Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)IV. ÚS 65/2019
PDF · 554.16 KB
No categories available
IV. ÚS 65/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Miroslava Duriša prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KURTA spol.
s r. o., Partizánska cesta 89, Banská Bystrica, IČO 31 592 490, právne zastúpenej
spoločnosťou KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Koval, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 473/2014
z 28. októbra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 115/2016 z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti KURTA spol. s r. o. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 115/2016 z 28. júna 2017
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 115/2016
z 28. júna 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
KURTA spol. s r. o. trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur
a osemdesiatjeden centov) na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária,
s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 65/2019 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KURTA spol. s r. o., Partizánska cesta 89,
Banská Bystrica, IČO 31 592 490 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 115/2016 z 28. júna 2017 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie už označených práv
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 17 Co 473/2014 z 28. októbra 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ústavný
súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou
v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným „na LV
vedenom pre k. ú. – pozemok parc. č. KNC (zastavané plochy
2
a nádvoria) o výmere 2621 ma dom postavený na pozemku parc. č. KNC “,
a to v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 17 C 21/2010, v ktorom bola žaloba žalobcov v 1. rade až 6. rade (ďalej len
„žalobcovia“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 21/2010 z 12. decembra 2013 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) zamietnutá.
4. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia a proti výroku
o trovách konania podala odvolanie aj žalovaná (sťažovateľka). Krajský súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 17 Co 473/2014 z 28. októbra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu
zmenil a určil, že podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v podieloch
uvedených vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu sú žalobcovia. Sťažovateľku
a vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne
nahradiť žalobcom trovy súdneho konania.
5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie
podľa § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], a žiadala, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o zamietnutí žaloby potvrdí, a súčasne žiadala zmeniť aj napadnuté rozhodnutie vo výroku
o trovách súdneho konania prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu. Najvyšší súd
dovolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol.
6. Pre úplnosť veci je potrebné uviesť, že sťažovateľka nadobudla ako kupujúca
na základe kúpnej zmluvy z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený
pod č. V 7076/2007 30. novembra 2007, od predávajúceho nehnuteľnosti
zapísané „na LV vedenom pre k. ú. – pozemok parc. č. KNC
2
(zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 ma dom postavený na pozemku
parc. č. KNC .“. Označené nehnuteľnosti boli pred ich nadobudnutím sťažovateľkou
predmetom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 80/1992,
v ktorom požadoval vydanie týchto nehnuteľností. Výsledkom tohto
konania bol rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 12 Co 45/2003 z 22. mája 2003, ktorým
krajský súd uložil žalovaným osobám vydať predmetné nehnuteľnosti
. Proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007, a to tak, že dovolanie zamietol. V spore
neúspešní žalobcovia podali ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd prijal uznesením
sp. zn. III. ÚS 303/2007 zo 6. novembra 2007 na ďalšie konanie a nálezom
sp. zn. III. ÚS 303/2007 z 15. mája 2008 rozhodol tak, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu, ktorý
následne uznesením sp. zn. 3 Cdo 211/2008 z 11. decembra 2008 rozsudok krajského súdu
sp. zn. 12 Co 45/2003 z 22. mája 2003 v spojení s opravným uznesením krajského súdu
sp. zn. 12 Co 45/2003 z 31. júla 2003 a opravným uznesením krajského súdu sp. zn.
12 Co 45/2003 z 23. marca 2004 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
6.1 Krajský súd následne v intenciách označeného dovolacieho rozhodnutia
rozsudkom sp. zn. 15 Co 6/2009 zo 17. júna 2009 rozsudok okresného súdu sp. zn.
20 C 80/1992 z 19. novembra 2002 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 20 C 80/1992
zo 4. novembra 2003 vo výroku o povinnosti žalovaných 2, 3, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať
žalobcovi sporné nehnuteľnosti zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku, ktorým bola
žaloba proti žalovaným v 1. a 4. rade zamietnutá, potvrdil, vo výroku určujúcom neplatnosť
dohody o vydaní nehnuteľnosti zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku zamietajúcom
návrh žalovaného v 1. rade na vydanie sporných nehnuteľností potvrdil. Zároveň rozhodol
o trovách konania. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 6/2009 zo 17. júna 2009
podal žalobca dovolanie s odôvodnením, že mu bola v konaní odňatá
možnosť konať pred súdom a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
6.2 Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 328/2009 z 29. novembra 2010 dovolanie
zamietol v časti smerujúcej proti výroku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd rozsudok
okresného súdu zmenil vo výroku o povinnosti žalovaných 2, 3, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať
žalobcovi sporné nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol, a vo zvyšnej časti dovolanie
odmietol ako procesne neprípustné.
6.3 Na základe ústavnej sťažnosti podanej žalobcom rozhodol
ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 244/2011 z 24. augusta 2011 tak, že rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 328/2009 z 29. novembra 2010 zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
6.4 Najvyšší súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 219/2011 z 26. januára
2012 takto:
„I. Dovolanie odmieta v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, ktorým bol rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdený vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovaným 1/ a 4/, a ktorým bolo
vo vzťahu k žalovaným 1/ a 4/ rozhodnuté o trovách konania.
II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn.
15 Co 6/2009 zrušuje v časti, ktorou a) bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o povinnosti žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom
území ..., zmenený tak, že žaloba sa zamieta, b) bolo vo vzťahu k žalovaným
2/, 3/ a 5/1 až 5/4 rozhodnuté o trovách konania.
III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.“
6.5 V nadväznosti na to bolo potom krajským súdom 30. mája 2012 právoplatne
rozhodnuté (s právoplatnosťou 19. júna 2012) o zamietnutí žaloby ,
zohľadniac aj okolnosť, že v čase rozhodovania už odporcovia neboli vlastníkmi sporných
nehnuteľností (kúpna zmluva a vklad uvedené v bode 6 tohto odôvodnenia).
7. Sťažovateľka v dovolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.
3 Cdo 115/2016 poukázala na súvislosť a dôležitosť už v tom čase skončeného súvisiaceho
konania a tiež na to, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudla od prevodcu
v dobrej viere, keď už existovalo právoplatné súdne rozhodnutie vo veci samej.
7.1 Sťažovateľka v procesnom postavení dovolateľky vyjadrila názor, že krajský súd
v rámci posudzovania jej dobromyseľnosti kládol na ňu ako na účastníčku právneho vzťahu
neprimerané nároky, keď očakával, že sama bude proaktívne zisťovať, či neboli podané
mimoriadny opravný prostriedok alebo ústavná sťažnosť.
7.2 Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd zamietol
napadnutým rozsudkom, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým,
že „[p]od potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nej požadovať za daných okolností (na
liste vlastníctva vedenom pre katastrálny úrad boli ako titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam uvedené
rozhodnutia súvisiaceho konania), je nutné zahrnúť aktívny záujem o zistenie stavu
súvisiaceho konania, najmä s prihliadnutím na jeho dĺžku a tým opodstatnený predpoklad,
že mohol byť podaný mimoriadny opravný prostriedok.“. Z uvedeného dôvodu uviedol,
že „sa možno stotožniť s odvolacím súdom, keď od žalovanej vyžadoval, aby v záujme
zachovania svojej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva zisťovala, či
právoplatný rozsudok vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam prípadne nebol napadnutý
mimoriadnym opravným prostriedkom, resp. ústavnou sťažnosťou.“.
8. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii v reakcii na už uvedený právny
názor dovolacieho súdu uvádza, že citovanými „... úvahami možno dospieť k tomu, že
sťažovateľ nemohol byť dobromyseľný ani v prípade, ak by zisťoval podanie ústavnej
sťažnosti a ústavná sťažnosť by nebola úspešná, nakoľko by asi mal ďalej zisťovať a čakať,
či do šiestich mesiacov nebola podaná sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva alebo
či do troch rokov (resp. v ustanovených prípadoch dokonca neobmedzene) nebol podaný
návrh na obnovu konania, čo považujeme za absurdné.“.
III.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril najvyšší súd
prípisom sp. zn. KP 3/2019, Cpj 94/2020 zo 4. júna 2020, v ktorom konštatuje:
„1. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj
právny názor. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na
spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže dovolací súd sa v dovolacom konaní
vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.
2. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva
rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.“
10. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu nevyjadrila
ako zúčastnená osoba, výzva ktorej sa ústavnému súdu vrátila s poznámkou
„adresát zomrel“, a k výzve ústavného súdu sa nevyjadrila ani zúčastnená osoba
, pričom označená výzva sa ústavnému súdu vrátila s poznámkou „adresát
neznámy“.
11. Z vyjadrenia zúčastnenej osoby z 8. júna 2020 vyplýva,
že navrhuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky zamietnuť, pričom poukazuje na to,
že u a ani u sťažovateľky nemožno len z existencie právoplatného
a vykonateľného rozsudku vyvodiť záver, že by bolo možné v dobrej viere uzavrieť už
26. novembra 2007 kúpnu zmluvu. Na to, aby bol rozsudok súdu definitívnym riešením
exitujúcich právnych pomerov, „... mali by byť vylúčené nielen mimoriadne prostriedky
ochrany zákonnosti, ale aj prostriedok ochrany ústavnosti z hľadiska plynutia lehôt ústavnej
ochrany vlastníckeho práva.“. poukazuje aj na to, že ústavná sťažnosť,
v ktorej bola sťažovateľkou, bola podaná na ústavnom súde 16. augusta 2007, ale „... čo je
kľúčové, v čase uzavretia kúpnej zmluvy táto sťažnosť bola prijatá ústavným súdom SR
na ďalšie konanie (06.11.2007). Čiže reálne v čase uzavretia kúpnej zmluvy bola prelomená
dobrá viera existenciou rozhodnutia Ústavného súdu SR o prijatí na ďalšie konanie.“.
Súčasne upriamila pozornosť ústavného súdu na to, že samotné reštitučné konanie trvalo
v tom čase už viac ako 15 rokov, a teda bolo zrejmé, že každá zo strán využije všetky
prostriedky ochrany svojich práv. Poukázala aj na to, že princíp právnej istoty je vylúčený
v prípade existencie lehôt mimoriadnych opravných prostriedkov a lehôt vyššej
ústavnoprávnej ochrany. Keďže došlo k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, tak zúčastnené
osoby z hľadiska subjektívnych práv ako vlastníci vlastnícke právo nikdy nestratili.
Vyjadrenia ďalších zúčastnených osôb, a to , a
sú obsahovo zhodné.
12. Sťažovateľka sa k vyjadreniu najvyššieho súdu a zúčastnených osôb vyjadrila
podaním z 20. júla 2020 tak, že zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti a súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.
13. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi
Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.
Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých
funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných
do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov. Vec sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného
súdu, ktorý v roku 2021 pracuje v zložení Libor Duľa (predseda senátu), Miroslav Duriš
a Ladislav Duditš (členovia senátu), preto bolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté v tomto
zložení senátu.
IV.
Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý ma právo vlastniť majetok.
́
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Výklad
a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto
základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
23. Podľa § 243d ods. 2 OSP právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania
nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky,
že ako dobromyseľná nadobúdateľka nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že všeobecné súdy na ňu kládli neprimerané nároky, keď
pred nadobudnutím vlastníckeho práva od prevodcu, ktorý bol v tom čase účastníkom
súdnych konaní už 15 rokov a bol riadne zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností
v katastri nehnuteľností, mala ešte zisťovať, či nebol podaný mimoriadny opravný
prostriedok alebo ústavná sťažnosť.
25. Vtedy účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok v § 243d
ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu
byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok (ďalej aj
„CSP“) v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy niekoho
iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy
vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu
zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery
tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté.
26. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto
pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného
rozhodnutia. Označená procesná právna úprava predstavuje ďalšiu systémovú výnimku
zo zásady súkromnoprávnej regulácie, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac
práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet), a tým
rozširuje možnosti dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka,
prostredníctvom ktorej sa priznáva ochrana tretím osobám pri jeho nadobúdaní. Predmetný
nález ústavného súdu tak koncepčne nadväzuje na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 (porovnaj aj bod 53 označeného nálezu ústavného súdu).
27. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že označená normatívna úprava regulujúca
otázku účinkov kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v dovolacom konaní
do sféry právnych pomerov tretích osôb je otázkou riešenia kolízie medzi princípom právnej
istoty a s tým súvisiacou požiadavkou stability právnych vzťahov a sekundárne aj ochranou
práv, o ktorých bolo autoritatívne rozhodnuté, prípadne ochranou už nadobudnutých práv
na jednej strane a princípom spravodlivého súdneho konania v užšom zmysle na strane
druhej. V tomto smere je potrebné uviesť, že zákonodarca sa v § 243d ods. 2 OSP a vo sfére
pôsobnosti Civilného sporového poriadku v § 456 CSP normatívnym spôsobom vyjadril
k vzájomnému vzťahu týchto v kolízii stojacích princípov tak, že pre účely ochrany tretími
osobami nadobudnutých práv vecne a časovo nadväzujúcich na autoritatívne riešenie
sporného právneho pomeru sa priklonil k preferencii ochrany právnej istoty a s ňou
súvisiacej požiadavky stability právnych vzťahov tretích osôb a ochrany nadobudnutých
práv nadväzujúcich na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu. V abstraktnej
rovine možno konštatovať, že z normatívnej konštrukcie dovolacieho konania síce vyplýva
prednostné pôsobenie princípu spravodlivého súdneho konania napriek pôsobeniu princípu
právnej istoty konštituovaného právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, keďže
zákonodarca ustanovil dôvody, pre ktoré môže byť princíp právnej istoty narušený (§ 420
CSP a § 421 CSP), aj napriek tomu však zákonodarca pripustil obmedzenú preferenciu
princípu právnej istoty, keďže limitoval rozsah pôsobenia kasačných účinkov rozhodnutí
vydaných v dovolacom konaní tým, že tieto nemôžu ovplyvniť právne pomery tretích osôb,
ktoré nadväzovali na už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu. V takto vyjadrených
účinkoch právoplatného rozhodnutia sa zrkadlí aj celkový koncepčný prístup zákonodarcu
k riešeniu vzájomného vzťahu práva hmotného a práva procesného. V okolnostiach danej
veci to potom znamená, že prípadný dopad kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu
do sféry predchádzajúceho autoritatívneho posúdenia je tak obmedzený len na tie právne
pomery, o ktorých bolo rozhodované v pôvodnom konaní, nie na tie, ktoré následne vznikli
po ich meritórnom usporiadaní.
28. Sťažovateľka nadobudla nehnuteľnosti v čase, keď bolo právoplatným súdne
rozhodnutie, na základe ktorého boli tieto nehnuteľnosti vydané prevodcovi
. Sťažovateľka nebola účastníkom konania, v ktorom sa súdil
o vydanie týchto nehnuteľností. Pri posudzovaní dobromyseľnosti sťažovateľky je preto
nevyhnutné vychádzať z kogentného ustanovenia § 243d ods. 2 OSP a podľa tejto úpravy
chápať dobromyseľnosť ako opierajúcu sa o právoplatné rozhodnutie súdu v spore o právo
(ktorého právoplatnosť by inak z hľadiska právnej istoty nemala reálny význam).
29. Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a ani rozhodnutie
krajského súdu nezohľadnili skutočnosť, že právne vzťahy tretích osôb nemôžu byť
rozhodnutím dovolacieho súdu dotknuté. Aj pri aplikovaní zásady, že nikto nemôže
na iného preniesť viac práv, ako sám má, je nevyhnutné vychádzať z toho, že sťažovateľka
nadobudla nehnuteľnosti v čase, keď na základe právoplatných súdnych rozhodnutí bol ako
vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností . Navyše
sťažovateľka ako osoba, ktorá nebola účastníkom konania pred všeobecnými súdmi, nemala
ani možnosť preverovať na iných súdoch to, či sú podané mimoriadne opravné prostriedky
alebo ústavná sťažnosť, lebo záujemca o kúpu nehnuteľností nemá prístup do súdnych
spisov len z dôvodu, že je záujemcom o kúpu. Zaujať opačný názor by znamenalo,
že záujemca o kúpu nehnuteľnosti by si mal vopred zisťovať, či boli podané nejaké
mimoriadne opravné prostriedky alebo ústavná sťažnosť, čo je neudržateľné.
30. Z ústavnoprávneho hľadiska treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia podústavného práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať aj
prípady svojvoľnej aplikácie podústavného práva (I. ÚS 255/2010) – ústavný súd v tomto
prípade neindikuje svojvôľu ako úmyselné porušenie práva, ale ako nesprávny právny názor
prameniaci z opomenutia zásadného procesného ustanovenia v súvislostiach prejednávanej
veci. Arbitrárnosťou je aj nerešpektovanie kogentnej normy, pričom ústavnoprávnou
dimenziou je v relevantnom kontexte narušenie právnej istoty, implicitne garantovanej
úvodným ustanovením ústavy (čl. 1 ods. 1), ktorá je s reálnou existenciou právneho štátu
neodmysliteľne spojená.
31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum
(nie však bez významu pre dotknutú právnu situáciu v jej širších súvislostiach) uviesť,
že v prípade, ak v období medzi právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením
dôjde k prevodu práva, ktorého spornosť bola v tomto medziobdobí odstránená účinkami
právoplatného rozhodnutia, teda jeho konečnosťou, záväznosťou a zásadnou
nezmeniteľnosťou, a následne v priebehu nového konania, prípadne v rámci inštančne
spätne orientovaného posúdenia daného právneho pomeru dôjde k jeho odlišnému
vyriešeniu ako v pôvodnom konaní, nastane stav, keď pôvodne úspešná strana nebude môcť
vrátiť tú istú individuálne určenú vec alebo právo, pretože v období po právoplatnom
ukončení pôvodného konania došlo k jej/jeho prevodu. Za daných okolností pôvodný
predmet sporu nebude možné vydať tomu, na úkor koho bola pôvodným rozhodnutím
autoritatívne deklarovaná právna pozícia k nemu, a preto sa pôvodné strany sporu musia
medzi sebou vysporiadať podľa zásad o vydávaní bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov). Na túto zmenenú
hmotnoprávnu situáciu musí aktívnym spôsobom reagovať dotknutá procesná strana, a to
podľa okolností konkrétnej veci zmenou pôvodnej žaloby, vzájomnou žalobou alebo
podaním novej žaloby.
V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu
32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. US 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho
postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho zrušením sa na základe právneho názoru
ústavného súdu vyjadreného v potrebnom rozsahu otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd
v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotného charakteru.
33. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel,
uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv
účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.
34. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto
časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
35. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto
nálezu) dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval nesprávne a z normatívneho hľadiska aj
neudržateľne, keď v rámci ním realizovaného aplikačného sylogizmu nezohľadnil
normatívny význam účinnej právnej úpravy obsiahnutej v § 243d ods. 2 OSP, pretože
v rozpore s kogentnou právnou normou fakticky pripustil možnosť rozšírenia rozsahu
subjektívnych účinkov kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu aj do sféry právnych
vzťahov tretích osôb. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov
vo vzťahu k záveru, ku ktorému najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje,
že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľky. Tým došlo podľa názoru
ústavného súdu zo strany najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto
nálezu).
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
37. Podľa § 133 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu.
38. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
39. Podľa § 134 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
40. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru
v petite svojej ústavnej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Úlohou najvyššieho
súdu bude posúdiť všetky námietky sťažovateľky a vo veci opäť rozhodnúť a svoje právne
závery riadne a dostatočne odôvodniť.
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
42. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
44. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu
trov konania v sume 374,81 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony
právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2017
v sume 147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a paušálnej náhrady
niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,84 €
(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu
312,34 €. Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon právnej služby – podanie z 20. júla 2020,
keďže toto podanie neobsahuje nič, čo by záležitosť sťažovateľky posúvalo do inej vecnej
roviny. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento úkon nepovažoval za odôvodnený a účelne
vynaložený v súvislosti s uplatňovaním práv sťažovateľky (§ 251 CSP). Z dôvodu,
že právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, náhrada trov
konania bola zvýšená o túto daň (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
45. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135
ods. 1 zákona o ústavnom súde).
46. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
47. Ústavný súd, reflektujúc predovšetkým svoje subsidiárne postavenie voči
ostatným orgánom verenej moci, ako aj princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných
orgánov verejnej moci, dospel k záveru, že nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom
procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jeho práv poskytuje, sa
vytvoril priestor na ochranu sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnej sťažností v tejto časti
nevyhovel.
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu