Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej

spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 5 a a 2 a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. marca 2016

za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 16. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. marca

2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti

KAMWOOD, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 181,89 € (slovom stoosemdesiatjeden

eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie

UHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 5 a a 2 (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka sa žalobou podanou 4. novembra 2015 krajskému súdu domáhala

ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca

dane“ alebo „žalovaný“) spôsobeným oznámením o daňovej kontrole zo 7. októbra 2015

č. 20943910/2015 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo

jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2015.

O žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -200 zo

16. marca 2016 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti objasňuje dôvody, ktoré ju viedli k podaniu žaloby

krajskému súdu. Poukazuje na to, že správca dane vykonáva daňové kontroly u nej

dlhodobo – za obdobia rokov 2010, 2011, 2012 a za vybrané mesiace rokov 2013, 2014

a 2015. Proti niektorým rozhodnutiam podala opravné prostriedky, o ktorých koná krajský

súd, prípadne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Sťažovateľka

sa domnieva, že «cieľom daňových kontrol nebolo overenie splnenia podmienok

na nadmerný odpočet dane, ale dosiahnutie úpadku našej spoločnosti. Toto presvedčenie

sme nadobudli najmä potom, ako naša spoločnosť bola kontrolovaná aj za obdobia rokov

2013 – 2015, kedy sme už prestali predávať drevnú hmotu podľa názoru správcu dane

„pochybným odberateľom“ do Maďarska. Ako vyplýva zo skutkového stavu zisteného

samotným správcom dane, naša spoločnosť skutočne disponovala s tovarom a ten dodala

odberateľom do Maďarska. Následne kroky odberateľov, ich nezastihnuteľnosť a nepodanie

daňových priznaní však podľa nášho názoru nemôže byť našej spoločnosti na ujmu, čo sme

namietali aj v jednotlivých konaniach, pretože účasť na podvode nebola našej spoločnosti

preukázaná. Naše závery sme podložili aj judikatúrou Súdneho dvora EU, na ktorú

žalovaný odmietol prihliadať.

Keďže kontrolu za január 2013, ktorá uzatvárala obdobie kontrol za roky 2010

až 2012 uzavrel žalovaný pre nás s pozitívnym výsledkom, mali sme za to, že daňová

„šikana“ je ukončená. Tento náš uzáver bol bohužiaľ predčasný, pretože správca dane

vykonával daňové kontroly aj za roky 2014 a 2015.

Na pojednávaní zo dňa 16. 03. 2016 sme prostredníctvom právneho zástupcu naše

odôvodenia ešte rozšírili a poukázali sme na následky, ktoré sú spojené s daňovou

kontrolou. Súdu sme predložili výzvy na upustenie od daňovej kontroly, ktorými sme žiadali

od správcu dane, aby od daňových kontrol upustil. Odpoveďou zo strany správcu dane bolo

len konštatovanie, že si vykonáva svoju právomoc.».

Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v písomnom vyhotovení napadnutého

rozsudku uviedol, že žalobu zamietol pre neprípustnosť podľa § 250v ods. 3 a 4

(ďalej aj „OSP“), ktorá bola daná tým, že sťažovateľka

nevyužila právne prostriedky podľa osobitného predpisu, a to podľa

o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

Tento dôvod považuje sťažovateľka za prekvapivý, keďže krajský súd na pojednávaní

16. marca 2016 žalobu nezamietol pre neprípustnosť. Po vyhlásení rozsudku pri jeho

stručnom odôvodnení uviedol, že „sťažnosť v tomto prípade nie efektívnym prostriedkom

nápravy proti nezákonnému zásahu a teda dôvodom zamietnutia žaloby nebola pôvodne jej

neprípustnosť.

Z toho dôvodu považujeme uvedené rozhodnutie porušovateľa za nepresvedčivé

a najmä za nepreskúmateľné, keďže nevieme, z akého zákonného dôvodu porušovateľ

rozhodol.“.

