Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 244/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti K. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo K. H. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť K. H. trovy právneho

zastúpenia v sume 314,18 (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2011 doručená sťažnosť K. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo K. H… vlastniť majetok podľa / SR, základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa / SR, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

právo na právnu istotu vyplývajúce z / SR rozsudkom Najvyššieho súdu

SR, č. k.: zo dňa 29. 11. 2010 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k.: zo dňa 29. 11. 2010 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Slovenská republika, zast. Najvyšším súdom SR je povinná nahradiť sťažovateľovi –

K. H... trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S., advokáta,… do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

č. k. -15 z 23. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu

podaním č. k. -62 z 12. júla 2011.

Právny zástupca sťažovateľa sa podaním z 22. júla 2011 vyjadril k stanovisku

predsedu najvyššieho súdu.

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 12. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľa

v podaní z 22. júla 2011 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva nasledujúci priebeh konania, ktorý

tomuto rozsudku predchádzal, zhodne opísaný aj v sťažnosti sťažovateľa, ako aj obsah

samotných dôvodov rozsudku najvyššieho súdu:

«Žalobou z 18. marca 1992 sa žalobca podľa o mimosúdnych

rehabilitáciách (ďalej len „“) domáhal, aby súd zaviazal žalovaných

uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú

vedené ako dom súpisné č. 35 na parcele č. 1336 a parcela č. 1336 – zastavané plochy vo

2

výmere 2621 m(ďalej len „nehnuteľnosti“). Na odôvodnenie žaloby uviedol, že

nehnuteľnosti nadobudol v roku 1943 dedením po JUDr. V. H. a ako ich vlastník uzatvoril

2. februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami žalovaných 2/ až 5/4 kúpnu

zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“). Na jej základe ale nedošlo k prevodu vlastníctva

nehnuteľností, lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol

plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena mu

nebola vyplatená, prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu).

Neskoršie znárodnenie nehnuteľností štátom znamenalo majetkovú krivdu relevantnú podľa

, ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy bola spôsobená

jemu (jeho vlastníctvo bolo odňaté), teda nie J. B. a M. B. Štátny podnik Pivovary a

sladovne M., š. p. „v likvidácii.“, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti

Zb. spravoval znárodnený objekt vo vlastníctve štátu, mal preto nehnuteľnosti vydať jemu

ako oprávnenej osobe. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo 17. októbra 1991, ktorú

registrovalo Štátne notárstvo v B. rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/1991,

vydal M. B. a právnym nástupcom jej nebohého manžela J. B. (ďalej len „dohoda o vydaní

nehnuteľností“), je dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná a žalovaných zaťažuje

povinnosť vydať mu nehnuteľnosti.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 26. októbra 1992 č. k. -41

žalobu zamietol… Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 3. júna 1993 sp. zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie...

V ďalšom konaní Okresný súd Banská Bystrica pripustil „vzájomnú žalobu“

žalovanej 1/ proti ostatným žalovaným na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a na

uloženie ich povinnosti vydať nehnuteľnosti žalovanej 1/… rozsudkom z 18. novembra 1993

č. k. -110 žalobu voči žalovanej 1/ zamietol a ostatným žalovaným uložil

povinnosť vydať nehnuteľnosti... žalobcovi. Zároveň určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností

je neplatná; vzájomnú žalobu žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol. V odôvodnení uviedol, že

žalobca nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy plnoletý… a jeho právny úkon nebol

schválený predpísaným spôsobom, preto je kúpna zmluva neplatná. Pokiaľ boli

nehnuteľnosti znárodnené podľa Zb… majetková krivda postihla

žalobcu – oprávnenú osobu v zmysle Zb… Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie…

Rozsudkom z 19. novembra 2002 č. k. -368 Okresný súd Banská Bystrica

uložil žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 povinnosť vydať nehnuteľnosti... žalobcovi. Žalobu voči

žalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň

zamietol „vzájomnú žalobu“ žalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní žalovaní

boli zaviazaní súdom vydať jej nehnuteľnosti... Vychádzal z tohto, že kúpna zmluva je

neplatná, lebo žalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril v tiesni pod

tlakom hroziacej perzekúcie. Nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve žalobcu a jemu boli

znárodnené v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi…

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn.

zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4

uložená povinnosť vydať nehnuteľnosti žalobcovi... tak, že túto povinnosť uložil aj žalovanej

4/. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu voči žalovanej 1/ potvrdil, a výrok

prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností,

zmenil tak, že „vzájomnú žalobu“ žalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá „vzájomná žaloba“ žalovanej 1/ na uloženie

povinnosti ostatným žalovaným vydať jej nehnuteľnosti… V odôvodnení uviedol, že po tom,

ako boli nehnuteľnosti už vydané postupom podľa , treba žalobou

uplatnený nárok žalobcu posudzovať podľa V zmysle tohto

ustanovenia platí, že ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené

v stanovenej lehote neboli uspokojené, uplatniť svoje nároky na súde voči osobám, ktorým

sa vec vydala, a to do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona... kúpna zmluva je

neplatná z dôvodu, že žalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol

schválený poručenským súdom… oprávnenou osobou podľa bol

žalobca, mali byť nehnuteľnosti vydané jemu…

Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. Krajský súd v Banskej

Bystrici… doplnil o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie… Na odôvodnenie

vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, že za otázku zásadného právneho

významu považoval otázku platnosti právneho úkonu žalobcu (kúpnej zmluvy) „vo vzťahu

k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – Uhorského práva, podľa ktorého sa žalobca mohol

v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého pozemkovoknižného stavu

len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho právny úkon je platný aj

s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že 32 ročnú lehotu podľa

Uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či

v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa Uhorského práva možno považovať

právny úkon žalobcu za platný“...

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.

v spojení s jeho opravnými uzneseniami napadla dovolaním žalovaná 1/, ktorá uviedla, že

v konaní došlo k procesnej vade v zmysle (

), lebo „žalobca v danom konaní nie je aktívne legitimovaný a nemá spôsobilosť byť

účastníkom konania“. Podľa jej názoru došlo v konaní tiež k tzv. inej vade majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Napadnutý

rozsudok spočíva na skutkovom zistení, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) a tiež na nesprávnom právnom posúdení veci (

)…

Aj žalovaní 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 podali proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn. v spojení s jeho opravnými uzneseniami

dovolanie… uplatnili dovolací dôvod uvedený v (nesprávne

právne posúdenie veci). Za nesprávny označili záver odvolacieho súdu, že kúpna zmluva je

neplatná. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové právo. Vtedajším

právnym poriadkom bol žalobca považovaný za neplnoletého a jeho právny úkon nebol

schválený poručenským súdom. Pokiaľ bolo povolenie zápisu vykonané proti pravidlám

týkajúcim sa schopnosti konať, mohol skutočný vlastník proti nepravému vlastníkovi začať

spor o výmaz a až na základe rozhodnutia súdu mohol byť nesprávny zápis vymazaný

z pozemkovej knihy. Žalobca žalobu o výmaz v 32-ročnej lehote nepodal. Podľa uhorského

obyčajového práva platilo, že ak bol úkon podmienečne platný „a táto podmienka“ nebola

zrušená, ostal platný aj naďalej. Znárodňovací výmer bol vydaný až po tom, ako právni

predchodcovia žalovaných 21 až 5/4 boli v pozemkovej knihe zapísaní ako vlastníci.

Nehnuteľnosti boli preto v súlade so vydané oprávneným (skutočne

perzekuovaným) osobám...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

rozsudkom z 24. mája 2007 sp. zn. : 1. zamietol dovolanie žalovanej 1/,

2. zamietol dovolanie žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 v časti smerujúcej proti výroku

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici… ktorým rozsudok Okresného súdu Banská

Bystrica… zmenil tak, že žalovaní 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 sú povinní vydať nehnuteľnosti

žalobcovi...; vo zvyšnej časti dovolanie týchto žalovaných odmietol… Dovolací súd

v odôvodnení svojho rozsudku... Zdôraznil, že po stránke vecnej správnosti mohol

posudzovať len tie výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli napadnuté procesne

prípustným dovolaním… Pokiaľ ide o dovolanie žalovanej 1/, dovolací súd… konštatoval,

že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia vád v zmysle a tiež v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p… Dovolací súd vo vzťahu k dovolaniu žalovaným 21, 3/ a 5/1až

5/4 uviedol, že i keď je nimi napadnutý výrok formálne označený ako „zmeňujúci“,

z hľadiska žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 ide po rozhodujúcej (obsahovej) stránke o výrok

potvrdzujúci (zmeňujúci je z hľadiska žalovanej 4/, ktorá ale dovolanie nepodala).

Prípustnosť dovolania týchto dovolateľov vyslovil odvolací súd v samostatnom výroku

svojho rozhodnutia. Dovolací súd osobitne zdôraznil, že ak odvolací súd vysloví prípustnosť

dovolania podľa , je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie

len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej

konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené… so zreteľom na vyššie

uvedené medze dovolacieho prieskumu v danom prípade… dovolací súd uviedol, že

pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie správnosti riešenia

otázky platnosti kúpnej zmluvy… dospel… k záveru, že odvolací súd vyriešil otázku

neplnoletosti žalobcu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy správne. So zreteľom na to, že

žalobca v čase uzatvorenia zmluvy nebol plnoletý, nemohla byť kúpna zmluva platná.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo možné

nadobudnúť spravidla len vpisom do pozemkovej knihy. Náležitosti listín, na základe

ktorých sa mal vykonať zápis do pozemkovej knihy, upravoval vtedajší právny poriadok. Ak

bolo vkladové povolenie vystavené maloletou osobou bez súhlasu zákonného zástupcu alebo

poručenského súdu, bol vklad od začiatku neplatný. V zmysle § 69 pozemkovoknižného

poriadku medziiným platilo, že na základe listín, vydaných maloletými bez predpísaného

„sudcovského“ schválenia, nemohol sa vykonať vklad alebo záznam. Pokiaľ sa v týchto

prípadoch vklad napriek tomu vykonal, pozemková kniha odporovala skutočnému právnemu

stavu. Tento stav, ktorý bol na ujmu skutočného vlastníka, pripúšťal vtedajší právny

poriadok riešiť žalobou o výmaz. Nepodanie žaloby v stanovenej lehote nemalo dopad na

(ne)platnosť vkladu alebo (ne)platnosť zmluvy, Nepodaním žaloby v stanovenej lehote

skutočný vlastník stratil možnosť preukázať v konaní o takejto žalobe neplatnosť vkladu. Zo

spisu vyplýva, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol plnoletý. Vkladové

povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy. To znamená, že aj toto povolenie

urobila osoba neplnoletá. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bolo potrebné vysloviť názor, že

neplatným právnym úkonom bola kúpna zmluva vrátane vkladového povolenia. Záverečnú

časť odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázky dovolací súd zodpovedal tak, že

neskoršia právna úprava nezmenila nič na tom, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej

zmluvy nebol plnoletý; táto neskoršia právna úprava neobsahovala ustanovenia, ktoré by

spätne za platné označovali právne úkony, urobené pred jej prijatím osobami, ktoré pre

neplnoletosť neboli spôsobilé na ich urobenie. Z vyššie uvedeného dovolací súd vyvodil, že

dovolanie žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 smeruje v tejto časti proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý je aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu založený na

správnom právnom posúdení veci. Ich dovolanie bolo preto potrebné v tejto časti zamietnuť

podľa ako neopodstatnené.

Na základe sťažnosti žalobcov 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3, 5/4 a spoločnosti Q., s. r. o.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 15. mája 2008 sp. zn.

(ďalej len „nález“) vyslovil, že ich základné právo… podľa čl. 20 ods. 1…

podľa a právo… podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2007. Ústavný súd uvedený rozsudok v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku najvyššieho súdu vytkol, že sa

„nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci…“...

Najvyšší súd, viazaný právnym názorom ústavného súdu,… dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie…

Krajský súd v Banskej Bystrici… rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn.

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č. k. -368

v spojení s opravným uznesením… 1. zmenil vo výroku o povinnosti žalovaných 2/, 3/, 5/1,

5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti… tak, že žalobu zamietol, 2. potvrdil vo výroku,

ktorým bola žaloba voči žalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, 3. zmenil vo výroku určujúcom

neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, že žalobu zamietol, 4. potvrdil vo výroku

zamietajúcom návrh žalovaného 1/ na vydanie nehnuteľností. Krajský súd v Banskej

Bystrici rozhodol zároveň o trovách konania… V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd

uviedol, že vzhľadom na návrh spoločnosti Q., s. r. o. na odvolacom pojednávaní, ktorá

nadobudla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach od Ing. E. F. pripustil podľa § 211

ods. 2 a , aby do konania namiesto žalovanej 4/ vstúpila uvedená

obchodná spoločnosť. Na základe výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa

a doplneného v odvolacom konaní pristúpil odvolací súd krieseniu otázok, či žalobca je

osobou oprávnenou v zmysle , či nehnuteľnosti v čase ich

prechodu na štát boli v jeho vlastníctve a či teda utrpel majetkovú ujmu v zmysle uvedeného

zákona. Aj v súlade s názorom ústavného súdu označil odvolací súd za rozhodujúce

posúdenie kúpnej zmluvy. Vzhľadom na dátum uzavretia tejto zmluvy sa jej platnosť

posudzuje podľa uhorského obyčajového práva. S poukazom na výsledky dokazovania

odvolací súd dospel k záveru, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že predávajúci v čase

jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, že by jeho úkon bol schválený

zákonom predpokladaným postupom. Obdobne nebolo preukázané, že by predávajúci tento

úkon dodatočne konvalidoval v čase svojej plnoletosti – posledný úkon žalobcu pri

uzatváraní kúpnej zmluvy bol jeho prejav, ktorým 3. februára 1948 (ešte v čase svojej

neplnoletosti) uznal podpis na zmluve za svoj. Odvolací súd poukázal aj na to, že „vkladové

povolenie“ tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy a keďže ju uzavrel účastník

neplnoletý bez schopnosti samostatne konať, je neplatné i toto „vkladové povolenie“. V

takom prípade údaje evidované v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu (ako

vlastník bol v nej vedený ten, kto vlastníkom v skutočnosti nebol). Pretože tento stav bol na

ujmu skutočnému vlastníkovi, mohol sa skutočný vlastník v lehote 32 rokov domáhať

výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala plynúť 9. februára 1948 (a v

dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom 1. januára 1961), žalobca však

žalobu o výmaz vlastníctva nikdy nepodal. Odvolací súd preto dospel k záveru, že za

vlastníkov sporných nehnuteľností v čase znárodnenia bolo potrebné považovať J. B. a M.

B. K vydaniu došlo 28. apríla 1948, teda v tzv. rozhodnom období

vymedzenom v Prechodom majetku na štát podľa tohto zákona došlo

k majetkovej krivde v zmysle § 1 ods. 1 uvedeného zákona. Dobu vzniku tejto krivdy treba

vztiahnuť k dátumu prijatia predmetného znárodňovacieho predpisu, v dôsledku čoho treba

mať za to, že vlastníctvo bolo odňaté J. B. a M. B. Skutočnosť, že k znárodneniu došlo v

rozpore s predmetným znárodňovacím predpisom (nehnuteľnosti totiž neslúžili na

produkciu piva ani na prevádzku znárodneného pivovarníckeho podniku), zakladá dôvod na

vydanie nehnuteľností v zmysle Odvolací súd

dodal, že v danom prípade vydaný znárodňovací výmer ako administratívny akt nespĺňal

náležitosti účinného administratívneho aktu. Aj so zreteľom na obsah nálezu odvolací súd v

ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, že kúpna zmluva bola (pre obe zmluvné

strany) uzavretá v ťaživých spoločensko-politických podmienkach. Výhodnejšia však bola

pre predávajúceho, ktorý za nehnuteľnosti získal aspoň čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však

za znárodnené nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna odplata a dokonca boli

perzekvovaní, trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov

odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe

vyhovel, a to tak, že neopodstatnene podanú žalobu zamietol. V súlade so svojím názorom

zaujatým v uvedenom zmeňujúcom výroku zároveň potvrdil zamietajúci výrok rozsudku

súdu prvého stupňa proti žalovaným 1/ a 4/.

Proti rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v predchádzajúcom odseku podal

žalobca dovolanie s odôvodnením, že v konaní mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť pred súdom konať ( a )

a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu

odvolacieho súdu (pripustenie zmeny účastníka konania žalovanej 4/ bez písomného

vyhotovenia uznesenia a možnosti podať proti nemu odvolanie, pozn.)... Podľa jeho názoru

mu možnosť konať pred súdom bola odňatá aj v súvislosti s rozhodovaním o trovách

konania… Na odôvodnenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ dovolateľ uviedol, že odvolací súd celkom prehliadol podstatnú

skutočnosť, že totiž žalobca ako pôvodný vlastník nehnuteľností v spoločensko-politických

pomeroch existujúcich v čase znárodnenia v roku 1948 a po ňom ani reálne nemohol využiť

lehotu 32 rokov na podanie žaloby o výmaz vlastníctva. Takáto žaloba by mala smerovať

proti tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. však boli v pozemkovej

knihe vedení ako vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, lebo po znárodnení bol

ako vlastník zapísaný štát. Podanie predmetnej žaloby preto právne i fakticky nebolo

možné. Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch nevyužitia uvedenej lehoty preto popierajú

zmysel a účel Podanie žaloby o výmaz vlastníctva napokon ani

nebolo potrebné. Žalobca v súvislosti stým poukázal na § 879 Všeobecného občianskeho

zákonníka z roku 1811. Keďže kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd,

nebolo potrebné ju vyhlasovať za neplatnú. Neplatnosť nastávala ex lége a bol na ňu

povinný prihliadnuť aj súd. Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom

spočíva podľa názoru dovolateľa tiež vtom, že k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému

v , teda k 1. januáru 1948; v uvedený deň bol však v pozemkovej

knihe vedený ako vlastník žalobca. Nehnuteľnosti teda neboli znárodnené (a majetková

krivda v zmysle nebola spôsobená) J. B. a M. B., ale žalobcovi.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyslovil svoje závery o retroaktivite

znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, že rozhodujúcim pre posúdenie veci bol 1. január

1948, ku ktorému boli nehnuteľnosti znárodnené ( ), sa

vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul…

Dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku (1.) zmeňujúcemu prvostupňový

rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných 21, 31, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi

nehnuteľnosti, je procesné prípustné v zmysle

Procesnú prípustnosť dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.)

potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovaným 1/

a 4/, nemožno vyvodiť z ustanovení až 3 ; obdobne procesná prípustnosť

dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovaným náhradu trov

konania nevyplýva z ustanovení až 3 Prípustnosť týchto častí dovolania

by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád v zmysle

..

dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť dovolania v časti, ktorá

smeruje proti výroku (2.)... a tiež procesnú prípustnosť dovolania v časti napadajúcej

výroky o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovaným náhradu trov konania nemožno vyvodiť ani

z ..

V ďalšom sa preto zaoberal len vecnou správnosťou výroku, ktorým Krajský súd

v Banskej Bystrici napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o povinnosti

žalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol…

Existencia procesných vád uvedených v a v

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Žalobca v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( )…

a/ Prvý okruh námietok dovolateľa sa týka neplatnosti kúpnej zmluvy, zápisu

vlastníctva v pozemkovej knihe v prospech právnych predchodcov žalovaných, 32-ročnej

lehoty (v ktorej bolo podľa vtedajšieho právneho poriadku možné vo všeobecnosti podať

žalobu o výmaz), žalobcom tvrdenej nadbytočnosti takejto žaloby v danom prípade (keďže

kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd), a tiež existencie

individuálnych okolností brániacich žalobcovi podať takúto žalobu.

K podstate právnych otázok, ktoré súvisia s obsahom vyššie uvedených námietok sa

najvyšší súd vyjadril už v rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn. , na ktorý v tomto

smere v plnom rozsahu poukazuje s poznámkou, že ústavný súd v náleze, ktorým zrušil

predmetný rozsudok najvyššieho súdu, neoznačil tieto právne závery za ústavne

nekonformné.

Dovolací súd dodáva, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové

právo, podľa ktorého treba aj v súčasnosti posudzovať otázku platnosti predmetného

právneho úkonu. Odvolací súd dospel k správnemu záveru, že kúpna zmluva je neplatná,

lebo predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, že by jeho

úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obsahovo zhodný záver zaujal

dovolací súd už v konaní sp. zn. , v ktorom uviedol, že „na základe listín,

vydaných maloletými bez predpísaného 'sudcovského' schválenia, nemohol sa vykonať vklad

alebo záznam; pokiaľ sa v týchto prípadoch vklad napriek tomu vykonal, pozemková kniha

odporovala skutočnému právnemu stavu a tento stav, ktorý bol na ujmu skutočného

vlastníka, pripúšťal vtedajší právny poriadok riešiť žalobou o výmaz“. Výsledkami

vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takáto žaloba nebola zo strany

žalobcu nikdy podaná. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je pritom so zreteľom na

individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto

žaloby nedošlo.

Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho

nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková krivda)

považoval odvolací súd to, že zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval

vlastníctvo J. B. a M. B. Keďže správnosť tohto zápisu nebola relevantným spôsobom – v

spore o výmaz – účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, že znárodneným bol

majetok J. B. a M. B. a že im bola aktom znárodnenia nehnuteľností spôsobená majetková

krivda v zmysle Dovolací súd považuje tieto právne závery za

správne.

Treba dodať, že odvolací súd v ostatne napadnutom rozsudku riešil aj otázky, ktoré

nemohli byť v konaní sp. zn. dovolacím súdom posudzované vzhľadom na

obsah dovolacej otázky vymedzenej pri pripustení dovolania ( ).

Odvolací súd sa zaoberal medziiným otázkou, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých

spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu

bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie

postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším

právnym poriadkom a vyjadril sa tiež k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne

závery prijal aj vo vzťahu k otázke, či žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5

ods. 5 a žalovaní 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 osobami uvedenými v a

ods. 5 Správnosť právnych záverov, ktoré odvolací súd v tomto smere

prijal a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca v dovolaní nespochybnil,

a preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.

b/ Do druhého argumentačného okruhu patria námietky dovolateľa o tom, že

k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v – k 1. januáru 1948.

V ten deň bol totiž ako vlastník vedený žalobca. Dovolateľ vzhľadom na to tvrdí, že

nehnuteľnosti boli znárodnené jemu a tým mu bola spôsobená majetková krivda v zmysle

; dodáva, že odvolací súd sa síce vyjadril o retroaktívite výmeru

stanovujúceho rozsah znárodnenia, podľa názoru dovolateľa ale k časovému momentu

znárodnenia nezaujal stanovisko. Z uvedených časových súvislostí žalobca vyvodil, že ak

boli (jemu) znárodnené nehnuteľnosti k 1. januáru 1948, nemohol ich (aj z tohto dôvodu)

ako nevlastník platne previesť vo februári 1948 na právnych predchodcov žalovaných.

Odvolací súd dospel k svojim záverom o retroaktívite na báze svojvoľných úvah

ignorujúcich platné právne predpisy. Dovolací súd sa s touto argumentáciou žalobcu

nestotožňuje.

Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v náleze z 21. decembra

1992 sp. zn. uviedol, že je jasnou a závažnou právnou skutočnosťou, že

k vydaniu došlo dňa 28. apríla 1948, t. j. v tzv. rozhodnom období

stanovenom Vydaním došlo ku krivde,

ktorú má na mysli bol koncipovaný

ako nástroj triedneho boja, účelom ktorého bolo upevniť diktatúru totalitnej moci. O tom

svedčí aj jeho retroaktivita, čo vo vzťahu k praktickému výkonu vlastníckeho práva

znamenalo rozpor tohto normatívneho aktu s právom vlastniť a tiež so základnými

princípmi právneho štátu. Za deň vzniku majetkovej krivdy v zmysle

treba preto považovať deň prijatia (t. j. 28. apríl 1948).

K uvedenej problematike sa vyjadril tiež najvyšší súd, ktorý v rozsudku z 29. júna

2007 sp. zn. , 15/2007 uviedol, že znárodňovacie predpisy z roku 1948 boli

nástrojom triedneho boja a z pohľadu súčasnosti sa priečia princípom a zásadám

demokratickej spoločnosti. tento charakter znárodňovacích predpisov

neprehliada. Zohľadňuje, že predpisy z tzv. druhej etapy znárodnenia (najmä zákony

č. až č. ), i keď vydané 28. apríla 1948 (prípadne 5. a 6. mája

1948), ako deň znárodnenia uvádzali 1. január 1948. Vychádzajúc zo všeobecne

akceptovaného princípu zákazu pravej retroaktivity právnych predpisov treba však

vychádzať z toho, že k znárodneniu došlo dňom prijatia týchto znárodňovacích zákonov.

Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že nehnuteľnosti boli

znárodnené tomu, kto bol za ich vlastníka považovaný 28. apríla 1948; len tomuto subjektu

mohla byť spôsobená majetková krivda v zmysle To znamená, že

dovolací dôvod v zmysle bol žalobcom uplatnený

neopodstatnene.

Najvyšší súd z dôvodov vyššie uvedených dovolanie zamietol ( ) v časti

napadnutej procesne prípustným dovolaním a vo zvyšnej časti odmietol ako procesne

neprípustné podľa v spojení s ; riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti

výrokov rozsudku odvolacieho súdu napadnutých procesne neprípustnou časťou

dovolania...»

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych

právnych záveroch a nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, ako aj

v rozpornosti jeho právnych záverov s právnym poriadkom a uvádza:

«Domnievam sa, že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa

29. 11. 2010 ako aj rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: zo dňa

17. 06. 2009 bolo porušené moje základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1/

SR, ako i právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa / SR,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na právnu istotu vyplývajúce z / SR...

Označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu mojich základných práv v dôsledku

nasledovných pochybení:

A/ Arbitrárnosť rozhodnutia, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie

B/ Rozhodnutie v rozpore s platnou právnou normou...

Arbitrárnosť rozhodnutia, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie...

V danom prípade je označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR arbitrárne z pohľadu

nedostatočného zodpovedania otázok, týkajúcich sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

02. 02. 1948 – najmä z pohľadu účinkov tejto neplatnosti a vzťahu týchto účinkov

k podaniu/nepodaniu žaloby o výmaz.

V danom prípade súdy zhodne posúdili spomínanú kúpnu zmluvu ako neplatnú,

z dôvodu nedostatku veku na mojej strane v čase jej uzatvárania. Tento záver je obsiahnutý

jednak v skoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (), ďalej v následnom

rozhodnutí odvolacieho súdu (), ako i v poslednom rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR ().

V nadväznosti na vyslovený záver o neplatnosti kúpnej zmluvy je potom mimoriadne

dôležité vysporiadať sa s otázkou, aké účinky táto neplatnosť vyvoláva – a to najmä

z pohľadu posúdenia s tým súvisiacej otázky prípadného podania či nepodania žaloby

o výmaz.

V podanom dovolaní som vo vzťahu k uvedenému argumentoval najmä nasledovnými

skutočnosťami. V prípade uvedenej kúpnej zmluvy sa nepochybne jednalo, o neplatnosť

právneho úkonu (kúpnej zmluvy), tak ako tento pojem poznal v tom čase platný právny

poriadok. V zmysle ustanovenia Všeobecného (vyhlásený cis.

Patentom č. 946 z 01. 06. 1811) „Smlouva, jež se příčí zákonnému zákazu neho dobrým

mravúm, jest neplatna (nicotná).“ – pozn. oficiálny nemecký text používa výraz „nichtig“.

Skutočnosť, že sa jednalo o absolútnu neplatnosť teda jednak vyplýva priamo z uvedenej

zákonnej dikcie, pričom táto je navyše podporená i právnou teóriou (viď. Rouček, Sedláček

– Komentář k Československému obecnému zákonníku občanskému a občanské právo

platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, Praha, 1936, str. 138). V tejto súvislosti

opätovne poukazujem i na judikát – rozh. zo dňa 29. 12. 1930, Rv I 1247/29, podľa ktorého

„Nicotnost smlouvy contra legem nebo contra bonos mores jest absolutní, jest k ní přihlížeti

z povinnosti úřadu.“.

Z uvedeného je potom zrejmé, že takto neplatný právny úkon teda nebolo potrebné

vyhlasovať za neplatný, pretože na jeho neplatnosť bol príslušný orgán súd) povinný

prihliadať z úradnej povinnosti, keďže spomínaná neplatnosť nastávala ex lege a nie až na

základe prípadného rozhodnutia o jeho neplatnosti. Len pre úplnosť uvádzam, že v danom

prípade ide o rozpor „contra legem“ minimálne s ustanovením § 232 Všeobecného

, podľa ktorého „Nemovitý statek múže býti zcizen jen v případě

nouze nebo k patrnému prospěchu nezletilcovu se schválením poručenského soudu

a zpravidla jen veřejnou dražbou, z dúležitých příčin však múže býti soudem povoleno

i zcizení z volné ruky.“. Aplikujúc uvedené na daný prípad potom znamená, že kúpna

zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je potrebné považovať ju za

absolútne neplatný právny úkon, tak ako tento pojem nepochybne poznala jednak v tom

čase platná právna úprava ako i jej aplikačná prax.

Ak teda kúpna zmluva bola absolútne neplatným právny úkonom, potom je

nepochybne bez právneho významu, či z mojej strany došlo alebo nedošlo k podaniu žaloby

o výmaz. Účinky absolútnej neplatnosti predsa nemožno podmieňovať podaním akejkoľvek

žaloby, keďže tieto účinky nastávajú ex lége už samotným uzatvorením absolútne

neplatného právneho úkonu.

Tento právny názor si napokon osvojil i Najvyšší súd SR vo svojom skoršom

rozhodnutí o dovolaní č. k.: zo dňa 24. 05. 2007, keď výslovne uvádza: „...

Nepodanie žaloby (pozn. o výmaz) v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť vkladu

alebo (ne)platnosť zmluvy. Nepodaním žaloby v stanovenej lehote skutočný vlastník stratil

možnosť preukázať v konaní o takejto žalobe neplatnosť vkladu.“ (str. 19 predmetného

rozhodnutia). Hoci uvedené rozhodnutie bolo neskôr formálne zrušené nálezom Ústavného

súdu SR č. k.: -37 zo dňa 15. 05. 2008, po obsahovej stránke nebol citovaný

záver dovolacieho súdu nijako spochybnený. Napokon i samotný Najvyšší súd SR vo svojom

neskoršom rozhodnutí na tento skorší rozsudok Najvyššieho súdu SR

poukazuje s poznámkou, že ústavný súd v náleze, ktorým zrušil predmetný rozsudok,

neoznačil tieto právne závery za ústavne nekonformné, (str. 21 odôvodnenia).

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu uvedenej otázky v prvom rade pochybil odvolací

súd, keď v rozhodnutí nielen že de facto rozhodol v rozpore s vyššie uvedeným

právnym názorom – vysloveným Najvyšším súdom SR v rozhodnutí , ale navyše

v odôvodnení svojho rozhodnutia v tomto smere len stroho poukázal na „v tom čase platnú

právnu úpravu, resp, v tom čase platné právo“, bez uvedenia čo i len jediného konkrétneho

zákonného ustanovenia, ktoré by jeho odlišný právny záver odôvodňovalo.

Najvyšší súd SR, rozhodujúc ako dovolací súd sa následne v rozhodnutí

s mojou vyššie uvedenou argumentáciou vôbec nevysporiadal.

V odôvodnení predmetného rozhodnutia tak absentuje akákoľvek odpoveď resp, vyslovený

právny názor vo vzťahu k otázke účinkov neplatnosti kúpnej zmluvy a najmä z pohľadu

významu týchto účinkov k prípadnému podaniu či nepodaniu žaloby o výmaz.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako sa dovolací súd vysporiadal

s mojou vyššie uvedenou argumentáciou a k akému právnemu záveru v tomto smere dospel.

Rozhodnutie dovolacieho súdu je tak z tohto pohľadu vyslovene arbitrárne, nedostatočne

odôvodnené a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

Navyše je len ťažko akceptovateľné, že ten istý Najvyšší súd SR na jednej strane vo

svojom skoršom rozhodnutí () k uvedenej otázke vyslovil jednoznačný záver

v tom smere, že nepodanie žaloby o výmaz nemalo dopad na (ne)platnosť zmluvy,

a následne vo svojom neskoršom rozhodnutí () tento svoj skôr vyslovený

právny názor celkom ignoroval, pričom svoje rozhodnutie v tomto smere nijakým spôsobom

neodôvodnil.

Vo vzťahu k podaniu či nepodaniu žaloby o výmaz len pre úplnosť dodávam, že

s ohľadom na spoločensko-ekonomické zmeny a s nimi súvisiace zmeny dotýkajúce sa

vlastníckeho práva je v prvom rade zrejmé, že uvedenú lehotu na podanie žaloby o výmaz

nemohol využiť. Je potrebné zdôrazniť, že v dôsledku procesu znárodnenia boli uvedené

nehnuteľnosti prevedené a vlastnícky zapísané na Československý štát. Pritom je zrejmé, že

žaloba o výmaz by už zo svojej podstaty mohla logicky smerovať len voči tej osobe, ktorej

pozemnoknižný zápis žalobca navrhuje vymazať. V danom prípade však právni

predchodcovia žalovaných 2/ až 5/4 boli v pozemkovej knihe ako vlastníci zapísaní len po

krátke časové obdobie, keďže v dôsledku znárodnenia bol ako vlastník zapísaný

Československý štát. Týmto momentom už teda akékoľvek – čo i len teoretické – podanie

žaloby o výmaz právne i fakticky neprichádzalo do úvahy...

Rozhodnutie v rozpore s platnou právnou normou...

V konaní som okrem iného argumentoval i tým, že znárodnenie v danom prípade

prebehlo na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 115/1948 Sb. ako zákonnej normy…

V zmysle ustanovenia § 1 ods. 1/ bod 3. zákona č. 115/1948 Sb. o znárodnení… „Dnem

1. ledna 1948 se znárodňujú zestátnením pivovary“…

dňom 01. 01. 1948 boli predmetné nehnuteľnosti mne ako vlastníkovi znárodnené na

základe vyššie uvedených právnych predpisov. K znárodneniu teda došlo na základe zákona

a to ku dňu, ktorý stanovil zákon – t. j. k 01. 01. 1948. Uvedený záver bol napokon viackrát

judikovaný i Ústavným súdom ČR, napr. v rozhodnutí , podľa ktorého

„Ke znárodnění podniků na základě znárodňovacích dekrétů prezidenta republiky, byly-li

splněny všechny zákonem požadované skutečnosti, došlo ex lege a nikoliv až příslušným

správním rozhodnutím, byť vydaným na základě znárodňovacího dekretu.“ Je teda

nepochybné, že ak sa na základe vyššie uvedeného k 01. 01. 1948 stal vlastníkom

znárodnených nehnuteľností Československý štát, logicky som potom ja ako žalobca

nemohol kúpnou zmluvou zo dňa 02. 02. 1948 platne previesť sporné nehnuteľnosti, keďže

v tom čase som už ich vlastníkom nebol. Otázku koho nehnuteľnosti boli znárodnené je teda

možné jednoznačne zodpovedať vychádzajúc priamo z dikcie samotnej právnej úpravy.

V rozpore s uvedeným však odvolací súd v rozhodnutí tieto existujúce

a stále platné právne normy vôbec nebral do úvahy. V odôvodnení len vyslovil svoj záver

o retroaktivite výmeru, ktorým bol stanovený rozsah znárodnenia resp. o retroaktivite

procesu znárodnenia ako takého, avšak ku skutočnosti, že rozhodujúci dátum znárodnenia

(01. 01. 1948) vyplýva priamo zo zákona (§ 1 ods. 1/ zák. 115/1948 Sb.) sa nijako bližšie

nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí , poukazujúc na nález Ústavného súdu

SR sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , 15/2007,

dospel k záveru, že v danom prípade boli nehnuteľnosti znárodnené tomu, kto bol za ich

vlastníka považovaný 28. apríla 1948.

Záver odvolacieho i dovolacieho súdu považujem za nesprávny z dôvodu ich hrubého

rozporu s platnými právnymi normami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR. Som toho

názoru, že v právnom štáte je neprípustné, aby sudca všeobecného súdu sám podľa

vlastného uváženia vyhodnocoval súlad alebo nesúlad právneho predpisu s (či už

z pohľadu retroaktivity alebo z akéhokoľvek iného dôvodu) a následne selektívne aplikoval

len „vyhovujúce“ právne predpisy z rozhodujúceho obdobia (prípadne dokonca iba ich

časti).

Dekrét prezidenta republiky č. 115/1948 Sb. ako zákonná norma je stále súčasťou

platného právneho poriadku SR. Deň znárodnenia príslušných podnikov bol stanovený

priamo spomínaným dekrétom – konkrétne v jeho § 1 ods. 1 bod 3. Pokiaľ táto právna

norma resp. jej citované ustanovenie) nebola právne prípustným spôsobom zrušená či

vyhlásená za neplatnú, je vylúčené aby všeobecné súdy ignorovali právnu úpravu, ktorá

z tejto právnej normy vyplýva – či dokonca túto právnu úpravu akokoľvek svojvoľne

„menili“ alebo „prispôsobovali“...

Pokiaľ Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí argumentuje

i spomínaným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. , je potrebné zdôrazniť, že

toto rozhodnutie nič nemení na platnosti vyššie uvedených právnych noriem. Uvedený nález

sa napokon ani nevyjadruje k otázke „dňa znárodnenia“, ale k otázke „dňa vzniku

majetkovej krivdy v zmysle “. Tieto skutočnosti je bezpodmienečne

potrebné dôsledne rozlišovať. Kým deň znárodnenia je explicitne stanovený citovanou

platnou právnou normou, deň vzniku majetkovej krivdy žiadnym výslovným spôsobom

v stanovený nie je.

V zmysle ustanovenia / „Zákon sa vzťahuje na

zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli

občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými v období od

25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so

zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou

Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadvädzujúcimi

medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach. 1)“. Zákon v citovanom ustanovení zjavne vymedzuje časové obdobie,

v rámci ktorého mohlo v dôsledku prijatia príslušných aktov dôjsť k vzniku majetkovej a inej

krivdy. Uvedený zákon však jednak nijako nedefinuje pojem „deň vzniku majetkovej

krivdy“, pričom v kontexte citovaného zákonného ustanovenia takýto deň navyše ani nie je

rozhodujúci z pohľadu prípadnej aplikácie uvedeného zákona. Rozhodujúcim v tomto

zmysle je deň, kedy bol určitý občianskoprávny, pracovnoprávny úkon či správny akt

„urobený“ – t. j. či tento bol „urobený“ v tzv. rozhodnom období.

Každopádne však i pokiaľ by sme bez ohľadu na vyššie uvedené právne závery

akceptovali postulát v tom zmysle, že „deň vzniku majetkovej krivdy = deň prijatia zákona

č. (t. j. 27. apríl 1948), táto skutočnosť nič nemení na tom, že k znárodneniu

uvedeným zákonom mohlo dôjsť výlučne dňom, ktorý je v § 1 ods. 1/ bod 3 tohto zákona

stanovený ako deň znárodnenia – t. j. dňom 01. 01. 1948. Uvedený dátum je totiž stanovený

priamo konkrétnym ustanovením uvedenej právnej normy so silou zákona, ktorá je platnou

súčasťou právneho poriadku SR.

Akékoľvek pokusy o definíciu pojmu „deň vzniku majetkovej krivdy“ môžu byť preto

relevantné výlučne vo vzťahu k otázkam aplikácie na určitý prípad

z pohľadu, či došlo k vzniku majetkovej krivdy spôsobom a za podmienok uvedených v § 1

ods. 1 tohto zákona.

V danom prípade je teda rozhodujúcim faktom „deň znárodnenia“ predmetných

nehnuteľností, ktorý je stanovený priamo zákonom – a je ním deň 01. 01. 1948. Tento deň je

potom rozhodujúci i z pohľadu posúdenia, koho (resp. komu patriace) nehnuteľnosti boli

znárodnené a koho je následne potrebné považovať za tzv. oprávnenú osobu.

V tejto súvislosti sa žiada dodať, že tak ako v doterajšom priebehu konania bola

opakovane akcentovane potreba posudzovania veci v zmysle práva platného v danom

rozhodujúcom časovom období, táto potreba je obzvlášť opodstatnená i v prípade

posudzovania samotného procesu znárodnenia a právnych noriem ktoré tento proces

upravovali. V kontexte vykonaného dokazovania je nepochybné, že všetky orgány, inštitúcie

či akékoľvek iné subjekty vystupujúce v znárodňovacom procese, v danom prípade zjavne

považovali za vlastníka znárodňovaného majetku moju osobu – a to okrem iného i z dôvodu

rešpektovania rozhodujúceho zákonom stanoveného dátumu znárodnenia (01. 01. 1948).»

Predseda najvyššieho súdu v podaní č. k. -62 z 12. júla 2011 uviedol:

„Arbitrárnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vidí sťažovateľ predovšetkým

vtom, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti

zmluvy, pričom sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 879 Všeobecného občianskeho

zákonníka (vyhláseného cisárskym patentom č. 946 Sb. 1. júla 1811), podľa ktorého mal

najvyšší súd posúdiť zmluvu ako absolútne neplatnú. K tomuto tvrdeniu sťažovateľa

uvádzam, že najvyšší súd posudzoval platnosť kúpnej zmluvy podľa uhorského obyčajového

práva, ktoré platilo na Slovensku v čase uzavretia kúpnej zmluvy (pozri strany 21 a 22

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu; touto otázkou sa najvyšší súd podrobne zaoberal

aj v predchádzajúcom rozsudku , strany 17 až 20). Za rozhodujúcu skutkovú

okolnosť pre posúdenie otázky komu patrili nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené, považoval

najvyšší súd zápis v pozemkovej knihe deklarujúci vlastníctvo J. B. a M. B., spolu so

skutočnosťou, že správnosť tohto zápisu nebola spochybnená žalobou o výmaz.

Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že je len ťažko akceptovateľné, že najvyšší súd na jednej

strane vo svojom skoršom rozhodnutí () k otázke neplatnosti kúpnej zmluvy

vyslovil jednoznačný záver v tom smere, že nepodanie žaloby o výmaz nemalo dopad na

(ne)platnosť zmluvy a vo svojom neskoršom rozhodnutí () tento svoj skôr

vyslovený právny názor celkom ignoroval, je treba pripomenúť, že rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. bolo zrušené nálezom ústavného súdu z 15. mája

2008 a v napadnutom rozsudku sp. zn. najvyšší súd rozhodol v súlade

s požiadavkami ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Pri otázke namietaného rozporu rozhodnutia najvyššieho súdu s platnou právnou

normou sťažovateľ uvádza, že za deň znárodnenia mal byť považovaný 1. január 1948 a nie

28. apríl 1948, ako to ustálil najvyšší súd.

V tejto otázke odkazujem na odôvodnenie napadnutého rozsudku (najmä na strane

23) v ktorom sú uvedené dostatočné a zrozumiteľné dôvody, prečo je treba považovať dátum

28. apríl 1948 za deň vzniku majetkovej krivdy v zmysle

o mimosúdnych rehabilitáciách, a teda za deň znárodnenia sporných nehnuteľností.

Najvyšší súd uskutočnil výklad uvedenej otázky v súlade s vlastnou judikatúrou

a judikatúrou Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky…

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

pretože najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil...“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 22. júla 2011 uviedol, že nesúhlasí

s právnym názorom uvedeným v stanovisku predsedu najvyššieho súdu a zotrváva v celom

rozsahu na svojej argumenátcii uvedenej v sťažnosti.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudkom najvyššieho súdu z hľadiska

rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z a dohovoru

v spojení s .

Relevantná právna úprava

V preambule zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky č. o mimosúdnych rehabilitáciách podľa znenia v rozhodnom

období (ďalej len „“ alebo „reštitučný zákon“) sa uvádza: „Federálne

zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky

niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989,

vedomé si, že tieto krivdy tým menej potom rôzne nespravodlivosti z období ešte

vzdialenejších, včítane krívd na občanoch nemeckej a maďarskej národnosti, nemožno

nikdy úplne napraviť, chtiac však potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy

nedochádzalo, uznieslo sa na tomto zákone.“

Podľa § 1 ods. 1 reštitučného zákona zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov

niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi

a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi urobenými v období od 25. februára 1948

do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej

spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených

národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadvädzujúcimi medzinárodnými paktmi

o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec

prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území.

Reštitučný zákon v § 3 ods. 2 ustanovuje, ktoré osoby sa považujú za oprávnené

osoby v prípade úmrtia osoby uvedenej v odseku prvom.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu

oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia

štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je

oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len

niektoré z nich, vydá sa im celá vec.

Podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona na vydanie veci vyzve oprávnená osoba

povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne.

Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou

dohodu o vydaní veci a vec jej vydá.

Podľa § 5 ods. 5 reštitučného zákona ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých

nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na

súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.“

Podľa § 1 ods. 1 zákona Ústavodárného Národního shromáždění republiky

Československé č. 115/1948 Sb. z 28. apríla 1948 o znárodnění dalších průmyslových

a jiných výrobních podniků a závodů v oboru potravinářském a o úpravě některých poměrů

znárodněných a národních podniků tohoto oboru (ďalej len „

z 28. apríla 1948“) „Dnem 1. ledna 1948 se znárodňují zestátněním:…“.

Skutkový stav vyplývajúci zo sťažnosti, jej príloh a k nej vzťahujúceho sa spisu

Sťažovateľ ako neplnoletý vlastník nehnuteľností uzatvoril 2. februára 1948 kúpnu

zmluvu s J. B. a M. B. ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností. Na

základe tejto kúpnej zmluvy bol v pozemkovej knihe povolený a vykonaný zápis kupujúcich

ako vlastníkov prevádzaných nehnuteľností.

Podľa z 28. apríla 1948 došlo k znárodneniu nehnuteľností

označených v kúpnej zmluve z 2. februára 1948 a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu.

Podľa si uplatnili reštitučné nároky na uvedené nehnuteľnosti

v zákonnej lehote tvrdiac, že sú oprávnenými osobami tak sťažovateľ, ako aj právni

nástupcovia kupujúcich J. B. a M. B.

Označené nehnuteľnosti boli podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona povinnou osobou

vydané právnym nástupcom J. B. a M. B. uzavretím dohody o vydaní nehnuteľností zo

17. októbra 1991, a nie sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa preto podľa § 5 ods. 5 reštitučného zákona žalobou podanou

Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal vydania sporných

nehnuteľností od subjektov, ktorým boli tieto vydané.

V priebehu súdneho konania o žalobe sťažovateľa sa nesporne ustálilo, že platnosť

kúpnej zmluvy z 2. februára 1948 uzavretej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a J. B.

a M. B. ako kupujúcimi sa vzhľadom na jej dátum uzavretia posudzuje podľa uhorského

obyčajového práva. Nesporne bol v konaní ustálený aj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z

2. februára 1948 a „vkladového povolenia“ z dôvodu neplnoletosti sťažovateľa pri vykonaní

týchto právnych úkonov. Taktiež bol nesporne ustálený záver, že údaje evidované v

pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu vlastníctva nehnuteľnosti, keďže v

pozemkovej knihe boli ako vlastníci na základe týchto neplatných právnych úkonov

evidovaný J. B. a M. B., ktorí vlastníkmi nehnuteľností v skutočnosti neboli.

V priebehu posudzovaného konania nebolo sporným ani to, že sú splnené zákonné

podmienky na prinavrátenie vlastníctva k znárodneným nehnuteľnostiam, ktoré tvorili

predmet už označenej kúpnej zmluvy z 2. februára 1948.

Spornou zostala otázka, kto je vo vzťahu k označeným znárodneným

nehnuteľnostiam oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona.

V prvej etape posudzovaného súdneho konania všeobecné súdy [rozsudok okresného

súdu č. k. -368 z 19. novembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. mája 2003

a v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2007] dospeli

k právnemu záveru, že oprávnenou osobou na vydanie znárodnených nehnuteľností je

sťažovateľ ako skutočný vlastník znárodnených nehnuteľností a jeho postihla majetková

krivda znárodnením nehnuteľností. Na základe uvedeného potom všeobecné súdy v prvej

etape konania nárokom sťažovateľa svojimi právoplatnými rozhodnutiami vyhoveli.

Nálezom ústavného súdu sp. zn. z 15. mája 2008 nebol vyslovený

záväzný právny názor k otázke určenia, kto je oprávnenou osobou pri tejto reštitúcii, ktorým

by boli všeobecné súdy pri svojom ďalšom rozhodovaní viazané. Ústavný súd len

považoval závery najvyššieho súdu v jeho rozsudku sp. zn. z 24. mája 2007

za predčasné bez skúmania a zistenia ďalších okolností, ktoré podľa ústavného súdu mali

byť relevantné k rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd preto svojím nálezom zrušil rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2007 vydaný v dovolacom konaní a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a následne najvyšší súd zrušil v dovolacom konaní

preskúmavané uznesenie krajského súdu sp. zn. z 22. mája 2003 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. zo 17. júna 2009 (pri opätovnom

rozhodovaní o odvolaní žalovaných proti rozsudku okresného súdu č. k. -368

z 19. novembra 2002) a najvyšší súd v napadnutom rozsudku (pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2009) dospel

k právnemu záveru, že oprávnenou osobou na vydanie znárodnených nehnuteľností nie je

sťažovateľ ako skutočný vlastník znárodnených nehnuteľností, ale právni nástupcovia J. B.

a M. B., teda osôb, ktoré boli evidované v pozemkovej knihe ako vlastníci nehnuteľností v

čase ich znárodnenia. Ako čas znárodnenia krajský súd a najvyšší súd v napadnutom

rozsudku ustálili dátum vydania z 28. apríla 1948, a nie dátum 1.

apríla 1948, ku ktorému podľa prvého odseku tohto zákona malo dôjsť k znárodneniu

zoštátnením.

Podľa názoru najvyššieho súdu (aj krajského súdu) podľa platného uhorského

obyčajového práva jediným spôsobom dosiahnutia nápravy nesprávnej evidencie vlastníctva

k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe bolo podanie žaloby skutočným vlastníkom

(sťažovateľom) o tzv. „výmaz“ evidovaných vlastníkov v 32-ročnej lehote, počnúc

od 9. februára 1948 do 1. januára 1961 (keď táto možnosť zanikla v dôsledku neskorších

legislatívnych zmien). K tejto časti svojej argumentácie, s ktorou sa v plnom rozsahu

stotožnil aj najvyšší súd, krajský súd podrobnejšie uviedol: „... platné právo, podľa ktorého

sa daný vzťah posudzuje, nepoznalo v dnešnom ponímaní neplatnosť právneho úkonu

a následky, ktoré spôsobuje. V danom prípade bolo možné neplatnosť zmluvy odstrániť len

spôsobom na to zákonom určeným, a to podaním žaloby o výmaz, pritom išlo o špecifické

konanie a nemožno ho posudzovať podľa práva platného v súčasnom období. Teda nejde

o situáciu, kedy by súd mohol prejudiciálne v súčasnej dobe posúdiť neplatnosť zápisu, ako

by išlo o absolútne neplatnú zmluvu. Pri takomto postupe by išlo o retroaktivitu, čo nie je

prípustné. K náprave v danom prípade slúžila 32 ročná lehota, ktorá bola rovnaká ako pri

vydržaní, aby sa odstránil závadný stav. Žalobca však takúto žalobu nepodal. Nič na tom

nemení ani skutočnosť, že v dôsledku ďalšej právnej úpravy prijatej Stredným občianskym

zákonníkom ako aj z roku 1964 táto lehota bola skrátená na 10

rokov. Stredný v upravil, že lehota, ktorá začala

bežať pred 01. 01. 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie

uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01. 01. 1951, ak určuje dlhšiu lehotu,

uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začne bežať. Keďže Stredný

určil kratšiu lehotu, táto uplynula dňom 01. 01. 1961.“

Keďže sťažovateľ nevyužil tento prostriedok nápravy nesprávnej evidencie

vlastníctva v pozemkovej knihe, najvyšší súd (aj krajský súd) „Za rozhodujúcu skutkovú

okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola

znárodnením spôsobená majetková krivda) považoval odvolací súd to, že zápis

v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval vlastníctvo J. B. a M. B. Keďže

správnosť tohto zápisu nebola relevantným spôsobom – v spore o výmaz – účinne

spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, že znárodneným bol majetok J. B. a M. B. a

že im bola aktom znárodnenia nehnuteľností spôsobená majetková krivda v zmysle zákona

č. “.

K argumentácii sťažovateľa v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. júna 2009, kde uviedol, že: „Takáto žaloba by mala smerovať proti

tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. však boli v pozemkovej knihe

vedení ako vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, lebo po znárodnení bol ako

vlastník zapísaný štát. Podanie predmetnej žaloby preto právne i fakticky nebolo možné.

Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch nevyužitia uvedenej lehoty proti popierajú zmysel a

účel “, najvyšší súd v napadnutom rozsudku ešte dodal, že „je pritom

so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k

podaniu takejto žaloby nedošlo...“. Na základe takto formulovaných právnych záverov bola

žaloba sťažovateľa v druhej etape rozhodovania všeobecných súdov zamietnutá.

Zhrnutie námietok sťažovateľa

Argumentácia sťažovateľa obsahovo smerovala proti výroku v rozsudku najvyššieho

súdu, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa.

1. Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v namietaní arbitrárnosti

a nedostatočného odôvodnenia právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.

Podľa sťažovateľa akceptovanie jeho vlastníctva z hľadiska reštitučných nárokov nemohlo

byť podmieňované podaním žaloby z jeho strany o výmaz nedôvodne zapísaných vlastníkov

v pozemkovej knihe na základe neplatnej kúpnej zmluvy, ako to uviedol najvyšší súd, a to

z dôvodu, že spoločensko-ekonomické zmeny podanie takejto žaloby činili nemožným, a aj

vzhľadom na to, že podľa jeho názoru k neplatnosti označenej kúpnej zmluvy došlo ex lege

a takáto žaloba nebola ani potrebná.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd relevantne nevysporiadal v odôvodnení svojho

rozsudku ani s jeho argumentáciou (obsahovo obdobne uvádzanou aj v jeho sťažnosti), že

„s ohľadom na spoločensko-ekonomické zmeny a s nimi súvisiace zmeny dotýkajúce sa

vlastníckeho práva“ 32-ročnú lehotu na podanie žaloby o výmaz nemohol

využiť „v dôsledku procesu znárodnenia boli uvedené nehnuteľnosti prevedené a vlastnícky

zapísané na Československý štát. Pritom je zrejmé, že žaloba o výmaz by už zo svojej

podstaty mohla logicky smerovať len voči tej osobe, ktorej pozemnoknižný zápis žalobca

navrhuje vymazať. V danom prípade však právni predchodcovia žalovaných 2/ až 5/4 boli

v pozemkovej knihe ako vlastníci zapísaní len po krátke časové obdobie, keďže v dôsledku

znárodnenia bol ako vlastník zapísaný Československý štát. Týmto momentom už teda

akékoľvek – čo i len teoretické – podanie žaloby o výmaz právne i fakticky neprichádzalo do

úvahy“, keď považoval za irelevantné, z akých dôvodov k podaniu žaloby nedošlo.

Sťažovateľ uviedol, že „V odôvodnení predmetného rozhodnutia... absentuje

akákoľvek odpoveď resp. vyslovený právny názor vo vzťahu k otázke účinkov neplatnosti

kúpnej zmluvy a najmä z pohľadu významu týchto účinkov k prípadnému podaniu či

nepodaniu žaloby o výmaz“.

Sťažovateľ taktiež poukázal na rozpornosť záverov najvyššieho súdu, keď

v napadnutom rozsudku odkazuje na dôvody iného svojho rozsudku vydaného v konaní

o skoršom dovolaní účastníkov v posudzovanom konaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2007), avšak ide o dôvody, na základe ktorých najvyšší súd

v skoršom rozsudku dospel k inému meritórnemu záveru ako v napadnutom rozsudku.

2. Sťažovateľ videl porušenie svojich označených základných a iných práv aj v tom,

že najvyšší súd v konaní o dovolaní (ako aj odvolací súd) dospel k nesprávnemu záveru

a „záveru v rozpore s právnou úpravou“, keď za deň znárodnenia považovali deň prijatia

(t. j. 28. apríl 1948), a nie 1. január 1948. Podľa sťažovateľa

1. január 1948 bol rozhodujúci aj z hľadiska posúdenia, komu znárodnené nehnuteľnosti

patrili, pričom k uvedenému dátumu bol sťažovateľ ešte vedený v pozemkovej knihe ako

vlastník nehnuteľností. V tejto súvislosti sťažovateľ vytkol aj absenciu oprávnenia

všeobecného súdu posudzovať ústavnú rozpornosť, resp. nesúladnosť retroaktivity tohto

zákona vyjadrenú v stanovení dňa znárodnenia ku skoršiemu dátumu, ako je dátum vydania

samotného zákona, pričom podľa sťažovateľa takéto oprávnenie má jedine ústavný súd.

K ústavnej akceptovateľnosti právnych názorov vyjadrených v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.

), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či vo vzťahu k napadnutému rozsudku

neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk,

ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(a právu podľa dohovoru).

Ústavný súd sa v doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne

konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym

názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je

v súlade s ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (m. m.

). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj

v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa ,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických

osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd“ (, m. m. tiež ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma (). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa

rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti

a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (aj právu podľa dohovoru) ().

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby

sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj

zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom

prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Článok 2 ods. 2 obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán

verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej

úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade

s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým

došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne

dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkovým

a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov“, ktoré len ťažko možno podľa

súčasných kritérií nazvať „právnymi“. Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili“

pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali inter alia navrátenia vlastníctva

k hnuteľným a nehnuteľným veciam.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého za oprávnené osoby v reštitučnom konaní, t. j. za osoby, ktorým boli

znárodnené nehnuteľnosti a ktorým tým bola spôsobená majetková krivda v zmysle zákona

č. , považoval osoby, ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako

vlastníci v pozemkovej knihe, resp. ich nástupcov, z dôvodu, že správnosť tohto zápisu

nebola v súdnom konaní o výmaz sťažovateľom spochybnená, hoci bolo nesporne

preukázané, že k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy a skutočným vlastníkom

znárodnených nehnuteľností bol sťažovateľ, považuje za právny názor, ktorý je

formalistický a popiera účel reštitučného zákona.

Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia práva – reštitučného zákona – musí

v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke ustálenia oprávnenej

osoby boli založené na bezpráví spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní

deklaratórneho zápisu v pozemkovej knihe nezodpovedajúceho skutočnému stavu

vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia.

Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje správnosť záverov najvyššieho súdu, že

podľa uhorského obyčajového práva v spojení so Občiansky

zákonník spôsobom dosiahnutia nápravy nesprávnej evidencie vlastníctva

k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe bolo podanie žaloby skutočným vlastníkom o tzv.

„výmaz“ nesprávne evidovaných vlastníkov a zákonná možnosť podania takejto žaloby

uplynula v súlade s 1. januára 1961.

Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej

nápravu krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú charakteristické porušovaním

základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej

osoby v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na využitie či nevyužitie právnych foriem

nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období.

Tento záver podporuje aj argumentácia sťažovateľa, s ktorou sa ústavný súd

stotožňuje a v ktorej poukázal na spoločenské pomery po znárodnení a právnu a faktickú

nemožnosť sa domáhať nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe za stavu, keď po

znárodnení bol ako vlastník titulom znárodnenia v pozemkovej knihe vedený už nie nepravý

vlastník, ale štát. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa „strohým“ konštatovaním, že je

„so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov

k podaniu takejto žaloby nedošlo...“, zbavil povinnosti riadne sa vysporiadať s týmito

námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru a zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

(, ) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal

s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti

sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do

právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené sťažovateľom označené základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu týkajúcim sa výkladu a aplikácie reštitučného zákona v otázke posúdenia

oprávnených osôb na vydanie veci vyjadreným v časti III tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. J. S., B. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné

podanie sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového

základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50

€ a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby prináleží advokátovi suma

261,82 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty z tejto sumy, t. j. spolu 314,18 €.

Podanie sťažovateľa z 22. júla 2011 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu

ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci

samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011