Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b44/391472.e31a94.pdf
PDF · 194.31 KB
No categories available
2Cdo/381/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 381/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci o návrat maloletých detí
E. S., narodenej X. a J. S., narodenej X., štátna príslušnosť F.., do krajiny obvyklého
pobytu, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Partizánske, so sídlom Nám. SNP 151/6, deti rodičov : otec B., bývajúci G., štátny občan F.,
zastúpený F. a matka : A. S., bývajúca v P., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená
JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA – advokát so sídlom v B., o návrat maloletých detí do
krajiny obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
1 P 123/2011, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta
2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Dňa 27. júna 2011 bol na Okresný súd Bratislava I doručený návrh otca maloletých
detí na nariadenie návratu maloletej E. S. a J. S. na územie krajiny ich obvyklého pobytu do
F.. Návrh otec maloletých detí odôvodnil tým, ţe tieto sa narodili z partnerského vzťahu
rodičov vo F. v meste G., ţili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome otca v G.. V
spoluţití rodičov postupne od februára 2010 narastali nezhody, vznikali hádky, ktoré
nedokázali riešiť. Matka s maloletými deťmi dňa 27. júna 2010 odcestovala na Slovensko na
prázdniny, pričom sa v auguste 2010 mala s deťmi vrátiť späť do F.. Matka sa však do F.
vrátila bez detí, vzala si osobné veci za prítomnosti svojho brata a bratranca. Matka sa
s maloletými deťmi odmietla vrátiť späť do F.. Maloleté deti boli matkou premiestnené na
územie Slovenskej republiky, kde sú do dnešného dňa matkou neoprávnene zadrţiavané.
Matka svojím konaním znemoţnila otcovi výkon jeho zákonných rodičovských práv
a povinností. Otec v návrhu poukázal na zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom, na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES)
č. 1347/2000, na ustanovenie Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980 publikovaného v Oznámení Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), na čl. 7
ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Okresný súd Bratislava I uznesením (v poradí druhým) z 15. marca 2013 č.k.
1 P 123/2011-669 nariadil návrat maloletých detí E. S., narodenej X. a J. S., narodenej X. do
krajiny ich obvyklého pobytu do F.. Nariadil matke A. S., nar. X. bytom N., aby vrátila
maloletú E. S., nar. X. a J. S., nar. X. do F. do troch dní od doručenia tohto uznesenia.
V prípade, ţe matka maloleté deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie F.
nevráti, je otec maloletých detí B. po uplynutí tejto lehoty maloletú E. S. a J. S. prevziať za
účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých detí na územie F. Štátu náhradu
trov konania nepriznal. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe mal v konaní
jednoznačne za preukázané, ţe maloleté deti S. mali obvyklý pobyt vo F., kde sa narodili
a vyrastali nepretrţite aţ do júna 2010, kedy matka s deťmi vycestovala počas letných
prázdnin na Slovensko. Krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. Dospel k záveru,
ţe opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a ţe matka maloleté deti od augusta 2010
neoprávnene zadrţiava na území Slovenskej republiky bez súhlasu otca alebo príslušného
súdu. Osobnú starostlivosť o maloleté deti vykonáva matka, ktorá býva u svojich rodičov v P.
