Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/234/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci maloletých detí : E. S.,

narodená X. a J. S., narodená X., obe štátnej príslušnosti F. a S., zastúpené kolíznym

opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, so sídlom Nám. SNP

151/6, Partizánske, deti rodičov : otec B. D, bytom G., štátny občan F., zastúpený

Mgr. P. B., advokátom v B. a matka : A. S., bývajúca v P., štátna občianka S., zastúpená

JUDr. E. B., advokátkou v P., o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní matky proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp.zn.

t a k t o :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp.zn.

v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. mája

2012 sp.zn. a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 7. novembra 2011

č.k. -296 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením zo 7. novembra 2011 č.k. -296

nariadil návrat maloletej E. S., narodenej X. a J. S., narodenej X. na územie a pod

jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do F. Otec maloletých detí sa zaviazal po návrate

maloletých detí do F. prispievať na výživu matky a maloletých detí sumou 200 € mesačne,

ktoré bude platiť k rukám matky a zabezpečiť a financovať ubytovanie pre matku a maloleté

deti najmenej po dobu 12 mesiacov od doby ich návratu a to prenájom a poplatky spojené

s užívaním bytu v Mestskej ubytovni G.L., nachádzajúcej sa v regióne P.. Vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Štátu náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že maloleté deti S. mali obvyklý pobyt vo F.,

krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. V danom prípade otec nadobudol

opatrovnícke právo zo zákona. Je možné ustáliť, že obaja rodičia, teda aj otec, svoje

2

opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne

zabezpečovali výchovu a potrebu detí, otec zväčša po materiálnej stránke ako živiteľ rodiny,

matka vykonávala osobnú starostlivosť o deti, ktoré boli v útlom veku. Nadobudnutie

opatrovníckeho práva pána B. k maloletej E. a J. jednoznačne a bez pochybností preukazujú

samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva pánom

B. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi F., podľa platnej právnej úpravy štátu, kde sa deti

narodili. Bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí.

V konaní mal súd preukázané, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle

Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí skutočne došlo,

keďže otec v čase odchodu matky s deťmi dňa 27. júna 2010 nevedel, že matka sa nemieni

späť do F. vrátiť. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal a o plánovaní jej

odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril.

V súvislosti s domácim násilím, ktoré malo byť podľa matky na nej páchané zo strany otca

maloletých detí, psychologické vyšetrenie maloletých detí ako dôkaz vyhodnotil ako účelové

a na ten neprihliadal, keď mal za to, že pokiaľ by maloleté deti trpeli vážnym psychologickým

stavom spôsobeným správaním a vplyvom ich otca, matka by pomoc psychológa vyhľadala

bezodkladne po ich premiestnení na Slovensko. Matka maloletých detí nevyhľadala odbornú

pomoc ani vo F. a taktiež sa neobrátila na policajné či sociálne orgány v čase jej pobytu vo F..

Konštatoval, že matka súdu nepredložila žiaden dôkaz, že takéto protiprávne konanie bolo

otcovi maloletých detí preukázané, prípadne že by bolo vznesené obvinenie voči nemu, či

začaté trestné stíhanie. V konaní nevykonal dokazovanie vypočutím navrhovaných svedkov,

blízkych príbuzných zo strany matky, neprihliadol ani na otcom predložené čestné prehlásenia

spolu s prekladmi spoločných známych otca a matky, z ktorých vyplýva, že otec maloletých

detí sa nikdy ani verbálne ani fyzicky násilne voči matke alebo deťom nesprával, pretože

dospel k záveru, že vzhľadom na charakter jednotlivých dôkazov a možnosť spochybnenia ich

dôveryhodnosti by neviedli k preukázaniu dokazovaných skutočností. Zo zisteného

skutkového stavu nemal súd dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému

mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, avšak existenciu domáceho násilia

nemožno vylúčiť, keďže vzťah matky s otcom maloletých detí je poznačený dlhodobými

pretrvávajúcimi konfliktami a preto je možné predpokladať, že ich zotrvanie v spoločnej

domácnosti v ďalšom období nebude pre matku akceptovateľným riešením. Boli vykonané

primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení jednak zo strany otca, ktorý

v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme obecného bytu pre matku a deti v Mestskej

ubytovni G.L. nachádzajúcej sa v regióne P. a zaviazal sa prenájom uvedeného bytu platiť

a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 200 € mesačne najmenej po dobu 12

mesiacov po ich návrate do F.. Uviedol, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek

pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa

(preambula Dohovoru a odôvodnenie čl. 12 a 13, čl. 12, 15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru

Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv

Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pôvodu je

však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenia sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa

v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyžaduje okrem jedinej

výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v čl. 13 a 12

Dohovoru (čl. 13 písm.b/, Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa.

Návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat

k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach

musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach

prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a

vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Je preto potrebné ustanovenia

Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď

ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok

konaniu unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba posudzovať

i s prihliadnutím k tomu, že súd (ktorý má právomoc) musí skúmať otázku opatrovníckeho

práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania,

ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa,

spravidla vyžadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie tohto procesu

v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene

premiestnené, nemôže byť potom v jeho záujme.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 24. apríla 2012 č.k. -370

na odvolanie matky potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého

stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku,

vrátane Nariadenia rady ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru

č. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení

s ustanovením majú prednosť pred vnútroštátnymi

predpismi. Správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu

maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so závermi, ku ktorým dospel sa

plne stotožnil. Je toho názoru, zhodne ako súd prvého stupňa, že krajinou obvyklého pobytu

maloletých detí je F., kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.6.2010 žili v spoločnej

domácnosti rodičov. Opatrovnícke práva k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej

spoločnej domácnosti obaja rodičia. Podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia

otcovstva) k maloletým deťom nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského

právneho poriadku, keďže obe maloleté deti nemajú na území Slovenskej republiky svoj

obvyklý pobyt a obe sa narodili na území F.. Okolnosť, že matka v priebehu konania

o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa 30.3.2011

Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec

maloletých zapísaný pod priezviskom E. D. a J. D., bývalý manžel matky pán D. D., je v tejto

súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu. V rámci výkonu opatrovníckych práv

vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu

s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na

územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo

strany otca nepredložila a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu

prvého stupňa, že jej odchodom s deťmi dňa 27.6.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu

detí z F. na územie Slovenskej republiky. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní

nepreukázala, že návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia

otca na matke nebola preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia

s otcom detí i napriek tomu, že vo F. žila 16 rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny

a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými sa mohla proti

prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne chovanie partnera

až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala. Trestné oznámenie na otca v súvislosti

s domácim násilím podala na Štátnej polícii, jednotka v B. až polroka po návrate na

Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky

vybavované tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.

Zhodne ako prvostupňový súd neprihliadol na správu z psychologického vyšetrenia oboch

detí PhDr. Ľ. P., klinickým psychológom, keď matka i napriek tvrdenému vážnemu dopadu

na psychiku maloletých vyhľadala odbornú pomoc až v januári 2011, t.j. po siedmich

mesiacoch od opustenia F. v čase, kedy na území F. začalo na podnet otca konanie vo veci

rodičovských práv k maloletým deťom. Poukázal na zmysel a cieľ Dohovoru ako aj

Nariadenia, ktoré sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje (okrem výnimky spočívajúcej

v určitých presne stanovených prípadoch vyjadrených v čl. 13 Dohovoru) vždy návrat

dieťaťa. Zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že pri poskytnutí záruk predložených

otcom v spolupráci s Mestom G. týkajúcich sa zabezpečenia oddeleného bývania matky

a maloletých detí po ich návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec

maloletých detí, prispievanie otca na výživu maloletých detí, možnosť maloletých detí

navštevovať školské zariadenia a možnosti matky poberať v krajine obvyklého pobytu

maloletých sociálne dávky vo výške cca 1 300 € mesačne je možné konštatovať, že vo vzťahu

k maloletým deťom sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate

(čl. 11 ods. 4 Nariadenia), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa

podľa čl. 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru.

Uznesením z 18. mája 2012 č.k. -379 Krajský súd v Bratislave opravil

uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. apríla 2011 č.k. -370

v dátume vyhlásenia na str. 15 tak, že správne má znieť 24. apríla 2012. Odôvodnil to chybou

v písaní a opravu vykonal v súlade s ustanovením Štátu náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí, ktorého

prípustnosť odvodzovala z ustanovenia Odňatie možnosti konať pred

súdom videla v tom, že v konaní neboli vykonané všetky ňou navrhované dôkazy, ktoré boli

nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu

maloletých v súlade s čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí. Jedná sa predovšetkým o výsluch maloletého K., syna matky a posúdenie

psychologického stavu maloletých detí ako aj vplyv prípadného návratu na ich psychiku.

Súdy tak vôbec neprihliadli na zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu detí, na ktorú sami

poukázali a ktorú okrem Dohovoru a Nariadenia zakotvujú aj ďalšie všeobecné záväzné

právne predpisy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pokiaľ súdy správy

z psychologických vyšetrení maloletých predložené matkou poukazujúce na prítomnosť

domáceho násilia v rodine a nevhodnosť ich navrátenia do F. považovali za účelové,

rešpektujúc spomínanú zásadu a citované právne predpisy ako aj povinnosť vychádzať z čo

najstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu veci, mali sami nariadiť znalecké dokazovanie

psychologickým vyšetrením detí, ktoré by jednoznačne potvrdilo, resp. vyvrátilo skutočnosti

tvrdené matkou maloletých detí. Dovolaním napadnuté rozhodnutie je taktiež v rozpore

so samotným Dohovorom, nakoľko navrátenie maloletých detí do F. po dvoch rokoch ich

pobytu na území Slovenska sa prieči samotnému zmyslu, účelu a cieľu Dohovoru, ktorým je

zabezpečiť okamžitý návrat detí. Dlhodobým pobytom maloletých na území Slovenska ako aj

s poukazom na pevnosť rodinných väzieb (predovšetkým k starým rodičom a bratovi K.)

začlenenie do domáceho, sociálneho i školského, resp. predškolského prostredia ako aj

skutočnosť, že už takmer zabudli rozprávať po F., maloleté nepochybne nadobudli nový

obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň

žiadala, aby pred rozhodovaním súd v zmysle odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní.

Otec maloletých detí navrhol dovolanie matky zamietnuť ako nedôvodné.

Matka maloletých detí vo svojom vyjadrení zo dňa 22.11.2012 ďalej uviedla, že

zotrváva na svojom tvrdení, že v dôsledku konania súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým, že súdy nevyslúchli maloleté deti ako aj maloletého K., ktoré by buď potvrdili

alebo vyvrátili tvrdenia o domácom násilí, keďže tieto osoby boli priamymi svedkami

jednotlivých udalostí.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236

a nasl. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je takýto opravný prostriedok

prípustný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie matky maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu (F.).

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm.c/) na zaujatie stanoviska ( ). Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie v zmysle § 239

proti nemu prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou, či konanie v tejto veci nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ (t.j., či v danej

veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v § 237 písm.a/ až e/ a g/

neboli v dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto

prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Matka maloletých detí namietala vadu konania podľa , t.j. odňatie

jej možnosti konať pred súdom postupom súdov spočívajúcu nevykonaním dokazovania

výsluchom maloletých detí a maloletého K. týkajúcich sa domáceho násilia.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon

priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. ,

, .

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ).

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí

byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad

skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Rozhodnutiu súdu vo veci samej teda musí predchádzať činnosť súdu zameraná

na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, t.j. dokazovanie zodpovedajúce garanciám

spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach (v kontexte danej veci v súlade s Dohovorom)

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,

aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej

odporca (Komanický c/a Slovenská republika rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo

na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutia

súdu a vyjadriť sa k nim.

Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť predkladať

alebo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení (Dombobeheer B.V. c/a Holandsko

z 27. októbra 1993).

Na základe zásady kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať

predovšetkým z výsledkov konfrontácií strán v spore, z ktorých každá musí mať možnosť

vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej

argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady vymedzil Európsky súd pre ľudské

práva v mnohých svojich rozhodnutiach tak, že jedným z prvkov spravodlivého procesu

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je jeho kontradiktórny charakter (Mantovanelli c/a F.

z 18.3.1997).

Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia súdy

vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať

návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené

natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba

z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom

prípade ide o otca maloletých detí), ale aby aj druhej strane (maloletým deťom a ich matke)

bola poskytnutá súdna ochrana spočívajúca vo vytvorení podmienok na uplatnenie

základných práv a slobôd. Z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú

republiku vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa

každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto Dohovorom

(). Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môže jeho názor zisťovať, ak je

s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen jeho

výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej

ochrany detí. Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa

v konaní zvolí. Zo spisu mal dovolací súd za preukázané, že súdy síce zisťovali názor

maloletých detí prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí (správa

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske zo dňa 18.8.2011 na č.l. 68), zo záverov

ktorej vyplýva, s poukazom na psychologické vyšetrenie oboch maloletých detí, že pri návrate

detí do krajiny obvyklého pobytu budú tieto vystavené stresovej a psychicky náročnej situácii,

10

ktorá im môže spôsobiť nenapraviteľnú ujmu na ich psychickom zdraví a ďalšom riadnom

vývine, ktorou skutočnosťou sa však súdy bližšie nezaoberali s odôvodnením, že ide

o účelové tvrdenie, na ktoré neprihliadli.

Podľa ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné

s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor

prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom

maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu

maloletého dieťaťa.

V čl. 12 Dohovoru je upravená povinnosť zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa

nachádza, nariadiť okamžite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ak bolo dieťa

neoprávnene premiestnené alebo zadržané a v deň začatia konania pred justičným alebo

správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka. Rovnako sa nariadi tento

návrat aj vtedy, keď sa konanie začalo po uplynutí uvedenej lehoty, okrem prípadu, že sa

preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

V čl. 13 Dohovoru je upravené možnosť zmluvného štátu nenariadiť návrat dieťaťa

v taxatívne uvedených prípadoch (napr. že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa

vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie).

Jedným z dôvodov, pre ktorý môže zmluvný štát odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu, je aj nesúhlas dieťaťa s návratom. Musí však ísť o dieťa, ktoré dosiahlo

vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností

uvedených v čl. 13 Dohovoru justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie

o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu

obvyklého pobytu dieťaťa.

So zreteľom na uvedené bude v ďalšom konaní úlohou súdu prvého stupňa maloleté

deti ako účastníkov konania vypočuť. V zmysle Dohovoru o právach dieťaťa bude súd

povinný postupovať diferencovane s ohľadom na rozumovú schopnosť maloletých vnímať

priebeh konania. Názor maloletých detí môže byť pre posúdenie rozhodujúcich skutočností

relevantný, avšak súd musí v každom jednotlivom prípade citlivo zvážiť dosah ich výpovede,

najmä s ohľadom na ich vek, rozumovú ale i emocionálnu vyspelosť. V predmetnej veci zistí

11

súd názor maloletých detí buď prostredníctvom ustanoveného zástupcu maloletých (kolízneho

opatrovníka, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately) alebo samostatným

výsluchom maloletých detí a to buď v prítomnosti rodičov alebo v neprítomnosti rodičov.

Ktorý konkrétny prostriedok na zabezpečenie názoru maloletých detí súd v predmetnej veci

zvolí, bude závisieť od všetkých ním posúdených okolností prípadu. Po posúdení, ako už bolo

vyššie uvedené, s ohľadom na vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť maloletých detí

vyjadriť samostatne svoj názor (či už priamo alebo prostredníctvom orgánu) súd zváži, či

na ich názor prihliadne. Zároveň vezme zreteľ i na všetky ďalšie vykonané dôkazy

a skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, ktoré vyhodnotí jednotlivo a v ich vzájomnej

súvislosti. Na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne predpisy, Dohovor, ktorým je

Slovenská republika viazaná a ktorý má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Zároveň bude

jeho úlohou venovať zvýšenú pozornosť odôvodneniu svojho rozhodnutia tak, aby bolo

presvedčivé, t.j. aby z neho bolo pre oboch rodičov zrejmé, že bolo rozhodnuté v záujme ich

maloletých detí v súlade s ich právami dieťaťa, ktoré budú tiež rešpektovať, uvedomia si, že

samé maloleté deti to majú o to ťažšie, že sú deťmi rodičov, z ktorých každý je občanom

iného štátu a že oveľa dôležitejší, ako autoritatívne rozhodnutie štátneho orgánu, je ich

rodičovský prístup, rešpektujúci práva svojich detí.

Nevypočutie maloletých detí ako účastníkov konania hoci aj prostredníctvom

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí je postup, ktorým im bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto procesnou vadou nemôže byť považované

za správne.

Z uvedených dôvodov dovolací súd zrušil rozhodnutia odvolacieho ako aj

prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3

) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti ďalších námietok dovolateľky.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2012

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová