Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)4bd/384158.f0853a.pdf
PDF · 282.8 KB
No categories available
3Cdo/219/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 219/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K. H., bývajúceho v B.B.,
zastúpeného JUDr. J. S., advokátom so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ K., s.r.o. so sídlom
vo V., IČO: X., 2/ M. H., bývajúcej v B.B., zastúpenej JUDr. D. V., advokátkou so sídlom
v B., 3/ L. P., bývajúcej v J.S., zastúpenej JUDr. F. V., advokátom so sídlom v B., 4/ Q.,
s.r.o. so sídlom v B., 5/1 K. B., bývajúcej v B.B., 5/2 G. J., bývajúcej vo S., 5/3 M. B.,
bývajúcemu v B.B., 5/4 L. B., bývajúcej v B.B., ţalovaných 5/1 aţ 5/4 zastúpených JUDr. D.
V., advokátkou so sídlom v B., o vydanie nehnuteľností a iné, vedenej na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp. zn. 20 C 80/1992, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, ktorým bol rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdený vo výroku o zamietnutí ţaloby voči ţalovaným 1/ a 4/,
a ktorým bolo vo vzťahu k ţalovaným 1/ a 4/ rozhodnuté o trovách konania.
II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009
z r u š u j e v časti, ktorou
a) bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ
5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom území Banská Bystrica vedené
ako dom súpisné č. X. postavený na parcele č. X. – zastavaná plocha vo výmere
2 2
X. ma pozemok parcelného č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m, zmenený
tak, ţe ţaloba sa zamieta,
b) bolo vo vzťahu k ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 rozhodnuté o trovách konania.
III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou z 18. marca 1992 sa ţalobca podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) domáhal, aby súd zaviazal ţalovaných
uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území B. B, ktoré sú
vedené ako dom súpisné č. X. na parcele č. X. a parcela č. X. – zastavané plochy vo výmere
2
X. m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Na odôvodnenie ţaloby uviedol, ţe sporné
nehnuteľnosti nadobudol v roku 1943 dedením po JUDr. V. H. a ako ich vlastník uzatvoril 2.
februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami ţalovaných 2/ aţ 5/4 kúpnu zmluvu
(ďalej len „kúpna zmluva“). Na jej základe ale nedošlo k prevodu vlastníctva sporných
nehnuteľností, lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol
plnoletý a jeho právny úkon nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena
mu nebola vyplatená, prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu).
Neskoršie znárodnenie sporných nehnuteľností štátom znamenalo majetkovú krivdu
relevantnú podľa zákona č. 87/1991 Zb., ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy
bola spôsobená jemu (jeho vlastníctvo bolo odňaté), teda nie J. B. a M. B.. Štátny podnik P.,
š.p. „v likvidácii“, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. spravoval
znárodnený objekt vo vlastníctve štátu, mal preto v súlade so zákonom vydať sporné
nehnuteľnosti jemu ako oprávnenej osobe. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo
17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v Banskej Bystrici rozhodnutím
zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/1991, vydal M. B. a právnym nástupcom jej nebohého
manţela J. B. (ďalej len „dohoda o vydaní nehnuteľností“), je dohoda o vydaní nehnuteľností
neplatná a ţalovaných zaťaţuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 26. októbra 1992 č.k. 20 C 80/1992-41
ţalobu zamietol, ţalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok
a rozhodol, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Vychádzal z tohto, ţe
ţalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., lebo v čase
znárodnenia sporných nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením z 3. júna 1993 sp. zn. 14 Co 1474/1993 napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa
dostatočne nezistil skutkový stav a medzičasom došlo k zmene v označení ţalovaného 1/
a úmrtiu I. B., pôvodne ţalovaného 5/.
V ďalšom konaní Okresný súd Banská Bystrica pripustil „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej
1/ proti ostatným ţalovaným na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a na uloţenie ich
povinnosti vydať sporné nehnuteľnosti ţalovanej 1/ do 15 dní. Po doplňujúcom dokazovaní
rozsudkom z 18. novembra 1993 č.k. 20 C 80/1992-110 ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol
a ostatným ţalovaným uloţil povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti do 3 dní ţalobcovi.
Zároveň určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná; vzájomnú ţalobu ţalovanej 1/
vo zvyšku zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca nebol v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy plnoletý (k plnoletosti mu chýbalo 6 dní) a jeho právny úkon nebol schválený
predpísaným spôsobom, preto je kúpna zmluva neplatná. Pokiaľ boli sporné nehnuteľnosti
znárodnené podľa zákona č. 115/1948 Zb. o znárodnení ďalších priemyslových a iných
výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom a o úprave niektorých pomerov
znárodnených a národných podnikov tohto odboru (ďalej len „zákon č. 115/1948 Zb.“)
v spojení s výmerom Povereníctva potravinárskeho priemyslu z 15. februára 1951
č. C. (ďalej len „znárodňovací výmer“), majetková krivda postihla ţalobcu ako oprávnenú
osobu v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy
platnými predpismi, bol preto daný právny dôvod na vydanie sporných nehnuteľností
oprávnenej osobe (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb.). Na odvolanie účastníkov
na ţalovanej strane Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn.
14 Co 3617/1994 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa nezistil dostatok skutkových podkladov
pre posúdenie, či predmetné znárodnenie bolo v celom rozsahu vykonané v rozpore s vtedy
platnými právnymi predpismi, a ţe odvolací súd uţ v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
vyslovil právny názor, ţe kúpna zmluva je neplatná.
Rozsudkom z 19. novembra 2002 č.k. 20 C 80/1992-368 Okresný súd Banská Bystrica
uloţil ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti do 30 dní
ţalobcovi. Ţalobu voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností
je neplatná. Zároveň zamietol „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala,
aby ostatní ţalovaní boli zaviazaní súdom vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ
o trovách konania a o vrátení zálohy na znalecký posudok. Vychádzal z tohto, ţe kúpna
zmluva je neplatná, lebo ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril
v tiesni pod tlakom hroziacej perzekúcie. Sporné nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve
ţalobcu a jemu boli znárodnené v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Výrok,
ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe
títo účastníci konania nevykazujú znaky osoby, ktorá má v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.
povinnosť vydať vec. Keďţe majetková krivda nebola spôsobená J. B. a M. B., je dohoda
o vydaní nehnuteľností neplatná. Z toho dôvodu vyhovel „vzájomnej ţalobe“ ţalovanej 1/
v časti, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti tohto právneho úkonu. Výrok, ktorým
zamietol jej „vzájomnú ţalobu“ v časti, ktorou sa domáhala uloţenia povinnosti ostatným
ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti, odôvodnil tým, ţe „vlastníctvo prináleţí
ţalobcovi“.
Na odvolanie ţalobcu, ţalovanej 1/, ako aj ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 zmenil výrok rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 uloţená povinnosť vydať
sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní tak, ţe túto povinnosť uloţil aj ţalovanej 4/. Výrok,
ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu voči ţalovanej 1/, potvrdil, a výrok
prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností,
zmenil tak, ţe „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá „vzájomná ţaloba“ ţalovanej 1/ na uloţenie
povinnosti ostatným ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o náhrade trov
konania. V odôvodnení uviedol, ţe po tom, ako boli nehnuteľnosti uţ vydané postupom podľa
zákona č. 87/1991 Zb., treba ţalobou uplatnený nárok ţalobcu posudzovať podľa § 5 ods. 5
zákona č. 87/1991 Zb. Ţalovaná 1/ nevykazuje znaky osoby, ktorá by mala vydať sporné
nehnuteľnosti podľa tohto ustanovenia, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ
ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Správne tieţ ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zaviazal vydať
sporné nehnuteľnosti ţalobcovi, lebo kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, ţe ţalobca v čase
jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským súdom.
Znárodňovací výmer je zmätočným aktom štátu, ktorý sa prieči zásadám demokratickej
spoločnosti a nespĺňal celý rad náleţitosti určených právnym poriadkom; v konaní nebolo
preukázané, ţe by bol vôbec ţalobcovi doručený. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa, ţe k odňatiu sporných nehnuteľností došlo v rozpore s vtedy platnými
právnymi predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb.), avšak nie z dôvodu, ţe
znárodnený pivovar nedosahoval určenú produkciu a ţe ţalobcovi nebola za znárodnené
nehnuteľnosti poskytnutá náhrada. Prechod majetku ţalobcu na štát bol dôsledkom perzekúcie
a postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, preto jeho nárok na
zmiernenie majetkovej krivdy je daný aj podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Tento zákon
je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, nepripúšťa preskúmanie
platnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti. V konaní neboli zistené ţiadne dôvody neplatnosti
tohto úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto zmenil výrok
prvostupňového rozsudku o určení neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe
„vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Keďţe oprávnenou osobou podľa zákona
č. 87/1991 Zb. bol ţalobca, mali byť sporné nehnuteľnosti vydané jemu. V danom prípade
nebolo potrebné posudzovať nárok ţalobcu na vydanie sporných nehnuteľností podľa § 6
zákona č. 87/1991 Zb., lebo podanou ţalobou uplatnil nárok voči fyzickým osobám, ktorým
uţ boli vydané (§ 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb.). Pretoţe vydané boli aj ţalovanej 4/, zmenil
prvostupňový rozsudok tak, ţe povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti rozšíril aj na ţalovanú
4/, i keď jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná spoločnosť Q., s.r.o.
Odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí „vzájomnej ţaloby“
ţalovanej 1/ na vydanie sporných nehnuteľností ostatnými ţalovanými z dôvodu, ţe ţalovaná
1/ v konaní nepreukázala, ţe je ich vlastníčkou, čo bolo predpokladom jej úspechu v konaní
(§ 126 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 Krajský súd v Banskej
Bystrici opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003 tej istej spisovej značky tak, ţe ho doplnil
o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie. Opravu odôvodnil chybou v písaní
pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia, v dôsledku ktorej nebol tento výrok uvedený
vo výrokovej časti rozsudku, hoci na odvolacom pojednávaný 22. mája 2003 bol vyhlásený.
Na odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, ţe za otázku
zásadného právneho významu povaţoval otázku platnosti právneho úkonu ţalobcu (kúpnej
zmluvy) „vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – uhorského práva, podľa ktorého
sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého
pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho
právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že
32 ročnú lehotu podľa uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je
potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa uhorského práva
možno považovať právny úkon žalobcu za platný“.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003
v spojení s jeho opravnými uzneseniami napadli dovolaniami ţalovaní 1/, 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací rozsudkom
z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006: 1. zamietol dovolanie ţalovanej 1/, 2. zamietol
dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 v časti smerujúcej proti výroku, ktorým rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č. k. 20 C 80/1992-368 v spojení
s uznesením tohto okresného súdu zo 4. novembra 2003 č. k. 20 C 80/1992-457 zmenil tak, ţe
ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 sú povinní vydať sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní;
vo zvyšnej časti dovolanie týchto ţalovaných odmietol. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe po stránke
vecnej správnosti mohol posudzovať len tie výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli
napadnuté procesne prípustným dovolaním. V danej veci sa ţalovaná 1/ ochrany svojich práv
domáhala „vzájomnou ţalobou“ v rozpore s § 97 O.s.p. Po zohľadnení tejto podstatnej
okolnosti najvyšší súd dospel k záveru, ţe jej opravný prostriedok treba zamietnuť (§ 243b
ods. 1 O.s.p.). Vo vzťahu k dovolaniu ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 dovolací súd uviedol, ţe
prípustnosť ich dovolania zaloţil samostatný výrok rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd
osobitne zdôraznil, ţe ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3
O.s.p., je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie iba z dôvodu, ţe spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke,
pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím
súdom podľa § 238 ods. 3 O.s.p. sa uvedené ako principiálny, konštantný a nemenný prístup
dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými senátmi najvyššieho súdu v ich doterajšej
rozhodovacej praxi – viď napríklad rozhodnutia z 25. augusta 2008 sp. zn. 1 Cdo 247/2006,
z 28. októbra 2010 sp. zn. 2 Cdo 195/2010, z 25. novembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 63/2009,
z 30. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 334/2009, z 29. apríla 2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009, ale tiež
z 24. marca 2010 sp. zn. 3 Obdo 31/2009, z 27. mája 2010 sp. zn. 5 Obdo 2/2010). Dovolací
súd v nadväznosti na to konštatoval, ţe so zreteľom na odvolacím súdom stanovené medze
dovolacieho prieskumu nemohol preskúmať správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu
(či napríklad kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých spoločenských, politických alebo
ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu
sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká
bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami
konal ţalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu), ale ani právnych názorov
súdov niţších stupňov o podstate majetkovej krivdy, o prechode nehnuteľností na štát, o tom,
či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol
prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľností došlo spôsobom
uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb., či za odňatie nehnuteľností mala byť vyplatená náhrada,
či znárodňovací výmer mal alebo nemal predpísané náleţitosti a aké boli jeho právne účinky,
či tento výmer (aj so zreteľom na ním vyslovenú neúčinnosť niektorých prevodov majetku
po 1. januári 1948) bol alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám
demokratickej spoločnosti). Rovnako dovolací súd nemohol skúmať, či ţalobca
je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1
aţ 5/4 osobami uvedenými v § 4 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Nemohol sa zaoberať ani
otázkou právnych dôsledkov zapísania vlastníctva sporných nehnuteľností v prospech J. B.
a M. B. do pozemkovej knihy, ani otázkou, či ţalobca (ne)prejavil po tomto zápise
konkludentný súhlas s jeho vykonaním. Po tomto konštatovaní dovolací súd uviedol, ţe
pripustením dovolania bola vytvorená moţnosť preveriť správnosť riešenia (iba) otázky
platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska toho, ţe v čase jej urobenia nezavŕšil vek 21 rokov. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu túto otázku vyriešil odvolací súd správne. So zreteľom na
to, ţe ţalobca v čase uzatvorenia zmluvy nebol plnoletý (a jeho právny úkon nebol schválený
poručenským súdom), nemohla byť kúpna zmluva platná. Dovolací súd preto dovolanie
ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. ako neopodstatnené.
Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcov 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 a spoločnosti Q., s.r.o.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 15. mája 2008 sp. zn.
III. ÚS 303/07 vyslovil, ţe ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bolo porušené
rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006. Ústavný súd uvedený
rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku
najvyššieho súdu vytkol, ţe sa „nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv
na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých
spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola
výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol
jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu.
Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom
období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo nebolo v súlade
s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či
k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb., či za odňatie
mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie, či znárodňovací výmer
mal, alebo nemal predpísané náležitosti a aké boli jeho právne účinky, či tento výmer bol,
alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti, či
žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb., či
štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby nehnuteľností, ktorá mohla viesť
k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola oprávnená a dobromyseľná, aký
dôsledok mal zápis vlastníctva do pozemkovej knihy, či žalobca prejavil pred zápisom
do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom konkludentný súhlas s vykonaním zápisu,
kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť
kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu
žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho,
či žalobca v čase urobenia právneho úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá
plnoletosť žalobcu nielen v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho
podpisu, resp. v čase rozhodnutia, resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis
do pozemkovej knihy, otázkou, či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol
vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu
o výmaz neplatne vloženého vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote
a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho uhorského práva, otázkou, či sa mohol
žalobca domáhať reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991 Zb., ak nebol v čase
znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa
uhorského práva“. Osobitne vo vzťahu k spoločnosti Q., spol. s r.o. ústavný súd uviedol, ţe
jej „bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z 24. júla 2001 uzavretou
so správkyňou konkurznej podstaty, nadobudla podiel na predmetných nehnuteľnostiach
(podiel 5/16), vklad bol povolený 13. augusta 2001 a všeobecné súdy s ňou nekonali ako
s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok je dôležité z ústavného hľadiska na to,
aby sa odstránilo porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Najvyšší súd, viazaný uvedeným právnym názorom ústavného súdu, v odôvodnení
uznesenia z 11. decembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 211/2008 konštatoval, ţe výhrady vyslovené
v náleze vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006
sa rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.
12 Co 45/2003 (v znení opravných uznesení), preto dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe v novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Banskej Bystrici doplnil dokazovanie a rozsudkom zo 17. júna 2009
sp. zn. 15 Co 6/2009 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č.k.
20 C 80/1992-368 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 4. novembra 2003 č.k.
20 C 80/1992-457: 1. vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať
ţalobcovi sporné nehnuteľnosti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, 2. vo výroku, ktorým bola
ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, potvrdil, 3. vo výroku určujúcom neplatnosť
dohody o vydaní nehnuteľností zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, 4. vo výroku zamietajúcom
návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných nehnuteľností potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách
konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe kúpna zmluva je
neplatná, lebo predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, ţe by
jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obdobne nebolo preukázané,
ţe by predávajúci tento úkon dodatočne konvalidoval. „Vkladové povolenie“ tvorilo v danom
prípade súčasť kúpnej zmluvy a keďţe ju uzavrel účastník neplnoletý, bez schopnosti
samostatne konať, je neplatné i toto „vkladové povolenie“. V takom prípade údaje evidované
v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu – ako vlastník bol v nej vedený ten, kto
vlastníkom v skutočnosti nebol; za daného stavu mal skutočný vlastník moţnosť domáhať
sa ţalobou v lehote 32 rokov výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala
plynúť 9. februára 1948 (a v dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom
1. januára 1961), ţalobca ale ţalobu o výmaz vlastníctva nikdy nepodal. Vzhľadom na to
odvolací súd dospel k záveru, ţe za vlastníkov nehnuteľností v čase znárodnenia
(28. apríla 1948) treba povaţovať J. B. a M. B.. Prechodom majetku na štát v rozhodnom
období došlo k ich majetkovej krivde v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Dobu vzniku
krivdy treba vztiahnuť k dátumu prijatia znárodňovacieho predpisu. Skutočnosť, ţe
k znárodneniu došlo v rozpore so znárodňovacím predpisom, zakladá dôvod na vydanie
nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. Aj so zreteľom na obsah
nálezu odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, ţe kúpna zmluva bola
(pre obe zmluvné strany) uzavretá v ťaţivých spoločensko-politických podmienkach.
Výhodnejšia však bola pre predávajúceho, ktorý za sporné nehnuteľnosti získal aspoň
čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však za ne nebola poskytnutá ţiadna odplata a dokonca boli
perzekvovaní, trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok (v ţalobe vyhovujúcom výroku) zmenil tak, ţe
neopodstatnene podanú ţalobu zamietol. V súlade so svojím názorom zároveň potvrdil
zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa proti ţalovaným 1/ a 4/.
Proti rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v predchádzajúcom odseku podal
ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie moţnosti
pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý na odvolacom
pojednávaní 17. júna 2009 rozhodol podľa § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 92 ods. 2 a 3
O.s.p. tesne pred vyhlásením rozsudku, pričom uznesenie vyhovujúce návrhu, aby na miesto
pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., písomne nevyhotovil a nedal poučenie
o moţnosti napadnúť toto uznesenie odvolaním. Keďţe predmetné uznesenie ţalobcovi ani
nedoručil, znemoţnil mu napadnúť ho odvolaním, pričom rozsudok vyhlásil skôr, neţ
ţalobcovi začala plynúť lehota na podanie odvolania proti tomuto uzneseniu. Zmena
účastníka, o ktorej rozhodol odvolací súd, je tieţ v rozpore s § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb.
Podľa jeho názoru mu moţnosť konať pred súdom bola odňatá aj v súvislosti s rozhodovaním
o trovách konania – vyčíslenia trov ţalovaných, i keď súdu doručené v lehote uvedenej
v § 151 ods. 1 druhá veta O.s.p., boli do spisu zaloţené aţ po niekoľkých týţdňoch (t.j. aţ
po rozhodnutí o náhrade trov). Na odôvodnenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho
dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolateľ uviedol, ţe odvolací súd celkom
prehliadol podstatnú skutočnosť, ţe ţalobca v spoločensko-politických pomeroch existujúcich
v čase znárodnenia v roku 1948 a po ňom ani reálne nemohol vyuţiť lehotu 32 rokov
na podanie ţaloby o výmaz vlastníctva. Takáto ţaloba by mala smerovať proti tomu, koho
vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. boli ale v pozemkovej knihe vedení ako
vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, po znárodnení bol uţ ako vlastník zapísaný
štát. Podanie predmetnej ţaloby preto právne i fakticky nebolo moţné. Úvahy odvolacieho
súdu o dôsledkoch nevyuţitia uvedenej lehoty preto popierajú zmysel a účel zákona
č. 87/1991 Zb. Podanie ţaloby o výmaz vlastníctva napokon ani nebolo potrebné. Ţalobca
v súvislosti s tým poukázal na § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811.
Keďţe kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd, nebolo potrebné ju
vyhlasovať za neplatnú. Neplatnosť nastávala ex lege a bol na ňu povinný prihliadnuť aj súd.
Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom spočíva podľa názoru dovolateľa
tieţ v tom, ţe k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v zákone č. 115/1948 Zb., teda
k 1. januáru 1948, kedy bol v pozemkovej knihe ako vlastník vedený on. Sporné
nehnuteľnosti teda neboli znárodnené (a majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.
nebola spôsobená) J. B. a M. B., ale ţalobcovi. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku vyslovil svoje závery o retroaktivite znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, ţe
rozhodujúcim pre posúdenie veci bol 1. január 1948, ku ktorému boli sporné nehnuteľnosti
znárodnené, sa vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul. Z uvedených
dôvodov dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe jeho ţalobe
vyhovie.
Ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ţalobcov odkaz
na Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 je nevhodný, lebo na území Slovenska platilo
v čase uzavretia kúpnej zmluvy a znárodnenia uhorské obyčajové právo. Podľa ich názoru je
pre posúdenie danej veci relevantné to, ţe ţalobca nikdy nepodal ţalobu o výmaz vlastníctva,
nie to, či na podanie takejto ţaloby mal lehotu 32-ročnú alebo kratšiu. Ţalobcov výklad o dni,
ku ktorému došlo k znárodneniu, označili za nesprávny. Ţalobca si neuvedomuje, ţe pokiaľ
by bol skutočne rozhodujúcim deň ním označený (1. január 1948), spadalo by znárodnenie
do času pred rozhodným obdobím (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) určeným v § 1
ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., v dôsledku čoho by vôbec nešlo o majetkovú krivdu, na ktorú
sa vzťahuje tento zákon. Správny je názor, ţe k majetkovej krivde spôsobenej znárodnením
vykonaným v rozpore so zákonom č. 115/1948 Zb. došlo dňom prijatia predmetného zákona,
teda 28. aprílom 1948. V uvedený deň práva vlastníka vykonávali J. B. a M. B., ich
nehnuteľnosti boli znárodnené a im bola znárodnením spôsobená majetková krivda podľa
zákona č. 87/1991 Zb. Ţalobcu preto nebolo moţné povaţovať za oprávnenú osobu podľa
tohto zákona. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda v uvedenom zmysle spočíva na správnom
právnom posúdení veci. K dovolateľom namietanému odňatiu moţnosti konať ţalovaní 2/
a 5/1 aţ 5/4 uviedli, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemôţe zaloţiť
skutočnosť, ţe ţalobca pri nahliadnutí do spisu nemal moţnosť zistiť obsah vyčíslenia trov
procesnej protistrany.
Ţalovaná 3/ podala obsahovo zhodné vyjadrenie ako ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4.
Ţalovaní 1/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd rozsudkom z 29. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 dovolanie
zamietol v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, ktorým tento odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné
nehnuteľnosti, tak, ţe ţalobu zamietol; vo zvyšnej časti dovolanie odmietol ako procesne
neprípustné. Rozhodol tieţ o trovách dovolacieho konania. V odôvodnení dovolací súd
uviedol, ţe k otázke neplatnosti kúpnej zmluvy, zápisu vlastníctva v pozemkovej knihe
v prospech právnych predchodcov ţalovaných, plynutia lehoty umoţňujúcej skutočnému
vlastníkovi domáhať sa výmazu vlastníctva a tieţ existencie individuálnych okolností
brániacich ţalobcovi podať takúto ţalobu sa vyjadril uţ v rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn.
3 Cdo 3/2006 (na ktorý v tomto smere v plnom rozsahu poukázal) a ústavný súd v náleze,
ktorým zrušil predmetný rozsudok najvyššieho súdu, neoznačil tieto právne závery za ústavne
nekonformné. Dovolací súd zopakoval, ţe v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo
na Slovensku uhorské obyčajové právo, podľa ktorého treba aj v súčasnosti posudzovať
otázku platnosti kúpnej zmluvy. Záver odvolacieho súdu, ţe tento právny úkon je neplatný,
označil dovolací súd za správny a pripomenul, ţe rovnaký záver zaujal uţ v konaní sp. zn.
3 Cdo 3/2006. Vykonané dokazovanie potvrdilo, ţe ţaloba o výmaz nebola zo strany ţalobcu
nikdy podaná. Dovolací súd v súvislosti so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho
súdu, ktoré povaţoval za správne, uzavrel, ţe so zreteľom na individuálne okolnosti
prejednávanej veci je irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo.
Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho nehnuteľnosti boli
znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková krivda) povaţoval aj dovolací
súd to, ţe zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval vlastníctvo J. B. a M. B..
Keďţe správnosť tohto zápisu nebola účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho,
ţe štát znárodnil majetok J. B. a M. B. a ţe aktom znárodnenia sporných nehnuteľností bola
menovaným spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Dovolací súd
v ďalšom poznamenal, že po rozhodnutí ústavného súdu boli v odvolacom konaní riešené aj
také otázky, ktoré nemohli byť v konaní sp. zn. 3 Cdo 3/2006 dovolacím súdom posudzované
vzhľadom na obsah dovolacej otázky vymedzenej pri pripustení dovolania (§ 238 ods. 3
O.s.p.). Odvolací súd teda posudzoval aj otázky, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých
spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu
bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie
postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším
právnym poriadkom a vyjadril sa tieţ k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne závery
boli odvolacím súdom prijaté aj vo vzťahu k otázke, či ţalobca je oprávnenou osobou
v zmysle § 3 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 osobami
uvedenými v § 4 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Závery, ku ktorým dospel odvolací súd,
povaţoval za správne aj dovolací súd. K námietke dovolateľa, ţe účinky znárodnenia nastali
dňom stanoveným v zákone č. 115/1948 Zb. – 1. januárom 1948, kedy bol ešte v pozemkovej
knihe vedený ako vlastník, dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky z 21. decembra 1992 sp. zn. I. ÚS 597/92, v ktorom bol
vyslovený právny názor, v zmysle ktorého za deň vzniku majetkovej krivdy treba povaţovať
deň prijatia zákona č. 115/1948 Zb. (t.j. 28. apríl 1948). Dovolací súd poznamenal, ţe k tejto
problematike sa vyjadril aj v rozsudku z 29. júna 2007 sp. zn. 3 Cdo 14/2007, 15/2007,
v ktorom uviedol, ţe predpisy z tzv. druhej etapy znárodnenia (napr. zákony č. 114/1948 Zb.
aţ č. 125/1948 Zb.) vydané 28. apríla 1948 (resp. 5. a 6. mája 1948), označovali síce za deň
znárodnenia 1. január 1948, avšak, vychádzajúc zo všeobecne akceptovaného princípu zákazu
pravej retroaktivity právnych predpisov, treba mať za to, ţe k znárodneniu došlo dňom prijatia
týchto znárodňovacích zákonov. Dovolací súd zo všetkých týchto dôvodov dovolanie ţalobcu
zamietol (§ 243b O.s.p.) v časti napadnutej procesne prípustným dovolaním a vo zvyšnej časti
ho odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.). Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania odôvodnil podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.
Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcu ústavný súd v náleze z 24. augusta 2011 sp. zn.
I. ÚS 244/2011 (ďalej len „nález“) konštatoval, ţe rozsudkom najvyššieho súdu
z 29. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 bolo porušené základné právo ţalobcu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento rozsudok preto zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tieţ o povinnosti najvyššieho súdu
nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia; sťaţnosti vo zvyšnej časti nevyhovel. Poukázal
na to, ţe v doterajšej judikatúre sa uţ priklonil k zásade prednosti ústavne konformného
výkladu (m. m. PL. ÚS 15/98), v súlade s ktorou ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený
ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú (plnohodnotnejšiu) realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických alebo právnických osôb. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci pouţije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna
norma (IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov ako taký jedine zodpovedá
základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).
Ústavný súd zdôraznil materiálne poňatie právneho štátu, v rámci ktorého sa pri interpretácii
a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá
sa o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej
spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných
právnych noriem nemôţe byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen
zmaril účel poţadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane
z dôvodov, ktoré nemoţno v právnom štáte v ţiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,
ktorý sa tejto ochrany domáha. Ústavný súd v náleze poukázal na účel reštitučných zákonov,
ktoré po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali inter alia
navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Ústavný súd za formalistický
a popierajúci účel reštitučného zákona označil právny názor najvyššieho súdu, ţe
za oprávnené osoby v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. treba povaţovať osoby (ich právnych
nástupcov), ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci
v pozemkovej knihe, z dôvodu, ţe správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz
spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, ţe k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej
zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol niekto iný. Výklad
a aplikácia reštitučného zákona musí v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné,
aby v otázke uplatnenia oprávnenej osoby boli zaloţené na bezpráví spočívajúcom
vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu v pozemkovej knihe
nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia.
Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej nápravu
krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú charakteristické porušovaním základných
ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej osoby
v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na vyuţitie či nevyuţitie právnych foriem nápravy
nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období. Ústavný súd sa v súvislosti
s tým stotoţnil s argumentáciou ţalobcu, ktorou poukázal na spoločenské pomery
po znárodnení a právnu a faktickú nemoţnosť sa domáhať nápravy nesprávneho zápisu
v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol ako vlastník titulom znárodnenia
v pozemkovej knihe vedený uţ nie nepravý vlastník, ale štát. Ústavný súd dodal, ţe strohým
konštatovaním, ţe je „so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné,
z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo...“, sa najvyšší súd zbavil povinnosti
riadne sa vysporiadať s týmito námietkami sťaţovateľa. Na tomto základe ústavný súd
konštatoval, ţe rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný
a neudrţateľný. Rozhodol preto, ţe napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo
sťaţovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
sťaţovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uviedol, ţe v nadväznosti na vyslovenie porušenia
základného práva sťaţovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvoril priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal
s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd sťaţnosti sťaţovateľa v tejto
časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych
hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Prihliadol
aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci.
Najvyšší súd, ktorému bola vec opätovne predloţená na rozhodnutie o dovolaní
ţalobcu, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní ţalobcu bolo ústavným
súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej bolo dovolanie ţalobcu odmietnuté
ako procesne neprípustné), v dôsledku čoho je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní
ako o celku.
Najvyšší súd (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania
(§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či je
dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Z právnej úpravy, ktorá je daná
ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.
V prejednávanej veci výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu obsahuje viacero výrokov, a to výrok, ktorým odvolací súd: (1.) napadnutý rozsudok
zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné
nehnuteľnosti tak, ţe ţalobu zamietol, (2.) napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým
bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, (3.) napadnutý rozsudok zmenil vo výroku
určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe ţalobu zamietol, (4.) napadnutý
rozsudok potvrdil vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných
nehnuteľností, (5.) rozhodol o trovách konania. Ţalobca napadol dovolaním iba výroky (1.)
a (2.) a ako súvisiace tieţ výroky, ktorými mu bola uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov
konania. Dovolací súd výroky dovolaním nenapadnuté nebral na zreteľ; prípustnosť dovolania
proti jednotlivým výrokom napadnutým dovolaním posudzoval samostatne.
I. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade je viazaný (tým) právnym názorom
ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).
V náleze ale nebol vyslovený právny názor, ktorým by bol dovolací súd viazaný
pri posudzovaní prípustnosti dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí ţaloby
proti ţalovaným 1/ a 4/. V tejto časti ide o potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.;
obdobne procesná prípustnosť dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu
zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania nevyplýva z ustanovení § 239 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
Prípustnosť týchto častí dovolania by preto prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1
O.s.p. skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa uvedeného
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne
významné samo tvrdenie účastníka, ţe došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, ţe
k namietanej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať
pred súdom sa rozumie závadný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných oprávnení, ktoré mu v občianskom súdnom konaní poskytuje
Ţalobca v časti B/ dovolania namietal, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom tým, ţe na odvolacom pojednávaní 17. júna 2009 bolo rozhodnuté podľa § 211
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. tesne pred vyhlásením rozsudku; uznesenie,
ktorým na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., nebolo ale písomne
vyhotovené, ţalobcovi nebolo doručené a nebol ani poučený o moţnosti podať odvolanie
proti tomuto uzneseniu.
Dovolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na to, ţe ak tento zákon
(t.j. Občiansky súdny poriadok) neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí
konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto
práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto
doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo
na koho prešli (§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania
nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť
na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto,
sa nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
zachované (§ 92 ods. 3 O.s.p.).
Ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umoţňujú zámenu účastníkov konania,
a to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým (ako je to aj v prejednávanej veci),
došlo po začatí súdneho konania. Zámena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní
[pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p. vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je
pouţiteľné ustanovenie § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. (teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)]. Obsah
zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 17. júna 2009 (č.l. 709 spisu) svedčí o tom, ţe
odvolací súd uznesením z toho istého dňa pripustil, aby do konania na miesto ţalovanej 4/
Ing. E. F. vstúpila spoločnosť Q., s.r.o. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu predmetné
uznesenie nebolo potrebné účastníkom konania doručovať, lebo v zmysle § 168 ods. 2 O.s.p.
uznesenie súd doručí účastníkom, (len) ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie
konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.
Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie (§ 201 O.s.p.). Z materiálneho
hľadiska je zrejmé, ţe odvolací súd nepoučením ţalobcu o tom, ţe proti uvedenému
uzneseniu nie je prípustné odvolanie, neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať § 237
písm. f/ O.s.p.
K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať (v súvislosti s rozhodovaním o trovách
konania) nemohlo dôjsť tým, ţe vyčíslenie trov ţalovaných doručené súdu síce v lehote
uvedenej v § 151 ods. 1 druhá veta O.s.p., bolo do spisu fakticky zaloţené aţ po rozhodnutí
o náhrade trov. Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov,
platenia, nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137
aţ § 151a O.s.p. V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje
súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému
sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch
pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku ale nevyplýva, ţe by dochádzalo k odňatiu moţnosti
účastníka pred súdom konať, pokiaľ by vyčíslenie trov predloţené účastníkom na opačnej
procesnej strane, ktorému sa prisudzuje náhrada trov (§ 151 O.s.p.), nebolo v uvedenej lehote
zaloţené v súdnom spise.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe procesnú prípustnosť
dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok
vo výroku zamietajúcom ţalobu proti ţalovaným 1/ a 4/, a tieţ procesnú prípustnosť
dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov
konania, nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Dovolací súd preto dovolanie v týchto častiach
odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
II. 1. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní mohol zaoberať vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len v časti, ktorou bolo toto rozhodnutie napadnuté
procesne prípustnou časťou dovolania ţalobcu. Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku
(1.), ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti
zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, je procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. V ďalšej
časti odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu sa pod dovolaním rozumie len procesne
prípustná časť dovolania ţalobcu a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa rozumie tento jeho
zmeňujúci výrok.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Existencia procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. a v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Ţalobca v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Rozsudok najvyššieho súdu z 29. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 bol nálezom
ústavného súdu označený za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Dovolací súd preto
najskôr (viď body II. 2., II. 3. a II. 4. odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu) podáva
podrobnejší výklad dôvodov, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vyjadrenému v uvedenom
(ústavným súdom zrušenom) rozsudku.
II. 2. Základný účel zákona č. 87/1991 Zb. – zmierniť následky niektorých
majetkových krívd spôsobených nedemokratickým reţimom v tzv. rozhodnom období
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 – treba mať na zreteli vo všetkých prípadoch,
na ktoré sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb.
Ţalobca sa v konaní domáhal ochrany svojich práv postupom podľa § 5 ods. 5 zákona
č. 87/1991 Zb., v zmysle ktorého ak bola vec vydaná, môţu osoby, ktorých nároky uplatnené
v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona neboli uspokojené, tieto nároky
uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto
zákona. Uvedené ustanovenie počíta s moţnosťou kolízie záujmov viacerých fyzických osôb,
tvrdiacich, ţe sú oprávnenými osobami. Kolíziu medzi ústavne zaručenou rovnosťou
a faktom, ţe vec uţ bola povinnou osobou vydaná oprávnenej osobe, rieši tento zákon
zakotvením oprávnenia neuspokojenej fyzickej osoby uplatniť svoj nárok voči uspokojenej
fyzickej osobe na súde v jednoročnej prekluzívnej lehote.
V občianskych súdnych konaniach o vydanie veci v zmysle § 5 ods. 5 zákona
č. 87/1991 Zb. (na rozdiel od prevaţnej väčšiny iných reštitučných sporov) nejde o spor,
v ktorom sa fyzická osoba – obeť totalitného štátu domáha ochrany svojich práv proti tomu,
koho obeťou sa stala a kto drţí jej vec odňatú v rozpore s demokratickými princípmi právneho
štátu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, keď povinná osoba (§ 4 ods. 1
zákona č. 87/1991 Zb.) uţ vec vydala (§ 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.), a to subjektom,
ktoré podľa jej názoru preukázali, ţe sú oprávnenými osobami. V konaniach podľa § 5 ods. 5
zákona č. 87/1991 Zb. ide teda o spor fyzických osôb navzájom, z ktorých kaţdá o sebe tvrdí,
ţe je obeťou nedemokratického reţimu; ţalobca v týchto konaniach tvrdí, ţe on je
oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 87/1991 Zb. a zároveň popiera, ţe by
ţalovaný bol oprávnenou osobou; ţalovaný (naopak) tvrdí, ţe oprávnenou osobou je on, vec
mu bola povinnou osobou vydaná v súlade so zákonom a bráni sa tým, ţe ţalobca nie je
oprávnenou osobou.
Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. nadväzuje na tie ustanovenia
predmetného zákona, ktoré vyjadrujú jeho základný účel. Uvedené ustanovenie vytvára
priestor pre uplatnenie spravodlivosti reštitúcie. Účelom tohto ustanovenia (v kontexte zákona
ako celku) je dosiahnuť to, aby sa následky niektorých majetkových krívd zmiernili iba
(a práve) tomu, komu boli krivdy skutočne spôsobené, na koho dopadli a kto niesol ich
negatívne dôsledky. Tým sa sleduje tieţ zámer zabrániť moţnosti vzniku nových krívd.
Pokiaľ uţ povinná osoba vec v rámci reštitúcie vydala, išlo by dozaista o postup zakladajúci
novú krivdu, pokiaľ vec nevydala tomu, komu ju mala podľa tohto zákona vydať, ale
v rozpore so zákonom tomu, komu ju vydať nemala. Na druhej strane by však bezpochyby
novú krivdu zakladalo, pokiaľ by vec bola povinnou osobou v rámci reštitúcie vydaná tomu
(správnemu) subjektu, komu v súlade so zákonom aj mala byť vydaná, neskôr by ale tomuto
subjektu bola súdom (nesprávne) uloţená povinnosť vydať nehnuteľnosť podľa § 5 ods. 5
zákona č. 87/1991 Zb. niekomu inému, komu podľa tohto zákona v skutočnosti nemala
(nemá) byť vydaná. V súvislosti s tým dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ pri reštitúcii
štátom prevzatého majetku, ktorý má byť vydaný povinnou osobou obeti nedemokratických
zásahov totalitného reţimu v rozhodnom období, je namieste interpretačná veľkorysosť (štátu
a jeho orgánov) ako formálneho nástupcu vinníka, pri posudzovaní opodstatnenosti ţaloby
podanej v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. je na mieste predsa len odlišný prístup.
II. 3. Pre preskúmavanú vec povaţoval dovolací súd (rovnako ako odvolací súd)
za určujúce vyriešenie otázky, komu bola spôsobená majetková ujma relevantná podľa zákona
č. 87/1991 Zb. Jej správne a spravodlivé vyriešenie medzi účastníkmi tohto občianskeho
súdneho konania – na oboch stranách nesúcimi rovnaké ústavne garantované práva – bolo
spojené s posúdením, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich znárodnenia v roku 1948.
Dovolací súd pripomína, ţe do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného
občianskeho zákonníka), teda aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností
zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva
druhy pozemkovokniţných zápisov, a to a/ vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad
do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo
vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej knihe zanikalo,
sa nazýval výmaz (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B.,
1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.123).
Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto
bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto
všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydrţaní, dedení, draţbe, nadobudnutí
nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný
(viď uvedenú publikáciu, str. 132).
V zmysle Dočasných súdnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku
1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne vychádzalo z pozemkovokniţného nariadenia
z 15. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv. pozemkovokniţný poriadok). V súlade s týmto
nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval princíp legality, podstatou ktorého
bolo, ţe zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa do nej nedostal zápis
odporujúci zákonu. Keďţe ani zásada legality nemohla vţdy a v kaţdom prípade reálne
zabrániť moţnosti vzniku pozemkovokniţných zápisov, ktoré boli od počiatku neplatné,
uplatňoval sa spolu s ňou tieţ princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval
zásadu dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal
do zápisov prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila
pre toho, kto o rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom
nevedel a vedieť nemusel. Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúţila na ochranu
dobromyseľných nadobúdateľov (viď uvedenú publikáciu, str.134).
Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa obyčajového
práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné,
vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie – vykonania vkladu alebo výmazu (správne
vkladu výmazu – viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu
(imponere in tabulas) sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná)
povaha zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu
(stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku práva s jeho verejným publikovaním
v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi pravidlami pre zápis sa zabezpečoval
súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.
Aj za účinnosti uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady,
v ktorých právny stav nezodpovedal zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe
dva záujmy: 1. záujem toho, právo ktorého bolo prevedené neplatným zápisom a 2. záujem
toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou
vzniku takýchto kolízií záujmov a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol
predovšetkým ţiadať o zápis poznámky spornosti (§ 61 pozemkovokniţného poriadku).
Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil s výmazom vloţeného práva,
nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz, obsahovala platný právny
dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia, pokiaľ ten, koho právo bolo
takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto nadobudol v dobrej viere
práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere chránený a zápis, o ktorý
sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod neplatnosti zápisu (viď Právo
občanské, Část zvláštní – Právo knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas
v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach v pozemkovej knihe,
konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu. Ak takto postupujúca
osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe,
zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla od skutočného vlastníka. Ak išlo
o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá osoba moţnosť domáhať
sa nápravy ţalobou o výmaz.
Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť
„ukrátený“ na svojom zaknihovanom (intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti
tohto vkladu a obnovenia predchádzajúceho stavu (viď Právo občanské, Část zvláštní – Právo
knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas v Praze, 1947, str. 54).
„Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy
sa vymaţe (správne: vloţí jeho výmaz), takţe zas predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej
knihe ako vlastník“ (viď Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej
Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II.
prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 133). Takáto
ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe neplatného zápisu nadobudol
právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť a preukázať, ţe zápis je z určitého
dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený pôvodný pozemkovokniţný stav.
Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak neplatne vloţená osoba
medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné (pozn. dovolacieho súdu:
to znamená aj moţné) spor o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám“
(viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,
Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované
vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.133); proti nim ale, ak
nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len do 3 rokov
(porovnaj § 64 pozemkovokniţného poriadku). Táto lehota sa v určitých prípadoch skracovala
na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené uznesenie o zápise vlastníctva inej
osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní oznámiť úradu pozemkových kníh,
ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne do 6 mesiacov začať (viď bliţšie Nástin
súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej
jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr.
Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 135). V preskúmavanej veci preto dovolací súd
dosiaľ nesúhlasil s názorom ţalobcu, ţe ţalobu o výmaz bolo vţdy moţné podať výlučne iba
proti bezprostrednému nadobúdateľovi nehnuteľnosti. Treba tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné
podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez ďalšieho k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe.
Pôvodný zápis sa obnovoval aţ na základe právoplatného rozhodnutia súdu – teda aţ
v prípade úspešnosti účastníka tvrdiaceho v spore o výmaz neplatnosť vkladu (viď tieţ vyššie
„jestli ho ţalobník vyhrá“).
Názor ţalobcu, z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť svojej ţaloby o vydanie
nehnuteľností v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., priznáva jeho pasívnemu správaniu
v období po uzavretí kúpnej zmluvy z roku 1948 (t.j. nevyuţitiu vtedajších prostriedkov
obnovenia zápisu v pozemkovej knihe) také právne účinky, aké by malo v tomto období jeho
aktívne správanie (uplatnenie vtedajších prostriedkov obnovenia zápisu v pozemkovej knihe),
pokiaľ by bolo zavŕšené (aţ) právoplatným rozhodnutím súdu uznávajúcim toto aktívne
správanie ţalobcu za dôvodné. Tento názor nepovaţoval dovolací súd v doterajších konaniach
a rozhodnutiach za správny. Zotrvával preto na svojom názore uvedenom v skoršom rozsudku
z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006, v zmysle ktorého „nepodanie ţaloby o výmaz
v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť vkladu alebo (ne)platnosť zmluvy.
Nepodaním ţaloby v stanovenej lehote skutočný vlastník stratil moţnosť preukázať v konaní
o takejto ţalobe neplatnosť vkladu“.
Aj s prihliadnutím na uvedené dovolací súd v rozsudku z 29. novembra 2010 sp. zn.
3 Cdo 328/2009 uzavrel vysvetľovanie dôvodov svojho rozhodnutia konštatovaním, ţe ak
ţaloba o výmaz nebola zo strany ţalobcu nikdy podaná, je „so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo“.
II. 4. Pre posúdenie kaţdej právnej veci povaţuje najvyšší súd za samozrejmé
zohľadnenie individuálnych rozmerov prípadu daných tými okolnosťami, ktoré boli zistené
v rámci dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov. Dovolací súd – neopomínajúc
hľadisko všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07 a I. ÚS 356/08) – vychádzal pri tom aj zo skutočností, ktoré
za relevantné označil v skoršom náleze aj ústavný súd.
Na základe dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov bolo zistené, ţe
spoločenské, politické a ekonomické turbulencie povojnového obdobia zasiahli tak do ţivota
ţalobcu, ako aj právnych predchodcov ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4; vtedajšie spoločenské
zmeny poznačili ţivotné osudy reprezentantov oboch strán sporu a dopadli na nich (a ich
rodiny) svojimi negatívnymi dôsledkami. Dovolací súd si to v doterajších dovolacích konania
v plnom rozsahu uvedomoval. Do úvahy bral nielen špecifiká aplikácie a interpretácie
reštitučných predpisov, ale aj kontradiktórny charakter občianskeho súdneho konania
o vydanie veci podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., v ktorom majú účastníci procesne
opačné (protichodné) postavenie a z toho vyplývajúce tieţ rozdielne (protikladné) záujmy
na určitom výsledku konania. Súčasťou a dôsledkom tejto kontradiktórnosti medziiným je, ţe
výklad niektorých právnych noriem v prospech jednej procesnej strany je (môţe byť)
spravidla druhou stranou sporu vnímaný ako výklad v jej neprospech. Prístup súdu, ktorý je
pri interpretácii niektorej právnej normy pre jednu procesnú stranu ústretový, môţe byť
zároveň za neústretový (poškodzujúci) povaţovaný druhou procesnou stranou. Rozhodnutie
spravodlivé z pohľadu jednej z procesných strán sa zväčša (a logicky) ako nespravodlivé javí
z pohľadu druhej procesnej strany (a naopak).
Za špecifickú okolnosť daného prípadu povaţoval dovolací súd predovšetkým takmer
zavŕšenú plnoletosť ţalobcu v čase uzavretia kúpnej zmluvy. V tom čase do jeho plnoletosti
chýbalo len 6 dní. I keď to nič nemení na závere dovolacieho súdu, ţe táto skutočnosť
(neplnoletosť ţalobcu) mala za následok neplatnosť predmetnej zmluvy, predsa len dovolací
súd povaţoval za významný účel, ktorý aj za účinnosti uhorského obyčajového práva
sledovali právne normy upravujúce spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony. Bezpochyby
aj vtedy išlo o to, aby neplnoleté osoby boli chránené pred dôsledkami právnych úkonov,
ktoré nie sú primerané ich úsudkovej schopnosti a mravnej vyspelosti v čase robenia
právneho úkonu. Dovolací súd vychádzal z názoru, ţe rozdiel 6 dní nemohol z materiálneho
hľadiska znamenať podstatnú odlišnosť medzi úsudkovou schopnosťou ţalobcu v čase
urobenia predmetného právneho úkonu a v čase dovŕšenia jeho plnoletosti.
Za ďalšiu osobitnú okolnosť prejednávanej veci povaţoval dovolací súd (ne)konanie
ţalobcu po uskutočnení zápisu do pozemkovej knihy. Ţalobca, ktorý po uplynutí 6 dní
od uzavretia kúpnej zmluvy bol uţ podľa uhorského obyčajového práva plnoletý, nielenţe
nepodal ţalobu o výmaz, ale ničím nevyjadril ani len nesúhlas so zmluvou a zápisom
vlastníctva, ktorý bol vykonaný na jej základe. Dovolací súd pri doterajšom rozhodovaní
zohľadnil zo spisu vyplývajúcu úplnú absenciu akéhokoľvek konania ţalobcu (voči
pozemkovokniţnému súdu a jeho rozhodnutiu o vklade, ako aj voči kupujúcim alebo štátu),
ktoré by naznačovalo čo i len o jeho nestotoţnení sa s vkladom, s kúpnou zmluvou, prípadne
ktoré by spochybňovalo platnosť kúpnej zmluvy, správnosť zápisu v pozemkovej knihe alebo
ktoré by (aspoň) signalizovalo jeho zámer domôcť sa niekedy v budúcnosti späť vlastníctva.
Na takomto (ne)konaní ţalobcu sa nič nezmenilo ani po roku 1956, kedy uţ podľa vyjadrenia
jeho právneho zástupcu ţil vo Viedni (č.l. 39 spisu). Vysvetlenie (ne)konania ţalobcu, ktoré
podal v dovolaní (viď č.l. 769 spisu) a jeho tvrdenie, ţe právni predchodcovia ţalovaných 2/,
3/ a 5/1 aţ 5/4 boli v pozemkovej knihe zapísaní iba relatívne krátku dobu a po nich uţ bolo
zapísané vlastníctvo štátu, takţe podanie ţaloby o výmaz bolo v spoločenských a faktických
reáliách – čo i len teoreticky – nemoţné (viď č.l. 769 spisu), povaţoval dosiaľ dovolací súd
z pohľadu vyššie uvedených skutkových a právnych okolností za účelové a nezodpovedajúce
danému právnemu stavu (viď najmä bod II. 3. tohto uznesenia).
Za špecifické okolnosti, ktoré boli významné z hľadiska prejednávanej veci, povaţoval
dovolací súd – aj so zreteľom na skorší nález ústavného súdu – tieţ podstatu a intenzitu
perzekúcie zo strany totalitného, nedemokratického reţimu a dopady, ktoré boli vyvolané
v rozhodujúcom období v majetkových, rodinných a sociálnych pomeroch ţalobcu (na jednej
strane) a právnych predchodcov ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 (na druhej strane).
Spis nasvedčuje tomu, ţe na ţalobcu ešte pred februárom 1948 (t.j. v čase
pred nástupom totalitného komunistického reţimu) zrejme doľahli dôsledky povojnovej
situácie, pre ktorú bol charakteristický aj zámer konfiškovať pre účely pozemkovej reformy
majetok (o. i.) osôb nemeckej a maďarskej národnosti a osôb, ktoré sa na území Slovenska
podieľali na vojnových zločinoch (viď nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb.
SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa). Ţalobca (osoba maďarskej národnosti) bol
krátkodobo zbavený osobnej slobody (v roku 1947 sa ocitol na 4 týţdne vo väzbe – viď č.l. 97
spisu), jeho majetok bol konfiškovaný, avšak v novembri 1947 došlo k jeho dekonfiškácii
(viď č.l. 37 spisu), ktorá bola v pozemkovej knihe vyznačená dňom 9. februára 1948. Tento
postih ţalobcu mal teda inú príčinu a odlišný základ od postihov, ku ktorým dochádzalo
v tzv. rozhodnom období v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca
v rozhodnom období (§ 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) nemohol bývať v pôvodnom objekte
a presťahoval sa k príbuznej; odhliadnuc od toho (a abstrahujúc od ním tvrdeného
majetkového postihu v dôsledku znárodnenia sporných nehnuteľností) ale z obsahu spisu
nevyplýva, ako (a či vôbec) ho zasiahli negatíva nedemokratického spoločenského
a politického vývoja v období, ktoré je z hľadiska aplikácie zákona č. 87/1991 Zb. určujúce –
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ţalobca sa podľa vlastného vyjadrenia v roku 1956
odsťahoval do Viedne a späť na Slovensko sa vrátil aţ v roku 1991 (viď č.l. 39 spisu).
Na druhej strane (obdobne abstrahujúc od ţalovanými tvrdenej krivdy spôsobenej
samotným znárodnením sporných nehnuteľností) zo spisu celkom jednoznačne vyplýva, ţe
v tzv. rozhodnom období boli tí, ktorí sporné nehnuteľnosti od ţalobcu kúpili, vo výkone
trestu odňatia slobody [J. B. od X. do X. a M. B. od X. do X. (viď č.l. 460 spisu)]. V ich
prípade išlo preukázateľne o politickú perzekúciu, ku ktorej došlo v dôsledku ich príslušnosti
k určitej sociálnej, majetkovej alebo inej skupine alebo vrstve (viď § 2 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 87/1991 Zb.); túto okolnosť potvrdzuje aj odškodnenie podľa zákona 119/1990 Zb.
o súdnej rehabilitácii, ku ktorému došlo (č.l. 447 spisu). Skutočnosť, ţe išlo o predstaviteľov
„kapitalistickej“ rodiny, sa negatívne dotkla aj ich syna I., ktorému nebolo dané odporučenie
na štúdium (viď č.l. 461 spisu).
I keď to ţalobca v konaní popieral (napr. č.l. 21 a 30 spisu), predsa len výsledky
vykonaného dokazovania preukázali, ţe mu na základe kúpnej zmluvy bola za sporné
nehnuteľnosti vyplatená časť kúpnej ceny, a to vo výške 100 000 Kčs (viď potvrdenie
advokáta JUDr. P. V. na č.l. 237 spisu) a vo výške 800 000 Kčs (viď zápisnicu zo 14. júla
1949 na č.l. 469 spisu). J. B., ktorý bol (na rozdiel od ţalobcu) osobne prítomný pri spísaní
zápisnice zo 14. júla 1949, v prítomnosti zástupcov znárodňujúceho štátu vtedy uviedol, ţe
ţalobca je „skoro celý kúpny obnos dlţný na daniach, dávkach, dedičských poplatkoch
a s celým týmto obnosom disponuje p. dr. V., advokát v B., ktorý je poverený všetky tieto
zaostalosti z kúpnej ceny vyrovnať“. Právnym predchodcom ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4
nebolo za nehnuteľnosti poskytnuté ţiadne plnenie.
II. 5. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade je viazaný (tým) právnym názorom
ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). V náleze
sa ale ústavný súd nevyjadril k záverom zaujatým najvyšším súdom vo vzťahu k argumentácii
ţalobcu, ţe k znárodneniu došlo v danej veci ku dňu uvedenému v zákone č. 115/1948 Zb.,
teda k 1. januáru 1948. V otázke, ku ktorému dňu nastali podľa tohto zákona účinky
znárodnenia, nevyslovil ústavný súd svoj právny názor, ktorým by bol najvyšší súd viazaný
v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.
Dovolací súd zotrváva na uţ skôr zaujatom názore, ţe za deň vzniku majetkovej
krivdy v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. treba povaţovať deň prijatia zákona č. 115/1948 Zb.
(t.j. 28. apríl 1948). Tento názor je súladný s názorom Ústavného súdu Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, ktorý vyjadril v náleze z 21. decembra 1992 sp. zn. I. ÚS 597/92.
I keď tento zákon, vydaný 28. apríla 1948 za deň znárodnenia označoval 1. január 1948,
vychádzajúc zo všeobecne akceptovaného zákazu pravej retroaktivity právnych predpisov
treba mať za to, ţe k znárodneniu došlo na jeho základe aţ dňom prijatia tohto zákona.
III. Najvyšší súd v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia
(a to vzhľadom na ústavným súdom vytýkanú arbitrárnosť a neodôvodnenosť
predchádzajúceho rozhodnutia) podal základnú charakteristiku tých právnych záverov, ktoré
dosiaľ povaţoval za určujúce nielen pre správne, ale tieţ spravodlivé rozhodnutie v danej
veci, a na ktorých zaloţil svoj (nálezom zrušený) rozsudok z 29. novembra 2010 sp. zn.
3 Cdo 328/2009. Pokiaľ dovolací súd dosiaľ povaţoval za rozhodujúcu okolnosť to, ţe v čase
znárodneniam bolo v pozemkovej knihe intabulované (ţalobou o výmaz nikdy
nespochybnené) vlastníctvo J. B. a M. B. a v nadväznosti na to vychádzal z názoru, ţe aktom
znárodnenia nehnuteľností nebola majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.
spôsobená ţalobcovi, ale menovaným osobám, ústavný súd v náleze z 24. augusta 2011
sp. zn. I. ÚS 244/2011 označil jeho názor „za formalistický a popierajúci účel reštitučného
zákona“, teda za názor nesprávny. Z nálezu vyplýva, ţe uvedený právny názor najvyššieho
súdu nezodpovedá ústavnoprávnemu výkladu podanému v prejednávanej veci ústavným
súdom.
Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom je vzťahom dvoch samostatných, na sebe
nezávislých zloţiek súdnej moci. Tento vzťah nie je zaloţený na princípe podriadenosti
a nadriadenosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náleţite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudrţateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 41/2011). Nález konštatuje, ţe závery
vyvodené v danej veci najvyšším súdom sú z hľadiska ústavného neudrţateľné.
Všeobecné súdy, to znamená aj najvyšší súd, sú viazané ústavnoprávnymi závermi
vyjadrenými v konkrétnej veci v náleze ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov), vrátane tými, ktorými ústavný súd podal výklad zákonných ustanovení, ktorý
povaţuje za ústavne konformný.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe závery Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré
zaujal v rozsudku zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, a ktoré sú totoţné so závermi
najvyššieho súdu uvedenými v rozsudku z 29. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009,
nemôţu obstáť. So zreteľom na obsah nálezu ústavného súdu z 24. augusta 2011 sp. zn.
I. ÚS 219/2011 treba v konaní o dovolaní ţalobcu proti uvedenému rozsudku odvolacieho
súdu vychádzať z toho, ţe tieto závery odvolacieho súdu spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd, viazaný právnym názorom vysloveným ústavným súdom, konštatuje, ţe
formalistický a popierajúci účel reštitučného zákona je právny názor odvolacieho súdu, ţe
za oprávnené osoby v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. treba povaţovať osoby (ich právnych
nástupcov), ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci
v pozemkovej knihe, z dôvodu, ţe správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz
spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, ţe k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej
zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol niekto iný. Je neprípustné,
aby v otázke ustálenia oprávnenej osoby boli právne názory odvolacieho súdu zaloţené
na bezpráví spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu
v pozemkovej knihe nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho
znárodnenia. Vzhľadom na účel reštitučného zákona nie je namieste, aby posudzovanie
oprávnenej osoby odvolacím súdom bolo prísne formálne viazané na vyuţitie či nevyuţitie
právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období.
Opodstatnená je argumentácia ţalobcu poukazujúca jednak na spoločenské pomery
po znárodnení, jednak na odvolacím súdom nezohľadnenú právnu a faktickú nemoţnosť
domáhať sa nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol
ako vlastník titulom znárodnenia v pozemkovej knihe vedený uţ nie nepravý vlastník, ale štát.
Dovolací súd z týchto dôvodov rozsudok odvolacieho súdu, ktorý v zmysle vyššie
uvedeného spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zrušil v časti, ktorou a/ bol
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať
ţalobcovi nehnuteľnosti zmenený tak, ţe ţaloba sa zamieta, a b/ tieţ v súvisiacej časti, ktorou
bolo vo vzťahu k ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 rozhodnuté o trovách konania. Vec v rozsahu
zrušenia vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 26. januára 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková