Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 154 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (193)655/366100.1003e2.pdf
PDF · 177.88 KB
No categories available
5Cdo/254/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 254/2009
Slovenskej republiky
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka
v právnej veci ţalobcu T. F., bývajúceho v B., proti ţalovaným 1/ R. S., bývajúcemu v B.
a 2/ M. M., bývajúcemu v B., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. M. P., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie času splatnosti dlhu, ktorá vec sa viedla na
Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 14 C 267/2001, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla 2009 sp.zn. 6 Co 359/06, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z 8. júna 2006 č.k.
14 C 267/2001-174 určil, ţe „dlh z titulu pôţičky poskytnutej v roku 1994 a 1995 v úhrnnej
výške 1 105 000,-- Sk navrhovateľom nebohej E. M., nar. X., naposledy bytom B., ktorý
smrťou nebohej dňa X. prešiel na jej zákonných dedičov, odporcov I a II, sa stáva dňom
právoplatnosti tohto rozhodnutia splatným.“ Konanie „v časti istiny 130 000,-- Sk“ zastavil
a ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi, jeho zástupcovi, spoločne
a nerozdielne náhradu trov konania v sume 11 202,95 Sk do troch dní. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalobca v rokoch 1994 a 1995 uzavrel s matkou
ţalovaných 1/ a 2/ zmluvy o pôţičkách, pričom čas vrátenia pôţičiek bol ponechaný na vôli
dlţníčky. Dlh z týchto pôţičiek prešiel smrťou dlţníčky na jej právnych nástupcov,
ţalovaných 1/ a 2/, ktorí sa tak stali nositeľmi pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uviedol, ţe
čas splatnosti dlhu určil podľa ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov (OZ) dňom právoplatnosti rozsudku v prejednávanej veci.
Dodal, ţe ţalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení splatnosti dlhu; bez tohto
určenia by sa nemohol domáhať svojho práva voči ţalovaným 1/ a 2/, ktorí odmietajú splniť
dlh.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 23. apríla 2009 sp.zn.
6 Co 359/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe „pôţičky, ktoré poskytol ţalobca
právnej predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa
stanú splatnými dňom 31.12.2009.“ O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu. Ţalobcovi i ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet
odvolacieho súdu po 41,49 eur. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe pôţičky boli poskytnuté, ako aj to, ţe čas ich
splnenia bol ponechaný na vôli právnej predchodkyne ţalovaných 1/ a 2/. Ţalobca sa preto
ţalobou dôvodne domáhal, aby čas splnenia pôţičiek určil súd. Uviedol, ţe rozhodnutie súdu
o čase splnenia pôţičky v zmysle ustanovenia § 564 OZ je rozhodnutie konštitutívne v tom
zmysle, ţe dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Nie je preto
moţné určiť splatnosť dlhu tak, aby sa dlţník dostal do omeškania s plnením dlhu uţ
v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ako to nesprávne urobil súd prvého
stupňa. Splatnosť pôţičiek určil dňom 31. december 2009 majúc za to, ţe takto určený čas
splnenia dlhu nie je v rozpor s dobrými mravmi a zabezpečí ţalovaným 1/ a 2/ dostatok času
na získanie finančných prostriedkov potrebných na splnenie dlhu. Na rozdiel od súdu prvého
stupňa napokon ustálil, ţe ţalobca nebol povinný preukázať naliehavosť právneho záujmu na
ním ţiadanom určení.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ podali dovolanie. Navrhli napadnutý
rozsudok ale i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Uviedli, ţe dovolanie odôvodňujú tým, ţe konanie súdov je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tým, ţe napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov (OSP)]. Uviedli, ţe napadnuté rozhodnutie nepovaţujúc za správne najmä
z dôvodu, ţe odvolací súd nedostatočne vyhodnotil ich odvolacie dôvody a následne,
z dôvodu nesprávneho zistenia skutkového stavu najmä v časti existencie pôţičky a dohody
o spôsobe určenia splatnosti, dospel k neprávnym právnym záverom. Uviedli, ţe ţalobca
v konaní nepreukázal, ţe pôţičky reálne poskytol. Vytýkali súdom spôsob, akým
hodnotili listinné dôkazy a výpovede svedkov, ktoré podľa ich názoru boli protirečivé.
Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe neprodukoval ţiaden priamy dôkaz o tom, ţe
pôţičky skutočne poskytol. Podľa ţalovaných 1/ a 2/ výrok rozhodnutia súdu, rovnako ako
ţaloba o určenie času splnenia dlhu sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným
skutkovým stavom; hoci podľa ţalobcu išlo o dve pôţičky, súdy neskúmali okolnosti
poskytnutia pôţičiek jednotlivo a vo výrokoch svojich rozhodnutí túto okolnosť nevyjadrili,
resp. súc viazaný ţalobou, vyjadriť ani nemohli. Odvolací súd naostatok rozhodol „ultra
petitum“ keď rozhodol o inom čase splatnosti dlhu neţ ţiadal ţalobca a „vo veci samej úplne
pozmenil pôvodne ţalovaný petit“ keď zo svojho rozhodnutia vypustil časť návrhu
na rozhodnutie bez príslušného procesného rozhodnutia. Ţalovaní 1/ a 2/ záverom vytýkali
odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s nimi vznesenou námietkou premlčania práva
ţalobcu na určenie času splatnosti dlhu. Uviedli, ţe podľa právnej teórie a súvisiacej
judikatúry „právo na podanie ţaloby o určenie splatnosti dlhu v zmysle § 564 OZ je rovnako
právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej
lehote vzniká prípadnému dlţníkovi právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd
premlčané právo veriteľovi nemôţe priznať.“
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) a dospel
k záveru, ţe ich dovolanie nie je opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 OSP môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 OSP) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 OSP a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, a to i vtedy, ak to dovolateľ výslovne
namieta, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP), dovolací
súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ OSP (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,
kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka
pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne
obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe by konanie odvolacieho súdu malo niektorú z týchto
vád.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak
na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 OSP, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie
iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Ţalovaní 1/ a 2/ v dovolaní takéto vady síce namietajú, podľa dovolacieho súdu ale tak robia
neodôvodnene.
Vzhľadom na dovolacie námietky ţalovaných 1/ a 2/ týkajúcich sa súdmi niţších
stupňov zisteného skutkového stavu a ich spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov povaţuje
dovolací súd za potrebné na úvod stručne pripomenúť, ţe dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ OSP) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2
písm. c/ OSP) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťaţisko
dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať
dokazovanie (§ 213 ods. 3, 4, 5 OSP). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá
moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní (§ 243a
ods. 2, druhá veta OSP). Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 OSP preto
nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993).
Legislatívna úprava dovolania plne rešpektuje to, ţe tento mimoriadny opravný prostriedok
bol ustanovený ako výnimka z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Tomuto účelu slúţia aj zákonom ustanovené dovolacie dôvody, ktorými iba
moţno dovolanie odôvodniť. K tomu dovolací súd ešte poznamenáva, ţe koncentrácia
dokazovania a prísne obmedzenie uvádzať nové skutočnosti v dovolacom konaní, zavedené
do občianskeho súdneho konania novelou vykonanou zákonom č. 353/2003 Z.z., ktorý
s účinnosťou od 1. septembra 2003, okrem iného, vypustil v § 241 ods. 2 OSP písmeno c/
(„rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní“) a doterajšie písmeno d/ („rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci“) označil ako písmeno c/, vedie k tomu, aby dovolanie účastníka bolo
vyuţívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely
vyslovenia právneho názoru (porovnaj dôvodovú správu k zákonu č. 353/2003 Z.z.).
Vzhľadom na uvedené, keďţe pri zisťovaní skutkového stavu nebolo zistené
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní
pri vykonávaní dôkazov, dovolací súd sa nezaoberal ţalovanými 1/ a 2/ namietaným
skutkovým stavom veci.
K ţalovaným 1/ a 2/ tvrdeným vadám pri zisťovaní skutkového stavu týkajúceho
sa existencie pôţičiek dovolací súd povaţuje za potrebné ešte uviesť, ţe v rozhodnutí o ţalobe
podľa § 564 OZ súd sa obmedzí na určenie splatnosti dlhu, bez toho aby dlţníkovi ukladal
povinnosť dlh splniť. Predpokladom takéhoto rozhodnutia je zistenie, ţe záväzok bol
dohodnutý a ţe čas plnenia bol ponechaný na vôli dlţníka. Toto zistenie je predpokladom
úspešnosti ţaloby podľa § 564 OZ. Pretoţe ide len o nahradenie prejavu vôle dlţníka ohľadne
doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom
rozsahu existuje. To musí byť preukázané aţ v konaní o splnenie takéhoto záväzku.
Podľa dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani dovolacia námietka ţalovaných 1/
a 2/, ţe výroky rozhodnutí súdov sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným skutkovým
stavom a ţe odvolací súd rozhodol aj ultra petitum keď rozhodol i inom čase splatnosti.
Poţiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo ţaloby vyplývalo, čoho
sa ţalobca domáha, neznamená, ţe by ţalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie
výroku jeho rozsudku. Ak ţalobca označil v ţalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť,
ktorá má byť ţalovanému uloţená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu,
práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak pouţitím iných
slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa ţalobca
domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným
návrhom ţalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku
rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa ţalobca
ţalobou skutočne domáhal.
Z výroku rozsudku odvolacieho súdu („pôţičky, ktoré poskytol ţalobca právnej
predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa stanú
splatnými dňom 31.12.2009“) je zrejmé splatnosť akých pôţičiek sa určuje a v akom čase.
Rozhodnutie súdu podľa ustanovenia § 564 OZ je konštitutívne v tom zmysle, ţe
dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Súd preto nemôţe
určiť čas splnenia dlhu tak, aby sa dlţník v okamţiku právoplatnosti výroku rozsudku ocitol
v omeškaní. Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým určil splatnosť pôţičiek dňom
31. december 2009, napravil nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré určil čas
splnenia dlhu spôsobom, ţe by ţalovaní 1/ a 2/ sa dostali do omeškania s plnením dlhu
uţ v deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu. Spôsob rozhodnutia
o ţalobe na určenie splatnosti dlhu prijatý odvolacím súdom, rešpektujúci dispozíciu právnej
normy ustanovenia § 564 OZ („ ... určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak,
aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.“), je preto správny. Z povahy predmetného
ustanovenia vyplýva, ţe súd konajúci o ţalobe o určenie času splatnosti dlhu nie je viazaný
časom splatnosti, ktorý navrhuje ţalobca. Nie je preto opodstatnená námietka ţalovaných 1/
a 2/, ţe odvolací súd rozhodol ultra petitum.
Nie je náleţitá naostatok ani námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe „právo na podanie ţaloby
o určenie splatnosti dlhu v zmysle § 564 OZ je rovnako právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite
starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej lehote vzniká prípadnému dlţníkovi
právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd premlčané právo veriteľovi nemôţe
priznať.“
Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlţníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo
mu bude dlţníkom ponúknuté; nemôţe však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, ţe by
dlţníka poţiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563
OZ); môţe iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlţník
povinný plniť a ţalobný návrh poţadujúci uloţenie povinnosti plniť, bez toho, aby mu
prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlţník splniť, nemôţe byť
pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, ţe v týchto prípadoch nemôţe začať beţať ani
premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretoţe veriteľ môţe svoje právo vykonať v zmysle
ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) aţ po uplynutí lehoty splatnosti určenej
rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa poţiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené
v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môţe (ak uţ nechce ďalej čakať
aţ čas splatnosti určí sám dlţník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom
čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní
vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemoţno povaţovať za samostatné majetkové právo
podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru
o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiţ znamenalo, ţe veriteľ by bol nútený v kaţdom
prípade podať na súde ţalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej uţ dňom nasledujúcim
po poskytnutí pôţičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, ţe dlh
nebude môcť vymáhať, pretoţe sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom.
Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umoţňujúceho,
aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli
dlţníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a moţnosti obohatenia sa dlţníka na jeho
úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).
Keďţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretoţe nebolo zistené, ţe by jeho konanie bolo postihnuté
vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
ţalovaných 1/ a 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd ale ţalobcovi nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodal návrh na ich
priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová