správcovi skutočnosti ohľadne bytu a s tým súvisiace súdne konanie uviedol, tak ako v odvolaní dôvodil žalovaný. Odporovalo by totiž základným princípom logiky, ak by výpoveď svedka, ktorý síce úplne nevylúčil, že mu žalovaný tieto skutočnosti oznámil, avšak prioritne uviedol, že s vyššou mierou pravdepodobnosti mu žalovaný tieto skutočnosti neoznámil, mala byť hodnotená podľa požiadaviek žalovaného, a teda že žalovaný preukázal, že informáciu o byte a súvisiacom súdnom konaní správcovi uviedol. Aj keď žalovaný mohol oznámiť správcovi informácie o byte a súvisiacom súdnom konaní na osobnom stretnutí, t.j. nad rámec informácií v návrhu a jeho prílohách, odvolací súd vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že správcovi takéto informácie na osobnom stretnutí uviedol, keď iný dôkaz ako svedeckú výpoveď správcu žalovaný na svoje tvrdenia neoznačil a nepredložil. Odvolací súd potom už len pre úplnosť udáva, že ak by žalovaný bol správcovi takéto informácie uviedol, následne by už bolo výlučne na správcovi a jeho úsudku, ako by takto získané informácie pre ďalší priebeh konkurzu vyhodnotil.
42. K námietke žalovaného v odvolaní, že predtým, ako súd prvej inštancie vzhliadol dôvod nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR tým, že žalovaný mal zatajiť, resp. neoznámiť správcovi určitú skutočnosť/informáciu, mal si sám najskôr vyhodnotiť vážnosť, resp. dôležitosť takejto informácie a jej reálny vplyv - spôsobilosť ovplyvniť konkurz a náležite to v odôvodnení aj vysvetliť, pričom následne v odvolacej argumentácii žalovaný sa v konkrétnostiach zameriava na Dohodu o založení podielového spoluvlastníctva, odvolací súd udáva, že poukaz na predmetnú Dohodu o založení podielového spoluvlastníctva zo dňa 28.05.2016 súd prvej inštancie uviedol na podporu záveru o naplnení nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR. Prioritne súd prvej inštancie nepoctivosť zámeru žalovaného nachádzal v tom, že žalovaný neoznámil správcovi počas celého konkurzného konania, že pripravuje/má záujem/zamýšľa/spisuje žalobu, ktorou sa bude/ ide domáhať určenia výlučného vlastníctva k rozostavanej stavbe rodinného domu + garáž a pozemok zapísané na LV č. XXX k.ú. C. D. a neoznámil mu relevantné skutočnosti, ktoré tvrdil v samotnej žalobe, ktorá žaloba je datovaná dňa 31.01.2019, t.j. 13 dní po stretnutí so správcom a 6 dní po zrušení konkurzu a ktorú podal na Okresný súd Trenčín dňa 01.02.2019, t.j. 14 dní po stretnutí so správcom a 7 dní po zrušení konkurzu (konanie vedené pod sp. zn. 23C/4/2019), a teda neuviedol správcovi, že exmanželka je len papierovým stavebníkom z dôvodu, že boli voči nemu vedené exekúcie a takisto mu neoznámil, že na podporu svojich tvrdení o tom, že vlastníkom (podľa obsahu Dohody, ktorou disponoval žalovaný) alebo aspoň spoluvlastníkom (podľa obsahu Dohody, ktorou disponovala exmanželka) má byť žalovaný, žalovaný neoznámil ani nepredložil správcovi Dohodu o založení podielového spoluvlastníctva spísanú s exmanželkou, ktorou žalovaný disponoval a ktorú mal aj v čase osobného stretnutia vo svojej držbe, keďže o pár dní túto pripojil k žalobe. Súd prvej inštancie teda predmetnú Dohodu nehodnotil ako právny úkon spôsobilý k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným, ale na predmetnú Dohodu poukazoval v kontexte správania a konania žalovaného, keď aj podľa odvolacieho súdu pre záver o naplnení nepoctivého zámeru žalovaného bolo irelevantné, že následne pravosť Dohody o založení podielového
spoluvlastníctva bola exmanželkou spochybnená, keď pochybnosti vychádzali z toho, že žalovaným a jeho exmanželkou preložené znenia (vyhotovenia) Dohody sa nezhodovali v obsahu čo sa týka veľkosti spolu/vlastníckych podielov a keď v čase osobného stretnutia so správcom žalovaný skutočne nemohol predpokladať, že táto bude spochybňovaná. Samotný žalovaný pritom žalobu o určenie vlastníckeho práva prioritne opieral o predmetnú Dohodu. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie aj v tom, že aj keby žalovaný predpokladal, resp. exmanželka skôr napádala pravosť tejto Dohody, pri úprimnej snahe o riešenie svojich dlhov žalovaný mohol a mal túto informáciu oznámiť správcovi, nakoľko z konania sp. zn. 23C/4/2019 bolo zrejmé, že žalovaný v žalobe a následne aj exmanželka vo vyjadrení k žalobe, uzavretie predmetnej Dohody zhodne tvrdili, avšak ich tvrdenia a predložené Dohody sa nezhodovali, resp. rozporovali v obsahu dohody čo do veľkosti spolu/vlastníckych podielov. Relevantným pre posúdenie a vyhodnotenie či žalovaný pri oddlžení nemal/mal poctivý zámer teda nebol skutkový a právny obsah predmetnej Dohody, či jej platnosť a právna spôsobilosť k prípadnému zavkladovaniu, ako v odvolaní poukazoval žalovaný, ale relevantným bolo, že počas celého konkurzného konania žalovaný neoznámil správcovi, že pripravuje/má záujem/zamýšľa/spisuje žalobu, ktorou sa bude/ide domáhať určenia výlučného vlastníctva k rozostavanej stavbe rodinného domu + garáž a pozemok zapísané na LV č. XXX k.ú. C. D., pričom túto žalobu podal v bezprostrednej časovej súvislosti po osobnom stretnutí so správcom a po zrušení konkurzu pre nemajetnosť a následne vo výsledku vedeného súdneho konania proti exmanželke sa majetková a ekonomická situácia žalovaného výrazne zlepšila a zhodnotila, keď sa stal vlastníkom nehnuteľností, ktorých hodnotu žalobca v čase začatia tohto súdneho konania odhadoval na sumu cca 400.000,- Eur a ku ktorej hodnote predmetných nehnuteľností samotný žalovaný k návrhu zo dňa 30.12.2025 na čiastočné zrušenie neodkladného opatrenia preložil Potvrdenie o všeobecnej cene a trhovej hodnote predmetných nehnuteľností zo dňa 17.12.2025 stanovenú na sumu 620.000,- Eur.
43. K námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie mal k dispozícii celý súdny spis vedený na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 a v zmysle zásady „súd pozná právo“ mohol preveriť obranu žalovaného o účelovosti súdneho konania a si aj sám spraviť v rámci posúdenia ako predbežnej otázky, či skutkové a právne tvrdenia tam uvádzané boli objektívne spôsobilé v prípade meritórneho rozhodnutia súdu rozsudkom privodiť vlastnícke právo v prospech žalovaného, nebyť toho, že bolo ukončené súdnym zmierom, odvolací súd udáva, že súdnym rozhodnutím, ktorým sa civilné sporové konanie končí, je aj súdny zmier, kedy žalobca a žalovaný môžu uzavrieť zmier a súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje, neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväzným právnymi predpismi (§ 148 ods. 1, 2 CSP). V konaní nebolo sporným, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáhal proti C. B. v procesnom postavení žalovanej určenia, že je výlučným vlastníkom rozostavaného rodinného domu postaveného na parcele re. „C“ č. 454/10, ostatná plocha, pre k.ú. C. D., pričom následne rozšíril žalobný návrh o vlastníctvo pozemkov C KN parc. Č. 454/1 – záhrada o výmere 918 m2 a C KN parc. Č. 454/10 ostatná plocha o výmere 812 m2, zapísané na LV č. XXX pre k.ú. C. D.. Konanie vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 bolo spojené na spoločné konanie ku konaniu vedenému na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12C/42/2018, v ktorom konaní sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáhal proti C. B. v procesnom postavení žalovanej určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. G. (byt vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach obytného domu a pozemku) sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej, každý v rozsahu 1. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 12C/42/2018-229 zo da 30.09.2020, právoplatným dňa 14.10.2020, schválil zmier, uzavretý medzi stranami sporu v znení určenia, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou špecifikovaných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. G. a žalobca je výlučným vlastníkom rozostavaného rodinného domu bez súpisného čísla, postaveného na C KN parc. Č. 454/10, zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. C. D. (na rodinný dom vydané stavebné povolenie spoločným Stavebným úradom Trenčianske Stankovce dňa 20.06.2016 sp. zn. OcÚ 459/2016-003/Pk) a výlučným vlastníkom pozemkov C KN parc. Č. 454/1 – záhrada o výmere 918 m2 a C KN parc. Č. 454/10 ostatná plocha o výmere 812 m2, všetky zapísané na LV č. XXX pre k.ú. C. D.. Keďže o otázke určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam bolo už právoplatne rozhodnuté v inom súdom konaní, pričom takto sú údaje o vlastníckom práve zapísané aj v katastri nehnuteľností, nebol daný žiadny zákonný rámec, aby súd prvej inštancie v tomto súdnom konaní vyhodnocoval a posudzoval, aký by bol výsledok predmetného konania, keby strany neskončili konanie uzavretím zmieru.
44. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní snažil argumentovať tým, že konanie vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/4/2019 predstavovalo spôsob, ktorým sa žalovaný ako bývalý konateľ obchodnej
spoločnosti Consells group SK s.r.o. snažil zabrániť predaju nehnuteľností a dosiahnuť tak úhradu dlhu od C. B. pri výkone svojich povinností podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, odvolací súd zdôrazňuje, že k základným princípom Civilného sporového poriadku patrí aj princíp dispozičný, deklarovaný v článku 7 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdne konanie sa zásadne začína na návrh strany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom. Zmyslom a účelom civilného sporového konania je poskytovať ochranu ohrozeným alebo porušeným subjektívnym právam vyplývajúcim zo súkromného práva hmotného, ktoré je vystavané na autonómii vôle jeho subjektov, ktorá sa potom v podobe dispozičného princípu premieta aj do práva procesného. Aj v konaní pred súdmi sa totiž uplatňuje všeobecná zásada „každý nech si stráži svoje práva“ (lat. vigilantibus iura scripta sunt), podľa ktorej je každý účastník zodpovedný za priebeh konania a uplatňovanie svojich práv a oprávnených záujmov, ktorá vyžaduje od strany sporu i dôslednú úvahu o tom, v akom rozsahu a akým spôsobom podľa noriem hmotného a procesného práva bude uplatňovať ochranu svojich práv. Dispozičný princíp v oblasti civilného procesu je vyjadrením princípu autonómie vôle a zodpovednosti jednotlivca za presadzovanie svojich vlastných právnych záujmov, a preto len stranám je dané, aby slobodne nakladali s konaním a jeho predmetom. Dôsledkom dispozičného princípu v prvoinštančnom konaní je začatie sporu na iniciačný návrh strany, ktorá o sebe tvrdí, že je nositeľom (majiteľom) subjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. Civilné sporové konanie sa preto zásadne začína procesnou iniciatívou žalobcu, a teda konanie vo veci samej sa začína doručením žaloby súdu (§ 156 CSP), čím sa určí aj predmet konania. Predmetom konania sa pritom rozumie konkrétny procesný nárok, ktorý tvoria dve kľúčové zložky, a to vecné odôvodnenie nároku spočívajúce v substancovaní konkrétnych skutkových okolností, z ktorých žalobca dovodzuje porušenie alebo ohrozenie svojho subjektívneho práva a žalobný návrh sústredený v tzv. petite žaloby spočívajúci v požiadavke na konkrétnu ochranu porušeného alebo ohrozeného subjektívneho práva. Žalobu, ktorou na Okresnom súde Trenčín začalo konanie vedené pod sp. zn. 23C/4/2019, žalovaný v procesnom postavení žalobcu podával sám vo vlastnom mene, žalobným návrhom sa domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam pre seba samého a ani z popisu skutkových okolností žiadnym spôsobom nevyplývalo a nebolo zrejmé, že by predmetom daného súdneho konania malo byť niečo iné, než určenie, že žalovaný je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalovaný pritom v súdenej veci žiadnym racionálnym, logickým a právu zodpovedajúcim spôsobom nevysvetlil, prečo v prípade, ak malo ísť o jeho úkony ako bývalého konateľa, tieto výslovne robil vo vlastnom mene a domáhal sa podľa skutkových tvrdení ako aj žalobného návrhu (petitu) plnenia, resp. určenia vo svoj vlastný prospech, ktoré plnenie, resp. určenie nikdy nemalo charakter peňažného plnenia v prospech niekoho iného, než samotného žalovaného.
45. K námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz: Rozhodnutie o prerušení kolaudačného konania zo dňa 06.02.2019, č. k. Oc ÚVB 045/2019-002/No s tým, že podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva žalovaným sa podarilo zmariť C. B. skolaudovať a predať rozostavaný rodinný dom, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil tým, že s meritom veci nesúvisel a pre meritórne rozhodnutie v súdenej veci nemal žiaden relevantný význam a žalovaný v odvolacej argumentácii toto odôvodnenie súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil a najmä žalovaný ani len netvrdil, ako táto okolnosť spôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ potom žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že je neprípustné, aby si súd prvej inštancie týmto spôsobom kompenzoval svoju dôkaznú núdzu vo vzťahu k vlastnej verzii skutkového deja, odvolací súd zdôrazňuje, že v dôkaznej núdzi môže byť len strana sporu, nie súd, ktorý o veci rozhoduje práve na základe rozsahu splnenia procesných bremien strán, teda povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej. Práve naopak, žalovaný, ktorý v konaní relevantne a dostatočne nepreukázal, že správcovi poskytol informáciu spočívajúcu v tom, že pripravuje, má záujem, zamýšľa, spisuje žalobu o určenie vlastníckeho práva k rozostavanému rodinnému domu, sa snaží svoj nedostatok splnenia povinnosti dôkaznej prezentovať subjektívnym názorom, prečo predmetnú žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podával, a to napriek skutkovému vymedzeniu tejto žaloby a navrhovanému žalobnému petitu a napriek výsledku, akým toto súdne konania skončilo, pričom bolo nerozhodné, že skončili schválením súdneho zmieru, keďže tento zodpovedal dohode zmluvných strán a ako taký nebol v rozpore s hmotným právom.
46. Pokiaľ žalovaný podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.07.2026 uviedol, že v prílohe zasiela lekárske správy žalovaného o prekonaní viacerých infarktov v období od 2009 až doteraz, a to z dôvodu podľa § 166g ods. 4 ZKR, pričom ako prílohu predmetného podania predložil Prepúšťaciu správu zo dňa 24.04.2026, odvolací súd udáva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní
vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, a teda právo odvolateľa, ale aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP), použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené a prípustné len za splnenia zákonom stanovených podmienok definovaných v ustanovení § 366 CSP. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je totiž v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie (viď Dôvodová správa k ustanoveniu § 366 CSP). Odhliadnuc, že ustanovenie § 366 CSP predpokladá použitie novôt odvolateľom „v odvolaní“, predmetná Prepúšťacia správa neprestavuje prostriedok procesnej obrany týkajúci sa procesných podmienok, týkajúci sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu alebo preukazujúci, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci predmetná prepúšťacia správa je datovaná 24.04.2026, s poukazom na § 166g ods. 4 ZKR, podľa ktorého súd prihliada miernejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u dlžníka, ktorý dosiahol iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku alebo blízko takéhoto veku, má vážne zdravotné problémy, na čas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho v živote postihla iná udalosť, ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti, žalovaný touto správou mienil poukázať na prekonanie viacerých infarktov v období od roku 2009 až doteraz, avšak žalovaný ako odvolateľ ani len netvrdil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bez svojej viny nemohol uplatniť prostriedky procesnej obrany týkajúce sa tvrdení a dôkazov o prekonaných infarktoch, ktoré mali žalovaného postihovať už od roku 2009. Odvolací súd preto vyhodnocuje, že išlo o prostriedok procesnej obrany, na ktorého použitie v odvolaní neboli splnené zákonné podmienky a predpoklady podľa § 366 CSP.
47. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorej súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
49. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).