Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 304/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon

väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom Mgr. Markom

Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 14. marca 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 21. mája 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 28. mája 2013 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania v bode (1) zločinu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa , v bode (3) zločinu poškodzovania

cudzej veci podľa , a , v bode

(4) obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4

písm. c) , v bode (7) zločinu poškodzovania cudzej veci podľa

ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) a v bode (8) zločinu

poškodzovania cudzej veci podľa a na

skutkovom základe konštatovanom v rozsudku. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 20 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym

stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 3 roky a vyslovilo sa zhabanie

viacerých vecí. Napokon bol zaviazaný nahradiť škodu viacerým poškodeným.

3. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. mája 2014 bol rozsudok špecializovaného súdu vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu zrušený a na nezmenenom skutkovom základe mu bol uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia.

4. V súčasnosti je sťažovateľ vo výkone trestu na základe už uvedených

právoplatných rozsudkov.

5. Návrhom z 10. júla 2017 sa sťažovateľ domáhal na špecializovanom súde

povolenia obnovy konania.

Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 bol

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý s tým, že neboli zistené

podmienky obnovy konania podľa .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2018 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu zamietnutá ako nedôvodná.

Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 23. mája 2018 (správne má byť zrejme 23. marca

2018, pozn.) a jeho obhajcovi 28. mája 2018 (správne má byť zrejme 28. marca 2018,

pozn.).

6. Namietané porušenie základného práva podľa odôvodňuje

sťažovateľ neprípustnou aplikáciou a výkladom príslušných podmienok obnovy konania,

písomným vyhotovením uznesenia špecializovaného súdu v rozpore s jeho vyhláseným

znením (pričom uznesením najvyššieho súdu ani jemu predchádzajúcim konaním nedošlo

k náprave tohto stavu), absenciou relevantného odôvodnenia [špecializovaný súd sa

odmietol zaoberať argumentáciou sťažovateľa založenou na rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Pello proti Estónsku s odôvodnením, že

rozhodnutie je v anglickom jazyku, no súdne konanie sa vedie a dôkazy sa predkladajú

v slovenskom jazyku].

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že:

Najvyšší súd vo svojom uznesení došiel (okrem iného) k záveru, že výsluch svedka

nie je nová, súdom dosiaľ neznáma skutočnosť, ktorá by mohla sama osebe

alebo v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste,

pričom nálezy ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nemožno použiť, lebo jeden

z nich sa týka prípadu spolupáchateľstva.

V rozpore s ustálenou súdnou praxou, ako aj nálezom ústavného súdu č. k.

-98 špecializovaný súd konštatoval spoľahlivé preukázanie viny

sťažovateľa, nepristupoval k otázke obnovy konania nezaujato a vôbec sa nezaoberal

možnosťou nového dôkazu (výsluchu svedka ) aj v spojení s inými dôkazmi

a skutočnosťami, ktoré bez výpovede nemohli v pôvodnom konaní privodiť

priaznivejšie rozhodnutie v prospech sťažovateľa. Písomné vyhotovenie uznesenia

špecializovaného súdu navyše nezodpovedá obsahovo ústne vyhlásenému uzneseniu.

Najvyšší súd uvedené pochybenia nenapravil a arbitrárne konštatoval, že Trestný

poriadok nevyžaduje, aby obsah písomného odôvodnenia bol totožný s obsahom zvukového

záznamu. Uznesenie najvyššieho súdu pritom neobsahuje jedinú zmienku o tom, prečo by

výsluch , priameho svedka, ktorý bol v čase konania pred špecializovaným

súdom na úteku, nemohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie.

Čo sa týka okolnosti, že výpoveď svedka bola na špecializovanom

súde prečítaná, je potrebné uviesť, že táto výpoveď sa týkala skutku, za ktorý sťažovateľ

nebol obžalovaný, čo znamená, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa a skutkov kladených mu

za vinu ide o nový dôkaz.

Špecializovaný súd výpoveď svedka nepovažoval za „už vykonanú“,

priznal jej povahu nového dôkazu, vo svojom uznesení (verejne vyhlásenom a následne

odlišne zachytenom v písomnej podobe) však konštatoval vinu sťažovateľa, nerešpektoval

princíp prezumpcie neviny a v rozpore so zásadou in dubio pro reo sa nezaoberal otázkou,

či výpoveď svedka mohla alebo nemohla privodiť pre sťažovateľa

priaznivejšie rozhodnutie.

Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pello proti Estónsku konštatoval

nezlučiteľnosť odmietnutia výsluchu priameho svedka s čl. 6 dohovoru. Pri priamych

svedkoch sa prezumuje ich vedomosť o žalovanom skutku a možnosť poskytnúť relevantné

údaje o vine či nevine obžalovaného. Nie je pochopiteľné, prečo sa všeobecné súdy touto

časťou argumentácie nezaoberali, a to o to viac, že špecializovaný súd na uvedené

rozhodnutie ESĽP neprihliadal len z dôvodu, že je v anglickom jazyku. Najvyšší súd pritom

nevyužil ani svoje oprávnenie preveriť dôvodnosť návrhu na povolenie obnovy, napríklad

výsluchom .

7. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa

14.03.2018 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c)

sťažnosť ako nedôvodná zamietnutá bolo porušené základné právo

na súdnu a inú ochranu podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.

zo dňa 14.03.2018 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

II.

8. Z rukou písaného podania sťažovateľa označeného ako „Žiadosť o obnovu

konania“ (dátum nie je čitateľný) adresovaného špecializovanému súdu inter alia vyplýva,

že žiada o vypočutie svedka ako priameho svedka, ale ďalej aj

a , keďže ich tvrdenia majú zásadný vplyv na rozhodnutie o vine, ako aj na uloženie

trestu, pričom tieto dôkazy nebolo možné skôr vykonať.

9. Zo zápisnice špecializovaného súdu o verejnom zasadnutí o návrhu na povolenie

obnovy konania sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 inter alia vyplýva, že obhajca

sťažovateľa predložil súdu rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku v anglickom

jazyku a poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. v analogickej veci.

Kým nález ústavného súdu sa založil do spisu, tak opatrením podľa § 298 a § 253 ods. 1

sa rozhodlo, že sa listina v anglickom jazyku nezakladá do spisu

z dôvodu, že nie je vyhotovená v úradnom jazyku, v ktorom sa toto konanie vedie. Napokon

bolo vyhlásené uznesenie, ktorým podľa bol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý, pretože sa nezistili podmienky

obnovy konania podľa . Následne predsedníčka senátu

uviedla podstatné dôvody uznesenia s poučením o opravnom prostriedku.

10. Z písomného vyhotovenia uznesenia špecializovaného súdu č. k. PK-2 Nt 2/2017-

311 z 29. novembra 2017 vyplýva výrok, ktorý je v zhode s výrokom vyhláseným

na verejnom zasadnutí. Podľa konštatovania špecializovaného súdu sťažovateľ návrh

na povolenie obnovy konania odôvodnil tým, že v pôvodnom konaní nebol možný výsluch

, ktorý podľa tvrdení kľúčových svedkov obžaloby (napr. ,

, a ) mal mať priame poznatky o prejednávaných skutkoch,

a preto môže významnou mierou prispieť k objasneniu otázky viny. Druhá okolnosť spočíva

v tom, že začal spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako

svedok môže poskytnúť nové tvrdenia rozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci.

Tvrdenia majú mať zásadný vplyv na rozhodnutie o vine a treste, pretože

skutková okolnosť, či sťažovateľ bol členom skupiny, alebo bol účastný na skupine tým, že

bol pre ňu činný, je podstatná pre naplnenie kvalifikačného znaku „spáchanie skutku ako

člen zločineckej skupiny“, a teda tvorí rozhodujúci rámec pre výmeru trestu v sadzbe 20

až 25 rokov. Sťažovateľ pripojil k návrhu listinu z 21. júna 2017, ktorá bola žiadosťou

adresovanou , aby sa vyjadril k možnosti navrhnúť jeho výsluch ako

svedka. Túto listinu zaslal obhajca sťažovateľa do výkonu trestu

a požiadal ho o zodpovedanie tam uvedených otázok. Odpovede na otázky sú napísané

ručným písmom a vyplýva z nich, že bol vypočutý iba ku skutku v bode (11)

rozsudku, ku skutkovým okolnostiam sa vie vyjadriť iba vo vzťahu ku skutku v bode (1)

a je ochotný vypovedať. Nie je stíhaný ako obvinený a ani nebol obžalovaný za tieto skutky.

Osobu sťažovateľa nepozná. Podľa názoru špecializovaného súdu za skutočnosti skôr

neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred

rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je

objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na

zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba spravidla preukázať dôkazom.

Sťažovateľ v návrhu na obnovu ako novú neznámu skutočnosť uviedol vyjadrenie

v odpovedi na otázku ku skutku v bode (1) rozsudku špecializovaného súdu, a to že

sa tento vie ku skutku vyjadriť a je ochotný vypovedať. Ďalej poukázal na zmenu

procesného postavenia odsúdeného , ktorý v postavení svedka uviedol nové tvrdenia

rozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci. bol v pôvodnej veci obžalovaným

a v tomto postavení vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol členom

žiadnej zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na

páchanie trestnej činnosti ani nedával súhlasy na páchanie trestnej činnosti. Nikoho neriadil,

nikto mu neodvádzal žiaden zisk z trestnej činnosti a ani on nikomu neodvádzal žiadne

peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti. Výpoveď špecializovaný súd

prečítal na hlavnom pojednávaní postupom podľa .

Namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní podľa tohto ustanovenia možno čítať

zápisnicu o výpovedi, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný

výsluch za potrebný. Ako je zo zápisníc na hlavnom pojednávaní zrejmé, obžalovaní

súhlasili s prečítaním zápisnice o výsluchu tohto svedka. Sťažovateľ ani jeho obhajca

nepodali návrh na osobný výsluch svedka. Špecializovaný súd nepovažoval osobný výsluch

za potrebný, pretože podstatné skutočnosti zistil inými navrhnutými

a vykonanými dôkazmi. Dôkazy výsluchom a teda boli špecializovanému súdu

známe a aj vykonané v pôvodnom konaní, a preto nejde o nové dôkazy. mal

v pôvodnom konaní procesné postavenie obžalovaného a v tomto postavení bol aj vypočutý

a právoplatne uznaný za vinného. Javí sa ako procesne neprípustné, aby sa obnovou konania

(ako sa toho domáha sťažovateľ) zmenilo procesné postavenie tohto odsúdeného na

procesné postavenie svedka. Osoba menom uvedená v návrhu na povolenie

obnovy konania má v zmieňovanej trestnej veci procesné postavenie obžalovaného, pričom

skutočnosti vyplývajúce z tohto trestného stíhania súvisia so štruktúrou, pôsobením

a činnosťou zločineckej skupiny s názvom „Sýkorovci“. Pritom sťažovateľ neuvádza,

k akým novým skutkovým zisteniam odôvodňujúcim iné rozhodnutie o vine alebo treste by

bolo možné na základe výpovede dospieť. Skutočnosť, že je

ochotný vo veci vypovedať, nie je skutočnosťou, ktorá by spĺňala podmienky obnovy

konania a odôvodňovala jeho povolenie.

11. Z dôvodov sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti

uzneseniu špecializovaného súdu č. k. -311 z 29. novembra 2017 vyplýva

predovšetkým námietka, podľa ktorej písomné vyhotovenie uznesenia sa nezhoduje

s vyhláseným znením, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k zásadnému porušeniu

a základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný ,

ako aj dohovorom. Zo zvukových záznamov z verejného zasadnutia špecializovaného súdu

z 29. novembra 2017, ktoré boli obhajcovi sťažovateľa predložené, možno zistiť, že v čase

od 7.21 h do 8.01 h predsedníčka senátu uviedla: „Pokiaľ sa jedná o otázku nových

skutočností, ktoré by mali smerovať výpoveďou tohto svedka k štruktúre, existencii tejto

zločineckej skupiny a k postaveniu odsúdeného v tejto zločineckej skupine, k tomu

súd zaujal záver, že zločinecká skupina, jej existencia, jej štruktúra bola dokázaná v trestnej

veci, v ktorej je navrhovaná obnova konania.“ V časti zvukového záznamu v čase od 8.02 h

do 8.25 h a od 8.30 h do 8.53 h predsedníčka senátu uviedla: „Pričom bolo dokázané

i postavenie odsúdeného v tejto zločineckej skupine a jeho podiel na páchaní tejto

trestnej činnosti a to na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v tejto trestnej veci, ktoré boli

zmieňované v správe o stave veci na tomto verejnom zasadnutí... Pokiaľ, teda, tieto

skutočnosti, ktoré sa majú podľa návrhu na obnovu konania dokázať výsluchom svedka

a výsluchom svedka , boli dokázané dôkazmi, ktoré boli

vykonané na hlavnom pojednávaní.“ Naproti uvedenému zneniu ústneho vyhlásenia

uznesenia v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvádza: «S poukazom na vykonané

dokazovanie na hlavnom pojednávaní súd konanie obžalovaných... a

právne posúdil ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

. Odsúdeného z členstva v zločineckej skupine

„Sýkorovci“ usvedčili svedkovia , , ,

, , , , a

a obžalovaný .» Ďalej sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na nález

ústavného súdu č. k. -98 z 15. marca 2016, podľa ktorého účelom konania

o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného, pretože by takéto

posudzovanie znamenalo prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu

v tomto konaní, čo treba považovať za neprípustný exces v postupe súdu.

V sťažovateľovom prípade sa krajský súd neobmedzil pri posudzovaní navrhovaného

nového dôkazu (výpovede spoluodsúdeného, ktorý v pôvodom konaní pred vyšetrovateľom

odmietol vypovedať a súdom nebol vypočutý, lebo sa proti nemu konalo ako proti ušlému)

na zisťovanie pravdepodobnosti, či by tento dôkaz v kontexte skutkových záverov

ustálených na základe dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní bol spôsobilý odôvodniť

iné rozhodnutie o vine sťažovateľa. Pritom podľa sťažovateľa ústavný súd pripomína, že aj

v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť zásadu in dubio pro reo, keďže aj toto

konanie je trestným konaním so všetkými potenciálnymi následkami a je v ňom potrebné

rešpektovať ústavné princípy ovládajúce trestné konanie. Táto zásada vyžaduje, aby

sudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia o vine obžalovaného. Sudca

rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to

znamená, byť v zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie

rozhodnutie o vine zvrátiť. Podľa presvedčenia sťažovateľa špecializovaný súd takto

nepostupoval a nijako sa nevysporiadal s otázkou dôkaznej hodnoty nového dôkazu

v podobe svedka . Pritom podľa ustálenej praxe slovenských všeobecných

súdov, ako aj ESĽP sa pri priamych svedkoch prezumuje vedomosť o žalovanom skutku

a možnosť poskytnúť dôkaz o nevine obžalovaného (Pello proti Estónsku). Hoci obhajca

sťažovateľa rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku predložil na verejnom

zasadnutí, z nepochopiteľných dôvodov mu predsedníčka senátu špecializovaného súdu

rozhodnutie vrátila, lebo nebolo vyhotovené v úradnom jazyku a na príslušnú argumentáciu

vyplývajúcu z rozhodnutia nijako nereagovala. Pokiaľ špecializovaný súd poukazuje na to,

že sťažovateľ a jeho obhajca v pôvodnom trestnom konaní súhlasili s prečítaním výpovede

, treba uviesť, že tento výsluch sa týkal skutku, z ktorého

nebol sťažovateľ obžalovaný, a navyše osobný výsluch nebol v tom čase možný, keďže

proti sa konalo ako proti ušlému. V súvislosti s ustálením

špecializovaného súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuviedol, k akým novým skutkovým

zisteniam by výsluch mohol viesť, treba uviesť, že sťažovateľ samozrejme nemohol poznať

obsah výpovede svedka vopred, ale to nebránilo špecializovanému súdu

postupom podľa vykonať potrebné vyšetrenie.

12. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2018,

doručeného obhajcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 28. marca 2018, vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu pri

posudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1

, súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich

etapách. V prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané

také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní, súdu známe.

Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je

v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní

vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní

vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah. Po zistení, že

o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či

by tieto mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi

viesť k inému procesnému výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa).

Až v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, môže súd obnovu

konania povoliť, resp. v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietnuť pre

nesplnenie zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania teda nemôže byť každá

nová skutočnosť alebo nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, teda

také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine a treste, pričom toto posúdenie je

výlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na

povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie

je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme nemožno považovať tie, ktoré súd v pôvodnom konaní

nebral do úvahy, lebo ich považoval za nepodstatné. V posudzovanej veci sťažovateľa

z členstva v zločineckej skupine „Sýkorovci“ usvedčili svedkovia

a obžalovaný .

v pôvodnej veci ako obžalovaný vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol

členom zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na

spáchanie trestnej činnosti, nikoho neriadil. Nikto mu žiaden zisk nedával a nikomu

neodvádzal žiadne peniaze z trestnej činnosti. nebol považovaný za spolupracujúcu

osobu, ale za osobu, ktorá sa po svojom odsúdení priznala k niektorým trestným činom

a uzavrela dohodu o vine a treste. nemá žiadne priame poznatky o páchanej

trestnej činnosti, ktorá bola skutkovým základom na posúdenie viny sťažovateľa. Treba

preto dôjsť k záveru, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové,

súdu dosiaľ neznáme, takými skutočnosťami nie sú. Rovnako ani v dôvodoch sťažnosti

neuviedol žiadne nové skutočnosti súdu skôr neznáme. Ústavné nálezy, na ktoré sťažovateľ

poukazoval, nemožno v danej veci aplikovať (nález sp. zn. sa týka

spolupáchateľstva). K námietke o nezhode medzi ústne vyhláseným uznesením a jeho

písomným vyhotovením treba uviesť, že písomné odôvodnenie uznesenia špecializovaného

súdu spĺňa po obsahovej stránke náležitosti vyžadované , ktorý ale

nevyžaduje (a ani súdu neukladá), aby obsah písomného odôvodnenia rozhodnutia bol

totožný s obsahom zvukového záznamu. Najvyšší súd si vypočul zvukový záznam

(nahrávku). Z jeho obsahu zistil, že predsedníčka senátu špecializovaného súdu viedla

verejné zasadnutie v súlade s . Strany v trestnom konaní mali otvorený

priestor na realizáciu práv počas verejného zasadnutia a mali možnosť sa k veci vyjadriť.

Obsah zvukového záznamu svedčí aj o objektivite vedenia konania. Výroková veta

vyhláseného uznesenia je v písomnom vyhotovení zápisnice z verejného zasadnutia

v totožnom znení ako na zvukovom zázname. Na to, aby písomné odôvodnenie rozhodnutia

plne korešpondovalo s vyhotoveným zvukovým záznamom, muselo by obsahovať doslovný

prepis zvukového záznamu do rozhodnutia. Vzhľadom na § 168 ods. 1 v spojení s § 180

treba námietku sťažovateľa považovať za neopodstatnenú.

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

18. Jadrom námietok sťažovateľa je, že výsluch , ktorý v minulosti

ku skutkom kladeným za vinu sťažovateľovi vypočutý nebol, treba považovať za nový

dôkaz, ktorý potenciálne mohol znamenať pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie o vine

a treste.

19. Tak špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd dospeli k záveru, že výsluch

nemožno považovať za nový dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý by mohol viesť

k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre sťažovateľa. Vychádzali z toho, že v pôvodnom konaní

sťažovateľ a jeho obhajca, osobne prítomní na hlavnom pojednávaní, súhlasili s tým, aby sa

výpoveď čítala, teda netrvali na jeho osobnom výsluchu. Podľa názoru

všeobecných súdov preto nejde o nový dôkaz.

20. Sťažovateľ v uvedenej súvislosti v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje

iba na to, že prečítaná výpoveď sa týkala skutku, za ktorý nebol sťažovateľ

obžalovaný, čo podľa jeho názoru znamená, že vo vzťahu ku skutkom kladeným mu za vinu

ide o nový dôkaz.

21. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi už v pôvodnom

konaní muselo byť známe, že sa ku skutkom, z ktorých bol sťažovateľ

obžalovaný, nevyjadroval, hoci tak mohol urobiť, keby bol jeho výsluch na to zameraný. Už

v čase pôvodného konania preto sťažovateľovi nič nebránilo, aby trval na osobnom

výsluchu ku skutočnostiam, ku ktorým sa v existujúcej výpovedi

nevyjadroval, čo však neurobil.

Na rozdiel od sťažnosti podanej ústavnému súdu v dôvodoch sťažnosti z 2. februára

2018 podanej proti uzneseniu špecializovaného súdu poukazoval sťažovateľ navyše ešte aj

na to, že osobný výsluch nebol v kritickom čase možný, keďže sa konalo

proti nemu ako proti ušlému, teda nebol dosiahnuteľný.

Ak by sa aj odhliadlo od skutočnosti, že túto námietku sťažovateľ v konaní vedenom

ústavným súdom neuplatnil, treba dospieť k záveru, že z dôkazov, ktoré mal ústavný súd

k dispozícii, nijako nevyplýva, že by sťažovateľ a jeho obhajca súhlasili s prečítaním

svedeckej výpovede len preto, lebo bol v kritickom čase na neznámom mieste,

v dôsledku čoho sa konanie proti nemu viedlo ako proti ušlému, teda i napriek tomu, že

podľa presvedčenia sťažovateľa výsluch ku skutkom týkajúcim sa

sťažovateľa (ku ktorým svedok vypočutý ešte nebol) by mohol privodiť pre sťažovateľa

priaznivejšie rozhodnutie. Ak by totiž na výsluchu trval (na čo mal

nepochybné právo) a súd by nemohol jeho účasť na hlavnom pojednávaní zabezpečiť

z dôvodu, že sa zdržoval na neznámom mieste, musel by postupovať nie podľa § 263 ods. 1,

ale podľa , podľa ktorého zápisnica o výpovedi

spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba sa pre dlhodobý pobyt

na neznámom mieste stala nedosiahnuteľnou. V takomto prípade by z pohľadu obnovy

konania išlo o dôkaz, ktorý v čase pôvodného konania nebol dosiahnuteľný, avšak v čase

obnovy konania by už bolo možné vykonať ho.

22. Možno konštatovať, že záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch

nebolo možné považovať za nový dôkaz, sa nejaví ani ako arbitrárny, ale ani ako

zjavne neodôvodnený.

23. V ďalšom treba podľa názoru ústavného súdu vychádzať zo zovšeobecňujúcich

úvah najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre

povolenie obnovy konania v zmysle treba primárne

skúmať, či v návrhu na obnovu konania sú alebo nie sú uvádzané také skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe. Len ak sa dospeje k záveru, že

označené skutočnosti alebo dôkazy možno považovať za nové, prichodí do úvahy následne

skúmať, či by tieto nové skutočnosti alebo dôkazy mohli viesť k inému procesnému

výsledku, než bol pôvodný právoplatný rozsudok. Správnosť uvedených zovšeobecňujúcich

úvah najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje.

Vzhľadom na akceptovateľný záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch

nebolo možné považovať za nový dôkaz, nie je už potrebné zaoberať sa

niektorými ďalšími námietkami sťažovateľa. Ide o námietky absencie nezaujatého prístupu

všeobecných súdov k otázke obnovy konania v súvislosti s konštatovaním spoľahlivého

preukázania viny a s poukazom na prezumpciu neviny, ako aj na princíp „in dubio pro

reo“, nezaoberania sa spôsobilosťou nového dôkazu v spojení s ďalšími dôkazmi privodiť

pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie, neprihliadnutia na zásadné stanovisko ESĽP

vo veci Pello proti Estónsku, ako aj na označené rozhodnutia ústavného súdu.

24. Napokon sťažovateľ namietal, že medzi znením ústne vyhláseného uznesenia

(na verejnom zasadnutí špecializovaného súdu 29. novembra 2017) a znením písomného

vyhotovenia tohto uznesenia sú rozdiely, pričom najvyšší súd v tejto súvislosti podľa názoru

sťažovateľa arbitrárne konštatoval, že nevyžaduje, aby obsah písomného

odôvodnenia rozhodnutia bol totožný s obsahom zvukového záznamu.

25. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým konštatuje, že výroková veta ústne

vyhláseného uznesenia a výroková veta v písomnom vyhotovení uznesenia

špecializovaného súdu znie zhodne. Rovnakého názoru je aj najvyšší súd. Ani sťažovateľ

túto skutočnosť nespochybňuje a jeho námietka smeruje zrejme k odôvodneniu uznesenia,

ktorého ústne prednesený text sa má líšiť od textu uvedeného v písomnom vyhotovení

uznesenia. Pritom v podanej sťažnosti nijako konkrétne neuvádza rozdielne znenie ústneho

a písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu. Toto je konkretizované

v dôvodoch sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu

špecializovaného súdu. Zo sťažovateľom označených inkriminovaných častí ústneho

zdôvodnenia a písomných dôvodov uznesenia špecializovaného súdu vyplýva, že namieta

odlišné znenie takej časti odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, ktorá sa zaoberá

hodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní. Nenamieta teda tú časť

odôvodnenia, ktorá sa týka odpovede na otázku, či výsluch bolo alebo

nebolo možné považovať za nový dôkaz.

26. Možno urobiť záver, že námietka sťažovateľa o nesúlade časti ústneho

a písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu sa javí v rámci už uvedených

skutočností a záverov ako právne irelevantná.

27. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2018