Sťažovateľka priložila k sťažnosti ako dôkaz zvukový záznam z pojednávania podľa

, z ktorého cituje relevantnú časť po vyhlásení napadnutého rozsudku, keď

krajský súd vyhlásený rozsudok stručne odôvodnil, a uvádza:

«„Primárne sme sa zaoberali prípustnosťou žaloby, máme za to, že bola podaná

včas a posudzovali sme aj aký vplyv má nepodanie opravných prostriedkov nápravy v

danom prípade. Je niekoľko rozhodnutí aj ústavného súdu, ktoré konštatujú, že vyžadovať

využitie týchto prostriedkov nápravy je na mieste tam, kde by boli nejakým spôsobom

efektívne, kde by sa mohlo predísť súdnemu konaniu a stotožňujeme sa s konštatovaním

žalobcu, že v danom prípade pri začatej daňovej kontrole v podstate tieto prostriedky

nápravy by boli neefektívne... ale vzhľadom na to, že aj podľa zákona o

sťažnostiach na vybavenie sťažnosti je 30 dňová lehota, navyše aký by to malo zmysel ak by

stejne výsledkom nemohlo byť zabránenie vykonávania daňovej kontroly, preto sme

nepovažovali takýto inštitút sťažnosti v danom prípade za efektívny prostriedok nápravy

preto sme pristúpili k vecnému preskúmaniu žaloby, majúc za to, že žaloba je prípustná.“

... Na základe toho nám nie je jasné, z akého dôvodu už súd pri písomnom

vyhotovovaní rozhodnutia mal za to, že žaloba prípustná nebola. Tento postup súdu

považujeme za svojvoľný a nezákonný. Nejednoznačnosť v otázke prípustnosti podanej

žaloby má závažný vplyv na právnu istotu našej spoločnosti v iných prípadoch, keď bude

pravdepodobne znova začatá daňová kontrola za iné zdaňovacie obdobie a nebudeme

vedieť aký postup máme zvoliť pri ochrane pred daňovou kontrolou...

Z toho dôvodu je neprípustné, aby súd svoje právne závery dodatočne po vynesení

rozsudku menil. Súd predsa zaväzuje rozsudok, ktorý vyhlásil na pojednávaní, vrátane

dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Preto ak súd následne v písomnom

vyhotovení zmení zákonný dôvod svojho rozhodnutia, nerešpektuje svoje vlastné

myšlienkové pochody a poradu senátu pred vynesením rozhodnutia na pojednávaní. Takýto

postup je potom zmätočný a ústavne neudržateľný.

Zároveň považujeme za kontraproduktívne, že súd sa zaoberal vecnou stránkou

podanej žaloby, keď bol toho názoru, že žaloba nie je prípustná. Súd v prvom rade musí

skúmať prípustnosť žaloby podľa a len v prípade, že vysloví názor

o prípustnosti podanej žaloby, môže sa zaoberať s vecnou stránkou veci. Je zrejmé, že súd

tak konal kontraproduktívne, keď síce skonštatoval neprípustnosť žaloby a napriek tomu sa

zaoberal vecným posúdením žaloby. To len zvýrazňuje nesprávny postup a rozhodovanie

súdu v tomto konaní.»

Sťažovateľka navyše spochybňuje aj samotný právny názor krajského súdu

v napadnutom rozsudku, podľa ktorého sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym

prostriedkom nápravy. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že prostredníctvom

konania o sťažnosti nemožno dosiahnuť upustenie od ďalšieho vykonávania daňovej

kontroly. Obdobne ani prokurátor to nemôže dosiahnuť priamo, ale len prostredníctvom

súdu. Na vybavenie sťažnosti je 30 dní a rovnaká lehota je aj na podanie žaloby

podľa , preto podanie sťažnosti by podľa sťažovateľky viedlo k uplynutiu lehoty

na podanie žaloby podľa . Sťažovateľka ďalej argumentuje, tým že „z hľadiska

práva na prístup k súdu a zákazu odmietnutia spravodlivosti nie je za súčasnej právnej

úpravy možné od našej spoločnosti žiadať podanie sťažnosti pred podaním žaloby na súd...

Tento neistý právny stav nemôže pre nás znamenať sankciu za to, že sme si vybrali

jednoznačne efektívnu súdnu nápravu nesprávneho postupu správcu dane. Okrem toho,

sťažnosť nepovažujeme, aj s ohľadom na naše skúsenosti s daňovými orgánmi, za efektívny

prostriedok nápravy, ktorý by bol schopný zabrániť nezákonnému zásahu. Zároveň je

otázna možnosť napadnúť rozhodnutie o vybavení sťažnosti prostredníctvom správneho

súdnictva podľa V. časti .“.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva záver, že sťažnosť podľa zákona

o sťažnostiach nemožno automaticky považovať za efektívny právny prostriedok nápravy

nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, pričom je potrebné zohľadniť okolnosti každej

veci.

Podľa sťažovateľky „bezdôvodným“ vykonávaním daňovej kontroly dochádza

k zásahu do jej vlastníckeho práva a k strate legitímneho očakávania na vyplatenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorej vyplatenie je pozastavené v dôsledku

začatej daňovej kontroly.

Sťažovateľka akceptuje právny názor, podľa ktorého jej správca dane nemusí

oznámiť dôvod vykonávania daňovej kontroly, nestotožňuje sa však s názorom, že v tomto

prípade nešlo zo strany správcu dane o zneužitie právomoci, diskrimináciu a šikanovanie.

Ak by skutočne išlo o vykonávanie štátom zverenej právomoci, „potom v konaní

o nezákonnosť zásahu by správca dane vedel uviesť, prečo vykonáva daňovú kontrolu

aj za rok 2015. Ten však ani na pojednávaní na otázku súdu dôvod neuviedol, odvolal sa len

na SR. Potom sa pýtame, ako súd (porušovateľ) dospel k záveru, že nejde

o šikanu a zneužitie právomoci...“.

Sťažovateľka spochybňuje aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého ide

o štandardný postup správcu dane pri preverovaní zákonných podmienok

pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal

štandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého podnikateľa, o čom

pochybujeme. Zároveň sme toho názoru, že uvedený názor je spôsobilý obmedziť voľný

pohybu tovaru a služieb...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia krajského súdu v napadnutom

rozsudku potvrdzuje jej názor, podľa ktorého aktuálna daňová kontrola sa u nej vykonáva

na základe predchádzajúcich daňových kontrol, čo je tiež znakom toho, „že sme sa dostali

na tzv. čiernu listinu správcu dane, čo podľa nášho názoru zakladá diskrimináciu našej

spoločnosti oproti iným podnikateľom...

... súd svojvoľne bez toho, aby to vyplývalo zo spisu a z prednesov účastníkov

konania, doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly. Urobil tak napriek tomu, že uvedený

dôvod pre vykonávanie daňovej kontroly neuviedol ani správca dane... Z toho možno

usudzovať, že súd sa snažil ospravedlniť nezákonný zásah správcu dane, aby nebolo zrejmé,

že ide z jeho strany vo vzťahu k našej spoločnosti o zneužívanie práva. Máme za to, že súd

svojim tvrdením nielenže potvrdil naše tvrdenie, ale dokonca vo vzťahu k našej spoločnosti

zaviedol istú prezumpciu viny, ktorá má ospravedlňovať vykonávanie daňovej kontroly

v každom kalendárnom roku. Z toho potom vyplýva jediný fakt, že pravdepodobne bude

správca dane vykonávať daňové kontroly po celú dobu existencie našej spoločnosti, čo však

v ústavno-právnej rovine, bez relevantného dôvodu znamená zneužívanie štátnej moci, ktoré

je v rozpore s princípom proporcionality a materiálneho právneho štátu.“.

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené a 2

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru..., právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 20 ods. 1 a 5

Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok

nápravy podľa článku 13 Dohovoru..., zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru...

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.

-200 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.

-200 sa zrušuj e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia v sume 181,89 EUR a to na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 25. januára 2018 prijal

sťažnosť podľa a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Podpredseda krajského súdu a právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 271/18

z 10. apríla 2018. K námietke sťažovateľky o dôvodoch, pre ktoré bola žaloba sťažovateľky

zamietnutá, a o rozdieloch medzi odôvodnením napadnutého rozsudku pri jeho vyhlásení na

pojednávaní a odôvodnením v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku podpredseda

krajského súdu poukázal na prepis ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne

uviedol:

«Zákonná požiadavka v zmysle (platného v čase vyhlásenia

rozsudku) je po vyhlásení rozsudku tento odôvodniť a poučiť o opravnom prostriedku.

Aj keď zákon výslovne nehovorí o stručnom odôvodnení ( v ustanovení )

v zásade sa podáva ústne len podstatná časť dôvodov, pre ktoré súd rozhodol tak,

ako rozhodol s odkazom na podrobnejšie odôvodnenie v písomnom vyhotovení rozsudku,

ktorý bude účastníkom konania doručený.

Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný ( ). Odvolanie len

proti dôvodom rozsudku nie je prípustné ( ). To teda znamená,

že záväznosť sa týka iba výroku rozsudku, a nie odôvodnenia. Pokiaľ ide o obsah

odôvodnenia rozsudku, písomné vyhotovenie sa môže od ústneho odôvodnenia odlišovať,

hoci takýto jav je možné označiť ako nežiaduci (Komentár k Občianskemu súdnemu

poriadku, Jaroslav Krajčo, EUROUNION spol. s r. o. Bratislava 2010).

V danej veci bolo podané ústne odôvodnenie rozsudku bez toho, že by bolo prečítané

z vopred pripraveného písomného vyhotovenia konceptu rozsudku (keďže mu predchádzalo

prejednanie veci na pojednávaní), čo pri podrobnej konfrontácii, porovnaní každého slova

môže viesť k záveru o odlišnosti odôvodnení. Krajský súd má za to, že odôvodnenia sa

neodlišujú podstatným spôsobom, rozdiely nie sú takej intenzity, že by mali spôsobiť

sťažovateľovi tvrdené porušenie jeho práv.

Sťažovateľ vytrhol z kontextu časť ústneho odôvodnenia. V prvom rade chýba prvá

veta ústneho odôvodnenia: „Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je

podaná dôvodne“, teda, že dôvodom jej zamietnutia bolo zistenie, že žaloba nie je dôvodná

(, prvá časť poslednej vety, ). Následne sa súd pri odôvodňovaní

zaoberal aj prípustnosťou žaloby (ods. 2 ústneho odôvodnenia) a ďalej už len

ne/dôvodnosťou žaloby, t. j. vecnou stránkou žaloby. Za podstatné treba považovať to,

že súd dal aj pri ústnom odôvodňovaní odpoveď, prečo žaloba nie je dôvodná, prečo sa

podľa názoru súdu nejedná o tvrdený nezákonný zásah (ods. 3., 4., 5. a 6. ústneho

odôvodnenia). Práve z dôvodu preskúmateľnosti rozsudku, keď v danej veci navyše nebolo

prípustné odvolanie, súd v písomnom odôvodnení rozsudku podrobnejšie rozviedol svoje

úvahy pri rozhodovaní, vrátane posúdenia prípustnosti žaloby. Pri ústnom odôvodňovaní

súd chcel zvýrazniť len tú skutočnosť, prečo sa zaoberal aj vecnou stránkou žaloby.

V písomnom odôvodnení dal súd už podrobnejšiu odpoveď, prečo žaloba, vzhľadom na

okolnosti danej veci, vzhľadom na v písomnom odôvodnení uvedené rozhodnutia iných

súdov, v podstate neobstojí z oboch dôvodov, t. j. aj neprípustnosti, aj nedôvodnosti.

Určite sa súd zaoberal, tak pri ústnom odôvodňovaní, ako aj v písomnom odôvodnení

argumentáciou, prečo je žaloba nedôvodná.

Krajský súd nepovažuje za správne konštatovanie v sťažnosti, že súd žalobu zamietol

pre neprípustnosť, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru,

že žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom je neprípustná, aj nedôvodná (strana 5,

štvrtý odsek). Je zrejmé, že súd rozhodol o zamietnutí žaloby aj z dôvodu jej nedôvodnosti,

jednoznačne to vyplynulo tak z ústneho, ako aj z písomného odôvodnenia rozsudku, a nie

len z dôvodu, na ktorý poukázal sťažovateľ, t. j. pre jej neprípustnosť. Ako už bolo vyššie

uvedené, súd pristúpil k vecnému posudzovaniu žalobných bodov, teda, zaoberal sa tým,

či tvrdenia žalobcu o porušení jeho práv, tvrdenia o nezákonnom zásahu sú pravdivé,

či žaloba v zmysle žalobných tvrdení obstojí z vecného hľadiska.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že je neprípustné, aby súd svoje právne závery

dodatočne po vynesení rozsudku menil, s tým, že rozsudok súd zaväzuje, a to vrátane

dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil, je potrebné poukázať na to, že podstatné

dôvody prednesené pri ústnom odôvodnení rozsudku, na ktorých súd svoje rozhodnutie

založil, sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom záväznosť rozsudku sa týka

iba výroku, a nie dôvodov. Len čo súd rozsudok vyhlási (nie odôvodní), je ním viazaný,

pričom odvolanie len do dôvodov nie je prípustné.

K namietanému porušeniu záverov z porady senátu je dôležité uviesť, že na porade

senátu, ktorá je tajná, sa senát uznesie na výroku rozsudku, ktorý sa (vrátane vóta) uvedie

v zápisnici o porade a hlasovaní, ktorú podpisujú všetci členovia senátu. Dohodnú sa iba

podstatné dôvody, ktorými sa rozsudok na pojednávaní stručne ústne odôvodní.

Odôvodnenie rozsudku sa následne dotvára v jeho písomnom vyhotovení, ktoré v súčasnosti

podpisujú už všetci členovia senátu ( ). Dôvody nie sú vždy aj písomne pripravené,

najmä, ak sa rozsudok vyhlasuje bezprostredne po prejednaní veci na pojednávaní a senát

záver prijme až na následnej porade senátu.»

K vecnému posúdeniu žaloby sťažovateľky v napadnutom rozsudku podpredseda

krajského súdu uviedol:

«Krajský súd zotrváva na svojom stanovisku, že nepovažuje vykonávanie predmetnej

daňovej kontroly u žalobcu za nezákonný zásah do práv žalobcu. Daňová kontrola bola

vykonávaná správcom dane v rámci jeho právomoci. Žalobca nepreukázal a súd nezistil,

že by bola vedená v rozpore s Daňovým poriadkom, resp. zákonom o DPH, či inými

právnymi predpismi. Súd zotrváva na dôvodoch uvedených v písomnom vyhotovení

dotknutého rozsudku (strana 10 štvrtý, piaty, šiesty odsek a strana 11 prvý odsek).

K spochybňovaniu právneho záveru súdu, podľa ktorého ide o štandardný postup

správcu dane pri preverovaní zákonných podmienok pri intrakomunitárnom dodaní tovaru

a k tvrdeniu sťažovateľa, že uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal štandardne

preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru“, krajský súd poukazuje na to, že

v odôvodnení rozsudku je konštatované, že „z administratívneho spisu vyplýva, že správca

dane postupuje úplne rovnakým štandardným postupom ako v obdobných prípadoch“.

Sťažovateľ teda nesprávne tvrdí, že podľa záverov súdu by to znamenalo, že správca dane

by mal štandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého

podnikateľa. Zo záverov súdu vyplýva len toľko, že ak správca dane pristúpil k

preverovaniu prostredníctvom daňovej kontroly, tak postupoval úplne rovnakým

štandardným postupom ako v obdobných prípadoch, t. j. aj u iných daňových subjektov.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súd svojvoľne doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly,

krajský súd zastáva stanovisko, že súd len poukázal na účel vykonávania daňovej kontroly

a reagoval - zaujímal stanovisko k tvrdeniam žalobcu, ktoré súd nepovažoval za správne, ak

sa žalobca dožadoval upustenia od vykonávania daňovej kontroly u žalobcu, ktorú žalobca

považoval za nezákonný zásah do jeho práv.»

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu podala svoje stanovisko

k vyjadreniu podpredsedu krajského súdu v podaní z 10. mája 2018, v ktorom uvádza:

„Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení uvádza, že na strane 5 rozhodnutia sú

uvedené kumulatívne dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodu jej

neprípustnosti a nedôvodnosti, tvrdíme, že tieto dva inštitúty nemôžu byť dôvodom

pre zamietnutie žaloby súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú.

