Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (58)PL. ÚS 37/2015
PDF · 737.86 KB
No categories available
PL. ÚS 37/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľubomíra
Dobríka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Ladislava Orosza
a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného
predsedníčkou senátu JUDr. Norou Majerníkovou, na vyslovenie nesúladu § 51b zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení zákona č. 548/2010 Z. z. a zákona č. 129/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a takto
rozhodol:
Návrh Krajského súdu v Bratislave o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou
osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a obsah návrhu
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. augusta
2012 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na vyslovenie
nesúladu ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení zákona
č. 548/2010 Z. z. a zákona č. 129/2011 Z. z. (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) s čl. 1
ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl.
30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).
2. Z obsahu návrhu a pripojeného spisu krajského súdu vyplynulo, že pred krajským
súdom sa pod sp. zn. 1 S 130/2011 vedie konanie o žalobe žalobcu PPC Power, a. s., proti
žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“),
ktorého rozhodujúce okolnosti možno zhrnúť takto:
2.1 Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej boli Národným alokačným plánom
pre Slovenskú republiku na roky 2008 až 2012 pridelené emisné kvóty v súlade
s ustanoveniami § 9 zákona č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o emisných
kvótach“).
Novelou vykonanou zákonom č. 548/2010 Z. z. bol zákon o daniach z príjmov
s účinnosťou od 1. januára 2011 doplnený o ustanovenie § 51b s marginálnou rubrikou „Daň
z emisných kvót“. Predmetom tejto dane sú príjmy z predaja emisných kvót, ako aj držané
nespotrebované emisné kvóty, pričom základ dane sa má určiť v podstate násobením
skutočného množstva predaných, resp. nespotrebovaných emisných kvót a priemernej
trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny mesiac, resp. kalendárny rok.
Ustanovenie § 51b ods. 12 zákona o daniach z príjmov oprávnilo ministerstvo financií, aby
na svojom webovom sídle zverejnilo priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé
kalendárne mesiace a kalendárne roky.
Žalovaný – ministerstvo financií na základe tohto oprávnenia zriadilo na svojom
webovom sídle http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=7868 stránku, ktorá je
(okrem bežných grafických prvkov webového sídla ministerstva financií) nadpísaná
označením „Ministerstvo financií Slovenskej republiky“, pod ktorým je nápis „Daň
z emisných kvót“ a následne slová „aktualizované dňa:“ s postupne sa meniacim dátumom
2
aktualizácie údajov. Pod týmito slovami začína tabuľka nazvaná „Priemerná cena EUA na
burze BlueNext“, ktorá má tri stĺpce – prvý obsahuje označenie roka, druhý označenie
mesiaca a tretí je označený ako „Priemerná trhová cena (EUR)“. Jednotlivé stĺpce obsahujú
riadky, z ktorých každý obsahuje postupne v prvom stĺpci označenie príslušného roka,
v druhom stĺpci názov mesiaca a v treťom číslo označujúce priemernú trhovú cenu v eurách
v danom kalendárnom mesiaci. Pod tabuľkou je uvedený „Zdroj: Reuters, IFP“ a text:
«Priemerná cena EUA je vypočítaná ako jednoduchý aritmetický priemer cien posledného
uskutočneného obchodu v dni na burze BlueNext (voľba v Reuters „Last Trade“, RIC kód
BNXCO2 2). Ročný priemer je počítaný obdobne ako priemer mesačný.» Stránka sa končí
odkazom na „Vzory tlačív k dani z emisných kvót“, vyhlásením o prístupnosti, odkazom na
technickú podporu a upozornením na výhradu „copyright“ ministerstva financií.
Podľa tvrdenia žalobcu došlo k zmenám v obsahu uvedenej stránky tým, že do
jednotlivých riadkov boli postupne pridávané údaje o priemerných (trhových) cenách za
jednotlivé kalendárne mesiace roku 2010 a 2011 a za celý kalendárny rok 2010. K takejto
aktualizácii malo dôjsť okrem iného 1., 2. a 22. marca 2011, 1. apríla 2011 a 2. mája 2011.
2.2 Proti časti týchto oznámení podal žalobca 30. marca 2011 žalobný návrh podľa
§ 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), považujúc ich za zásah v zmysle
citovaného uznesenia, a domáhal sa, aby súd uložil ministerstvu financií povinnosť
«odstrániť údaje, ktoré Ministerstvo financií... označuje ako „Priemerné ceny na účely
vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo
emisných povoleniek (emisných kvót) a ktoré Ministerstvo financií... zverejnilo na svojom
webovom sídle s odvolaním sa na § 51b ods. 12 zákona... o dani z príjmov... zo svojho
webového sídla». Na odôvodnenie tejto žaloby žalobca uviedol, že úkon ministerstva
financií, ktorým zverejnilo na svojom webovom sídle už uvedené údaje (pozri bod 2.1),
považuje za bezprostredný zásah spočívajúci v stanovení konkrétneho rozsahu daňovej
povinnosti. Podľa žalobcu nešlo ani o individuálny správny akt (rozhodnutie) [žalobca
doslova uviedol, že mu „chýbajú všetky základné obsahové, formálne a ani iné náležitosti
popísané vyššie (rozumej: popísané v danej žalobe, pozn.), na základe ktorých by bolo
možné zverejnenie Priemerných trhových cien emisných kvót považovať za rozhodnutie
správneho orgánu“], ani normatívny správny akt. Podľa neho išlo o hybridný správny akt,
ktorý sa najviac podobá opatreniam všeobecnej povahy. Celkovo ho však žalobca považoval
za zásah v zmysle § 250v OSP (doslovne žalobca uviedol, že zásahom „môže byť čokoľvek,
čo nie je rozhodnutím, právnym predpisom a iným zásahom, ktorý za zásah súdna prax
nepovažuje a súčasne voči takému zásahu neexistuje prostriedok nápravy“), ktorý
považoval za protiústavný a nezákonný kvôli jeho arbitrárnosti a zároveň založený na
nevykonateľnom ustanovení zákona o daniach z príjmov. Žalobca bol podľa svojho tvrdenia
týmto aktom priamo dotknutý na svojich ústavných právach a právom chránených
záujmoch. Proti tomuto zásahu podľa žalobcu neexistovali žiadne prostriedky ochrany, jeho
dôsledky mali naďalej trvať a malo hroziť aj opakovanie. V danom návrhu (žalobe) žalobca
zároveň navrhol krajskému súdu prerušiť konanie a predložiť ústavnému súdu návrh na
vyslovenie nesúladu § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov s ústavou podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP.
Konanie o tomto návrhu bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorému ho žalobca podal, zastavené uznesením sp. zn. 8 Sžz 1/2011
z 28. augusta 2012 v podstate z dôvodu, že zákonom č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa
zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene
a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších
predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo
ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov vypustené, čím podľa najvyššieho súdu odpadol
dôvod konania (§ 250v ods. 6 OSP). Toto uznesenie napadol žalobca ústavnou sťažnosťou,
ktorej ústavný súd medzičasom vyhovel a nálezom sp. zn. I. ÚS 179/2013 zo 7. augusta
2013 toto porušenie zrušil kvôli zásahu do základného práva žalobcu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z nálezu vyplýva, že toto právo žalobcu porušil najvyšší súd
nedostatočným odôvodnením svojho uznesenia, keď sa nezaoberal tou skutočnosťou, že
podľa prechodných ustanovení § 51p zákona o dani z príjmov je ustanovenie § 51b vo veci
sťažovateľa naďalej aplikovateľné.
Najvyšší súd po vrátení veci rozsudkom sp. zn. 8 Sžs 2/2013 z 26. februára 2015
návrh zamietol. Vo svojom rozhodnutí argumentoval tým, že zásah nespočíval vo webovom
zverejnení, ale vyplýval zo zákona, a ten nemôže byť zásahom. Najvyšší súd však dodal, že
4
plnohodnotná ochrana subjektívnych práv môže byť poskytnutá po zaplatení a vyrubení
dane, pričom doslova uviedol: „Podľa § 51b ods. 12 zák. o dani z príjmov v znení účinnom
do 28.06.2012, priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky
zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle. Za dôsledky tohto zásahu označil
navrhovateľ vznik povinnosti zaplatiť daň z emisných kvót, keďže na základe zverejnenej
priemernej trhovej ceny bol povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň. S týmto záverom sa
najvyšší súd nestotožňuje. Zverejnenie priemerných trhových cien nemožno považovať za
predpoklad pre vznik povinnosti zaplatiť daň, pretože samotná daňová povinnosť vznikla
navrhovateľovi priamo prijatím zákona. Zverejnenie priemerných trhových cien bolo až
dôsledkom zavedenia daňovej povinnosti, ktorej podliehali zapísané emisné kvóty v rokoch
2011 a 2012. Toto zverejnenie je potrebné vnímať ako následok nie ako príčinu zavedenia
daňovej povinnosti pre daň z emisných kvót. Navrhovateľom tvrdený dopad na jeho
subjektívne práva nemohol byť následkom ním označeného zásahu zo strany odporcu, ale
nastal už skôr, a to na prijatím právneho predpisu, ktorým bola zavedená daň z emisných
kvót (zák. č. 548/2010 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon595/2003 Z. z. o dani z príjmov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Vo vzťahu
k tvrdeniu navrhovateľa, že dôsledkom ním označeného zásahu bol povinný vypočítať
a odviesť daň, najvyšší súd uvádza: Je nepochybné, že zverejnené priemerné trhové ceny
slúžili pre účely výpočtu základu dane z emisných kvót. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že priamo
zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót bola určená jeho daňová povinnosť,
je potrebné uviesť, že postup pre určenie dane vyplýval z vtedy účinnej právnej úpravy,
pričom priemerná trhová cena slúžila výlučne ako jedna z hodnôt pri určovaní základu
dane. K samotnej zmene na majetkových právach navrhovateľa nemohlo dôjsť priamo
zverejnením priemerných trhových cien, ale až následne zaplatením dane v určitej výške.
Z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa na nariadených pojednávaniach nepochybne
vyplýva, že daň nebola doposiaľ vôbec zaplatená. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ
nebol v tomto smere žiadnym spôsobom ukrátený na svojich subjektívnych majetkových
právach. V konaní nebolo preukázané, že by v priamej príčinnej súvislosti so zverejnením
priemerných trhových cien emisných kvót nastal u navrhovateľa úbytok na majetku,
prípadne iná ujma na právach. Najvyššiemu súdu v tomto konaní, s ohľadom na právne
posúdenie tvrdených dôsledkov zásahu, nenáleží preskúmavať alebo sa vyjadrovať
k ústavnosti, zákonnosti alebo súladu s európskym právom, pokiaľ ide o postup
zákonodarcu, ktorý zvolil pri určení základu dane alebo jej sadzby. Tento záver je
nevyhnutné prijať najmä berúc na zreteľ, že v konaní o nezákonnom zásahu nemožno za
zásah považovať samotné prijatie právneho predpisu. Prijímanie zákonov je v zmysle čl. 72
Ústavy SR zverené Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá je jediným ústavodarným
a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Odporca nemá zákonodarnú právomoc,
a preto pokiaľ by sa aj navrhovateľ domnieval, že prijatie dotknutej legislatívnej úpravy,
na základe ktorej mu vznikla daňová povinnosť, bolo nezákonné, odporca v tomto konaní
nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Návrh bolo potrebné zamietnuť ako nedôvodný, keď
nebolo preukázané, že dôsledky tvrdené navrhovateľom by bolo možné považovať za
následok zásahu zo strany odporcu (vznik samotnej daňovej povinnosti) alebo by boli vôbec
nastali (daň nebola zaplatená). S ohľadom na vyššie uvedené závery sa súd v ďalšom
nezaoberal argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k trvaniu daňovej povinnosti za rok
2011. Najvyšší súd záverom uvádza, že navrhovateľom namietaný postup nemohol posúdiť
ako nezákonný zásah v intenciách ustanovenia § 250v O. s. p., čo však neznamená, že
v prípade ukončenia daňovej kontroly a následného prípadného vyrubenia dane, by sa
nemohol navrhovateľ domáhať súdnej ochrany svojich subjektívnych verejných práv
a právnych záujmov na nezávislom a nestrannom súde.“
2.3 Súčasne s podaním žaloby proti nezákonnému zásahu žalobca podal proti postupu
ministerstva financií v súvislosti so zverejnením údajov označených ako „Priemerné ceny
na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13
ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 listiny. Ústavný súd túto
sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 420/2011 30 z 29. septembra 2011 odmietol
a v odôvodnení poukázal na subsidiaritu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy
a na to, že žalobca podal proti uvedenému postupu ministerstva financií jednak žalobu
6
o ochranu pred nezákonným zásahom uvedenú v predchádzajúcom odseku, ako aj ďalšiu
žalobu o preskúmanie nezákonného rozhodnutia. Prebiehajúce konania o týchto žalobách
vylučovali podľa názoru ústavného súdu jeho právomoc na konanie podľa čl. 127 ústavy.
2.4 Následne 30. mája 2011 podal žalobca krajskému súdu aj žalobu o preskúmanie
nezákonného rozhodnutia, o ktorej v súčasnosti prebieha konanie pod sp. zn. 1 S 130/2011,
z ktorého vzišiel i tu prerokúvaný návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51b zákona
o dani z príjmov. V tejto žalobe žalobca zastáva stanovisko, že uvedené akty ministerstva
financií (zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót v dňoch 1., 2. a 22. marca,
1. apríla a 2. mája 2011 na webovom sídle) nie sú zásahom v zmysle § 250v OSP, ale
rozhodnutiami, resp. „externými (právne záväznými) hybridnými správnymi aktami“,
ktorých predmet regulácie je konkrétny (určenie priemernej ceny za konkrétne časové
obdobie), zároveň však abstraktný (všeobecne určený okruh adresátov – daňovníkov dane
z emisných kvót), pričom žalobca na podporu svojich tvrdení odkázal na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. januára 2009. Ďalej žalobca s odkazom na český právny
poriadok uviedol, že proti tomuto druhu aktov musia existovať rovnaké prostriedky právnej
ochrany v rovnakom režime ako individuálne správne akty, keďže by daňovníci dane
z emisných kvót inú formu právnej ochrany proti uvedeným rozhodnutiam nemali, čo by
bolo v nesúlade s čl. 46 ods. 2 ústavy. Zároveň sú týmito rozhodnutiami podľa žalobcu
priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy, vrátane základných práv a slobôd.
Nezákonnosť daných rozhodnutí vidí žalobca okrem iného v tom, že boli vydané na základe
neústavného ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov. Neústavnosť tohto
ustanovenia videl žalobca v tom, že je neurčité, nejasné, z aplikačného hľadiska pre jeho
adresátov nepredvídateľné, pretože umožňuje ministerstvu financií určiť priemerné ceny
emisných kvót (a tým aj daň z emisných kvót) voľne a bez akýchkoľvek medzí.
Po začatí konania sa žalobca osobitnými návrhmi domáhal najskôr predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), následne
prerušenia konania a podania návrhu ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu § 51b zákona
o daniach z príjmov s niektorými článkami ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
2.5 Z podania žalobcu doručeného ústavnému súdu 21. januára 2013 vyplynulo, že
okrem už uvedených konaní o ochranu pred nezákonným zásahom (sp. zn. 8 Sžž 1/2011)
a o preskúmanie rozhodnutí (sp. zn. 1 S 130/2011) žalobca začal ďalšie štyri konania pred
krajským súdom (sp. zn. 3 S 137/2011, sp. zn. 2 S 41/2012, sp. zn. 2 S 42/2012 a sp. zn.
5 S 244/2012), ktorých predmet však nie je bližšie známy. Súčasne z tohto podania
vyplynulo, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v Bratislave výzvou
z 13. decembra 2012 vyzval žalobcu na opravu údajov v daňovom priznaní k dani
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2011 s poučením, že ak tieto
nedostatky nebudú odstránené v určenej lehote, správca dane vykoná u žalobcu daňovú
kontrolu alebo určí daň podľa pomôcok.
2.6 Ďalej je ústavnému súdu zo sťažnosti žalobcu v konaní sp. zn. IV. ÚS 191/2014
známe, že žalobca už uhradil preddavky na daň z emisných kvót za rok 2011 a v konaní
pred orgánmi finančnej správy sa v súčasnosti domáhal ich zníženia, resp. vrátenia.
Rozhodnutia finančnej správy o týchto žiadostiach žalobcu však nie sú predmetom konania
pred krajským súdom sp. zn. 1 S 130/2011, z ktorého vzišiel tu prerokúvaný návrh.
3. Krajský súd návrhu žalobcu na prerušenie konania vyhovel uznesením č. k.
1 S 130/2011 209 z 8. augusta 2012, právoplatným 7. septembra 2012, konanie prerušil až
do rozhodnutia ústavného súdu a podal ústavnému súdu tu prerokúvaný návrh.
3.1 Krajský súd v návrhu predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha
preskúmania rozhodnutí žalovaného (ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru
žalobcu správnymi aktami sui generis, ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému
režimu preskúmania v správnom súdnictve ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie
pridal ústavný súd, pozn.). Senát krajského súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci
„konajúci podľa piatej časti OSP (správne súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí
Ministerstva financií SR a jeho postupu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od
posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí
posudzovanie súladu predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého
8
rozhodnutím o rozpore je konajúci súd viazaný v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 OSP“.
K otázke kvalifikácie napadnutých správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej
právomoci na konanie o predmete žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.
3.2 K otázke rozporu napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov s označenými
článkami ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ krajský súd v podstatnej časti odkázal na
návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)
z 10. mája 2011, ktorý ústavný súd prijal na ďalšie konanie pod sp. zn. PL. ÚS 114/2011
(konanie bolo medzičasom zastavené uznesením pléna č. k. PL. ÚS 114/2011 211
z 19. septembra 2012, pozn.) a ktorý sa týka totožných ustanovení zákona o dani z príjmov,
ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ. Krajský súd doslovne uviedol, že „(v)zhľadom
na uvedené súd bude pri zdôvodňovaní opodstatnenosti svojho návrhu poukazovať aj na
časti, ktoré sú uvedené v návrhu poslancov, ktorý podrobne rozvádza jednotlivé namietané
dôvody nesúladu, s ktorými sa súd stotožňuje“. Následne krajský súd pri každom bode
odôvodnenia svojho návrhu uviedol, že dané „porušenie je bližšie rozpracované“ v presne
označenej časti návrhu skupiny poslancov na presne určených stranách. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd na tomto mieste jednotlivé dôvody nesúladu len stručne rekapituluje.
Z návrhu skupiny poslancov národnej rady z 10. mája 2011 vyplynulo, že zákon
č. 548/2010 Z. z., ktorý bol národnej rade predložený ako vládny návrh a ktorým bolo
ustanovenie § 51b do zákona o daniach z príjmov vložené, takéto ustanovenie pôvodne
neobsahoval, ale bolo doň doplnené až v rámci legislatívneho procesu v národnej rade
pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom poslancov národnej rady. Takýto postup ale podľa
krajského súdu predstavuje neoprávnené uplatnenie zákonodarnej iniciatívy zo strany
poslancov národnej rady, čo zakladá porušenie čl. 87 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Napadnuté
ustanovenie § 51b používa neurčité pojmy ako „priemerná trhová cena“, „daňovník“
a „zapísané kvóty“, navyše ním bolo ministerstvo financií bez určenia akýchkoľvek kritérií
oprávnené určiť časť základu dane z emisných kvót (určením priemernej ceny a nijako
neobmedzeným výberom spôsobu jej určenia). To zakladá jeho rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy,
konkrétne požiadavkami materiálneho právneho štátu. Napadnuté ustanovenie dodatočne
zdaňuje daňou príjmy z už realizovaných derivátových obchodov, ktoré sa týkajú predaja
emisných kvót za roky 2011 a 2012, a súčasne toto ustanovenie podľa krajského súdu
zdaňuje spätne aj príjem z predaja emisných kvót za roky 2008, 2009 a 2010. Uvedená
okolnosť zakladá podľa názoru krajského súdu retroaktivitu ustanovenia § 51b zákona
o dani z príjmov, a tým rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy. Zavedenie dane z emisných kvót
predstavuje podľa krajského súdu porušenie legitímnych očakávaní účastníkov schémy
obchodovania, čo je rovnako v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Účelom napadnutého
ustanovenia je podľa krajského súdu odňatie individuálnych práv a povinností priznaných
individuálnym rozhodnutím konkrétnym adresátov (účastníkom schémy obchodovania),
v dôsledku čoho je toto ustanovenie (materiálne) rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie
generálnou právnou normou, čo rovnako porušuje čl. 1 ods. 1 ústavy. Daň z emisných kvót
so sadzbou 80 % základu dane predstavuje podľa krajského súdu konfiškačný zásah do
vlastníckeho práva k súčasným i budúcim príjmom z predaja emisných kvót. Rovnako
napadnuté ustanovenie zasahuje do hodnoty technologických investícií, ako aj hodnoty
obchodných podielov v obchodných spoločnostiach, ktoré sú účastníkmi schémy
obchodovania. V dôsledku toho je toto ustanovenie v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj
s čl. 13 ods. 4 ústavy, keďže na takéto obmedzenie neexistuje legitímny cieľ vo verejnom
záujme. Keďže napadnuté ustanovenie znemožňuje tvorbu zisku, ktorý je podstatou
podnikania, je podľa krajského súdu aj v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, ktorý právo podnikať
zaručuje, ako aj s čl. 13 ods. 4 ústavy v dôsledku chýbajúcej proporcionality a legitímneho
cieľa. Tým, že ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov odňalo účastníkom schémy
obchodovania ich práva, účastníci podľa krajského súdu nemajú možnosť domôcť sa svojich
práv pred súdom alebo iným orgánom, keďže všeobecné súdy ani iné orgány nedisponujú
právomocou na preskúmanie zákonov. Tým je napadnuté ustanovenie podľa krajského súdu
v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Dôsledkom napadnutého ustanovenia je aj obmedzenie
hospodárskej súťaže na trhu s emisnými kvótami, pričom ministerstvo financií bolo podľa
krajského súdu splnomocnené na jej ďalšie obmedzenie. To však odporuje čl. 55 ods. 2
ústavy, ktorý umožňuje obmedzenie len zákonom. Z dôvodu neproporcionality je napadnuté
ustanovenie podľa krajského súdu aj v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy (samostatne). Príjmy,
ktoré podliehajú dani z emisných kvót, sú jedinými príjmami, na ktoré sa uplatňuje odlišná
(80 %) sadzba dane, na ostatné sa uplatňuje 19 % sadzba. Zároveň sa napadnuté ustanovenie
10
týka len spoločností, ktorým boli pridelené tzv. EUA kvóty (nie spoločností, ktorým boli
pridelené tzv. AAU kvóty). Uvedené okolnosti podľa názoru krajského súdu odporujú
zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na vlastníctvo majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Diskriminácia a
disproporcia výpočtu daňového základu pre daň z emisných kvót už v jeho základnom
vzorci sú podľa krajského súdu dôvodom nesúladu s čl. 1 dodatkového protokolu.
Ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov zavádza podľa krajského súdu dávky, ktoré
majú podobný účinok ako clo, čím je v rozpore s čl. 28 a čl. 30 ZFEÚ, a obmedzuje aj
slobodu usadzovania, čím je v rozpore s čl. 49 v spojení s čl. 54 ZFEÚ. Toto ustanovenie
ďalej znemožňuje dosiahnutie cieľov smernice 2003/87/ES, ktorou sa ustanovuje schéma
obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov, v znení neskorších predpisov, čím
je v rozpore s čl. 288 ZFEÚ a zároveň s čl. 2 ods. 2 ZFEÚ, ktorý zakazuje členským štátom
vykonávať svoje právomoci v oblastiach právomocí prenesených na Európsku úniu.
Napokon v dôsledku rozporu s viacerými mnohostrannými zmluvami o ochrane investícií,
ktoré sa „vzťahujú na zahraničných investorov, ktorí investovali do účastníkov schémy
obchodovania“, je napadnuté ustanovenie podľa krajského súdu v rozpore aj s čl. 1 ods. 2
3.3 Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd v závere svojho návrhu žiada, aby
ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy SR, s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 2, čl. 28,
čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.“
II.
