Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 179/2013
PDF · 337.77 KB
No categories available
I. ÚS 179/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11
ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz
1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžz 1/2011 z 28. augusta
2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
obchodnej spoločnosti P., a. s., v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a
päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu obchodnej spoločnosti Š. s. r. o., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania, ktorý
bol Odporcovi doručený dňa 30. 3. 2011 (ďalej len „Návrh“), v zmysle ustanovenia § 250v
OSP domáhal ochrany pred nezákonným zásahom Ministerstva financií Slovenskej
republiky (ďalej len „Ministerstvo financií SR“)...
Sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah spočívajúci vo zverejňovaní
priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR na jeho webovom sídle,
pričom za nezákonný zásah označil konanie správneho orgánu – Ministerstva financií SR,
ktoré stanovením priemerných trhových cien emisných kvót postupovalo „arbitrárne,
svojvoľne a na základe absolútne voľnej úvahy.“ Ďalej, Sťažovateľ v Návrhu
poukazoval na skutočnosť, že príslušný právny predpis, ustanovenie § 51b ods. 12 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“), na základe ktorého
bol nezákonný zásah vykonávaný, „je nevykonateľný a neurčitý a žiadnym spôsobom
neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót.“...
Podľa Sťažovateľa nezákonným zverejnením priemerných trhových cien emisných
kvót Ministerstvom financií SR bol ukrátený na svojich zákonných i ústavných právach,
keďže aktom Ministerstva financií SR mu vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň a daň
z emisných kvót, ktorých výška bola určená nezákonným spôsobom. Sťažovateľ teda žiadal
Odporcu o vydanie takého rozhodnutia, ktorým by ďalším dôsledkom nezákonného zásahu
a jeho hroziacemu opakovaniu zamedzil, a to tým, že uloží Ministerstvu financií SR
odstrániť údaj o priemernej cene na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót
zo svojho webového sídla...
Navyše, keďže so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót sú spojené
právne následky záväzného určenia priemernej trhovej ceny ako chýbajúcej zložky vzorca
na výpočet základu dane z emisných kvót, na základe čoho sa vypočítava a odvádza
príslušná daň z emisných kvót, nezákonným zverejnením priemerných cien emisných kvót
(nezákonný zásah) zároveň došlo k porušeniu Sťažovateľovho vlastníckeho práva...
Následne, dňa 7. 6. 2012 Odporca na základe návrhu Sťažovateľa vydal uznesenie
č. k. 8 Sžz/1/2011-209, právoplatné dňa 18. 6. 2012, ktorým s poukazom na ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušil konanie o ochrane pred nezákonným
zásahom do právoplatného skončenia veci vedenej na Ústavnom súde SR pod
sp. zn. PL. ÚS 114/2011 o nesúlade ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov s Ústavou...
S prihliadnutím na následné legislatívne zmeny napokon Odporca dňa 28. 8. 2012
predmetné konanie aplikáciou ustanovenia § 250v ods. 6 OSP zastavil s odôvodnením,
že zákonné ustanovenie, o aplikáciu ktorého v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom
išlo, bolo nepriamou novelou Zákona o dani z príjmov zrušené, a tým dôvod konania
odpadol...
Keďže dôvodom na zastavenie predmetného konania o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy bola podľa Odporcu zmena legislatívy, ktorej výsledkom
bolo následné zrušenie ustanovenia, o aplikáciu ktorého v konaní išlo, dovoľujeme si uviesť
niekoľko relevantných skutkových faktov k legislatívnemu stavu...
Dňa 21. 12. 2010 Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon
č. 548/2010 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil Zákon o dani z príjmov. Táto novela okrem
iného zaviedla novú daň z emisných kvót, a to vložením ustanovenia § 51b s nadpisom
„Daň z emisných kvót“...
Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna dňa 13. 6. 2012 rozhodol o návrhu
skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti
ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov v znení novely a návrhu na opravu uznesenia
Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 114/2011 zo dňa 23. 11. 2011 tak, že pozastavil účinnosť
ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov. Toto uznesenie Ústavného súdu SR bolo
vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 29. 6. 2012 v čiastke č. 45
pod č. 188. V zmysle uvedeného najneskôr od tohto dátumu nebolo možné aplikovať
ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov vôbec, pretože v danom čase predmetné
ustanovenie nebolo účinné. V zmysle čl. 125, ods. 3 Ústavy SR totiž k pozastaveniu
účinnosti predmetného ustanovenia došlo momentom vyhlásenia rozhodnutia Ústavného
súdu SR v Zbierke zákonov, t. j. dňa 29. 6. 2012...
Rovnako dňa 29. 6. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený
zákon č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z
elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej
dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň“). Článkom IV uvedeného zákona
došlo k zrušeniu ustanovenia § 51b a ďalších ustanovení Zákona o dani z príjmov,
súvisiacich s emisnou daňou. Zároveň podľa nového ustanovenia § 52p Zákona o dani z
príjmov sa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012 majú použiť pri podávaní
daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011...
Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, nadobudol účinnosť dňa 30. 6. 2012...
Dňa 27. 9. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený zákon
č. 288/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani
z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Novela
o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania“), účinný od 30. 9. 2012. Článkom II
tohto zákona došlo k novelizácii Zákona o dani z príjmov, a to vložením ustanovenia § 52s
s názvom Prechodné ustanovenia k podávaniu daňového priznania k dani z emisných kvót.
Týmto ustanovením sa daňovníkovi, ktorý nepodal daňové priznanie na daň z emisných kvót
za príslušné zdaňovacie obdobie (t. j. za rok 2011 do 30. 6. 2012 ), ukladá povinnosť toto
daňové priznanie podať v lehote do 15. 10. 2012...
Dňa 28. 8. 2012 Odporca vydal Uznesenie, ktorým rozhodol o zastavení
prebiehajúceho súdneho konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy. V odôvodnení tohto Uznesenia sa uvádza, že Odporca tak konal na základe
ustanovenia § 250v ods. 6 OSP, ktoré hovorí, že: „Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody
na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.“...
Ako je uvedené v skutkovom stave vyššie, Odporca za takýto „dôvod, ktorý odpadol“
označil skutočnosť, že zákonné ustanovenie, o aplikáciu ktorého v konaní o ochrane
pred nezákonným zásahom išlo, bolo Zákonom o zrušení emisnej dane súčinnosťou od 30. 6.
2012 zrušené. Odporca považoval tento moment za rozhodujúci pre naplnenie procesného
postupu v zmysle ustanovenia § 250v ods. 6 OSP a dostačujúci na to, aby na základe
uvedeného konanie zastavil a meritom veci sa ďalej nezaoberal...
S prihliadnutím na skutkový stav je však Sťažovateľ toho názoru, že Odporca
nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného a právne nesprávne posúdil skutkový stav veci
ku dňu vyhlásenia Uznesenia, keď uviedol, že vypustením ustanovenia § 51b Zákona o dani
z príjmov došlo k zániku zákonného ustanovenia, o aplikáciu ktorého v predmetnom konaní
o ochrane pred nezákonným zásahom išlo, a z toho dôvodu konanie zastavil. Avšak
legislatívny stav, už aj v čase vyhlásenia Uznesenia, nekorešpondoval so záverom Odporcu
uvedenom v Uznesení a nezákonný zásah (dôsledky zásahu) Ministerstva financií SR, ktorý
bol predmetom konania vedeného Odporcom, tak naďalej pretrvával. Po tom,
čo sa Odporca rozhodol aplikovať ustanovenie § 250v ods. 6 OSP už o merite veci,
t. j. o tom, či k nezákonnému zásahu Ministerstva financií SR do práv Sťažovateľa skutočne
došlo, nerozhodoval. Podľa odôvodnenia Uznesenia je možné vyvodiť záver, že Odporca
síce pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy zmeny, ktoré priniesol Zákon, ktorým
sa zrušila emisná daň, avšak nedôsledne a nie v plnom rozsahu a zároveň nepoznal
dostatočne skutkový stav veci tak, aby mohol náležite posúdiť odpadnutie/neodpadnutie
predmetu konania. Ako je uvádzané v skutkovom stave, Zákon, ktorým sa zrušila emisná
daň, síce formálne odstránil predmetné ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov, avšak
vložením ustanovenia § 51p sa prakticky zároveň vytvoril právny stav, ktorý ponechal
ustanovenie § 51b aplikovateľný na právne vzťahy v roku 2011 a ktorého zmyslom
je ponechať v modifikovanej forme zachovanie povinnosti odvedenia dane z emisných kvót
za rok 2011. T. j. hoci došlo k formálnemu zrušeniu ustanovenia § 51b Zákona o dani
z príjmov, Ministerstvo financií SR naďalej pokračovalo v nezákonnom zásahu
a pokračovalo vo zverejňovaní na svojom webovom sídle priemerných trhových cien
emisných kvót s cieľom, aby daňovníci dane z emisných kvót boli povinní vypočítať
a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012.
Uvedená legislatívna zmena tak nemohla byť legitímnym dôvodom na postup Odporcu
podľa ustanovenia § 250v ods. 6 OSP. Sťažovateľ má za to, že popísaná legislatívna zmena,
navyše Odporcom nesprávne interpretovaná, nemohla byť dôvodom na zastavenie konania,
pretože nedošlo k odstráneniu nezákonného zásahu, ale naopak, tento zásah a jeho dôsledky
naďalej pretrvávali a porušeným právam Sťažovateľa naďalej nebola priznaná zákonná
právna ochrana, čím došlo k odňatiu Sťažovateľovho práva na súdnu ochranu...
Navyše, ani samotné odôvodnenie Odporcu, obsiahnuté v Uznesení, nevykazuje
znaky požadované tak zákonnou úpravou, ako i konštantnou judikatúrou Ústavného súdu
SR... Sťažovateľ je ale toho názoru, že odôvodnenie Uznesenia Odporcu nebolo dostatočné
a v žiadnom prípade sa nevysporiadalo so všetkými právne a skutkovo relevantnými
otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...
Ako už vyplýva zo skutkového stavu, podaním Návrhu Sťažovateľ sledoval ciel,
ktorým bolo vydanie takého rozhodnutia Odporcu, ktorým by zamedzil dôsledkom
nezákonného zásahu a jeho hroziacemu opakovaniu sa. Vzhľadom k tomu, že v čase
podania Návrhu nezákonný zásah trval (a jeho dôsledky pretrvávajú dodnes), v záujme
Sťažovateľa navyše bolo, aby Odporca rozhodol v predmetnej veci bez zbytočného odkladu,
s prihliadnutím na skutočnosť, že Sťažovateľovi reálne hrozila povinnosť zaplatenia
preddavkov z emisnej dane a následne aj samotnej emisnej dane určenej nezákonným
spôsobom, ak by neexistovalo rozhodnutie Odporcu o tom, že konaním Ministerstva financií
SR bolo skutočne zasahované do práv Sťažovateľa...
Je zrejmé, že Odporca pred vydaním Uznesenia nepoznal aktuálny skutkový stav
a ani ho poznať nemohol, pretože nevykonal žiadne kroky smerujúce k jeho náležitému
zisteniu a teda jeho rozhodnutie o tom, že predmet konania odpadol nemôže byť správne.
Uznesenie v zmysle jeho odôvodnenia vydal len na základe skutočnosti, že došlo k zmene
legislatívneho stavu. Ak by ale Odporca dostatočne zistil aktuálny skutkový stav predmetnej
veci predtým, ako vydal Uznesenie o zastavení konania, zistil by, že nová právna úprava
neodstraňuje dôsledky nezákonného zásahu do práv Sťažovateľa. Odporca si zároveň
nevyžiadal informáciu od Navrhovateľa o tom, či tvrdený nezákonný zásah má
na Navrhovateľa negatívne dôsledky. Ak by tvrdenie Odporcu o tom, že dôvod konania
odpadol bolo správne, znamenalo by to, že nezákonný zásah alebo jeho dôsledky
už nepretrvávajú. Uvedené ale nekorešponduje s reálnym stavom veci. Dovoľujeme
si uviesť, že zásah a dôsledky nezákonného zásahu naďalej pretrvávajú a navyše tým,
že Sťažovateľ si musel splniť povinnosť zaplatiť preddavky z emisnej dane, určené
nezákonným spôsobom, bolo tým zasiahnuté aj do jeho majetkovej sféry a vznikla
mu preukázateľná ekonomická ujma. Uznesením Odporcu však stratil možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv ako i náhrady škody vzniknutej mu zo zaplatenia tohto preddavku...
Porušenie práva na súdnu ochranu vidí Sťažovateľ vtom, že Odporca zastavil súdne
konanie sp. zn. 8 Sžz/1/2011 v zmysle ustanovenia § 250v ods. 6 OSP z dôvodu zmeny
právnej úpravy, ktorá podľa názoru Odporcu spôsobila, že dôvod konania odpadol.
Ako už bolo uvedené v časti 3 vyššie, Odporca zobral do úvahy len čiastočne zmenu právnej
úpravy, a nie jej zmenu ako celku, v plnom rozsahu, ktorá navyše nemohla úplne odstrániť
dôsledky predmetného nezákonného zásahu. Preto zastavenie konania nemohlo spôsobiť
a ani nespôsobilo odstránenie žalovaného stavu, ktorým bol nezákonný zásah Ministerstva
financií SR do práv Sťažovateľa, ale práve naopak, po zastavení konania Odporcom
nezákonný zásah do práv Sťažovateľa pretrváva a naďalej porušuje jeho práva...»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz/1/2011
svojím postupom a uznesením č. k. 8 Sžz/1/2011-215 zo dňa 28. 8. 2012 porušil základné
práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a č. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžz/1/2011-215 zo dňa 28.
8. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
č. k. I. ÚS 179/2013-25 z 27. marca 2013 ju prijal na ďalšie konanie.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním
č. k. KP 3/2013-21 zo 6. mája 2013, ktorý zotrval na správnosti svojho postupu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a správnosti svojich záverov vyslovených v napadnutom
uznesení a ich dostatočnom odôvodnení, keď uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní ochrane pred nezákonným zásahom
vedenom pod sp. zn. 8 Sžz/1/2011, rozhodoval o návrhu, v ktorom sa sťažovateľka
domáhala vydania rozsudku, ktorým uloží odporcovi (Ministerstvu financií Slovenskej
republiky), aby v lehote do troch dní odstránil zo svojho webového sídla údaje označené
ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ prípadne
„priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek a zároveň zakázal odporcovi
pokračovať v ďalšom zverejňovaní týchto informácií, ktorý postup odporcu vyplýval
z aplikácie § 51b ods. 12 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov.
Dňa 30. júna 2012 nadobudol účinnosť čl. IV zák. č. 189/2012 Z. z., ktorým
sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu
a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení
neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorý v bode 5 vypustil § 51b zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov.
Dňa 28. augusta 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie uznesením
č. k. 8 Sžz 1/2011-209 s poukazom na § 250v ods. 6 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len OSP) zastavil, keď dospel
k záveru, že odpadol dôvod konania.
Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti s vyššie označeným uznesením namietala porušenie
práva na súdnu ochranu je potrebné uviesť, že z petitu návrhu na začatie konania je zrejmé,
že sťažovateľka žiadala, aby boli predmetné údaje týkajúce sa priemerných trhových cien
emisných kvót odstránené z webového sídla ministerstva financií a ich ďalšie zverejňovanie
zakázané. Najvyšší súd SR, viazaný návrhom sťažovateľky, majúc na zreteli čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, nemohol ďalej konať o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, keďže
zákonný podklad pre postup ministerstva financií bol zrušený, z ktorej skutočnosti je zrejmé,
že ani samotné ministerstvo financií nemohlo ďalej v konaní (tvrdenom nezákonnom
zásahu) pokračovať.
Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že boli aj naďalej zverejňované priemerné trhové ceny
emisných kvót, takáto skutočnosť z obsahu webového sídla ministerstva financií v čase
vydania vyššie označeného uznesenia nevyplývala...
V súvislosti s vyššie uvedeným je na mieste konštatovať, že sťažovateľkou označené
práva nemohli byť postupom a vyššie označeným uznesením Najvyššieho súdu SR porušené
a podaná sťažnosť tak nie je dôvodná...»
Sťažovateľka sa vyjadrila k stanovisku najvyššieho súdu v podaniach doručených
ústavnému súdu 27. mája 2013 a 28. júna 2013, v ktorých zdôraznila dôvodnosť svojej
sťažnosti, ako aj pretrvávanie zverejňovania cien emisných kvót na webovej stránke
Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v čase vydania
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Najvyšší súd, ako aj právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základných práv
podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho
uznesením z 28. augusta 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
najvyššiemu súdu 30. marca 2011 domáhala podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) ochrany pred nezákonným zásahom ministerstva financií, ktorý mal
spočívať vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót na jeho webovom sídle
podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon o dani z príjmov“).
Daň z emisných kvót bola zavedená na území Slovenskej republiky vložením § 51b
do zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. januára 2011.
Z ustanovení jednotlivých odsekov § 51b zákona o dani z príjmov vyplýva, že pre
výpočet dane z emisných kvót, ako aj preddavkov na daň z emisných kvót sú určujúce
priemerné ceny emisných kvót, ktoré tvoria súčasť výpočtového vzorca na výpočet dane
i preddavkov na daň.
V ustanovení § 51b zákona o dani z príjmov ani v ostatných ustanoveniach
citovaného zákona nie je vymedzený spôsob určenia priemerných cien emisných kvót.
Zákon o dani z príjmov len v § 51b ods. 12 uvádza, že priemerné ceny emisných kvót
za jednotlivé kalendárne mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojom
webovom sídle.
Pre výpočet preddavkov na daň z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatných
do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011 boli rozhodujúce priemerné trhové ceny emisných
kvót v roku 2010 a pre výpočet dane z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatnej
do 30. júna 2012 boli rozhodujúce trhové ceny emisných kvót za kalendárny mesiac
predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod a priemerné trhové ceny
emisných kvót za príslušný kalendárny rok, t. j. rok 2011 (§ 51b ods. 3, 4, 6, 7 a 8 zákona
o dani z príjmov).
Daň z emisných kvót bola zrušená na území Slovenskej republiky vypustením § 51b
do zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012.
Zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012 však bolo do zákona
o dani z príjmov vložené prechodné ustanovenie § 52p, ktoré v odseku 1 znie: „ustanovenia
§ 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového priznania k dani
z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiu
roka 2012...“
Z uvedeného vyplýva, že podávanie daňových priznaní a výpočet dane z emisných
kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 sa naďalej spravuje obsahom § 51b zákona o dani
z príjmov v znení účinnom do 29. júna 2012, hoci bolo predmetné ustanovenie s účinnosťou
od 30. júna 2012 vypustené z citovaného zákona.
Ústavný súd poznamenáva, že opísanej zmene právnej úpravy predchádzalo konanie
na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 114/2011 o návrhu skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 51b ods. 12 zákona o dani
z príjmov s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktoré bolo zastavené bez meritórneho
posúdenia súladu označeného ustanovenia na základe späťvzatia návrhu (po schválení
vypustenia § 51b zo zákona o dani z príjmov Národnou radou Slovenskej republiky, pozn.).
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2012 zastavil konanie o návrhu
sťažovateľky so stručným odôvodnením, že ustanovenie § 51b ods. 12 zákona o dani
z príjmov bolo s účinnosťou dňom 30. júna 2012 zrušené, a preto odpadol dôvod na ďalšie
konanie vo veci v zmysle § 250v ods. 6 OSP.
Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky poukazuje aj na to, že v čase jeho
rozhodovania nielenže neexistoval zákonný podklad na zverejňovanie priemerných
trhových cien emisných kvót ministerstvom financií, ale ministerstvo financií na svojom
webovom sídle ani fakticky nezverejňovalo priemerné trhové ceny emisných kvót.
Podľa sťažovateľky § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov tým, že „žiadnym
spôsobom neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót“,
je nevykonateľný a neurčitý, a preto ak ministerstvo financií zverejňuje trhové ceny
emisných kvót, tieto určuje na základe svojej vlastnej úvahy bez stanovených zákonných
pravidiel na ich určenie. Takéto konanie ministerstva financií spočívajúce vo zverejňovaní
priemerných trhových cien emisných kvót, ktoré majú byť východiskovým údajom
pre výpočet dane z emisných kvót, považuje sťažovateľka za nezákonný zásah správneho
orgánu.
Podľa sťažovateľky „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, síce formálne odstránil
predmetné ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov, avšak vložením ustanovenia § 51p
(správne má byť § 52p, pozn.) sa prakticky zároveň vytvoril právny stav, ktorý ponechal
ustanovenie § 51b aplikovateľné na právne vzťahy v roku 2011, a ktorého zmyslom
je ponechať v modifikovanej forme zachovanie povinnosti odvedenia dane z emisných
kvót za rok 2011. T. j. hoci došlo k formálnemu zrušeniu ustanovenia § 51b Zákona
o dani z príjmov, Ministerstvo financií SR naďalej pokračovalo v nezákonnom zásahu
a pokračovalo vo zverejňovaní na svojom webovom sídle priemerných trhových cien
emisných kvót s cieľom, aby daňovníci dane z emisných kvót boli povinní vypočítať
a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012.
Uvedená legislatívna zmena tak nemohla byť legitímnym dôvodom na postup Odporcu
podľa ustanovenia § 250v ods. 6 OSP.“
Ďalej podľa sťažovateľky „samotné odôvodnenie Odporcu, obsiahnuté v Uznesení,
nevykazuje znaky požadované tak zákonnou úpravou, ako i konštantnou judikatúrou
Ústavného súdu SR... odôvodnenie Uznesenia Odporcu nebolo dostatočné a v žiadnom
prípade sa nevysporiadalo so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami
súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...“.
Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu k jej sťažnosti
zdôraznila, že zverejňovanie priemerných trhových cien emisných kvót na webovom sídle
ministerstva financií trvalo aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu a opačné tvrdenie
najvyššieho súdu v jeho vyjadrení nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní
v namietanom konaní.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd
uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom
zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení
štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky
orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne
konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí
byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani prekúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.
Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, potrebné vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP“ (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára
1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (m. m. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997
a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (m. m. rozsudok
ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia.
V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že najvyšší
súd sa opomenul akýmkoľvek spôsobom vysporiadať so všetkými súvislosťami
a dôsledkami zmeny právnej úpravy (vypustenie § 51b a vloženie § 52p zákona o dani
z príjmov s účinnosťou od 30. júna 2012), považovať za dôvodnú.
Podľa názoru ústavného súdu dôsledky zmeny právnej úpravy, najmä pokiaľ
ide prechodné ustanovenie § 52p zákona o dani z príjmov (účinné v čase rozhodovania
najvyššieho súdu), boli pre rozhodovanie najvyššieho súdu v namietanom konaní
rozhodujúce, t. j. také, ku ktorým bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutého
uznesenia špecifickú (konkrétnu) odpoveď.
Za stavu, keď sa najvyšší súd touto skutočnosťou v odôvodnení napadnutého
uznesenia vôbec nezaoberal, nemožno napadnuté uznesenie považovať za ústavne
konformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné,
aby sa najvyšší súd s touto podstatnou skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uznesenia
primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.
Ak tak najvyšší súd neurobil, treba považovať napadnuté uznesenie za zjavne
neodôvodnené, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, čo zakladá
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu aj vo vzťahu k faktickému
trvaniu zverejňovania trhových cien emisných kvót ministerstvom financií na jeho
webovom sídle v rozhodnom období v spojení s už označenými nedostatkami v odôvodnení
napadnutého uznesenia je taktiež nutné hodnotiť podľa názoru ústavného súdu za ďalší
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasťou uvedeného základného práva je totiž nepochybne aj požiadavka,
aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup
a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu
je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto
rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
K namietanému porušeniu ostatných označených základných a iných práv
sťažovateľky (čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 1
dodatkového protokolu)
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie
sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
V nadväznosti na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
(pozri časť III tohto nálezu) nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími
námietkami sťažovateľky.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a zrušenie uznesenia najvyššieho súdu
sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára
priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva
hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania
pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti
prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej
moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,
ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor
na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov
(obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny sťažovateľka uvádza totožnú argumentáciu ako vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktorá však podľa
ústavného súdu nepreukazuje porušenie ňou označených základných práv. Ústavný súd
preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo
alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd toto uznesenie
zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde].
Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom
ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu (vo vzťahu k dôslednému odôvodneniu
svojho rozhodnutia).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka nežiadala priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný viazaný
návrhom sťažovateľky o finančnom zadosťučinení nerozhodoval.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola
vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania. Ústavný súd
priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce
z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie
a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena
advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden
úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony
právnej služby sumu 269,58 €.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013