Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. S., zastúpenej advokátom JUDr.

PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej J. S., a

maloletej E. S., zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí

a rodiny Partizánske, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.

1, a , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl.

12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2013, za účasti Krajského súdu

v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo A. S., maloletej J. S. a maloletej E. S. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta

2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. augusta

2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť A. S. trovy konania v sume

284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. PaedDr. Ivana Pecníka, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), zastúpenej advokátom

JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej

J. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a maloletej E. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“,

spolu aj „maloleté sťažovateľky“), ... (ďalej spolu len „sťažovateľky“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.

47 ods. 3 a (ďalej len „“), práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s

namietaným porušením postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7.

novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn.

konanie o návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu. Návrh na

začatie konania podal otec maloletých detí, sťažovateľka v 1. rade je ich matkou

a odporkyňou v napadnutom konaní okresného súdu. Okresný súd uznesením

č. k. -669 z 15. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 15. marca

2013“) nariadil návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu – do

Francúzskej republiky, pričom zároveň sťažovateľke v 1. rade nariadil, aby sťažovateľky

v 2. a 3. rade vrátila do Francúzskej republiky do troch dní od doručenia tohto uznesenia,

a pre prípad, že „matka maloleté deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie

Francúzskej republiky nevráti, je otec oprávnený maloletých detí B. M. G. D. po uplynutí

tejto lehoty maloletú E. S. a J. S. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého

pobytu maloletých detí na územie Francúzskej republiky“. Okresný súd označeným

uznesením tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

konania, a taktiež nepriznal náhradu trov konania štátu.

Sťažovateľka v 1. rade podala proti uzneseniu okresného súdu z 15. marca 2013

v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -760

z 13. augusta 2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,

že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Označené uznesenie krajského súdu z 13. augusta 2013 napadla sťažovateľka

v 1. rade dovolaním. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. novembra 2013

jej dovolanie odmietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu

trov dovolacieho konania.

V sťažnosti sa v súvislosti s výhradami voči napadnutému uzneseniu okresného súdu

a postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, okrem iného uvádza: «súd sa dostatočne

nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval, že

sťažovateľka krajinu obvyklého pobytu nespochybňovala, nakoľko sa ku krajine obvyklého

pobytu maloletých nevyjadrovala z dôvodu, pretože mala za to, že je na vnútroštátnom súde,

aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, avšak uvádzala okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť

pri určovaní obvyklého pobytu maloletých. Mám za to, že odôvodnenie uznesenia

prvostupňového súdu je v tomto prípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy

súdu, na základe ktorých mal za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Francúzska

republika.

Prvostupňový súd uznesením rozhodol o návrate maloletých detí do Francúzskej

republiky, avšak v konaní nebolo prihliadnuté k najlepšiemu záujmu maloletých detí. Súd

pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu, t. j.

dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých

detí do Francúzskej republiky.

Prvostupňový súd v konaní zamietol návrh na vypracovanie znaleckého posudku

z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia maloletých

detí od sťažovateľky v prípade ich návratu do Francúzskej republiky, t. j. by objasnil

prípadnú mieru negatívneho dopadu nariadeného návratu do Francúzskej republiky na obe

maloleté deti, nakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Francúzskej republiky môže

vystaviť maloleté deti vážnej duševnej ujme alebo inak neznesiteľnej situácie, čo v

konečnom dôsledku nie je v ich najlepšom záujme.

... Prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že maloleté deti sa na Slovensku

nachádzajú od 27. 06. 2010, t. j. vyše 1300 dní. Za toto obdobie, ako je vyššie uvedené, sa

adaptovali na nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie

v Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku, t. j. v spisovnej podobe štátneho

jazyka, dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva

v školskom zariadení, na základe čoho by ich návrat do Francúzskej republiky znamenal

ďalšiu, podstatnú zmenu výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych

a výchovných väzieb, čo by malo negatívny vplyv na ich ďalší vývoj.

Sťažovateľka vytvorila na Slovensku pevné a stabilné výchovné prostredie, po

príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľkou žijú spoločne, v domácnosti

starých rodičov. Obe maloleté deti sú na Slovensku dostatočne zabezpečené i po materiálnej

a finančnej stránke, sťažovateľka maloletých detí dokáže obom maloletým deťom zabezpečiť

každodennú osobnú starostlivosť.

Mám za to, že návratom oboch maloletých detí do Francúzskej republiky by bolo

neprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore

o právach dieťaťa prijatého Valným zhromaždením Spojených národov dňa 20. 11. 1989

(ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý

duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc

ako aj neprípustným spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života zakotveného v Dohovore o ochrane ľudských práva a základných

slobôd.»

Zo sťažnosti vyplýva, že «súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci

v zmysle , nakoľko na vec neaplikoval Dohovoru v zmysle

ktorého „bez ohľadu na ustanovenie čl. 12 Dohovoru justičný alebo správny orgán

dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická

osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že:

1. osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonáva alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

2. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

V nadväznosti na vyššie uvedené súd na vec taktiež neaplikoval čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri

akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí.

Vo všetkých konaniach, ktoré sa týkajú dieťaťa, bez ohľadu na spôsob, ako môže

konanie začať, sa sleduje v činnosti súdu záujem dieťaťa a to tým, že ustanovenie § 120

ods. 2 zakotvuje povinnosť súdu vykonať aj ďalšie dôkazy s cieľom čo najúplnejšieho

zistenia skutkového stavu veci, hoci ich účastníci nenavrhli.

Prvostupňový súd dosiaľ vôbec nezistil názor maloletých detí prostredníctvom

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do Francúzskej republiky.

Poukazujem na to, že po celú dobu trvania predmetného konania všeobecné súdy

„komunikovali“ s úradom; túto skutočnosť však, ako je vyššie uvedené vôbec nezistili.

Z uvedeného vyplýva, že súd nezistil, hoci zisťovať mal a mohol, existenciu vážneho

nebezpečenstva, že návrat by maloleté deti vystavil vážnej fyzickej alebo duševnej ujme

alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Zodpovednosť úradu ani súdu nemôže byť nahradená odkazom na vykonanie

výsluchu ktorý prvostupňový súd vykonal na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj

jeho závery, kde súd prvého stupňa nemohol tento dôkaz vyhodnotiť vzhľadom na jeho

priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľné právne

významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. Tu však je potrebné poukázať aj na

skutočnosť, že súdom uvádzaný ambivalentný postoj detí k otcovi a k ich návratu do

Francúzskej republiky nemožno bez ďalších vykonaných dôkazov hodnotiť ako následok

konania sťažovateľky a jej najbližších príbuzných, nakoľko súd ani psychológ ani sociálny

pracovníci ÚPSVaR Partizánske nie j sú znalcami v odbore detskej psychológie a preto

posúdiť správanie sa maloletých detí ako následok postoja a správania sťažovateľky a toto

vyhodnocovať pre rozhodnutie vo veci samej za práve významné z hľadiska potreby

posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle č. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4

Nariadenia Rady (ES) je možné označiť za neprípustné, ako aj za nesprávne a zmätočné.

V okolnostiach danej veci preto je možné nevykonanie dôkazu výsluchom maloletých

detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany

detí, ako aj nevykonanie znaleckého dokazovania hodnotiť ako postup, ktorým bola

maloletým deťom, odňatá možnosť konať pred súdom...».

V rámci sťažnostnej argumentácie sa osobitne zdôrazňuje, že „posúdenie najlepšieho

záujmu detí je v konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej

republiky už viac ako tri a pol roka, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti

majú viac ako 7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne

väzby, ktoré by boli návratom do Francúzska pretrhnuté. Návrat do Francúzska spôsobí

deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. Na uvedené

upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza, že časový

faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré môže spôsobiť návrat

detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe, najmä ak sa deti zžili s novým prostredím,

ako je tomu aj v tomto prípade.

V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd porušil svojim

postupom článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil

len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat

do Francúzska a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na

Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa článku 13b) Haagskeho dohovoru.

V takomto prípade, by opatrenia podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť

považované za primerané.“.

Sťažovateľky ďalej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, ďalej v sťažnosti namietajú, že „Odvolací súd sa

nevysporiadal so skutočnosťou, že maloleté deti majú nevlastného brata..., ktorého

starostlivosť a výchovu zabezpečuje sťažovateľka a s ktorým udržiavajú nadštandardné

vzťahy a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho rovnako mohlo priviesť do neznesiteľnej

situácie v zmysle Článku 13b Haagskeho dohovoru, hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý.

Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli

eliminovať návrat maloletých detí do Francúzskej republiky, mali byť zisťované

v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Zároveň nie je možné rozumne

predpokladať, že sa nevlastný brat vráti s maloletými deťmi do Francúzska vzhľadom

k tomu že ide o dieťa z prvého manželstva sťažovateľky...“.

Podľa ich názoru vyjadreného v sťažnosti „nie je už naďalej možné naplniť účel

Dohovoru a navrátenie detí do Francúzska v čase, keď začali navštevovať školské

zariadenie a vytvorili si silné citové väzby k osobám, veciam a prostrediu na Slovensku...

Plynutie času, ktorého dôsledkom je zžitie sa maloletých s prostredím bolo umožnené aj

konaním otca maloletých, ktorý aj napriek tomu, že poznal pobyt detí, podal žiadosť

o návrat až po 12 mesiacoch od ich premiestnenia na Slovensko... rozhodnutie súdu

o nariadení návratu je nespravodlivé a v rozpore s citovanými právnymi predpismi

chrániacimi záujmy maloletých detí a v rozpore s ich najlepším záujmom. Je nepochybné, že

v tomto prípade zásada rešpektovania najlepšieho záujmu detí, resp. práva detí sú

postavené pod práva rodičov a nie nad práva rodičov, nakoľko psychická ujma, ktorá hrozí

maloletým v dôsledku ich premiestnenia do Francúzska, by bola nenapraviteľná...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k.

296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-

760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. -296, postupom Krajského súdu

v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. -760 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,

č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.

-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávanými dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,

č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.

-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I.

zo dňa 07. 11. 2011, č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave

z 13. augusta 2013 sp. zn. -760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods.

1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,

č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.

-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa

čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa

07. 11. 2011, č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta

2013 sp. zn. -760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,

č. k. -296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.

-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2013

postupom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 11. 2011, č. k. -296

postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. -760

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. novembra 2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresného sudu Bratislava I sp. zn. -296 zo dňa 07. 11. 2011

ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -669 zo dňa 15. 03. 2013

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -760 zo dňa

13. augusta 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo

381/2013 zo dňa 28. novembra 2013, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľky sa domáhajú aj úhrady trov konania.

Uznesením č. k. -32 z 19. februára 2014 ústavný súd sťažnosť

sťažovateliek v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a , práv podľa a dohovoru a práv

podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným

porušením postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2013, prijal na ďalšie konanie a odložil

vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. augusta 2013 do právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd zároveň maloletej J. S. a maloletej E. S. ustanovil v

tomto konaní za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske a

vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.

Spr 3128/14 z 13. marca 2014, v ktorom poukázal na stanovisko predsedníčky príslušného

senátu 11 CoP JUDr. B. G.; v tomto stanovisku sa okrem iného uvádza, že „súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a

citoval prijaté právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Osobitne vysvetlil dôvody

nevykonania ďalšieho dokazovania svedkom - maloletým synom K., ako aj znaleckého

dokazovanie na zistenie názoru maloletých detí. Odvolací súd pri stotožnení sa so závermi

súdu prvého stupňa využil možnosť danú mu ustanovením podrobnejšie

nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom

rozhodnutí. V súlade s citovaným procesným ustanovením, na zdôraznenie napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, vo svojom rozhodnutí uviedol ďalšie dôvody a zároveň

sa podrobne vyporiadal s odvolacími námietkami, ktorými je odôvodňovaná i prijatá

ústavná sťažnosť.“.

Predseda krajského súdu ústavnému súdu v označenom prípise zároveň oznámil, že

sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu 11 CoP a netrvá na ústnom pojednávaní

vo veci.

Dňa 27. februára 2014 vyzval ústavný súd kolízneho opatrovníka sťažovateliek

v 2. a 3. rade, aby sa vyjadril, či súhlasí so sťažnosťou sťažovateliek, ako aj s v nej

uvedenými dôvodmi. Kolízny opatrovník v písomnom podaní sp. zn. SDD 143/10,

PE1/OSPOASK/SPO/2014/3747 z 19. marca 2014 oznámil, že v konaniach pred

všeobecnými súdmi „zastupoval a chránil práva a právom chránené záujmy týchto detí

zákonným postupom a v súlade s platnou legislatívou“, a zároveň uviedol, že „ako kolízny

opatrovník maloletých sťažovateliek nenamieta prerokovanie a preskúmanie skutočností

uvádzaných v ústavnej sťažnosti“.

Ústavný súd 27. februára 2014 zaslal právnemu zástupcovi otca sťažovateliek

v 2. a 3. rade na vedomie svoje uznesenie č. k. -32 z 19. februára 2014

(ďalej aj „uznesenie o prijatí sťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 10 dní

od doručenia.

Právny zástupca otca sťažovateliek v 2. a 3. rade vo svojom vyjadrení k uzneseniu

ústavného súdu o prijatí sťažnosti z 12. marca 2014 okrem iného uviedol:

„Obaja rodičia teda majú k Maloletým deťom rovnocenné práva a povinnosti. Otec

však nijakým spôsobom neparticipoval na podaní sťažnosti v mene Maloletých detí,

o podaní sťažnosti v mene Maloletých detí ani len nebol informovaný. Na základe

uvedeného je Otec presvedčený, že právny úkon podania sťažností na Ústavný súd

Slovenskej republiky v mene Maloletých detí nie je platným právnym úkonom... V danom

prípade nedostatok platnosti právneho úkonu, ktorým je podanie sťažnosti v mene

Maloletých detí nemôže zhojiť ani ustanovenie kolízneho opatrovníka Maloletým deťom,

nakoľko ide o rozhodnutie v konaní, ktoré platne ani len nemalo byť začaté (vo vzťahu

k Maloletým deťom).

Vzhľadom na vyššie uvedené má Otec za to, že na základe neplatne uskutočneného

právneho úkonu v mene Maloletých detí nie je možné viesť konanie pred Ústavným súdom

a teda je nevyhnutné sťažnosť podanú v mene Maloletých detí odmietnuť ako sťažnosť

podanú neoprávnenou osobou...

K obsahu samotnej sťažnosti Sťažovateliek je potrebné uviesť, že dôvody, ktoré majú

zakladať porušenie práv Sťažovateliek sú vlastne identické s dôvodmi, ktoré Matka

uvádzala v konaní o nariadenie návratu Maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu a s

ktorými sa súdy v odvolacom, ako aj dovolacom konaní náležité vysporiadali, ako je to

zrejmé aj z jednotlivých súdnych rozhodnutí...