Pokiaľ mal krajský súd za to, že nami podaná žaloba nie je prípustná, nebol ďalej

dôvod na to, aby skúmal vecnú stránku veci. Zároveň, ako sme už v našej sťažnosti

preukázali, a ako konštatoval aj samotný krajský súd vo svojom vyjadrení, krajský súd

v stručnom ústnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu považoval za prípustnú,

a preto pristúpil k vecnému preskúmaniu žaloby. V konaní krajského súdu by absentovala

logika, keby napriek tomu, že považoval žalobu za neprípustnú, preskúmaval vecnú stránku

veci. Prípustnosť žaloby sa skúma ako jedna z prvých procesných podmienok práve

z dôvodu, aby sa konanie zefektívnilo. Nebolo by predsa správne a účelné vecne

preskúmavať neprípustnú žalobu.

Vyššie uvedené tvrdenia krajského súdu sú v tomto bode nedostatočné. Ak by sa

aj krajský súd chcel vysporiadať s tým, že ústne odôvodnenie rozhodnutia nekorešponduje

s písomným vyhotovením odôvodnenia, tvrdenie o tom, že krajský súd zamietol žalobu

z dôvodu neprípustnosti aj nedôvodnosti neobstojí. Krajský súd by mal zobrať na vedomie

ustanovenie posledná veta, kde zákonodarca umožňuje zamietnuť návrh

ak nie je dôvodný, alebo ak je návrh neprípustný, teda nie kumulovane z oboch dôvodov.

Krajský súd vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že odvolaním nie je možné napadnúť

odôvodnenie rozsudku a preto sa má za to, že záväznosť sa týka jedine výroku a nie

odôvodnenia. Uvedené však automaticky neznamená, že odôvodnenie rozhodnutia

uskutočnené na pojednávaní môže byť v rozpore s písomným odôvodnením rozsudku,

resp. tieto odôvodnenia sa môžu odlišovať v zásadných a podstatných dôvodoch, prípadne

si môžu absolútne odporovať. Je samozrejmosťou, že nie je možné podať odvolanie len voči

odôvodneniu rozhodnutia, toto vždy musí smerovať voči výroku. Avšak tu je na mieste

poukázať na to, že v našej veci existujú popri sebe rozdielne odôvodnenia jedného

záväzného výroku. Krajský súd v tomto prípade nemôže zhojiť nesúlad odôvodnenia

rozsudku, ktoré bolo uskutočnené na pojednávaní a toho, ktoré súd urobil v písomnej

podobe argumentáciou o nezáväznosti odôvodnenia. Pokiaľ krajský súd na pojednávaní

dňa 16. 03. 2016 považoval žalobu za prípustnú a zamietol ju preto, že je nedôvodná,

nemôže v písomnom vyhotovení rozsudku následne uviesť, že žaloba je neprípustná, a preto

ju zamieta. Nedôvodnosť a neprípustnosť sú dva rozdielne inštitúty, ktoré vedľa seba

neobstoja, a v nami namietanom prípade ich vzájomné zamieňanie spôsobuje

nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

V tomto prípade opätovne poukazujeme na nami v sťažnosti na strane 6 citovanú

publikáciu autora P. Vrchu, ktorý jednoznačne považuje za porušenie práva na spravodlivý

proces, keď súd vyhlásený rozsudok celkom alebo čo i len z časti odôvodní inak. Navyše

v našom prípade sa nejedná o obyčajnú nič neznamenajúcu nezrovnalosť. Dôvod pre ktorý

súd žalobu zamietne musí byt' špecifikovaný riadne a nemenne, teda tak, aby tento dôvod

bol zrejmý aj v čase ústneho odôvodnenia rozhodnutia, ako aj v čase jeho písomného

vyhotovenia. Ak nastane opačná situácia dochádza k porušeniu práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia a tým k spomínanému porušeniu práva na spravodlivý súdny

proces. Pokiaľ krajský súd najskôr konštatuje, že žaloba je prípustná a zamietajú z dôvodu

jej neprípustnosti, nemôže následne v písomnom vyhotovení toto istého rozsudku uviesť,

že žaloba bola neprípustná. Najskôr krajský súd konštatoval existenciu určitého právneho

stavu a následne ho poprel, resp. konštatoval úplne odlišným spôsobom, pričom skutkový

a právny stav veci sa nezmenil. Neobstojí preto záver krajského súdu prezentovaný

vo vyjadrení o tom, že rozdiely v ústnom a písomnom odôvodnení rozsudku nie sú takej

intenzity, aby boli spôsobilé porušiť naše práva.

K vyjadreniu krajského súdu k vecnej stránke veci uvádzame len toľko, že aj keď

krajský súd síce konštatuje, že podľa jeho názoru opakované daňové kontroly neboli

vykonávané v rozpore so zákonom, takýto postup správcu dane nie je s právom súladný,

pretože šikanózny výkon práva nepožíva právnu ochranu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2016 malo dôjsť k porušeniu základných práv

podľa a 5 a a 2 , práv podľa , a

dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Základnou námietkou sťažovateľky je to, že odôvodnenie v písomnom vyhotovení

napadnutého rozsudku je v rozpore s tým, ako krajský súd ústne odôvodnil napadnutý

rozsudok po jeho vyhlásení na pojednávaní.

Podľa (účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku) len

čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

„Znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom

sa vyhlasuje rozsudok, musí byť v zásade totožné so znením výroku v písomnom

vyhotovení rozhodnutia. Vyplýva to z ust. § 156 ods. 4...“ (Števček, M., Ficová, S. a kol.

. I. diel. Komentár. 2. vydanie, Praha : C. H. Beck, 2012, s. 570).

Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. z 30. marca 2017

uviedol, že predmetné «ustanovenie upravuje tzv. „vnútornú viazanosť“ súdu výrokom

vyhláseného rozsudku, ktorú je potrebné odlišovať od tzv. „vonkajšej viazanosti“, ktorá

pôsobí proti tretím osobám a ktorá voči týmto tretím osobám nastáva až momentom,

kedy rozsudok nadobudne právoplatnosť. Uvedená viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom

znamená to, že súd sa v písomnom vyhotovení rozsudku nesmie v žiadnom smere odchýliť

od výroku, ktorý vyslovil pri vyhlásení rozsudku. Výnimkou z tejto zásady je len ustanovenie

(do 30. 06. 2016 ), ktoré za určitých podmienok umožňuje vykonať

(a to aj bez návrhu) opravu rozsudku... Opraviť rozsudok podľa ustanovenia

je preto možné len v prípadoch, keď ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby,

ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní,

t. j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti

osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku a ktoré sú každému

zrejmé. Zrejmosť takejto nesprávnosti vyplýva najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho

odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí...».

Princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom je vyjadrený aj v § 219 ods. 4 zákona

č. 160/2015 z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

„Zákonným následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom.

To znamená, že ho konajúci súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení

rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným“ (Števček, M., Ficová S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 810).

Vychádzajúc z uvedených právnych úvah je zrejmé, že viazanosť súdu vyhláseným

rozsudkom predovšetkým znamená viazanosť súdu výrokom vyhláseného rozsudku, keďže

obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku ( ).

Napriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy

veci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením

uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená, že súd

sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť

od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavne súladný výklad § 156

ods. 4 (resp. ) ‒v spojení s obsahom základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie, ktorých súčasťou je právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia ‒vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu

ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci,

t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné

ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné

v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení.

Ústavný súd napr. vo veci sp. zn. týkajúcej sa konania o obnove

konania akceptoval rozdielnosť ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia

rozhodnutia vzhľadom na to, že táto odlišnosť sa týkala len popisu toho, ako súdy hodnotili

dôkazy v pôvodnom konaní, a nie tej časti odôvodnenia, v ktorej súd priamo odpovedá

na kľúčovú otázku, prečo sťažovateľom navrhovaný dôkaz nepovažoval za nový dôkaz

(ako dôvod na povolenie obnovy konania, pozn.).

Obdobne najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 8. júna 2011 nepovažoval

„námietku, že krajský súd sa v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia na rozdiel

od ústneho odôvodnenia nezaoberal namietanou protiústavnosťou ustanovenia § 16 cit.

zákona... vo vzťahu k výsledku sporu za relevantnú, nakoľko nejde o vadu, ktorá by mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

V prejednávanej veci – z argumentácie sťažovateľky a zo zvukového záznamu

z pojednávania, na ktorom krajský súd vyhlásil napadnutý rozsudok (s ktorým sa ústavný

súd oboznámil), vyplýva, že v ústnom odôvodnení krajský súd po vyhlásení napadnutého

rozsudku v podstatnom uviedol, že nie je potrebné trvať na využití iných právnych

prostriedkov pred podaním žaloby v systéme správneho súdnictva podľa Občianskeho

súdneho poriadku – osobitne sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, ktorú krajský súd

nepovažoval za efektívny prostriedok nápravy. Následne krajský súd skúmal vecné

námietky sťažovateľky a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na vyslovenie

nezákonnosti zásahu žalovaného. Z ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku takto

vyplynulo, že krajský súd považoval žalobu sťažovateľky za prípustnú v zmysle využitia

iných prostriedkov nápravy podľa , z hľadiska vecnej argumentácie ju

však považoval za nedôvodnú.

V písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku – krajský súd dospel k záveru,

že sťažovateľka nesplnila podmienku subsidiarity žaloby o ochranu pred nezákonným

zásahom, keďže nevyčerpala prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis

podľa , preto ju považoval za neprípustnú. Nad rámec veci uviedol,

že žaloba sťažovateľky by aj v prípade jej prípustnosti bola zamietnutá, keďže ju považoval

za nedôvodnú, t. j. dospel k záveru, že nebol preukázaný sťažovateľkou tvrdený nezákonný

zásah orgánu verejnej správy (žalovaného).

Z uvedeného vyplýva, že rozpor medzi ústnym odôvodnením napadnutého rozsudku

a písomným odôvodnením je priamo spojený so zákonným dôvodom rozhodnutia

o predmete konania. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na to, že Občiansky súdny

poriadok ustanovoval rovnakú formu rozhodnutia t. j. rozsudok – bez ohľadu na to,

či v skutočnosti išlo o procesné rozhodnutie (pre nesplnenie procesných podmienok

prípustnosti žaloby) alebo o meritórne rozhodnutie, a taktiež rovnaký výrok pre obe situácie,

t. j. nerozlišoval medzi odmietnutím a zamietnutím žaloby. Uvedené považoval ústavný súd

za relevantné, pretože ak by účinná právna úprava napr. rozlišovala medzi odmietnutím

žaloby uznesením a zamietnutím žaloby rozsudkom – už samotná forma rozhodnutia a jeho

výrok by boli samy osebe dostatočným indikátorom o podstatných právnych názoroch

správneho súdu k prejednávanej veci (za predpokladu, že správny súd nepochybil pri voľbe

formy rozhodnutia a príslušného výroku). Právna úprava účinná pri vyhlásení napadnutého

rozsudku však ustanovovala jednotnú formu rozhodnutia a znenie výroku pre všetky

situácie znamenajúce neúspech žalobcu, preto až odôvodnenie rozhodnutia (časovo najprv

ústne a následne písomné) poskytuje dostatočnú odpoveď na rozhodujúce otázky (procesné

a meritórne) rámcujúce predmet konania. Sťažovateľka takto – pri formálnej (gramatickej)

zhode výroku napadnutého rozsudku bola konfrontovaná v konečnom dôsledku s dvomi

rozdielnymi právnymi posúdeniami jej veci v ústnom odôvodnení a následne pri písomnom

odôvodnení.

Uvedeným postupom preto krajský súd porušil predovšetkým ‒

ktoré malo za následok porušenie základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru – a to primárne právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom

zo 16. marca 2016 porušil základné práva sťažovateľky podľa a 2 ,

ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky

sťažovateľky – týkajúce sa napr. potreby využitia iných právnych prostriedkov pred

podaním žaloby v systéme správneho súdnictva, prípadne námietky týkajúce sa veci samej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5

, práva podľa dodatkového protokolu, ako aj práv podľa a dohovoru

sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných

súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, , ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám

vysporiadal s ochranou uvedených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred

ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2016

porušil označené základné práva sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru,

ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 181,89 € za jeden úkon právnej

služby. Uvedená suma pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 143 €,

režijného paušálu v sume 8,58 € a dane z pridanej hodnoty v sume 30,31 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov konania

v uplatnenej výške, t. j. v sume 181,89 €. Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená suma

trov právneho zastúpenia nie je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pritom

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2016

v sume 143 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo zistenia – vlastnou lustráciou na stránke

www.financnasprava.sk – že právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej

hodnoty.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018