Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 65/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Miroslava Duriša prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KURTA spol.

s r. o., Partizánska cesta 89, Banská Bystrica, IČO 31 592 490, právne zastúpenej

spoločnosťou KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Koval, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 28. októbra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KURTA spol. s r. o. na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júna 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

KURTA spol. s r. o. trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária,

s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KURTA spol. s r. o., Partizánska cesta 89,

Banská Bystrica, IČO 31 592 490 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie už označených práv

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ústavný

súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným „na LV

vedenom pre k. ú. – pozemok parc. č. KNC (zastavané plochy

2

a nádvoria) o výmere 2621 ma dom postavený na pozemku parc. č. KNC “,

a to v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom bola žaloba žalobcov v 1. rade až 6. rade (ďalej len

„žalobcovia“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2013 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) zamietnutá.

4. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia a proti výroku

o trovách konania podala odvolanie aj žalovaná (sťažovateľka). Krajský súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 28. októbra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

zmenil a určil, že podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v podieloch

uvedených vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu sú žalobcovia. Sťažovateľku

a vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne

nahradiť žalobcom trovy súdneho konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [ ], a žiadala, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

o zamietnutí žaloby potvrdí, a súčasne žiadala zmeniť aj napadnuté rozhodnutie vo výroku

o trovách súdneho konania prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol.

6. Pre úplnosť veci je potrebné uviesť, že sťažovateľka nadobudla ako kupujúca

na základe kúpnej zmluvy z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený

pod č. V 7076/2007 30. novembra 2007, od predávajúceho nehnuteľnosti

zapísané „na LV vedenom pre k. ú. – pozemok parc. č. KNC

2

(zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 ma dom postavený na pozemku

parc. č. KNC .“. Označené nehnuteľnosti boli pred ich nadobudnutím sťažovateľkou

predmetom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ,

v ktorom požadoval vydanie týchto nehnuteľností. Výsledkom tohto

konania bol rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. z 22. mája 2003, ktorým

krajský súd uložil žalovaným osobám vydať predmetné nehnuteľnosti

. Proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2007, a to tak, že dovolanie zamietol. V spore

neúspešní žalobcovia podali ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd prijal uznesením

sp. zn. zo 6. novembra 2007 na ďalšie konanie a nálezom

sp. zn. z 15. mája 2008 rozhodol tak, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu, ktorý

následne uznesením sp. zn. z 11. decembra 2008 rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 22. mája 2003 v spojení s opravným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2003 a opravným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 2004 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

6.1 Krajský súd následne v intenciách označeného dovolacieho rozhodnutia

rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2009 rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 19. novembra 2002 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

zo 4. novembra 2003 vo výroku o povinnosti žalovaných 2, 3, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať

žalobcovi sporné nehnuteľnosti zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku, ktorým bola

žaloba proti žalovaným v 1. a 4. rade zamietnutá, potvrdil, vo výroku určujúcom neplatnosť

dohody o vydaní nehnuteľnosti zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku zamietajúcom

návrh žalovaného v 1. rade na vydanie sporných nehnuteľností potvrdil. Zároveň rozhodol

o trovách konania. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2009

podal žalobca dovolanie s odôvodnením, že mu bola v konaní odňatá

možnosť konať pred súdom a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

6.2 Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2010 dovolanie

zamietol v časti smerujúcej proti výroku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd rozsudok

okresného súdu zmenil vo výroku o povinnosti žalovaných 2, 3, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať

žalobcovi sporné nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol, a vo zvyšnej časti dovolanie

odmietol ako procesne neprípustné.

6.3 Na základe ústavnej sťažnosti podanej žalobcom rozhodol

ústavný súd nálezom sp. zn. z 24. augusta 2011 tak, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2010 zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6.4 Najvyšší súd následne rozhodol uznesením sp. zn. z 26. januára

2012 takto:

„I. Dovolanie odmieta v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. , ktorým bol rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdený vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovaným 1/ a 4/, a ktorým bolo

vo vzťahu k žalovaným 1/ a 4/ rozhodnuté o trovách konania.

II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn.

zrušuje v časti, ktorou a) bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o povinnosti žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom

území ..., zmenený tak, že žaloba sa zamieta, b) bolo vo vzťahu k žalovaným

2/, 3/ a 5/1 až 5/4 rozhodnuté o trovách konania.

III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.“

6.5 V nadväznosti na to bolo potom krajským súdom 30. mája 2012 právoplatne

rozhodnuté (s právoplatnosťou 19. júna 2012) o zamietnutí žaloby ,

zohľadniac aj okolnosť, že v čase rozhodovania už odporcovia neboli vlastníkmi sporných

nehnuteľností (kúpna zmluva a vklad uvedené v bode 6 tohto odôvodnenia).

7. Sťažovateľka v dovolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

poukázala na súvislosť a dôležitosť už v tom čase skončeného súvisiaceho

konania a tiež na to, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudla od prevodcu

v dobrej viere, keď už existovalo právoplatné súdne rozhodnutie vo veci samej.

7.1 Sťažovateľka v procesnom postavení dovolateľky vyjadrila názor, že krajský súd

v rámci posudzovania jej dobromyseľnosti kládol na ňu ako na účastníčku právneho vzťahu

neprimerané nároky, keď očakával, že sama bude proaktívne zisťovať, či neboli podané

mimoriadny opravný prostriedok alebo ústavná sťažnosť.

7.2 Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd zamietol

napadnutým rozsudkom, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým,

že „[p]od potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nej požadovať za daných okolností (na

liste vlastníctva vedenom pre katastrálny úrad boli ako titul

nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam uvedené

rozhodnutia súvisiaceho konania), je nutné zahrnúť aktívny záujem o zistenie stavu

súvisiaceho konania, najmä s prihliadnutím na jeho dĺžku a tým opodstatnený predpoklad,

že mohol byť podaný mimoriadny opravný prostriedok.“. Z uvedeného dôvodu uviedol,

že „sa možno stotožniť s odvolacím súdom, keď od žalovanej vyžadoval, aby v záujme

zachovania svojej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva zisťovala, či

právoplatný rozsudok vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam prípadne nebol napadnutý

mimoriadnym opravným prostriedkom, resp. ústavnou sťažnosťou.“.

8. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii v reakcii na už uvedený právny

názor dovolacieho súdu uvádza, že citovanými „... úvahami možno dospieť k tomu, že

sťažovateľ nemohol byť dobromyseľný ani v prípade, ak by zisťoval podanie ústavnej

sťažnosti a ústavná sťažnosť by nebola úspešná, nakoľko by asi mal ďalej zisťovať a čakať,

či do šiestich mesiacov nebola podaná sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva alebo

či do troch rokov (resp. v ustanovených prípadoch dokonca neobmedzene) nebol podaný

návrh na obnovu konania, čo považujeme za absurdné.“.

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril najvyšší súd

prípisom sp. zn. KP 3/2019, zo 4. júna 2020, v ktorom konštatuje:

„1. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj

právny názor. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na

spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže dovolací súd sa v dovolacom konaní

vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

2. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva

rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.“

10. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu nevyjadrila

ako zúčastnená osoba, výzva ktorej sa ústavnému súdu vrátila s poznámkou

„adresát zomrel“, a k výzve ústavného súdu sa nevyjadrila ani zúčastnená osoba

, pričom označená výzva sa ústavnému súdu vrátila s poznámkou „adresát

neznámy“.