Tvrdenie Sťažovateliek o arbitrárnosti zhodnotenia obvyklého pobytu vo vzťahu

k Maloletým deťom je tak celkom jednoznačne v rovine ich subjektívnej nespokojnosti

s prijatými závermi súdov.. otec musí opätovne konštatovať, že tvrdenia o nerešpektovaní

názoru Maloletých detí v súdnom konaní sú len v tej rovine, že Sťažovateľky nie sú spokojné

so závermi súdov de facto namietajú skutočnosť, že sa súdy nestotožnili s Matkou

predkladanými skutkovými závermi a teda takéto tvrdené porušenie základných práv nie je

možné konštatovať...

Matka, ktorá svojvoľne vytrhla Maloleté deti z prostredia, v ktorom sa narodili,

v ktorom prežili celý svoj doterajší život, v ktorom si od útleho detstva vytvárali svoje

sociálne väzby na okolitú rodinu, resp. v škôlke, v ktorom sa rozprávalo ich materinským

jazykom (francúzštinou), Matka, ktorá odtrhla Maloleté deti od ich vlastného otca, s ktorým

Maloleté deti boli zvyknuté bývať v spoločnej domácnosti, tvrdí, že navrátenie Maloletých

detí je v rozpore s ich záujmami...

K vyššie uvedeným, tvrdeniam Matky o tom, že všeobecné súdy dokonca nesprávne

právne posúdili prejednávanú vec o nariadenie návratu Maloletých detí do krajiny

obvyklého pobytu, keď nepoužili príslušné ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí, či Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000 Otec uvádza, že aj v týchto otázkach sa všeobecné súdy s použitím všetkých

relevantných ustanovení náležite vysporiadali (vrátane priamych odkazov na konkrétne

ustanovenia) a o nariadení návratu Maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu

rozhodli so zhodnotením všetkých okolností prejednávanej veci - predovšetkým vo vzťahu

k potenciálnym rizikám, ktoré by mohli byť spojené s navrátením Maloletých detí do

Francúzska, ako aj vo vzťahu k vykonaným opatreniam, ktoré tieto riziká eliminovali... Na

základe uvedeného tak je Otec presvedčený, že ani vo vzťahu k namietanému nezohľadneniu

najlepšieho záujmu Maloletých detí, resp. porušenia práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života Sťažovateliek nie je sťažnosť Sťažovateliek opodstatnená...

Otec (má) za to, že v súčasnosti, kedy takmer jeden celý rok po nadobudnutí

vykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu Maloletých detí do krajiny ich obvyklého

pobytu exekučný súd toto rozhodnutie nevykonal, trvá zásah do práva Otca na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách. Na základe vyššie uvedeného má Otec za to, že súčasný stav predstavuje aj

flagrantné porušenie práve práva Otca na rešpektovanie súkromného a rodinného života

chránené článkom 8 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, kedy na

základe protiprávneho konania Matky a udržiavania tohto protiprávneho stavu sú mu

upierané jeho rodičovské práva k Maloletým deťom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak má Otec za to, že trvajúci stav

porušenia jeho práv je Rozhodnutím umelo predlžovaný - a to v rozpore nie len s právami

Otca, ale aj s právami Maloletých detí a touto cestou žiada, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodnutie o odklade vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp.

zn. zo dňa 15.03. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. zo dňa 13.08. 2013 zrušil pred rozhodnutím vo veci samej.“

Dňa 22. apríla 2014 ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade

vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3128/14 z 13. marca 2014, otca

sťažovateliek v 2. a 3. rade z 12. marca 2014 a kolízneho opatrovníka z 19. marca 2014 na

vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom,

aby sa vo veci prijatej sťažnosti sťažovateliek konalo ústne pojednávanie.

V stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade k vyjadreniu otca maloletých

sťažovateliek sa okrem iného uvádza: „nie je možné súhlasiť s tvrdením otca maloletých

detí a to, že sťažnosť podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky bola podaná

neoprávnenou osobou a preto je nevyhnutné ju zamietnuť. Máme zato, že sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou, pričom je potrebné dodať, že otec maloletých detí sa môže

domáhať postavenia vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom...

Pokiaľ ide o judikáty ESLP, ktoré je uvedené vo vyjadrení otca maloletých detí zo

dňa 12. marca 2014, je potrebné dodať, že po riadnom oboznámení sa s uvádzaným

judikátom ESLP v prípade Levadna v. Ukrajina, je potrebné dodať, že pre uvádzanie platnej

judikatúry je potrebné sa touto zaoberať komplexne a nie len vyextrahovať časť textu, ktorý

je vhodný a zapadá do tvrdení otca maloletých detí...“

Právny zástupca sťažovateľky v 1. rade ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá

na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade a predsedu

krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od

ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateliek ústavný súd

považoval za potrebné zaujať stanovisko k postaveniu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade

v tomto konaní. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že aj keď sa rozhodnutie o sťažnosti

sťažovateliek môže bezprostredne dotýkať otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, nemôže mu

priznať postavenie vedľajšieho účastníka v tomto konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva

tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako

účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

V období po nadobudnutí účinnosti novelizácie vykonanej

(1. augusta 2000) ale už na rozdiel od

iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa ,

pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 , pričom vzhľadom na citovaný text

nemožno na tieto účely [na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobe alebo

právnickej osobe, ktorá môže byť predmetným konaním a rozhodnutím ukrátená na svojich

právach, resp. chránených záujmoch (ďalej len „dotknutá osoba“)] primerane použiť ani

ustanovenia . Ústavný súd na tento nedostatok v platnom

a účinnom znení vo svojej právno-aplikačnej činnosti reaguje

spravidla tak, že dotknutej osobe dá možnosť vyjadriť sa k sťažnosti, resp. príp. aj podávať

procesné návrhy a následne ich pri svojej rozhodovacej činnosti primerane zohľadňuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd bezprostredne po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie zaslal svoje uznesenie č. k. -32 z 19. februára 2014, v ktorom je

reprodukovaná podstatná časť sťažnosti sťažovateliek, na vyjadrenie právnemu zástupcovi

otca sťažovateliek v 2. a 3. rade. Právny zástupca otca sťažovateliek v 2. a 3. rade

vo svojom vyjadrení z 12. marca 2014, ktorého podstatné časti sú citované v časti I tohto

nálezu, v prvom rade namietal, že sťažovateľka v 1. rade nebola oprávnená podať

ústavnému súdu sťažnosť aj v mene maloletých detí, a v jeho ďalšej časti formuloval vecné

výhrady voči námietkam sťažovateliek obsiahnutým v sťažnosti.

Vo vzťahu k námietke právneho zástupcu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, ktorou

spochybňuje oprávnenie sťažovateľky v 1. rade podať sťažnosť aj v mene maloletých

sťažovateliek, ústavný súd konštatuje, že s touto otázkou sa vysporiadal (tak ako v iných

porovnateľných prípadoch; pozri napr. ) už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, keď, rešpektujúc skutočnosť, že medzi sťažovateľkou v 1. rade a sťažovateľkami

v 2. a 3. rade môže dôjsť ku kolízii záujmov, ustanovil maloletým sťažovateľkám za

kolízneho právneho zástupcu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, ktorý ich

zastupoval už v konaní pred všeobecnými súdmi, a následne mu umožnil vyjadriť sa

k sťažnosti.

Vecné výhrady právneho zástupcu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade k námietkam

sťažovateliek obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd primerane zohľadnil pri svojom

rozhodovaní.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2013

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje

v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku

domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie

umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom

na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom formulujú k nemu

predovšetkým tieto námietky:

- sťažovateľky v súvislosti s otázkou určenia obvyklého pobytu maloletých detí

namietajú, že krajský súd nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu

a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých

rozhodol (ďalej aj „prvá námietka“),

- krajský súd bez náležitého odôvodnenia zamietol „návrh na vypracovanie

znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu

odlúčenie maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu...“ (ďalej aj „druhá

námietka“),

- neprihliadal na dĺžku času, ktorý maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej

republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby (ďalej aj „tretia

námietka“),

- nezistil názor maloletých sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do

Francúzskej republiky (ďalej aj „štvrtá námietka“),

- pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých

sťažovateliek, krajský súd „nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu“

a neprihliadal na „najlepší záujem dieťaťa“ (ďalej aj „piata námietka“).

Podľa čl. 1 písm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý

návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú

v ňom zadržiavané.

Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje

za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého

území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo

buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo

k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo

zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe

dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po

uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa

preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa

bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť

o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho

článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak

osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak

zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je

vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú

do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný

príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť,

ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd

dožiadaného štátu.

Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) pri

uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa

dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň

vyspelosti nejaví nevhodné.

Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po jeho návrate.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že krajský súd pri určovaní obvyklého

pobytu maloletých detí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu

a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých

rozhodol, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu:

«... Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje

dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu

opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací

súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého

pobytu maloletých detí je Francúzsko, kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27. 06. 2010

žili v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia

námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí

v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné

konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvého stupňa

(Francúzska republika ) nie je založené len na tom, že matka maloletých detí ho v priebehu

konania nespochybnila, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného

dokazovania (skutočnosti, že maloleté deti sa vo Francúzsku narodili a až do 27. 06. 2010

žili v spoločnej domácnosti rodičov).

Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje za

neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba,

inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho

poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred

premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za

neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne

vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo

k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke

práva k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja

rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po

vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle ustanovení francúzskeho právneho

poriadku (tzn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali tam

obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od francúzskeho ústredného orgánu Direction

des affaires civile set, du sceau, rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja

rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či žijú oddelene, ak sa preukázalo

ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov

maloletých detí vystavených francúzskym štátnym orgánom nepochybné, že E. S. bola

uznaná matkou A. S. a otcom B. M. G. D. dňa 08. 11. 2005 a J. S. bola uznaná matkou A. S.

09. 10. 2006 a otcom B. M. G. D. 1963 dňa 05. 12. 2006. Uvedené znamená, že obaja

rodičia - matka A. S. a otec B. M. G. D. sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči

maloletým deťom E. a J. S. Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania

týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku skutočnosti, že

maloletá E. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. D. D. a maloletá J. v

čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len

to, že podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom

nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe

maloleté nemali na území Slovenskej republiky pred 27. 06. 2010 svoj obvyklý pobyt a obe

sa narodili na území Francúzska. Okolnosť, že matka v priebehu konania o nariadenie

návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa 30. 03. 2011

Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec oboch

maloletých zapísaných pod priezviskom E. D. a J. D. bývalý manžel matky p. D. D., je v

tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto

rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne

informácie, vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území

Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v sfére posúdenia opatrovníckeho práva

aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v rozvodovom konaní vedenom v čase po

narodení E. S. na Okresnom súde v Nice č. rg. 05/06141 sama uviedla, že s manželom p. D.

žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len jedno dieťa K. Matka od

narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu nespochybnila otcovstvo B.

M. G. D. k maloletým deťom, dňa 05. 12. 2010 ho počas priebežného výsluchu pred Štátnou

políciou, jednotkou v BTA Roqueseron súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila

za otca oboch maloletých detí a dňa 15. 12. 2010 podala na Okresný súd Partizánske návrh

na určenie vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom. Postup

Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení

francúzskeho právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti k maloletým

deťom bol v súlade s ust. čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného orgánu Francúzska Direction Affaires civile set

du sceau je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s prihliadnutím k

tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti (čl. 312 - čl. 315

francúzskeho ) korešponduje i s odbornými závermi advokátky D. k

úprave rodičovských práv vo francúzskom , ktoré v priebehu konania

predložil otec maloletých.

V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny

treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že

súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.

V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka

súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom

s deťmi dňa 27. 06. 2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z Francúzska na

územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno

považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, „aby si zbalila veci a odišla“. Z vykonaného

dokazovania je nepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných

prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali

kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila

maloletého K. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojim odchodom dňa 23. 06.

2010 požiadala francúzske úrady o priznanie francúzskeho štátneho občianstva, potom

smeruje k oprávnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu

pobytu na Slovensko, tzn. až po 27. 06. 2010. Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo

vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do

pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného domu (otec pobalenie vecí odôvodňoval

maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti matky a detí) a námietkam matky k

nevykonaniu navrhnutého dokazovania výsluchom jej brata a bratranca, s ktorými sa v

auguste 2010 vrátila do Gilette pre svoje veci a veci detí je treba uviesť, že z obsahu ich

čestných prehlásení doložených matkou do spisu vyplýva, že matka si okrem vecí z pivnice

zobrala veci i z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len v prítomnosti otca detí.

Keďže svedkovia by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli preukazovať iné

okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu (keď neboli osobne prítomní v rodinnom dome

a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode matky z Francúzska

dňa 27. 06. 2010), súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh matky

na vykonanie tohto dôkazu.»

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v citovanej

časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s vykonaným dokazovaním i argumentáciou

súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých detí. Relevantnú časť

napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t. j. takú, ktorá by bola založená na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel,

preto sa ústavný súd s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

V nadväznosti na (druhú) námietku sťažovateliek, že krajský súd bez náležitého

odôvodnenia zamietol „návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru detskej

psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenie maloletých detí od sťažovateľky

v prípade ich návratu...“, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia:

„Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku

z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do

krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala,

že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do

neznesiteľnej situácie. Tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd poukazuje na to, že

rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004, až do návratu matky s deťmi dňa

27. 06. 2010 deti trvalé žili vo Francúzsku v rodinnom dome otca, v mieste bydliska

navštevovali predškolské zariadenia a prostredie v ktorom žili a vyrastali, považovali za

svoj domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola

ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného

spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo Francúzsku žila 16 rokov, plynule ovládala

štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými

sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne

chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala. Treba prihliadnuť

i k tomu, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na

Štátnej polícii, jednotke v BTA Roqueseron až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15. 12.

2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci

neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.

Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania vážnu ujmu maloletých detí v zmysle

čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podloženú Správami

zo psychologického vyšetrenia oboch detí PhDr. Ľ. P., klinickým psychológom, nie je možné

nezohľadniť to, že matka odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu

dopadu na psychiku maloletých vyhľadala až v januári 2011, t. j. po siedmich mesiacoch od

opustenia Francúzska v čase, kedy na území Francúzska začalo na podnet otca konanie vo

veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť rodičov s najväčšou

starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený vývoj, zohľadniac

obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom,

ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich spoločnej

domácnosti v Gilette a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre

maloleté deti až do januára 2011 nebolo možné mať tieto matkou tvrdené skutočnosti za

preukázané.

V danom prípade je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že pri

poskytnutí záruk predložených otcom v spolupráci s mestom Gilette týkajúcich sa

zabezpečenia možnosti oddeleného bývania matky a maloletých detí po ich návrate

v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec maloletých, prispievania otca na

výživu maloletých detí, možností maloletých detí navštevovať školské zariadenia a záruk

Francúzskej republiky vyplývajúcich zo Správy Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany

štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej

Ministerstva spravodlivosti Francúzskej republiky zo dňa 08. 03. 2013 týkajúcich sa

možností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky vo výške

920 euro a rodinné prídavky vo výške 127,05 euro, možnosti využitia výchovnej pomoci

pred sudcom špecializovaným na prípady detí, možnosti využitia sociálnej pomoci

prostredníctvom určenej sociálnej pracovníčky a i využitia bezplatnej psychologickej

podpory pre ňu a pre deti je možné konštatovať, že vo vzťahu k maloletým deťom sa

vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate (čl. 11 ods. 4

Nariadenia), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13

písm. b/ Haagskeho dohovoru.“

Zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej spisovej dokumentácie všeobecných súdov vyplýva,

že sťažovateľka v 1. rade opakovanie žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom

z odboru detskej psychológie, ktorý by sa mal v posudku vyjadriť k otázke, či by

nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola spôsobená psychická ujma, resp. či

a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých. Všeobecné súdy na

oboch stupňoch (okresný súd i krajský súd) vykonanie navrhovaného dôkazu zamietli.

Ústavný súd rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,

ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že

ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.

V posudzovanom prípade krajský súd uviedol, že návrh na vykonanie znaleckého

dokazovania zamietol, keďže smeruje k preukázaniu podmienok na možnú aplikáciu

ustanovenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, na ktoré však nie je možné prihliadať pri

splnení predpokladu, že sa v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu

— tak ako v prerokúvanom prípade — preukázalo vykonanie primeraných opatrení na

zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po návrate v súlade s čl. 11 nariadenia.

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu i z predloženej spisovej dokumentácie

ústavný súd zistil, že všeobecné súdy skúmali ako možnú „hrozbu“ alebo „ujmu“, ktorá by

maloletým sťažovateľkám prípadne mohla hroziť po nariadení ich návratu, výlučne

okolnosti týkajúce sa domáceho násilia, z ktorého sťažovateľka v 1. rade obvinila otca

maloletých detí. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka v 1. rade neuniesla dôkazné

bremeno — domáce násilie nebolo v konaní preukázané — a primerané opatrenia

na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate deklarované otcom považoval za adekvátne

(primerané). Ústavný súd v tejto súvislosti ale zistil, že ide prevažne o opatrenia materiálnej

povahy týkajúce sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky

a ich matku, potvrdenia o tom, že sťažovateľka má nárok na dávku zo sociálneho

zabezpečenia, že maloleté sťažovateľky budú mať zabezpečenú školskú dochádzku atď.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd neposkytol právam sťažovateliek

požadovanú ochranu, keď zameral svoju pozornosť výlučne na dokazovanie domáceho

násilia v rodine a opomenul, že ujma, ktorá maloletým sťažovateľkám môže hroziť po

nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie, keď matka avizovala možné

nepriaznivé dôsledky už správami psychológa a opakovane navrhla vykonať k tejto otázke

znalecké dokazovanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v porovnateľných veciach,

ako je vec sťažovateliek, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci

X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru.

V konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec

maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu do

Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský súd v Rige potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do Austrálie,

pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky,

v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže

vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený

znalecký posudok odôvodnil Krajský súd v Rige tým, že sa týka merita konania

o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že dohovor

a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom

rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy

nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie

o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil,

že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení

o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia

vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka

predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý

signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa

psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo

neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac

merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP

zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej

psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto

tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd

v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo

zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd

pre ľudské práva zdôraznil, že potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených

v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné

preskúmanie takéhoto tvrdenia.

Podľa názoru ústavného súdu sú vo vzťahu k druhej námietke sťažovateliek

aplikovateľné kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. Lotyšsko. Krajský súd

odmietol návrh sťažovateľky v 1. rade na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru

detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy psychológa signalizovali možnosť

vzniku psychickej traumy (ujmy) nariadením návratu maloletých detí do Francúzskej

republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu

záujmu dieťaťa“ mal krajský súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku

psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť

adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom.

Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že druhá námietka sťažovateliek je

opodstatnená a spolu s ďalšími námietkami (k tomu pozri ďalej) signalizuje možný záver

o neprípustnom zásahu krajského súdu do základného práva sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľky tiež namietajú, že odvolací súd neprihliadal na dĺžku času, ktorý

maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté

rodinné a sociálne väzby. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu

k tejto (tretej) námietke uviedol: „V súvislosti s v odvolaní matky poukazovaním na dĺžku

obdobia, počas ktorého sú maloleté deti na Slovenku, kde sa zadaptovali na nové prostredie

a vytvorili si tu sociálne väzby je treba uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu ani táto

skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí, pretože inak by ktorýkoľvek

rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu

návratu jeho odďaľovaním (použitie rozhodnutia ESĽP z 27. 04. 2010 v prípade Levadna

v. Ukrajina, sťažnosť č. 7354/2010).“

Ústavný súd nespochybňuje názor krajského súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia,

počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej

republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu. V posudzovanom

prípade je ale potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen

samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu

a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi

a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí

a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej

povahy a pod.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v súvislosti s treťou námietkou

sťažovateliek nevyhodnotil dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na

ňu reagoval zjavne len zjednodušenou všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne

skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by „ktorýkoľvek rodič,

ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho

odďaľovaním“, čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania a tiež

možnosť „zneužitia“ tohto inštitútu rodičom — únoscom.

S treťou námietkou súvisí i ďalšia (piata) námietka sťažovateliek, podľa ktorej

krajský súd pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých

sťažovateliek, „nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadal na

„najlepší záujem dieťaťa“.

Cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí,

ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom

zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa.

V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz

častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky

dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa

musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych

okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia

a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného

preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej,

psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk

v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa

v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13,

resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah

posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné

z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu zohľadnený. Krajský súd nesplnil požiadavku čo najdôslednejšieho

zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho výsledky nezohľadnil pri

posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd na tomto základe

zastáva názor, že aj tretia a piata námietka sťažovateliek sú opodstatnené.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že krajský súd nezistil názor maloletých

sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do Francúzskej republiky, krajský súd

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „K námietkam matky

súvisiacim s hodnotením výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa

dňa 13. 03. 2013 v prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny je treba prisvedčiť úvahe súdu prvého stupňa o tom, že

s prihliadnutím na deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich

otcovi prezentované nielen pred súdom, ale i v priebehu asistovaného styku

prostredníctvom psychológa a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR Partizánske (vyplývajúcich

z listinných dôkazov - Záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je možné oboma deťmi

deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a ich návratu do Francúzska vyhodnotiť za

právne významný z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v

zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES). Vychádzajúc z obsahu

Zápisnice o výsluchu maloletých detí zo dňa 13. 3. 2013 a z obsahu odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia je treba uviesť, že súd prvého stupňa k zhodnoteniu výsluchu

maloletých pristupoval diferencovane, zvážil ich dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú,

ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným skutkovým stavom ho aj

správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa spôsobu realizovaného

výsluchu maloletých detí je treba uviesť, že je právom súdu posúdiť a rozhodnúť, akým

spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu) výsluch maloletých

detí vykoná... V prejednávanom prípade bol obom maloletým deťom na ochranu ich práv

v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom žiadané podklady potrebné

pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaných stykoch otca s maloletými a ktorého zástupca

sa zúčastnil i výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa 13. 03. 2013

v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, že súd prvého stupňa

zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade s právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa 28. 11.

2012, sp. zn. , ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou (§ 100 ods. 3

).“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom

súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľkou v 1. rade požadovaným výsluchom

maloletých sťažovateliek. Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru nepatrí právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecného súdu pri vykonávaní dokazovania

výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo

svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto štvrtou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci

krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej

judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa

názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení

skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné

a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2013

V súlade s každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Porušenie označených základných práv podľa podľa tvrdenia sťažovateliek

malo spočívať v „nevykonaní dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania

prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonaní

znaleckého dokazovania“.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje

vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Za súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať

dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného

hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia

veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto

rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. ,

, ).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca

(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo na

kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu

a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický, bod 46).

Ústavný súd v okolnostiach danej veci po preskúmaní spisovej dokumentácie

všeobecných súdov aj v nadväznosti na už formulované závery k štvrtej námietke

sťažovateliek v časti II.1 tohto nálezu dospel k záveru, že v súvislosti s „nevykonaním

dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného

orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonaní znaleckého dokazovania“

nezakladá dôvody na vyslovenie záveru o porušení základných práv sťažovateliek

vyplývajúcich z a .

K uvedenej námietke sťažovateliek ústavný súd uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením

krajského súdu, ktorý v napadnutom uznesení okrem iného uviedol: „Právomoc konať

o veci ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na

zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho

vykonanie (). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda

vždy vecou konajúceho súdu (, ), a nie účastníkov konania.“

Z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. a krajského súdu sp. zn.

ústavný súd nezistil, že by krajský súd obmedzil právo účastníkov

konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, či porušil zásadu rovnosti

účastníkov v konaní pred súdom spôsobom, ktorý by postačoval na to, aby vyslovil, že

základné práva sťažovateliek podľa a napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, porušené boli,

a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3

ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným

porušením postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2013

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateliek zaručených im čl. 8

dohovoru a čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení

s namietaným porušením sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie

svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané (, ),

ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd.

Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateliek podľa , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

a zrušením tohto uznesenia (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu) sa

otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou

uvedených práv podoprených ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou

základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2013 bolo porušené

základné právo sťažovateliek podľa a ich právo podľa

dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a zákona

o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateliek

aj vrátiť vec v zmysle krajskému súdu na

ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní v konaní o návrat maloletých

sťažovateliek do krajiny ich obvyklého pobytu, pričom bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu ( ).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky v 1. rade, ktoré

jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom

Pecníkom, PhD., MBA.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu

predstavuje sumu 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2014 ústavný súd

nepriznal, prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že si ju právny zástupca

sťažovateľky v 1. rade neuplatnil.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky v 1. rade ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014