Znenie a zmeny napadnutého ustanovenia
4. Predmetom návrhu krajského súdu je posúdenie ústavnosti ustanovenia § 51b
4.1 Uvedené ustanovenie bolo do zákona o dani z príjmov vložené čl. IV 95. bodom
zákona č. 548/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 v tomto znení (poznámky pod
čiarou sú vynechané):
„§ 51b
Daň z emisných kvót
(1) Na účely dane z emisných kvót sa rozumie
a) daňovníkom povinný účastník schémy obchodovania, ktorý vykonáva činnosti
podľa osobitného predpisu, alebo bol takýmto účastníkom len časť príslušného
kalendárneho roka,
b) zapísanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov bezodplatne pridelené
a zapísané podľa osobitného predpisu daňovníkovi v príslušnom kalendárnom roku vrátane
emisných kvót nadobudnutých od iného daňovníka z dôvodu kúpy podniku alebo jeho časti,
nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia
obchodných spoločností alebo družstiev, ktoré tento iný daňovník nadobudol bezodplatne
podľa osobitného predpisu v príslušnom kalendárnom roku,
c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov odovzdané podľa
osobitného predpisu daňovníkom za príslušný kalendárny rok zo zapísaných emisných kvót
v príslušnom kalendárnom roku,
d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa
osobitného predpisu daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných
kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému
daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo
jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev,
e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné
kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný
kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót dosiahnutú z dôvodu investovania
12
daňovníka do technológií, ktorých účelom je zníženie množstva emisií vypustených do
ovzdušia, a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované
emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom
kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku
alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo
rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev.
(2) Predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a
2012.
(3) Základ dane z emisných kvót sa zistí ako súčet násobkov prevedených emisných
kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za
kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku
nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný
kalendárny rok.
(4) Daňovník, ktorý sa počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, vyčísli základ
dane z emisných kvót ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých
kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac
predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod.
(5) Sadzba dane z emisných kvót je 80 % zo základu dane z emisných kvót podľa
odsekov 3 a 4.
(6) Daňovník podáva daňové priznanie na daň z emisných kvót miestne príslušnému
správcovi dane za príslušný kalendárny rok v lehote do 30. júna po skončení príslušného
kalendárneho roka. Daň z emisných kvót je splatná v lehote na podanie daňového priznania
na daň z emisných kvót.
(7) Daňovník, ktorý sa počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, je povinný
podať daňové priznanie na daň z emisných kvót za časť kalendárneho roka skončenú ku dňu
podľa osobitného predpisu, a to v lehote do troch kalendárnych mesiacov od tohto dňa.
(8) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške
jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra
2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako
násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na
rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010.
(9) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2012 vo výške
jednej polovice daňovej povinnosti vypočítanej v daňovom priznaní na daň z emisných kvót
podanom za rok 2011, a to v lehote do 30. júna 2012 a do 31. decembra 2012.
(10) Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú nižšie ako daň z emisných
kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, daňovník je povinný zaplatiť
rozdiel v lehote na podanie daňového priznania podľa odsekov 6 a 7. Ak zaplatené
preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom
priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného
predpisu.
(11) Daň z emisných kvót sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor.
(12) Priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky zverejní
ministerstvo na svojom webovom sídle.
(13) Na správu dane z emisných kvót sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu.“
4.2 Zákonom č. 129/2011 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. mája 2011 k novelizácii
odsekov 1, 7 a 8 ustanovenia § 51b, ktoré po tejto novelizácii zneli (doplnený text je
zvýraznený):
„(1) Na účely dane z emisných kvót sa rozumie...
c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov a jednotky
certifikovaného zníženia emisií (CER) odovzdané podľa osobitného predpisu daňovníkom za
príslušný kalendárny rok,
d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa
osobitného predpisu daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných
kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému
daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo
jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev;
súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod zapísaných emisných kvót
u daňovníka, ktorý je dlžníkom, a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý je veriteľom, ak bol
14
uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a rovnakých jednotkách
najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu
za príslušný kalendárny rok,
e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné
kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný
kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného
predpisu a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované
emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom
kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku
alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo
rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev...
(7) Ak sa daňovník počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, je tento daňovník
alebo jeho právny nástupca povinný podať daňové priznanie na daň z emisných kvót za časť
kalendárneho roka skončenú ku dňu podľa osobitného predpisu, a to v lehote do troch
kalendárnych mesiacov od tohto dňa.
(8) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške
jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra
2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako
násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na
rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu
spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu.“
4.3 Ustanovením čl. IV piateho bodu zákona č. 189/2012 Z. z. došlo s účinnosťou od
30. júna 2012 k vypusteniu celého ustanovenia § 51b zákona o dani príjmov bez náhrady.
Súčasne bolo do tohto zákona vložené prechodné ustanovenie § 51p ods. 1, podľa ktorého
„(u)stanovenia § 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového
priznania k dani z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce
zdaňovaciemu obdobiu roka 2012, pričom ustanovenie § 52j ods. 9 sa neuplatní.“
III.
Právne úvahy ústavného súdu
5. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
(okrem iného) s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná
rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom. Takýto návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) a čl. 144 ods. 2 ústavy je v zásade
povinný podať okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že zákon, jeho časť alebo jeho jednotlivé
ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave alebo medzinárodnej zmluve
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ho z hľadísk
uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Ako vyplýva zo skutočností uvedených v bodoch 4.1 až 4.3, ustanovenie § 51b
zákona o dani z príjmov, ktoré je predmetom návrhu krajského súdu, stratilo platnosť už
30. júna 2012, teda pred podaním uvedeného návrhu. Z prechodného ustanovenia § 52p
ods. 1 zákona o dani z príjmov je však zrejmé, že napadnuté ustanovenie je naďalej
použiteľné na podávanie daňových priznaní k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie
kalendárneho roka 2011, teda naďalej z neho vyplývajú práva a povinnosti jeho adresátom –
daňovníkom uvedenej dane, o ktorých môžu rozhodovať orgány verejnej správy (finančná
správa) a ktoré sa môžu stať aj referenčnou normou prieskumu takých rozhodnutí
v prípadnom súdnom konaní. Podľa novšej judikatúry ústavného súdu (porov.
PL. ÚS 1/2010 s výslovným odmietnutím skoršej opačnej judikatúry) môže byť v konaní
o súlade právneho predpisu s nadradenými právnymi predpismi, ktoré bolo začaté na návrh
všeobecného súdu ako dôsledok riešenia konkrétnej veci (čl. 144 ods. 2 ústavy a § 37 a nasl.
zákona o ústavnom súde), preskúmavaný aj právny predpis už neplatný, ak z neho
v rozhodnej dobe vyplývali adresátom práva a povinnosti, ktoré sa neskôr stali predmetom
sporu (konanie pred súdom), a otázku ústavnej konformity zákonného základu týchto práv
16
a povinností si nemôže posúdiť všeobecný súd sám. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
konanie o súlade § 51b zákona o dani z príjmov napriek zrušeniu napadnutého ustanovenia
nezastavil, ale vychádzal z prípustnosti jeho prieskumu (porov. naposledy zhodne
PL. ÚS 39/2011, bod 11).
7. Po zistení, že návrh krajského súdu bol podaný príslušným senátom [čl. 130 ods. 1
písm. d) ústavy, § 18 ods. 1 písm. d) a § 19 zákona o ústavnom súde] po prerušení konania
uznesením č. k. 1 S 130/2011 209 z 8. augusta 2012, ktoré sa stalo právoplatné 7. septembra
2012 (t. j. je právoplatné v čase predbežného prerokovania návrhu ústavným súdom)
vo forme predpokladanej ustanovením § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a že
návrh nie je neprípustný (§ 24 zákona o ústavnom súde a contrario), skúmal ústavný súd
najmä aplikovateľnosť napadnutého ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov v konaní
pred krajským súdom. Toto skúmanie je pravidelnou a nevyhnutnou súčasťou predbežného
prerokovania a nemožno ho vykonať v neskoršej fáze konania, keďže podľa ustálenej
judikatúry už po prijatí návrhu na ďalšie konanie zásadne neprichádza do úvahy skúmanie
procesných podmienok (porov. PL. ÚS 11/05).
7.1 Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého
použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú
v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať
(PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní
všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia
v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené
procesné podmienky (porov. už citované rozhodnutie PL. ÚS 7/04). V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne
zodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou
všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu
napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil.
Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto
závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne
posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu
(aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel
(porov. napríklad PL. ÚS 12/2012, ods. 31 až 34). Ako partem pro toto možno uviesť už
citované rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 7/04, v ktorom návrh na vyslovenie nesúladu podal
všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve (podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho orgánu. Ústavný súd v danej veci
sp. zn. PL. ÚS 7/04 sám posúdil, či je žaloba, o ktorej navrhujúci súd koná, vôbec prípustná,
a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je
prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný rozklad. V dôsledku toho nešlo
o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť, ako to
požaduje ustanovenie § 247 ods. 2 OSP. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2013, návrh
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy tiež podal všeobecný súd a ústavný súd sám posúdil, či
v konaní bol zaplatený súdny poplatok, a dospel k záveru, že vzhľadom na jeho nezaplatenie
mal všeobecný súd konanie zastaviť. Keď tak neurobil, nebol oprávnený na podanie daného
návrhu ústavnému súdu.
8. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk pristúpil ústavný súd
k prieskumu návrhu krajského súdu. Dôvody prípadného odmietnutia návrhu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde osobitne posudzoval aj z hľadiska aplikovateľnosti
napadnutých ustanovení v konaní krajského súdu sp. zn. 1 S 130/2011, pričom postupne
skúmal:
a) aplikovateľnosť ustanovení § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13 zákona o dani z príjmov
a označené články ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ,
b) aplikovateľnosť ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov a označené
články ZFEÚ,
c) prieskumnú právomoc krajského súdu, aplikovateľnosť ustanovenia § 51b ods. 12
zákona o dani z príjmov a označené články ústavy a dodatkového protokolu.
18
K bodu a) Aplikovateľnosť ustanovení § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13 zákona o dani
z príjmov a označené články ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ
9. Ako už ústavný súd uviedol, predmetom konania pred krajským súdom je
zákonnosť aktov ministerstva financií, ktorým boli zverejnené priemerné (trhové) ceny
emisných kvót. Predmetom konania pred krajským súdom nateraz nie je žiadne rozhodnutie
finančnej správy, ktorým by bol žalobcovi priamo určený základ dane za konkrétne obdobie
alebo vyrubená daň (porov. bod 2.6 Ďalej je ústavnému súdu zo sťažnosti žalobcu v konaní
sp. zn. IV. ÚS 191/2014 známe, že žalobca už uhradil preddavky na daň z emisných kvót za
rok 2011 a v konaní pred orgánmi finančnej správy sa v súčasnosti domáhal ich zníženia,
resp. vrátenia.), ale len akt ministerstva financií, z ktorého takýto základ dane a daň môžu
vyplývať, resp. ktorý určuje jeden z parametrov na určenie základu dane z emisných kvót.
Právnym základom označeného aktu ministerstva financií je výlučne ustanovenie § 51b ods.
12 zákona o dani z príjmov, keďže len toto ustanovenie (tento odsek) splnomocňuje
ministerstvo financií na jeho vydanie. Ako vyplýva z časti II odôvodnenia tohto uznesenia,
ostatné odseky § 51b zákona o dani z príjmov nijakým spôsobom neupravujú ani
neobmedzujú postup ministerstva financií pri zverejňovaní priemerných (trhových) cien
emisných kvót. Práve naopak, odsek 1 definuje niektoré pojmy, odsek 2 časovo určuje
predmet dane, odsek 3 určuje spôsob výpočtu základu dane, pričom nadväzuje na
zverejnené informácie o priemerných (trhových) cenách emisných kvót, odsek 4 upravuje
niektoré modality výpočtu základu dane pri zrušení daňovníka, odsek 5 ustanovuje sadzbu
dane, odseky 6 a 7 určujú lehoty na podanie daňového priznania a splatnosť dane, odseky 8
a 9 upravujú platenie preddavkov, odsek 10 ich zúčtovanie s výslednou daňou, odsek 11
zaokrúhľovanie a odsek 13 odkazuje na subsidiárne použitie Daňového poriadku (zákon č.
Za týchto okolností podľa ústavného súdu ustanoveniam § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13
zákona o dani z príjmov celkom zjavne chýba prejudicialita v konaní pred krajským súdom,
teda celkom zjavne nemôže dôjsť k ich použitiu (aplikácii) v danom súdnom konaní, resp.
ich použitie (aplikácia) nie je vôbec podstatné na účely rozhodnutia krajského súdu o tom,
či ministerstvo financií zverejnením priemerných (trhových) cien emisných kvót
postupovalo v súlade alebo v rozpore so zákonom. Neušlo pritom pozornosti ústavného
súdu, že v samotnej žalobe podanej krajskému súdu žalobca navrhoval podať návrh na
vyslovenie nesúladu len v časti týkajúcej sa ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani
z príjmov. Až v neskoršom podaní rozšíril svoju požiadavku na celý § 51b, pričom takéto
rozšírenie svojho návrhu nijako relevantne neodôvodnil.
V súlade s úvahami ústavného súdu uvedenými v bode 7.1 tohto uznesenia tak kvôli
nedostatku prejudiciality ustanovení § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13 zákona o dani z príjmov
pre rozhodnutie krajského súdu v konaní, z ktorého vzišiel jeho návrh na vyslovenie
nesúladu uvedených ustanovení, nemožno krajský súd považovať za osobu oprávnenú na
podanie takého návrhu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K bodu b) Aplikovateľnosť ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov
a označené články ZFEÚ
10. V tejto časti návrhu je kľúčovou otázkou otázka aktívnej legitimácie všeobecného
súdu na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu medzi právnym predpisom Slovenskej
republiky, jeho časťou alebo jednotlivým ustanovením na jednej strane a takou nadradenou
medzinárodnou zmluvou [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], ktorá je zároveň súčasťou
(primárneho) práva Európskej únie.
10.1 Ústavný súd sa otázkou aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie
návrhu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s právom Európskej únie podrobne
zaoberal v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 3/09 (časť V.3.4, náhlosť zákazu zisku), v ktorom
vyslovil tieto zásadné doktrinálne závery: «Z rozsudku Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb.,
s. 629, bod 17) vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Európskeho spoločenstva je
dôsledkom účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu
k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho
ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale – vzhľadom na to, že
tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na
20
území každého členského štátu, pred ktorým majú prednosť – aj vylúčenie prijímania takého
vnútroštátneho práva, ktoré je nezlučiteľné s právom Európskeho spoločenstva.»
Takéto chápanie zásady prednosti práva Európskej únie je podľa názoru ústavného
súdu uplatniteľné v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré začalo na návrh skupiny
poslancov alebo aj iných oprávnených subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy okrem
(všeobecného) súdu. Všeobecný súd podľa názoru ústavného súdu totiž konanie o súlade
vnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika
preniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu, pred ústavným súdom podľa čl. 125
ods. 1 ústavy iniciovať zásadne nemôže, pretože v rozsahu svojej právomoci aplikuje
ustanovenia práva Európskej únie a je „povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem
a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie
ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať
alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“
(rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb., s. 629, bod 24). K takýmto „ústavným
postupom“ totiž možno zaradiť aj konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy. Všeobecný súd má v súvislosti so zabezpečovaním plného účinku práva Európskej
únie okrem iného k dispozícii postup podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, t. j. v prípade
potreby rozhodne, že «požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev (po nadobudnutí
platnosti Lisabonskej zmluvy už „Súdny dvor Európskej únie“, pozn.) o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy a v tej súvislosti konanie preruší.»
Zjednodušene povedané, z uvedeného vyplýva, že ak všeobecný súd v určitej veci
(v súlade s postupom, ktorý predpokladá právo Európskej únie, teda po prípadnom
predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru) dospeje k záveru, že ustanovenie
právneho predpisu Slovenskej republiky odporuje právu Európskej únie, má to (v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora) za následok neaplikovateľnosť (nepoužiteľnosť)
ustanovenia právneho predpisu Slovenskej republiky v danej veci. Použiteľnosť
napadnutého ustanovenia je však v zmysle záverov obsiahnutých v bode 7.2 tohto uznesenia
nevyhnutným predpokladom aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na
vyslovenie nesúladu takého ustanovenia so ZFEÚ. Všeobecný súd sa tak nemôže dostať do
situácie, kedy by napadnuté ustanovenie právneho predpisu Slovenskej republiky bolo
v konaní pred ním aplikovateľné, ak toto ustanovenie odporuje právu Európskej únie,
v dôsledku čoho mu nemôže svedčať aktívna legitimácia na podanie návrhu na vyslovenie
nesúladu takého ustanovenia s právom Európskej únie (porov. tiež nález českého Ústavného
súdu sp. zn. Pl. ÚS 19/04; k tomu aj Bobek, M. Ústavní soud České republiky: obecné
soudy mají povinnost aplikovat komunitární právo samostatně. In: Soudní rozhledy, roč.
2006, č. 5, s. 171 175; podobne Bobek, M. Judikát roku? publikované 30. júna 2007,
dostupné na <jinepravo.blogspot.sk>).
10.2 V prerokúvanej veci z návrhu krajského súdu zreteľne vyplýva, že krajský súd je
presvedčený o nesúlade ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov s niektorými článkami
ZFEÚ, čo by však v takom prípade zakladalo ich aplikačnú prednosť. Na základe toho treba
v prerokúvanej veci uzavrieť, že krajský súd nemožno považovať za osobu oprávnenú podať
návrh na vyslovenie nesúladu § 51b zákona o dani z príjmov s označenými ustanoveniami
ZFEÚ. Naopak, je úlohou krajského súdu v prípade takýchto pochybností požiadať
postupom podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor o výklad ním označených ustanovení ZFEÚ a
sekundárneho práva Európskej únie a následne v závislosti od odpovede Súdneho dvora
ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov v ním prerokúvanej veci neaplikovať. V tejto
súvislosti možno poznamenať, že podobná prejudiciálna otázka, ktorá by prichádzala do
úvahy zo strany krajského súdu a ktorá môže mať relevanciu aj v konaní pred krajským
súdom, z ktorého vzišiel tu prerokúvaný návrh, už bola Súdnemu dvoru položená českým
Najvyšším správnym súdom (uznesenie č. k. 1 Afs 6/2013 46 z 18. decembra 2013, ktorého
výsledkom je konanie vo veci C 43/14, ŠKO ENERGO proti Odvolacímu finančnímu
ředitelství).
10.3 Pritom opätovne neušlo pozornosti ústavného súdu, že žalobca návrh na podanie
prejudiciálnej otázky v tomto smere podal krajskému súdu skôr než návrh na podanie
návrhu ústavnému súdu, napriek tomu krajský súd o tomto návrhu nijako nerozhodol
a priamo podal ústavnému súdu tu prerokúvaný návrh. Citovaný nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 3/09 bol pritom vydaný pomerne skoro pred podaním tu prerokúvaného
návrhu krajského súdu, v dôsledku čoho krajskému súdu mal byť právny názor ústavného
22
súdu obsiahnutý v uvedenom náleze známy. Nota bene, tento právny názor bol vyslovený
v konaní ústavného súdu začatom na návrh všeobecného súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy,
a tak bol a je v zmysle poslednej vety uvedeného odseku záväzný pre všetky súdy, teda aj
pre krajský súd v tu prerokúvanej veci.
K bodu c) Prieskumná právomoc krajského súdu, aplikovateľnosť ustanovenia
§ 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov a označené články ústavy a dodatkového
protokolu
11. Zatiaľ čo ustanovenia § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13 zákona o dani z príjmov
ústavný súd uznal za zjavne neaplikovateľné (pozri bod 9 tohto uznesenia) a rovnako vylúčil
aplikovateľnosť ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov v prípade jeho nesúladu
s označenými článkami ZFEÚ, je už podľa toho, čo je uvedené v bode 9 tohto uznesenia,
zjavné, že nemožno na prvý pohľad vylúčiť prejudicialitu tohto ustanovenia vo zvyšnej
časti, teda pokiaľ sa namieta jeho nesúlad s označenými článkami ústavy a dodatkového
protokolu. Uvedený nesúlad totiž v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy nemožno riešiť aplikačnou
prednosťou ústavy alebo dodatkového protokolu, ale len prípadným derogačným nálezom
ústavného súdu s účinkami podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Z uvedeného dôvodu však ústavný
súd zameral svoju pozornosť na skúmanie druhého z predpokladov prejudiciality v zmysle
konštantnej judikatúry citovanej v bode 7.1 Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také
ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu
pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným
súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita
napadnutej normy v konaní všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že
aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy,
napríklad aj preto, že nie sú splnené procesné podmienky (porov. už citované rozhodnutie
PL. ÚS 7/04). V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to
všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné za výklad podústavného práva, je
nepochybne v prvom rade úlohou všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj
návrh, aby posúdil prejudicialitu napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným
súdom ju náležite odôvodnil. Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od
počiatku vyhradzuje právo tieto závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho
návrhu preskúmať a samostatne posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným
súdom, ako aj prejudicialitu (aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej
návrh všeobecného súdu vzišiel (porov. napríklad PL. ÚS 12/2012, ods. 31 až 34). Ako
partem pro toto možno uviesť už citované rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 7/04, v ktorom návrh
na vyslovenie nesúladu podal všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve
(podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho
orgánu. Ústavný súd v danej veci sp. zn. PL. ÚS 7/04 sám posúdil, či je žaloba, o ktorej
navrhujúci súd koná, vôbec prípustná, a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu je prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný
rozklad. V dôsledku toho nešlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov
nadobudlo právoplatnosť, ako to požaduje ustanovenie § 247 ods. 2 OSP, a to splnenia
podmienok konania pred všeobecným súdom.
11.1 Právomoc všeobecných súdov preskúmavať rozhodnutia, postupy a iné akty
orgánov verejnej správy (resp. v širšom zmysle aj verejnej moci) sa zakladá priamo
na ústave, a to na čl. 142 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou. Z citovaného ustanovenia však
najmä v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy možno vyvodiť, že táto prieskumná právomoc nemá
v celom rozsahu rovnakú kvalitu. Z prvej alternatívy časti za bodkočiarkou čl. 142 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy. Táto ich právomoc je originárne ústavná, založená priamo
citovaným ustanovením ústavy bez toho, aby na to bol potrebný zákon. Naopak,
za podmienok upravených v čl. 46 ods. 2 ústavy môže zákon túto prieskumnú právomoc len
obmedziť tým, že prieskum určitých rozhodnutí orgánov verejnej správy z právomoci
všeobecných súdov vylúči, prípadne upraví právomoc súdov čo do rozsahu ich prieskumu.
Kvalita druhej alternatívy časti vety za bodkočiarkou čl. 142 ods. 1 ústavy
(„a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon“) je odlišná. Z citovaného ustanovenia totiž, naopak, vyplýva, že právomoc
preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré nie sú orgánmi verejnej
24
správy, a opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov verejnej moci nie je originárne
ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto právomoc súdom buď
všeobecne, alebo v jednotlivom konkrétnom type právomoci zverí (tak zhodne i dôvodová
správa, porov. národná rada, II. volebné obdobie, tlač 643, s. 130).
11.2 Táto dichotómia úpravy kompetencie všeobecných súdov pri prieskume aktov
orgánov verejnej správy a iných orgánov verejnej moci sa premieta do štruktúrovanej
úpravy tejto kompetencie v Občianskom súdnom poriadku, konkrétne v jeho piatej časti.
Táto časť po všeobecných ustanoveniach upravuje v druhej a tretej hlave prieskum
rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov, ktoré im predchádzali, vo štvrtej hlave
prieskum postupu (nečinnosti – porov. § 244 ods. 3 OSP) správnych orgánov a v piatej
hlave prieskum zásahov správnych orgánov. V ďalších hlavách piatej časti sú upravené
niektoré osobitné konania, ktoré majú rôzny charakter, medzi nimi napríklad prieskum
všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy v § 250zfa, ktorého ústavnosť
bola predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 2/2013.
11.3 Z uvedeného je zrejmé, že konanie vo veciach správneho súdnictva nie je
(napríklad na rozdiel od správneho súdnictva Spolkovej republiky Nemecko) budované na
princípe všeobecnej procesnej úpravy pre akýkoľvek mysliteľný typ petitu a vo vzťahu
k akémukoľvek mysliteľnému spôsobu konania verejnej správy. Naopak, na to, aby bola
založená právomoc všeobecných súdov v oblasti správneho súdnictva, musí žaloba (návrh)
smerovať voči takému aktu, ktorý možno podradiť pod niektorý z typov konaní podľa
jednotlivých hláv piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň musí petit návrhu
(žaloby) smerovať na taký výrok meritórneho súdneho rozhodnutia, aký príslušná hlava
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predpokladá (porov. aj R 95/2004). V zmysle
ustanovenia § 103 OSP, ktoré platí aj v konaní v správnom súdnictve (§ 246c OSP), je súd
povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania, medzi
ktoré patrí okrem iného aj právomoc súdu (porov. § 104 a § 250d ods. 3 OSP). V prípade
nedostatku právomoci spočívajúcej v tom, že žalobca urobil predmetom prieskumu taký akt
orgánu verejnej správy, ktorého preskúmanie nie je predpokladané ani v jednej hlave piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku, je súd podľa § 250d ods. 3 OSP povinný konanie
zastaviť bez toho, aby vec postupoval inému príslušnému orgánu. Uvedené ustanovenie je
totiž lex specialis nielen voči § 104 OSP, ale aj voči inak mimoriadne zjednodušujúcemu
ustanoveniu § 2 ods. 3 druhej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Túto pozitívnu prieskumnú povinnosť
všeobecného súdu nenahrádza tvrdenie účastníka o tom, že určitá vec do právomoci súdu
patrí; skúmanie svojej právomoci ako podmienky konania totiž súd vykonáva ex offo aj bez
návrhu účastníkov a nie je pritom vôbec viazaný ich tvrdeniami (zhodne Števček, M. In:
Števček, M., Ficová, S., a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck,
2009, s. 271).
12. V prerokúvanej veci z obsahu návrhu krajského súdu, ako aj z obsahu jeho
uznesenia č. k. 1 S 130/2011 209 z 8. augusta 2012 vyplýva, že krajský súd tu koná podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá upravuje preskúmavanie
právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Z návrhu krajského súdu (pozri bod 3.1
Krajský súd v návrhu predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha preskúmania
rozhodnutí žalovaného (ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru žalobcu
správnymi aktami sui generis, ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému režimu
preskúmania v správnom súdnictve ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie pridal
ústavný súd, pozn.). Senát krajského súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci „konajúci
podľa piatej časti OSP (správne súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí
Ministerstva financií SR a jeho postupu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od
posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí
posudzovanie súladu predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého
rozhodnutím o rozpore je konajúci súd viazaný v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 OSP“. K o
tázke kvalifikácie napadnutých správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej
právomoci na konanie o predmete žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.), ale aj
zo žaloby žalobcu podanej krajskému súdu (pozri bod 2.3 tohto uznesenia) však vyplýva, že
žalobca sa nedomáha preskúmania právoplatných rozhodnutí ministerstva financií, ale
domáha sa preskúmania aktov, ktoré sám označuje za „hybridné správne akty“, a len tvrdí,
26
že podliehajú rovnakému právnemu režimu preskúmania ako individuálne správne akty.
Navyše, v predchádzajúcom návrhu (žalobe) na ochranu pred nezákonným zásahom žalobca
výslovne popieral ich charakter individuálnych správnych aktov (porov. bod 2.2 Proti časti
týchto oznámení podal žalobca 30. marca 2011 žalobný návrh podľa § 250v Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), považujúc ich za zásah v zmysle citovaného uznesenia,
a domáhal sa, aby súd uložil ministerstvu financií povinnosť «odstrániť údaje, ktoré
Ministerstvo financií... označuje ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z
emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek
(emisných kvót) a ktoré Ministerstvo financií... zverejnilo na svojom webovom sídle s
odvolaním sa na § 51b ods. 12 zákona... o dani z príjmov... zo svojho webového sídla». Na
odôvodnenie tejto žaloby žalobca uviedol, že úkon ministerstva financií, ktorým zverejnilo
na svojom webovom sídle už uvedené údaje (pozri bod 2.1), považuje za bezprostredný
zásah spočívajúci v stanovení konkrétneho rozsahu daňovej povinnosti. Podľa žalobcu nešlo
ani o individuálny správny akt (rozhodnutie) [žalobca doslova uviedol, že mu „chýbajú
všetky základné obsahové, formálne a ani iné náležitosti popísané vyššie (rozumej: popísané
v danej žalobe, pozn.), na základe ktorých by bolo možné zverejnenie Priemerných
trhových cien emisných kvót považovať za rozhodnutie správneho orgánu“], ani normatívny
správny akt. Podľa neho išlo o hybridný správny akt, ktorý sa najviac podobá opatreniam
všeobecnej povahy. Celkovo ho však žalobca považoval za zásah v zmysle § 250v OSP
(doslovne žalobca uviedol, že zásahom „môže byť čokoľvek, čo nie je rozhodnutím,
právnym predpisom a iným zásahom, ktorý za zásah súdna prax nepovažuje a súčasne voči
takému zásahu neexistuje prostriedok nápravy“), ktorý považoval za protiústavný a
nezákonný kvôli jeho arbitrárnosti a zároveň založený na nevykonateľnom ustanovení
zákona o daniach z príjmov. Žalobca bol podľa svojho tvrdenia týmto aktom priamo
dotknutý na svojich ústavných právach a právom chránených záujmoch. Proti tomuto
zásahu podľa žalobcu neexistovali žiadne prostriedky ochrany, jeho dôsledky mali naďalej
trvať a malo hroziť aj opakovanie. V danom návrhu (žalobe) žalobca zároveň navrhol
krajskému súdu prerušiť konanie a predložiť ústavnému súdu návrh na vyslovenie nesúladu
§ 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP tohto
uznesenia). Aj keď inokedy nie je obvyklé explicitne deklarovať a vysvetliť svoju právomoc,
za týchto okolností bolo podľa ústavného súdu povinnosťou krajského súdu, aby pred
podaním tu prerokúvaného návrhu preskúmal svoju právomoc na preskúmanie takýchto
„hybridných správnych aktov“ ako individuálnych správnych aktov, teda v režime druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Túto povinnosť krajskému súdu napokon
ukladajú aj ustanovenia § 103, 104 a § 250d ods. 3 OSP. Potom bolo jeho povinnosťou v
jeho návrhu ústavnému súdu odôvodniť, ako dospel k záveru, že na ich preskúmanie
právomoc má. Krajský súd ani v uznesení č. k. 1 S 130/2011 209 z 8. augusta 2012, ktorým
prerušil konanie o žalobe žalobcu, ani v samotnom návrhu ústavnému súdu svoju právomoc
na konanie v prerokúvanej veci nijako neodôvodnil. Obmedzil sa len na konštatovanie, že
žalobca existenciu takejto právomoci krajského súdu tvrdí (pozri bod Krajský súd v návrhu
predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha preskúmania rozhodnutí žalovaného
(ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru žalobcu správnymi aktami sui generis,
ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému režimu preskúmania v správnom súdnictve
ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie pridal ústavný súd, pozn.). Senát krajského
súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci „konajúci podľa piatej časti OSP (správne
súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí Ministerstva financií SR a jeho postupu
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený
riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí posudzovanie súladu predpisov nižšej
právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore je konajúci súd
viazaný v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 OSP“. K otázke kvalifikácie napadnutých
správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej právomoci na konanie o predmete
žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.). Krajský súd pritom ani nevyslovil, či sa
k otázke svojej právomoci stotožňuje s argumentmi žalobcu alebo či svoju právomoc
vyvodzuje z iných dôvodov, než tvrdí žalobca. Takéto odôvodnenie je však podľa názoru
ústavného súdu viac než potrebné už vzhľadom na to, že sám žalobca priznáva, že
napadnuté akty ministerstva financií nie sú právoplatnými rozhodnutiami správnych
orgánov preskúmateľnými podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
ale (hybridnými) právnymi aktami sui generis.
12.1 V konkrétnosti mal krajský súd predovšetkým preskúmať napríklad tieto otázky:
28
a) Prečo by sa žalobcom napadnuté akty ministerstva financií mali považovať za
„hybridné“ akty preskúmateľné ako individuálne správne akty, keď nie sú individuálne
adresované žalobcovi, ale určujú priemerné (trhové) ceny emisných kvót vo všeobecnosti,
bez ohľadu na určitého adresáta? Tým sa však nijako neodlišujú napríklad od všeobecne
záväzných nariadení obcí a samosprávnych krajov, ktorými sa určuje základ miestnych daní
(porov. napr. § 8 ods. 2 a najmä ods. 4, § 12 ods. 2, § 16 ods. 2 a najmä ods. 3 zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov). O povahe týchto všeobecne záväzných
nariadení ako normatívnych právnych aktov pritom nie sú žiadne pochybnosti (porov.
konanie vo veci sp. zn. IV. ÚS 248/2012 o súlade takýchto všeobecne záväzných nariadení
s ústavou a zákonmi). Aj napadnuté akty ministerstva financií určujú (priemernú trhovú)
cenu emisných kvót, ktorá je jednou z veličín na výpočet základu dane z emisných kvót
(pozri ustanovenie § 51b ods. 3 zákona o dani z príjmov citované v bode Uvedené
ustanovenie bolo do zákona o dani z príjmov vložené čl. IV 95. bodom zákona č. 548/2010
Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 v tomto znení (poznámky pod čiarou sú vynechané):).
Za týchto okolností sa podľa ústavného súdu logicky natíska otázka, prečo by sa napadnuté
akty ministerstva financií nemohli považovať za všeobecne záväzné právne predpisy vydané
ministerstvom financií a vyhlásené osobitným spôsobom (na jeho webovom sídle, t. j.
ustanovenie § 51b ods. 12 Daňového poriadku ako lex specialis k § 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov).
b) Prečo by z ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy mal vyplývať nárok na preskúmanie
iných než individuálnych právnych aktov, keď citované ustanovenie vyslovene zaručuje len
právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“? Tým sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1
ústavy, z ktorého vyplýva, že orgány verejnej moci, medzi ktoré patria i orgány verejnej
správy, verejnomocensky nekonajú len vo forme „rozhodnutí“ (ako individuálnych
správnych aktov), ale aj vo forme „opatrení a iných zásahov“, ktoré čl. 142 ods. 1 ústavy
zmieňuje osobitne (tak i dôvodová správa, porov. národná rada, II. volebné obdobie, tlač
643, s. 130). Judikatúra českého ústavného súdu, ktorá preskúmateľnosť opatrení všeobecnej
povahy vyvodila z čl. 36 ods. 2 listiny, ktorého znenie je totožné s čl. 46 ods. 2 ústavy, však
reagovala práve na situáciu, kedy opatrenie všeobecnej povahy bolo legislatívne normované
na úrovni jednoduchého (podústavného) práva bez toho, aby zákonodarca výslovne vytvoril
aj zodpovedajúci režim jeho kontroly (porov. napr. nález sp. zn. IV. ÚS 2239/07). Nie je
zrejmé, prečo by rovnaká nevyhnutnosť mala platiť aj v právnom poriadku Slovenskej
republiky, v ktorom akt typu opatrenia všeobecnej povahy pozitívno právne upravený nie
je.
12.2 Ak sa krajský súd ani vo svojom návrhu, ani vo svojom uznesení č. k.
1 S 130/2011 209 vôbec nevenoval týmto otázkam, ktoré v podstate vyvracajú, resp. aspoň
podstatne spochybňujú argumenty žalobcu v prospech existencie právomoci krajského súdu
na preskúmanie napadnutých aktov ministerstva financií vydaných podľa § 51b ods. 12
zákona o dani z príjmov, nemožno podľa názoru ústavného súdu vychádzať z toho, že je
daná právomoc krajského súdu vo veci, z ktorej vzišiel jeho tu prerokúvaný návrh. Naopak,
z hľadiska posudzovania podmienok prijatia návrhu krajského súdu na ďalšie konanie je za
týchto okolností potrebné vychádzať z toho, že krajskému súdu právomoc na takéto konanie
chýba. Nedostatok právomoci ako jednej z podmienok konania pred všeobecným súdom
(§ 104 OSP) však v zmysle judikatúry ústavného súdu (porov. bod 7.1 Všeobecný súd je
oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť
subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení)
možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012);
predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní všeobecného súdu.
Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní
všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené procesné
podmienky (porov. už citované rozhodnutie PL. ÚS 7/04). V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne
zodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou
všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu
napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil.
30
Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto
závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne
posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu
(aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel
(porov. napríklad PL. ÚS 12/2012, ods. 31 až 34). Ako partem pro toto možno uviesť už
citované rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 7/04, v ktorom návrh na vyslovenie nesúladu podal
všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve (podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho orgánu. Ústavný súd v danej veci
sp. zn. PL. ÚS 7/04 sám posúdil, či je žaloba, o ktorej navrhujúci súd koná, vôbec prípustná,
a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je
prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný rozklad. V dôsledku toho nešlo o ro
zhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť, ako to
požaduje ustanovenie § 247 ods. 2 OSP) bráni považovať krajský súd za oprávnenú osobu
na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 a čl. 144
ods. 2 ústavy (výslovne už cit. PL. ÚS 7/04).
13. Napokon ústavný súd bez toho, aby sám vyčerpávajúco odpovedal na uvedené
otázky, považuje za potrebné konštatovať, že podľa jeho názoru z podrobne popísaných
okolností danej veci vyplýva, že zverejnenie priemerných cien emisných kvót zo strany
ministerstva financií podľa ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov v znení
účinnom do 28. júna 2012 nemožno považovať za individuálny správny akt (rozhodnutie
správneho orgánu). Zverejnené informácie sa vzťahujú na neurčitý počet adresátov
rovnakého druhu. Obsah informácií je adresovaný každému subjektu, na ktorý sa vzťahuje
povinnosť platiť daň z emisných kvót. Zverejnené informácie sa teda netýkajú iba
konkrétneho subjektu a na konkrétny prípad. Pri takomto ponímaní výsledok činnosti
ministerstva financií pri zverejňovaní priemerných cien emisných kvót nemožno považovať
ani len za hybridný správny akt. V dôsledku toho tento akt nie je preskúmateľný v správnom
súdnictve. Ako už uviedol najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 8 Sžs 2/2013 (pozri bod 2.2),
žalobca môže svoje subjektívne práva uplatňovať žalobou proti rozhodnutiam orgánov
finančnej správy, ktorými bude vyrubená, prípadne upravená jeho daňová povinnosť,
prirodzene, aj s možnosťou konkrétnej kontroly ústavnosti.
IV.
Záver
14. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietne okrem iného návrh podaný niekým zjavne
neoprávneným. Z časti III tohto uznesenia je zrejmé, že krajský súd nie je oprávnený na
podanie tu prerokúvaného návrhu, pretože v časti, v ktorej svojím návrhom navrhuje
vysloviť nesúlad
a) ustanovení § 51b ods. 1 až 11 a 13 zákona o dani z príjmov s označenými
ustanoveniami ústavy, dodatkového protokolu a ZFEÚ, týmto ustanoveniam chýba
prejudicialita vo veci prerokúvanej krajským súdom,
b) ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov s označenými článkami ZFEÚ,
chýba tejto norme prejudicialita v dôsledku aplikačnej prednosti ZFEÚ,
c) ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov s označenými článkami ústavy
a dodatkového protokolu, chýba tomuto ustanoveniu prejudicialita v dôsledku nedostatku
právomoci krajského súdu na konanie o žalobe žalobcu.
Návrh krajského súdu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51b zákona o dani
z príjmov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20
ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ústavy,
s čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 ZFEÚ bolo preto
treba odmietnuť ako podaný niekým zjavne neoprávneným, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2015
32