Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 145 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (544)6fc/360748.751545.pdf
PDF · 136.57 KB
No categories available
5Cdo/171/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka
PhD. v právnej veci žalobcov 1/ Ing. S. K., bývajúceho v R., 2/ M. K., bývajúcej v R., oboch
zastúpených JUDr. E. K., advokátkou v R., proti žalovanému M. R., IČO: X., o zaplatenie
2058,16 €, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 2 C 68/2008, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2009, sp. zn.
10 Co 192/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného z a m i e t a .
Žalobcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 2. apríla 2008 č. k. 2 C 68/2008-53 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcom 1/, 2/ z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sumu 62 004,-- Sk a trovy
konania 8 784,-- Sk, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd I. stupňa
konštatoval, že v samostatnom (správnom) konaní bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa
29.3.2005, ktorým uložil žalobcom 1/, 2/ odstrániť stavbu "elektroinštaláciu a prípojku
záhradnej chatky", zrušené ako nezákonné. V dôsledku odstránenia stavby vznikla
navrhovateľom 1/, 2/ škoda podľa prehľadu nákladov odbytového rozpočtu stavebného
objektu v sume 62 004,-- Sk. Žalovaný nárok uplatnený žalobcami 1/, 2/ predbežne, napriek
ich opakovaným výzvam, neprerokoval. Po vykonanom dokazovaní dospel prvostupňový súd
k záveru, že žalobcovia 1/, 2/ splnili všetky podmienky predpokladané zákonom
č. 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku
proti nezákonnému rozhodnutiu sa nevyžaduje, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa.
Tento videl v tom, že žalobcovia 1/, 2/ ako jediní z viacerých záhradkárov si chceli
zlegalizovať nelegálny stav na základe dodatočného stavebného povolenia a ako jediní boli
poškodení nariadením odstránenia stavby. Pritom viacerí vlastníci záhradných chatiek boli
taktiež nelegálne napojení na odber elektrickej energie, ktorý stav týmto žalovaný neskôr
zlegalizoval. Okresný súd preto mal za to, že došlo k diskriminácii žalobcov 1/, 2/. Navyše im
žalovaný neumožnil predlžiť termín odstránenia stavby do doby, než "bude rozhodnuté o
dodatočnom stavebnom konaní". O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. l O.s.p
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 15. januára 2009 sp. zn.
10 Co 192/2008 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým určil zodpovednosť žalovaného
za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v súvislosti s rozhodnutím žalovaného
č.j. X. zo dňa 29.3.2005. Proti tomuto výroku rozsudku pripustil dovolanie. Zároveň zrušil
rozsudok okresného súdu vo výrokoch o určení výšky škody a o náhrade trov I. stupňového
konania a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie.
V zhodne s prvostupňovým súdom považoval za preukázané, že rozhodnutie žalovaného
z 29.3.2005, ktorým bolo žalobcom 1/, 2/ uložené odstrániť stavbu (elektrickú prípojku), bolo
ako nezákonné zrušené v samostatnom správnom konaní. Konštatoval, že uvedená otázka
bola vyriešená právoplatne, z ktorého titulu je aktuálne bezpredmetné a v podstate
i neprípustné (§ 135 ods. 2 O.s.p.) zaoberať sa skúmaním (ne)zákonnosti príslušného
rozhodnutia M. R. V tomto smere považoval aj súvisiaci odvolací argument žalovaného za
neopodstatnený. Dospel k záveru, že žalobcovia 1/, 2/ majú (vo všeobecnosti
z hľadiska splnenia predpokladu existencie nezákonného rozhodnutia) právo na náhradu
škody, ktorá im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím žalovaného zo dňa 29.3.2005,
ktoré rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (§ 5 ods.1 a § 6 ods.1 v spojení
s § 10 ods. 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.). Pre vznik práva na náhradu škody
v konkrétnom prípade považoval následne za dôležité posúdenie splnenia podmienky podania
riadneho opravného prostriedku, resp. zistenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy
nepodanie odvolania nebude prekážkou priznania práva na náhradu škody. V prejednávanom
prípade považoval za nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ riadny opravný prostriedok odvolanie
proti rozhodnutiu žalovaného o uložení im povinnosti odstrániť stavbu nepodali. Poukázal aj
na to, že v predmetnom rozhodnutí boli riadne poučení o možnosti podania odvolania.
Pri posúdení, či sa v prejednávanej veci jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy pre
priznanie nároku poškodenému na náhradu škody sa nevyžaduje splnenie podmienky podania
riadneho opravného prostriedku, sa odvolací súd stotožnil so závermi okresného súdu a k nim
vedúcimi úvahami. Zodpovedá síce skutočnosti, že žalobcovia 1/, 2/ elektrickú prípojku vo
svojej záhradnej chatke vybudovali bez povolenia a išlo o tzv. "čiernu stavbu". Rovnako však
postupovali viacerí (ak nie všetci) záhradkári v danej lokalite - záhradkárska osada J.L. R..
Žalovaný vôbec nespochybnil, že žalobcovia 1/, 2/ boli jedinými
zo záhradkárov, ktorí sa formou žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia stavby
"elektroinštalácia a prípojka záhradnej chatky, J. L. – R." snažili dosiahnuť legalizáciu
dotknutej stavby. Po (priebežnom) prerušení dotknutého stavebného konania žalovaný
rozhodnutím z 29.3.2005 nariadil žalobcom 1/, 2/ odstránenie stavby. Bolo však zároveň
preukázané, potvrdené i samotným žalovaným, že v inom stavebnom konaní bolo viacerým
(ostatným) záhradkárom vydané dodatočné stavebné povolenie, ktorým sa ich (taktiež)
pôvodne nelegálne stavby (prípojky) zlegalizovali. Povinnosťou žalovaného, ako správneho
orgánu, pritom bolo dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch nevznikali
rozdiely (§ 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb.). Hoci z obsahu rozhodnutí
v stavebných konaniach sú zrejmé aj určité nezrovnalosti medzi záhradkármi, osobitne
vo vzťahu k osobám, ktoré realizovali vybudovanie vysokonapäťovej prípojky a stožiarovej
trafostanice, prípadne nízkonapäťových rozvodov, z celkového hľadiska je možné prístup
žalovaného k žalobcom hodnotiť ako diskriminačný (v zmysle bez náležitého dôvodu odlišný
- neprimerane tvrdý), čo v konečnom dôsledku predstavuje okolnosti hodné osobitného
zreteľa, pre existenciu ktorých nie je potrebné trvať na splnení podmienky podania riadneho
opravného prostriedku (odvolania) žalobcami 1/, 2/. Preto odvolací súd potvrdil ako vecne
správne rozhodnutie okresného súdu v posúdení danosti základu nároku, t.j. že žalobcovia
1/,2/ majú proti žalovanému právo na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
v súvislosti s jeho rozhodnutím č.j. - X. z 29.3.2005. Krajský súd poukázal aj na to, že nárok
na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený, pričom zo strany žalovaného nedošlo k
uspokojeniu tohto nároku v rámci predbežného prerokovania, resp.
v rámci pokusu oň zo strany žalobcov 1/, 2/. Zároveň v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil
v tejto časti proti potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Za otázku zásadného právneho
významu považoval výklad druhej vety § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa § 6 ods. 2
vety prvej zákona č. 514/2003 Z.z. totiž právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok. V druhej vete tejto právnej normy je konštatované, že "splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa". Pri aplikácii
citovaného zákonného ustanovenia je možné dospieť k výkladu, ktorý použili súdy
v prejednávanej veci, t.j. že danosť okolností prípadu hodného osobitného zreteľa môže byť
skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci. Nie je však vylúčený ani čiastočne reštriktívny
výklad, podľa ktorého okolnosti hodné osobitného zreteľa sa budú skúmať len vo vzťahu
k dôvodom nepodania riadneho opravného prostriedku poškodenými subjektmi, ktorú úvahu
(prístup) naznačoval vo svojich prednesoch i žalovaný. Odvolací súd považoval za primeraný
a rešpektujúci účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ním uskutočnený výklad, ktorý sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia
riadneho opravného prostriedku poškodeným. Poukázal aj na to, že uvedené vyplýva
z doslovného znenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď z pojmov a slovných spojení,
obsiahnutých v jeho druhej vete, nie je možné vyvodiť bezprostredné prepojenie dôvodov
hodných osobitného zreteľa iba na okolnosti nepodania riadneho opravného prostriedku.
K totožnému záveru je možné dôjsť pri porovnaní posudzovanej úpravy s úpravou konania
o ústavnej sťažnosti (§ 49 až § 58e zákona č. 38/1993 Z.z.), v ktorom konaní je tiež
prípustnosť sťažnosti podmienená vyčerpaním (aj) opravných prostriedkov podľa osobitných
predpisov. V § 53 ods.2 zákona č. 38/1993 Z.z., ktorý upravuje možnosť Ústavného súdu SR
neodmietnuť prijatie sťažnosti aj pri nesplnení podmienky vyčerpania opravných a iných
právnych prostriedkov nápravy, je konštatované "ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa". Citovaný zákonný text je značne odlišný
od formulácií v posudzovanom § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. Z termínu
"túto podmienku" je totiž zrejmé bezprostredné prepojenie dôvodov hodných osobitného
zreteľa na nevyčerpanie prostriedkov nápravy. Posudzovaný text zákona č. 514/2003 Z.z.
takúto formuláciu neobsahuje a pokiaľ by zákonodarca mal úmysel aj v prípade
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci postupovať obdobne, bol by tak učinil
minimálne tak jednoznačne, ako v zákone č. 38/1993 Z.z. S poukazom na rozmanitosť
situácií, ktoré môžu viesť k uplatneniu zodpovednosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
a možnosť reštriktívneho prístupu k výkladu jeho ustanovenia § 6 ods.2 veta druhá, krajský
súd mal za to, že posúdenie uvedenej otázky má zásadný právny význam pre judikačnú prax.
Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného o odňatí mu možnosti konať
pred súdom. Poukázal na to, že v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. je potrebné predvolanie doručiť
tak, aby účastník mal dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred termínom
pojednávania. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že lehota 5 dní nie je
vymedzená ako lehota povinná (obligatórna), v prípade nedodržania ktorej je nutné
pojednávanie odročiť. Z termínu "spravidla najmenej" dostatočne jasne vyplýva, že lehota
môže byť aj kratšia. Podstatné je, aby dotknutý účastník mal dostatok času na prípravu na
pojednávanie. V súdenej veci bol tento všeobecný predpoklad splnený, žalovaný mal už z
predchádzajúcich písomností (rokovaní) dostatočne konkrétnu vedomosť o uplatňovaných
nárokoch žalobcov 1/,2/. Jednalo sa síce o vedomosť mimo bezprostredný rámec súdneho
konania, ale predbežné prerokovanie návrhu, ktorého sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali, je
súčasťou a podmienkou (úspešného) uplatňovania nároku na náhradu škody na súde, a teda
neobstojí argument odvolateľa, že dotknuté výzvy nesúviseli s prebiehajúcim konaním.
Krajský súd však dospel k záveru, že je dôvodné odvolanie čo do priznanej výšky škody
a preto v tejto časti ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania zrušil napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, čo do jeho potvrdzujúceho výroku,
podal s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal
zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na tú skutočnosť, že proti
rozhodnutiu, ktorým sa žalobcom 1/, 2/ naradilo odstránenie stavby, títo nepodali riadny
opravný prostriedok, hoci boli o tejto možnosti v jeho písomnom vyhotovení poučení. Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nárok na náhradu
škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím podľa § 6 ods. 2 zákona možno uplatniť
za predpokladu splnenia troch základných podmienok: protiprávnosť rozhodnutia,
právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov. Zodpovednosť
žalovaného by bola daná iba v prípade, ak by žalobcovia 1/, 2/ (poškodení) využili všetky
riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Pri aplikácii zákonného ustanovenia
§ 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. treba vychádzať z úmyslu zákonodarcu, ktorý jednoznačne
za prvoradé a hlavné požaduje využitie riadneho opravného prostriedku ako základného
procesného inštitútu na dosiahnutie nápravy. Podľa možného logického výkladu prvej vety
uvedeného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona a jeho dôvodovej správy splnenie podania riadneho
opravného prostriedku sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa iba vtedy, ak
sa preukáže mimoriadne závažný stav alebo situácia, ktorá znemožnila podať oprávnenej
osobe riadny opravný prostriedok. Priznanie práva na náhradu škody, ak ide o prípad hodný
osobitného zreteľa, bez splnenia konkrétnej zákonnej podmienky podania riadneho
opravného prostriedku, by malo mať v aplikačnej praxi len výnimočné a núdzové uplatnenie,
a to len v prípadoch, keď konkrétny oprávnený (poškodený) subjekt preukáže právne
opodstatnené dôvody, pre ktoré nemohol podať riadny opravný prostriedok. Inak by sa míňal
úmysel zákonodarcu zdôrazniť význam a účel inštitútu riadneho opravného prostriedku a bol
by ľahko zneužiteľný. Dovolateľ poukázal aj na to, že žalobcovia 1/, 2/ nemali žiadnu právnu
a ani osobnú prekážku, ktorá by im bránila podať riadny opravný prostriedok proti
uvedenému rozhodnutiu žalovaného. Nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu o tzv.
diskriminácii žalobcov 1/, 2/, keď tento hodnotil situáciu len na základe popisu vzťahov a ich
subjektívneho vnímania žalobcami 1/, 2/, bez zisťovania právnych súvislostí alebo odlišností
iných prípadov ako aj bez preukázania tohto tvrdenia. Žalobcovia 1/, 2/ nedali svoj súhlas
k spoločnému postupu ostatných dvadsať sedem záhradkárov (vlastníkov chatiek), nemali
súhlas od vlastníkov rozvodov, bez vyporiadania právneho stavu k pozemku protiprávne bez
stavebného povolenia a príslušných dokladov svojvoľne vykonali stavbu elektrickej prípojky
a až po viac ako pol roku dňa 24.6.2004 oznámili túto skutočnosť žalovanému a požiadali
o dodatočné stavebné povolenie. Bol toho názoru, že jeho postup ako správneho orgánu
v stavebnom konaní nebol v rozpore s § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb.
Žalobcovia 1/, 2/ považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a preto
navrhli dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Poukázali na to, že ich absolútna
diskriminácia voči ostatným účastníkom stavebného konania ako aj podanie protestu
prokurátora, napriek tomu, že nepodali riadny opravný prostriedok, je potrebné hodnotiť ako
prípad hodný osobitného zreteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej nie je dôvodné.
V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, že
jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania
v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného
významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto
prípade, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm.a/ a b/
O.s.p., môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým
v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla
k prípustnosti dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré
spadajú do rámca pripusteného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Keďže dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému
bola prípustnosť dovolania založená výrokom odvolacieho súdu, len z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok len
z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.
Odvolací súd pripustil vo výroku svojho rozsudku dovolanie z dôvodu, že za otázku
zásadného právneho významu považoval výklad druhej vety § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Pri aplikácii uvedeného zákonného
ustanovenia dospel odvolací súd k záveru, že danosť okolností prípadu hodného osobitného
zreteľa má byť skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci, ktorý výklad považoval
za primeraný a rešpektujúci účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, keď sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia riadneho
opravného prostriedku poškodeným.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie
a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Z ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
(antidiskriminačný zákon) vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, rodu alebo iného postavenia.
Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré
mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou (§ 2 ods. 2 antidiskriminačného
zákona).
Podľa § 2a ods. 2 uvedeného zákona priama diskriminácia je konanie alebo
opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,
zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Z ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov
právo podľa odseku 1 (t.j. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím)
možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že Ústava Slovenskej republiky
predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných
noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah
upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba
interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi
príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto sa ustanovenia ústavy vysvetľujú a uplatňujú
vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97,
PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).
Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti
sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté
v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté
v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych
predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky
orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom
a účelom dotknutých ústavných noriem.
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je
na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I.ÚS27/04,I.ÚS74/05).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa
čl. 152 ods. 4 ústavy)v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej
činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl.
46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 24/00).
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa
súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS
54/97).
Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko
závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany
súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných
predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné
obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje
v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich
postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich
povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom
konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí
v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,
ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že podľa
čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné
právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy,
ktoré možno považovať za rešpektované, ak súd postupoval v súlade s ustanoveniami zákona
o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Inými slovami, právo na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy)
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že ako súd
prvého stupňa, tak aj odvolací súd venovali otázke posúdenia právnej úpravy výkladu druhej
vety § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov náležitú pozornosť
a dospeli k správnemu právnemu posúdenie veci spočívajúcemu v tom, že v danej veci išlo
o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom sa zo strany žalobcov 1/, 2/ nevyžadovalo
splnenie podmienky spočívajúcej v podaní riadneho opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu podľa osobitných predpisov. S ich závermi sa dovolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako
nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo
zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef
Prusák: „Teória práva“, vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296)
Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale
limitovaný ústavou. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie
jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej
právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce
viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd
pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa
súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy,
predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad,
ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup
všeobecného súdu však musí byť podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá
nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej
normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem
tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah
než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom.
Aj podľa záveru dovolacieho súdu pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia
bolo potrebné dospieť k výkladu, ktorý použili súdy v prejednávanej veci, t.j. že danosť
okolností prípadu hodného osobitného zreteľa musí byť skúmaná v širšom kontexte
posudzovanej veci. Je nepochybné, že veta druhá § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom
a účinnom znení umožňuje výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných
prostriedkov podľa osobitných predpisov. Zákonodarca tým chcel umožniť v prípadoch
hodných osobitného zreteľa umožniť uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (pri splnení ostatných zákonných predpokladov) aj takým poškodeným,
ktorí podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu
nesplnili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za primeraný a rešpektujúci účel zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, odvolacím súdom
uskutočnený výklad, ktorý sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia riadneho
opravného prostriedku poškodeným, ale vec posudzoval v širších súvislostiach. Potrebné je
uviesť aj to, že zákonodarca v ustanovení vety druhej § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti
podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch
hodných osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom : „prípady hodné osobitného
zreteľa“ ponechal v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti však možno
ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo
spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho
podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná
hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti
a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie
o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)
Medzi skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal je potrebné
zaradiť aj diskriminačné správanie sa orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, voči
účastníkovi pri ktorom sa s touto osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,
zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Potrebné je poukázať aj na to, že námietky dovolateľa týkajúce sa skutkového stavu veci,
ktorými popiera diskriminačné správanie sa voči žalobcom 1/, 2/ sú skutkového charakteru,
nepodliehajú preto dovolaciemu prieskumu a navyše presahujú rámec odvolacím súdom
pripustenej dovolacej otázky.
Potrebné je poukázať aj na to, že jednou zo základných zásad správneho konania je
zásada zákonnosti. Povinnosťou príslušných orgánov je teda dodržiavať všeobecne záväzné
právne predpisy, a to ako hmotno-právne tak aj procesno-právne, ktoré boli uverejnené
v Zbierke zákonov. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu
podľa čl. 1 ústavy nezodpovedá taký stav, ktorý by tomuto orgánu umožňoval konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona, ako aj iným ako zákonom
ustanoveným postupom.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom v pripustenej dovolacej otázke nebolo dôvodné
a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené
v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1
O.s.p. zamietol. Ostatnými ako právnymi, tak aj skutkovými námietkami uvedenými
žalovaným v dovolaní sa dovolací súd nemohol zaoberať a v tomto smere rozsudok
odvolacieho súdu preskúmavať, keďže rozsah preskúmavania mal vymedzený odvolacím
súdom pripusteným dovolaním v konkrétnej právnej otázke.
V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý v ňom úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že trovy právneho zastúpenia nevyčíslili (§ 151 ods. 2 O.s.p.) a iné trovy zo spisu
v dovolacom konaní nevyplývajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská