Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 37/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľubomíra

Dobríka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Ladislava Orosza

a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného

predsedníčkou senátu JUDr. Norou Majerníkovou, na vyslovenie nesúladu § 51b zákona

č. o dani z príjmov v znení a

Z. z. s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1

a 4, , a 2, , a

Slovenskej republiky, s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a takto

rozhodol:

Návrh Krajského súdu v Bratislave o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah návrhu

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. augusta

2012 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na vyslovenie

nesúladu ustanovenia o dani z príjmov v znení zákona

č. a (ďalej len „“) s

ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35

ods. 1, a 2, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl.

30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).

2. Z obsahu návrhu a pripojeného spisu krajského súdu vyplynulo, že pred krajským

súdom sa pod sp. zn. vedie konanie o žalobe žalobcu PPC Power, a. s., proti

žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“),

ktorého rozhodujúce okolnosti možno zhrnúť takto:

2.1 Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej boli Národným alokačným plánom

pre Slovenskú republiku na roky 2008 až 2012 pridelené emisné kvóty v súlade

s ustanoveniami o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o emisných

kvótach“).

Novelou vykonanou bol zákon o daniach z príjmov

s účinnosťou od 1. januára 2011 doplnený o ustanovenie § 51b s marginálnou rubrikou „Daň

z emisných kvót“. Predmetom tejto dane sú príjmy z predaja emisných kvót, ako aj držané

nespotrebované emisné kvóty, pričom základ dane sa má určiť v podstate násobením

skutočného množstva predaných, resp. nespotrebovaných emisných kvót a priemernej

trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny mesiac, resp. kalendárny rok.

Ustanovenie § 51b ods. 12 zákona o daniach z príjmov oprávnilo ministerstvo financií, aby

na svojom webovom sídle zverejnilo priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé

kalendárne mesiace a kalendárne roky.

Žalovaný – ministerstvo financií na základe tohto oprávnenia zriadilo na svojom

webovom sídle http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=7868 stránku, ktorá je

(okrem bežných grafických prvkov webového sídla ministerstva financií) nadpísaná

označením „Ministerstvo financií Slovenskej republiky“, pod ktorým je nápis „Daň

z emisných kvót“ a následne slová „aktualizované dňa:“ s postupne sa meniacim dátumom

2

aktualizácie údajov. Pod týmito slovami začína tabuľka nazvaná „Priemerná cena EUA na

burze BlueNext“, ktorá má tri stĺpce – prvý obsahuje označenie roka, druhý označenie

mesiaca a tretí je označený ako „Priemerná trhová cena (EUR)“. Jednotlivé stĺpce obsahujú

riadky, z ktorých každý obsahuje postupne v prvom stĺpci označenie príslušného roka,

v druhom stĺpci názov mesiaca a v treťom číslo označujúce priemernú trhovú cenu v eurách

v danom kalendárnom mesiaci. Pod tabuľkou je uvedený „Zdroj: Reuters, IFP“ a text:

«Priemerná cena EUA je vypočítaná ako jednoduchý aritmetický priemer cien posledného

uskutočneného obchodu v dni na burze BlueNext (voľba v Reuters „Last Trade“, RIC kód

BNXCO2 2). Ročný priemer je počítaný obdobne ako priemer mesačný.» Stránka sa končí

odkazom na „Vzory tlačív k dani z emisných kvót“, vyhlásením o prístupnosti, odkazom na

technickú podporu a upozornením na výhradu „copyright“ ministerstva financií.

Podľa tvrdenia žalobcu došlo k zmenám v obsahu uvedenej stránky tým, že do

jednotlivých riadkov boli postupne pridávané údaje o priemerných (trhových) cenách za

jednotlivé kalendárne mesiace roku 2010 a 2011 a za celý kalendárny rok 2010. K takejto

aktualizácii malo dôjsť okrem iného 1., 2. a 22. marca 2011, 1. apríla 2011 a 2. mája 2011.

2.2 Proti časti týchto oznámení podal žalobca 30. marca 2011 žalobný návrh podľa

(ďalej aj „OSP“), považujúc ich za zásah v zmysle

citovaného uznesenia, a domáhal sa, aby súd uložil ministerstvu financií povinnosť

«odstrániť údaje, ktoré Ministerstvo financií... označuje ako „Priemerné ceny na účely

vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo

emisných povoleniek (emisných kvót) a ktoré Ministerstvo financií... zverejnilo na svojom

webovom sídle s odvolaním sa na § 51b ods. 12 zákona... o dani z príjmov... zo svojho

webového sídla». Na odôvodnenie tejto žaloby žalobca uviedol, že úkon ministerstva

financií, ktorým zverejnilo na svojom webovom sídle už uvedené údaje (pozri bod 2.1),

považuje za bezprostredný zásah spočívajúci v stanovení konkrétneho rozsahu daňovej

povinnosti. Podľa žalobcu nešlo ani o individuálny správny akt (rozhodnutie) [žalobca

doslova uviedol, že mu „chýbajú všetky základné obsahové, formálne a ani iné náležitosti

popísané vyššie (rozumej: popísané v danej žalobe, pozn.), na základe ktorých by bolo

možné zverejnenie Priemerných trhových cien emisných kvót považovať za rozhodnutie

správneho orgánu“], ani normatívny správny akt. Podľa neho išlo o hybridný správny akt,

ktorý sa najviac podobá opatreniam všeobecnej povahy. Celkovo ho však žalobca považoval

za zásah v zmysle (doslovne žalobca uviedol, že zásahom „môže byť čokoľvek,

čo nie je rozhodnutím, právnym predpisom a iným zásahom, ktorý za zásah súdna prax

nepovažuje a súčasne voči takému zásahu neexistuje prostriedok nápravy“), ktorý

považoval za protiústavný a nezákonný kvôli jeho arbitrárnosti a zároveň založený na

nevykonateľnom ustanovení zákona o daniach z príjmov. Žalobca bol podľa svojho tvrdenia

týmto aktom priamo dotknutý na svojich ústavných právach a právom chránených

záujmoch. Proti tomuto zásahu podľa žalobcu neexistovali žiadne prostriedky ochrany, jeho

dôsledky mali naďalej trvať a malo hroziť aj opakovanie. V danom návrhu (žalobe) žalobca

zároveň navrhol krajskému súdu prerušiť konanie a predložiť ústavnému súdu návrh na

vyslovenie nesúladu s podľa

písm. c) .

Konanie o tomto návrhu bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorému ho žalobca podal, zastavené uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 v podstate z dôvodu, že , ktorým sa dopĺňa

o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene

a doplnení o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších

predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo

ustanovenie vypustené, čím podľa najvyššieho súdu odpadol

dôvod konania ( ). Toto uznesenie napadol žalobca ústavnou sťažnosťou,

ktorej ústavný súd medzičasom vyhovel a nálezom sp. zn. zo 7. augusta

2013 toto porušenie zrušil kvôli zásahu do základného práva žalobcu na súdnu ochranu

podľa . Z nálezu vyplýva, že toto právo žalobcu porušil najvyšší súd

nedostatočným odôvodnením svojho uznesenia, keď sa nezaoberal tou skutočnosťou, že

podľa prechodných ustanovení je ustanovenie vo veci

sťažovateľa naďalej aplikovateľné.

Najvyšší súd po vrátení veci rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2015

návrh zamietol. Vo svojom rozhodnutí argumentoval tým, že zásah nespočíval vo webovom

zverejnení, ale vyplýval zo zákona, a ten nemôže byť zásahom. Najvyšší súd však dodal, že

4

plnohodnotná ochrana subjektívnych práv môže byť poskytnutá po zaplatení a vyrubení

dane, pričom doslova uviedol: „Podľa § 51b ods. 12 zák. o dani z príjmov v znení účinnom

do 28.06.2012, priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky

zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle. Za dôsledky tohto zásahu označil

navrhovateľ vznik povinnosti zaplatiť daň z emisných kvót, keďže na základe zverejnenej

priemernej trhovej ceny bol povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň. S týmto záverom sa

najvyšší súd nestotožňuje. Zverejnenie priemerných trhových cien nemožno považovať za

predpoklad pre vznik povinnosti zaplatiť daň, pretože samotná daňová povinnosť vznikla

navrhovateľovi priamo prijatím zákona. Zverejnenie priemerných trhových cien bolo až

dôsledkom zavedenia daňovej povinnosti, ktorej podliehali zapísané emisné kvóty v rokoch

2011 a 2012. Toto zverejnenie je potrebné vnímať ako následok nie ako príčinu zavedenia

daňovej povinnosti pre daň z emisných kvót. Navrhovateľom tvrdený dopad na jeho

subjektívne práva nemohol byť následkom ním označeného zásahu zo strany odporcu, ale

nastal už skôr, a to na prijatím právneho predpisu, ktorým bola zavedená daň z emisných

kvót ( ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Vo vzťahu

k tvrdeniu navrhovateľa, že dôsledkom ním označeného zásahu bol povinný vypočítať

a odviesť daň, najvyšší súd uvádza: Je nepochybné, že zverejnené priemerné trhové ceny

slúžili pre účely výpočtu základu dane z emisných kvót. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že priamo

zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót bola určená jeho daňová povinnosť,

je potrebné uviesť, že postup pre určenie dane vyplýval z vtedy účinnej právnej úpravy,

pričom priemerná trhová cena slúžila výlučne ako jedna z hodnôt pri určovaní základu

dane. K samotnej zmene na majetkových právach navrhovateľa nemohlo dôjsť priamo

zverejnením priemerných trhových cien, ale až následne zaplatením dane v určitej výške.

Z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa na nariadených pojednávaniach nepochybne

vyplýva, že daň nebola doposiaľ vôbec zaplatená. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ

nebol v tomto smere žiadnym spôsobom ukrátený na svojich subjektívnych majetkových

právach. V konaní nebolo preukázané, že by v priamej príčinnej súvislosti so zverejnením

priemerných trhových cien emisných kvót nastal u navrhovateľa úbytok na majetku,

prípadne iná ujma na právach. Najvyššiemu súdu v tomto konaní, s ohľadom na právne

posúdenie tvrdených dôsledkov zásahu, nenáleží preskúmavať alebo sa vyjadrovať

k ústavnosti, zákonnosti alebo súladu s európskym právom, pokiaľ ide o postup

zákonodarcu, ktorý zvolil pri určení základu dane alebo jej sadzby. Tento záver je

nevyhnutné prijať najmä berúc na zreteľ, že v konaní o nezákonnom zásahu nemožno za

zásah považovať samotné prijatie právneho predpisu. Prijímanie zákonov je v zmysle čl. 72

SR zverené Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá je jediným ústavodarným

a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Odporca nemá zákonodarnú právomoc,

a preto pokiaľ by sa aj navrhovateľ domnieval, že prijatie dotknutej legislatívnej úpravy,

na základe ktorej mu vznikla daňová povinnosť, bolo nezákonné, odporca v tomto konaní

nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Návrh bolo potrebné zamietnuť ako nedôvodný, keď

nebolo preukázané, že dôsledky tvrdené navrhovateľom by bolo možné považovať za

následok zásahu zo strany odporcu (vznik samotnej daňovej povinnosti) alebo by boli vôbec

nastali (daň nebola zaplatená). S ohľadom na vyššie uvedené závery sa súd v ďalšom

nezaoberal argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k trvaniu daňovej povinnosti za rok

2011. Najvyšší súd záverom uvádza, že navrhovateľom namietaný postup nemohol posúdiť

ako nezákonný zásah v intenciách ustanovenia , čo však neznamená, že

v prípade ukončenia daňovej kontroly a následného prípadného vyrubenia dane, by sa

nemohol navrhovateľ domáhať súdnej ochrany svojich subjektívnych verejných práv

a právnych záujmov na nezávislom a nestrannom súde.“

2.3 Súčasne s podaním žaloby proti nezákonnému zásahu žalobca podal proti postupu

ministerstva financií v súvislosti so zverejnením údajov označených ako „Priemerné ceny

na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13

ods. 1 písm. a) a a a listiny. Ústavný súd túto

sťažnosť uznesením č. k. 30 z 29. septembra 2011 odmietol

a v odôvodnení poukázal na subsidiaritu právomoci ústavného súdu podľa

a na to, že žalobca podal proti uvedenému postupu ministerstva financií jednak žalobu

6

o ochranu pred nezákonným zásahom uvedenú v predchádzajúcom odseku, ako aj ďalšiu

žalobu o preskúmanie nezákonného rozhodnutia. Prebiehajúce konania o týchto žalobách

vylučovali podľa názoru ústavného súdu jeho právomoc na konanie podľa .

2.4 Následne 30. mája 2011 podal žalobca krajskému súdu aj žalobu o preskúmanie

nezákonného rozhodnutia, o ktorej v súčasnosti prebieha konanie pod sp. zn. ,

z ktorého vzišiel i tu prerokúvaný návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51b zákona

o dani z príjmov. V tejto žalobe žalobca zastáva stanovisko, že uvedené akty ministerstva

financií (zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót v dňoch 1., 2. a 22. marca,

1. apríla a 2. mája 2011 na webovom sídle) nie sú zásahom v zmysle , ale

rozhodnutiami, resp. „externými (právne záväznými) hybridnými správnymi aktami“,

ktorých predmet regulácie je konkrétny (určenie priemernej ceny za konkrétne časové

obdobie), zároveň však abstraktný (všeobecne určený okruh adresátov – daňovníkov dane

z emisných kvót), pričom žalobca na podporu svojich tvrdení odkázal na nález ústavného

súdu sp. zn. z 22. januára 2009. Ďalej žalobca s odkazom na český právny

poriadok uviedol, že proti tomuto druhu aktov musia existovať rovnaké prostriedky právnej

ochrany v rovnakom režime ako individuálne správne akty, keďže by daňovníci dane

z emisných kvót inú formu právnej ochrany proti uvedeným rozhodnutiam nemali, čo by

bolo v nesúlade s . Zároveň sú týmito rozhodnutiami podľa žalobcu

priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy, vrátane základných práv a slobôd.

Nezákonnosť daných rozhodnutí vidí žalobca okrem iného v tom, že boli vydané na základe

neústavného ustanovenia . Neústavnosť tohto

ustanovenia videl žalobca v tom, že je neurčité, nejasné, z aplikačného hľadiska pre jeho

adresátov nepredvídateľné, pretože umožňuje ministerstvu financií určiť priemerné ceny

emisných kvót (a tým aj daň z emisných kvót) voľne a bez akýchkoľvek medzí.

Po začatí konania sa žalobca osobitnými návrhmi domáhal najskôr predloženia

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), následne

prerušenia konania a podania návrhu ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu § 51b zákona

o daniach z príjmov s niektorými článkami , dodatkového protokolu a ZFEÚ podľa

ustanovenia .

2.5 Z podania žalobcu doručeného ústavnému súdu 21. januára 2013 vyplynulo, že

okrem už uvedených konaní o ochranu pred nezákonným zásahom (sp. zn. )

a o preskúmanie rozhodnutí (sp. zn. ) žalobca začal ďalšie štyri konania pred

krajským súdom (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

), ktorých predmet však nie je bližšie známy. Súčasne z tohto podania

vyplynulo, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v Bratislave výzvou

z 13. decembra 2012 vyzval žalobcu na opravu údajov v daňovom priznaní k dani

z emisných kvót za zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2011 s poučením, že ak tieto

nedostatky nebudú odstránené v určenej lehote, správca dane vykoná u žalobcu daňovú

kontrolu alebo určí daň podľa pomôcok.

2.6 Ďalej je ústavnému súdu zo sťažnosti žalobcu v konaní sp. zn.

známe, že žalobca už uhradil preddavky na daň z emisných kvót za rok 2011 a v konaní

pred orgánmi finančnej správy sa v súčasnosti domáhal ich zníženia, resp. vrátenia.

Rozhodnutia finančnej správy o týchto žiadostiach žalobcu však nie sú predmetom konania

pred krajským súdom sp. zn. , z ktorého vzišiel tu prerokúvaný návrh.

3. Krajský súd návrhu žalobcu na prerušenie konania vyhovel uznesením č. k.

z 8. augusta 2012, právoplatným 7. septembra 2012, konanie prerušil až

do rozhodnutia ústavného súdu a podal ústavnému súdu tu prerokúvaný návrh.

3.1 Krajský súd v návrhu predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha

preskúmania rozhodnutí žalovaného (ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru

žalobcu správnymi aktami sui generis, ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému

režimu preskúmania v správnom súdnictve ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie

pridal ústavný súd, pozn.). Senát krajského súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci

„konajúci podľa piatej časti (správne súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí

Ministerstva financií SR a jeho postupu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od

posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí

posudzovanie súladu predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého

8

rozhodnutím o rozpore je konajúci súd viazaný v zmysle ustanovenia “.

K otázke kvalifikácie napadnutých správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej

právomoci na konanie o predmete žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.

3.2 K otázke rozporu napadnutých ustanovení s označenými

článkami , dodatkového protokolu a ZFEÚ krajský súd v podstatnej časti odkázal na

návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)

z 10. mája 2011, ktorý ústavný súd prijal na ďalšie konanie pod sp. zn.

(konanie bolo medzičasom zastavené uznesením pléna č. k. 211

z 19. septembra 2012, pozn.) a ktorý sa týka totožných ustanovení ,

, dodatkového protokolu a ZFEÚ. Krajský súd doslovne uviedol, že „(v)zhľadom

na uvedené súd bude pri zdôvodňovaní opodstatnenosti svojho návrhu poukazovať aj na

časti, ktoré sú uvedené v návrhu poslancov, ktorý podrobne rozvádza jednotlivé namietané

dôvody nesúladu, s ktorými sa súd stotožňuje“. Následne krajský súd pri každom bode

odôvodnenia svojho návrhu uviedol, že dané „porušenie je bližšie rozpracované“ v presne

označenej časti návrhu skupiny poslancov na presne určených stranách. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd na tomto mieste jednotlivé dôvody nesúladu len stručne rekapituluje.

Z návrhu skupiny poslancov národnej rady z 10. mája 2011 vyplynulo, že zákon

č. , ktorý bol národnej rade predložený ako vládny návrh a ktorým bolo

ustanovenie § 51b do zákona o daniach z príjmov vložené, takéto ustanovenie pôvodne

neobsahoval, ale bolo doň doplnené až v rámci legislatívneho procesu v národnej rade

pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom poslancov národnej rady. Takýto postup ale podľa

krajského súdu predstavuje neoprávnené uplatnenie zákonodarnej iniciatívy zo strany

poslancov národnej rady, čo zakladá porušenie a . Napadnuté

ustanovenie § 51b používa neurčité pojmy ako „priemerná trhová cena“, „daňovník“

a „zapísané kvóty“, navyše ním bolo ministerstvo financií bez určenia akýchkoľvek kritérií

oprávnené určiť časť základu dane z emisných kvót (určením priemernej ceny a nijako

neobmedzeným výberom spôsobu jej určenia). To zakladá jeho rozpor s ,

konkrétne požiadavkami materiálneho právneho štátu. Napadnuté ustanovenie dodatočne

zdaňuje daňou príjmy z už realizovaných derivátových obchodov, ktoré sa týkajú predaja

emisných kvót za roky 2011 a 2012, a súčasne toto ustanovenie podľa krajského súdu

zdaňuje spätne aj príjem z predaja emisných kvót za roky 2008, 2009 a 2010. Uvedená

okolnosť zakladá podľa názoru krajského súdu retroaktivitu ustanovenia § 51b zákona

o dani z príjmov, a tým rozpor s . Zavedenie dane z emisných kvót

predstavuje podľa krajského súdu porušenie legitímnych očakávaní účastníkov schémy

obchodovania, čo je rovnako v rozpore s . Účelom napadnutého

ustanovenia je podľa krajského súdu odňatie individuálnych práv a povinností priznaných

individuálnym rozhodnutím konkrétnym adresátov (účastníkom schémy obchodovania),

v dôsledku čoho je toto ustanovenie (materiálne) rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie

generálnou právnou normou, čo rovnako porušuje . Daň z emisných kvót

so sadzbou 80 % základu dane predstavuje podľa krajského súdu konfiškačný zásah do

vlastníckeho práva k súčasným i budúcim príjmom z predaja emisných kvót. Rovnako

napadnuté ustanovenie zasahuje do hodnoty technologických investícií, ako aj hodnoty

obchodných podielov v obchodných spoločnostiach, ktoré sú účastníkmi schémy

obchodovania. V dôsledku toho je toto ustanovenie v rozpore s , ako aj

s , keďže na takéto obmedzenie neexistuje legitímny cieľ vo verejnom

záujme. Keďže napadnuté ustanovenie znemožňuje tvorbu zisku, ktorý je podstatou

podnikania, je podľa krajského súdu aj v rozpore s , ktorý právo podnikať

zaručuje, ako aj s v dôsledku chýbajúcej proporcionality a legitímneho

cieľa. Tým, že ustanovenie odňalo účastníkom schémy

obchodovania ich práva, účastníci podľa krajského súdu nemajú možnosť domôcť sa svojich

práv pred súdom alebo iným orgánom, keďže všeobecné súdy ani iné orgány nedisponujú

právomocou na preskúmanie zákonov. Tým je napadnuté ustanovenie podľa krajského súdu

v rozpore s a 2 . Dôsledkom napadnutého ustanovenia je aj obmedzenie

hospodárskej súťaže na trhu s emisnými kvótami, pričom ministerstvo financií bolo podľa

krajského súdu splnomocnené na jej ďalšie obmedzenie. To však odporuje čl. 55 ods. 2

, ktorý umožňuje obmedzenie len zákonom. Z dôvodu neproporcionality je napadnuté

ustanovenie podľa krajského súdu aj v rozpore s (samostatne). Príjmy,

ktoré podliehajú dani z emisných kvót, sú jedinými príjmami, na ktoré sa uplatňuje odlišná

(80 %) sadzba dane, na ostatné sa uplatňuje 19 % sadzba. Zároveň sa napadnuté ustanovenie

10

týka len spoločností, ktorým boli pridelené tzv. EUA kvóty (nie spoločností, ktorým boli

pridelené tzv. AAU kvóty). Uvedené okolnosti podľa názoru krajského súdu odporujú

zákazu diskriminácie podľa v súvislosti s právom na vlastníctvo majetku

podľa a právom podnikať podľa . Diskriminácia a

disproporcia výpočtu daňového základu pre daň z emisných kvót už v jeho základnom

vzorci sú podľa krajského súdu dôvodom nesúladu s čl. 1 dodatkového protokolu.

Ustanovenie zavádza podľa krajského súdu dávky, ktoré

majú podobný účinok ako clo, čím je v rozpore s čl. 28 a čl. 30 ZFEÚ, a obmedzuje aj

slobodu usadzovania, čím je v rozpore s čl. 49 v spojení s čl. 54 ZFEÚ. Toto ustanovenie

ďalej znemožňuje dosiahnutie cieľov smernice 2003/87/ES, ktorou sa ustanovuje schéma

obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov, v znení neskorších predpisov, čím

je v rozpore s čl. 288 ZFEÚ a zároveň s čl. 2 ods. 2 ZFEÚ, ktorý zakazuje členským štátom

vykonávať svoje právomoci v oblastiach právomocí prenesených na Európsku úniu.

Napokon v dôsledku rozporu s viacerými mnohostrannými zmluvami o ochrane investícií,

ktoré sa „vzťahujú na zahraničných investorov, ktorí investovali do účastníkov schémy

obchodovania“, je napadnuté ustanovenie podľa krajského súdu v rozpore aj s čl. 1 ods. 2

.

3.3 Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd v závere svojho návrhu žiada, aby

ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie nie je v súlade s a 2,

ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2, , a SR, s Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 2, čl. 28,

čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.“

II.

Znenie a zmeny napadnutého ustanovenia

4. Predmetom návrhu krajského súdu je posúdenie ústavnosti ustanovenia § 51b

.

4.1 Uvedené ustanovenie bolo do vložené čl. IV 95. bodom

s účinnosťou od 1. januára 2011 v tomto znení (poznámky pod

čiarou sú vynechané):

„§ 51b

Daň z emisných kvót

(1) Na účely dane z emisných kvót sa rozumie

a) daňovníkom povinný účastník schémy obchodovania, ktorý vykonáva činnosti

podľa osobitného predpisu, alebo bol takýmto účastníkom len časť príslušného

kalendárneho roka,

b) zapísanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov bezodplatne pridelené

a zapísané podľa osobitného predpisu daňovníkovi v príslušnom kalendárnom roku vrátane

emisných kvót nadobudnutých od iného daňovníka z dôvodu kúpy podniku alebo jeho časti,

nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia

obchodných spoločností alebo družstiev, ktoré tento iný daňovník nadobudol bezodplatne

podľa osobitného predpisu v príslušnom kalendárnom roku,

c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov odovzdané podľa

osobitného predpisu daňovníkom za príslušný kalendárny rok zo zapísaných emisných kvót

v príslušnom kalendárnom roku,

d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa

osobitného predpisu daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných

kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému

daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo

jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev,

e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné

kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný

kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót dosiahnutú z dôvodu investovania

12

daňovníka do technológií, ktorých účelom je zníženie množstva emisií vypustených do

ovzdušia, a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované

emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom

kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku

alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo

rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev.

(2) Predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a

2012.

(3) Základ dane z emisných kvót sa zistí ako súčet násobkov prevedených emisných

kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za

kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku

nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný

kalendárny rok.

(4) Daňovník, ktorý sa počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, vyčísli základ

dane z emisných kvót ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých

kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac

predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod.

(5) Sadzba dane z emisných kvót je 80 % zo základu dane z emisných kvót podľa

odsekov 3 a 4.

(6) Daňovník podáva daňové priznanie na daň z emisných kvót miestne príslušnému

správcovi dane za príslušný kalendárny rok v lehote do 30. júna po skončení príslušného

kalendárneho roka. Daň z emisných kvót je splatná v lehote na podanie daňového priznania

na daň z emisných kvót.

(7) Daňovník, ktorý sa počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, je povinný

podať daňové priznanie na daň z emisných kvót za časť kalendárneho roka skončenú ku dňu

podľa osobitného predpisu, a to v lehote do troch kalendárnych mesiacov od tohto dňa.

(8) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške

jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra

2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako

násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na

rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010.

(9) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2012 vo výške

jednej polovice daňovej povinnosti vypočítanej v daňovom priznaní na daň z emisných kvót

podanom za rok 2011, a to v lehote do 30. júna 2012 a do 31. decembra 2012.

(10) Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú nižšie ako daň z emisných

kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, daňovník je povinný zaplatiť

rozdiel v lehote na podanie daňového priznania podľa odsekov 6 a 7. Ak zaplatené

preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom

priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného

predpisu.

(11) Daň z emisných kvót sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor.

(12) Priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky zverejní

ministerstvo na svojom webovom sídle.

(13) Na správu dane z emisných kvót sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu.“

4.2 došlo s účinnosťou od 1. mája 2011 k novelizácii

odsekov 1, 7 a 8 ustanovenia § 51b, ktoré po tejto novelizácii zneli (doplnený text je

zvýraznený):

„(1) Na účely dane z emisných kvót sa rozumie...

c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov a jednotky

certifikovaného zníženia emisií (CER) odovzdané podľa osobitného predpisu daňovníkom za

príslušný kalendárny rok,

d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa

osobitného predpisu daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných

kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému

daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo

jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev;

súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod zapísaných emisných kvót

u daňovníka, ktorý je dlžníkom, a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý je veriteľom, ak bol

14

uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a rovnakých jednotkách

najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu

za príslušný kalendárny rok,

e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné

kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný

kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného

predpisu a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované

emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom

kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku

alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo

rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev...

(7) Ak sa daňovník počas kalendárneho roka zrušuje bez likvidácie, je tento daňovník

alebo jeho právny nástupca povinný podať daňové priznanie na daň z emisných kvót za časť

kalendárneho roka skončenú ku dňu podľa osobitného predpisu, a to v lehote do troch

kalendárnych mesiacov od tohto dňa.

(8) Daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške

jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra

2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako

násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na

rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu

spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu.“

4.3 Ustanovením čl. IV piateho bodu došlo s účinnosťou od

30. júna 2012 k vypusteniu celého ustanovenia § 51b zákona o dani príjmov bez náhrady.

Súčasne bolo do tohto zákona vložené prechodné ustanovenie § 51p ods. 1, podľa ktorého

„(u)stanovenia § 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového

priznania k dani z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce

zdaňovaciemu obdobiu roka 2012, pričom ustanovenie § 52j ods. 9 sa neuplatní.“

III.

Právne úvahy ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

(okrem iného) s a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná

rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom. Takýto návrh podľa a je v zásade

povinný podať okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že zákon, jeho časť alebo jeho jednotlivé

ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave alebo medzinárodnej zmluve

podľa .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ho z hľadísk

uvedených v .

6. Ako vyplýva zo skutočností uvedených v bodoch 4.1 až 4.3, ustanovenie § 51b

, ktoré je predmetom návrhu krajského súdu, stratilo platnosť už

30. júna 2012, teda pred podaním uvedeného návrhu. Z prechodného ustanovenia § 52p

ods. 1 je však zrejmé, že napadnuté ustanovenie je naďalej

použiteľné na podávanie daňových priznaní k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie

kalendárneho roka 2011, teda naďalej z neho vyplývajú práva a povinnosti jeho adresátom –

daňovníkom uvedenej dane, o ktorých môžu rozhodovať orgány verejnej správy (finančná

správa) a ktoré sa môžu stať aj referenčnou normou prieskumu takých rozhodnutí

v prípadnom súdnom konaní. Podľa novšej judikatúry ústavného súdu (porov.

s výslovným odmietnutím skoršej opačnej judikatúry) môže byť v konaní

o súlade právneho predpisu s nadradenými právnymi predpismi, ktoré bolo začaté na návrh

všeobecného súdu ako dôsledok riešenia konkrétnej veci ( a a nasl.

), preskúmavaný aj právny predpis už neplatný, ak z neho

v rozhodnej dobe vyplývali adresátom práva a povinnosti, ktoré sa neskôr stali predmetom

sporu (konanie pred súdom), a otázku ústavnej konformity zákonného základu týchto práv

16

a povinností si nemôže posúdiť všeobecný súd sám. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

konanie o súlade napriek zrušeniu napadnutého ustanovenia

nezastavil, ale vychádzal z prípustnosti jeho prieskumu (porov. naposledy zhodne

, bod 11).

7. Po zistení, že návrh krajského súdu bol podaný príslušným senátom [čl. 130 ods. 1

písm. d) , a ] po prerušení konania

uznesením č. k. z 8. augusta 2012, ktoré sa stalo právoplatné 7. septembra

2012 (t. j. je právoplatné v čase predbežného prerokovania návrhu ústavným súdom)

vo forme predpokladanej ustanovením a a že

návrh nie je neprípustný ( a contrario), skúmal ústavný súd

najmä aplikovateľnosť napadnutého ustanovenia v konaní

pred krajským súdom. Toto skúmanie je pravidelnou a nevyhnutnou súčasťou predbežného

prerokovania a nemožno ho vykonať v neskoršej fáze konania, keďže podľa ustálenej

judikatúry už po prijatí návrhu na ďalšie konanie zásadne neprichádza do úvahy skúmanie

procesných podmienok (porov. ).

7.1 Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého

použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú

v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať

(); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní

všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia

v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené

procesné podmienky (porov. už citované rozhodnutie ). V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne

zodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou

všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu

napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil.

Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto

závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne

posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu

(aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel

(porov. napríklad , ods. 31 až 34). Ako partem pro toto možno uviesť už

citované rozhodnutie sp. zn. , v ktorom návrh na vyslovenie nesúladu podal

všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve (podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho orgánu. Ústavný súd v danej veci

sp. zn. sám posúdil, či je žaloba, o ktorej navrhujúci súd koná, vôbec prípustná,

a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je

prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný rozklad. V dôsledku toho nešlo

o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť, ako to

požaduje ustanovenie . Podobne vo veci sp. zn. , návrh

podľa tiež podal všeobecný súd a ústavný súd sám posúdil, či

v konaní bol zaplatený súdny poplatok, a dospel k záveru, že vzhľadom na jeho nezaplatenie

mal všeobecný súd konanie zastaviť. Keď tak neurobil, nebol oprávnený na podanie daného

návrhu ústavnému súdu.

8. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk pristúpil ústavný súd

k prieskumu návrhu krajského súdu. Dôvody prípadného odmietnutia návrhu podľa § 25

ods. 2 osobitne posudzoval aj z hľadiska aplikovateľnosti

napadnutých ustanovení v konaní krajského súdu sp. zn. , pričom postupne

skúmal:

a) aplikovateľnosť ustanovení až 11 a

a označené články , dodatkového protokolu a ZFEÚ,

b) aplikovateľnosť ustanovenia a označené

články ZFEÚ,

c) prieskumnú právomoc krajského súdu, aplikovateľnosť ustanovenia § 51b ods. 12

a označené články a dodatkového protokolu.

18

K bodu a) Aplikovateľnosť ustanovení § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13 zákona o dani

z príjmov a označené články , dodatkového protokolu a ZFEÚ

9. Ako už ústavný súd uviedol, predmetom konania pred krajským súdom je

zákonnosť aktov ministerstva financií, ktorým boli zverejnené priemerné (trhové) ceny

emisných kvót. Predmetom konania pred krajským súdom nateraz nie je žiadne rozhodnutie

finančnej správy, ktorým by bol žalobcovi priamo určený základ dane za konkrétne obdobie

alebo vyrubená daň (porov. bod 2.6 Ďalej je ústavnému súdu zo sťažnosti žalobcu v konaní

sp. zn. známe, že žalobca už uhradil preddavky na daň z emisných kvót za

rok 2011 a v konaní pred orgánmi finančnej správy sa v súčasnosti domáhal ich zníženia,

resp. vrátenia.), ale len akt ministerstva financií, z ktorého takýto základ dane a daň môžu

vyplývať, resp. ktorý určuje jeden z parametrov na určenie základu dane z emisných kvót.

Právnym základom označeného aktu ministerstva financií je výlučne ustanovenie § 51b ods.

12 , keďže len toto ustanovenie (tento odsek) splnomocňuje

ministerstvo financií na jeho vydanie. Ako vyplýva z časti II odôvodnenia tohto uznesenia,

ostatné odseky nijakým spôsobom neupravujú ani

neobmedzujú postup ministerstva financií pri zverejňovaní priemerných (trhových) cien

emisných kvót. Práve naopak, odsek 1 definuje niektoré pojmy, odsek 2 časovo určuje

predmet dane, odsek 3 určuje spôsob výpočtu základu dane, pričom nadväzuje na

zverejnené informácie o priemerných (trhových) cenách emisných kvót, odsek 4 upravuje

niektoré modality výpočtu základu dane pri zrušení daňovníka, odsek 5 ustanovuje sadzbu

dane, odseky 6 a 7 určujú lehoty na podanie daňového priznania a splatnosť dane, odseky 8

a 9 upravujú platenie preddavkov, odsek 10 ich zúčtovanie s výslednou daňou, odsek 11

zaokrúhľovanie a odsek 13 odkazuje na subsidiárne použitie Daňového poriadku (zákon č.

).

Za týchto okolností podľa ústavného súdu ustanoveniam § 51b ods. 1 až 11 a ods. 13

celkom zjavne chýba prejudicialita v konaní pred krajským súdom,

teda celkom zjavne nemôže dôjsť k ich použitiu (aplikácii) v danom súdnom konaní, resp.

ich použitie (aplikácia) nie je vôbec podstatné na účely rozhodnutia krajského súdu o tom,

či ministerstvo financií zverejnením priemerných (trhových) cien emisných kvót

postupovalo v súlade alebo v rozpore so zákonom. Neušlo pritom pozornosti ústavného

súdu, že v samotnej žalobe podanej krajskému súdu žalobca navrhoval podať návrh na

vyslovenie nesúladu len v časti týkajúcej sa ustanovenia § 51b ods. 12 zákona o dani

z príjmov. Až v neskoršom podaní rozšíril svoju požiadavku na celý § 51b, pričom takéto

rozšírenie svojho návrhu nijako relevantne neodôvodnil.

V súlade s úvahami ústavného súdu uvedenými v bode 7.1 tohto uznesenia tak kvôli

nedostatku prejudiciality ustanovení až 11 a

pre rozhodnutie krajského súdu v konaní, z ktorého vzišiel jeho návrh na vyslovenie

nesúladu uvedených ustanovení, nemožno krajský súd považovať za osobu oprávnenú na

podanie takého návrhu ( ).

K bodu b) Aplikovateľnosť ustanovenia

a označené články ZFEÚ

10. V tejto časti návrhu je kľúčovou otázkou otázka aktívnej legitimácie všeobecného

súdu na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu medzi právnym predpisom Slovenskej

republiky, jeho časťou alebo jednotlivým ustanovením na jednej strane a takou nadradenou

medzinárodnou zmluvou [ ], ktorá je zároveň súčasťou

(primárneho) práva Európskej únie.

10.1 Ústavný súd sa otázkou aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie

návrhu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s právom Európskej únie podrobne

zaoberal v rozhodnutí sp. zn. (časť V.3.4, náhlosť zákazu zisku), v ktorom

vyslovil tieto zásadné doktrinálne závery: «Z rozsudku Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev vo veci Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb.,

s. 629, bod 17) vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Európskeho spoločenstva je

dôsledkom účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu

k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho

ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale – vzhľadom na to, že

tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na

20

území každého členského štátu, pred ktorým majú prednosť – aj vylúčenie prijímania takého

vnútroštátneho práva, ktoré je nezlučiteľné s právom Európskeho spoločenstva.»

Takéto chápanie zásady prednosti práva Európskej únie je podľa názoru ústavného

súdu uplatniteľné v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré začalo na návrh skupiny

poslancov alebo aj iných oprávnených subjektov uvedených v okrem

(všeobecného) súdu. Všeobecný súd podľa názoru ústavného súdu totiž konanie o súlade

vnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika

preniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu, pred ústavným súdom podľa čl. 125

ods. 1 iniciovať zásadne nemôže, pretože v rozsahu svojej právomoci aplikuje

ustanovenia práva Európskej únie a je „povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem

a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie

ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať

alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“

(rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb., s. 629, bod 24). K takýmto „ústavným

postupom“ totiž možno zaradiť aj konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

. Všeobecný súd má v súvislosti so zabezpečovaním plného účinku práva Európskej

únie okrem iného k dispozícii postup podľa , t. j. v prípade

potreby rozhodne, že «požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev (po nadobudnutí

platnosti Lisabonskej zmluvy už „Súdny dvor Európskej únie“, pozn.) o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy a v tej súvislosti konanie preruší.»

Zjednodušene povedané, z uvedeného vyplýva, že ak všeobecný súd v určitej veci

(v súlade s postupom, ktorý predpokladá právo Európskej únie, teda po prípadnom

predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru) dospeje k záveru, že ustanovenie

právneho predpisu Slovenskej republiky odporuje právu Európskej únie, má to (v zmysle

ustálenej judikatúry Súdneho dvora) za následok neaplikovateľnosť (nepoužiteľnosť)

ustanovenia právneho predpisu Slovenskej republiky v danej veci. Použiteľnosť

napadnutého ustanovenia je však v zmysle záverov obsiahnutých v bode 7.2 tohto uznesenia

nevyhnutným predpokladom aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na

vyslovenie nesúladu takého ustanovenia so ZFEÚ. Všeobecný súd sa tak nemôže dostať do

situácie, kedy by napadnuté ustanovenie právneho predpisu Slovenskej republiky bolo

v konaní pred ním aplikovateľné, ak toto ustanovenie odporuje právu Európskej únie,

v dôsledku čoho mu nemôže svedčať aktívna legitimácia na podanie návrhu na vyslovenie

nesúladu takého ustanovenia s právom Európskej únie (porov. tiež nález českého Ústavného

súdu sp. zn. ; k tomu aj Bobek, M. Ústavní soud České republiky: obecné

soudy mají povinnost aplikovat komunitární právo samostatně. In: Soudní rozhledy, roč.

2006, č. 5, s. 171 175; podobne Bobek, M. Judikát roku? publikované 30. júna 2007,

dostupné na <jinepravo.blogspot.sk>).

10.2 V prerokúvanej veci z návrhu krajského súdu zreteľne vyplýva, že krajský súd je

presvedčený o nesúlade ustanovenia s niektorými článkami

ZFEÚ, čo by však v takom prípade zakladalo ich aplikačnú prednosť. Na základe toho treba

v prerokúvanej veci uzavrieť, že krajský súd nemožno považovať za osobu oprávnenú podať

návrh na vyslovenie nesúladu s označenými ustanoveniami

ZFEÚ. Naopak, je úlohou krajského súdu v prípade takýchto pochybností požiadať

postupom podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor o výklad ním označených ustanovení ZFEÚ a

sekundárneho práva Európskej únie a následne v závislosti od odpovede Súdneho dvora

ustanovenie v ním prerokúvanej veci neaplikovať. V tejto

súvislosti možno poznamenať, že podobná prejudiciálna otázka, ktorá by prichádzala do

úvahy zo strany krajského súdu a ktorá môže mať relevanciu aj v konaní pred krajským

súdom, z ktorého vzišiel tu prerokúvaný návrh, už bola Súdnemu dvoru položená českým

Najvyšším správnym súdom (uznesenie č. k. z 18. decembra 2013, ktorého

výsledkom je konanie vo veci C 43/14, ŠKO ENERGO proti Odvolacímu finančnímu

ředitelství).

10.3 Pritom opätovne neušlo pozornosti ústavného súdu, že žalobca návrh na podanie

prejudiciálnej otázky v tomto smere podal krajskému súdu skôr než návrh na podanie

návrhu ústavnému súdu, napriek tomu krajský súd o tomto návrhu nijako nerozhodol

a priamo podal ústavnému súdu tu prerokúvaný návrh. Citovaný nález ústavného súdu

sp. zn. bol pritom vydaný pomerne skoro pred podaním tu prerokúvaného

návrhu krajského súdu, v dôsledku čoho krajskému súdu mal byť právny názor ústavného

22

súdu obsiahnutý v uvedenom náleze známy. Nota bene, tento právny názor bol vyslovený

v konaní ústavného súdu začatom na návrh všeobecného súdu podľa ,

a tak bol a je v zmysle poslednej vety uvedeného odseku záväzný pre všetky súdy, teda aj

pre krajský súd v tu prerokúvanej veci.

K bodu c) Prieskumná právomoc krajského súdu, aplikovateľnosť ustanovenia

a označené články a dodatkového

protokolu

11. Zatiaľ čo ustanovenia až 11 a

ústavný súd uznal za zjavne neaplikovateľné (pozri bod 9 tohto uznesenia) a rovnako vylúčil

aplikovateľnosť ustanovenia v prípade jeho nesúladu

s označenými článkami ZFEÚ, je už podľa toho, čo je uvedené v bode 9 tohto uznesenia,

zjavné, že nemožno na prvý pohľad vylúčiť prejudicialitu tohto ustanovenia vo zvyšnej

časti, teda pokiaľ sa namieta jeho nesúlad s označenými článkami a dodatkového

protokolu. Uvedený nesúlad totiž v zmysle nemožno riešiť aplikačnou

prednosťou alebo dodatkového protokolu, ale len prípadným derogačným nálezom

ústavného súdu s účinkami podľa . Z uvedeného dôvodu však ústavný

súd zameral svoju pozornosť na skúmanie druhého z predpokladov prejudiciality v zmysle

konštantnej judikatúry citovanej v bode 7.1 Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také

ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu

pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným

súdom rozumne očakávať (); predpokladom je teda tzv. prejudicialita

napadnutej normy v konaní všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že

aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy,

napríklad aj preto, že nie sú splnené procesné podmienky (porov. už citované rozhodnutie

). V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to

všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné za výklad podústavného práva, je

nepochybne v prvom rade úlohou všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj

návrh, aby posúdil prejudicialitu napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným

súdom ju náležite odôvodnil. Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od

počiatku vyhradzuje právo tieto závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho

návrhu preskúmať a samostatne posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným

súdom, ako aj prejudicialitu (aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej

návrh všeobecného súdu vzišiel (porov. napríklad , ods. 31 až 34). Ako

partem pro toto možno uviesť už citované rozhodnutie sp. zn. , v ktorom návrh

na vyslovenie nesúladu podal všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve

(podľa piatej časti ) podanej proti rozhodnutiu správneho

orgánu. Ústavný súd v danej veci sp. zn. sám posúdil, či je žaloba, o ktorej

navrhujúci súd koná, vôbec prípustná, a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu je prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný

rozklad. V dôsledku toho nešlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov

nadobudlo právoplatnosť, ako to požaduje ustanovenie , a to splnenia

podmienok konania pred všeobecným súdom.

11.1 Právomoc všeobecných súdov preskúmavať rozhodnutia, postupy a iné akty

orgánov verejnej správy (resp. v širšom zmysle aj verejnej moci) sa zakladá priamo

na ústave, a to na čl. 142 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou. Z citovaného ustanovenia však

najmä v spojení s možno vyvodiť, že táto prieskumná právomoc nemá

v celom rozsahu rovnakú kvalitu. Z prvej alternatívy časti za bodkočiarkou čl. 142 ods. 1

v spojení s vyplýva, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy. Táto ich právomoc je originárne ústavná, založená priamo

citovaným ustanovením bez toho, aby na to bol potrebný zákon. Naopak,

za podmienok upravených v môže zákon túto prieskumnú právomoc len

obmedziť tým, že prieskum určitých rozhodnutí orgánov verejnej správy z právomoci

všeobecných súdov vylúči, prípadne upraví právomoc súdov čo do rozsahu ich prieskumu.

Kvalita druhej alternatívy časti vety za bodkočiarkou

(„a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon“) je odlišná. Z citovaného ustanovenia totiž, naopak, vyplýva, že právomoc

preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré nie sú orgánmi verejnej

24

správy, a opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov verejnej moci nie je originárne

ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto právomoc súdom buď

všeobecne, alebo v jednotlivom konkrétnom type právomoci zverí (tak zhodne i dôvodová

správa, porov. národná rada, II. volebné obdobie, tlač 643, s. 130).

11.2 Táto dichotómia úpravy kompetencie všeobecných súdov pri prieskume aktov

orgánov verejnej správy a iných orgánov verejnej moci sa premieta do štruktúrovanej

úpravy tejto kompetencie v , konkrétne v jeho piatej časti.

Táto časť po všeobecných ustanoveniach upravuje v druhej a tretej hlave prieskum

rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov, ktoré im predchádzali, vo štvrtej hlave

prieskum postupu (nečinnosti – porov. ) správnych orgánov a v piatej

hlave prieskum zásahov správnych orgánov. V ďalších hlavách piatej časti sú upravené

niektoré osobitné konania, ktoré majú rôzny charakter, medzi nimi napríklad prieskum

všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy v § 250zfa, ktorého ústavnosť

bola predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

11.3 Z uvedeného je zrejmé, že konanie vo veciach správneho súdnictva nie je

(napríklad na rozdiel od správneho súdnictva Spolkovej republiky Nemecko) budované na

princípe všeobecnej procesnej úpravy pre akýkoľvek mysliteľný typ petitu a vo vzťahu

k akémukoľvek mysliteľnému spôsobu konania verejnej správy. Naopak, na to, aby bola

založená právomoc všeobecných súdov v oblasti správneho súdnictva, musí žaloba (návrh)

smerovať voči takému aktu, ktorý možno podradiť pod niektorý z typov konaní podľa

jednotlivých hláv piatej časti . Zároveň musí petit návrhu

(žaloby) smerovať na taký výrok meritórneho súdneho rozhodnutia, aký príslušná hlava

piatej časti predpokladá (porov. aj R 95/2004). V zmysle

ustanovenia , ktoré platí aj v konaní v správnom súdnictve ( ), je súd

povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania, medzi

ktoré patrí okrem iného aj právomoc súdu (porov. a ). V prípade

nedostatku právomoci spočívajúcej v tom, že žalobca urobil predmetom prieskumu taký akt

orgánu verejnej správy, ktorého preskúmanie nie je predpokladané ani v jednej hlave piatej

časti , je súd podľa povinný konanie

zastaviť bez toho, aby vec postupoval inému príslušnému orgánu. Uvedené ustanovenie je

totiž lex specialis nielen voči , ale aj voči inak mimoriadne zjednodušujúcemu

ustanoveniu druhej vety o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Túto pozitívnu prieskumnú povinnosť

všeobecného súdu nenahrádza tvrdenie účastníka o tom, že určitá vec do právomoci súdu

patrí; skúmanie svojej právomoci ako podmienky konania totiž súd vykonáva ex offo aj bez

návrhu účastníkov a nie je pritom vôbec viazaný ich tvrdeniami (zhodne Števček, M. In:

Števček, M., Ficová, S., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck,

2009, s. 271).

12. V prerokúvanej veci z obsahu návrhu krajského súdu, ako aj z obsahu jeho

uznesenia č. k. z 8. augusta 2012 vyplýva, že krajský súd tu koná podľa

druhej hlavy piatej časti , ktorá upravuje preskúmavanie

právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Z návrhu krajského súdu (pozri bod 3.1

Krajský súd v návrhu predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha preskúmania

rozhodnutí žalovaného (ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru žalobcu

správnymi aktami sui generis, ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému režimu

preskúmania v správnom súdnictve ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie pridal

ústavný súd, pozn.). Senát krajského súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci „konajúci

podľa piatej časti (správne súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí

Ministerstva financií SR a jeho postupu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od

posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí

posudzovanie súladu predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého

rozhodnutím o rozpore je konajúci súd viazaný v zmysle ustanovenia “. K o

tázke kvalifikácie napadnutých správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej

právomoci na konanie o predmete žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.), ale aj

zo žaloby žalobcu podanej krajskému súdu (pozri bod 2.3 tohto uznesenia) však vyplýva, že

žalobca sa nedomáha preskúmania právoplatných rozhodnutí ministerstva financií, ale

domáha sa preskúmania aktov, ktoré sám označuje za „hybridné správne akty“, a len tvrdí,

26

že podliehajú rovnakému právnemu režimu preskúmania ako individuálne správne akty.

Navyše, v predchádzajúcom návrhu (žalobe) na ochranu pred nezákonným zásahom žalobca

výslovne popieral ich charakter individuálnych správnych aktov (porov. bod 2.2 Proti časti

týchto oznámení podal žalobca 30. marca 2011 žalobný návrh podľa § 250v Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), považujúc ich za zásah v zmysle citovaného uznesenia,

a domáhal sa, aby súd uložil ministerstvu financií povinnosť «odstrániť údaje, ktoré

Ministerstvo financií... označuje ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z

emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek

(emisných kvót) a ktoré Ministerstvo financií... zverejnilo na svojom webovom sídle s

odvolaním sa na § 51b ods. 12 zákona... o dani z príjmov... zo svojho webového sídla». Na

odôvodnenie tejto žaloby žalobca uviedol, že úkon ministerstva financií, ktorým zverejnilo

na svojom webovom sídle už uvedené údaje (pozri bod 2.1), považuje za bezprostredný

zásah spočívajúci v stanovení konkrétneho rozsahu daňovej povinnosti. Podľa žalobcu nešlo

ani o individuálny správny akt (rozhodnutie) [žalobca doslova uviedol, že mu „chýbajú

všetky základné obsahové, formálne a ani iné náležitosti popísané vyššie (rozumej: popísané

v danej žalobe, pozn.), na základe ktorých by bolo možné zverejnenie Priemerných

trhových cien emisných kvót považovať za rozhodnutie správneho orgánu“], ani normatívny

správny akt. Podľa neho išlo o hybridný správny akt, ktorý sa najviac podobá opatreniam

všeobecnej povahy. Celkovo ho však žalobca považoval za zásah v zmysle

(doslovne žalobca uviedol, že zásahom „môže byť čokoľvek, čo nie je rozhodnutím,

právnym predpisom a iným zásahom, ktorý za zásah súdna prax nepovažuje a súčasne voči

takému zásahu neexistuje prostriedok nápravy“), ktorý považoval za protiústavný a

nezákonný kvôli jeho arbitrárnosti a zároveň založený na nevykonateľnom ustanovení

zákona o daniach z príjmov. Žalobca bol podľa svojho tvrdenia týmto aktom priamo

dotknutý na svojich ústavných právach a právom chránených záujmoch. Proti tomuto

zásahu podľa žalobcu neexistovali žiadne prostriedky ochrany, jeho dôsledky mali naďalej

trvať a malo hroziť aj opakovanie. V danom návrhu (žalobe) žalobca zároveň navrhol

krajskému súdu prerušiť konanie a predložiť ústavnému súdu návrh na vyslovenie nesúladu

s podľa tohto

uznesenia). Aj keď inokedy nie je obvyklé explicitne deklarovať a vysvetliť svoju právomoc,

za týchto okolností bolo podľa ústavného súdu povinnosťou krajského súdu, aby pred

podaním tu prerokúvaného návrhu preskúmal svoju právomoc na preskúmanie takýchto

„hybridných správnych aktov“ ako individuálnych správnych aktov, teda v režime druhej

hlavy piatej časti . Túto povinnosť krajskému súdu napokon

ukladajú aj ustanovenia , 104 a . Potom bolo jeho povinnosťou v

jeho návrhu ústavnému súdu odôvodniť, ako dospel k záveru, že na ich preskúmanie

právomoc má. Krajský súd ani v uznesení č. k. z 8. augusta 2012, ktorým

prerušil konanie o žalobe žalobcu, ani v samotnom návrhu ústavnému súdu svoju právomoc

na konanie v prerokúvanej veci nijako neodôvodnil. Obmedzil sa len na konštatovanie, že

žalobca existenciu takejto právomoci krajského súdu tvrdí (pozri bod Krajský súd v návrhu

predovšetkým uviedol, že sa „žalobca domáha preskúmania rozhodnutí žalovaného

(ministerstva financií, pozn.), ktoré sú podľa názoru žalobcu správnymi aktami sui generis,

ktoré v právnom poriadku podliehajú rovnakému režimu preskúmania v správnom súdnictve

ako individuálne správne akty“ (zvýraznenie pridal ústavný súd, pozn.). Senát krajského

súdu „1S“ po predbežnom prerokovaní veci „konajúci podľa piatej časti (správne

súdnictvo) preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutí Ministerstva financií SR a jeho postupu

dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je oprávnený

riešiť. Výlučne do právomoci ústavného súdu patrí posudzovanie súladu predpisov nižšej

právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore je konajúci súd

viazaný v zmysle ustanovenia “. K otázke kvalifikácie napadnutých

správnych aktov ministerstva financií ani k otázke svojej právomoci na konanie o predmete

žaloby sa krajský súd nijako osobitne nevyjadril.). Krajský súd pritom ani nevyslovil, či sa

k otázke svojej právomoci stotožňuje s argumentmi žalobcu alebo či svoju právomoc

vyvodzuje z iných dôvodov, než tvrdí žalobca. Takéto odôvodnenie je však podľa názoru

ústavného súdu viac než potrebné už vzhľadom na to, že sám žalobca priznáva, že

napadnuté akty ministerstva financií nie sú právoplatnými rozhodnutiami správnych

orgánov preskúmateľnými podľa druhej hlavy piatej časti ,

ale (hybridnými) právnymi aktami sui generis.

12.1 V konkrétnosti mal krajský súd predovšetkým preskúmať napríklad tieto otázky:

28

a) Prečo by sa žalobcom napadnuté akty ministerstva financií mali považovať za

„hybridné“ akty preskúmateľné ako individuálne správne akty, keď nie sú individuálne

adresované žalobcovi, ale určujú priemerné (trhové) ceny emisných kvót vo všeobecnosti,

bez ohľadu na určitého adresáta? Tým sa však nijako neodlišujú napríklad od všeobecne

záväzných nariadení obcí a samosprávnych krajov, ktorými sa určuje základ miestnych daní

(porov. napr. § 8 ods. 2 a najmä ods. 4, § 12 ods. 2, § 16 ods. 2 a najmä ods. 3 zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov). O povahe týchto všeobecne záväzných

nariadení ako normatívnych právnych aktov pritom nie sú žiadne pochybnosti (porov.

konanie vo veci sp. zn. o súlade takýchto všeobecne záväzných nariadení

s a zákonmi). Aj napadnuté akty ministerstva financií určujú (priemernú trhovú)

cenu emisných kvót, ktorá je jednou z veličín na výpočet základu dane z emisných kvót

(pozri ustanovenie citované v bode Uvedené

ustanovenie bolo do vložené čl. IV 95. bodom

Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 v tomto znení (poznámky pod čiarou sú vynechané):).

Za týchto okolností sa podľa ústavného súdu logicky natíska otázka, prečo by sa napadnuté

akty ministerstva financií nemohli považovať za všeobecne záväzné právne predpisy vydané

ministerstvom financií a vyhlásené osobitným spôsobom (na jeho webovom sídle, t. j.

ustanovenie § 51b ods. 12 Daňového poriadku ako lex specialis k § 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov).

b) Prečo by z ustanovenia mal vyplývať nárok na preskúmanie

iných než individuálnych právnych aktov, keď citované ustanovenie vyslovene zaručuje len

právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“? Tým sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že orgány verejnej moci, medzi ktoré patria i orgány verejnej

správy, verejnomocensky nekonajú len vo forme „rozhodnutí“ (ako individuálnych

správnych aktov), ale aj vo forme „opatrení a iných zásahov“, ktoré

zmieňuje osobitne (tak i dôvodová správa, porov. národná rada, II. volebné obdobie, tlač

643, s. 130). Judikatúra českého ústavného súdu, ktorá preskúmateľnosť opatrení všeobecnej

povahy vyvodila z listiny, ktorého znenie je totožné s , však

reagovala práve na situáciu, kedy opatrenie všeobecnej povahy bolo legislatívne normované

na úrovni jednoduchého (podústavného) práva bez toho, aby zákonodarca výslovne vytvoril

aj zodpovedajúci režim jeho kontroly (porov. napr. nález sp. zn. ). Nie je

zrejmé, prečo by rovnaká nevyhnutnosť mala platiť aj v právnom poriadku Slovenskej

republiky, v ktorom akt typu opatrenia všeobecnej povahy pozitívno právne upravený nie

je.

12.2 Ak sa krajský súd ani vo svojom návrhu, ani vo svojom uznesení č. k.

209 vôbec nevenoval týmto otázkam, ktoré v podstate vyvracajú, resp. aspoň

podstatne spochybňujú argumenty žalobcu v prospech existencie právomoci krajského súdu

na preskúmanie napadnutých aktov ministerstva financií vydaných podľa § 51b ods. 12

, nemožno podľa názoru ústavného súdu vychádzať z toho, že je

daná právomoc krajského súdu vo veci, z ktorej vzišiel jeho tu prerokúvaný návrh. Naopak,

z hľadiska posudzovania podmienok prijatia návrhu krajského súdu na ďalšie konanie je za

týchto okolností potrebné vychádzať z toho, že krajskému súdu právomoc na takéto konanie

chýba. Nedostatok právomoci ako jednej z podmienok konania pred všeobecným súdom

( ) však v zmysle judikatúry ústavného súdu (porov. bod 7.1 Všeobecný súd je

oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť

subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení)

možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať ();

predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní všeobecného súdu.

Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní

všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené procesné

podmienky (porov. už citované rozhodnutie ). V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne

zodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou

všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu

napádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil.

30

Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto

závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne

posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu

(aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel

(porov. napríklad , ods. 31 až 34). Ako partem pro toto možno uviesť už

citované rozhodnutie sp. zn. , v ktorom návrh na vyslovenie nesúladu podal

všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve (podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho orgánu. Ústavný súd v danej veci

sp. zn. sám posúdil, či je žaloba, o ktorej navrhujúci súd koná, vôbec prípustná,

a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je

prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný rozklad. V dôsledku toho nešlo o ro

zhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť, ako to

požaduje ustanovenie ) bráni považovať krajský súd za oprávnenú osobu

na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 a čl. 144

ods. 2 (výslovne už cit. ).

13. Napokon ústavný súd bez toho, aby sám vyčerpávajúco odpovedal na uvedené

otázky, považuje za potrebné konštatovať, že podľa jeho názoru z podrobne popísaných

okolností danej veci vyplýva, že zverejnenie priemerných cien emisných kvót zo strany

ministerstva financií podľa ustanovenia v znení

účinnom do 28. júna 2012 nemožno považovať za individuálny správny akt (rozhodnutie

správneho orgánu). Zverejnené informácie sa vzťahujú na neurčitý počet adresátov

rovnakého druhu. Obsah informácií je adresovaný každému subjektu, na ktorý sa vzťahuje

povinnosť platiť daň z emisných kvót. Zverejnené informácie sa teda netýkajú iba

konkrétneho subjektu a na konkrétny prípad. Pri takomto ponímaní výsledok činnosti

ministerstva financií pri zverejňovaní priemerných cien emisných kvót nemožno považovať

ani len za hybridný správny akt. V dôsledku toho tento akt nie je preskúmateľný v správnom

súdnictve. Ako už uviedol najvyšší súd v rozsudku sp. zn. (pozri bod 2.2),

žalobca môže svoje subjektívne práva uplatňovať žalobou proti rozhodnutiam orgánov

finančnej správy, ktorými bude vyrubená, prípadne upravená jeho daňová povinnosť,

prirodzene, aj s možnosťou konkrétnej kontroly ústavnosti.

IV.

Záver

14. Podľa ustanovenia ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietne okrem iného návrh podaný niekým zjavne

neoprávneným. Z časti III tohto uznesenia je zrejmé, že krajský súd nie je oprávnený na

podanie tu prerokúvaného návrhu, pretože v časti, v ktorej svojím návrhom navrhuje

vysloviť nesúlad

a) ustanovení až 11 a s označenými

ustanoveniami , dodatkového protokolu a ZFEÚ, týmto ustanoveniam chýba

prejudicialita vo veci prerokúvanej krajským súdom,

b) ustanovenia s označenými článkami ZFEÚ,

chýba tejto norme prejudicialita v dôsledku aplikačnej prednosti ZFEÚ,

c) ustanovenia s označenými článkami

a dodatkového protokolu, chýba tomuto ustanoveniu prejudicialita v dôsledku nedostatku

právomoci krajského súdu na konanie o žalobe žalobcu.

Návrh krajského súdu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51b zákona o dani

z príjmov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20

ods. 1 a 4, , a 2, , a ,

s čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 2 ods. 2, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 ZFEÚ bolo preto

treba odmietnuť ako podaný niekým zjavne neoprávneným, tak ako to je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015

32