v rodičovskom dome. Maloleté deti sú zdravé, staršia E. navštevuje základnú školu a mladšia
predškolské zariadenie, deti navštevujú mimoškolské aktivity, majú kladné hodnotenia od
triednych učiteľov, E. dosahuje výborný prospech. Otec matke posiela na výţivu detí 100 €
mesačne, o stretnutia s deťmi prejavuje po celý čas pobytu detí na území SR záujem, deti
osobne navštevoval. Matka uviedla, ţe je dlhodobo práceneschopná, o čom potvrdenie alebo
lekársku správu o jej zdravotnom stave nepredloţila. Aj napriek skutočnosti, ţe sa maloleté
deti od augusta 2010 zdrţiavajú na území Slovenskej republiky, súd nemôţe prihliadnuť k
argumentom matky o ich súčasnej prosperite a vybudovaní sociálnych väzieb s rodinou
matky na Slovensku, keďţe tento stav vznikol v dôsledku protiprávneho konania matky tým,
ţe obidve maloleté deti neoprávnene zadrţiava na území Slovenskej republiky, čím fakticky
pozbavila výkonu opatrovníckych práv druhého rodiča. V konaní nevykonal dokazovanie
výsluchom matkou navrhovaného svedka jej maloletého syna K.. Taktieţ zamietol návrh
matky na nariadenie znaleckého dokazovania na zistenie názoru maloletých detí. Neprihliadol
ani na otcom predloţené čestné prehlásenia spoločných rodinných známych, z ktorých
vyplýva, ţe otec maloletých detí sa nikdy ani verbálne ani fyzicky násilne voči matke alebo
deťom nesprával. Vo vzťahu k týmto navrhovaným dôkazom zaujal názor, ţe vzhľadom na
charakter jednotlivých dôkazov a moţnosť spochybnenia ich dôveryhodnosti, tieto by neviedli
k objektívnemu preukázaniu konkrétnych skutočností. Je názoru, ţe nariadenie znaleckého
dokazovania v prejednávanej veci by presahovalo rámec dokazovania vykonávaného v konaní
o návrat, keďţe prvoradou úlohou súdu v tomto konaní je skúmanie podmienok nariadenia
návratu podľa ustanovení Dohovoru a Nariadenia Rady ES, a nie vzťahy medzi rodičmi
a deťmi, posudzovanie ich rodičovských kompetencií a uţ vôbec nie následky vzniknuté
dôsledkom protiprávneho konania jedného z rodičov. Výsluch maloletých detí, ktoré vykonal
na základe uznesenia najvyššieho súdu ako aj jeho závery nemohol vyhodnotiť vzhľadom na
jeho priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľne právne
významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. Deťmi deklarovaný ambivalentný postoj
k otcovi a k ich návratu do F. vyhodnotil ako následok konania matky a jej najbliţších
príbuzných, s ktorými deti toho času uţ dlhodobo ţijú v jednej domácnosti. Keďţe obe
maloleté deti majú od júna 2010 práve z rozhodnutia matky a jej rodiny obmedzený kontakt
s otcom, táto okolnosť mala a má nevyhnutne za následok narušenie citových väzieb detí
s otcom, ako aj ich prirodzený rozvoj. Reakcie a postoje maloletých detí vyhodnotil ako
následok ich odlúčenia od otca v ich útlom veku, ich vyňatie z prirodzeného prostredia
v ktorom vyrastali a tým pretrhnutie sociálnych väzieb vo F. v kombinácii k odmietaným
postojom matky k osobe otca a návratu detí do F. ako krajiny ich obvyklého pobytu. Deťmi
neprirodzene aţ kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi prezentované ako
pred súdom tak aj v rámci asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych
pracovníkov ÚPSVaR Partizánske posúdil ako následok postoja a správania matky, čo pre
rozhodnutie vo veci samej nemohol vyhodnotiť za právne významné z hľadiska potreby
posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4
Nariadenia Rady (ES). Z takto zisteného skutkového stavu nemal dostatočne preukázané
skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka podľa jej tvrdení v čase spoluţitia zo
strany otca vystavená. Ustálil, ţe vzťah otca a matky je poznačený dlhodobými
pretrvávajúcimi konfliktami a návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu vzhľadom
na preukázanú citovú viazanosť detí na matku a ambivalentný prístup k ich otcovi, by mohol
deti vystaviť určitej duševnej ujme alebo ich inak priviesť do neznesiteľnej situácie, preto
v ďalšom skúmal, či bolo preukázané, ţe sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany detí po ich vrátení v sprievode matky v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia (ES) č.
2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č.
1347/2000. Tento právny predpis ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym
dohovorom a v zmysle jeho ustanovení súd nemôţe odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13
písm.b/ Haagskeho dohovoru, ak sa preukáţe, ţe sa vykonali primerané opatrenia na
zabezpečenia ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Konštatuje, ţe má povinnosť pri svojom
rozhodnutí zohľadniť nielen text Dohovoru ale tieţ Nariadenia Rady ES, tzv. „Brusel II bis“,
ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci Európskej únie sa prednostne
pouţije „Brusel II bis“ pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor.
Otec sa zaviazal matke a maloletým deťom po návrate zabezpečiť bývanie na základe
zmluvy o prenájme nehnuteľnosti z 19.2.2013 s prenajímateľom Radnice v G. v prospech
matky a maloletých detí na 3 roky s povinnosťou platiť nájomné zo strany otca na adrese X.,
F. (potvrdenie od starostu mesta G.). Otec súdu predloţil potvrdenie banky X. o otvorení
osobného účtu v prospech pani A. S. s vkladom 2 400 € a jej splnomocnenie na mesačný
výber 200 € počas 12 mesiacov s tým, ţe otec sa zaväzuje, ţe nevykoná ţiadnu transakciu na
predmetnom účte počas 20 mesiacov. Otec predloţil tri potvrdenia od leteckej spoločnosti
Lufthansa na tri letenky zakúpené 20.2.2013 v rôznych cenách z V. na letisko v N., ktoré sú
platné počas 12 mesiacov od pôvodného dňa odletu 15.3.2013 na meno matky a dvoch
maloletých detí, ako aj faktúra na uhradenie sumy 100 € preukazujúcu zabezpečenie dopravy
matky a maloletých detí na letisko V.. Zo Správy Riaditeľstva civilných záleţitostí a ochrany
štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej
Ministerstva spravodlivosti F. zo dňa 8.3.2013 vyplýva, ţe matka v prípade návratu do G.
v kraji A. sa môţe obrátiť na sociálnu pracovníčku S. D., ktorá je zamestnaná v krajskom
solidárnom dome v meste C. – kontaktné údaje A.C., telefón X.. Sociálna pracovníčka bola
informovaná o celom prípade a matka sa môţe zastaviť v jej kancelárii kaţdý utorok od 9.00
hod. do 12.00 hod., alebo v inom čase po predchádzajúcom telefonickom dohovore. Matka
môţe byť zdarma sledovaná psychológom alebo pedagogickým pracovníkom. O túto pomoc
môţe matka kedykoľvek poţiadať. Pokiaľ matka bude ţiadať zabezpečenie detí
v nebezpečenstve, je to dôvod na začatie konania o výchovnej pomoci pred sudcom
špecializovaným na prípady detí, pre ktoré môţe byť konanie začaté aj na ţiadosť
prokurátora. V danom prípade je kompetentný sudca pre deti Okresného súdu v N. – adresa
P.N., telefón X.. V prípade návratu do A. bude kancelária medzinárodnej vzájomnej pomoci
v občianskoprávnych a obchodných veciach môcť na základe čl. 55 Nariadenia Rady (ES) na
ţiadosť slovenského centrálneho úradu informovať prokurátora o tomto návrate a poţiadať ho
o vyhodnotenie, či po prešetrení veci sa mu zdá nevyhnutné začať konanie pred sudcom pre
deti. Správa obsahuje aj potvrdenie prenájmu bytu zo strany otca, ktorý je vo vlastníctve
Radnice v G. v prospech matky a detí spolu s potvrdením financovania nájmu na tri roky
a popisom uvedenej nehnuteľnosti kde je uvedené, ţe daná nehnuteľnosť po sociálnej
a technickej stránke zodpovedá primeranému bývaniu a výchove maloletých detí. Matka má
nárok na dávku sociálneho zabezpečenia vo výške 920 € a nárok na rodinné prídavky na dve
deti 127,05 €. Matka má moţnosť na bezplatnú psychologickú podporu v zdravotno-
psychologickom centre pre dospelých C.N., telefón X., pre deti nepretrţitá sluţba v S.N.,
telefón X.. Matka sa môţe v kaţdom prípade obrátiť na S.C., telefón X..
Povaţuje za potrebné uviesť, ţe najdôleţitejšou zásadou, ktorou sa bez akýchkoľvek
pochybností riadi Dohovor a Nariadenie je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa
(Preambula Dohovoru a odôvodnenie čl. 12 a 13, čl. 12, 15 a 23 Nariadenia čl. 3 Dohovoru
Organizácie spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv
Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je
však zrejmé, ţe Dohovor a Nariadenie sú zaloţené na zásade, ţe najlepší záujem dieťaťa
v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadrţania vyţaduje okrem jedinej
výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených čl. 13 a 20
Dohovoru (čl. 13 písm.b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia), vţdy návrat dieťaťa.
K uvedenému je treba uviesť, ţe návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu
neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu,
keďţe o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého
rozhodovania o týchto otázkach prináleţí, pričom zohľadní všetky emocionálne,
psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší
záujem dieťaťa. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné ustanovenia Nariadenia a Dohovoru
vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keďţe ich základným cieľom
nie je ochrana faktického ani právneho dôsledku konania unášajúceho rodiča.
Dospel k záveru, ţe takto boli preukázateľne vykonané primerané opatrenia tak zo
strany otca ako aj zo strany štátnych orgánov F. v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 na zabezpečenie dostatočnej ochrany detí po ich návrate. Maloleté deti prijatými
a vykonanými opatreniami majú zabezpečený bezpečný návrat spolu so svojou matkou, ktorá
nemá jazykovú bariéru, vo F. ţila 16 rokov (rozvodové konanie prebiehalo pred justičnými
orgánmi F.), môţe po návrate do F., krajiny Európskej únie, vyuţiť príslušné zákonné
inštitúty na zabezpečenie či uţ ochrany, prípadne výţivy detí či nej samotnej, má moţnosť
opäť poberať dávky tak, ako pred odchodom, či zamestnať sa, spolu s maloletými deťmi majú
vytvorené primerané bytové podmienky a maloleté deti majú zabezpečenú povinnú školskú
dochádzku.
Takto vykonaným dokazovaním nezistil ţiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca
nemohol vyhovieť, a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu,
aby tak zabezpečil pôvodný stav pred ich neoprávneným zadrţiavaním na území Slovenskej
republiky.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 13. augusta
2013 č.k. 11 CoP 267/2013-760 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia
odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí E. a J. S. do krajiny
obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe
dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
dostatočne odôvodnil.
Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil
v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesného a právneho ţiadne vady majúce za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke sa
stotoţnil s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa, v ktorom podrobne
zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka čiastočne
zopakovala v odvolaní podanom proti rozhodnutiu; z uvedeného dôvodu osvojac si dôvody
rozhodnutia vyuţil moţnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného
vyporiadania sa s odvolacími námietkami konštatoval, ţe v danej veci, predmetom ktorej je
nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu súd prvého stupňa správne
postupoval v zmysle právnych predpisov, záväzných pre Slovenskú republiku vrátane
Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č.
119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení
s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi
predpismi, čo znamená, ţe súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom
Dohovoru je pritom zabezpečiť okamţitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do
niektorého iného štátu alebo sú v ňom zadrţiavané. Súd prvého stupňa v tomto konaní
v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého
pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom, ku ktorému
dospel sa plne stotoţňuje. Zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, ţe krajina obvyklého
pobytu maloletých detí je F., kde sa maloleté deti narodili a kde aţ do 27.6.2010 ţili
v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka
matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí v odôvodnení
písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je moţné konštatovať, ţe
ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvého stupňa (F. republika) nie je
zaloţené len na tom, ţe matka maloletých detí ho v priebehu konania nespochybnila, ale i na
skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (skutočnosti, ţe maloleté
deti sa vo F. narodili a aţ do 27.6.2010 ţili v spoločnej domácnosti rodičov). Dospel
k rovnakému záveru, ţe opatrovnícke práva k obom maloletým deťom vykonávali
v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo
skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle
ustanovení F. právneho poriadku (tzn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti
narodili a mali tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra
pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeţe od F. ústredného orgánu Direction des
affaires civile set, du sceau, rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez
ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či ţijú oddelene ak sa preukázalo ich rodičovstvo
k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov maloletých detí
vystavených F. štátnym orgánom nepochybné, ţe E. S., nar. X. bola uznaná matkou A. S.
30.5.2005 a otcom B., nar. X. dňa 8.11.2005 a J. S., nar. X. bola uznaná matkou A. S.
9.10.2006 a otcom B., nar. X. dňa 5.12.2006. Uvedené znamená, ţe obaja rodičia matka A. S.
a otec B., nar. X. sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom E. a J. S..
Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania, týkajúce sa právneho
posúdenia otcovstva k maloletým deťom uviedol, ţe podmienky rodičovskej zodpovednosti
(vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je moţné v danom prípade posudzovať
podľa slovenského právneho poriadku, keďţe obe maloleté nemali na území Slovenskej
republiky pred 27.6.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území F.. Okolnosť, ţe
matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predloţila aj slovenské rodné
listy vydané dňa 30.3.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v
ktorých je ako otec maloletých zapísaný pod priezviskom E. D. a J. D. bývalý manţel matky
pán D. D., je v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania
vyplýva, ţe tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnym orgánom Slovenskej
republiky nesprávne informácie vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu
na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v smere posúdenia
opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďţe matka v rozvodovom
konaní vedenom v čase po narodení E. S. na Okresnom súde v N. č. Rg X. sama uviedla, ţe v
manţelstve s pánom D. ţila od apríla 2004 oddelene a z manţelstva sa narodilo len jedno
dieťa K., nar. X.. Matka od narodenia detí aţ do začatia konania o nariadení ich
návratu nespochybnila otcovstvo B. k maloletým deťom, dňa 5.12.2010 ho počas
priebeţného výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou v BTA R. súvisiaceho
s oznámením o domácom násilí označila za otca oboch maloletých detí a dňa 15.12.2010
podala na Okresný súd Partizánske návrh na určenie vyţivovacej povinnosti označeného otca
k obom maloletým deťom. Postup Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováţeniu si
stanoviska k výkladu ustanovenia F. právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej
zodpovednosti k maloletým deťom bol v súlade s ustanovením čl. 7 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.
V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovaním maloletých detí do inej krajiny
treba povaţovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, ţe
súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.
V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredloţila a pokiaľ matka súhlas
od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, ţe jej odchodom s deťmi dňa
27.6.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z F. na územie Slovenskej republiky.
Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať ani matkou tvrdené
vyhlásenie otca „aby si zbalila veci a odišla“. Vykonaným dokazovaním je nepochybne
preukázané, ţe dlhodobejší pobyt matky s deťmi na Slovensku počas letných prázdnin bol aj
v minulosti beţným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udrţiavali kontakt s príbuznými
zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého K. zo školy,
ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojím odchodom dňa 23.6.2010 poţiadala F. úrady
o priznanie F. štátneho občianstva, potom smerujú k oprávnenej úvahe o tom, ţe matka sa
rozhodla zostať na Slovensku aţ v priebehu pobytu na Slovensku, tzn. aţ po 27.6.2010.
Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas
neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného
domu (otec pobalenie vecí odôvodňoval maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti
matky a detí) a námietka matky nevykonaním navrhnutého dokazovania výsluchom jej
brata a bratranca, s ktorými sa v auguste 2010 vrátila do G. pre svoje veci a veci detí je treba
uviesť, ţe z obsahu ich čestných prehlásení doloţených matkou do spisu vyplýva, ţe matka si
okrem vecí z pivnice zobrala aj veci z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len
v prítomnosti otca detí. Keďţe svedkovia by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli
preukazovať iné okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu (keď neboli osobne prítomní
v rodinnom dome a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode
matky z F. dňa 27.6.2010) súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh
matky na vykonanie tohto dôkazu.
Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm.b/ Dohovoru ako výnimku
z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do
krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala,
ţe návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak priviedol do
neznesiteľnej situácie. Rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004 aţ do návratu
matky s deťmi dňa 27.6.2010. Deti trvalo ţili vo F. v rodinnom dome otca, v mieste bydliska
navštevovali predškolské zariadenia a prostredie, v ktorom ţili a vyrastali povaţovali za svoj
domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola ani
podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného
spoluţitia s otcom detí i napriek tomu, ţe vo F. ţila 16 rokov, plynulo ovládala štátny jazyk
krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými moţnosťami, ktorými sa mohla proti
prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne konanie partnera
aţ do decembra 2010 neoznámila a pomoc neţiadala. Trestné oznámenie na otca v súvislosti
s domácim násilím podala na Štátnej polícii, jednotke v BTA R. aţ pol roka po návrate na
Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, ţe po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené
tak, ţe vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.
Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania váţnu ujmu maloletých detí v zmysle
čl. 13 písm.b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podloţených
správami z psychologického vyšetrenia oboch detí PhDr. Ľ. P., klinickým
psychológom, nie je moţné nezohľadniť to, ţe matka odbornú pomoc pre maloleté deti
i napriek tvrdenému váţnemu dopadu na psychiku maloletých vyhľadala aţ v januári 2011,
t.j. po siedmich mesiacoch od opustenia F. v čase, kedy na území F. začalo na podnet otca
konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť
rodičov s najväčšou starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený
vývoj, zohľadniac obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny
doloţených otcom, ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich
spoločnej domácnosti v G. a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre
maloleté deti aţ do januára 2011 nebolo moţné mať, tieto matkou tvrdené skutočnosti za
preukázané.
Zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, ţe pri poskytnutí záruk predloţených
otcom v spolupráci s mestom G. týkajúcich sa zabezpečenia moţností oddeleného bývania
matky a maloletých detí po ich návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať
otec maloletých, prispievanie otca na výţivu maloletých detí, moţnosti maloletých detí
navštevovať školské zariadenia a záruk F. vyplývajúcej zo Správy Riaditeľstva
civilných záleţitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce
v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti F.F. zo dňa 8.3.2013
týkajúcich sa moţností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky
vo výške 920 € a rodinné prídavky vo výške 127,05 €, moţnosti vyuţitia výchovnej pomoci
pred sudcom špecializovaným na prípady detí, moţností vyuţitia sociálnej pomoci
prostredníctvom určenej sociálnej pracovníčky a i vyuţitia bezplatnej psychologickej
podpory pre ňu a pre deti je moţné konštatovať, ţe vo vzťahu k maloletým deťom sa vykonali
primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate (čl. 11 ods. 4 Nariadenia), pri
preukázaní ktorých nie je moţné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm.b/ Haagskeho
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového
súdu uvádza, ţe vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo
vytvárať na základe starostlivého uváţenia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom
prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným
i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň
správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil, z odôvodnenia rozhodnutia
presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú aj skutkový nález súdu.
K hodnoteniu výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa dňa
13.3.2013 v prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa Úradu práce sociálnych vecí
a rodiny je treba prisvedčiť úvahe súdu prvého stupňa o tom, ţe s prihliadnutím na deťmi
neprirodzene aţ kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi prezentované nielen
pred súdom ale i v priebehu asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych
pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Partizánske (vyplývajúcich z listinných
dôkazov – záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je moţné oboma deťmi deklarovaný
ambivalentný postoj k otcovi a ich návratu do F. vyhodnotiť za právne významný z hľadiska
potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11
ods. 4 Nariadenia rady (ES). Vychádzajúc z obsahu zápisnice o výsluchu maloletých detí zo
dňa 13.3.2013 a z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia treba uviesť, ţe súd prvého
stupňa k zhodnoteniu výsluchu maloletých pristupoval diferencovane, zváţil ich dosah najmä
s ohľadom na vek, rozumovú ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným
skutkovým stavom ho aj správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa
spôsobu realizovaného výsluchu maloletých detí je treba uviesť, ţe je právom súdu posúdiť
a rozhodnúť, akým spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu)
výsluch maloletých detí vykoná.
Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou navrhnutého
dokazovania zaoberajúceho sa otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky v prípade
ich návratu do F. a objasnenia prípadnej miery negatívneho dopadu nariadeného návratu do F.
uviedol, ţe citované predpisy neustanovujú ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záleţitostí sa ponecháva na príslušné
zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Posúdenie návrhu účastníkov na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je teda vţdy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania.
V súvislosti s týmto dôkazným návrhom matky, ktorého vykonanie súd prvého stupňa
zamietol uviedol, ţe tento smeruje k preukázaniu podmienok na moţnú aplikáciu ustanovenia
čl. 13 písm.b/ Dohovoru, na ktoré však nie je moţné prihliadať pri splnení predpokladu, ţe sa
v konaní o nariadenie návratu preukázalo (tak, ako v tomto konaní) vykonanie primeraných
opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po jeho návrate (čl. 11 ods. 4
Nariadenia). Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel
konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj
odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre
právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.
Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky o tom, ţe súd prvého stupňa
porušil základné právo maloletých detí na súdnu ochranu, keď nezistil názor maloletých detí
prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu
do F.F.. V tejto súvislosti poukázal na právo súdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe vykonania
dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami (viď odôvodnenie predchádzajúceho
odstavca) a poznamenal, ţe konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je
osobitým druhom konania, v ktorom sa súd riadi právnymi predpismi záväznými pre
Slovenskú republiku – Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností
a Dohovorom č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred
vnútroštátnymi predpismi. Maloleté dieťa v konaní o nariadenie návratu nie je účastníkom
tohto konania, avšak jeho záujmy pri predpokladanom strete záujmov jeho rodičov, ktorých
rodičovské práva neboli obmedzené, chráni súdom ustanovený kolízny opatrovník (orgán
sociálnoprávnej ochrany a kurately detí). V prejednávanom prípade bol obom maloletým
deťom na ochranu ich práv v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce sociálnych
vecí a rodiny v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom ţiadané
podklady potrebné pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaní styku otca s maloletými
a ktorého zástupca sa zúčastnil výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa
13.3.2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, ţe súd
prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade
s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení
zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou
K argumentácii matky uvedenej v odvolaní týkajúcej sa absencie prihliadania na
najlepší záujem dieťaťa zo strany prvostupňového súdu uviedol, ţe návrat dieťaťa do
členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému
rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďţe o týchto odlišných otázkach musí
rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleţí,
pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo
svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu je
treba ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených
cieľov a zásad, keď ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať ţiaden praktický
a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba
posudzovať i s prihliadnutím k tomu, ţe súd (ktorý má právomoc) musí skúmať otázku
opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty
tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy
výsluch dieťaťa, spravidla vyţadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlţovanie
tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa
neoprávnene premiestnené, nemôţe byť potom v jeho záujme. Poukazovanie matky na dĺţku
obdobia, počas ktorého sú deti na Slovensku, kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili
si tu sociálne väzby uviedol, ţe podľa jeho názoru ani táto skutočnosť nepostačuje na
zabránenie návratu maloletých detí, pretoţe inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne
uniesol alebo zadrţiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním
(rozhodnutie ESĽP z 27.4.2010 v prípade Levadna vs. Ukrajina, sťaţnosť č. 7354/2010).
Proti tomuto uzneseniu dovolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí,
ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa
§ 237 písm.f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) zakladá tá skutočnosť, ţe súd prvého stupňa
a taktieţ i odvolací súd odňal matke moţnosť konať pred súdom a to tým, ţe v konaní neboli
vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie
skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí
do F. v súlade s čl. 13 Dohovoru, najmä výsluch K. D., syna matky, skúmanie názoru
maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických
zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci, keď
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa
(čl. 3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Odvolací súd nesprávne vykladal
a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru o únosoch detí, keď vôbec neposudzoval
najlepší záujem detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie,
ţe tento záujem vyţaduje vţdy návrat a to aj napriek tomu, ţe mu takýto postup umoţňuje čl.
20 Haagskeho dohovoru o únosoch. Čl. 12 umoţňuje v plnej miere zohľadniť v konaní
o návrat najlepší záujem dieťaťa, ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv
a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná Dohovorom o právach dieťaťa
a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10
Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe
návrat v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky, ale najlepší záujem
dieťaťa musí byť posudzovaný v kaţdom jednotlivom prípade a závisí od okolností kaţdého
jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie
rodičov, okolia a skúseností. V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí
v konaní o návrat o to dôleţitejší, ţe deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky uţ
tri roky, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú 7 a 8 rokov, zţili sa
s prostredím, vytvorili a udrţiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do F.
pretrhnuté. Návrat do F. spôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich
premiestnenie na Slovensko. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd
porušil svojím postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal
z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 b/ Haagskeho dohovoru, keď sa
obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťaţkosti, ktoré deťom
spôsobí návrat do F. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺţke
pobytu detí na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa čl. 13 b/ Haagskeho
dohovoru. V takomto prípade by opatrenia podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť
povaţované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, ţe maloleté deti
majú nevlastného brata K. D., nar. X., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka
a s ktorým udrţiavajú nadštandardné vzťahy, a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho
rovnako mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v zmysle čl. 13 b/ Haagskeho dohovoru, hoci
takýto dôkaz bol riadne navrhnutý. Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného
skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých detí do F.F. mali byť
zisťované v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Rozhodnutím
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa výrazne
zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D. a to práv podľa čl. 3 nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa,
čl. 9 odlúčenie od rodičov a nasl. Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj do práv matky ako
rodiča na riadnu výchovu a starostlivosť o zverené dieťa. Dovolací dôvod podľa § 237
písm.f/ O.s.p. je daný aj v súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,
nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov.
Súd tým neprihliadol na zákonnú zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré
okrem Dohovoru a Nariadenia zakotvujú i ďalšie záväzné právne predpisy, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Ţiadala preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd odloţil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Otec maloletých detí vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť ako vecne správne.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto
opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie matky maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu (F. ).
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm.c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p. prvá veta). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie v zmysle § 239
O.s.p. proti nemu prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť vţdy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.,
zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou, či konanie v tejto veci nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ § 237 O.s.p. (t.j. či v danej
veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku
veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu
na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia
moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či
súdom nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli
v dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
Matka maloletých detí namietala vadu konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., t.j. odňatie
jej moţnosti konať pred súdom prvého a druhého stupňa tým, ţe v konaní neboli vykonané
všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či
sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí do F., najmä výsluch K. D.,
syna matky, skúmanie názoru maloletých detí iným vhodným spôsobom, nevykonanie
výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy, rozhodnutím
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa
výrazne zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D., nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,
nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých
dôkazov. Taktieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.)
tým, ţe odvolací súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru ako aj
ustanovenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. V dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci súdy vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné :
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje
prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz a jeho
vykonanie (I. ÚS 52/03).
Vzhľadom na charakter argumentácie matky maloletých detí treba v súvislosti s vyššie
uvedeným dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny
súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.)
a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993 v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak
súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm.f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred
súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj
v prejednávanej veci moţno preto konštatovať, ţe i prípadným nevykonaním matkou
maloletých detí navrhovaného dokazovania (výsluch K. D., skúmanie názorov maloletých detí
iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej
základnej školy) nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom.
Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu
veci je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môţe to
viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v konečnom dôsledku aj k vecne
nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle
ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,
ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke matky maloletých detí treba dodať, ţe súd neodníme
účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne
nesprávne ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba tieţ dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď
§ 241 ods. 2 písm.a/ aţ c/ O.s.p. Pokiaľ matka maloletých detí namieta, ţe súdy pri
rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku,
ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, takáto tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)
by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) sama osebe ale
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Matka maloletých detí namieta, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho
alebo procesnoprávneho predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom
produkte občianskeho súdneho konania – rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto
konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
(viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne
povaţované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani
prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď napr.
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd neznemoţnil účastníkovi konania realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia a neodňal mu moţnosť pred súdom konať.
Dovolací súd sa zaoberal aj námietkou matky maloletých detí, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch
zamietnutia navrhnutých dôkazov.
Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003 : „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje
za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005, podľa ktorého : „Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo, na odôvodnenie ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemoţno opomenúť ani
ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa
so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.
V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Osobitne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa rozhodol tak,
ţe nevykoná ďalšie dokazovanie svedkom – maloletým synom K., ako aj znalecké
dokazovanie na zistenie názoru maloletých detí. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu,
pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného dodal ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda
v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúci odvolaciemu súdu podrobnejšie
nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom
rozhodnutí ak sa s nimi plne stotoţňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv matky maloletých detí.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených matkou maloletých detí (§ 237 písm.f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová