Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 304/2018
PDF · 287.78 KB
No categories available
II. ÚS 304/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon
väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom Mgr. Markom
Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tost 6/2018 a jeho uznesením zo 14. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tost 6/2018 a jeho uznesením zo 14. marca 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 21. mája 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1 T 10/2012 z 28. mája 2013 bol sťažovateľ
uznaný za vinného zo spáchania v bode (1) zločinu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, v bode (3) zločinu poškodzovania
cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v bode
(4) obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4
písm. c) Trestného zákona, v bode (7) zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a v bode (8) zločinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona na
skutkovom základe konštatovanom v rozsudku. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 20 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym
stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 3 roky a vyslovilo sa zhabanie
viacerých vecí. Napokon bol zaviazaný nahradiť škodu viacerým poškodeným.
3. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 To 7/2013 z 13. mája 2014 bol rozsudok špecializovaného súdu vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu zrušený a na nezmenenom skutkovom základe mu bol uložený
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.
4. V súčasnosti je sťažovateľ vo výkone trestu na základe už uvedených
právoplatných rozsudkov.
5. Návrhom z 10. júla 2017 sa sťažovateľ domáhal na špecializovanom súde
povolenia obnovy konania.
Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 bol
návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý s tým, že neboli zistené
podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 6/2018 zo 14. marca 2018 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu zamietnutá ako nedôvodná.
Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 23. mája 2018 (správne má byť zrejme 23. marca
2018, pozn.) a jeho obhajcovi 28. mája 2018 (správne má byť zrejme 28. marca 2018,
pozn.).
6. Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodňuje
sťažovateľ neprípustnou aplikáciou a výkladom príslušných podmienok obnovy konania,
písomným vyhotovením uznesenia špecializovaného súdu v rozpore s jeho vyhláseným
znením (pričom uznesením najvyššieho súdu ani jemu predchádzajúcim konaním nedošlo
k náprave tohto stavu), absenciou relevantného odôvodnenia [špecializovaný súd sa
odmietol zaoberať argumentáciou sťažovateľa založenou na rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Pello proti Estónsku s odôvodnením, že
rozhodnutie je v anglickom jazyku, no súdne konanie sa vedie a dôkazy sa predkladajú
v slovenskom jazyku].
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že:
Najvyšší súd vo svojom uznesení došiel (okrem iného) k záveru, že výsluch svedka
nie je nová, súdom dosiaľ neznáma skutočnosť, ktorá by mohla sama osebe
alebo v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste,
pričom nálezy ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nemožno použiť, lebo jeden
z nich sa týka prípadu spolupáchateľstva.
V rozpore s ustálenou súdnou praxou, ako aj nálezom ústavného súdu č. k.
III. ÚS 406/2014-98 špecializovaný súd konštatoval spoľahlivé preukázanie viny
sťažovateľa, nepristupoval k otázke obnovy konania nezaujato a vôbec sa nezaoberal
možnosťou nového dôkazu (výsluchu svedka ) aj v spojení s inými dôkazmi
a skutočnosťami, ktoré bez výpovede nemohli v pôvodnom konaní privodiť
priaznivejšie rozhodnutie v prospech sťažovateľa. Písomné vyhotovenie uznesenia
špecializovaného súdu navyše nezodpovedá obsahovo ústne vyhlásenému uzneseniu.
Najvyšší súd uvedené pochybenia nenapravil a arbitrárne konštatoval, že Trestný
poriadok nevyžaduje, aby obsah písomného odôvodnenia bol totožný s obsahom zvukového
záznamu. Uznesenie najvyššieho súdu pritom neobsahuje jedinú zmienku o tom, prečo by
výsluch , priameho svedka, ktorý bol v čase konania pred špecializovaným
súdom na úteku, nemohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie.
Čo sa týka okolnosti, že výpoveď svedka bola na špecializovanom
súde prečítaná, je potrebné uviesť, že táto výpoveď sa týkala skutku, za ktorý sťažovateľ
nebol obžalovaný, čo znamená, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa a skutkov kladených mu
za vinu ide o nový dôkaz.
Špecializovaný súd výpoveď svedka nepovažoval za „už vykonanú“,
priznal jej povahu nového dôkazu, vo svojom uznesení (verejne vyhlásenom a následne
odlišne zachytenom v písomnej podobe) však konštatoval vinu sťažovateľa, nerešpektoval
princíp prezumpcie neviny a v rozpore so zásadou in dubio pro reo sa nezaoberal otázkou,
či výpoveď svedka mohla alebo nemohla privodiť pre sťažovateľa
priaznivejšie rozhodnutie.
Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pello proti Estónsku konštatoval
nezlučiteľnosť odmietnutia výsluchu priameho svedka s čl. 6 dohovoru. Pri priamych
svedkoch sa prezumuje ich vedomosť o žalovanom skutku a možnosť poskytnúť relevantné
údaje o vine či nevine obžalovaného. Nie je pochopiteľné, prečo sa všeobecné súdy touto
časťou argumentácie nezaoberali, a to o to viac, že špecializovaný súd na uvedené
rozhodnutie ESĽP neprihliadal len z dôvodu, že je v anglickom jazyku. Najvyšší súd pritom
nevyužil ani svoje oprávnenie preveriť dôvodnosť návrhu na povolenie obnovy, napríklad
výsluchom .
7. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Tost/6/2018 zo dňa
14.03.2018 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Tr.por. sťažnosť ako nedôvodná zamietnutá bolo porušené základné právo
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Tost/6/2018
zo dňa 14.03.2018 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“
II.
8. Z rukou písaného podania sťažovateľa označeného ako „Žiadosť o obnovu
konania“ (dátum nie je čitateľný) adresovaného špecializovanému súdu inter alia vyplýva,
že žiada o vypočutie svedka ako priameho svedka, ale ďalej aj
a , keďže ich tvrdenia majú zásadný vplyv na rozhodnutie o vine, ako aj na uloženie
trestu, pričom tieto dôkazy nebolo možné skôr vykonať.
9. Zo zápisnice špecializovaného súdu o verejnom zasadnutí o návrhu na povolenie
obnovy konania sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 inter alia vyplýva, že obhajca
sťažovateľa predložil súdu rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku v anglickom
jazyku a poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 406/2014 v analogickej veci.
Kým nález ústavného súdu sa založil do spisu, tak opatrením podľa § 298 a § 253 ods. 1
Trestného poriadku sa rozhodlo, že sa listina v anglickom jazyku nezakladá do spisu
z dôvodu, že nie je vyhotovená v úradnom jazyku, v ktorom sa toto konanie vedie. Napokon
bolo vyhlásené uznesenie, ktorým podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku bol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý, pretože sa nezistili podmienky
obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Následne predsedníčka senátu
uviedla podstatné dôvody uznesenia s poučením o opravnom prostriedku.
10. Z písomného vyhotovenia uznesenia špecializovaného súdu č. k. PK-2 Nt 2/2017-
311 z 29. novembra 2017 vyplýva výrok, ktorý je v zhode s výrokom vyhláseným
na verejnom zasadnutí. Podľa konštatovania špecializovaného súdu sťažovateľ návrh
na povolenie obnovy konania odôvodnil tým, že v pôvodnom konaní nebol možný výsluch
, ktorý podľa tvrdení kľúčových svedkov obžaloby (napr. ,
, a ) mal mať priame poznatky o prejednávaných skutkoch,
a preto môže významnou mierou prispieť k objasneniu otázky viny. Druhá okolnosť spočíva
v tom, že začal spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako
svedok môže poskytnúť nové tvrdenia rozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci.
Tvrdenia majú mať zásadný vplyv na rozhodnutie o vine a treste, pretože
skutková okolnosť, či sťažovateľ bol členom skupiny, alebo bol účastný na skupine tým, že
bol pre ňu činný, je podstatná pre naplnenie kvalifikačného znaku „spáchanie skutku ako
člen zločineckej skupiny“, a teda tvorí rozhodujúci rámec pre výmeru trestu v sadzbe 20
až 25 rokov. Sťažovateľ pripojil k návrhu listinu z 21. júna 2017, ktorá bola žiadosťou
adresovanou , aby sa vyjadril k možnosti navrhnúť jeho výsluch ako
svedka. Túto listinu zaslal obhajca sťažovateľa do výkonu trestu
a požiadal ho o zodpovedanie tam uvedených otázok. Odpovede na otázky sú napísané
ručným písmom a vyplýva z nich, že bol vypočutý iba ku skutku v bode (11)
rozsudku, ku skutkovým okolnostiam sa vie vyjadriť iba vo vzťahu ku skutku v bode (1)
a je ochotný vypovedať. Nie je stíhaný ako obvinený a ani nebol obžalovaný za tieto skutky.
Osobu sťažovateľa nepozná. Podľa názoru špecializovaného súdu za skutočnosti skôr
neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred
rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je
objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na
zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba spravidla preukázať dôkazom.
Sťažovateľ v návrhu na obnovu ako novú neznámu skutočnosť uviedol vyjadrenie
v odpovedi na otázku ku skutku v bode (1) rozsudku špecializovaného súdu, a to že
sa tento vie ku skutku vyjadriť a je ochotný vypovedať. Ďalej poukázal na zmenu
procesného postavenia odsúdeného , ktorý v postavení svedka uviedol nové tvrdenia
rozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci. bol v pôvodnej veci obžalovaným
a v tomto postavení vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol členom
žiadnej zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na
páchanie trestnej činnosti ani nedával súhlasy na páchanie trestnej činnosti. Nikoho neriadil,
nikto mu neodvádzal žiaden zisk z trestnej činnosti a ani on nikomu neodvádzal žiadne
peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti. Výpoveď špecializovaný súd
prečítal na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku.
Namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní podľa tohto ustanovenia možno čítať
zápisnicu o výpovedi, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný
výsluch za potrebný. Ako je zo zápisníc na hlavnom pojednávaní zrejmé, obžalovaní
súhlasili s prečítaním zápisnice o výsluchu tohto svedka. Sťažovateľ ani jeho obhajca
nepodali návrh na osobný výsluch svedka. Špecializovaný súd nepovažoval osobný výsluch
za potrebný, pretože podstatné skutočnosti zistil inými navrhnutými
a vykonanými dôkazmi. Dôkazy výsluchom a teda boli špecializovanému súdu
známe a aj vykonané v pôvodnom konaní, a preto nejde o nové dôkazy. mal
v pôvodnom konaní procesné postavenie obžalovaného a v tomto postavení bol aj vypočutý
a právoplatne uznaný za vinného. Javí sa ako procesne neprípustné, aby sa obnovou konania
(ako sa toho domáha sťažovateľ) zmenilo procesné postavenie tohto odsúdeného na
procesné postavenie svedka. Osoba menom uvedená v návrhu na povolenie
obnovy konania má v zmieňovanej trestnej veci procesné postavenie obžalovaného, pričom
skutočnosti vyplývajúce z tohto trestného stíhania súvisia so štruktúrou, pôsobením
a činnosťou zločineckej skupiny s názvom „Sýkorovci“. Pritom sťažovateľ neuvádza,
k akým novým skutkovým zisteniam odôvodňujúcim iné rozhodnutie o vine alebo treste by
bolo možné na základe výpovede dospieť. Skutočnosť, že je
ochotný vo veci vypovedať, nie je skutočnosťou, ktorá by spĺňala podmienky obnovy
konania a odôvodňovala jeho povolenie.
11. Z dôvodov sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti
uzneseniu špecializovaného súdu č. k. PK-2 Nt 2/2017-311 z 29. novembra 2017 vyplýva
predovšetkým námietka, podľa ktorej písomné vyhotovenie uznesenia sa nezhoduje
s vyhláseným znením, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k zásadnému porušeniu
Trestného poriadku a základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný ústavou,
ako aj dohovorom. Zo zvukových záznamov z verejného zasadnutia špecializovaného súdu
z 29. novembra 2017, ktoré boli obhajcovi sťažovateľa predložené, možno zistiť, že v čase
od 7.21 h do 8.01 h predsedníčka senátu uviedla: „Pokiaľ sa jedná o otázku nových
skutočností, ktoré by mali smerovať výpoveďou tohto svedka k štruktúre, existencii tejto
zločineckej skupiny a k postaveniu odsúdeného v tejto zločineckej skupine, k tomu
súd zaujal záver, že zločinecká skupina, jej existencia, jej štruktúra bola dokázaná v trestnej
veci, v ktorej je navrhovaná obnova konania.“ V časti zvukového záznamu v čase od 8.02 h
do 8.25 h a od 8.30 h do 8.53 h predsedníčka senátu uviedla: „Pričom bolo dokázané
i postavenie odsúdeného v tejto zločineckej skupine a jeho podiel na páchaní tejto
trestnej činnosti a to na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v tejto trestnej veci, ktoré boli
zmieňované v správe o stave veci na tomto verejnom zasadnutí... Pokiaľ, teda, tieto
skutočnosti, ktoré sa majú podľa návrhu na obnovu konania dokázať výsluchom svedka
a výsluchom svedka , boli dokázané dôkazmi, ktoré boli
vykonané na hlavnom pojednávaní.“ Naproti uvedenému zneniu ústneho vyhlásenia
uznesenia v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvádza: «S poukazom na vykonané
dokazovanie na hlavnom pojednávaní súd konanie obžalovaných... a
právne posúdil ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona. Odsúdeného z členstva v zločineckej skupine
„Sýkorovci“ usvedčili svedkovia , , ,
, , , , a
a obžalovaný .» Ďalej sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na nález
ústavného súdu č. k. III. ÚS 406/2014-98 z 15. marca 2016, podľa ktorého účelom konania
o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného, pretože by takéto
posudzovanie znamenalo prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu
v tomto konaní, čo treba považovať za neprípustný exces v postupe súdu.
V sťažovateľovom prípade sa krajský súd neobmedzil pri posudzovaní navrhovaného
nového dôkazu (výpovede spoluodsúdeného, ktorý v pôvodom konaní pred vyšetrovateľom
odmietol vypovedať a súdom nebol vypočutý, lebo sa proti nemu konalo ako proti ušlému)
na zisťovanie pravdepodobnosti, či by tento dôkaz v kontexte skutkových záverov
ustálených na základe dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní bol spôsobilý odôvodniť
iné rozhodnutie o vine sťažovateľa. Pritom podľa sťažovateľa ústavný súd pripomína, že aj
v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť zásadu in dubio pro reo, keďže aj toto
konanie je trestným konaním so všetkými potenciálnymi následkami a je v ňom potrebné
rešpektovať ústavné princípy ovládajúce trestné konanie. Táto zásada vyžaduje, aby
sudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia o vine obžalovaného. Sudca
rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to
znamená, byť v zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie
rozhodnutie o vine zvrátiť. Podľa presvedčenia sťažovateľa špecializovaný súd takto
nepostupoval a nijako sa nevysporiadal s otázkou dôkaznej hodnoty nového dôkazu
v podobe svedka . Pritom podľa ustálenej praxe slovenských všeobecných
súdov, ako aj ESĽP sa pri priamych svedkoch prezumuje vedomosť o žalovanom skutku
a možnosť poskytnúť dôkaz o nevine obžalovaného (Pello proti Estónsku). Hoci obhajca
sťažovateľa rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku predložil na verejnom
zasadnutí, z nepochopiteľných dôvodov mu predsedníčka senátu špecializovaného súdu
rozhodnutie vrátila, lebo nebolo vyhotovené v úradnom jazyku a na príslušnú argumentáciu
vyplývajúcu z rozhodnutia nijako nereagovala. Pokiaľ špecializovaný súd poukazuje na to,
že sťažovateľ a jeho obhajca v pôvodnom trestnom konaní súhlasili s prečítaním výpovede
, treba uviesť, že tento výsluch sa týkal skutku, z ktorého
nebol sťažovateľ obžalovaný, a navyše osobný výsluch nebol v tom čase možný, keďže
proti sa konalo ako proti ušlému. V súvislosti s ustálením
špecializovaného súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuviedol, k akým novým skutkovým
zisteniam by výsluch mohol viesť, treba uviesť, že sťažovateľ samozrejme nemohol poznať
obsah výpovede svedka vopred, ale to nebránilo špecializovanému súdu
postupom podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku vykonať potrebné vyšetrenie.
12. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 6/2018 zo 14. marca 2018,
doručeného obhajcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 28. marca 2018, vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu pri
posudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1
Trestného poriadku, súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich
etapách. V prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané
také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní, súdu známe.
Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je
v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.
Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní
vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní
vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah. Po zistení, že
o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či
by tieto mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi
viesť k inému procesnému výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa).
Až v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, môže súd obnovu
konania povoliť, resp. v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietnuť pre
nesplnenie zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania teda nemôže byť každá
nová skutočnosť alebo nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, teda
také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine a treste, pričom toto posúdenie je
výlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na
povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie
je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme nemožno považovať tie, ktoré súd v pôvodnom konaní
nebral do úvahy, lebo ich považoval za nepodstatné. V posudzovanej veci sťažovateľa
z členstva v zločineckej skupine „Sýkorovci“ usvedčili svedkovia
a obžalovaný .
v pôvodnej veci ako obžalovaný vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol
členom zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na
spáchanie trestnej činnosti, nikoho neriadil. Nikto mu žiaden zisk nedával a nikomu
neodvádzal žiadne peniaze z trestnej činnosti. nebol považovaný za spolupracujúcu
osobu, ale za osobu, ktorá sa po svojom odsúdení priznala k niektorým trestným činom
a uzavrela dohodu o vine a treste. nemá žiadne priame poznatky o páchanej
trestnej činnosti, ktorá bola skutkovým základom na posúdenie viny sťažovateľa. Treba
preto dôjsť k záveru, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové,
súdu dosiaľ neznáme, takými skutočnosťami nie sú. Rovnako ani v dôvodoch sťažnosti
neuviedol žiadne nové skutočnosti súdu skôr neznáme. Ústavné nálezy, na ktoré sťažovateľ
poukazoval, nemožno v danej veci aplikovať (nález sp. zn. II. ÚS 406/2014 sa týka
spolupáchateľstva). K námietke o nezhode medzi ústne vyhláseným uznesením a jeho
písomným vyhotovením treba uviesť, že písomné odôvodnenie uznesenia špecializovaného
súdu spĺňa po obsahovej stránke náležitosti vyžadované Trestným poriadkom, ktorý ale
nevyžaduje (a ani súdu neukladá), aby obsah písomného odôvodnenia rozhodnutia bol
totožný s obsahom zvukového záznamu. Najvyšší súd si vypočul zvukový záznam
(nahrávku). Z jeho obsahu zistil, že predsedníčka senátu špecializovaného súdu viedla
verejné zasadnutie v súlade s Trestným poriadkom. Strany v trestnom konaní mali otvorený
priestor na realizáciu práv počas verejného zasadnutia a mali možnosť sa k veci vyjadriť.
Obsah zvukového záznamu svedčí aj o objektivite vedenia konania. Výroková veta
vyhláseného uznesenia je v písomnom vyhotovení zápisnice z verejného zasadnutia
v totožnom znení ako na zvukovom zázname. Na to, aby písomné odôvodnenie rozhodnutia
plne korešpondovalo s vyhotoveným zvukovým záznamom, muselo by obsahovať doslovný
prepis zvukového záznamu do rozhodnutia. Vzhľadom na § 168 ods. 1 v spojení s § 180
Trestného poriadku treba námietku sťažovateľa považovať za neopodstatnenú.
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Jadrom námietok sťažovateľa je, že výsluch , ktorý v minulosti
ku skutkom kladeným za vinu sťažovateľovi vypočutý nebol, treba považovať za nový
dôkaz, ktorý potenciálne mohol znamenať pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie o vine
a treste.
19. Tak špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd dospeli k záveru, že výsluch
nemožno považovať za nový dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý by mohol viesť
k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre sťažovateľa. Vychádzali z toho, že v pôvodnom konaní
sťažovateľ a jeho obhajca, osobne prítomní na hlavnom pojednávaní, súhlasili s tým, aby sa
výpoveď čítala, teda netrvali na jeho osobnom výsluchu. Podľa názoru
všeobecných súdov preto nejde o nový dôkaz.
20. Sťažovateľ v uvedenej súvislosti v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje
iba na to, že prečítaná výpoveď sa týkala skutku, za ktorý nebol sťažovateľ
obžalovaný, čo podľa jeho názoru znamená, že vo vzťahu ku skutkom kladeným mu za vinu
ide o nový dôkaz.
21. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi už v pôvodnom
konaní muselo byť známe, že sa ku skutkom, z ktorých bol sťažovateľ
obžalovaný, nevyjadroval, hoci tak mohol urobiť, keby bol jeho výsluch na to zameraný. Už
v čase pôvodného konania preto sťažovateľovi nič nebránilo, aby trval na osobnom
výsluchu ku skutočnostiam, ku ktorým sa v existujúcej výpovedi
nevyjadroval, čo však neurobil.
Na rozdiel od sťažnosti podanej ústavnému súdu v dôvodoch sťažnosti z 2. februára
2018 podanej proti uzneseniu špecializovaného súdu poukazoval sťažovateľ navyše ešte aj
na to, že osobný výsluch nebol v kritickom čase možný, keďže sa konalo
proti nemu ako proti ušlému, teda nebol dosiahnuteľný.
Ak by sa aj odhliadlo od skutočnosti, že túto námietku sťažovateľ v konaní vedenom
ústavným súdom neuplatnil, treba dospieť k záveru, že z dôkazov, ktoré mal ústavný súd
k dispozícii, nijako nevyplýva, že by sťažovateľ a jeho obhajca súhlasili s prečítaním
svedeckej výpovede len preto, lebo bol v kritickom čase na neznámom mieste,
v dôsledku čoho sa konanie proti nemu viedlo ako proti ušlému, teda i napriek tomu, že
podľa presvedčenia sťažovateľa výsluch ku skutkom týkajúcim sa
sťažovateľa (ku ktorým svedok vypočutý ešte nebol) by mohol privodiť pre sťažovateľa
priaznivejšie rozhodnutie. Ak by totiž na výsluchu trval (na čo mal
nepochybné právo) a súd by nemohol jeho účasť na hlavnom pojednávaní zabezpečiť
z dôvodu, že sa zdržoval na neznámom mieste, musel by postupovať nie podľa § 263 ods. 1,
ale podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého zápisnica o výpovedi
spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba sa pre dlhodobý pobyt
na neznámom mieste stala nedosiahnuteľnou. V takomto prípade by z pohľadu obnovy
konania išlo o dôkaz, ktorý v čase pôvodného konania nebol dosiahnuteľný, avšak v čase
obnovy konania by už bolo možné vykonať ho.
22. Možno konštatovať, že záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch
nebolo možné považovať za nový dôkaz, sa nejaví ani ako arbitrárny, ale ani ako
zjavne neodôvodnený.
23. V ďalšom treba podľa názoru ústavného súdu vychádzať zo zovšeobecňujúcich
úvah najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre
povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku treba primárne
skúmať, či v návrhu na obnovu konania sú alebo nie sú uvádzané také skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe. Len ak sa dospeje k záveru, že
označené skutočnosti alebo dôkazy možno považovať za nové, prichodí do úvahy následne
skúmať, či by tieto nové skutočnosti alebo dôkazy mohli viesť k inému procesnému
výsledku, než bol pôvodný právoplatný rozsudok. Správnosť uvedených zovšeobecňujúcich
úvah najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje.
Vzhľadom na akceptovateľný záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch
nebolo možné považovať za nový dôkaz, nie je už potrebné zaoberať sa
niektorými ďalšími námietkami sťažovateľa. Ide o námietky absencie nezaujatého prístupu
všeobecných súdov k otázke obnovy konania v súvislosti s konštatovaním spoľahlivého
preukázania viny a s poukazom na prezumpciu neviny, ako aj na princíp „in dubio pro
reo“, nezaoberania sa spôsobilosťou nového dôkazu v spojení s ďalšími dôkazmi privodiť
pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie, neprihliadnutia na zásadné stanovisko ESĽP
vo veci Pello proti Estónsku, ako aj na označené rozhodnutia ústavného súdu.
24. Napokon sťažovateľ namietal, že medzi znením ústne vyhláseného uznesenia
(na verejnom zasadnutí špecializovaného súdu 29. novembra 2017) a znením písomného
vyhotovenia tohto uznesenia sú rozdiely, pričom najvyšší súd v tejto súvislosti podľa názoru
sťažovateľa arbitrárne konštatoval, že Trestný poriadok nevyžaduje, aby obsah písomného
odôvodnenia rozhodnutia bol totožný s obsahom zvukového záznamu.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým konštatuje, že výroková veta ústne
vyhláseného uznesenia a výroková veta v písomnom vyhotovení uznesenia
špecializovaného súdu znie zhodne. Rovnakého názoru je aj najvyšší súd. Ani sťažovateľ
túto skutočnosť nespochybňuje a jeho námietka smeruje zrejme k odôvodneniu uznesenia,
ktorého ústne prednesený text sa má líšiť od textu uvedeného v písomnom vyhotovení
uznesenia. Pritom v podanej sťažnosti nijako konkrétne neuvádza rozdielne znenie ústneho
a písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu. Toto je konkretizované
v dôvodoch sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu
špecializovaného súdu. Zo sťažovateľom označených inkriminovaných častí ústneho
zdôvodnenia a písomných dôvodov uznesenia špecializovaného súdu vyplýva, že namieta
odlišné znenie takej časti odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, ktorá sa zaoberá
hodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní. Nenamieta teda tú časť
odôvodnenia, ktorá sa týka odpovede na otázku, či výsluch bolo alebo
nebolo možné považovať za nový dôkaz.
26. Možno urobiť záver, že námietka sťažovateľa o nesúlade časti ústneho
a písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu sa javí v rámci už uvedených
skutočností a záverov ako právne irelevantná.
27. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2018