Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 179/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 v spojení s , základných práv podľa

ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz

1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta

2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

obchodnej spoločnosti P., a. s., v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a

päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu obchodnej spoločnosti Š. s. r. o., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a v spojení s

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania, ktorý

bol Odporcovi doručený dňa 30. 3. 2011 (ďalej len „Návrh“), v zmysle ustanovenia § 250v

domáhal ochrany pred nezákonným zásahom Ministerstva financií Slovenskej

republiky (ďalej len „Ministerstvo financií SR“)...

Sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah spočívajúci vo zverejňovaní

priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR na jeho webovom sídle,

pričom za nezákonný zásah označil konanie správneho orgánu – Ministerstva financií SR,

ktoré stanovením priemerných trhových cien emisných kvót postupovalo „arbitrárne,

svojvoľne a na základe absolútne voľnej úvahy.“ Ďalej, Sťažovateľ v Návrhu

poukazoval na skutočnosť, že príslušný právny predpis, ustanovenie § 51b ods. 12 zákona

č. o dani z príjmov (ďalej len „“), na základe ktorého

bol nezákonný zásah vykonávaný, „je nevykonateľný a neurčitý a žiadnym spôsobom

neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót.“...

Podľa Sťažovateľa nezákonným zverejnením priemerných trhových cien emisných

kvót Ministerstvom financií SR bol ukrátený na svojich zákonných i ústavných právach,

keďže aktom Ministerstva financií SR mu vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň a daň

z emisných kvót, ktorých výška bola určená nezákonným spôsobom. Sťažovateľ teda žiadal

Odporcu o vydanie takého rozhodnutia, ktorým by ďalším dôsledkom nezákonného zásahu

a jeho hroziacemu opakovaniu zamedzil, a to tým, že uloží Ministerstvu financií SR

odstrániť údaj o priemernej cene na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót

zo svojho webového sídla...

Navyše, keďže so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót sú spojené

právne následky záväzného určenia priemernej trhovej ceny ako chýbajúcej zložky vzorca

na výpočet základu dane z emisných kvót, na základe čoho sa vypočítava a odvádza

príslušná daň z emisných kvót, nezákonným zverejnením priemerných cien emisných kvót

(nezákonný zásah) zároveň došlo k porušeniu Sťažovateľovho vlastníckeho práva...

Následne, dňa 7. 6. 2012 Odporca na základe návrhu Sťažovateľa vydal uznesenie

č. k. -209, právoplatné dňa 18. 6. 2012, ktorým s poukazom na ustanovenie

prerušil konanie o ochrane pred nezákonným

zásahom do právoplatného skončenia veci vedenej na Ústavnom súde SR pod

sp. zn. o nesúlade ustanovenia s ...

S prihliadnutím na následné legislatívne zmeny napokon Odporca dňa 28. 8. 2012

predmetné konanie aplikáciou ustanovenia zastavil s odôvodnením,

že zákonné ustanovenie, o aplikáciu ktorého v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom

išlo, bolo nepriamou novelou zrušené, a tým dôvod konania

odpadol...

Keďže dôvodom na zastavenie predmetného konania o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy bola podľa Odporcu zmena legislatívy, ktorej výsledkom

bolo následné zrušenie ustanovenia, o aplikáciu ktorého v konaní išlo, dovoľujeme si uviesť

niekoľko relevantných skutkových faktov k legislatívnemu stavu...

Dňa 21. 12. 2010 Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon

č. , ktorým sa zmenil a doplnil . Táto novela okrem

iného zaviedla novú daň z emisných kvót, a to vložením ustanovenia § 51b s nadpisom

„Daň z emisných kvót“...

Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna dňa 13. 6. 2012 rozhodol o návrhu

skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti

ustanovenia v znení novely a návrhu na opravu uznesenia

Ústavného súdu SR č. k. zo dňa 23. 11. 2011 tak, že pozastavil účinnosť

ustanovenia . Toto uznesenie Ústavného súdu SR bolo

vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 29. 6. 2012 v čiastke č. 45

pod č. 188. V zmysle uvedeného najneskôr od tohto dátumu nebolo možné aplikovať

ustanovenie vôbec, pretože v danom čase predmetné

ustanovenie nebolo účinné. V zmysle , ods. 3 SR totiž k pozastaveniu

účinnosti predmetného ustanovenia došlo momentom vyhlásenia rozhodnutia Ústavného

súdu SR v Zbierke zákonov, t. j. dňa 29. 6. 2012...

Rovnako dňa 29. 6. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený

, ktorým sa dopĺňa o spotrebnej dani z

elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení o spotrebnej

dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň“). Článkom IV uvedeného zákona

došlo k zrušeniu ustanovenia a ďalších ustanovení ,

súvisiacich s emisnou daňou. Zároveň podľa nového ustanovenia § 52p Zákona o dani z

príjmov sa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012 majú použiť pri podávaní

daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011...

Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, nadobudol účinnosť dňa 30. 6. 2012...

Dňa 27. 9. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o spotrebnej dani

z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Novela

o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania“), účinný od 30. 9. 2012. Článkom II

tohto zákona došlo k novelizácii , a to vložením ustanovenia

s názvom Prechodné ustanovenia k podávaniu daňového priznania k dani z emisných kvót.

Týmto ustanovením sa daňovníkovi, ktorý nepodal daňové priznanie na daň z emisných kvót

za príslušné zdaňovacie obdobie (t. j. za rok 2011 do 30. 6. 2012 ), ukladá povinnosť toto

daňové priznanie podať v lehote do 15. 10. 2012...

Dňa 28. 8. 2012 Odporca vydal Uznesenie, ktorým rozhodol o zastavení

prebiehajúceho súdneho konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy. V odôvodnení tohto Uznesenia sa uvádza, že Odporca tak konal na základe

ustanovenia , ktoré hovorí, že: „Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody

na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.“...

Ako je uvedené v skutkovom stave vyššie, Odporca za takýto „dôvod, ktorý odpadol“

označil skutočnosť, že zákonné ustanovenie, o aplikáciu ktorého v konaní o ochrane

pred nezákonným zásahom išlo, bolo Zákonom o zrušení emisnej dane súčinnosťou od 30. 6.

2012 zrušené. Odporca považoval tento moment za rozhodujúci pre naplnenie procesného

postupu v zmysle ustanovenia a dostačujúci na to, aby na základe

uvedeného konanie zastavil a meritom veci sa ďalej nezaoberal...

S prihliadnutím na skutkový stav je však Sťažovateľ toho názoru, že Odporca

nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného a právne nesprávne posúdil skutkový stav veci

ku dňu vyhlásenia Uznesenia, keď uviedol, že vypustením ustanovenia § 51b Zákona o dani

z príjmov došlo k zániku zákonného ustanovenia, o aplikáciu ktorého v predmetnom konaní

o ochrane pred nezákonným zásahom išlo, a z toho dôvodu konanie zastavil. Avšak

legislatívny stav, už aj v čase vyhlásenia Uznesenia, nekorešpondoval so záverom Odporcu

uvedenom v Uznesení a nezákonný zásah (dôsledky zásahu) Ministerstva financií SR, ktorý

bol predmetom konania vedeného Odporcom, tak naďalej pretrvával. Po tom,

čo sa Odporca rozhodol aplikovať ustanovenie už o merite veci,

t. j. o tom, či k nezákonnému zásahu Ministerstva financií SR do práv Sťažovateľa skutočne

došlo, nerozhodoval. Podľa odôvodnenia Uznesenia je možné vyvodiť záver, že Odporca

síce pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy zmeny, ktoré priniesol Zákon, ktorým

sa zrušila emisná daň, avšak nedôsledne a nie v plnom rozsahu a zároveň nepoznal

dostatočne skutkový stav veci tak, aby mohol náležite posúdiť odpadnutie/neodpadnutie

predmetu konania. Ako je uvádzané v skutkovom stave, Zákon, ktorým sa zrušila emisná

daň, síce formálne odstránil predmetné ustanovenie , avšak

vložením ustanovenia § 51p sa prakticky zároveň vytvoril právny stav, ktorý ponechal

ustanovenie § 51b aplikovateľný na právne vzťahy v roku 2011 a ktorého zmyslom

je ponechať v modifikovanej forme zachovanie povinnosti odvedenia dane z emisných kvót

za rok 2011. T. j. hoci došlo k formálnemu zrušeniu ustanovenia § 51b Zákona o dani

z príjmov, Ministerstvo financií SR naďalej pokračovalo v nezákonnom zásahu

a pokračovalo vo zverejňovaní na svojom webovom sídle priemerných trhových cien

emisných kvót s cieľom, aby daňovníci dane z emisných kvót boli povinní vypočítať

a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012.

Uvedená legislatívna zmena tak nemohla byť legitímnym dôvodom na postup Odporcu

podľa ustanovenia . Sťažovateľ má za to, že popísaná legislatívna zmena,

navyše Odporcom nesprávne interpretovaná, nemohla byť dôvodom na zastavenie konania,

pretože nedošlo k odstráneniu nezákonného zásahu, ale naopak, tento zásah a jeho dôsledky

naďalej pretrvávali a porušeným právam Sťažovateľa naďalej nebola priznaná zákonná

právna ochrana, čím došlo k odňatiu Sťažovateľovho práva na súdnu ochranu...

Navyše, ani samotné odôvodnenie Odporcu, obsiahnuté v Uznesení, nevykazuje

znaky požadované tak zákonnou úpravou, ako i konštantnou judikatúrou Ústavného súdu

SR... Sťažovateľ je ale toho názoru, že odôvodnenie Uznesenia Odporcu nebolo dostatočné

a v žiadnom prípade sa nevysporiadalo so všetkými právne a skutkovo relevantnými

otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...

Ako už vyplýva zo skutkového stavu, podaním Návrhu Sťažovateľ sledoval ciel,

ktorým bolo vydanie takého rozhodnutia Odporcu, ktorým by zamedzil dôsledkom

nezákonného zásahu a jeho hroziacemu opakovaniu sa. Vzhľadom k tomu, že v čase

podania Návrhu nezákonný zásah trval (a jeho dôsledky pretrvávajú dodnes), v záujme

Sťažovateľa navyše bolo, aby Odporca rozhodol v predmetnej veci bez zbytočného odkladu,

s prihliadnutím na skutočnosť, že Sťažovateľovi reálne hrozila povinnosť zaplatenia

preddavkov z emisnej dane a následne aj samotnej emisnej dane určenej nezákonným

spôsobom, ak by neexistovalo rozhodnutie Odporcu o tom, že konaním Ministerstva financií

SR bolo skutočne zasahované do práv Sťažovateľa...

Je zrejmé, že Odporca pred vydaním Uznesenia nepoznal aktuálny skutkový stav

a ani ho poznať nemohol, pretože nevykonal žiadne kroky smerujúce k jeho náležitému

zisteniu a teda jeho rozhodnutie o tom, že predmet konania odpadol nemôže byť správne.

Uznesenie v zmysle jeho odôvodnenia vydal len na základe skutočnosti, že došlo k zmene

legislatívneho stavu. Ak by ale Odporca dostatočne zistil aktuálny skutkový stav predmetnej

veci predtým, ako vydal Uznesenie o zastavení konania, zistil by, že nová právna úprava

neodstraňuje dôsledky nezákonného zásahu do práv Sťažovateľa. Odporca si zároveň

nevyžiadal informáciu od Navrhovateľa o tom, či tvrdený nezákonný zásah má

na Navrhovateľa negatívne dôsledky. Ak by tvrdenie Odporcu o tom, že dôvod konania

odpadol bolo správne, znamenalo by to, že nezákonný zásah alebo jeho dôsledky

už nepretrvávajú. Uvedené ale nekorešponduje s reálnym stavom veci. Dovoľujeme

si uviesť, že zásah a dôsledky nezákonného zásahu naďalej pretrvávajú a navyše tým,

že Sťažovateľ si musel splniť povinnosť zaplatiť preddavky z emisnej dane, určené

nezákonným spôsobom, bolo tým zasiahnuté aj do jeho majetkovej sféry a vznikla

mu preukázateľná ekonomická ujma. Uznesením Odporcu však stratil možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv ako i náhrady škody vzniknutej mu zo zaplatenia tohto preddavku...

Porušenie práva na súdnu ochranu vidí Sťažovateľ vtom, že Odporca zastavil súdne

konanie sp. zn. v zmysle ustanovenia z dôvodu zmeny

právnej úpravy, ktorá podľa názoru Odporcu spôsobila, že dôvod konania odpadol.

Ako už bolo uvedené v časti 3 vyššie, Odporca zobral do úvahy len čiastočne zmenu právnej

úpravy, a nie jej zmenu ako celku, v plnom rozsahu, ktorá navyše nemohla úplne odstrániť

dôsledky predmetného nezákonného zásahu. Preto zastavenie konania nemohlo spôsobiť

a ani nespôsobilo odstránenie žalovaného stavu, ktorým bol nezákonný zásah Ministerstva

financií SR do práv Sťažovateľa, ale práve naopak, po zastavení konania Odporcom

nezákonný zásah do práv Sťažovateľa pretrváva a naďalej porušuje jeho práva...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a uznesením č. k. -215 zo dňa 28. 8. 2012 porušil základné

práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a č. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1

, , a Listiny základných

práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -215 zo dňa 28.

8. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

č. k. -25 z 27. marca 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním

č. k. -21 zo 6. mája 2013, ktorý zotrval na správnosti svojho postupu v konaní

vedenom pod sp. zn. a správnosti svojich záverov vyslovených v napadnutom

uznesení a ich dostatočnom odôvodnení, keď uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní ochrane pred nezákonným zásahom

vedenom pod sp. zn. , rozhodoval o návrhu, v ktorom sa sťažovateľka

domáhala vydania rozsudku, ktorým uloží odporcovi (Ministerstvu financií Slovenskej

republiky), aby v lehote do troch dní odstránil zo svojho webového sídla údaje označené

ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ prípadne

„priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek a zároveň zakázal odporcovi

pokračovať v ďalšom zverejňovaní týchto informácií, ktorý postup odporcu vyplýval

z aplikácie o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov.

Dňa 30. júna 2012 nadobudol účinnosť čl. IV , ktorým

sa dopĺňa o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu

a o zmene a doplnení o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktorý v bode 5 vypustil o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov.

Dňa 28. augusta 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie uznesením

č. k. -209 s poukazom na Občianskeho

súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ) zastavil, keď dospel

k záveru, že odpadol dôvod konania.

Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti s vyššie označeným uznesením namietala porušenie

práva na súdnu ochranu je potrebné uviesť, že z petitu návrhu na začatie konania je zrejmé,

že sťažovateľka žiadala, aby boli predmetné údaje týkajúce sa priemerných trhových cien

emisných kvót odstránené z webového sídla ministerstva financií a ich ďalšie zverejňovanie

zakázané. Najvyšší súd SR, viazaný návrhom sťažovateľky, majúc na zreteli čl. 2 ods. 2

SR, nemohol ďalej konať o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, keďže

zákonný podklad pre postup ministerstva financií bol zrušený, z ktorej skutočnosti je zrejmé,

že ani samotné ministerstvo financií nemohlo ďalej v konaní (tvrdenom nezákonnom

zásahu) pokračovať.

Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že boli aj naďalej zverejňované priemerné trhové ceny

emisných kvót, takáto skutočnosť z obsahu webového sídla ministerstva financií v čase

vydania vyššie označeného uznesenia nevyplývala...

V súvislosti s vyššie uvedeným je na mieste konštatovať, že sťažovateľkou označené

práva nemohli byť postupom a vyššie označeným uznesením Najvyššieho súdu SR porušené

a podaná sťažnosť tak nie je dôvodná...»

Sťažovateľka sa vyjadrila k stanovisku najvyššieho súdu v podaniach doručených

ústavnému súdu 27. mája 2013 a 28. júna 2013, v ktorých zdôraznila dôvodnosť svojej

sťažnosti, ako aj pretrvávanie zverejňovania cien emisných kvót na webovej stránke

Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v čase vydania

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd, ako aj právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámili,

že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa

, a v spojení s , základných práv

podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

najvyššiemu súdu 30. marca 2011 domáhala podľa

(ďalej aj „OSP“) ochrany pred nezákonným zásahom ministerstva financií, ktorý mal

spočívať vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót na jeho webovom sídle

podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „zákon o dani z príjmov“).

Daň z emisných kvót bola zavedená na území Slovenskej republiky vložením § 51b

do , a to , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. januára 2011.

Z ustanovení jednotlivých odsekov vyplýva, že pre

výpočet dane z emisných kvót, ako aj preddavkov na daň z emisných kvót sú určujúce

priemerné ceny emisných kvót, ktoré tvoria súčasť výpočtového vzorca na výpočet dane

i preddavkov na daň.

V ustanovení ani v ostatných ustanoveniach

citovaného zákona nie je vymedzený spôsob určenia priemerných cien emisných kvót.

len v uvádza, že priemerné ceny emisných kvót

za jednotlivé kalendárne mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojom

webovom sídle.

Pre výpočet preddavkov na daň z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatných

do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011 boli rozhodujúce priemerné trhové ceny emisných

kvót v roku 2010 a pre výpočet dane z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatnej

do 30. júna 2012 boli rozhodujúce trhové ceny emisných kvót za kalendárny mesiac

predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod a priemerné trhové ceny

emisných kvót za príslušný kalendárny rok, t. j. rok 2011 (§ 51b ods. 3, 4, 6, 7 a 8 zákona

o dani z príjmov).

Daň z emisných kvót bola zrušená na území Slovenskej republiky vypustením § 51b

do , a to s účinnosťou od 30. júna 2012.

s účinnosťou od 30. júna 2012 však bolo do zákona

o dani z príjmov vložené prechodné ustanovenie § 52p, ktoré v odseku 1 znie: „ustanovenia

§ 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového priznania k dani

z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiu

roka 2012...“

Z uvedeného vyplýva, že podávanie daňových priznaní a výpočet dane z emisných

kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 sa naďalej spravuje obsahom § 51b zákona o dani

z príjmov v znení účinnom do 29. júna 2012, hoci bolo predmetné ustanovenie s účinnosťou

od 30. júna 2012 vypustené z citovaného zákona.

Ústavný súd poznamenáva, že opísanej zmene právnej úpravy predchádzalo konanie

na ústavnom súde vedené pod sp. zn. o návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 51b ods. 12 zákona o dani

z príjmov s a medzinárodnými zmluvami, ktoré bolo zastavené bez meritórneho

posúdenia súladu označeného ustanovenia na základe späťvzatia návrhu (po schválení

vypustenia zo Národnou radou Slovenskej republiky, pozn.).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2012 zastavil konanie o návrhu

sťažovateľky so stručným odôvodnením, že ustanovenie § 51b ods. 12 zákona o dani

z príjmov bolo s účinnosťou dňom 30. júna 2012 zrušené, a preto odpadol dôvod na ďalšie

konanie vo veci v zmysle .

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky poukazuje aj na to, že v čase jeho

rozhodovania nielenže neexistoval zákonný podklad na zverejňovanie priemerných

trhových cien emisných kvót ministerstvom financií, ale ministerstvo financií na svojom

webovom sídle ani fakticky nezverejňovalo priemerné trhové ceny emisných kvót.

Podľa sťažovateľky tým, že „žiadnym

spôsobom neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót“,

je nevykonateľný a neurčitý, a preto ak ministerstvo financií zverejňuje trhové ceny

emisných kvót, tieto určuje na základe svojej vlastnej úvahy bez stanovených zákonných

pravidiel na ich určenie. Takéto konanie ministerstva financií spočívajúce vo zverejňovaní

priemerných trhových cien emisných kvót, ktoré majú byť východiskovým údajom

pre výpočet dane z emisných kvót, považuje sťažovateľka za nezákonný zásah správneho

orgánu.

Podľa sťažovateľky „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, síce formálne odstránil

predmetné ustanovenie , avšak vložením ustanovenia

(správne má byť § 52p, pozn.) sa prakticky zároveň vytvoril právny stav, ktorý ponechal

ustanovenie § 51b aplikovateľné na právne vzťahy v roku 2011, a ktorého zmyslom

je ponechať v modifikovanej forme zachovanie povinnosti odvedenia dane z emisných

kvót za rok 2011. T. j. hoci došlo k formálnemu zrušeniu ustanovenia § 51b Zákona

o dani z príjmov, Ministerstvo financií SR naďalej pokračovalo v nezákonnom zásahu

a pokračovalo vo zverejňovaní na svojom webovom sídle priemerných trhových cien

emisných kvót s cieľom, aby daňovníci dane z emisných kvót boli povinní vypočítať

a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012.

Uvedená legislatívna zmena tak nemohla byť legitímnym dôvodom na postup Odporcu

podľa ustanovenia .“

Ďalej podľa sťažovateľky „samotné odôvodnenie Odporcu, obsiahnuté v Uznesení,

nevykazuje znaky požadované tak zákonnou úpravou, ako i konštantnou judikatúrou

Ústavného súdu SR... odôvodnenie Uznesenia Odporcu nebolo dostatočné a v žiadnom

prípade sa nevysporiadalo so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami

súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...“.

Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu k jej sťažnosti

zdôraznila, že zverejňovanie priemerných trhových cien emisných kvót na webovom sídle

ministerstva financií trvalo aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu a opačné tvrdenie

najvyššieho súdu v jeho vyjadrení nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní

v namietanom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a

listiny.

Tomuto základnému právu podľa a listiny

zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd

uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom

zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení

štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych

noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu

realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech

realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí

byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani prekúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj listiny, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, potrebné vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

[ďalej len „ESĽP“ (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára

1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe

ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia

a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (m. m. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997

a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (m. m. rozsudok

ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia.

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že najvyšší

súd sa opomenul akýmkoľvek spôsobom vysporiadať so všetkými súvislosťami

a dôsledkami zmeny právnej úpravy (vypustenie § 51b a vloženie § 52p zákona o dani

z príjmov s účinnosťou od 30. júna 2012), považovať za dôvodnú.

Podľa názoru ústavného súdu dôsledky zmeny právnej úpravy, najmä pokiaľ

ide prechodné ustanovenie (účinné v čase rozhodovania

najvyššieho súdu), boli pre rozhodovanie najvyššieho súdu v namietanom konaní

rozhodujúce, t. j. také, ku ktorým bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutého

uznesenia špecifickú (konkrétnu) odpoveď.

Za stavu, keď sa najvyšší súd touto skutočnosťou v odôvodnení napadnutého

uznesenia vôbec nezaoberal, nemožno napadnuté uznesenie považovať za ústavne

konformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné,

aby sa najvyšší súd s touto podstatnou skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uznesenia

primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Ak tak najvyšší súd neurobil, treba považovať napadnuté uznesenie za zjavne

neodôvodnené, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, čo zakladá

dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a listiny.

Nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu aj vo vzťahu k faktickému

trvaniu zverejňovania trhových cien emisných kvót ministerstvom financií na jeho

webovom sídle v rozhodnom období v spojení s už označenými nedostatkami v odôvodnení

napadnutého uznesenia je taktiež nutné hodnotiť podľa názoru ústavného súdu za ďalší

dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou uvedeného základného práva je totiž nepochybne aj požiadavka,

aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,

ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu

je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

K namietanému porušeniu ostatných označených základných a iných práv

sťažovateľky ( a , a listiny a

dodatkového protokolu)

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie

sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

V nadväznosti na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

(pozri časť III tohto nálezu) nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími

námietkami sťažovateľky.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd

uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a podľa listiny a zrušenie uznesenia najvyššieho súdu

sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára

priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva

hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti

prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej

moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,

ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor

na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov

(obdobne pozri napr. , , , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny sťažovateľka uvádza totožnú argumentáciu ako vo vzťahu

k namietanému porušeniu a listiny, ktorá však podľa

ústavného súdu nepreukazuje porušenie ňou označených základných práv. Ústavný súd

preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo

alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a listiny, ústavný súd toto uznesenie

zrušil ( v spojení s ) a vrátil vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde].

Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu (vo vzťahu k dôslednému odôvodneniu

svojho rozhodnutia).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľka nežiadala priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný viazaný

návrhom sťažovateľky o finančnom zadosťučinení nerozhodoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola

vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania. Ústavný súd

priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce

z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie

a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena

advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden

úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony

právnej služby sumu 269,58 €.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013