Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/219/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K. H., bývajúceho v B.B.,

zastúpeného JUDr. J. S., advokátom so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ K., s.r.o. so sídlom

vo V., IČO: X., 2/ M. H., bývajúcej v B.B., zastúpenej JUDr. D. V., advokátkou so sídlom

v B., 3/ L. P., bývajúcej v J.S., zastúpenej JUDr. F. V., advokátom so sídlom v B., 4/ Q.,

s.r.o. so sídlom v B., 5/1 K. B., bývajúcej v B.B., 5/2 G. J., bývajúcej vo S., 5/3 M. B.,

bývajúcemu v B.B., 5/4 L. B., bývajúcej v B.B., ţalovaných 5/1 aţ 5/4 zastúpených JUDr. D.

V., advokátkou so sídlom v B., o vydanie nehnuteľností a iné, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. , ktorým bol rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdený vo výroku o zamietnutí ţaloby voči ţalovaným 1/ a 4/,

a ktorým bolo vo vzťahu k ţalovaným 1/ a 4/ rozhodnuté o trovách konania.

II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn.

z r u š u j e v časti, ktorou

a) bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ

5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom území Banská Bystrica vedené

ako dom súpisné č. X. postavený na parcele č. X. – zastavaná plocha vo výmere

2 2

X. ma pozemok parcelného č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m, zmenený

tak, ţe ţaloba sa zamieta,

b) bolo vo vzťahu k ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 rozhodnuté o trovách konania.

III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou z 18. marca 1992 sa ţalobca podľa o mimosúdnych

rehabilitáciách (ďalej len „“) domáhal, aby súd zaviazal ţalovaných

uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území B. B, ktoré sú

vedené ako dom súpisné č. X. na parcele č. X. a parcela č. X. – zastavané plochy vo výmere

2

X. m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Na odôvodnenie ţaloby uviedol, ţe sporné

nehnuteľnosti nadobudol v roku 1943 dedením po JUDr. V. H. a ako ich vlastník uzatvoril 2.

februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami ţalovaných 2/ aţ 5/4 kúpnu zmluvu

(ďalej len „kúpna zmluva“). Na jej základe ale nedošlo k prevodu vlastníctva sporných

nehnuteľností, lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol

plnoletý a jeho právny úkon nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena

mu nebola vyplatená, prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu).

Neskoršie znárodnenie sporných nehnuteľností štátom znamenalo majetkovú krivdu

relevantnú podľa , ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy

bola spôsobená jemu (jeho vlastníctvo bolo odňaté), teda nie J. B. a M. B.. Štátny podnik P.,

š.p. „v likvidácii“, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti spravoval

znárodnený objekt vo vlastníctve štátu, mal preto v súlade so zákonom vydať sporné

nehnuteľnosti jemu ako oprávnenej osobe. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo

17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v Banskej Bystrici rozhodnutím

zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/1991, vydal M. B. a právnym nástupcom jej nebohého

manţela J. B. (ďalej len „dohoda o vydaní nehnuteľností“), je dohoda o vydaní nehnuteľností

neplatná a ţalovaných zaťaţuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 26. októbra 1992 č.k. -41

ţalobu zamietol, ţalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok

a rozhodol, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Vychádzal z tohto, ţe

ţalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle 3 ods. 1 , lebo v čase

znárodnenia sporných nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd

v Banskej Bystrici uznesením z 3. júna 1993 sp. zn. napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa

dostatočne nezistil skutkový stav a medzičasom došlo k zmene v označení ţalovaného 1/

a úmrtiu I. B., pôvodne ţalovaného 5/.

V ďalšom konaní Okresný súd Banská Bystrica pripustil „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej

1/ proti ostatným ţalovaným na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a na uloţenie ich

povinnosti vydať sporné nehnuteľnosti ţalovanej 1/ do 15 dní. Po doplňujúcom dokazovaní

rozsudkom z 18. novembra 1993 č.k. -110 ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol

a ostatným ţalovaným uloţil povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti do 3 dní ţalobcovi.

Zároveň určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná; vzájomnú ţalobu ţalovanej 1/

vo zvyšku zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca nebol v čase uzatvorenia kúpnej

zmluvy plnoletý (k plnoletosti mu chýbalo 6 dní) a jeho právny úkon nebol schválený

predpísaným spôsobom, preto je kúpna zmluva neplatná. Pokiaľ boli sporné nehnuteľnosti

znárodnené podľa o znárodnení ďalších priemyslových a iných

výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom a o úprave niektorých pomerov

znárodnených a národných podnikov tohto odboru (ďalej len „“)

v spojení s výmerom Povereníctva potravinárskeho priemyslu z 15. februára 1951

č. C. (ďalej len „znárodňovací výmer“), majetková krivda postihla ţalobcu ako oprávnenú

osobu v zmysle Znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy

platnými predpismi, bol preto daný právny dôvod na vydanie sporných nehnuteľností

oprávnenej osobe ( ). Na odvolanie účastníkov

na ţalovanej strane Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa nezistil dostatok skutkových podkladov

pre posúdenie, či predmetné znárodnenie bolo v celom rozsahu vykonané v rozpore s vtedy

platnými právnymi predpismi, a ţe odvolací súd uţ v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení

vyslovil právny názor, ţe kúpna zmluva je neplatná.

Rozsudkom z 19. novembra 2002 č.k. -368 Okresný súd Banská Bystrica

uloţil ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti do 30 dní

ţalobcovi. Ţalobu voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností

je neplatná. Zároveň zamietol „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala,

aby ostatní ţalovaní boli zaviazaní súdom vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ

o trovách konania a o vrátení zálohy na znalecký posudok. Vychádzal z tohto, ţe kúpna

zmluva je neplatná, lebo ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril

v tiesni pod tlakom hroziacej perzekúcie. Sporné nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve

ţalobcu a jemu boli znárodnené v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Výrok,

ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe

títo účastníci konania nevykazujú znaky osoby, ktorá má v zmysle

povinnosť vydať vec. Keďţe majetková krivda nebola spôsobená J. B. a M. B., je dohoda

o vydaní nehnuteľností neplatná. Z toho dôvodu vyhovel „vzájomnej ţalobe“ ţalovanej 1/

v časti, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti tohto právneho úkonu. Výrok, ktorým

zamietol jej „vzájomnú ţalobu“ v časti, ktorou sa domáhala uloţenia povinnosti ostatným

ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti, odôvodnil tým, ţe „vlastníctvo prináleţí

ţalobcovi“.

Na odvolanie ţalobcu, ţalovanej 1/, ako aj ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 Krajský súd

v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn. zmenil výrok rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 uloţená povinnosť vydať

sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní tak, ţe túto povinnosť uloţil aj ţalovanej 4/. Výrok,

ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu voči ţalovanej 1/, potvrdil, a výrok

prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností,

zmenil tak, ţe „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá „vzájomná ţaloba“ ţalovanej 1/ na uloţenie

povinnosti ostatným ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o náhrade trov

konania. V odôvodnení uviedol, ţe po tom, ako boli nehnuteľnosti uţ vydané postupom podľa

, treba ţalobou uplatnený nárok ţalobcu posudzovať podľa

Ţalovaná 1/ nevykazuje znaky osoby, ktorá by mala vydať sporné

nehnuteľnosti podľa tohto ustanovenia, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ

ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Správne tieţ ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zaviazal vydať

sporné nehnuteľnosti ţalobcovi, lebo kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, ţe ţalobca v čase

jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským súdom.

Znárodňovací výmer je zmätočným aktom štátu, ktorý sa prieči zásadám demokratickej

spoločnosti a nespĺňal celý rad náleţitosti určených právnym poriadkom; v konaní nebolo

preukázané, ţe by bol vôbec ţalobcovi doručený. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu

prvého stupňa, ţe k odňatiu sporných nehnuteľností došlo v rozpore s vtedy platnými

právnymi predpismi ( ), avšak nie z dôvodu, ţe

znárodnený pivovar nedosahoval určenú produkciu a ţe ţalobcovi nebola za znárodnené

nehnuteľnosti poskytnutá náhrada. Prechod majetku ţalobcu na štát bol dôsledkom perzekúcie

a postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, preto jeho nárok na

zmiernenie majetkovej krivdy je daný aj podľa Tento zákon

je vo vzťahu k predpisom špeciálnym, nepripúšťa preskúmanie

platnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti. V konaní neboli zistené ţiadne dôvody neplatnosti

tohto úkonu v zmysle . Odvolací súd preto zmenil výrok

prvostupňového rozsudku o určení neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe

„vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Keďţe oprávnenou osobou podľa zákona

č. bol ţalobca, mali byť sporné nehnuteľnosti vydané jemu. V danom prípade

nebolo potrebné posudzovať nárok ţalobcu na vydanie sporných nehnuteľností podľa § 6

, lebo podanou ţalobou uplatnil nárok voči fyzickým osobám, ktorým

uţ boli vydané ( ). Pretoţe vydané boli aj ţalovanej 4/, zmenil

prvostupňový rozsudok tak, ţe povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti rozšíril aj na ţalovanú

4/, i keď jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná spoločnosť Q., s.r.o.

Odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí „vzájomnej ţaloby“

ţalovanej 1/ na vydanie sporných nehnuteľností ostatnými ţalovanými z dôvodu, ţe ţalovaná

1/ v konaní nepreukázala, ţe je ich vlastníčkou, čo bolo predpokladom jej úspechu v konaní

( ). O trovách konania rozhodol podľa

v spojení s

Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. Krajský súd v Banskej

Bystrici opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003 tej istej spisovej značky tak, ţe ho doplnil

o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie. Opravu odôvodnil chybou v písaní

pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia, v dôsledku ktorej nebol tento výrok uvedený

vo výrokovej časti rozsudku, hoci na odvolacom pojednávaný 22. mája 2003 bol vyhlásený.

Na odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, ţe za otázku

zásadného právneho významu povaţoval otázku platnosti právneho úkonu ţalobcu (kúpnej

zmluvy) „vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – uhorského práva, podľa ktorého

sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého

pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho

právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že

32 ročnú lehotu podľa uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je

potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa uhorského práva

možno považovať právny úkon žalobcu za platný“.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.

v spojení s jeho opravnými uzneseniami napadli dovolaniami ţalovaní 1/, 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací rozsudkom

z 24. mája 2007 sp. zn. : 1. zamietol dovolanie ţalovanej 1/, 2. zamietol

dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 v časti smerujúcej proti výroku, ktorým rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č. k. -368 v spojení

s uznesením tohto okresného súdu zo 4. novembra 2003 č. k. -457 zmenil tak, ţe

ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 sú povinní vydať sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní;

vo zvyšnej časti dovolanie týchto ţalovaných odmietol. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe po stránke

vecnej správnosti mohol posudzovať len tie výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli

napadnuté procesne prípustným dovolaním. V danej veci sa ţalovaná 1/ ochrany svojich práv

domáhala „vzájomnou ţalobou“ v rozpore s Po zohľadnení tejto podstatnej

okolnosti najvyšší súd dospel k záveru, ţe jej opravný prostriedok treba zamietnuť (§ 243b

ods. 1 ). Vo vzťahu k dovolaniu ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 dovolací súd uviedol, ţe

prípustnosť ich dovolania zaloţil samostatný výrok rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd

osobitne zdôraznil, ţe ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3

, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie iba z dôvodu, ţe spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke,

pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím

súdom podľa sa uvedené ako principiálny, konštantný a nemenný prístup

dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými senátmi najvyššieho súdu v ich doterajšej

rozhodovacej praxi – viď napríklad rozhodnutia z 25. augusta 2008 sp. zn. ,

z 28. októbra 2010 sp. zn. , z 25. novembra 2009 sp. zn. ,

z 30. októbra 2010 sp. zn. , z 29. apríla 2010 sp. zn. , ale tiež

z 24. marca 2010 sp. zn. , z 27. mája 2010 sp. zn. ). Dovolací

súd v nadväznosti na to konštatoval, ţe so zreteľom na odvolacím súdom stanovené medze

dovolacieho prieskumu nemohol preskúmať správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu

(či napríklad kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých spoločenských, politických alebo

ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu

sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká

bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami

konal ţalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu), ale ani právnych názorov

súdov niţších stupňov o podstate majetkovej krivdy, o prechode nehnuteľností na štát, o tom,

či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol

prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľností došlo spôsobom

uvedeným v , či za odňatie nehnuteľností mala byť vyplatená náhrada,

či znárodňovací výmer mal alebo nemal predpísané náleţitosti a aké boli jeho právne účinky,

či tento výmer (aj so zreteľom na ním vyslovenú neúčinnosť niektorých prevodov majetku

po 1. januári 1948) bol alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám

demokratickej spoločnosti). Rovnako dovolací súd nemohol skúmať, či ţalobca

je oprávnenou osobou v zmysle a a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1

aţ 5/4 osobami uvedenými v a Nemohol sa zaoberať ani

otázkou právnych dôsledkov zapísania vlastníctva sporných nehnuteľností v prospech J. B.

a M. B. do pozemkovej knihy, ani otázkou, či ţalobca (ne)prejavil po tomto zápise

konkludentný súhlas s jeho vykonaním. Po tomto konštatovaní dovolací súd uviedol, ţe

pripustením dovolania bola vytvorená moţnosť preveriť správnosť riešenia (iba) otázky

platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska toho, ţe v čase jej urobenia nezavŕšil vek 21 rokov. Podľa

právneho názoru dovolacieho súdu túto otázku vyriešil odvolací súd správne. So zreteľom na

to, ţe ţalobca v čase uzatvorenia zmluvy nebol plnoletý (a jeho právny úkon nebol schválený

poručenským súdom), nemohla byť kúpna zmluva platná. Dovolací súd preto dovolanie

ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zamietol podľa ako neopodstatnené.

Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcov 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 a spoločnosti Q., s.r.o.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 15. mája 2008 sp. zn.

vyslovil, ţe ich základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bolo porušené

rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2007 sp. zn. . Ústavný súd uvedený

rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku

najvyššieho súdu vytkol, ţe sa „nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv

na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých

spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola

výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol

jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej

zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu.

Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom

období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo nebolo v súlade

s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či

k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v , či za odňatie

mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie, či znárodňovací výmer

mal, alebo nemal predpísané náležitosti a aké boli jeho právne účinky, či tento výmer bol,

alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti, či

žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou podľa , či

štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby nehnuteľností, ktorá mohla viesť

k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola oprávnená a dobromyseľná, aký

dôsledok mal zápis vlastníctva do pozemkovej knihy, či žalobca prejavil pred zápisom

do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom konkludentný súhlas s vykonaním zápisu,

kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť

kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu

žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho,

či žalobca v čase urobenia právneho úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá

plnoletosť žalobcu nielen v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho

podpisu, resp. v čase rozhodnutia, resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis

do pozemkovej knihy, otázkou, či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol

vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu

o výmaz neplatne vloženého vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote

a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho uhorského práva, otázkou, či sa mohol

žalobca domáhať reštitučného nároku podľa , ak nebol v čase

znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa

uhorského práva“. Osobitne vo vzťahu k spoločnosti Q., spol. s r.o. ústavný súd uviedol, ţe

jej „bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z 24. júla 2001 uzavretou

so správkyňou konkurznej podstaty, nadobudla podiel na predmetných nehnuteľnostiach

(podiel 5/16), vklad bol povolený 13. augusta 2001 a všeobecné súdy s ňou nekonali ako

s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok je dôležité z ústavného hľadiska na to,

aby sa odstránilo porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Najvyšší súd, viazaný uvedeným právnym názorom ústavného súdu, v odôvodnení

uznesenia z 11. decembra 2008 sp. zn. konštatoval, ţe výhrady vyslovené

v náleze vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 24. mája 2007 sp. zn.

sa rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.

(v znení opravných uznesení), preto dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe v novom rozhodnutí

rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici doplnil dokazovanie a rozsudkom zo 17. júna 2009

sp. zn. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č.k.

-368 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 4. novembra 2003 č.k.

-457: 1. vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať

ţalobcovi sporné nehnuteľnosti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, 2. vo výroku, ktorým bola

ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, potvrdil, 3. vo výroku určujúcom neplatnosť

dohody o vydaní nehnuteľností zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, 4. vo výroku zamietajúcom

návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných nehnuteľností potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách

konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe kúpna zmluva je

neplatná, lebo predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, ţe by

jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obdobne nebolo preukázané,

ţe by predávajúci tento úkon dodatočne konvalidoval. „Vkladové povolenie“ tvorilo v danom

prípade súčasť kúpnej zmluvy a keďţe ju uzavrel účastník neplnoletý, bez schopnosti

samostatne konať, je neplatné i toto „vkladové povolenie“. V takom prípade údaje evidované

v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu – ako vlastník bol v nej vedený ten, kto

vlastníkom v skutočnosti nebol; za daného stavu mal skutočný vlastník moţnosť domáhať

sa ţalobou v lehote 32 rokov výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala

plynúť 9. februára 1948 (a v dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom

1. januára 1961), ţalobca ale ţalobu o výmaz vlastníctva nikdy nepodal. Vzhľadom na to

odvolací súd dospel k záveru, ţe za vlastníkov nehnuteľností v čase znárodnenia

(28. apríla 1948) treba povaţovať J. B. a M. B.. Prechodom majetku na štát v rozhodnom

období došlo k ich majetkovej krivde v zmysle Dobu vzniku

krivdy treba vztiahnuť k dátumu prijatia znárodňovacieho predpisu. Skutočnosť, ţe

k znárodneniu došlo v rozpore so znárodňovacím predpisom, zakladá dôvod na vydanie

nehnuteľností v zmysle Aj so zreteľom na obsah

nálezu odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, ţe kúpna zmluva bola

(pre obe zmluvné strany) uzavretá v ťaţivých spoločensko-politických podmienkach.

Výhodnejšia však bola pre predávajúceho, ktorý za sporné nehnuteľnosti získal aspoň

čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však za ne nebola poskytnutá ţiadna odplata a dokonca boli

perzekvovaní, trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov

odvolací súd napadnutý rozsudok (v ţalobe vyhovujúcom výroku) zmenil tak, ţe

neopodstatnene podanú ţalobu zamietol. V súlade so svojím názorom zároveň potvrdil

zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa proti ţalovaným 1/ a 4/.

Proti rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v predchádzajúcom odseku podal

ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať

( a ) a napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Odňatie moţnosti

pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý na odvolacom

pojednávaní 17. júna 2009 rozhodol podľa v spojení s a

tesne pred vyhlásením rozsudku, pričom uznesenie vyhovujúce návrhu, aby na miesto

pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., písomne nevyhotovil a nedal poučenie

o moţnosti napadnúť toto uznesenie odvolaním. Keďţe predmetné uznesenie ţalobcovi ani

nedoručil, znemoţnil mu napadnúť ho odvolaním, pričom rozsudok vyhlásil skôr, neţ

ţalobcovi začala plynúť lehota na podanie odvolania proti tomuto uzneseniu. Zmena

účastníka, o ktorej rozhodol odvolací súd, je tieţ v rozpore s

Podľa jeho názoru mu moţnosť konať pred súdom bola odňatá aj v súvislosti s rozhodovaním

o trovách konania – vyčíslenia trov ţalovaných, i keď súdu doručené v lehote uvedenej

v druhá veta , boli do spisu zaloţené aţ po niekoľkých týţdňoch (t.j. aţ

po rozhodnutí o náhrade trov). Na odôvodnenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho

dôvodu v zmysle dovolateľ uviedol, ţe odvolací súd celkom

prehliadol podstatnú skutočnosť, ţe ţalobca v spoločensko-politických pomeroch existujúcich

v čase znárodnenia v roku 1948 a po ňom ani reálne nemohol vyuţiť lehotu 32 rokov

na podanie ţaloby o výmaz vlastníctva. Takáto ţaloba by mala smerovať proti tomu, koho

vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. boli ale v pozemkovej knihe vedení ako

vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, po znárodnení bol uţ ako vlastník zapísaný

štát. Podanie predmetnej ţaloby preto právne i fakticky nebolo moţné. Úvahy odvolacieho

súdu o dôsledkoch nevyuţitia uvedenej lehoty preto popierajú zmysel a účel zákona

č. Podanie ţaloby o výmaz vlastníctva napokon ani nebolo potrebné. Ţalobca

v súvislosti s tým poukázal na Všeobecného z roku 1811.

Keďţe kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd, nebolo potrebné ju

vyhlasovať za neplatnú. Neplatnosť nastávala ex lege a bol na ňu povinný prihliadnuť aj súd.

Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom spočíva podľa názoru dovolateľa

tieţ v tom, ţe k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v , teda

k 1. januáru 1948, kedy bol v pozemkovej knihe ako vlastník vedený on. Sporné

nehnuteľnosti teda neboli znárodnené (a majetková krivda v zmysle

nebola spôsobená) J. B. a M. B., ale ţalobcovi. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku vyslovil svoje závery o retroaktivite znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, ţe

rozhodujúcim pre posúdenie veci bol 1. január 1948, ku ktorému boli sporné nehnuteľnosti

znárodnené, sa vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul. Z uvedených

dôvodov dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe jeho ţalobe

vyhovie.

Ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ţalobcov odkaz

na Všeobecný z roku 1811 je nevhodný, lebo na území Slovenska platilo

v čase uzavretia kúpnej zmluvy a znárodnenia uhorské obyčajové právo. Podľa ich názoru je

pre posúdenie danej veci relevantné to, ţe ţalobca nikdy nepodal ţalobu o výmaz vlastníctva,

nie to, či na podanie takejto ţaloby mal lehotu 32-ročnú alebo kratšiu. Ţalobcov výklad o dni,

ku ktorému došlo k znárodneniu, označili za nesprávny. Ţalobca si neuvedomuje, ţe pokiaľ

by bol skutočne rozhodujúcim deň ním označený (1. január 1948), spadalo by znárodnenie

do času pred rozhodným obdobím (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) určeným v § 1

ods. 1 , v dôsledku čoho by vôbec nešlo o majetkovú krivdu, na ktorú

sa vzťahuje tento zákon. Správny je názor, ţe k majetkovej krivde spôsobenej znárodnením

vykonaným v rozpore so došlo dňom prijatia predmetného zákona,

teda 28. aprílom 1948. V uvedený deň práva vlastníka vykonávali J. B. a M. B., ich

nehnuteľnosti boli znárodnené a im bola znárodnením spôsobená majetková krivda podľa

Ţalobcu preto nebolo moţné povaţovať za oprávnenú osobu podľa

tohto zákona. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda v uvedenom zmysle spočíva na správnom

právnom posúdení veci. K dovolateľom namietanému odňatiu moţnosti konať ţalovaní 2/

a 5/1 aţ 5/4 uviedli, ţe procesnú vadu konania v zmysle nemôţe zaloţiť

skutočnosť, ţe ţalobca pri nahliadnutí do spisu nemal moţnosť zistiť obsah vyčíslenia trov

procesnej protistrany.

Ţalovaná 3/ podala obsahovo zhodné vyjadrenie ako ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4.

Ţalovaní 1/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd rozsudkom z 29. novembra 2010 sp. zn. dovolanie

zamietol v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 17. júna 2009 sp. zn. , ktorým tento odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné

nehnuteľnosti, tak, ţe ţalobu zamietol; vo zvyšnej časti dovolanie odmietol ako procesne

neprípustné. Rozhodol tieţ o trovách dovolacieho konania. V odôvodnení dovolací súd

uviedol, ţe k otázke neplatnosti kúpnej zmluvy, zápisu vlastníctva v pozemkovej knihe

v prospech právnych predchodcov ţalovaných, plynutia lehoty umoţňujúcej skutočnému

vlastníkovi domáhať sa výmazu vlastníctva a tieţ existencie individuálnych okolností

brániacich ţalobcovi podať takúto ţalobu sa vyjadril uţ v rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn.

(na ktorý v tomto smere v plnom rozsahu poukázal) a ústavný súd v náleze,

ktorým zrušil predmetný rozsudok najvyššieho súdu, neoznačil tieto právne závery za ústavne

nekonformné. Dovolací súd zopakoval, ţe v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo

na Slovensku uhorské obyčajové právo, podľa ktorého treba aj v súčasnosti posudzovať

otázku platnosti kúpnej zmluvy. Záver odvolacieho súdu, ţe tento právny úkon je neplatný,

označil dovolací súd za správny a pripomenul, ţe rovnaký záver zaujal uţ v konaní sp. zn.

. Vykonané dokazovanie potvrdilo, ţe ţaloba o výmaz nebola zo strany ţalobcu

nikdy podaná. Dovolací súd v súvislosti so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho

súdu, ktoré povaţoval za správne, uzavrel, ţe so zreteľom na individuálne okolnosti

prejednávanej veci je irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo.

Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho nehnuteľnosti boli

znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková krivda) povaţoval aj dovolací

súd to, ţe zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval vlastníctvo J. B. a M. B..

Keďţe správnosť tohto zápisu nebola účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho,

ţe štát znárodnil majetok J. B. a M. B. a ţe aktom znárodnenia sporných nehnuteľností bola

menovaným spôsobená majetková krivda v zmysle Dovolací súd

v ďalšom poznamenal, že po rozhodnutí ústavného súdu boli v odvolacom konaní riešené aj

také otázky, ktoré nemohli byť v konaní sp. zn. dovolacím súdom posudzované

vzhľadom na obsah dovolacej otázky vymedzenej pri pripustení dovolania (§ 238 ods. 3

). Odvolací súd teda posudzoval aj otázky, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých

spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu

bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie

postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším

právnym poriadkom a vyjadril sa tieţ k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne závery

boli odvolacím súdom prijaté aj vo vzťahu k otázke, či ţalobca je oprávnenou osobou

v zmysle a a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 osobami

uvedenými v a Závery, ku ktorým dospel odvolací súd,

povaţoval za správne aj dovolací súd. K námietke dovolateľa, ţe účinky znárodnenia nastali

dňom stanoveným v – 1. januárom 1948, kedy bol ešte v pozemkovej

knihe vedený ako vlastník, dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky z 21. decembra 1992 sp. zn. , v ktorom bol

vyslovený právny názor, v zmysle ktorého za deň vzniku majetkovej krivdy treba povaţovať

deň prijatia (t.j. 28. apríl 1948). Dovolací súd poznamenal, ţe k tejto

problematike sa vyjadril aj v rozsudku z 29. júna 2007 sp. zn. , 15/2007,

v ktorom uviedol, ţe predpisy z tzv. druhej etapy znárodnenia (napr.

aţ č. ) vydané 28. apríla 1948 (resp. 5. a 6. mája 1948), označovali síce za deň

znárodnenia 1. január 1948, avšak, vychádzajúc zo všeobecne akceptovaného princípu zákazu

pravej retroaktivity právnych predpisov, treba mať za to, ţe k znárodneniu došlo dňom prijatia

týchto znárodňovacích zákonov. Dovolací súd zo všetkých týchto dôvodov dovolanie ţalobcu

zamietol ( ) v časti napadnutej procesne prípustným dovolaním a vo zvyšnej časti

ho odmietol ako procesne neprípustné ( v spojení s

). Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania odôvodnil podľa

v spojení s a a

Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcu ústavný súd v náleze z 24. augusta 2011 sp. zn.

(ďalej len „nález“) konštatoval, ţe rozsudkom najvyššieho súdu

z 29. novembra 2010 sp. zn. bolo porušené základné právo ţalobcu podľa

a právo podľa dohovoru, tento rozsudok preto zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tieţ o povinnosti najvyššieho súdu

nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia; sťaţnosti vo zvyšnej časti nevyhovel. Poukázal

na to, ţe v doterajšej judikatúre sa uţ priklonil k zásade prednosti ústavne konformného

výkladu (m. m. ), v súlade s ktorou ak pri uplatnení štandardných metód

výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený

ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú (plnohodnotnejšiu) realizáciu garantovaných práv

fyzických alebo právnických osôb. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci pouţije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna

norma (). Ústavne súladný výklad zákonov ako taký jedine zodpovedá

základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa ().

Ústavný súd zdôraznil materiálne poňatie právneho štátu, v rámci ktorého sa pri interpretácii

a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá

sa o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (m. m. , , ). Výklad relevantných

právnych noriem nemôţe byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen

zmaril účel poţadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane

z dôvodov, ktoré nemoţno v právnom štáte v ţiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,

ktorý sa tejto ochrany domáha. Ústavný súd v náleze poukázal na účel reštitučných zákonov,

ktoré po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali inter alia

navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Ústavný súd za formalistický

a popierajúci účel reštitučného zákona označil právny názor najvyššieho súdu, ţe

za oprávnené osoby v zmysle treba povaţovať osoby (ich právnych

nástupcov), ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci

v pozemkovej knihe, z dôvodu, ţe správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz

spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, ţe k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej

zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol niekto iný. Výklad

a aplikácia reštitučného zákona musí v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné,

aby v otázke uplatnenia oprávnenej osoby boli zaloţené na bezpráví spočívajúcom

vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu v pozemkovej knihe

nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia.

Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej nápravu

krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú charakteristické porušovaním základných

ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej osoby

v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na vyuţitie či nevyuţitie právnych foriem nápravy

nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období. Ústavný súd sa v súvislosti

s tým stotoţnil s argumentáciou ţalobcu, ktorou poukázal na spoločenské pomery

po znárodnení a právnu a faktickú nemoţnosť sa domáhať nápravy nesprávneho zápisu

v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol ako vlastník titulom znárodnenia

v pozemkovej knihe vedený uţ nie nepravý vlastník, ale štát. Ústavný súd dodal, ţe strohým

konštatovaním, ţe je „so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné,

z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo...“, sa najvyšší súd zbavil povinnosti

riadne sa vysporiadať s týmito námietkami sťaţovateľa. Na tomto základe ústavný súd

konštatoval, ţe rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný

a neudrţateľný. Rozhodol preto, ţe napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo

sťaţovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

sťaţovateľa podľa uviedol, ţe v nadväznosti na vyslovenie porušenia

základného práva sťaţovateľa podľa a práva podľa dohovoru

a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

(, ) otvoril priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal

s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd sťaţnosti sťaţovateľa v tejto

časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Prihliadol

aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci.

