Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/254/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka

v právnej veci ţalobcu T. F., bývajúceho v B., proti ţalovaným 1/ R. S., bývajúcemu v B.

a 2/ M. M., bývajúcemu v B., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. M. P., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie času splatnosti dlhu, ktorá vec sa viedla na

Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. , o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla 2009 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z 8. júna 2006 č.k.

-174 určil, ţe „dlh z titulu pôţičky poskytnutej v roku 1994 a 1995 v úhrnnej

výške 1 105 000,-- Sk navrhovateľom nebohej E. M., nar. X., naposledy bytom B., ktorý

smrťou nebohej dňa X. prešiel na jej zákonných dedičov, odporcov I a II, sa stáva dňom

právoplatnosti tohto rozhodnutia splatným.“ Konanie „v časti istiny 130 000,-- Sk“ zastavil

a ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi, jeho zástupcovi, spoločne

a nerozdielne náhradu trov konania v sume 11 202,95 Sk do troch dní. Vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalobca v rokoch 1994 a 1995 uzavrel s matkou

ţalovaných 1/ a 2/ zmluvy o pôţičkách, pričom čas vrátenia pôţičiek bol ponechaný na vôli

dlţníčky. Dlh z týchto pôţičiek prešiel smrťou dlţníčky na jej právnych nástupcov,

2

ţalovaných 1/ a 2/, ktorí sa tak stali nositeľmi pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uviedol, ţe

čas splatnosti dlhu určil podľa ustanovenia ,

Zb. v znení neskorších predpisov dňom právoplatnosti rozsudku v prejednávanej veci.

Dodal, ţe ţalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení splatnosti dlhu; bez tohto

určenia by sa nemohol domáhať svojho práva voči ţalovaným 1/ a 2/, ktorí odmietajú splniť

dlh.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 23. apríla 2009 sp.zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe „pôţičky, ktoré poskytol ţalobca

právnej predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa

stanú splatnými dňom 31.12.2009.“ O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov

nemá právo na ich náhradu. Ţalobcovi i ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet

odvolacieho súdu po 41,49 eur. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe

vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe pôţičky boli poskytnuté, ako aj to, ţe čas ich

splnenia bol ponechaný na vôli právnej predchodkyne ţalovaných 1/ a 2/. Ţalobca sa preto

ţalobou dôvodne domáhal, aby čas splnenia pôţičiek určil súd. Uviedol, ţe rozhodnutie súdu

o čase splnenia pôţičky v zmysle ustanovenia je rozhodnutie konštitutívne v tom

zmysle, ţe dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Nie je preto

moţné určiť splatnosť dlhu tak, aby sa dlţník dostal do omeškania s plnením dlhu uţ

v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ako to nesprávne urobil súd prvého

stupňa. Splatnosť pôţičiek určil dňom 31. december 2009 majúc za to, ţe takto určený čas

splnenia dlhu nie je v rozpor s dobrými mravmi a zabezpečí ţalovaným 1/ a 2/ dostatok času

na získanie finančných prostriedkov potrebných na splnenie dlhu. Na rozdiel od súdu prvého

stupňa napokon ustálil, ţe ţalobca nebol povinný preukázať naliehavosť právneho záujmu na

ním ţiadanom určení.

Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ podali dovolanie. Navrhli napadnutý

rozsudok ale i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Uviedli, ţe dovolanie odôvodňujú tým, ţe konanie súdov je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tým, ţe napadnuté rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ , v znení neskorších

predpisov ]. Uviedli, ţe napadnuté rozhodnutie nepovaţujúc za správne najmä

z dôvodu, ţe odvolací súd nedostatočne vyhodnotil ich odvolacie dôvody a následne,

3

z dôvodu nesprávneho zistenia skutkového stavu najmä v časti existencie pôţičky a dohody

o spôsobe určenia splatnosti, dospel k neprávnym právnym záverom. Uviedli, ţe ţalobca

v konaní nepreukázal, ţe pôţičky reálne poskytol. Vytýkali súdom spôsob, akým

hodnotili listinné dôkazy a výpovede svedkov, ktoré podľa ich názoru boli protirečivé.

Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe neprodukoval ţiaden priamy dôkaz o tom, ţe

pôţičky skutočne poskytol. Podľa ţalovaných 1/ a 2/ výrok rozhodnutia súdu, rovnako ako

ţaloba o určenie času splnenia dlhu sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným

skutkovým stavom; hoci podľa ţalobcu išlo o dve pôţičky, súdy neskúmali okolnosti

poskytnutia pôţičiek jednotlivo a vo výrokoch svojich rozhodnutí túto okolnosť nevyjadrili,

resp. súc viazaný ţalobou, vyjadriť ani nemohli. Odvolací súd naostatok rozhodol „ultra

petitum“ keď rozhodol o inom čase splatnosti dlhu neţ ţiadal ţalobca a „vo veci samej úplne

pozmenil pôvodne ţalovaný petit“ keď zo svojho rozhodnutia vypustil časť návrhu

na rozhodnutie bez príslušného procesného rozhodnutia. Ţalovaní 1/ a 2/ záverom vytýkali

odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s nimi vznesenou námietkou premlčania práva

ţalobcu na určenie času splatnosti dlhu. Uviedli, ţe podľa právnej teórie a súvisiacej

judikatúry „právo na podanie ţaloby o určenie splatnosti dlhu v zmysle je rovnako

právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej

lehote vzniká prípadnému dlţníkovi právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd

premlčané právo veriteľovi nemôţe priznať.“

Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, ţe ich dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, a to i vtedy, ak to dovolateľ výslovne

namieta, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v ( druhá veta ), dovolací

súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v aţ g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,

kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe by konanie odvolacieho súdu malo niektorú z týchto

vád.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak

na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie

iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Ţalovaní 1/ a 2/ v dovolaní takéto vady síce namietajú, podľa dovolacieho súdu ale tak robia

neodôvodnene.

Vzhľadom na dovolacie námietky ţalovaných 1/ a 2/ týkajúcich sa súdmi niţších

stupňov zisteného skutkového stavu a ich spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov povaţuje

dovolací súd za potrebné na úvod stručne pripomenúť, ţe dovolanie nie je „ďalším

odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne

uvedených procesných (, ) a hmotnoprávnych (

písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťaţisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať

dokazovanie (, , ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá

moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní (§ 243a

ods. 2, druhá veta ). Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle preto

nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993).

Legislatívna úprava dovolania plne rešpektuje to, ţe tento mimoriadny opravný prostriedok

bol ustanovený ako výnimka z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Tomuto účelu slúţia aj zákonom ustanovené dovolacie dôvody, ktorými iba

moţno dovolanie odôvodniť. K tomu dovolací súd ešte poznamenáva, ţe koncentrácia

dokazovania a prísne obmedzenie uvádzať nové skutočnosti v dovolacom konaní, zavedené

do občianskeho súdneho konania novelou vykonanou , ktorý

s účinnosťou od 1. septembra 2003, okrem iného, vypustil v písmeno c/

(„rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu

vo vykonanom dokazovaní“) a doterajšie písmeno d/ („rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci“) označil ako písmeno c/, vedie k tomu, aby dovolanie účastníka bolo

vyuţívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely

vyslovenia právneho názoru (porovnaj dôvodovú správu k ).

Vzhľadom na uvedené, keďţe pri zisťovaní skutkového stavu nebolo zistené

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

pri vykonávaní dôkazov, dovolací súd sa nezaoberal ţalovanými 1/ a 2/ namietaným

skutkovým stavom veci.

K ţalovaným 1/ a 2/ tvrdeným vadám pri zisťovaní skutkového stavu týkajúceho

sa existencie pôţičiek dovolací súd povaţuje za potrebné ešte uviesť, ţe v rozhodnutí o ţalobe

podľa súd sa obmedzí na určenie splatnosti dlhu, bez toho aby dlţníkovi ukladal

povinnosť dlh splniť. Predpokladom takéhoto rozhodnutia je zistenie, ţe záväzok bol

dohodnutý a ţe čas plnenia bol ponechaný na vôli dlţníka. Toto zistenie je predpokladom

úspešnosti ţaloby podľa . Pretoţe ide len o nahradenie prejavu vôle dlţníka ohľadne

doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom

rozsahu existuje. To musí byť preukázané aţ v konaní o splnenie takéhoto záväzku.

Podľa dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani dovolacia námietka ţalovaných 1/

a 2/, ţe výroky rozhodnutí súdov sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným skutkovým

stavom a ţe odvolací súd rozhodol aj ultra petitum keď rozhodol i inom čase splatnosti.

Poţiadavka ustanovenia vety druhej , aby zo ţaloby vyplývalo, čoho

sa ţalobca domáha, neznamená, ţe by ţalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie

výroku jeho rozsudku. Ak ţalobca označil v ţalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť,

ktorá má byť ţalovanému uloţená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu,

práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak pouţitím iných

slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa ţalobca

domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným

návrhom ţalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku

rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa ţalobca

ţalobou skutočne domáhal.

Z výroku rozsudku odvolacieho súdu („pôţičky, ktoré poskytol ţalobca právnej

predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa stanú

splatnými dňom 31.12.2009“) je zrejmé splatnosť akých pôţičiek sa určuje a v akom čase.

Rozhodnutie súdu podľa ustanovenia je konštitutívne v tom zmysle, ţe

dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Súd preto nemôţe

určiť čas splnenia dlhu tak, aby sa dlţník v okamţiku právoplatnosti výroku rozsudku ocitol

v omeškaní. Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým určil splatnosť pôţičiek dňom

31. december 2009, napravil nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré určil čas

splnenia dlhu spôsobom, ţe by ţalovaní 1/ a 2/ sa dostali do omeškania s plnením dlhu

uţ v deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu. Spôsob rozhodnutia

o ţalobe na určenie splatnosti dlhu prijatý odvolacím súdom, rešpektujúci dispozíciu právnej

normy ustanovenia („ ... určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak,

aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.“), je preto správny. Z povahy predmetného

ustanovenia vyplýva, ţe súd konajúci o ţalobe o určenie času splatnosti dlhu nie je viazaný

časom splatnosti, ktorý navrhuje ţalobca. Nie je preto opodstatnená námietka ţalovaných 1/

a 2/, ţe odvolací súd rozhodol ultra petitum.

Nie je náleţitá naostatok ani námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe „právo na podanie ţaloby

o určenie splatnosti dlhu v zmysle je rovnako právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite

starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej lehote vzniká prípadnému dlţníkovi

právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd premlčané právo veriteľovi nemôţe

priznať.“

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlţníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo

mu bude dlţníkom ponúknuté; nemôţe však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, ţe by

dlţníka poţiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563

); môţe iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlţník

povinný plniť a ţalobný návrh poţadujúci uloţenie povinnosti plniť, bez toho, aby mu

prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlţník splniť, nemôţe byť

pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, ţe v týchto prípadoch nemôţe začať beţať ani

premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretoţe veriteľ môţe svoje právo vykonať v zmysle

ustanovenia (a teda pohľadávku vymáhať) aţ po uplynutí lehoty splatnosti určenej

rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa poţiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené

v prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môţe (ak uţ nechce ďalej čakať

aţ čas splatnosti určí sám dlţník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom

čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní

vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemoţno povaţovať za samostatné majetkové právo

podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia . Prijatie názoru

o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiţ znamenalo, ţe veriteľ by bol nútený v kaţdom

prípade podať na súde ţalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej uţ dňom nasledujúcim

po poskytnutí pôţičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, ţe dlh

nebude môcť vymáhať, pretoţe sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom.

Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia umoţňujúceho,

aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli

dlţníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a moţnosti obohatenia sa dlţníka na jeho

úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).

Keďţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) správny a pretoţe nebolo zistené, ţe by jeho konanie bolo postihnuté

vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

ţalovaných 1/ a 2/ podľa rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali ( v spojení s

). Dovolací súd ale ţalobcovi nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodal návrh na ich

priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová