Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/381/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci o návrat maloletých detí

E. S., narodenej X. a J. S., narodenej X., štátna príslušnosť F.., do krajiny obvyklého

pobytu, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

Partizánske, so sídlom Nám. SNP 151/6, deti rodičov : otec B., bývajúci G., štátny občan F.,

zastúpený F. a matka : A. S., bývajúca v P., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená

JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA – advokát so sídlom v B., o návrat maloletých detí do

krajiny obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta

2013 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Dňa 27. júna 2011 bol na Okresný súd Bratislava I doručený návrh otca maloletých

detí na nariadenie návratu maloletej E. S. a J. S. na územie krajiny ich obvyklého pobytu do

F.. Návrh otec maloletých detí odôvodnil tým, ţe tieto sa narodili z partnerského vzťahu

rodičov vo F. v meste G., ţili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome otca v G.. V

spoluţití rodičov postupne od februára 2010 narastali nezhody, vznikali hádky, ktoré

nedokázali riešiť. Matka s maloletými deťmi dňa 27. júna 2010 odcestovala na Slovensko na

prázdniny, pričom sa v auguste 2010 mala s deťmi vrátiť späť do F.. Matka sa však do F.

vrátila bez detí, vzala si osobné veci za prítomnosti svojho brata a bratranca. Matka sa

s maloletými deťmi odmietla vrátiť späť do F.. Maloleté deti boli matkou premiestnené na

územie Slovenskej republiky, kde sú do dnešného dňa matkou neoprávnene zadrţiavané.

Matka svojím konaním znemoţnila otcovi výkon jeho zákonných rodičovských práv

2

a povinností. Otec v návrhu poukázal na o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom, na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES)

č. 1347/2000, na ustanovenie Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980 publikovaného v Oznámení Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. (ďalej len „“), na

ods. 2 a ods. 5 .

Okresný súd Bratislava I uznesením (v poradí druhým) z 15. marca 2013 č.k.

-669 nariadil návrat maloletých detí E. S., narodenej X. a J. S., narodenej X. do

krajiny ich obvyklého pobytu do F.. Nariadil matke A. S., nar. X. bytom N., aby vrátila

maloletú E. S., nar. X. a J. S., nar. X. do F. do troch dní od doručenia tohto uznesenia.

V prípade, ţe matka maloleté deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie F.

nevráti, je otec maloletých detí B. po uplynutí tejto lehoty maloletú E. S. a J. S. prevziať za

účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých detí na územie F. Štátu náhradu

trov konania nepriznal. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe mal v konaní

jednoznačne za preukázané, ţe maloleté deti S. mali obvyklý pobyt vo F., kde sa narodili

a vyrastali nepretrţite aţ do júna 2010, kedy matka s deťmi vycestovala počas letných

prázdnin na Slovensko. Krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. Dospel k záveru,

ţe opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a ţe matka maloleté deti od augusta 2010

neoprávnene zadrţiava na území Slovenskej republiky bez súhlasu otca alebo príslušného

súdu. Osobnú starostlivosť o maloleté deti vykonáva matka, ktorá býva u svojich rodičov v P.

v rodičovskom dome. Maloleté deti sú zdravé, staršia E. navštevuje základnú školu a mladšia

predškolské zariadenie, deti navštevujú mimoškolské aktivity, majú kladné hodnotenia od

triednych učiteľov, E. dosahuje výborný prospech. Otec matke posiela na výţivu detí 100 €

mesačne, o stretnutia s deťmi prejavuje po celý čas pobytu detí na území SR záujem, deti

osobne navštevoval. Matka uviedla, ţe je dlhodobo práceneschopná, o čom potvrdenie alebo

lekársku správu o jej zdravotnom stave nepredloţila. Aj napriek skutočnosti, ţe sa maloleté

deti od augusta 2010 zdrţiavajú na území Slovenskej republiky, súd nemôţe prihliadnuť k

argumentom matky o ich súčasnej prosperite a vybudovaní sociálnych väzieb s rodinou

matky na Slovensku, keďţe tento stav vznikol v dôsledku protiprávneho konania matky tým,

ţe obidve maloleté deti neoprávnene zadrţiava na území Slovenskej republiky, čím fakticky

3

pozbavila výkonu opatrovníckych práv druhého rodiča. V konaní nevykonal dokazovanie

výsluchom matkou navrhovaného svedka jej maloletého syna K.. Taktieţ zamietol návrh

matky na nariadenie znaleckého dokazovania na zistenie názoru maloletých detí. Neprihliadol

ani na otcom predloţené čestné prehlásenia spoločných rodinných známych, z ktorých

vyplýva, ţe otec maloletých detí sa nikdy ani verbálne ani fyzicky násilne voči matke alebo

deťom nesprával. Vo vzťahu k týmto navrhovaným dôkazom zaujal názor, ţe vzhľadom na

charakter jednotlivých dôkazov a moţnosť spochybnenia ich dôveryhodnosti, tieto by neviedli

k objektívnemu preukázaniu konkrétnych skutočností. Je názoru, ţe nariadenie znaleckého

dokazovania v prejednávanej veci by presahovalo rámec dokazovania vykonávaného v konaní

o návrat, keďţe prvoradou úlohou súdu v tomto konaní je skúmanie podmienok nariadenia

návratu podľa ustanovení a Nariadenia Rady ES, a nie vzťahy medzi rodičmi

a deťmi, posudzovanie ich rodičovských kompetencií a uţ vôbec nie následky vzniknuté

dôsledkom protiprávneho konania jedného z rodičov. Výsluch maloletých detí, ktoré vykonal

na základe uznesenia najvyššieho súdu ako aj jeho závery nemohol vyhodnotiť vzhľadom na

jeho priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľne právne

významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. Deťmi deklarovaný ambivalentný postoj

k otcovi a k ich návratu do F. vyhodnotil ako následok konania matky a jej najbliţších

príbuzných, s ktorými deti toho času uţ dlhodobo ţijú v jednej domácnosti. Keďţe obe

maloleté deti majú od júna 2010 práve z rozhodnutia matky a jej rodiny obmedzený kontakt

s otcom, táto okolnosť mala a má nevyhnutne za následok narušenie citových väzieb detí

s otcom, ako aj ich prirodzený rozvoj. Reakcie a postoje maloletých detí vyhodnotil ako

následok ich odlúčenia od otca v ich útlom veku, ich vyňatie z prirodzeného prostredia

v ktorom vyrastali a tým pretrhnutie sociálnych väzieb vo F. v kombinácii k odmietaným

postojom matky k osobe otca a návratu detí do F. ako krajiny ich obvyklého pobytu. Deťmi

neprirodzene aţ kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi prezentované ako

pred súdom tak aj v rámci asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych

pracovníkov ÚPSVaR Partizánske posúdil ako následok postoja a správania matky, čo pre

rozhodnutie vo veci samej nemohol vyhodnotiť za právne významné z hľadiska potreby

posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle a

Nariadenia Rady (ES). Z takto zisteného skutkového stavu nemal dostatočne preukázané

skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka podľa jej tvrdení v čase spoluţitia zo

strany otca vystavená. Ustálil, ţe vzťah otca a matky je poznačený dlhodobými

pretrvávajúcimi konfliktami a návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu vzhľadom

na preukázanú citovú viazanosť detí na matku a ambivalentný prístup k ich otcovi, by mohol

deti vystaviť určitej duševnej ujme alebo ich inak priviesť do neznesiteľnej situácie, preto

v ďalšom skúmal, či bolo preukázané, ţe sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany detí po ich vrátení v sprievode matky v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia (ES) č.

2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č.

1347/2000. Tento právny predpis ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym

a v zmysle jeho ustanovení súd nemôţe odmietnuť vrátiť dieťa podľa

písm.b/ Haagskeho , ak sa preukáţe, ţe sa vykonali primerané opatrenia na

zabezpečenia ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Konštatuje, ţe má povinnosť pri svojom

rozhodnutí zohľadniť nielen text ale tieţ Nariadenia Rady ES, tzv. „Brusel II bis“,

ktorého vzťah k je komplementárny, t.j. v rámci Európskej únie sa prednostne

pouţije „Brusel II bis“ pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj .

Otec sa zaviazal matke a maloletým deťom po návrate zabezpečiť bývanie na základe

zmluvy o prenájme nehnuteľnosti z 19.2.2013 s prenajímateľom Radnice v G. v prospech

matky a maloletých detí na 3 roky s povinnosťou platiť nájomné zo strany otca na adrese X.,

F. (potvrdenie od starostu mesta G.). Otec súdu predloţil potvrdenie banky X. o otvorení

osobného účtu v prospech pani A. S. s vkladom 2 400 € a jej splnomocnenie na mesačný

výber 200 € počas 12 mesiacov s tým, ţe otec sa zaväzuje, ţe nevykoná ţiadnu transakciu na

predmetnom účte počas 20 mesiacov. Otec predloţil tri potvrdenia od leteckej spoločnosti

Lufthansa na tri letenky zakúpené 20.2.2013 v rôznych cenách z V. na letisko v N., ktoré sú

platné počas 12 mesiacov od pôvodného dňa odletu 15.3.2013 na meno matky a dvoch

maloletých detí, ako aj faktúra na uhradenie sumy 100 € preukazujúcu zabezpečenie dopravy

matky a maloletých detí na letisko V.. Zo Správy Riaditeľstva civilných záleţitostí a ochrany

štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej

Ministerstva spravodlivosti F. zo dňa 8.3.2013 vyplýva, ţe matka v prípade návratu do G.

v kraji A. sa môţe obrátiť na sociálnu pracovníčku S. D., ktorá je zamestnaná v krajskom

solidárnom dome v meste C. – kontaktné údaje A.C., telefón X.. Sociálna pracovníčka bola

informovaná o celom prípade a matka sa môţe zastaviť v jej kancelárii kaţdý utorok od 9.00

hod. do 12.00 hod., alebo v inom čase po predchádzajúcom telefonickom . Matka

môţe byť zdarma sledovaná psychológom alebo pedagogickým pracovníkom. O túto pomoc

môţe matka kedykoľvek poţiadať. Pokiaľ matka bude ţiadať zabezpečenie detí

v nebezpečenstve, je to dôvod na začatie konania o výchovnej pomoci pred sudcom

špecializovaným na prípady detí, pre ktoré môţe byť konanie začaté aj na ţiadosť

prokurátora. V danom prípade je kompetentný sudca pre deti Okresného súdu v N. – adresa

P.N., telefón X.. V prípade návratu do A. bude kancelária medzinárodnej vzájomnej pomoci

v občianskoprávnych a obchodných veciach môcť na základe čl. 55 Nariadenia Rady (ES) na

ţiadosť slovenského centrálneho úradu informovať prokurátora o tomto návrate a poţiadať ho

o vyhodnotenie, či po prešetrení veci sa mu zdá nevyhnutné začať konanie pred sudcom pre

deti. Správa obsahuje aj potvrdenie prenájmu bytu zo strany otca, ktorý je vo vlastníctve

Radnice v G. v prospech matky a detí spolu s potvrdením financovania nájmu na tri roky

a popisom uvedenej nehnuteľnosti kde je uvedené, ţe daná nehnuteľnosť po sociálnej

a technickej stránke zodpovedá primeranému bývaniu a výchove maloletých detí. Matka má

nárok na dávku sociálneho zabezpečenia vo výške 920 € a nárok na rodinné prídavky na dve

deti 127,05 €. Matka má moţnosť na bezplatnú psychologickú podporu v zdravotno-

psychologickom centre pre dospelých C.N., telefón X., pre deti nepretrţitá sluţba v S.N.,

telefón X.. Matka sa môţe v kaţdom prípade obrátiť na S.C., telefón X..

Povaţuje za potrebné uviesť, ţe najdôleţitejšou zásadou, ktorou sa bez akýchkoľvek

pochybností riadi a Nariadenie je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa

(Preambula a odôvodnenie a 13, , 15 a 23 Nariadenia

Organizácie spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv

Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je

však zrejmé, ţe a Nariadenie sú zaloţené na zásade, ţe najlepší záujem dieťaťa

v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadrţania vyţaduje okrem jedinej

výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených čl. 13 a 20

(/ v spojení s Nariadenia), vţdy návrat dieťaťa.

K uvedenému je treba uviesť, ţe návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu

neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu,

keďţe o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého

rozhodovania o týchto otázkach prináleţí, pričom zohľadní všetky emocionálne,

psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší

záujem dieťaťa. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné ustanovenia Nariadenia a

vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keďţe ich základným cieľom

nie je ochrana faktického ani právneho dôsledku konania unášajúceho rodiča.

Dospel k záveru, ţe takto boli preukázateľne vykonané primerané opatrenia tak zo

strany otca ako aj zo strany štátnych orgánov F. v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 na zabezpečenie dostatočnej ochrany detí po ich návrate. Maloleté deti prijatými

6

a vykonanými opatreniami majú zabezpečený bezpečný návrat spolu so svojou matkou, ktorá

nemá jazykovú bariéru, vo F. ţila 16 rokov (rozvodové konanie prebiehalo pred justičnými

orgánmi F.), môţe po návrate do F., krajiny Európskej únie, vyuţiť príslušné zákonné

inštitúty na zabezpečenie či uţ ochrany, prípadne výţivy detí či nej samotnej, má moţnosť

opäť poberať dávky tak, ako pred odchodom, či zamestnať sa, spolu s maloletými deťmi majú

vytvorené primerané bytové podmienky a maloleté deti majú zabezpečenú povinnú školskú

dochádzku.

Takto vykonaným dokazovaním nezistil ţiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca

nemohol vyhovieť, a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu,

aby tak zabezpečil pôvodný stav pred ich neoprávneným zadrţiavaním na území Slovenskej

republiky.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 13. augusta

2013 č.k. -760 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, ţe ţiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia

odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí E. a J. S. do krajiny

obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe

dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj

dostatočne odôvodnil.

Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil

v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesného a právneho ţiadne vady majúce za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke sa

stotoţnil s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa, v ktorom podrobne

zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka čiastočne

zopakovala v odvolaní podanom proti rozhodnutiu; z uvedeného dôvodu osvojac si dôvody

rozhodnutia vyuţil moţnosť danú mu ustanovením na vypracovanie tzv.

skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného

vyporiadania sa s odvolacími námietkami konštatoval, ţe v danej veci, predmetom ktorej je

nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu súd prvého stupňa správne

postupoval v zmysle právnych predpisov, záväzných pre Slovenskú republiku vrátane

Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a č.

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení

s ustanovením majú prednosť pred vnútroštátnymi

predpismi, čo znamená, ţe súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom

je pritom zabezpečiť okamţitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do

niektorého iného štátu alebo sú v ňom zadrţiavané. Súd prvého stupňa v tomto konaní

v zmysle správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého

pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom, ku ktorému

dospel sa plne stotoţňuje. Zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, ţe krajina obvyklého

pobytu maloletých detí je F., kde sa maloleté deti narodili a kde aţ do 27.6.2010 ţili

v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka

matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí v odôvodnení

písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je moţné konštatovať, ţe

ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvého stupňa (F. republika) nie je

zaloţené len na tom, ţe matka maloletých detí ho v priebehu konania nespochybnila, ale i na

skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (skutočnosti, ţe maloleté

deti sa vo F. narodili a aţ do 27.6.2010 ţili v spoločnej domácnosti rodičov). Dospel

k rovnakému záveru, ţe opatrovnícke práva k obom maloletým deťom vykonávali

v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo

skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle

ustanovení F. právneho poriadku (tzn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti

narodili a mali tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra

pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeţe od F. ústredného orgánu Direction des

affaires civile set, du sceau, rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez

ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či ţijú oddelene ak sa preukázalo ich rodičovstvo

k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov maloletých detí

vystavených F. štátnym orgánom nepochybné, ţe E. S., nar. X. bola uznaná matkou A. S.

30.5.2005 a otcom B., nar. X. dňa 8.11.2005 a J. S., nar. X. bola uznaná matkou A. S.

9.10.2006 a otcom B., nar. X. dňa 5.12.2006. Uvedené znamená, ţe obaja rodičia matka A. S.

a otec B., nar. X. sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom E. a J. S..

Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania, týkajúce sa právneho

posúdenia otcovstva k maloletým deťom uviedol, ţe podmienky rodičovskej zodpovednosti

(vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je moţné v danom prípade posudzovať

podľa slovenského právneho poriadku, keďţe obe maloleté nemali na území Slovenskej

republiky pred 27.6.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území F.. Okolnosť, ţe

matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predloţila aj slovenské rodné

listy vydané dňa 30.3.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v

ktorých je ako otec maloletých zapísaný pod priezviskom E. D. a J. D. bývalý manţel matky

pán D. D., je v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania

vyplýva, ţe tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnym orgánom Slovenskej

republiky nesprávne informácie vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu

na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v smere posúdenia

opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďţe matka v rozvodovom

konaní vedenom v čase po narodení E. S. na Okresnom súde v N. č. Rg X. sama uviedla, ţe v

manţelstve s pánom D. ţila od apríla 2004 oddelene a z manţelstva sa narodilo len jedno

dieťa K., nar. X.. Matka od narodenia detí aţ do začatia konania o nariadení ich

návratu nespochybnila otcovstvo B. k maloletým deťom, dňa 5.12.2010 ho počas

priebeţného výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou v BTA R. súvisiaceho

s oznámením o domácom násilí označila za otca oboch maloletých detí a dňa 15.12.2010

podala na Okresný súd Partizánske návrh na určenie vyţivovacej povinnosti označeného otca

k obom maloletým deťom. Postup Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováţeniu si

stanoviska k výkladu ustanovenia F. právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej

zodpovednosti k maloletým deťom bol v súlade s ustanovením

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovaním maloletých detí do inej krajiny

treba povaţovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, ţe

súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.

V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredloţila a pokiaľ matka súhlas

od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, ţe jej odchodom s deťmi dňa

27.6.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z F. na územie Slovenskej republiky.

Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať ani matkou tvrdené

vyhlásenie otca „aby si zbalila veci a odišla“. Vykonaným dokazovaním je nepochybne

preukázané, ţe dlhodobejší pobyt matky s deťmi na Slovensku počas letných prázdnin bol aj

v minulosti beţným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udrţiavali kontakt s príbuznými

zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého K. zo školy,

ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojím odchodom dňa 23.6.2010 poţiadala F. úrady

9

o priznanie F. štátneho občianstva, potom smerujú k oprávnenej úvahe o tom, ţe matka sa

rozhodla zostať na Slovensku aţ v priebehu pobytu na Slovensku, tzn. aţ po 27.6.2010.

Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas

neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného

domu (otec pobalenie vecí odôvodňoval maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti

matky a detí) a námietka matky nevykonaním navrhnutého dokazovania výsluchom jej

brata a bratranca, s ktorými sa v auguste 2010 vrátila do G. pre svoje veci a veci detí je treba

uviesť, ţe z obsahu ich čestných prehlásení doloţených matkou do spisu vyplýva, ţe matka si

okrem vecí z pivnice zobrala aj veci z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len

v prítomnosti otca detí. Keďţe svedkovia by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli

preukazovať iné okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu (keď neboli osobne prítomní

v rodinnom dome a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode

matky z F. dňa 27.6.2010) súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh

matky na vykonanie tohto dôkazu.

Súd prvého stupňa správne posúdil aj / ako výnimku

z , ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do

krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala,

ţe návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak priviedol do

neznesiteľnej situácie. Rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004 aţ do návratu

matky s deťmi dňa 27.6.2010. Deti trvalo ţili vo F. v rodinnom dome otca, v mieste bydliska

navštevovali predškolské zariadenia a prostredie, v ktorom ţili a vyrastali povaţovali za svoj

domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola ani

podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného

spoluţitia s otcom detí i napriek tomu, ţe vo F. ţila 16 rokov, plynulo ovládala štátny jazyk

krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými moţnosťami, ktorými sa mohla proti

prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne konanie partnera

aţ do decembra 2010 neoznámila a pomoc neţiadala. Trestné oznámenie na otca v súvislosti

s domácim násilím podala na Štátnej polícii, jednotke v BTA R. aţ pol roka po návrate na

Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, ţe po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené

tak, ţe vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.

Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania váţnu ujmu maloletých detí v zmysle

/ preukazovala obavou maloletých detí z otca podloţených

správami z psychologického vyšetrenia oboch detí PhDr. Ľ. P., klinickým

10

psychológom, nie je moţné nezohľadniť to, ţe matka odbornú pomoc pre maloleté deti

i napriek tvrdenému váţnemu dopadu na psychiku maloletých vyhľadala aţ v januári 2011,

t.j. po siedmich mesiacoch od opustenia F. v čase, kedy na území F. začalo na podnet otca

konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť

rodičov s najväčšou starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený

vývoj, zohľadniac obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny

doloţených otcom, ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich

spoločnej domácnosti v G. a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre

maloleté deti aţ do januára 2011 nebolo moţné mať, tieto matkou tvrdené skutočnosti za

preukázané.

Zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, ţe pri poskytnutí záruk predloţených

otcom v spolupráci s mestom G. týkajúcich sa zabezpečenia moţností oddeleného bývania

matky a maloletých detí po ich návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať

otec maloletých, prispievanie otca na výţivu maloletých detí, moţnosti maloletých detí

navštevovať školské zariadenia a záruk F. vyplývajúcej zo Správy Riaditeľstva

civilných záleţitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce

v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti F.F. zo dňa 8.3.2013

týkajúcich sa moţností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky

vo výške 920 € a rodinné prídavky vo výške 127,05 €, moţnosti vyuţitia výchovnej pomoci

pred sudcom špecializovaným na prípady detí, moţností vyuţitia sociálnej pomoci

prostredníctvom určenej sociálnej pracovníčky a i vyuţitia bezplatnej psychologickej

podpory pre ňu a pre deti je moţné konštatovať, ţe vo vzťahu k maloletým deťom sa vykonali

primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate (čl. 11 ods. 4 Nariadenia), pri

preukázaní ktorých nie je moţné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm.b/ Haagskeho

.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového

súdu uvádza, ţe vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo

vytvárať na základe starostlivého uváţenia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj

v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom

prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným

i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň

správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil, z odôvodnenia rozhodnutia

presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou

11

k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú aj skutkový nález súdu.

K hodnoteniu výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa dňa

13.3.2013 v prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa Úradu práce sociálnych vecí

a rodiny je treba prisvedčiť úvahe súdu prvého stupňa o tom, ţe s prihliadnutím na deťmi

neprirodzene aţ kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi prezentované nielen

pred súdom ale i v priebehu asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych

pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Partizánske (vyplývajúcich z listinných

dôkazov – záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je moţné oboma deťmi deklarovaný

ambivalentný postoj k otcovi a ich návratu do F. vyhodnotiť za právne významný z hľadiska

potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle a

ods. 4 Nariadenia rady (ES). Vychádzajúc z obsahu zápisnice o výsluchu maloletých detí zo

dňa 13.3.2013 a z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia treba uviesť, ţe súd prvého

stupňa k zhodnoteniu výsluchu maloletých pristupoval diferencovane, zváţil ich dosah najmä

s ohľadom na vek, rozumovú ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným

skutkovým stavom ho aj správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa

spôsobu realizovaného výsluchu maloletých detí je treba uviesť, ţe je právom súdu posúdiť

a rozhodnúť, akým spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu)

výsluch maloletých detí vykoná.

Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou navrhnutého

dokazovania zaoberajúceho sa otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky v prípade

ich návratu do F. a objasnenia prípadnej miery negatívneho dopadu nariadeného návratu do F.

uviedol, ţe citované predpisy neustanovujú ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záleţitostí sa ponecháva na príslušné

zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné

a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Posúdenie návrhu účastníkov na

vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci

dokazovania vykonané, je teda vţdy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania.

V súvislosti s týmto dôkazným návrhom matky, ktorého vykonanie súd prvého stupňa

zamietol uviedol, ţe tento smeruje k preukázaniu podmienok na moţnú aplikáciu ustanovenia

/ , na ktoré však nie je moţné prihliadať pri splnení predpokladu, ţe sa

v konaní o nariadenie návratu preukázalo (tak, ako v tomto konaní) vykonanie primeraných

opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po jeho návrate (čl. 11 ods. 4

12

Nariadenia). Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel

konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj

odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre

právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.

Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky o tom, ţe súd prvého stupňa

porušil základné právo maloletých detí na súdnu ochranu, keď nezistil názor maloletých detí

prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu

do F.F.. V tejto súvislosti poukázal na právo súdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe vykonania

dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami (viď odôvodnenie predchádzajúceho

odstavca) a poznamenal, ţe konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je

osobitým druhom konania, v ktorom sa súd riadi právnymi predpismi záväznými pre

Slovenskú republiku – Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

a č. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

ktoré v spojení s ustanovením majú prednosť pred

vnútroštátnymi predpismi. Maloleté dieťa v konaní o nariadenie návratu nie je účastníkom

tohto konania, avšak jeho záujmy pri predpokladanom strete záujmov jeho rodičov, ktorých

rodičovské práva neboli obmedzené, chráni súdom ustanovený kolízny opatrovník (orgán

sociálnoprávnej ochrany a kurately detí). V prejednávanom prípade bol obom maloletým

deťom na ochranu ich práv v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce sociálnych

vecí a rodiny v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom ţiadané

podklady potrebné pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaní styku otca s maloletými

a ktorého zástupca sa zúčastnil výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa

13.3.2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, ţe súd

prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade

s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení

zo dňa 28.11.2012 sp. zn. , ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou

( ).

K argumentácii matky uvedenej v odvolaní týkajúcej sa absencie prihliadania na

najlepší záujem dieťaťa zo strany prvostupňového súdu uviedol, ţe návrat dieťaťa do

členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému

rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďţe o týchto odlišných otázkach musí

rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleţí,

13

pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo

svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu je

treba ustanovenia Nariadenia a vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených

cieľov a zásad, keď ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať ţiaden praktický

a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba

posudzovať i s prihliadnutím k tomu, ţe súd (ktorý má právomoc) musí skúmať otázku

opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty

tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy

výsluch dieťaťa, spravidla vyţadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlţovanie

tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa

neoprávnene premiestnené, nemôţe byť potom v jeho záujme. Poukazovanie matky na dĺţku

obdobia, počas ktorého sú deti na Slovensku, kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili

si tu sociálne väzby uviedol, ţe podľa jeho názoru ani táto skutočnosť nepostačuje na

zabránenie návratu maloletých detí, pretoţe inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne

uniesol alebo zadrţiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním

(rozhodnutie ESĽP z 27.4.2010 v prípade Levadna vs. Ukrajina, sťaţnosť č. 7354/2010).

Proti tomuto uzneseniu dovolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí,

ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia Dovolací dôvod podľa

( ) zakladá tá skutočnosť, ţe súd prvého stupňa

a taktieţ i odvolací súd odňal matke moţnosť konať pred súdom a to tým, ţe v konaní neboli

vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie

skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí

do F. v súlade s , najmä výsluch K. D., syna matky, skúmanie názoru

maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických

zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci, keď

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s o právach dieťaťa

(čl. 3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Odvolací súd nesprávne vykladal

a aplikoval ustanovenia Haagskeho o únosoch detí, keď vôbec neposudzoval

najlepší záujem detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie,

ţe tento záujem vyţaduje vţdy návrat a to aj napriek tomu, ţe mu takýto postup umoţňuje čl.

20 Haagskeho o únosoch. Čl. 12 umoţňuje v plnej miere zohľadniť v konaní

o návrat najlepší záujem dieťaťa, ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv

a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná o právach dieťaťa

14

a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie o právach dieťaťa a

Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe

návrat v zmysle Haagskeho nemá byť nariadený automaticky, ale najlepší záujem

dieťaťa musí byť posudzovaný v kaţdom jednotlivom prípade a závisí od okolností kaţdého

jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie

rodičov, okolia a skúseností. V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí

v konaní o návrat o to dôleţitejší, ţe deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky uţ

tri roky, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú 7 a 8 rokov, zţili sa

s prostredím, vytvorili a udrţiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do F.

pretrhnuté. Návrat do F. spôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich

premiestnenie na Slovensko. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd

porušil svojím postupom o právach dieťaťa a zároveň vychádzal

z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii b/ Haagskeho , keď sa

obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťaţkosti, ktoré deťom

spôsobí návrat do F. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺţke

pobytu detí na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa čl. 13 b/ Haagskeho

. V takomto prípade by opatrenia podľa Nariadenia nemohli byť

povaţované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, ţe maloleté deti

majú nevlastného brata K. D., nar. X., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka

a s ktorým udrţiavajú nadštandardné vzťahy, a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho

rovnako mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v zmysle b/ Haagskeho , hoci

takýto dôkaz bol riadne navrhnutý. Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného

skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých detí do F.F. mali byť

zisťované v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Rozhodnutím

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa výrazne

zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D. a to práv podľa čl. 3 nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa,

odlúčenie od rodičov a nasl. o právach dieťaťa, ako aj do práv matky ako

rodiča na riadnu výchovu a starostlivosť o zverené dieťa. Dovolací dôvod podľa § 237

písm.f/ je daný aj v súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,

nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov.

Súd tým neprihliadol na zákonnú zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré

okrem a Nariadenia zakotvujú i ďalšie záväzné právne predpisy, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Ţiadala preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie

odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého

15

stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd odloţil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Otec maloletých detí vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol

rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť ako vecne správne.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto

opravným prostriedkom napadnúť ( a nasl. ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie matky maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu (F. ).

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm.c/) na zaujatie stanoviska ( prvá veta). Podľa

ods. 2 dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie v zmysle § 239

proti nemu prípustné.

16

S prihliadnutím na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť vţdy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou, či konanie v tejto veci nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ (t.j. či v danej

veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku

veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu

na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia

moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či

súdom nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v aţ e/ a neboli

v dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

Matka maloletých detí namietala vadu konania podľa , t.j. odňatie

jej moţnosti konať pred súdom prvého a druhého stupňa tým, ţe v konaní neboli vykonané

všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či

sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí do F., najmä výsluch K. D.,

syna matky, skúmanie názoru maloletých detí iným vhodným spôsobom, nevykonanie

výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy, rozhodnutím

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa

výrazne zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D., nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,

nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých

dôkazov. Taktieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci ( )

tým, ţe odvolací súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho ako aj

ustanovenia o právach dieťaťa a Charty EÚ. V dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia veci súdy vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

17

K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné :

I keď o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje

prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné

kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,

právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz a jeho

vykonanie ().

Vzhľadom na charakter argumentácie matky maloletých detí treba v súvislosti s vyššie

uvedeným dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny

súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď )

a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993 v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle ; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak

18

súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm.f/ nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred

súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj

v prejednávanej veci moţno preto konštatovať, ţe i prípadným nevykonaním matkou

maloletých detí navrhovaného dokazovania (výsluch K. D., skúmanie názorov maloletých detí

iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej

základnej školy) nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom.

Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu

veci je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môţe to

viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle

ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,

ţe do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). K uvedenej námietke matky maloletých detí treba dodať, ţe súd neodníme

účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov ( ); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne

nesprávne ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba tieţ dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď

aţ c/ Pokiaľ matka maloletých detí namieta, ţe súdy pri

rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku,

ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v vymenovanej) procesnej vade majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, takáto tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)

by bola síce relevantným dovolacím dôvodom ( ) sama osebe ale

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Matka maloletých detí namieta, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2

písm.c/ ). Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho

19

alebo procesnoprávneho predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom

produkte občianskeho súdneho konania – rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto

konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

(viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších

stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne

povaţované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ) zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani

prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle (viď napr.

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , ), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd neznemoţnil účastníkovi konania realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia a neodňal mu moţnosť pred súdom konať.

Dovolací súd sa zaoberal aj námietkou matky maloletých detí, ţe konanie trpí vadou

uvedenou v spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch

zamietnutia navrhnutých dôkazov.

Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2003 : „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje

za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého : „Súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky je právo, na odôvodnenie ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

20

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemoţno opomenúť ani

ustanovenie , v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa

so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.

V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Osobitne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa rozhodol tak,

ţe nevykoná ďalšie dokazovanie svedkom – maloletým synom K., ako aj znalecké

dokazovanie na zistenie názoru maloletých detí. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a ţe odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu,

pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného dodal ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda

v súlade s ustanovením umoţňujúci odvolaciemu súdu podrobnejšie

nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom

rozhodnutí ak sa s nimi plne stotoţňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy

neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv matky maloletých detí.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených matkou maloletých detí ( ), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

21

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová