Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23S/168/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.r.o., Lučenec, so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, právne zastúpená: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, za ktorú koná JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, sídlom Nová ul. 13, 974 04 Banská Bystrica, o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

rozhodol:

I/ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

II/ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobou, doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 09.11.2015, sa žalobca domáhal, aby súd zakázal žalovanému pokračovať v nezákonnom zásahu, spočívajúcom v daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2015, ktorá začala dňa 19.10.2015 na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 07.10.2015 pod č. 20943910/2015 a prikázal žalovanému obnoviť stav pred zásahom, a to všetko v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca v žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalovaný vykonáva daňové kontroly u žalobcu bez toho, aby mal na vykonanie týchto kontrol materiálny dôvod. Po viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach a konaniach žalovaného nadobudol žalobca presvedčenie, že cieľom daňových kontrol nebolo overenie splnenia podmienok na nadmerný odpočet dane, ale dosiahnutie úpadku žalobcu. Spoločnosť žalobcu je kontrolovaná aj za obdobia rokov 2013 - 2015, kedy už žalobca prestal predávať drevnú hmotu podľa názoru daňových orgánov „pochybným odberateľom“ do Maďarska. Žalovaný dôvod na vykonanie kontroly v predmetnej veci neuviedol v oznámení o začatí daňovej kontroly. To, že neukladá povinnosť oznamovať dôvod vykonania daňovej kontroly, však neznamená, že žalovaný môže vykonávať daňovú kontrolu bezbreho a opakovane v priebehu niekoľkých zdaňovacích období. Nerešpektuje sa tým princíp proporcionality, zakotvený v § 3 ods.1 Daňového poriadku. 2. Uvedeným postupom dochádza žalovaným k zneužívaniu jeho právomoci a ľubovôli, čo je v rozpore s princípom právneho štátu, zakotvenom v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 3. Žalovaný vykonávaním daňových kontrol zasahuje do osobnej sféry spoločnosti žalobcu vyplývajúcej z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktorá vyjadruje skutočnosť, že jednotlivec a jeho slobodné konanie má v materiálnom právnom štáte vždy prioritu pred štátnou mocou realizovanou zákonom. 4. Daňový systém musí byť z hľadiska koncepcie a konkrétnosti aplikácie transparentný, predvídateľný a primeraný. Vo vzťahu k spoločnosti žalobcu sa stáva však nepredvídateľným a neprimeraným. Ak

žalovaný nedisponuje materiálnym dôvodom na vykonávanie daňovej kontroly, potom nemožno hovoriť ani o transparentnosti. Ak dôvod nie je daný, následky začatia daňovej kontroly - odklad možnosti nadmerného odpočtu DPH, a teda zásahu do majetkových práv spoločnosti žalobcu, nie sú ničím ospravedlniteľné. 5. Daňovú kontrolu žalobca považuje za účelovú a formálnu s cieľom naplniť fiškálnu politiku štátu, a to na úkor základných práv spoločnosti žalobcu. Výkon oprávnenia kompetencie orgánov verejnej moci predstavuje v prvom rade službu fyzickým a právnickým osobám, ktoré podliehajú zvrchovanej moci štátu, pričom sa štát usiluje o nájdenie spravodlivých riešení, ktoré podliehajú súdnej kontrole. Štát sa musí usilovať o nastolenie a udržanie spravodlivosti v materiálnom zmysle. Rozhodovacie činnosti musia zodpovedať čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon dovoľuje. Konaním, ktoré je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v jeho materiálnom zmysle je aj konanie, keď orgán verejnej moci vyloží svoje oprávnenia tým spôsobom, ktorý neobstojí z pohľadu ústavne konformného výkladu ustanovenia, ktoré orgánu túto kompetenciu poskytuje. 6. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, pričom daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Na to, aby bolo možné posúdiť rozsah výkonu daňovej kontroly, musí správca dane oboznámiť daňový subjekt s účelom daňovej kontroly, t.j. čo je jej dôvodom. Ak v priebehu daňovej kontroly absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa daňová kontrola vykonáva, napr. pre určité podozrenia, resp. nedostatočné dôkazy pre priznanie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, je takéto konanie zo strany orgánu správy daní svojvoľné a protiústavné od počiatku a právnu ochranu nepožíva. V danom prípade žalovaný neuviedol, čo bolo dôvodom pre začatie daňovej kontroly, aké má pochybnosti pre priznanie uplatneného nároku žalobcom, aké skutočnosti si potrebuje preveriť, ktoré podklady považuje za sporné, prípadne za nehodnoverné. Konanie žalovaného označil za šikanózne a prísne formálne, čo je v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu a správca dane porušuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. zo dňa 18.11.2008, z ktorého okrem iného vyplýva, že vykonávanie daňovej kontroly nemôže byť úplne svojvoľné, t.j. bez existencie konkrétnych pochybností, či podozrení vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu. Šlo by o svojvôľu, pokiaľ by správca dane mohol vykonávať daňovú kontrolu kedykoľvek a bezdôvodne u ľubovoľných daňových subjektov, resp. v prípadoch, kedy sám uzná za vhodné a takpovediac „na skúšku“. V prípade akceptácie úplne voľnej úvahy správcu dane o tom, či začne daňovú kontrolu, by bol vlastne taký postup správcu dane založený na „prezumpcii viny“. 7. Poukázal na čl. 20 ods. 1 a ods. 5 Ústavy SR, čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že žalovaný začatím daňovej kontroly neprimerane zasahuje do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku, ktorého obsahom je aj právo na legitímne očakávanie, že žalobca splnil podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu na DPH. Žalovaný obmedzuje slobodu podnikania žalobcu a v konečnom dôsledku má jeho konanie za následok neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) pod pojem majetok podradil aj pohľadávky (Broniowski c/a Poľsko č. 31443/96 z 19.12.2002). Tvrdil, že žalobca splnil podmienky oslobodenia od dane, uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH, vznikla mu voči štátu pohľadávka na vrátenie nadmerného preplatku na DPH, ktorá je v zmysle uvedeného chránená Dohovorom, pretože takáto pohľadávka sa považuje za majetok. Žalobca legitímne očakával uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu ako pohľadávky, ktorá mu voči štátu vznikla. Ďalšie oddialenie vrátenia odpočtu, navyše nezákonným spôsobom, bude spôsobovať de facto zánik spoločnosti žalobcu, a to neoprávnene v prospech fiškálnej politiky štátu. Absentuje spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami štátu pri výbere daní a požiadavkou ochrany vlastníctva žalobcu v zmysle Dohovoru a Ústavy SR. 8. Poukázal na čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru tvrdiac, že žalovaný žalobcu na základe svojich predchádzajúcich kontrol a konaní za iné zdaňovacie obdobia (roky 2010 - 2014), ktoré stále prebiehajú, zaradil žalobcu na nejakú čiernu listinu, podľa ktorej je žalobca kontrolovaný aj za situácie, kedy by iní platitelia dane kontrolovaní neboli. Takéto konanie žalovaného považuje žalobca za diskriminačné. 9. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2015 je zjavne účelová, preto lebo žalovaný „vytrhol“ pre účely daňovej kontroly len toto obdobie, pretože by žalobcovi bol povinný poslať nadmerný odpočet, keďže nemohol vykonať zápočet vzhľadom na to, že už nedisponoval pohľadávkami voči spoločnosti žalobcu. Postup žalovaného sa javí ako zneužívanie jeho mocenského postavenia, konanie žalovaného skĺzlo do vykonávania vlastných kompetencií v rozsahu, ktoré možno charakterizovať ako zneužívanie práva. Možno dôvodne predpokladať, že spoločnosti žalobcu hrozí vykonávanie ďalších daňových kontrol bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu podľa toho, ako si žalovaný zmyslí.

Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 10.12.2015 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2015 uviedol na riadku 21 daňového priznania - odpočítanie dane celkom podľa § 49 - § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daň vo výške 90.280,39 Eur. Žalobca predložil faktúry od dodávateľa WOOD WORKING s.r.o., Čadca, za dodanie smrekových výrezov a drevných výrobkov so základom dane vo výške 349.932,74 Eur, 20% DPH vo výške 69.986,52 Eur, spolu 419.919,26 Eur. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období uviedol na riadku 16 daňového priznania - dodanie tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 a 4 zákona o DPH základ dane vo výške 365.034,65 Eur. Z predložených dokladov správca dane zistil, že sa jedná o intrakomunitárne dodanie tovaru - hranoly, fošne, laty, dosky do Maďarska. Predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru daňový subjekt deklaroval v súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie júl 2015. Správca dane štandardne obligatórnym postupom preveruje daňové subjekty, ktoré dodávajú tovar alebo služby do iného členského štátu a preverujú skutočnosti, či boli splnené všetky podmienky oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu. Pri výkone správe daní postupuje správca dane podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pričom dbá o dodržiavanie ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 7 Daňového poriadku. Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 1 Daňového poriadku a na účel vykonávania daňových kontrol. Odmietol tvrdenie daňového subjektu, že daňová kontrola sa vykonáva len vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia dane, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. Správca dane postupuje pri výkone daňovej kontroly podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa žalovaného tvrdenie daňového subjektu, že sa v prípade daňovej kontroly jedná o zásah do práv spoločnosti a o zneužitie verejnej moci, nie je relevantné, nakoľko správcom dane je rešpektovaná zásada proporcionality. V roku 2015 bola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH začatá kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu len za jedno zdaňovacie obdobie - júl 2015. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že boj proti podvodom je cieľ podporovaný Smernicou o spoločnom systéme DPH (Smernica Rady 2006/112/EHS). V zmysle rozsudku ESD č. C-285/09, bod 55 môže členský štát odoslania dodávky v rámci Spoločenstva odmietnuť uplatnenie oslobodenia od dane na dodávku, pri ktorej dodávateľ utajil totožnosť skutočného nadobúdateľa s cieľom umožniť mu vyhnúť sa plateniu DPH. Táto právomoc prináleží členskému štátu v zmysle bodu 51 citovaného rozsudku na zabezpečenie cieľa správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému úniku, či prípadnému zneužitiu. Navrhol, aby súd žalobný návrh zamietol ako neprípustný z dôvodu, že žalobca nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p.. Ak súd nevzhliadne dôvody pre takýto postup, navrhol žalobu zamietnuť podľa § 250v ods. 4, veta posledná, O.s.p. ako nedôvodnú.

Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie podľa § 250g O.s.p. v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p.. Súd vec prejednal postupom v zmysle § 250v O.s.p. (piata hlava piatej časti O.s.p. - konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci), aplikujúc primerane na konanie aj ustanovenia prvej hlavy (všeobecné ustanovenia) a druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) piatej časti O.s.p. (§ 250v ods. 8 O.s.p.).

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával na dôvodoch podanej žaloby. Uvádzal, že daňové kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2010, 2011 a 2012 boli začaté na základe pokynu orgánov činných v trestnom konaní a tento dôvod daňových kontrol v zápisnici o ich začatí bol priamo uvedený. V predmetnom konaní však dôvod začatia daňovej kontroly žalobcovi nie je známy. Predložil na pojednávaní výzvy na upustenie od daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobia, ako aj odpoveď Daňového úradu Banská Bystrica k výzvam, taktiež predložil sťažnosť na postup a rozhodnutie daňového úradu vo veci vykonávania daňovej kontroly za predchádzajúce zdaňovacie obdobia a oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti. Potvrdil, že v prípade dotknutej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2015 žalobca nepodal sťažnosť, čo odôvodňoval tým, že v podstate výsledkom podania sťažnosti by sa nedosiahlo to, aby v konečnom dôsledku bolo zakázané pokračovať vo vykonávanej daňovej kontrole. Takúto povinnosť môže uložiť správcovi dane jedine súd na základe predmetnej žaloby. Rovnako ani prokuratúra nemôže prikázať ukončiť daňovú kontrolu. Aj tá by sa musela v konečnom dôsledku obrátiť len na súd. Zdôraznil, že ani na pojednávaní poverený zástupca žalovaného neuviedol, prečo, na základe akého dôvodu začal správca dane vykonávať daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2015.

Poverený zástupca žalovaného zotrvával na písomne podanom stanovisku k žalobe. Zdôraznil, že žalobca nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, minimálne mohol podať

sťažnosť, resp. sa obrátiť na príslušnú prokuratúru, čo však vo vzťahu k tejto daňovej kontrole neurobil. Zdôraznil, že správca dane nemá povinnosť uvádzať dôvod začatia daňovej kontroly, takáto povinnosť mu nevyplýva z Daňového poriadku ani z iného právneho predpisu. Nejedná sa o svojvôľu správcu dane, resp. o zneužitie práva zo strany správcu dane, ako tvrdí žalobca. Navrhol zamietnuť žalobu z dôvodu nevyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a pokiaľ by súd nezamietol žalobu z tohto dôvodu, navrhoval žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

Krajský súd posúdil žalobcom tvrdený nezákonný zásah v zmysle zákonnej úpravy inštitútu konania o ochrane pred nezákonným zásahom (§ 250v O.s.p.) v intenciách žalobných bodov a dospel k záveru, že žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom je neprípustná, aj nedôvodná.

Podľa čl. 1 ods. 1, veta prvá, Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 5, veta prvá, O.s.p.; súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov.

Piata hlava piatej časti O.s.p. (§ 250v) zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Podľa § 250v ods. 1 O.s.p.; fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 3 O.s.p.; návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 O.s.p.; súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Podľa § 250v ods. 8 O.s.p.; na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v pojem ,,zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú, alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovením povinnosti žalovanému nepokračovať v porušovaní práva žalobcu a v príkaze, ak je to možné obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Na to, aby súd pri rozhodovaní o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy mohol poskytnúť žalobcovi ochranu je nutné, aby boli splnené jednak všeobecné procesné podmienky konania a jednak osobitné podmienky, ktoré sú uvedené v ustanovení § 250v O.s.p.. Tieto zákon upravuje ako podmienky prípustnosti a ako podmienky dôvodnosti žaloby.

V rámci posudzovania prípustnosti žaloby sa súd musel primárne vysporiadať s tým, či je vôbec možné daňovú kontrolu považovať za nezákonný zásah. V tomto smere poukazuje na to, že daňovú kontrolu nie je možné stotožňovať s pojmom daňové konanie. Je len dielčím postupom v rámci daňového konania. Krajský súd si osvojil pri rozhodovaní názor NSS ČR rozšíreného senátu vysloveného v rozhodnutí č.j. -110 zo dňa 31.08.2005, publikovaného v Sbírce rozhodnutí Nejvyššího správního soudu pod č. 735/2006 Sb., podľa ktorého začatie vykonávania daňovej kontroly môže byť podľa okolností nezákonným zásahom, proti ktorému možno podať žalobu podľa § 82 a nasl. Soudního řádu správního. Nezákonnou kontrolou možno podľa tohto rozhodnutia rozumieť napr. kontrolu pri rovnakom predmete opakovanú bezdôvodne, kontrolu vykonávanú v dobe, kedy už uplynula lehota na vyrubenie dane, kontrolu, v rámci ktorej dochádza k nezákonnému postupu zo strany pracovníkov správcu dane.

Ďalšími všeobecnými podmienkami prípustnosti žaloby (okrem posudzovania, či predmetom nezákonného zásahu môže byť daňová kontrola) bolo posúdenie, či žalobca a odporca majú procesnoprávnu subjektivitu a zároveň, či spĺňajú predpoklady definície účastníka konania v zmysle piatej hlavy piatej časti O.s.p.. V predmetnej veci aktívna a pasívna procesná legitimácia nebola sporná. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a žalovaný je nepochybne orgán verejnej správy vykonávajúci v predmetnom prípade daňovú kontrolu. V rámci správneho súdnictva nie je rozhodujúce, či orgán verejnej správy disponuje právnou subjektivitou, rozhodná je tzv. administratívna subjektivita (rozhodovacia pôsobnosť).

Z ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p. vyplýva, že návrh proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy je prípustný až po tom, ak navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Ich využitie je predpokladom vecného prejednania návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy. Ďalšou podmienkou prípustnosti žaloby je podmienka včasnosti, t.j. žaloba musí byť podaná do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr v lehote jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Vzhľadom na kumulatívne stanovenie podmienok prípustnosti návrhu, ktorým je vyčerpanie dostupných prostriedkov podaných s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a podanie žaloby v určenej subjektívnej a objektívnej lehote, je nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, aby sa navzájom nevylučovali. Preto je potrebné vykladať ustanovenie § 250v ods. 3 O.s.p. tak, že o existencii zásahu sa žalobca najskôr dozvie až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti, ako to vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.06.2009. Lehota na podanie návrhu je 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela (subjektívna lehota), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo (objektívna lehota).

Súd považoval za splnenú osobitnú podmienku prípustnosti vyplývajúcu z ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p., a to podmienku včasnosti podania žaloby. Zákonná 30-dňová lehota na podanie žaloby začala v zmysle § 57 ods. 1 O.s.p. plynúť po oznámení žalobcovi, že dňa 19.10.2015 začne správca dane v spoločnosti žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015, keď žalobca prevzal oznámenie dňa 12.10.2015, ako to vyplýva z doručenky založenej v administratívnom spise. Žaloba bola podaná na súde dňa 09.11.2015, t.j. v lehote. Pokiaľ by žalobca podal sťažnosť, počiatok plynutia lehoty by sa posunul v závislosti od spôsobu a času jej vybavenia.

Súd v predmetnej veci nemal preukázanú splnenú podmienku subsidiarity žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom, a to vyčerpanie prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca vo vzťahu k tejto daňovej kontrole upustil od podania sťažnosti, resp. neobrátil sa ani na prokuratúru majúc za to, že efektívnym prostriedkom nápravy môže byť len rozhodnutie súdu podľa predmetnej žaloby v zmysle § 250v O.s.p., keďže len súd môže zakázať správcovi dane pokračovať v nezákonnom zásahu spočívajúcom vo vykonávaní dotknutej daňovej kontroly, ako aj prikázať obnoviť stav pred zásahom. Súd sa so stanoviskom žalobcu, že pred podaním žaloby mohol upustiť od vyčerpania prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis nestotožňuje a jeho postup považuje za nesprávny a žalobu za predčasne podanú. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal splnenie stanovených podmienok v ustanovení § 250v ods. 2 O.s.p. na podanie žaloby pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý žalobca vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa, t.j. mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Len v prípade, ak nedôjde k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 01.07.2011). Aj keď právna úprava v O.s.p. nešpecifikuje prostriedok nápravy, ktorý má žalobca vyčerpať, aby jeho žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom bola akceptovateľná, za právne prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Ústavného súdu SR, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu SR predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z.. Sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach v prípade nezákonných zásahov orgánu verejnej správy plní funkciu opravného prostriedku. Podľa judikatúry ústavného súdu fyzická alebo právnická osoba musí vyčerpať právne prostriedky v súlade so zákonom, teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami na ich uplatnenie (pozri Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -40 zo dňa 16. decembra 2009). K namietanej neefektívnosti sťažnosti ako opravného prostriedku, ktorý by mal žalobca pred podaním predmetnej žaloby využiť, súd pripúšťa, že prostriedky nápravy by mali byť efektívnymi, nie len formálnou možnosťou domáhať sa nápravy (porovnaj aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 18.06.2013, , zo dňa 20.03.2012), avšak má za to, že v tejto konkrétnej veci inštitút sťažnosti je prostriedkom nápravy, ktorý je dostupný žalobcovi a môže byť efektívnym, čo závisí od povahy tvrdeného nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Podľa názoru súdu nie je vylúčené dosiahnuť nápravu aj prostredníctvom inštitútu sťažnosti, pričom neprináleží žalobcovi dopredu posudzovať efektívnosť tohto opravného prostriedku. Je zrejmé, že súdna ochrana by v prípade preukázania nezákonného zásahu bola rýchlejšia, avšak súdna ochrana má nastúpiť až v prípade zlyhania iných možných prípustných prostriedkov nápravy.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR nález -37 zo dňa 06.10.2015, v zmysle ktorého ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup krajského súdu, ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ako predčasne podaný, pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy a vzhľadom na uvedené návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol. Ústavný súd konštatoval že, krajský súd správnosť svojho výkladu podporil poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. a uviedol, že námietka sťažovateľa, ktorý sťažnosť nepovažoval za účinný opravný prostriedok, pretože podľa jeho názoru nie je efektívnym prostriedkom nápravy, neobstojí. Pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom poukazoval na iné rozhodnutia Ústavného súdu SR, ústavný súd v náleze konštatoval, že ani jedno z vymenovaných rozhodnutí, na ktoré poukázal sťažovateľ, sa nezaoberalo podmienkou vyčerpania opravného prostriedku, a to konkrétne podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p..

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti krajský súd žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom zamietol podľa § 250v ods. 4 O.s.p. z dôvodu jej neprípustnosti.

Aj keď preukázanie neprípustnosti žaloby má za následok nutné vyústenie do zamietnutia žaloby, súd poukazuje na to, že v predmetnom konaní nie sú splnené ani podmienky dôvodnosti žaloby, ktoré by rovnako viedli k zamietnutiu žaloby.

Súd nepovažuje zásah spočívajúci vo vykonávaní predmetnej daňovej kontroly za nezákonný. Žalobca neargumentoval a ani neprodukoval taký dôkaz, ktorý by svedčil o vykonávaní daňovej kontroly v rozpore s Daňovým poriadkom, resp. zákonom o DPH, či inými právnymi predpismi. Ako vyplýva z rozhodnutia NSS ČR č.j. -110 nezákonnou daňovou kontrolou by mohla byť napríklad kontrola pri rovnakom predmete vykonávaná opakovane, alebo kontrola vykonávaná pre také zdaňovacie obdobie, zo zistení ktorej by už nemohlo dôjsť k vyrubeniu dane, vzhľadom na uplynutie zákonom stanovenej lehoty a podobne.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Ak správca dane pristúpil k začatiu daňovej kontroly na základe údajov uvedených v daňovom priznaní, podľa ktorého žalobca uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 - § 54 zákona o DPH a deklaroval dodanie tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 a 4 zákona o DPH, nemožno považovať začatie daňovej kontroly za nezákonný postup, pokiaľ správca dane pristúpil k preverovaniu splnenia podmienok v zmysle § 43 zákona o DPH. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť daňovému subjektu oznamovať dôvod začatia daňovej kontroly. Dôvodov pre začatie daňovej kontroly môže byť niekoľko, pričom správca dane nemusí daňový subjekt informovať, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Vzhľadom na predmet vykonania predmetnej daňovej kontroly - preverovanie splnenia podmienok v zmysle § 43 zákona o DPH, jedná sa o legitímny postup správcu dane a nejedná sa podľa názoru súdu o zneužitie právomoci, resp. o svojvoľné konanie, resp. druh štátnej šikany či diskriminácie tak, ako tvrdil žalobca. Správca dane postupuje štandardným spôsobom, ak preveruje splnenie podmienok v zmysle § 43 zákona o DPH v prípade intrakomunitárneho dodania tovaru. Práve poznatky správcu dane, že žalobca v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach nesplnil zákonné podmienky priznania oslobodenia od dane, odôvodňuje vykonávanie daňovej kontroly u žalobcu, a preto sa nejedná o daňovú kontrolu „na skúšku“. Žalobca nepreukázal, v čom by žalovaný nadmieru zaťažoval daňový subjekt pri výkone daňovej kontroly, resp. že by sa daňová kontrola vykonávala vo väčšom ako nevyhnutnom rozsahu na dosiahnutie jej účelu. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane postupuje úplne rovnakým štandardným postupom ako v obdobných prípadoch. Žalobca, ako daňový subjekt, musí strpieť vykonanie daňovej kontroly, pričom má povinnosť v rozsahu Daňového poriadku poskytovať správcovi dane aj potrebnú súčinnosť. Súd má za to, že nebol preukázaný tvrdený nezákonný zásah orgánu verejnej správy smerujúci voči žalobcovi. Preto by nemohlo dôjsť k vyhoveniu petitu žaloby ani v prípade, pokiaľ by súd konštatoval splnenie podmienok prípustnosti predmetnej žaloby.

Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250v ods. 5 a contr. O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 250v ods. 7 O.s.p.).