11. Z vyjadrenia zúčastnenej osoby z 8. júna 2020 vyplýva,

že navrhuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky zamietnuť, pričom poukazuje na to,

že u a ani u sťažovateľky nemožno len z existencie právoplatného

a vykonateľného rozsudku vyvodiť záver, že by bolo možné v dobrej viere uzavrieť už

26. novembra 2007 kúpnu zmluvu. Na to, aby bol rozsudok súdu definitívnym riešením

exitujúcich právnych pomerov, „... mali by byť vylúčené nielen mimoriadne prostriedky

ochrany zákonnosti, ale aj prostriedok ochrany ústavnosti z hľadiska plynutia lehôt ústavnej

ochrany vlastníckeho práva.“. poukazuje aj na to, že ústavná sťažnosť,

v ktorej bola sťažovateľkou, bola podaná na ústavnom súde 16. augusta 2007, ale „... čo je

kľúčové, v čase uzavretia kúpnej zmluvy táto sťažnosť bola prijatá ústavným súdom SR

na ďalšie konanie (06.11.2007). Čiže reálne v čase uzavretia kúpnej zmluvy bola prelomená

dobrá viera existenciou rozhodnutia Ústavného súdu SR o prijatí na ďalšie konanie.“.

Súčasne upriamila pozornosť ústavného súdu na to, že samotné reštitučné konanie trvalo

v tom čase už viac ako 15 rokov, a teda bolo zrejmé, že každá zo strán využije všetky

prostriedky ochrany svojich práv. Poukázala aj na to, že princíp právnej istoty je vylúčený

v prípade existencie lehôt mimoriadnych opravných prostriedkov a lehôt vyššej

ústavnoprávnej ochrany. Keďže došlo k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, tak zúčastnené

osoby z hľadiska subjektívnych práv ako vlastníci vlastnícke právo nikdy nestratili.

Vyjadrenia ďalších zúčastnených osôb, a to , a

sú obsahovo zhodné.

12. Sťažovateľka sa k vyjadreniu najvyššieho súdu a zúčastnených osôb vyjadrila

podaním z 20. júla 2020 tak, že zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti a súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

13. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi

Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.

Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých

funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných

do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov. Vec sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného

súdu, ktorý v roku 2021 pracuje v zložení Libor Duľa (predseda senátu), Miroslav Duriš

a Ladislav Duditš (členovia senátu), preto bolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté v tomto

zložení senátu.

IV.

Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa prvej vety každý ma právo vlastniť majetok.

́

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ). Výklad

a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto

základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

23. Podľa právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania

nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky,

že ako dobromyseľná nadobúdateľka nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že všeobecné súdy na ňu kládli neprimerané nároky, keď

pred nadobudnutím vlastníckeho práva od prevodcu, ktorý bol v tom čase účastníkom

súdnych konaní už 15 rokov a bol riadne zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností

v katastri nehnuteľností, mala ešte zisťovať, či nebol podaný mimoriadny opravný

prostriedok alebo ústavná sťažnosť.

25. Vtedy účinný právny predpis, ktorým bol v

ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu

byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný (ďalej aj

„CSP“) v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy niekoho

iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy

vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu

zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery

tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté.

26. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto

pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného

rozhodnutia. Označená procesná právna úprava predstavuje ďalšiu systémovú výnimku

zo zásady súkromnoprávnej regulácie, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac

práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet), a tým

rozširuje možnosti dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka,

prostredníctvom ktorej sa priznáva ochrana tretím osobám pri jeho nadobúdaní. Predmetný

nález ústavného súdu tak koncepčne nadväzuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 19. januára 2021 (porovnaj aj bod 53 označeného nálezu ústavného súdu).

27. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že označená normatívna úprava regulujúca

otázku účinkov kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v dovolacom konaní

do sféry právnych pomerov tretích osôb je otázkou riešenia kolízie medzi princípom právnej

istoty a s tým súvisiacou požiadavkou stability právnych vzťahov a sekundárne aj ochranou

práv, o ktorých bolo autoritatívne rozhodnuté, prípadne ochranou už nadobudnutých práv

na jednej strane a princípom spravodlivého súdneho konania v užšom zmysle na strane

druhej. V tomto smere je potrebné uviesť, že zákonodarca sa v a vo sfére

pôsobnosti v normatívnym spôsobom vyjadril

k vzájomnému vzťahu týchto v kolízii stojacích princípov tak, že pre účely ochrany tretími

osobami nadobudnutých práv vecne a časovo nadväzujúcich na autoritatívne riešenie

sporného právneho pomeru sa priklonil k preferencii ochrany právnej istoty a s ňou

súvisiacej požiadavky stability právnych vzťahov tretích osôb a ochrany nadobudnutých

práv nadväzujúcich na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu. V abstraktnej

rovine možno konštatovať, že z normatívnej konštrukcie dovolacieho konania síce vyplýva

prednostné pôsobenie princípu spravodlivého súdneho konania napriek pôsobeniu princípu

právnej istoty konštituovaného právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, keďže

zákonodarca ustanovil dôvody, pre ktoré môže byť princíp právnej istoty narušený (§ 420

a ), aj napriek tomu však zákonodarca pripustil obmedzenú preferenciu

princípu právnej istoty, keďže limitoval rozsah pôsobenia kasačných účinkov rozhodnutí

vydaných v dovolacom konaní tým, že tieto nemôžu ovplyvniť právne pomery tretích osôb,

ktoré nadväzovali na už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu. V takto vyjadrených

účinkoch právoplatného rozhodnutia sa zrkadlí aj celkový koncepčný prístup zákonodarcu

k riešeniu vzájomného vzťahu práva hmotného a práva procesného. V okolnostiach danej

veci to potom znamená, že prípadný dopad kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu

do sféry predchádzajúceho autoritatívneho posúdenia je tak obmedzený len na tie právne

pomery, o ktorých bolo rozhodované v pôvodnom konaní, nie na tie, ktoré následne vznikli

po ich meritórnom usporiadaní.

28. Sťažovateľka nadobudla nehnuteľnosti v čase, keď bolo právoplatným súdne

rozhodnutie, na základe ktorého boli tieto nehnuteľnosti vydané prevodcovi

. Sťažovateľka nebola účastníkom konania, v ktorom sa súdil

o vydanie týchto nehnuteľností. Pri posudzovaní dobromyseľnosti sťažovateľky je preto

nevyhnutné vychádzať z kogentného ustanovenia a podľa tejto úpravy

chápať dobromyseľnosť ako opierajúcu sa o právoplatné rozhodnutie súdu v spore o právo

(ktorého právoplatnosť by inak z hľadiska právnej istoty nemala reálny význam).

29. Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a ani rozhodnutie

krajského súdu nezohľadnili skutočnosť, že právne vzťahy tretích osôb nemôžu byť

rozhodnutím dovolacieho súdu dotknuté. Aj pri aplikovaní zásady, že nikto nemôže

na iného preniesť viac práv, ako sám má, je nevyhnutné vychádzať z toho, že sťažovateľka

nadobudla nehnuteľnosti v čase, keď na základe právoplatných súdnych rozhodnutí bol ako

vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností . Navyše

sťažovateľka ako osoba, ktorá nebola účastníkom konania pred všeobecnými súdmi, nemala

ani možnosť preverovať na iných súdoch to, či sú podané mimoriadne opravné prostriedky

alebo ústavná sťažnosť, lebo záujemca o kúpu nehnuteľností nemá prístup do súdnych

spisov len z dôvodu, že je záujemcom o kúpu. Zaujať opačný názor by znamenalo,

že záujemca o kúpu nehnuteľnosti by si mal vopred zisťovať, či boli podané nejaké

mimoriadne opravné prostriedky alebo ústavná sťažnosť, čo je neudržateľné.

30. Z ústavnoprávneho hľadiska treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia podústavného práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať aj

prípady svojvoľnej aplikácie podústavného práva () – ústavný súd v tomto

prípade neindikuje svojvôľu ako úmyselné porušenie práva, ale ako nesprávny právny názor

prameniaci z opomenutia zásadného procesného ustanovenia v súvislostiach prejednávanej

veci. Arbitrárnosťou je aj nerešpektovanie kogentnej normy, pričom ústavnoprávnou

dimenziou je v relevantnom kontexte narušenie právnej istoty, implicitne garantovanej

úvodným ustanovením (), ktorá je s reálnou existenciou právneho štátu

neodmysliteľne spojená.

31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum

(nie však bez významu pre dotknutú právnu situáciu v jej širších súvislostiach) uviesť,

že v prípade, ak v období medzi právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením

dôjde k prevodu práva, ktorého spornosť bola v tomto medziobdobí odstránená účinkami

právoplatného rozhodnutia, teda jeho konečnosťou, záväznosťou a zásadnou

nezmeniteľnosťou, a následne v priebehu nového konania, prípadne v rámci inštančne

spätne orientovaného posúdenia daného právneho pomeru dôjde k jeho odlišnému

vyriešeniu ako v pôvodnom konaní, nastane stav, keď pôvodne úspešná strana nebude môcť

vrátiť tú istú individuálne určenú vec alebo právo, pretože v období po právoplatnom

ukončení pôvodného konania došlo k jej/jeho prevodu. Za daných okolností pôvodný

predmet sporu nebude možné vydať tomu, na úkor koho bola pôvodným rozhodnutím

autoritatívne deklarovaná právna pozícia k nemu, a preto sa pôvodné strany sporu musia

medzi sebou vysporiadať podľa zásad o vydávaní bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1

v znení neskorších predpisov). Na túto zmenenú

hmotnoprávnu situáciu musí aktívnym spôsobom reagovať dotknutá procesná strana, a to

podľa okolností konkrétnej veci zmenou pôvodnej žaloby, vzájomnou žalobou alebo

podaním novej žaloby.

V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu

32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho

postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho zrušením sa na základe právneho názoru

ústavného súdu vyjadreného v potrebnom rozsahu otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd

v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotného charakteru.

33. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel,

uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv

účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

34. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

35. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto

nálezu) dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval nesprávne a z normatívneho hľadiska aj

neudržateľne, keď v rámci ním realizovaného aplikačného sylogizmu nezohľadnil

normatívny význam účinnej právnej úpravy obsiahnutej v , pretože

v rozpore s kogentnou právnou normou fakticky pripustil možnosť rozšírenia rozsahu

subjektívnych účinkov kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu aj do sféry právnych

vzťahov tretích osôb. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov

vo vzťahu k záveru, ku ktorému najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje,

že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľky. Tým došlo podľa názoru

ústavného súdu zo strany najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto

nálezu).

36. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

37. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu.

38. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

39. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

40. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojich práv podľa a dohovoru

v petite svojej ústavnej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Úlohou najvyššieho

súdu bude posúdiť všetky námietky sťažovateľky a vo veci opäť rozhodnúť a svoje právne

závery riadne a dostatočne odôvodniť.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

42. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

43. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

44. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu

trov konania v sume 374,81 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony

právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2017

v sume 147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a paušálnej náhrady

niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,84 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu

312,34 €. Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon právnej služby – podanie z 20. júla 2020,

keďže toto podanie neobsahuje nič, čo by záležitosť sťažovateľky posúvalo do inej vecnej

roviny. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento úkon nepovažoval za odôvodnený a účelne

vynaložený v súvislosti s uplatňovaním práv sťažovateľky ( ). Z dôvodu,

že právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, náhrada trov

konania bola zvýšená o túto daň (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

45. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135

ods. 1 ).

46. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

47. Ústavný súd, reflektujúc predovšetkým svoje subsidiárne postavenie voči

ostatným orgánom verenej moci, ako aj princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných

orgánov verejnej moci, dospel k záveru, že nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jeho práv poskytuje, sa

vytvoril priestor na ochranu sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj základných práv podľa

a rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnej sťažností v tejto časti

nevyhovel.

48. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu