Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)IV. ÚS 100/2014
PDF · 667.15 KB
No categories available
IV. ÚS 100/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. S., zastúpenej advokátom JUDr.
PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej J. S., a
maloletej E. S., zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny Partizánske, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.
1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl.
12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013, za účasti Krajského súdu
v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo A. S., maloletej J. S. a maloletej E. S. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta
2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 z 13. augusta
2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť A. S. trovy konania v sume
284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu
JUDr. PaedDr. Ivana Pecníka, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), zastúpenej advokátom
JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej
J. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a maloletej E. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“,
spolu aj „maloleté sťažovateľky“), ... (ďalej spolu len „sťažovateľky“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s
namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 123/2011 a jeho uznesením zo 7.
novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013
a jeho uznesením z 13. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 381/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn. 1 P 123/2011
konanie o návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu. Návrh na
začatie konania podal otec maloletých detí, sťažovateľka v 1. rade je ich matkou
a odporkyňou v napadnutom konaní okresného súdu. Okresný súd uznesením
č. k. 1 P 123/2011-669 z 15. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 15. marca
2013“) nariadil návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu – do
Francúzskej republiky, pričom zároveň sťažovateľke v 1. rade nariadil, aby sťažovateľky
v 2. a 3. rade vrátila do Francúzskej republiky do troch dní od doručenia tohto uznesenia,
a pre prípad, že „matka maloleté deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie
Francúzskej republiky nevráti, je otec oprávnený maloletých detí B. M. G. D. po uplynutí
tejto lehoty maloletú E. S. a J. S. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého
pobytu maloletých detí na územie Francúzskej republiky“. Okresný súd označeným
uznesením tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
konania, a taktiež nepriznal náhradu trov konania štátu.
Sťažovateľka v 1. rade podala proti uzneseniu okresného súdu z 15. marca 2013
v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 11 CoP 267/2013-760
z 13. augusta 2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,
že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Označené uznesenie krajského súdu z 13. augusta 2013 napadla sťažovateľka
v 1. rade dovolaním. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 381/2013 z 28. novembra 2013
jej dovolanie odmietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu
trov dovolacieho konania.
V sťažnosti sa v súvislosti s výhradami voči napadnutému uzneseniu okresného súdu
a postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, okrem iného uvádza: «súd sa dostatočne
nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval, že
sťažovateľka krajinu obvyklého pobytu nespochybňovala, nakoľko sa ku krajine obvyklého
pobytu maloletých nevyjadrovala z dôvodu, pretože mala za to, že je na vnútroštátnom súde,
aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, avšak uvádzala okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť
pri určovaní obvyklého pobytu maloletých. Mám za to, že odôvodnenie uznesenia
prvostupňového súdu je v tomto prípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy
súdu, na základe ktorých mal za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Francúzska
republika.
Prvostupňový súd uznesením rozhodol o návrate maloletých detí do Francúzskej
republiky, avšak v konaní nebolo prihliadnuté k najlepšiemu záujmu maloletých detí. Súd
pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu, t. j.
dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých
detí do Francúzskej republiky.
Prvostupňový súd v konaní zamietol návrh na vypracovanie znaleckého posudku
z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia maloletých
detí od sťažovateľky v prípade ich návratu do Francúzskej republiky, t. j. by objasnil
prípadnú mieru negatívneho dopadu nariadeného návratu do Francúzskej republiky na obe
maloleté deti, nakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Francúzskej republiky môže
vystaviť maloleté deti vážnej duševnej ujme alebo inak neznesiteľnej situácie, čo v
konečnom dôsledku nie je v ich najlepšom záujme.
... Prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že maloleté deti sa na Slovensku
nachádzajú od 27. 06. 2010, t. j. vyše 1300 dní. Za toto obdobie, ako je vyššie uvedené, sa
adaptovali na nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie
v Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku, t. j. v spisovnej podobe štátneho
jazyka, dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva
v školskom zariadení, na základe čoho by ich návrat do Francúzskej republiky znamenal
ďalšiu, podstatnú zmenu výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych
a výchovných väzieb, čo by malo negatívny vplyv na ich ďalší vývoj.
Sťažovateľka vytvorila na Slovensku pevné a stabilné výchovné prostredie, po
príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľkou žijú spoločne, v domácnosti
starých rodičov. Obe maloleté deti sú na Slovensku dostatočne zabezpečené i po materiálnej
a finančnej stránke, sťažovateľka maloletých detí dokáže obom maloletým deťom zabezpečiť
každodennú osobnú starostlivosť.
Mám za to, že návratom oboch maloletých detí do Francúzskej republiky by bolo
neprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore
o právach dieťaťa prijatého Valným zhromaždením Spojených národov dňa 20. 11. 1989
(ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý
duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc
ako aj neprípustným spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života zakotveného v Dohovore o ochrane ľudských práva a základných
slobôd.»
Zo sťažnosti vyplýva, že «súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP, nakoľko na vec neaplikoval čl. 13 Dohovoru v zmysle
ktorého „bez ohľadu na ustanovenie čl. 12 Dohovoru justičný alebo správny orgán
dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že:
1. osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonáva alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
2. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
V nadväznosti na vyššie uvedené súd na vec taktiež neaplikoval čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí.
Vo všetkých konaniach, ktoré sa týkajú dieťaťa, bez ohľadu na spôsob, ako môže
konanie začať, sa sleduje v činnosti súdu záujem dieťaťa a to tým, že ustanovenie § 120
ods. 2 OSP zakotvuje povinnosť súdu vykonať aj ďalšie dôkazy s cieľom čo najúplnejšieho
zistenia skutkového stavu veci, hoci ich účastníci nenavrhli.
Prvostupňový súd dosiaľ vôbec nezistil názor maloletých detí prostredníctvom
príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do Francúzskej republiky.
Poukazujem na to, že po celú dobu trvania predmetného konania všeobecné súdy
„komunikovali“ s úradom; túto skutočnosť však, ako je vyššie uvedené vôbec nezistili.
Z uvedeného vyplýva, že súd nezistil, hoci zisťovať mal a mohol, existenciu vážneho
nebezpečenstva, že návrat by maloleté deti vystavil vážnej fyzickej alebo duševnej ujme
alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Zodpovednosť úradu ani súdu nemôže byť nahradená odkazom na vykonanie
výsluchu ktorý prvostupňový súd vykonal na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj
jeho závery, kde súd prvého stupňa nemohol tento dôkaz vyhodnotiť vzhľadom na jeho
priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľné právne
významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. Tu však je potrebné poukázať aj na
skutočnosť, že súdom uvádzaný ambivalentný postoj detí k otcovi a k ich návratu do
Francúzskej republiky nemožno bez ďalších vykonaných dôkazov hodnotiť ako následok
konania sťažovateľky a jej najbližších príbuzných, nakoľko súd ani psychológ ani sociálny
pracovníci ÚPSVaR Partizánske nie j sú znalcami v odbore detskej psychológie a preto
posúdiť správanie sa maloletých detí ako následok postoja a správania sťažovateľky a toto
vyhodnocovať pre rozhodnutie vo veci samej za práve významné z hľadiska potreby
posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle č. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4
Nariadenia Rady (ES) je možné označiť za neprípustné, ako aj za nesprávne a zmätočné.
V okolnostiach danej veci preto je možné nevykonanie dôkazu výsluchom maloletých
detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany
detí, ako aj nevykonanie znaleckého dokazovania hodnotiť ako postup, ktorým bola
maloletým deťom, odňatá možnosť konať pred súdom...».
V rámci sťažnostnej argumentácie sa osobitne zdôrazňuje, že „posúdenie najlepšieho
záujmu detí je v konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej
republiky už viac ako tri a pol roka, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti
majú viac ako 7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne
väzby, ktoré by boli návratom do Francúzska pretrhnuté. Návrat do Francúzska spôsobí
deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. Na uvedené
upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza, že časový
faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré môže spôsobiť návrat
detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe, najmä ak sa deti zžili s novým prostredím,
ako je tomu aj v tomto prípade.
V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd porušil svojim
postupom článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil
len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat
do Francúzska a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na
Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa článku 13b) Haagskeho dohovoru.
V takomto prípade, by opatrenia podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť
považované za primerané.“.
Sťažovateľky ďalej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, ďalej v sťažnosti namietajú, že „Odvolací súd sa
nevysporiadal so skutočnosťou, že maloleté deti majú nevlastného brata..., ktorého
starostlivosť a výchovu zabezpečuje sťažovateľka a s ktorým udržiavajú nadštandardné
vzťahy a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho rovnako mohlo priviesť do neznesiteľnej
situácie v zmysle Článku 13b Haagskeho dohovoru, hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý.
Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli
eliminovať návrat maloletých detí do Francúzskej republiky, mali byť zisťované
v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Zároveň nie je možné rozumne
predpokladať, že sa nevlastný brat vráti s maloletými deťmi do Francúzska vzhľadom
k tomu že ide o dieťa z prvého manželstva sťažovateľky...“.
Podľa ich názoru vyjadreného v sťažnosti „nie je už naďalej možné naplniť účel
Dohovoru a navrátenie detí do Francúzska v čase, keď začali navštevovať školské
zariadenie a vytvorili si silné citové väzby k osobám, veciam a prostrediu na Slovensku...
Plynutie času, ktorého dôsledkom je zžitie sa maloletých s prostredím bolo umožnené aj
konaním otca maloletých, ktorý aj napriek tomu, že poznal pobyt detí, podal žiadosť
o návrat až po 12 mesiacoch od ich premiestnenia na Slovensko... rozhodnutie súdu
o nariadení návratu je nespravodlivé a v rozpore s citovanými právnymi predpismi
chrániacimi záujmy maloletých detí a v rozpore s ich najlepším záujmom. Je nepochybné, že
v tomto prípade zásada rešpektovania najlepšieho záujmu detí, resp. práva detí sú
postavené pod práva rodičov a nie nad práva rodičov, nakoľko psychická ujma, ktorá hrozí
maloletým v dôsledku ich premiestnenia do Francúzska, by bola nenapraviteľná...“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-
296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-
760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa
28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu
v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,
č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.
11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávanými dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,
č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.
11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I.
zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave
z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods.
1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,
č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.
11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa
čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta
2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011,
č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn.
11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.
Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/381/2013 z 28. novembra 2013
postupom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296
postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa
28. novembra 2013 porušené bolo.
Uznesenie Okresného sudu Bratislava I sp. zn. 1 P 123/2011-296 zo dňa 07. 11. 2011
ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 123/2011-669 zo dňa 15. 03. 2013
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 zo dňa
13. augusta 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
381/2013 zo dňa 28. novembra 2013, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 P 123/2011 konal bez zbytočných prieťahov.“
Sťažovateľky sa domáhajú aj úhrady trov konania.
Uznesením č. k. IV. ÚS 100/2014-32 z 19. februára 2014 ústavný súd sťažnosť
sťažovateliek v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práv
podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným
porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013, prijal na ďalšie konanie a odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 P 123/2011 z 15. marca 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 267/2013 z 13. augusta 2013 do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd zároveň maloletej J. S. a maloletej E. S. ustanovil v
tomto konaní za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske a
vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,
aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.
Spr 3128/14 z 13. marca 2014, v ktorom poukázal na stanovisko predsedníčky príslušného
senátu 11 CoP JUDr. B. G.; v tomto stanovisku sa okrem iného uvádza, že „súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a
citoval prijaté právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Osobitne vysvetlil dôvody
nevykonania ďalšieho dokazovania svedkom - maloletým synom K., ako aj znaleckého
dokazovanie na zistenie názoru maloletých detí. Odvolací súd pri stotožnení sa so závermi
súdu prvého stupňa využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. podrobnejšie
nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom
rozhodnutí. V súlade s citovaným procesným ustanovením, na zdôraznenie napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu, vo svojom rozhodnutí uviedol ďalšie dôvody a zároveň
sa podrobne vyporiadal s odvolacími námietkami, ktorými je odôvodňovaná i prijatá
ústavná sťažnosť.“.
Predseda krajského súdu ústavnému súdu v označenom prípise zároveň oznámil, že
sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu 11 CoP a netrvá na ústnom pojednávaní
vo veci.
Dňa 27. februára 2014 vyzval ústavný súd kolízneho opatrovníka sťažovateliek
v 2. a 3. rade, aby sa vyjadril, či súhlasí so sťažnosťou sťažovateliek, ako aj s v nej
uvedenými dôvodmi. Kolízny opatrovník v písomnom podaní sp. zn. SDD 143/10,
PE1/OSPOASK/SPO/2014/3747 z 19. marca 2014 oznámil, že v konaniach pred
všeobecnými súdmi „zastupoval a chránil práva a právom chránené záujmy týchto detí
zákonným postupom a v súlade s platnou legislatívou“, a zároveň uviedol, že „ako kolízny
opatrovník maloletých sťažovateliek nenamieta prerokovanie a preskúmanie skutočností
uvádzaných v ústavnej sťažnosti“.
Ústavný súd 27. februára 2014 zaslal právnemu zástupcovi otca sťažovateliek
v 2. a 3. rade na vedomie svoje uznesenie č. k. IV. ÚS 100/2014-32 z 19. februára 2014
(ďalej aj „uznesenie o prijatí sťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 10 dní
od doručenia.
Právny zástupca otca sťažovateliek v 2. a 3. rade vo svojom vyjadrení k uzneseniu
ústavného súdu o prijatí sťažnosti z 12. marca 2014 okrem iného uviedol:
„Obaja rodičia teda majú k Maloletým deťom rovnocenné práva a povinnosti. Otec
však nijakým spôsobom neparticipoval na podaní sťažnosti v mene Maloletých detí,
o podaní sťažnosti v mene Maloletých detí ani len nebol informovaný. Na základe
uvedeného je Otec presvedčený, že právny úkon podania sťažností na Ústavný súd
Slovenskej republiky v mene Maloletých detí nie je platným právnym úkonom... V danom
prípade nedostatok platnosti právneho úkonu, ktorým je podanie sťažnosti v mene
Maloletých detí nemôže zhojiť ani ustanovenie kolízneho opatrovníka Maloletým deťom,
nakoľko ide o rozhodnutie v konaní, ktoré platne ani len nemalo byť začaté (vo vzťahu
k Maloletým deťom).
Vzhľadom na vyššie uvedené má Otec za to, že na základe neplatne uskutočneného
právneho úkonu v mene Maloletých detí nie je možné viesť konanie pred Ústavným súdom
a teda je nevyhnutné sťažnosť podanú v mene Maloletých detí odmietnuť ako sťažnosť
podanú neoprávnenou osobou...
K obsahu samotnej sťažnosti Sťažovateliek je potrebné uviesť, že dôvody, ktoré majú
zakladať porušenie práv Sťažovateliek sú vlastne identické s dôvodmi, ktoré Matka
uvádzala v konaní o nariadenie návratu Maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu a s
ktorými sa súdy v odvolacom, ako aj dovolacom konaní náležité vysporiadali, ako je to
zrejmé aj z jednotlivých súdnych rozhodnutí...
Tvrdenie Sťažovateliek o arbitrárnosti zhodnotenia obvyklého pobytu vo vzťahu
k Maloletým deťom je tak celkom jednoznačne v rovine ich subjektívnej nespokojnosti
s prijatými závermi súdov.. otec musí opätovne konštatovať, že tvrdenia o nerešpektovaní
názoru Maloletých detí v súdnom konaní sú len v tej rovine, že Sťažovateľky nie sú spokojné
so závermi súdov de facto namietajú skutočnosť, že sa súdy nestotožnili s Matkou
predkladanými skutkovými závermi a teda takéto tvrdené porušenie základných práv nie je
možné konštatovať...
Matka, ktorá svojvoľne vytrhla Maloleté deti z prostredia, v ktorom sa narodili,
v ktorom prežili celý svoj doterajší život, v ktorom si od útleho detstva vytvárali svoje
sociálne väzby na okolitú rodinu, resp. v škôlke, v ktorom sa rozprávalo ich materinským
jazykom (francúzštinou), Matka, ktorá odtrhla Maloleté deti od ich vlastného otca, s ktorým
Maloleté deti boli zvyknuté bývať v spoločnej domácnosti, tvrdí, že navrátenie Maloletých
detí je v rozpore s ich záujmami...
K vyššie uvedeným, tvrdeniam Matky o tom, že všeobecné súdy dokonca nesprávne
právne posúdili prejednávanú vec o nariadenie návratu Maloletých detí do krajiny
obvyklého pobytu, keď nepoužili príslušné ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí, či Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 Otec uvádza, že aj v týchto otázkach sa všeobecné súdy s použitím všetkých
relevantných ustanovení náležite vysporiadali (vrátane priamych odkazov na konkrétne
ustanovenia) a o nariadení návratu Maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu
rozhodli so zhodnotením všetkých okolností prejednávanej veci - predovšetkým vo vzťahu
k potenciálnym rizikám, ktoré by mohli byť spojené s navrátením Maloletých detí do
Francúzska, ako aj vo vzťahu k vykonaným opatreniam, ktoré tieto riziká eliminovali... Na
základe uvedeného tak je Otec presvedčený, že ani vo vzťahu k namietanému nezohľadneniu
najlepšieho záujmu Maloletých detí, resp. porušenia práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života Sťažovateliek nie je sťažnosť Sťažovateliek opodstatnená...
Otec (má) za to, že v súčasnosti, kedy takmer jeden celý rok po nadobudnutí
vykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu Maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu exekučný súd toto rozhodnutie nevykonal, trvá zásah do práva Otca na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách. Na základe vyššie uvedeného má Otec za to, že súčasný stav predstavuje aj
flagrantné porušenie práve práva Otca na rešpektovanie súkromného a rodinného života
chránené článkom 8 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, kedy na
základe protiprávneho konania Matky a udržiavania tohto protiprávneho stavu sú mu
upierané jeho rodičovské práva k Maloletým deťom.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak má Otec za to, že trvajúci stav
porušenia jeho práv je Rozhodnutím umelo predlžovaný - a to v rozpore nie len s právami
Otca, ale aj s právami Maloletých detí a touto cestou žiada, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodnutie o odklade vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp.
zn. 1P/123/2011 zo dňa 15.03. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 11 CoP 267/2013 zo dňa 13.08. 2013 zrušil pred rozhodnutím vo veci samej.“
Dňa 22. apríla 2014 ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade
vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3128/14 z 13. marca 2014, otca
sťažovateliek v 2. a 3. rade z 12. marca 2014 a kolízneho opatrovníka z 19. marca 2014 na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom,
aby sa vo veci prijatej sťažnosti sťažovateliek konalo ústne pojednávanie.
V stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade k vyjadreniu otca maloletých
sťažovateliek sa okrem iného uvádza: „nie je možné súhlasiť s tvrdením otca maloletých
detí a to, že sťažnosť podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky bola podaná
neoprávnenou osobou a preto je nevyhnutné ju zamietnuť. Máme zato, že sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou, pričom je potrebné dodať, že otec maloletých detí sa môže
domáhať postavenia vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom...
Pokiaľ ide o judikáty ESLP, ktoré je uvedené vo vyjadrení otca maloletých detí zo
dňa 12. marca 2014, je potrebné dodať, že po riadnom oboznámení sa s uvádzaným
judikátom ESLP v prípade Levadna v. Ukrajina, je potrebné dodať, že pre uvádzanie platnej
judikatúry je potrebné sa touto zaoberať komplexne a nie len vyextrahovať časť textu, ktorý
je vhodný a zapadá do tvrdení otca maloletých detí...“
Právny zástupca sťažovateľky v 1. rade ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá
na ústnom pojednávaní ústavného súdu.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade a predsedu
krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateliek ústavný súd
považoval za potrebné zaujať stanovisko k postaveniu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade
v tomto konaní. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že aj keď sa rozhodnutie o sťažnosti
sťažovateliek môže bezprostredne dotýkať otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, nemôže mu
priznať postavenie vedľajšieho účastníka v tomto konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva
tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastníci konania, konajú však iba sami za seba.
V období po nadobudnutí účinnosti novelizácie zákona o ústavnom súde vykonanej
zákonom č. 226/2000 Z. z. (1. augusta 2000) zákon o ústavnom súde ale už na rozdiel od
iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy,
pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, pričom vzhľadom na citovaný text § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nemožno na tieto účely [na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobe alebo
právnickej osobe, ktorá môže byť predmetným konaním a rozhodnutím ukrátená na svojich
právach, resp. chránených záujmoch (ďalej len „dotknutá osoba“)] primerane použiť ani
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd na tento nedostatok v platnom
a účinnom znení zákona o ústavnom súde vo svojej právno-aplikačnej činnosti reaguje
spravidla tak, že dotknutej osobe dá možnosť vyjadriť sa k sťažnosti, resp. príp. aj podávať
procesné návrhy a následne ich pri svojej rozhodovacej činnosti primerane zohľadňuje.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd bezprostredne po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie zaslal svoje uznesenie č. k. IV. ÚS 100/2014-32 z 19. februára 2014, v ktorom je
reprodukovaná podstatná časť sťažnosti sťažovateliek, na vyjadrenie právnemu zástupcovi
otca sťažovateliek v 2. a 3. rade. Právny zástupca otca sťažovateliek v 2. a 3. rade
vo svojom vyjadrení z 12. marca 2014, ktorého podstatné časti sú citované v časti I tohto
nálezu, v prvom rade namietal, že sťažovateľka v 1. rade nebola oprávnená podať
ústavnému súdu sťažnosť aj v mene maloletých detí, a v jeho ďalšej časti formuloval vecné
výhrady voči námietkam sťažovateliek obsiahnutým v sťažnosti.
Vo vzťahu k námietke právneho zástupcu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, ktorou
spochybňuje oprávnenie sťažovateľky v 1. rade podať sťažnosť aj v mene maloletých
sťažovateliek, ústavný súd konštatuje, že s touto otázkou sa vysporiadal (tak ako v iných
porovnateľných prípadoch; pozri napr. II. ÚS 97/2013) už pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, keď, rešpektujúc skutočnosť, že medzi sťažovateľkou v 1. rade a sťažovateľkami
v 2. a 3. rade môže dôjsť ku kolízii záujmov, ustanovil maloletým sťažovateľkám za
kolízneho právneho zástupcu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, ktorý ich
zastupoval už v konaní pred všeobecnými súdmi, a následne mu umožnil vyjadriť sa
k sťažnosti.
Vecné výhrady právneho zástupcu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade k námietkam
sťažovateliek obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd primerane zohľadnil pri svojom
rozhodovaní.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje
v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku
domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie
umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom
na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez
akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom formulujú k nemu
predovšetkým tieto námietky:
- sťažovateľky v súvislosti s otázkou určenia obvyklého pobytu maloletých detí
namietajú, že krajský súd nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu
a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých
rozhodol (ďalej aj „prvá námietka“),
- krajský súd bez náležitého odôvodnenia zamietol „návrh na vypracovanie
znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu
odlúčenie maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu...“ (ďalej aj „druhá
námietka“),
- neprihliadal na dĺžku času, ktorý maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej
republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby (ďalej aj „tretia
námietka“),
- nezistil názor maloletých sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do
Francúzskej republiky (ďalej aj „štvrtá námietka“),
- pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých
sťažovateliek, krajský súd „nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu“
a neprihliadal na „najlepší záujem dieťaťa“ (ďalej aj „piata námietka“).
Podľa čl. 1 písm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý
návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú
v ňom zadržiavané.
Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje
za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého
území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo
buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo
k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo
zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe
dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo
zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom
zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat
dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po
uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa
preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.
Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa
bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť
o návrat dieťaťa.
Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho
článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak
osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak
zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je
vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú
do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný
príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť,
ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd
dožiadaného štátu.
Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) pri
uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa
dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň
vyspelosti nejaví nevhodné.
Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate.
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že krajský súd pri určovaní obvyklého
pobytu maloletých detí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu
a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých
rozhodol, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu:
«... Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje
dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu
opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací
súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého
pobytu maloletých detí je Francúzsko, kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27. 06. 2010
žili v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia
námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí
v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné
konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvého stupňa
(Francúzska republika ) nie je založené len na tom, že matka maloletých detí ho v priebehu
konania nespochybnila, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania (skutočnosti, že maloleté deti sa vo Francúzsku narodili a až do 27. 06. 2010
žili v spoločnej domácnosti rodičov).
Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje za
neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho
poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne
vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo
k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke
práva k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja
rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po
vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle ustanovení francúzskeho právneho
poriadku (tzn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali tam
obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od francúzskeho ústredného orgánu Direction
des affaires civile set, du sceau, rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja
rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či žijú oddelene, ak sa preukázalo
ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov
maloletých detí vystavených francúzskym štátnym orgánom nepochybné, že E. S. bola
uznaná matkou A. S. a otcom B. M. G. D. dňa 08. 11. 2005 a J. S. bola uznaná matkou A. S.
09. 10. 2006 a otcom B. M. G. D. 1963 dňa 05. 12. 2006. Uvedené znamená, že obaja
rodičia - matka A. S. a otec B. M. G. D. sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči
maloletým deťom E. a J. S. Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania
týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku skutočnosti, že
maloletá E. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. D. D. a maloletá J. v
čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len
to, že podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom
nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe
maloleté nemali na území Slovenskej republiky pred 27. 06. 2010 svoj obvyklý pobyt a obe
sa narodili na území Francúzska. Okolnosť, že matka v priebehu konania o nariadenie
návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa 30. 03. 2011
Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec oboch
maloletých zapísaných pod priezviskom E. D. a J. D. bývalý manžel matky p. D. D., je v
tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto
rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne
informácie, vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území
Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v sfére posúdenia opatrovníckeho práva
aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v rozvodovom konaní vedenom v čase po
narodení E. S. na Okresnom súde v Nice č. rg. 05/06141 sama uviedla, že s manželom p. D.
žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len jedno dieťa K. Matka od
narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu nespochybnila otcovstvo B.
M. G. D. k maloletým deťom, dňa 05. 12. 2010 ho počas priebežného výsluchu pred Štátnou
políciou, jednotkou v BTA Roqueseron súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila
za otca oboch maloletých detí a dňa 15. 12. 2010 podala na Okresný súd Partizánske návrh
na určenie vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom. Postup
Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení
francúzskeho právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti k maloletým
deťom bol v súlade s ust. čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného orgánu Francúzska Direction Affaires civile set
du sceau je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s prihliadnutím k
tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti (čl. 312 - čl. 315
francúzskeho občianskeho zákonníka) korešponduje i s odbornými závermi advokátky D. k
úprave rodičovských práv vo francúzskom občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania
predložil otec maloletých.
V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny
treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že
súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.
V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka
súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom
s deťmi dňa 27. 06. 2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z Francúzska na
územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, „aby si zbalila veci a odišla“. Z vykonaného
dokazovania je nepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných
prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali
kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila
maloletého K. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojim odchodom dňa 23. 06.
2010 požiadala francúzske úrady o priznanie francúzskeho štátneho občianstva, potom
smeruje k oprávnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu
pobytu na Slovensko, tzn. až po 27. 06. 2010. Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo
vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do
pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného domu (otec pobalenie vecí odôvodňoval
maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti matky a detí) a námietkam matky k
nevykonaniu navrhnutého dokazovania výsluchom jej brata a bratranca, s ktorými sa v
auguste 2010 vrátila do Gilette pre svoje veci a veci detí je treba uviesť, že z obsahu ich
čestných prehlásení doložených matkou do spisu vyplýva, že matka si okrem vecí z pivnice
zobrala veci i z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len v prítomnosti otca detí.
Keďže svedkovia by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli preukazovať iné
okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu (keď neboli osobne prítomní v rodinnom dome
a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode matky z Francúzska
dňa 27. 06. 2010), súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh matky
na vykonanie tohto dôkazu.»
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v citovanej
časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s vykonaným dokazovaním i argumentáciou
súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých detí. Relevantnú časť
napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t. j. takú, ktorá by bola založená na právnych
záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel,
preto sa ústavný súd s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.
V nadväznosti na (druhú) námietku sťažovateliek, že krajský súd bez náležitého
odôvodnenia zamietol „návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru detskej
psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenie maloletých detí od sťažovateľky
v prípade ich návratu...“, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia:
„Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku
z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do
krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala,
že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do
neznesiteľnej situácie. Tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd poukazuje na to, že
rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004, až do návratu matky s deťmi dňa
27. 06. 2010 deti trvalé žili vo Francúzsku v rodinnom dome otca, v mieste bydliska
navštevovali predškolské zariadenia a prostredie v ktorom žili a vyrastali, považovali za
svoj domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola
ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného
spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo Francúzsku žila 16 rokov, plynule ovládala
štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými
sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne
chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala. Treba prihliadnuť
i k tomu, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na
Štátnej polícii, jednotke v BTA Roqueseron až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15. 12.
2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci
neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.
Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania vážnu ujmu maloletých detí v zmysle
čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podloženú Správami
zo psychologického vyšetrenia oboch detí PhDr. Ľ. P., klinickým psychológom, nie je možné
nezohľadniť to, že matka odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu
dopadu na psychiku maloletých vyhľadala až v januári 2011, t. j. po siedmich mesiacoch od
opustenia Francúzska v čase, kedy na území Francúzska začalo na podnet otca konanie vo
veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť rodičov s najväčšou
starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený vývoj, zohľadniac
obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom,
ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich spoločnej
domácnosti v Gilette a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre
maloleté deti až do januára 2011 nebolo možné mať tieto matkou tvrdené skutočnosti za
preukázané.
V danom prípade je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že pri
poskytnutí záruk predložených otcom v spolupráci s mestom Gilette týkajúcich sa
zabezpečenia možnosti oddeleného bývania matky a maloletých detí po ich návrate
v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec maloletých, prispievania otca na
výživu maloletých detí, možností maloletých detí navštevovať školské zariadenia a záruk
Francúzskej republiky vyplývajúcich zo Správy Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany
štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej
Ministerstva spravodlivosti Francúzskej republiky zo dňa 08. 03. 2013 týkajúcich sa
možností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky vo výške
920 euro a rodinné prídavky vo výške 127,05 euro, možnosti využitia výchovnej pomoci
pred sudcom špecializovaným na prípady detí, možnosti využitia sociálnej pomoci
prostredníctvom určenej sociálnej pracovníčky a i využitia bezplatnej psychologickej
podpory pre ňu a pre deti je možné konštatovať, že vo vzťahu k maloletým deťom sa
vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate (čl. 11 ods. 4
Nariadenia), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13
písm. b/ Haagskeho dohovoru.“
Zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej spisovej dokumentácie všeobecných súdov vyplýva,
že sťažovateľka v 1. rade opakovanie žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom
z odboru detskej psychológie, ktorý by sa mal v posudku vyjadriť k otázke, či by
nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola spôsobená psychická ujma, resp. či
a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých. Všeobecné súdy na
oboch stupňoch (okresný súd i krajský súd) vykonanie navrhovaného dôkazu zamietli.
Ústavný súd rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,
ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že
ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.
V posudzovanom prípade krajský súd uviedol, že návrh na vykonanie znaleckého
dokazovania zamietol, keďže smeruje k preukázaniu podmienok na možnú aplikáciu
ustanovenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, na ktoré však nie je možné prihliadať pri
splnení predpokladu, že sa v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu
— tak ako v prerokúvanom prípade — preukázalo vykonanie primeraných opatrení na
zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po návrate v súlade s čl. 11 nariadenia.
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu i z predloženej spisovej dokumentácie
ústavný súd zistil, že všeobecné súdy skúmali ako možnú „hrozbu“ alebo „ujmu“, ktorá by
maloletým sťažovateľkám prípadne mohla hroziť po nariadení ich návratu, výlučne
okolnosti týkajúce sa domáceho násilia, z ktorého sťažovateľka v 1. rade obvinila otca
maloletých detí. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka v 1. rade neuniesla dôkazné
bremeno — domáce násilie nebolo v konaní preukázané — a primerané opatrenia
na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate deklarované otcom považoval za adekvátne
(primerané). Ústavný súd v tejto súvislosti ale zistil, že ide prevažne o opatrenia materiálnej
povahy týkajúce sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky
a ich matku, potvrdenia o tom, že sťažovateľka má nárok na dávku zo sociálneho
zabezpečenia, že maloleté sťažovateľky budú mať zabezpečenú školskú dochádzku atď.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd neposkytol právam sťažovateliek
požadovanú ochranu, keď zameral svoju pozornosť výlučne na dokazovanie domáceho
násilia v rodine a opomenul, že ujma, ktorá maloletým sťažovateľkám môže hroziť po
nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie, keď matka avizovala možné
nepriaznivé dôsledky už správami psychológa a opakovane navrhla vykonať k tejto otázke
znalecké dokazovanie.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v porovnateľných veciach,
ako je vec sťažovateliek, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci
X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru.
V konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec
maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu do
Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský súd v Rige potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do Austrálie,
pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky,
v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže
vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený
znalecký posudok odôvodnil Krajský súd v Rige tým, že sa týka merita konania
o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa.
Európsky súd pre ľudské práva najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že dohovor
a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom
rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy
nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie
o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil,
že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení
o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia
vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.
Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka
predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý
signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa
psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo
neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac
merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP
zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej
psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto
tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd
v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo
zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd
pre ľudské práva zdôraznil, že potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených
v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné
preskúmanie takéhoto tvrdenia.
Podľa názoru ústavného súdu sú vo vzťahu k druhej námietke sťažovateliek
aplikovateľné kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. Lotyšsko. Krajský súd
odmietol návrh sťažovateľky v 1. rade na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru
detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy psychológa signalizovali možnosť
vzniku psychickej traumy (ujmy) nariadením návratu maloletých detí do Francúzskej
republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu
záujmu dieťaťa“ mal krajský súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku
psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť
adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom.
Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že druhá námietka sťažovateliek je
opodstatnená a spolu s ďalšími námietkami (k tomu pozri ďalej) signalizuje možný záver
o neprípustnom zásahu krajského súdu do základného práva sťažovateliek podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľky tiež namietajú, že odvolací súd neprihliadal na dĺžku času, ktorý
maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté
rodinné a sociálne väzby. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu
k tejto (tretej) námietke uviedol: „V súvislosti s v odvolaní matky poukazovaním na dĺžku
obdobia, počas ktorého sú maloleté deti na Slovenku, kde sa zadaptovali na nové prostredie
a vytvorili si tu sociálne väzby je treba uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu ani táto
skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí, pretože inak by ktorýkoľvek
rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu
návratu jeho odďaľovaním (použitie rozhodnutia ESĽP z 27. 04. 2010 v prípade Levadna
v. Ukrajina, sťažnosť č. 7354/2010).“
Ústavný súd nespochybňuje názor krajského súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia,
počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej
republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu. V posudzovanom
prípade je ale potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen
samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu
a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi
a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí
a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej
povahy a pod.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v súvislosti s treťou námietkou
sťažovateliek nevyhodnotil dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na
ňu reagoval zjavne len zjednodušenou všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne
skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by „ktorýkoľvek rodič,
ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho
odďaľovaním“, čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania a tiež
možnosť „zneužitia“ tohto inštitútu rodičom — únoscom.
S treťou námietkou súvisí i ďalšia (piata) námietka sťažovateliek, podľa ktorej
krajský súd pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých
sťažovateliek, „nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadal na
„najlepší záujem dieťaťa“.
Cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí,
ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom
zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa.
V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz
častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky
dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa
musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych
okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia
a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného
preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej,
psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk
v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).
Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa
v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13,
resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah
posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné
z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu zohľadnený. Krajský súd nesplnil požiadavku čo najdôslednejšieho
zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho výsledky nezohľadnil pri
posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd na tomto základe
zastáva názor, že aj tretia a piata námietka sťažovateliek sú opodstatnené.
Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že krajský súd nezistil názor maloletých
sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do Francúzskej republiky, krajský súd
v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „K námietkam matky
súvisiacim s hodnotením výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa
dňa 13. 03. 2013 v prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny je treba prisvedčiť úvahe súdu prvého stupňa o tom, že
s prihliadnutím na deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich
otcovi prezentované nielen pred súdom, ale i v priebehu asistovaného styku
prostredníctvom psychológa a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR Partizánske (vyplývajúcich
z listinných dôkazov - Záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je možné oboma deťmi
deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a ich návratu do Francúzska vyhodnotiť za
právne významný z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v
zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES). Vychádzajúc z obsahu
Zápisnice o výsluchu maloletých detí zo dňa 13. 3. 2013 a z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je treba uviesť, že súd prvého stupňa k zhodnoteniu výsluchu
maloletých pristupoval diferencovane, zvážil ich dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú,
ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným skutkovým stavom ho aj
správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa spôsobu realizovaného
výsluchu maloletých detí je treba uviesť, že je právom súdu posúdiť a rozhodnúť, akým
spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu) výsluch maloletých
detí vykoná... V prejednávanom prípade bol obom maloletým deťom na ochranu ich práv
v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom žiadané podklady potrebné
pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaných stykoch otca s maloletými a ktorého zástupca
sa zúčastnil i výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa 13. 03. 2013
v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, že súd prvého stupňa
zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade s právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa 28. 11.
2012, sp. zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou (§ 100 ods. 3
O. s. p.).“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom
súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľkou v 1. rade požadovaným výsluchom
maloletých sťažovateliek. Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecného súdu pri vykonávaní dokazovania
výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo
svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto štvrtou námietkou sťažovateliek nestotožnil.
Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci
krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej
judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa
názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení
skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné
a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto nálezu.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013
a jeho uznesením z 13. augusta 2013
V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Porušenie označených základných práv podľa ústavy podľa tvrdenia sťažovateliek
malo spočívať v „nevykonaní dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania
prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonaní
znaleckého dokazovania“.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje
vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.
Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Za súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať
dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného
hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia
veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto
rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96,
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca
(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo na
kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu
a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický, bod 46).
Ústavný súd v okolnostiach danej veci po preskúmaní spisovej dokumentácie
všeobecných súdov aj v nadväznosti na už formulované závery k štvrtej námietke
sťažovateliek v časti II.1 tohto nálezu dospel k záveru, že v súvislosti s „nevykonaním
dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného
orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonaní znaleckého dokazovania“
nezakladá dôvody na vyslovenie záveru o porušení základných práv sťažovateliek
vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
K uvedenej námietke sťažovateliek ústavný súd uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením
krajského súdu, ktorý v napadnutom uznesení okrem iného uviedol: „Právomoc konať
o veci ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho
vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda
vždy vecou konajúceho súdu (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), a nie účastníkov konania.“
Z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 1 P 123/2011 a krajského súdu sp. zn.
11 CoP 267/2013 ústavný súd nezistil, že by krajský súd obmedzil právo účastníkov
konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, či porušil zásadu rovnosti
účastníkov v konaní pred súdom spôsobom, ktorý by postačoval na to, aby vyslovil, že
základné práva sťažovateliek podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, porušené boli,
a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3
ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným
porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateliek zaručených im čl. 8
dohovoru a čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení
s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie
svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010),
ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd.
Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06,
IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
a zrušením tohto uznesenia (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu) sa
otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou
uvedených práv podoprených ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou
základných práv a slobôd.
Ústavný súd preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013 bolo porušené
základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateliek
aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní v konaní o návrat maloletých
sťažovateliek do krajiny ich obvyklého pobytu, pričom bude viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky v 1. rade, ktoré
jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom
Pecníkom, PhD., MBA.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu
predstavuje sumu 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Úhradu za písomné vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2014 ústavný súd
nepriznal, prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že si ju právny zástupca
sťažovateľky v 1. rade neuplatnil.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky v 1. rade (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014