Najvyšší súd, ktorému bola vec opätovne predloţená na rozhodnutie o dovolaní

ţalobcu, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní ţalobcu bolo ústavným

súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej bolo dovolanie ţalobcu odmietnuté

ako procesne neprípustné), v dôsledku čoho je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní

ako o celku.

Najvyšší súd ( ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania

( ) zastúpený advokátom ( ), skúmal najskôr, či je

dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Z právnej úpravy, ktorá je daná

ustanovením vyplýva, ţe dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.

V prejednávanej veci výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu obsahuje viacero výrokov, a to výrok, ktorým odvolací súd: (1.) napadnutý rozsudok

zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné

nehnuteľnosti tak, ţe ţalobu zamietol, (2.) napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým

bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, (3.) napadnutý rozsudok zmenil vo výroku

určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe ţalobu zamietol, (4.) napadnutý

rozsudok potvrdil vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných

nehnuteľností, (5.) rozhodol o trovách konania. Ţalobca napadol dovolaním iba výroky (1.)

a (2.) a ako súvisiace tieţ výroky, ktorými mu bola uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov

konania. Dovolací súd výroky dovolaním nenapadnuté nebral na zreteľ; prípustnosť dovolania

proti jednotlivým výrokom napadnutým dovolaním posudzoval samostatne.

I. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade je viazaný (tým) právnym názorom

ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze ( o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

V náleze ale nebol vyslovený právny názor, ktorým by bol dovolací súd viazaný

pri posudzovaní prípustnosti dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí ţaloby

proti ţalovaným 1/ a 4/. V tejto časti ide o potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu.

Prípustnosť dovolania v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení aţ 3 ;

obdobne procesná prípustnosť dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu

zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania nevyplýva z ustanovení aţ 3

Prípustnosť týchto častí dovolania by preto prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo

k niektorej z procesných vád v zmysle

Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1

skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Podľa uvedeného

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska nie je právne

významné samo tvrdenie účastníka, ţe došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, ţe

k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi

odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať

pred súdom sa rozumie závadný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných oprávnení, ktoré mu v občianskom súdnom konaní poskytuje

.

Ţalobca v časti B/ dovolania namietal, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom tým, ţe na odvolacom pojednávaní 17. júna 2009 bolo rozhodnuté podľa § 211

ods. 2 v spojení s a tesne pred vyhlásením rozsudku; uznesenie,

ktorým na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., nebolo ale písomne

vyhotovené, ţalobcovi nebolo doručené a nebol ani poučený o moţnosti podať odvolanie

proti tomuto uzneseniu.

Dovolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na to, ţe ak tento zákon

(t.j. ) neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia

primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ). Ak po začatí

konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto

práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto

doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo

na koho prešli ( ). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania

nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť

na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto,

sa nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

zachované ( ).

Ustanovenia a umoţňujú zámenu účastníkov konania,

a to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým (ako je to aj v prejednávanej veci),

došlo po začatí súdneho konania. Zámena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní

[pozn.: z ustanovenia vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je

pouţiteľné ustanovenie a (teda nie aj a )]. Obsah

zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 17. júna 2009 (č.l. 709 spisu) svedčí o tom, ţe

odvolací súd uznesením z toho istého dňa pripustil, aby do konania na miesto ţalovanej 4/

Ing. E. F. vstúpila spoločnosť Q., s.r.o. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu predmetné

uznesenie nebolo potrebné účastníkom konania doručovať, lebo v zmysle

uznesenie súd doručí účastníkom, (len) ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie

konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie ( ). Z materiálneho

hľadiska je zrejmé, ţe odvolací súd nepoučením ţalobcu o tom, ţe proti uvedenému

uzneseniu nie je prípustné odvolanie, neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať § 237

písm. f/

K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať (v súvislosti s rozhodovaním o trovách

konania) nemohlo dôjsť tým, ţe vyčíslenie trov ţalovaných doručené súdu síce v lehote

uvedenej v druhá veta , bolo do spisu fakticky zaloţené aţ po rozhodnutí

o náhrade trov. Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov,

platenia, nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137

aţ V zmysle o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje

súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému

sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných ustanovení

ale nevyplýva, ţe by dochádzalo k odňatiu moţnosti

účastníka pred súdom konať, pokiaľ by vyčíslenie trov predloţené účastníkom na opačnej

procesnej strane, ktorému sa prisudzuje náhrada trov ( ), nebolo v uvedenej lehote

zaloţené v súdnom spise.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe procesnú prípustnosť

dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok

vo výroku zamietajúcom ţalobu proti ţalovaným 1/ a 4/, a tieţ procesnú prípustnosť

dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov

konania, nemoţno vyvodiť ani z Dovolací súd preto dovolanie v týchto častiach

odmietol ( v spojení s ).

II. 1. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní mohol zaoberať vecnou správnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len v časti, ktorou bolo toto rozhodnutie napadnuté

procesne prípustnou časťou dovolania ţalobcu. Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku

(1.), ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti

zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, je procesne prípustné v zmysle V ďalšej

časti odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu sa pod dovolaním rozumie len procesne

prípustná časť dovolania ţalobcu a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa rozumie tento jeho

zmeňujúci výrok.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Existencia procesných vád uvedených v a v

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Ţalobca v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Rozsudok najvyššieho súdu z 29. novembra 2010 sp. zn. bol nálezom

ústavného súdu označený za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Dovolací súd preto

najskôr (viď body II. 2., II. 3. a II. 4. odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu) podáva

podrobnejší výklad dôvodov, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vyjadrenému v uvedenom

(ústavným súdom zrušenom) rozsudku.

II. 2. Základný účel – zmierniť následky niektorých

majetkových krívd spôsobených nedemokratickým reţimom v tzv. rozhodnom období

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 – treba mať na zreteli vo všetkých prípadoch,

na ktoré sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia

Ţalobca sa v konaní domáhal ochrany svojich práv postupom podľa § 5 ods. 5 zákona

č. , v zmysle ktorého ak bola vec vydaná, môţu osoby, ktorých nároky uplatnené

v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona neboli uspokojené, tieto nároky

uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto

zákona. Uvedené ustanovenie počíta s moţnosťou kolízie záujmov viacerých fyzických osôb,

tvrdiacich, ţe sú oprávnenými osobami. Kolíziu medzi ústavne zaručenou rovnosťou

a faktom, ţe vec uţ bola povinnou osobou vydaná oprávnenej osobe, rieši tento zákon

zakotvením oprávnenia neuspokojenej fyzickej osoby uplatniť svoj nárok voči uspokojenej

fyzickej osobe na súde v jednoročnej prekluzívnej lehote.

V občianskych súdnych konaniach o vydanie veci v zmysle § 5 ods. 5 zákona

č. (na rozdiel od prevaţnej väčšiny iných reštitučných sporov) nejde o spor,

v ktorom sa fyzická osoba – obeť totalitného štátu domáha ochrany svojich práv proti tomu,

koho obeťou sa stala a kto drţí jej vec odňatú v rozpore s demokratickými princípmi právneho

štátu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, keď povinná osoba (§ 4 ods. 1

) uţ vec vydala ( ), a to subjektom,

ktoré podľa jej názoru preukázali, ţe sú oprávnenými osobami. V konaniach podľa § 5 ods. 5

ide teda o spor fyzických osôb navzájom, z ktorých kaţdá o sebe tvrdí,

ţe je obeťou nedemokratického reţimu; ţalobca v týchto konaniach tvrdí, ţe on je

oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia a zároveň popiera, ţe by

ţalovaný bol oprávnenou osobou; ţalovaný (naopak) tvrdí, ţe oprávnenou osobou je on, vec

mu bola povinnou osobou vydaná v súlade so zákonom a bráni sa tým, ţe ţalobca nie je

oprávnenou osobou.

Ustanovenie nadväzuje na tie ustanovenia

predmetného zákona, ktoré vyjadrujú jeho základný účel. Uvedené ustanovenie vytvára

priestor pre uplatnenie spravodlivosti reštitúcie. Účelom tohto ustanovenia (v kontexte zákona

ako celku) je dosiahnuť to, aby sa následky niektorých majetkových krívd zmiernili iba

(a práve) tomu, komu boli krivdy skutočne spôsobené, na koho dopadli a kto niesol ich

negatívne dôsledky. Tým sa sleduje tieţ zámer zabrániť moţnosti vzniku nových krívd.

Pokiaľ uţ povinná osoba vec v rámci reštitúcie vydala, išlo by dozaista o postup zakladajúci

novú krivdu, pokiaľ vec nevydala tomu, komu ju mala podľa tohto zákona vydať, ale

v rozpore so zákonom tomu, komu ju vydať nemala. Na druhej strane by však bezpochyby

novú krivdu zakladalo, pokiaľ by vec bola povinnou osobou v rámci reštitúcie vydaná tomu

(správnemu) subjektu, komu v súlade so zákonom aj mala byť vydaná, neskôr by ale tomuto

subjektu bola súdom (nesprávne) uloţená povinnosť vydať nehnuteľnosť podľa § 5 ods. 5

niekomu inému, komu podľa tohto zákona v skutočnosti nemala

(nemá) byť vydaná. V súvislosti s tým dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ pri reštitúcii

štátom prevzatého majetku, ktorý má byť vydaný povinnou osobou obeti nedemokratických

zásahov totalitného reţimu v rozhodnom období, je namieste interpretačná veľkorysosť (štátu

a jeho orgánov) ako formálneho nástupcu vinníka, pri posudzovaní opodstatnenosti ţaloby

podanej v zmysle je na mieste predsa len odlišný prístup.

II. 3. Pre preskúmavanú vec povaţoval dovolací súd (rovnako ako odvolací súd)

za určujúce vyriešenie otázky, komu bola spôsobená majetková ujma relevantná podľa zákona

č. Jej správne a spravodlivé vyriešenie medzi účastníkmi tohto občianskeho

súdneho konania – na oboch stranách nesúcimi rovnaké ústavne garantované práva – bolo

spojené s posúdením, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich znárodnenia v roku 1948.

Dovolací súd pripomína, ţe do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného

), teda aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností

zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva

druhy pozemkovokniţných zápisov, a to a/ vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad

do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo

vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej knihe zanikalo,

sa nazýval výmaz (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku

a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B.,

1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.123).

Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto

bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto

všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydrţaní, dedení, draţbe, nadobudnutí

nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný

(viď uvedenú publikáciu, str. 132).

V zmysle Dočasných súdnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku

1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne vychádzalo z pozemkovokniţného nariadenia

z 15. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv. pozemkovokniţný poriadok). V súlade s týmto

nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval princíp legality, podstatou ktorého

bolo, ţe zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa do nej nedostal zápis

odporujúci zákonu. Keďţe ani zásada legality nemohla vţdy a v kaţdom prípade reálne

zabrániť moţnosti vzniku pozemkovokniţných zápisov, ktoré boli od počiatku neplatné,

uplatňoval sa spolu s ňou tieţ princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval

zásadu dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal

do zápisov prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila

pre toho, kto o rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom

nevedel a vedieť nemusel. Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúţila na ochranu

dobromyseľných nadobúdateľov (viď uvedenú publikáciu, str.134).

Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa obyčajového

práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné,

vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie – vykonania vkladu alebo výmazu (správne

vkladu výmazu – viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu

(imponere in tabulas) sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná)

povaha zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu

(stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku práva s jeho verejným publikovaním

v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi pravidlami pre zápis sa zabezpečoval

súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.

Aj za účinnosti uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady,

v ktorých právny stav nezodpovedal zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe

dva záujmy: 1. záujem toho, právo ktorého bolo prevedené neplatným zápisom a 2. záujem

toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou

vzniku takýchto kolízií záujmov a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol

predovšetkým ţiadať o zápis poznámky spornosti (§ 61 pozemkovokniţného poriadku).

Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil s výmazom vloţeného práva,

nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz, obsahovala platný právny

dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia, pokiaľ ten, koho právo bolo

takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto nadobudol v dobrej viere

práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere chránený a zápis, o ktorý

sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod neplatnosti zápisu (viď Právo

občanské, Část zvláštní – Právo knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas

v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach v pozemkovej knihe,

konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu. Ak takto postupujúca

osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe,

zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla od skutočného vlastníka. Ak išlo

o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá osoba moţnosť domáhať

sa nápravy ţalobou o výmaz.

Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť

„ukrátený“ na svojom zaknihovanom (intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti

tohto vkladu a obnovenia predchádzajúceho stavu (viď Právo občanské, Část zvláštní – Právo

knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas v Praze, 1947, str. 54).

„Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy

sa vymaţe (správne: vloţí jeho výmaz), takţe zas predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej

knihe ako vlastník“ (viď Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej

Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II.

prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 133). Takáto

ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe neplatného zápisu nadobudol

právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť a preukázať, ţe zápis je z určitého

dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený pôvodný pozemkovokniţný stav.

Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak neplatne vloţená osoba

medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné (pozn. dovolacieho súdu:

to znamená aj moţné) spor o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám“

(viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,

Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované

vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.133); proti nim ale, ak

nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len do 3 rokov

(porovnaj § 64 pozemkovokniţného poriadku). Táto lehota sa v určitých prípadoch skracovala

na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené uznesenie o zápise vlastníctva inej

osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní oznámiť úradu pozemkových kníh,

ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne do 6 mesiacov začať (viď bliţšie Nástin

súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej

jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr.

Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 135). V preskúmavanej veci preto dovolací súd

dosiaľ nesúhlasil s názorom ţalobcu, ţe ţalobu o výmaz bolo vţdy moţné podať výlučne iba

proti bezprostrednému nadobúdateľovi nehnuteľnosti. Treba tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné

podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez ďalšieho k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe.

Pôvodný zápis sa obnovoval aţ na základe právoplatného rozhodnutia súdu – teda aţ

v prípade úspešnosti účastníka tvrdiaceho v spore o výmaz neplatnosť vkladu (viď tieţ vyššie

„jestli ho ţalobník vyhrá“).

Názor ţalobcu, z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť svojej ţaloby o vydanie

nehnuteľností v zmysle , priznáva jeho pasívnemu správaniu

v období po uzavretí kúpnej zmluvy z roku 1948 (t.j. nevyuţitiu vtedajších prostriedkov

obnovenia zápisu v pozemkovej knihe) také právne účinky, aké by malo v tomto období jeho

aktívne správanie (uplatnenie vtedajších prostriedkov obnovenia zápisu v pozemkovej knihe),

pokiaľ by bolo zavŕšené (aţ) právoplatným rozhodnutím súdu uznávajúcim toto aktívne

správanie ţalobcu za dôvodné. Tento názor nepovaţoval dovolací súd v doterajších konaniach

a rozhodnutiach za správny. Zotrvával preto na svojom názore uvedenom v skoršom rozsudku

z 24. mája 2007 sp. zn. , v zmysle ktorého „nepodanie ţaloby o výmaz

v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť vkladu alebo (ne)platnosť zmluvy.

Nepodaním ţaloby v stanovenej lehote skutočný vlastník stratil moţnosť preukázať v konaní

o takejto ţalobe neplatnosť vkladu“.

Aj s prihliadnutím na uvedené dovolací súd v rozsudku z 29. novembra 2010 sp. zn.

uzavrel vysvetľovanie dôvodov svojho rozhodnutia konštatovaním, ţe ak

ţaloba o výmaz nebola zo strany ţalobcu nikdy podaná, je „so zreteľom na individuálne

okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo“.

II. 4. Pre posúdenie kaţdej právnej veci povaţuje najvyšší súd za samozrejmé

zohľadnenie individuálnych rozmerov prípadu daných tými okolnosťami, ktoré boli zistené

v rámci dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov. Dovolací súd – neopomínajúc

hľadisko všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, a ) – vychádzal pri tom aj zo skutočností, ktoré

za relevantné označil v skoršom náleze aj ústavný súd.

Na základe dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov bolo zistené, ţe

spoločenské, politické a ekonomické turbulencie povojnového obdobia zasiahli tak do ţivota

ţalobcu, ako aj právnych predchodcov ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4; vtedajšie spoločenské

zmeny poznačili ţivotné osudy reprezentantov oboch strán sporu a dopadli na nich (a ich

rodiny) svojimi negatívnymi dôsledkami. Dovolací súd si to v doterajších dovolacích konania

v plnom rozsahu uvedomoval. Do úvahy bral nielen špecifiká aplikácie a interpretácie

reštitučných predpisov, ale aj kontradiktórny charakter občianskeho súdneho konania

o vydanie veci podľa , v ktorom majú účastníci procesne

opačné (protichodné) postavenie a z toho vyplývajúce tieţ rozdielne (protikladné) záujmy

na určitom výsledku konania. Súčasťou a dôsledkom tejto kontradiktórnosti medziiným je, ţe

výklad niektorých právnych noriem v prospech jednej procesnej strany je (môţe byť)

spravidla druhou stranou sporu vnímaný ako výklad v jej neprospech. Prístup súdu, ktorý je

pri interpretácii niektorej právnej normy pre jednu procesnú stranu ústretový, môţe byť

zároveň za neústretový (poškodzujúci) povaţovaný druhou procesnou stranou. Rozhodnutie

spravodlivé z pohľadu jednej z procesných strán sa zväčša (a logicky) ako nespravodlivé javí

z pohľadu druhej procesnej strany (a naopak).

Za špecifickú okolnosť daného prípadu povaţoval dovolací súd predovšetkým takmer

zavŕšenú plnoletosť ţalobcu v čase uzavretia kúpnej zmluvy. V tom čase do jeho plnoletosti

chýbalo len 6 dní. I keď to nič nemení na závere dovolacieho súdu, ţe táto skutočnosť

(neplnoletosť ţalobcu) mala za následok neplatnosť predmetnej zmluvy, predsa len dovolací

súd povaţoval za významný účel, ktorý aj za účinnosti uhorského obyčajového práva

sledovali právne normy upravujúce spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony. Bezpochyby

aj vtedy išlo o to, aby neplnoleté osoby boli chránené pred dôsledkami právnych úkonov,

ktoré nie sú primerané ich úsudkovej schopnosti a mravnej vyspelosti v čase robenia

právneho úkonu. Dovolací súd vychádzal z názoru, ţe rozdiel 6 dní nemohol z materiálneho

hľadiska znamenať podstatnú odlišnosť medzi úsudkovou schopnosťou ţalobcu v čase

urobenia predmetného právneho úkonu a v čase dovŕšenia jeho plnoletosti.

Za ďalšiu osobitnú okolnosť prejednávanej veci povaţoval dovolací súd (ne)konanie

ţalobcu po uskutočnení zápisu do pozemkovej knihy. Ţalobca, ktorý po uplynutí 6 dní

od uzavretia kúpnej zmluvy bol uţ podľa uhorského obyčajového práva plnoletý, nielenţe

nepodal ţalobu o výmaz, ale ničím nevyjadril ani len nesúhlas so zmluvou a zápisom

vlastníctva, ktorý bol vykonaný na jej základe. Dovolací súd pri doterajšom rozhodovaní

zohľadnil zo spisu vyplývajúcu úplnú absenciu akéhokoľvek konania ţalobcu (voči

pozemkovokniţnému súdu a jeho rozhodnutiu o vklade, ako aj voči kupujúcim alebo štátu),

ktoré by naznačovalo čo i len o jeho nestotoţnení sa s vkladom, s kúpnou zmluvou, prípadne

ktoré by spochybňovalo platnosť kúpnej zmluvy, správnosť zápisu v pozemkovej knihe alebo

ktoré by (aspoň) signalizovalo jeho zámer domôcť sa niekedy v budúcnosti späť vlastníctva.

Na takomto (ne)konaní ţalobcu sa nič nezmenilo ani po roku 1956, kedy uţ podľa vyjadrenia

jeho právneho zástupcu ţil vo Viedni (č.l. 39 spisu). Vysvetlenie (ne)konania ţalobcu, ktoré

podal v dovolaní (viď č.l. 769 spisu) a jeho tvrdenie, ţe právni predchodcovia ţalovaných 2/,

3/ a 5/1 aţ 5/4 boli v pozemkovej knihe zapísaní iba relatívne krátku dobu a po nich uţ bolo

zapísané vlastníctvo štátu, takţe podanie ţaloby o výmaz bolo v spoločenských a faktických

reáliách – čo i len teoreticky – nemoţné (viď č.l. 769 spisu), povaţoval dosiaľ dovolací súd

z pohľadu vyššie uvedených skutkových a právnych okolností za účelové a nezodpovedajúce

danému právnemu stavu (viď najmä bod II. 3. tohto uznesenia).

Za špecifické okolnosti, ktoré boli významné z hľadiska prejednávanej veci, povaţoval

dovolací súd – aj so zreteľom na skorší nález ústavného súdu – tieţ podstatu a intenzitu

perzekúcie zo strany totalitného, nedemokratického reţimu a dopady, ktoré boli vyvolané

v rozhodujúcom období v majetkových, rodinných a sociálnych pomeroch ţalobcu (na jednej

strane) a právnych predchodcov ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 (na druhej strane).

Spis nasvedčuje tomu, ţe na ţalobcu ešte pred februárom 1948 (t.j. v čase

pred nástupom totalitného komunistického reţimu) zrejme doľahli dôsledky povojnovej

situácie, pre ktorú bol charakteristický aj zámer konfiškovať pre účely pozemkovej reformy

majetok (o. i.) osôb nemeckej a maďarskej národnosti a osôb, ktoré sa na území Slovenska

podieľali na vojnových zločinoch (viď nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb.

SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa). Ţalobca (osoba maďarskej národnosti) bol

krátkodobo zbavený osobnej slobody (v roku 1947 sa ocitol na 4 týţdne vo väzbe – viď č.l. 97

spisu), jeho majetok bol konfiškovaný, avšak v novembri 1947 došlo k jeho dekonfiškácii

(viď č.l. 37 spisu), ktorá bola v pozemkovej knihe vyznačená dňom 9. februára 1948. Tento

postih ţalobcu mal teda inú príčinu a odlišný základ od postihov, ku ktorým dochádzalo

v tzv. rozhodnom období v zmysle Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca

v rozhodnom období ( ) nemohol bývať v pôvodnom objekte

a presťahoval sa k príbuznej; odhliadnuc od toho (a abstrahujúc od ním tvrdeného

majetkového postihu v dôsledku znárodnenia sporných nehnuteľností) ale z obsahu spisu

nevyplýva, ako (a či vôbec) ho zasiahli negatíva nedemokratického spoločenského

a politického vývoja v období, ktoré je z hľadiska aplikácie určujúce –

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ţalobca sa podľa vlastného vyjadrenia v roku 1956

odsťahoval do Viedne a späť na Slovensko sa vrátil aţ v roku 1991 (viď č.l. 39 spisu).

Na druhej strane (obdobne abstrahujúc od ţalovanými tvrdenej krivdy spôsobenej

samotným znárodnením sporných nehnuteľností) zo spisu celkom jednoznačne vyplýva, ţe

v tzv. rozhodnom období boli tí, ktorí sporné nehnuteľnosti od ţalobcu kúpili, vo výkone

trestu odňatia slobody [J. B. od X. do X. a M. B. od X. do X. (viď č.l. 460 spisu)]. V ich

prípade išlo preukázateľne o politickú perzekúciu, ku ktorej došlo v dôsledku ich príslušnosti

k určitej sociálnej, majetkovej alebo inej skupine alebo vrstve (viď § 2 ods. 2 písm. b/ zákona

č. ); túto okolnosť potvrdzuje aj odškodnenie podľa zákona

o súdnej rehabilitácii, ku ktorému došlo (č.l. 447 spisu). Skutočnosť, ţe išlo o predstaviteľov

„kapitalistickej“ rodiny, sa negatívne dotkla aj ich syna I., ktorému nebolo dané odporučenie

na štúdium (viď č.l. 461 spisu).

I keď to ţalobca v konaní popieral (napr. č.l. 21 a 30 spisu), predsa len výsledky

vykonaného dokazovania preukázali, ţe mu na základe kúpnej zmluvy bola za sporné

nehnuteľnosti vyplatená časť kúpnej ceny, a to vo výške 100 000 Kčs (viď potvrdenie

advokáta JUDr. P. V. na č.l. 237 spisu) a vo výške 800 000 Kčs (viď zápisnicu zo 14. júla

1949 na č.l. 469 spisu). J. B., ktorý bol (na rozdiel od ţalobcu) osobne prítomný pri spísaní

zápisnice zo 14. júla 1949, v prítomnosti zástupcov znárodňujúceho štátu vtedy uviedol, ţe

ţalobca je „skoro celý kúpny obnos dlţný na daniach, dávkach, dedičských poplatkoch

a s celým týmto obnosom disponuje p. dr. V., advokát v B., ktorý je poverený všetky tieto

zaostalosti z kúpnej ceny vyrovnať“. Právnym predchodcom ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4

nebolo za nehnuteľnosti poskytnuté ţiadne plnenie.

II. 5. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade je viazaný (tým) právnym názorom

ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze ( o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). V náleze

sa ale ústavný súd nevyjadril k záverom zaujatým najvyšším súdom vo vzťahu k argumentácii

ţalobcu, ţe k znárodneniu došlo v danej veci ku dňu uvedenému v ,

teda k 1. januáru 1948. V otázke, ku ktorému dňu nastali podľa tohto zákona účinky

znárodnenia, nevyslovil ústavný súd svoj právny názor, ktorým by bol najvyšší súd viazaný

v zmysle o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Dovolací súd zotrváva na uţ skôr zaujatom názore, ţe za deň vzniku majetkovej

krivdy v zmysle treba povaţovať deň prijatia

(t.j. 28. apríl 1948). Tento názor je súladný s názorom Ústavného súdu Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, ktorý vyjadril v náleze z 21. decembra 1992 sp. zn. .

I keď tento zákon, vydaný 28. apríla 1948 za deň znárodnenia označoval 1. január 1948,

vychádzajúc zo všeobecne akceptovaného zákazu pravej retroaktivity právnych predpisov

treba mať za to, ţe k znárodneniu došlo na jeho základe aţ dňom prijatia tohto zákona.

III. Najvyšší súd v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia

(a to vzhľadom na ústavným súdom vytýkanú arbitrárnosť a neodôvodnenosť

predchádzajúceho rozhodnutia) podal základnú charakteristiku tých právnych záverov, ktoré

dosiaľ povaţoval za určujúce nielen pre správne, ale tieţ spravodlivé rozhodnutie v danej

veci, a na ktorých zaloţil svoj (nálezom zrušený) rozsudok z 29. novembra 2010 sp. zn.

. Pokiaľ dovolací súd dosiaľ povaţoval za rozhodujúcu okolnosť to, ţe v čase

znárodneniam bolo v pozemkovej knihe intabulované (ţalobou o výmaz nikdy

nespochybnené) vlastníctvo J. B. a M. B. a v nadväznosti na to vychádzal z názoru, ţe aktom

znárodnenia nehnuteľností nebola majetková krivda v zmysle

spôsobená ţalobcovi, ale menovaným osobám, ústavný súd v náleze z 24. augusta 2011

sp. zn. označil jeho názor „za formalistický a popierajúci účel reštitučného

zákona“, teda za názor nesprávny. Z nálezu vyplýva, ţe uvedený právny názor najvyššieho

súdu nezodpovedá ústavnoprávnemu výkladu podanému v prejednávanej veci ústavným

súdom.

Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom je vzťahom dvoch samostatných, na sebe

nezávislých zloţiek súdnej moci. Tento vzťah nie je zaloţený na princípe podriadenosti

a nadriadenosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náleţite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudrţateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ). Nález konštatuje, ţe závery

vyvodené v danej veci najvyšším súdom sú z hľadiska ústavného neudrţateľné.

Všeobecné súdy, to znamená aj najvyšší súd, sú viazané ústavnoprávnymi závermi

vyjadrenými v konkrétnej veci v náleze ústavného súdu (

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov), vrátane tými, ktorými ústavný súd podal výklad zákonných ustanovení, ktorý

povaţuje za ústavne konformný.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe závery Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré

zaujal v rozsudku zo 17. júna 2009 sp. zn. , a ktoré sú totoţné so závermi

najvyššieho súdu uvedenými v rozsudku z 29. novembra 2010 sp. zn. ,

nemôţu obstáť. So zreteľom na obsah nálezu ústavného súdu z 24. augusta 2011 sp. zn.

treba v konaní o dovolaní ţalobcu proti uvedenému rozsudku odvolacieho

súdu vychádzať z toho, ţe tieto závery odvolacieho súdu spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Najvyšší súd, viazaný právnym názorom vysloveným ústavným súdom, konštatuje, ţe

formalistický a popierajúci účel reštitučného zákona je právny názor odvolacieho súdu, ţe

za oprávnené osoby v zmysle treba povaţovať osoby (ich právnych

nástupcov), ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci

v pozemkovej knihe, z dôvodu, ţe správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz

spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, ţe k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej

zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol niekto iný. Je neprípustné,

aby v otázke ustálenia oprávnenej osoby boli právne názory odvolacieho súdu zaloţené

na bezpráví spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu

v pozemkovej knihe nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho

znárodnenia. Vzhľadom na účel reštitučného zákona nie je namieste, aby posudzovanie

oprávnenej osoby odvolacím súdom bolo prísne formálne viazané na vyuţitie či nevyuţitie

právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období.

Opodstatnená je argumentácia ţalobcu poukazujúca jednak na spoločenské pomery

po znárodnení, jednak na odvolacím súdom nezohľadnenú právnu a faktickú nemoţnosť

domáhať sa nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol

ako vlastník titulom znárodnenia v pozemkovej knihe vedený uţ nie nepravý vlastník, ale štát.

Dovolací súd z týchto dôvodov rozsudok odvolacieho súdu, ktorý v zmysle vyššie

uvedeného spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zrušil v časti, ktorou a/ bol

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať

ţalobcovi nehnuteľnosti zmenený tak, ţe ţaloba sa zamieta, a b/ tieţ v súvisiacej časti, ktorou

bolo vo vzťahu k ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 rozhodnuté o trovách konania. Vec v rozsahu

zrušenia vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 26. januára 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková