Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)IV. ÚS 58/2018
PDF · 357.23 KB
No categories available
IV. ÚS 58/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej
spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca 2016
za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici a takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
23 S 168/2015 zo 16. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca
2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti
KAMWOOD, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 181,89 € (slovom stoosemdesiatjeden
eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie
UHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 168/2015
zo 16. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka sa žalobou podanou 4. novembra 2015 krajskému súdu domáhala
ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca
dane“ alebo „žalovaný“) spôsobeným oznámením o daňovej kontrole zo 7. októbra 2015
č. 20943910/2015 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2015.
O žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 23 S 168/2015-200 zo
16. marca 2016 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti objasňuje dôvody, ktoré ju viedli k podaniu žaloby
krajskému súdu. Poukazuje na to, že správca dane vykonáva daňové kontroly u nej
dlhodobo – za obdobia rokov 2010, 2011, 2012 a za vybrané mesiace rokov 2013, 2014
a 2015. Proti niektorým rozhodnutiam podala opravné prostriedky, o ktorých koná krajský
súd, prípadne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Sťažovateľka
sa domnieva, že «cieľom daňových kontrol nebolo overenie splnenia podmienok
na nadmerný odpočet dane, ale dosiahnutie úpadku našej spoločnosti. Toto presvedčenie
sme nadobudli najmä potom, ako naša spoločnosť bola kontrolovaná aj za obdobia rokov
2013 – 2015, kedy sme už prestali predávať drevnú hmotu podľa názoru správcu dane
„pochybným odberateľom“ do Maďarska. Ako vyplýva zo skutkového stavu zisteného
samotným správcom dane, naša spoločnosť skutočne disponovala s tovarom a ten dodala
odberateľom do Maďarska. Následne kroky odberateľov, ich nezastihnuteľnosť a nepodanie
daňových priznaní však podľa nášho názoru nemôže byť našej spoločnosti na ujmu, čo sme
namietali aj v jednotlivých konaniach, pretože účasť na podvode nebola našej spoločnosti
preukázaná. Naše závery sme podložili aj judikatúrou Súdneho dvora EU, na ktorú
žalovaný odmietol prihliadať.
Keďže kontrolu za január 2013, ktorá uzatvárala obdobie kontrol za roky 2010
až 2012 uzavrel žalovaný pre nás s pozitívnym výsledkom, mali sme za to, že daňová
„šikana“ je ukončená. Tento náš uzáver bol bohužiaľ predčasný, pretože správca dane
vykonával daňové kontroly aj za roky 2014 a 2015.
Na pojednávaní zo dňa 16. 03. 2016 sme prostredníctvom právneho zástupcu naše
odôvodenia ešte rozšírili a poukázali sme na následky, ktoré sú spojené s daňovou
kontrolou. Súdu sme predložili výzvy na upustenie od daňovej kontroly, ktorými sme žiadali
od správcu dane, aby od daňových kontrol upustil. Odpoveďou zo strany správcu dane bolo
len konštatovanie, že si vykonáva svoju právomoc.».
Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v písomnom vyhotovení napadnutého
rozsudku uviedol, že žalobu zamietol pre neprípustnosť podľa § 250v ods. 3 a 4
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá bola daná tým, že sťažovateľka
nevyužila právne prostriedky podľa osobitného predpisu, a to podľa zákona č. 9/2010 Z. z.
o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).
Tento dôvod považuje sťažovateľka za prekvapivý, keďže krajský súd na pojednávaní
16. marca 2016 žalobu nezamietol pre neprípustnosť. Po vyhlásení rozsudku pri jeho
stručnom odôvodnení uviedol, že „sťažnosť v tomto prípade nie efektívnym prostriedkom
nápravy proti nezákonnému zásahu a teda dôvodom zamietnutia žaloby nebola pôvodne jej
neprípustnosť.
Z toho dôvodu považujeme uvedené rozhodnutie porušovateľa za nepresvedčivé
a najmä za nepreskúmateľné, keďže nevieme, z akého zákonného dôvodu porušovateľ
rozhodol.“.
Sťažovateľka priložila k sťažnosti ako dôkaz zvukový záznam z pojednávania podľa
§ 40aa OSP, z ktorého cituje relevantnú časť po vyhlásení napadnutého rozsudku, keď
krajský súd vyhlásený rozsudok stručne odôvodnil, a uvádza:
«„Primárne sme sa zaoberali prípustnosťou žaloby, máme za to, že bola podaná
včas a posudzovali sme aj aký vplyv má nepodanie opravných prostriedkov nápravy v
danom prípade. Je niekoľko rozhodnutí aj ústavného súdu, ktoré konštatujú, že vyžadovať
využitie týchto prostriedkov nápravy je na mieste tam, kde by boli nejakým spôsobom
efektívne, kde by sa mohlo predísť súdnemu konaniu a stotožňujeme sa s konštatovaním
žalobcu, že v danom prípade pri začatej daňovej kontrole v podstate tieto prostriedky
nápravy by boli neefektívne... ale vzhľadom na to, že aj podľa zákona 9/2010 Z. z. o
sťažnostiach na vybavenie sťažnosti je 30 dňová lehota, navyše aký by to malo zmysel ak by
stejne výsledkom nemohlo byť zabránenie vykonávania daňovej kontroly, preto sme
nepovažovali takýto inštitút sťažnosti v danom prípade za efektívny prostriedok nápravy
preto sme pristúpili k vecnému preskúmaniu žaloby, majúc za to, že žaloba je prípustná.“
... Na základe toho nám nie je jasné, z akého dôvodu už súd pri písomnom
vyhotovovaní rozhodnutia mal za to, že žaloba prípustná nebola. Tento postup súdu
považujeme za svojvoľný a nezákonný. Nejednoznačnosť v otázke prípustnosti podanej
žaloby má závažný vplyv na právnu istotu našej spoločnosti v iných prípadoch, keď bude
pravdepodobne znova začatá daňová kontrola za iné zdaňovacie obdobie a nebudeme
vedieť aký postup máme zvoliť pri ochrane pred daňovou kontrolou...
Z toho dôvodu je neprípustné, aby súd svoje právne závery dodatočne po vynesení
rozsudku menil. Súd predsa zaväzuje rozsudok, ktorý vyhlásil na pojednávaní, vrátane
dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Preto ak súd následne v písomnom
vyhotovení zmení zákonný dôvod svojho rozhodnutia, nerešpektuje svoje vlastné
myšlienkové pochody a poradu senátu pred vynesením rozhodnutia na pojednávaní. Takýto
postup je potom zmätočný a ústavne neudržateľný.
Zároveň považujeme za kontraproduktívne, že súd sa zaoberal vecnou stránkou
podanej žaloby, keď bol toho názoru, že žaloba nie je prípustná. Súd v prvom rade musí
skúmať prípustnosť žaloby podľa § 250v OSP a len v prípade, že vysloví názor
o prípustnosti podanej žaloby, môže sa zaoberať s vecnou stránkou veci. Je zrejmé, že súd
tak konal kontraproduktívne, keď síce skonštatoval neprípustnosť žaloby a napriek tomu sa
zaoberal vecným posúdením žaloby. To len zvýrazňuje nesprávny postup a rozhodovanie
súdu v tomto konaní.»
Sťažovateľka navyše spochybňuje aj samotný právny názor krajského súdu
v napadnutom rozsudku, podľa ktorého sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym
prostriedkom nápravy. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že prostredníctvom
konania o sťažnosti nemožno dosiahnuť upustenie od ďalšieho vykonávania daňovej
kontroly. Obdobne ani prokurátor to nemôže dosiahnuť priamo, ale len prostredníctvom
súdu. Na vybavenie sťažnosti je 30 dní a rovnaká lehota je aj na podanie žaloby
podľa § 250v OSP, preto podanie sťažnosti by podľa sťažovateľky viedlo k uplynutiu lehoty
na podanie žaloby podľa § 250v OSP. Sťažovateľka ďalej argumentuje, tým že „z hľadiska
práva na prístup k súdu a zákazu odmietnutia spravodlivosti nie je za súčasnej právnej
úpravy možné od našej spoločnosti žiadať podanie sťažnosti pred podaním žaloby na súd...
Tento neistý právny stav nemôže pre nás znamenať sankciu za to, že sme si vybrali
jednoznačne efektívnu súdnu nápravu nesprávneho postupu správcu dane. Okrem toho,
sťažnosť nepovažujeme, aj s ohľadom na naše skúsenosti s daňovými orgánmi, za efektívny
prostriedok nápravy, ktorý by bol schopný zabrániť nezákonnému zásahu. Zároveň je
otázna možnosť napadnúť rozhodnutie o vybavení sťažnosti prostredníctvom správneho
súdnictva podľa V. časti OSP.“.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 396/2015
a sp. zn. III. ÚS 376/2015, z ktorých vyplýva záver, že sťažnosť podľa zákona
o sťažnostiach nemožno automaticky považovať za efektívny právny prostriedok nápravy
nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, pričom je potrebné zohľadniť okolnosti každej
veci.
Podľa sťažovateľky „bezdôvodným“ vykonávaním daňovej kontroly dochádza
k zásahu do jej vlastníckeho práva a k strate legitímneho očakávania na vyplatenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorej vyplatenie je pozastavené v dôsledku
začatej daňovej kontroly.
Sťažovateľka akceptuje právny názor, podľa ktorého jej správca dane nemusí
oznámiť dôvod vykonávania daňovej kontroly, nestotožňuje sa však s názorom, že v tomto
prípade nešlo zo strany správcu dane o zneužitie právomoci, diskrimináciu a šikanovanie.
Ak by skutočne išlo o vykonávanie štátom zverenej právomoci, „potom v konaní
o nezákonnosť zásahu by správca dane vedel uviesť, prečo vykonáva daňovú kontrolu
aj za rok 2015. Ten však ani na pojednávaní na otázku súdu dôvod neuviedol, odvolal sa len
na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Potom sa pýtame, ako súd (porušovateľ) dospel k záveru, že nejde
o šikanu a zneužitie právomoci...“.
Sťažovateľka spochybňuje aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého ide
o štandardný postup správcu dane pri preverovaní zákonných podmienok
pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal
štandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého podnikateľa, o čom
pochybujeme. Zároveň sme toho názoru, že uvedený názor je spôsobilý obmedziť voľný
pohybu tovaru a služieb...“.
Sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia krajského súdu v napadnutom
rozsudku potvrdzuje jej názor, podľa ktorého aktuálna daňová kontrola sa u nej vykonáva
na základe predchádzajúcich daňových kontrol, čo je tiež znakom toho, „že sme sa dostali
na tzv. čiernu listinu správcu dane, čo podľa nášho názoru zakladá diskrimináciu našej
spoločnosti oproti iným podnikateľom...
... súd svojvoľne bez toho, aby to vyplývalo zo spisu a z prednesov účastníkov
konania, doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly. Urobil tak napriek tomu, že uvedený
dôvod pre vykonávanie daňovej kontroly neuviedol ani správca dane... Z toho možno
usudzovať, že súd sa snažil ospravedlniť nezákonný zásah správcu dane, aby nebolo zrejmé,
že ide z jeho strany vo vzťahu k našej spoločnosti o zneužívanie práva. Máme za to, že súd
svojim tvrdením nielenže potvrdil naše tvrdenie, ale dokonca vo vzťahu k našej spoločnosti
zaviedol istú prezumpciu viny, ktorá má ospravedlňovať vykonávanie daňovej kontroly
v každom kalendárnom roku. Z toho potom vyplýva jediný fakt, že pravdepodobne bude
správca dane vykonávať daňové kontroly po celú dobu existencie našej spoločnosti, čo však
v ústavno-právnej rovine, bez relevantného dôvodu znamená zneužívanie štátnej moci, ktoré
je v rozpore s princípom proporcionality a materiálneho právneho štátu.“.
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru..., právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 20 ods. 1 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok
nápravy podľa článku 13 Dohovoru..., zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru...
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.
23 S/168/2015-200 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.
23 S/168/2015-200 sa zrušuj e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia v sume 181,89 EUR a to na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 25. januára 2018 prijal
sťažnosť podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Podpredseda krajského súdu a právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 271/18
z 10. apríla 2018. K námietke sťažovateľky o dôvodoch, pre ktoré bola žaloba sťažovateľky
zamietnutá, a o rozdieloch medzi odôvodnením napadnutého rozsudku pri jeho vyhlásení na
pojednávaní a odôvodnením v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku podpredseda
krajského súdu poukázal na prepis ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne
uviedol:
«Zákonná požiadavka v zmysle § 156 ods. 1 O. s. p. (platného v čase vyhlásenia
rozsudku) je po vyhlásení rozsudku tento odôvodniť a poučiť o opravnom prostriedku.
Aj keď zákon výslovne nehovorí o stručnom odôvodnení (O. s. p. v ustanovení § 156 ods. 1)
v zásade sa podáva ústne len podstatná časť dôvodov, pre ktoré súd rozhodol tak,
ako rozhodol s odkazom na podrobnejšie odôvodnenie v písomnom vyhotovení rozsudku,
ktorý bude účastníkom konania doručený.
Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (§ 156 ods. 4 O. s. p.). Odvolanie len
proti dôvodom rozsudku nie je prípustné (§ 202 ods. 4 O. s. p.). To teda znamená,
že záväznosť sa týka iba výroku rozsudku, a nie odôvodnenia. Pokiaľ ide o obsah
odôvodnenia rozsudku, písomné vyhotovenie sa môže od ústneho odôvodnenia odlišovať,
hoci takýto jav je možné označiť ako nežiaduci (Komentár k Občianskemu súdnemu
poriadku, Jaroslav Krajčo, EUROUNION spol. s r. o. Bratislava 2010).
V danej veci bolo podané ústne odôvodnenie rozsudku bez toho, že by bolo prečítané
z vopred pripraveného písomného vyhotovenia konceptu rozsudku (keďže mu predchádzalo
prejednanie veci na pojednávaní), čo pri podrobnej konfrontácii, porovnaní každého slova
môže viesť k záveru o odlišnosti odôvodnení. Krajský súd má za to, že odôvodnenia sa
neodlišujú podstatným spôsobom, rozdiely nie sú takej intenzity, že by mali spôsobiť
sťažovateľovi tvrdené porušenie jeho práv.
Sťažovateľ vytrhol z kontextu časť ústneho odôvodnenia. V prvom rade chýba prvá
veta ústneho odôvodnenia: „Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je
podaná dôvodne“, teda, že dôvodom jej zamietnutia bolo zistenie, že žaloba nie je dôvodná
(§ 250v ods. 4, prvá časť poslednej vety, O. s. p.). Následne sa súd pri odôvodňovaní
zaoberal aj prípustnosťou žaloby (ods. 2 ústneho odôvodnenia) a ďalej už len
ne/dôvodnosťou žaloby, t. j. vecnou stránkou žaloby. Za podstatné treba považovať to,
že súd dal aj pri ústnom odôvodňovaní odpoveď, prečo žaloba nie je dôvodná, prečo sa
podľa názoru súdu nejedná o tvrdený nezákonný zásah (ods. 3., 4., 5. a 6. ústneho
odôvodnenia). Práve z dôvodu preskúmateľnosti rozsudku, keď v danej veci navyše nebolo
prípustné odvolanie, súd v písomnom odôvodnení rozsudku podrobnejšie rozviedol svoje
úvahy pri rozhodovaní, vrátane posúdenia prípustnosti žaloby. Pri ústnom odôvodňovaní
súd chcel zvýrazniť len tú skutočnosť, prečo sa zaoberal aj vecnou stránkou žaloby.
V písomnom odôvodnení dal súd už podrobnejšiu odpoveď, prečo žaloba, vzhľadom na
okolnosti danej veci, vzhľadom na v písomnom odôvodnení uvedené rozhodnutia iných
súdov, v podstate neobstojí z oboch dôvodov, t. j. aj neprípustnosti, aj nedôvodnosti.
Určite sa súd zaoberal, tak pri ústnom odôvodňovaní, ako aj v písomnom odôvodnení
argumentáciou, prečo je žaloba nedôvodná.
Krajský súd nepovažuje za správne konštatovanie v sťažnosti, že súd žalobu zamietol
pre neprípustnosť, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru,
že žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom je neprípustná, aj nedôvodná (strana 5,
štvrtý odsek). Je zrejmé, že súd rozhodol o zamietnutí žaloby aj z dôvodu jej nedôvodnosti,
jednoznačne to vyplynulo tak z ústneho, ako aj z písomného odôvodnenia rozsudku, a nie
len z dôvodu, na ktorý poukázal sťažovateľ, t. j. pre jej neprípustnosť. Ako už bolo vyššie
uvedené, súd pristúpil k vecnému posudzovaniu žalobných bodov, teda, zaoberal sa tým,
či tvrdenia žalobcu o porušení jeho práv, tvrdenia o nezákonnom zásahu sú pravdivé,
či žaloba v zmysle žalobných tvrdení obstojí z vecného hľadiska.
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že je neprípustné, aby súd svoje právne závery
dodatočne po vynesení rozsudku menil, s tým, že rozsudok súd zaväzuje, a to vrátane
dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil, je potrebné poukázať na to, že podstatné
dôvody prednesené pri ústnom odôvodnení rozsudku, na ktorých súd svoje rozhodnutie
založil, sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom záväznosť rozsudku sa týka
iba výroku, a nie dôvodov. Len čo súd rozsudok vyhlási (nie odôvodní), je ním viazaný,
pričom odvolanie len do dôvodov nie je prípustné.
K namietanému porušeniu záverov z porady senátu je dôležité uviesť, že na porade
senátu, ktorá je tajná, sa senát uznesie na výroku rozsudku, ktorý sa (vrátane vóta) uvedie
v zápisnici o porade a hlasovaní, ktorú podpisujú všetci členovia senátu. Dohodnú sa iba
podstatné dôvody, ktorými sa rozsudok na pojednávaní stručne ústne odôvodní.
Odôvodnenie rozsudku sa následne dotvára v jeho písomnom vyhotovení, ktoré v súčasnosti
podpisujú už všetci členovia senátu (§ 141 SSP). Dôvody nie sú vždy aj písomne pripravené,
najmä, ak sa rozsudok vyhlasuje bezprostredne po prejednaní veci na pojednávaní a senát
záver prijme až na následnej porade senátu.»
K vecnému posúdeniu žaloby sťažovateľky v napadnutom rozsudku podpredseda
krajského súdu uviedol:
«Krajský súd zotrváva na svojom stanovisku, že nepovažuje vykonávanie predmetnej
daňovej kontroly u žalobcu za nezákonný zásah do práv žalobcu. Daňová kontrola bola
vykonávaná správcom dane v rámci jeho právomoci. Žalobca nepreukázal a súd nezistil,
že by bola vedená v rozpore s Daňovým poriadkom, resp. zákonom o DPH, či inými
právnymi predpismi. Súd zotrváva na dôvodoch uvedených v písomnom vyhotovení
dotknutého rozsudku (strana 10 štvrtý, piaty, šiesty odsek a strana 11 prvý odsek).
K spochybňovaniu právneho záveru súdu, podľa ktorého ide o štandardný postup
správcu dane pri preverovaní zákonných podmienok pri intrakomunitárnom dodaní tovaru
a k tvrdeniu sťažovateľa, že uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal štandardne
preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru“, krajský súd poukazuje na to, že
v odôvodnení rozsudku je konštatované, že „z administratívneho spisu vyplýva, že správca
dane postupuje úplne rovnakým štandardným postupom ako v obdobných prípadoch“.
Sťažovateľ teda nesprávne tvrdí, že podľa záverov súdu by to znamenalo, že správca dane
by mal štandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého
podnikateľa. Zo záverov súdu vyplýva len toľko, že ak správca dane pristúpil k
preverovaniu prostredníctvom daňovej kontroly, tak postupoval úplne rovnakým
štandardným postupom ako v obdobných prípadoch, t. j. aj u iných daňových subjektov.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súd svojvoľne doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly,
krajský súd zastáva stanovisko, že súd len poukázal na účel vykonávania daňovej kontroly
a reagoval - zaujímal stanovisko k tvrdeniam žalobcu, ktoré súd nepovažoval za správne, ak
sa žalobca dožadoval upustenia od vykonávania daňovej kontroly u žalobcu, ktorú žalobca
považoval za nezákonný zásah do jeho práv.»
Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu podala svoje stanovisko
k vyjadreniu podpredsedu krajského súdu v podaní z 10. mája 2018, v ktorom uvádza:
„Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení uvádza, že na strane 5 rozhodnutia sú
uvedené kumulatívne dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodu jej
neprípustnosti a nedôvodnosti, tvrdíme, že tieto dva inštitúty nemôžu byť dôvodom
pre zamietnutie žaloby súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú.
Pokiaľ mal krajský súd za to, že nami podaná žaloba nie je prípustná, nebol ďalej
dôvod na to, aby skúmal vecnú stránku veci. Zároveň, ako sme už v našej sťažnosti
preukázali, a ako konštatoval aj samotný krajský súd vo svojom vyjadrení, krajský súd
v stručnom ústnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu považoval za prípustnú,
a preto pristúpil k vecnému preskúmaniu žaloby. V konaní krajského súdu by absentovala
logika, keby napriek tomu, že považoval žalobu za neprípustnú, preskúmaval vecnú stránku
veci. Prípustnosť žaloby sa skúma ako jedna z prvých procesných podmienok práve
z dôvodu, aby sa konanie zefektívnilo. Nebolo by predsa správne a účelné vecne
preskúmavať neprípustnú žalobu.
Vyššie uvedené tvrdenia krajského súdu sú v tomto bode nedostatočné. Ak by sa
aj krajský súd chcel vysporiadať s tým, že ústne odôvodnenie rozhodnutia nekorešponduje
s písomným vyhotovením odôvodnenia, tvrdenie o tom, že krajský súd zamietol žalobu
z dôvodu neprípustnosti aj nedôvodnosti neobstojí. Krajský súd by mal zobrať na vedomie
ustanovenie § 250v ods. 4 OSP posledná veta, kde zákonodarca umožňuje zamietnuť návrh
ak nie je dôvodný, alebo ak je návrh neprípustný, teda nie kumulovane z oboch dôvodov.
Krajský súd vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že odvolaním nie je možné napadnúť
odôvodnenie rozsudku a preto sa má za to, že záväznosť sa týka jedine výroku a nie
odôvodnenia. Uvedené však automaticky neznamená, že odôvodnenie rozhodnutia
uskutočnené na pojednávaní môže byť v rozpore s písomným odôvodnením rozsudku,
resp. tieto odôvodnenia sa môžu odlišovať v zásadných a podstatných dôvodoch, prípadne
si môžu absolútne odporovať. Je samozrejmosťou, že nie je možné podať odvolanie len voči
odôvodneniu rozhodnutia, toto vždy musí smerovať voči výroku. Avšak tu je na mieste
poukázať na to, že v našej veci existujú popri sebe rozdielne odôvodnenia jedného
záväzného výroku. Krajský súd v tomto prípade nemôže zhojiť nesúlad odôvodnenia
rozsudku, ktoré bolo uskutočnené na pojednávaní a toho, ktoré súd urobil v písomnej
podobe argumentáciou o nezáväznosti odôvodnenia. Pokiaľ krajský súd na pojednávaní
dňa 16. 03. 2016 považoval žalobu za prípustnú a zamietol ju preto, že je nedôvodná,
nemôže v písomnom vyhotovení rozsudku následne uviesť, že žaloba je neprípustná, a preto
ju zamieta. Nedôvodnosť a neprípustnosť sú dva rozdielne inštitúty, ktoré vedľa seba
neobstoja, a v nami namietanom prípade ich vzájomné zamieňanie spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
V tomto prípade opätovne poukazujeme na nami v sťažnosti na strane 6 citovanú
publikáciu autora P. Vrchu, ktorý jednoznačne považuje za porušenie práva na spravodlivý
proces, keď súd vyhlásený rozsudok celkom alebo čo i len z časti odôvodní inak. Navyše
v našom prípade sa nejedná o obyčajnú nič neznamenajúcu nezrovnalosť. Dôvod pre ktorý
súd žalobu zamietne musí byt' špecifikovaný riadne a nemenne, teda tak, aby tento dôvod
bol zrejmý aj v čase ústneho odôvodnenia rozhodnutia, ako aj v čase jeho písomného
vyhotovenia. Ak nastane opačná situácia dochádza k porušeniu práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a tým k spomínanému porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Pokiaľ krajský súd najskôr konštatuje, že žaloba je prípustná a zamietajú z dôvodu
jej neprípustnosti, nemôže následne v písomnom vyhotovení toto istého rozsudku uviesť,
že žaloba bola neprípustná. Najskôr krajský súd konštatoval existenciu určitého právneho
stavu a následne ho poprel, resp. konštatoval úplne odlišným spôsobom, pričom skutkový
a právny stav veci sa nezmenil. Neobstojí preto záver krajského súdu prezentovaný
vo vyjadrení o tom, že rozdiely v ústnom a písomnom odôvodnení rozsudku nie sú takej
intenzity, aby boli spôsobilé porušiť naše práva.
K vyjadreniu krajského súdu k vecnej stránke veci uvádzame len toľko, že aj keď
krajský súd síce konštatuje, že podľa jeho názoru opakované daňové kontroly neboli
vykonávané v rozpore so zákonom, takýto postup správcu dane nie je s právom súladný,
pretože šikanózny výkon práva nepožíva právnu ochranu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2016 malo dôjsť k porušeniu základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Základnou námietkou sťažovateľky je to, že odôvodnenie v písomnom vyhotovení
napadnutého rozsudku je v rozpore s tým, ako krajský súd ústne odôvodnil napadnutý
rozsudok po jeho vyhlásení na pojednávaní.
Podľa § 156 ods. 4 OSP (účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku) len
čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.
„Znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom
sa vyhlasuje rozsudok, musí byť v zásade totožné so znením výroku v písomnom
vyhotovení rozhodnutia. Vyplýva to z ust. § 156 ods. 4...“ (Števček, M., Ficová, S. a kol.
Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie, Praha : C. H. Beck, 2012, s. 570).
Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 12 Co 407/2016 z 30. marca 2017
uviedol, že predmetné «ustanovenie upravuje tzv. „vnútornú viazanosť“ súdu výrokom
vyhláseného rozsudku, ktorú je potrebné odlišovať od tzv. „vonkajšej viazanosti“, ktorá
pôsobí proti tretím osobám a ktorá voči týmto tretím osobám nastáva až momentom,
kedy rozsudok nadobudne právoplatnosť. Uvedená viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom
znamená to, že súd sa v písomnom vyhotovení rozsudku nesmie v žiadnom smere odchýliť
od výroku, ktorý vyslovil pri vyhlásení rozsudku. Výnimkou z tejto zásady je len ustanovenie
§ 224 CSP (do 30. 06. 2016 § 164 O. s. p.), ktoré za určitých podmienok umožňuje vykonať
(a to aj bez návrhu) opravu rozsudku... Opraviť rozsudok podľa ustanovenia § 224 CSP
je preto možné len v prípadoch, keď ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby,
ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní,
t. j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti
osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku a ktoré sú každému
zrejmé. Zrejmosť takejto nesprávnosti vyplýva najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho
odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí...».
Princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom je vyjadrený aj v § 219 ods. 4 zákona
č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
„Zákonným následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom.
To znamená, že ho konajúci súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení
rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným“ (Števček, M., Ficová S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 810).
Vychádzajúc z uvedených právnych úvah je zrejmé, že viazanosť súdu vyhláseným
rozsudkom predovšetkým znamená viazanosť súdu výrokom vyhláseného rozsudku, keďže
obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP).
Napriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy
veci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením
uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená, že súd
sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť
od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavne súladný výklad § 156
ods. 4 OSP (resp. § 219 ods. 4 CSP) ‒v spojení s obsahom základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie, ktorých súčasťou je právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia ‒vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu
ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci,
t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné
ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné
v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení.
Ústavný súd napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 304/2018 týkajúcej sa konania o obnove
konania akceptoval rozdielnosť ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia
rozhodnutia vzhľadom na to, že táto odlišnosť sa týkala len popisu toho, ako súdy hodnotili
dôkazy v pôvodnom konaní, a nie tej časti odôvodnenia, v ktorej súd priamo odpovedá
na kľúčovú otázku, prečo sťažovateľom navrhovaný dôkaz nepovažoval za nový dôkaz
(ako dôvod na povolenie obnovy konania, pozn.).
Obdobne najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10 Sžr 1/2011 z 8. júna 2011 nepovažoval
„námietku, že krajský súd sa v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia na rozdiel
od ústneho odôvodnenia nezaoberal namietanou protiústavnosťou ustanovenia § 16 cit.
zákona... vo vzťahu k výsledku sporu za relevantnú, nakoľko nejde o vadu, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.
V prejednávanej veci – z argumentácie sťažovateľky a zo zvukového záznamu
z pojednávania, na ktorom krajský súd vyhlásil napadnutý rozsudok (s ktorým sa ústavný
súd oboznámil), vyplýva, že v ústnom odôvodnení krajský súd po vyhlásení napadnutého
rozsudku v podstatnom uviedol, že nie je potrebné trvať na využití iných právnych
prostriedkov pred podaním žaloby v systéme správneho súdnictva podľa Občianskeho
súdneho poriadku – osobitne sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, ktorú krajský súd
nepovažoval za efektívny prostriedok nápravy. Následne krajský súd skúmal vecné
námietky sťažovateľky a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na vyslovenie
nezákonnosti zásahu žalovaného. Z ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku takto
vyplynulo, že krajský súd považoval žalobu sťažovateľky za prípustnú v zmysle využitia
iných prostriedkov nápravy podľa § 250v ods. 3 OSP, z hľadiska vecnej argumentácie ju
však považoval za nedôvodnú.
V písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku – krajský súd dospel k záveru,
že sťažovateľka nesplnila podmienku subsidiarity žaloby o ochranu pred nezákonným
zásahom, keďže nevyčerpala prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis
podľa § 250v ods. 3 OSP, preto ju považoval za neprípustnú. Nad rámec veci uviedol,
že žaloba sťažovateľky by aj v prípade jej prípustnosti bola zamietnutá, keďže ju považoval
za nedôvodnú, t. j. dospel k záveru, že nebol preukázaný sťažovateľkou tvrdený nezákonný
zásah orgánu verejnej správy (žalovaného).
Z uvedeného vyplýva, že rozpor medzi ústnym odôvodnením napadnutého rozsudku
a písomným odôvodnením je priamo spojený so zákonným dôvodom rozhodnutia
o predmete konania. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na to, že Občiansky súdny
poriadok ustanovoval rovnakú formu rozhodnutia t. j. rozsudok – bez ohľadu na to,
či v skutočnosti išlo o procesné rozhodnutie (pre nesplnenie procesných podmienok
prípustnosti žaloby) alebo o meritórne rozhodnutie, a taktiež rovnaký výrok pre obe situácie,
t. j. nerozlišoval medzi odmietnutím a zamietnutím žaloby. Uvedené považoval ústavný súd
za relevantné, pretože ak by účinná právna úprava napr. rozlišovala medzi odmietnutím
žaloby uznesením a zamietnutím žaloby rozsudkom – už samotná forma rozhodnutia a jeho
výrok by boli samy osebe dostatočným indikátorom o podstatných právnych názoroch
správneho súdu k prejednávanej veci (za predpokladu, že správny súd nepochybil pri voľbe
formy rozhodnutia a príslušného výroku). Právna úprava účinná pri vyhlásení napadnutého
rozsudku však ustanovovala jednotnú formu rozhodnutia a znenie výroku pre všetky
situácie znamenajúce neúspech žalobcu, preto až odôvodnenie rozhodnutia (časovo najprv
ústne a následne písomné) poskytuje dostatočnú odpoveď na rozhodujúce otázky (procesné
a meritórne) rámcujúce predmet konania. Sťažovateľka takto – pri formálnej (gramatickej)
zhode výroku napadnutého rozsudku bola konfrontovaná v konečnom dôsledku s dvomi
rozdielnymi právnymi posúdeniami jej veci v ústnom odôvodnení a následne pri písomnom
odôvodnení.
Uvedeným postupom preto krajský súd porušil predovšetkým § 156 ods. 4 OSP ‒
ktoré malo za následok porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru – a to primárne právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom
zo 16. marca 2016 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky
sťažovateľky – týkajúce sa napr. potreby využitia iných právnych prostriedkov pred
podaním žaloby v systéme správneho súdnictva, prípadne námietky týkajúce sa veci samej.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5
ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru
sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných
súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho
subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho,
že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám
vysporiadal s ochranou uvedených práv.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred
ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca 2016
porušil označené základné práva sťažovateľky podľa ústavy a právo podľa dohovoru,
ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 181,89 € za jeden úkon právnej
služby. Uvedená suma pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 143 €,
režijného paušálu v sume 8,58 € a dane z pridanej hodnoty v sume 30,31 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov konania
v uplatnenej výške, t. j. v sume 181,89 €. Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená suma
trov právneho zastúpenia nie je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pritom
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2016
v sume 143 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo zistenia – vlastnou lustráciou na stránke
www.financnasprava.sk – že právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej
hodnoty.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018