Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/171/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka

PhD. v právnej veci žalobcov 1/ Ing. S. K., bývajúceho v R., 2/ M. K., bývajúcej v R., oboch

zastúpených JUDr. E. K., advokátkou v R., proti žalovanému M. R., IČO: X., o zaplatenie

2058,16 €, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2009, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalobcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 2. apríla 2008 č. k. -53 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcom 1/, 2/ z titulu náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sumu 62 004,-- Sk a trovy

konania 8 784,-- Sk, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd I. stupňa

konštatoval, že v samostatnom (správnom) konaní bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa

29.3.2005, ktorým uložil žalobcom 1/, 2/ odstrániť stavbu "elektroinštaláciu a prípojku

záhradnej chatky", zrušené ako nezákonné. V dôsledku odstránenia stavby vznikla

navrhovateľom 1/, 2/ škoda podľa prehľadu nákladov odbytového rozpočtu stavebného

objektu v sume 62 004,-- Sk. Žalovaný nárok uplatnený žalobcami 1/, 2/ predbežne, napriek

ich opakovaným výzvam, neprerokoval. Po vykonanom dokazovaní dospel prvostupňový súd

k záveru, že žalobcovia 1/, 2/ splnili všetky podmienky predpokladané zákonom

č. Zdôraznil, že splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku

proti nezákonnému rozhodnutiu sa nevyžaduje, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa.

Tento videl v tom, že žalobcovia 1/, 2/ ako jediní z viacerých záhradkárov si chceli

zlegalizovať nelegálny stav na základe dodatočného stavebného povolenia a ako jediní boli

poškodení nariadením odstránenia stavby. Pritom viacerí vlastníci záhradných chatiek boli

taktiež nelegálne napojení na odber elektrickej energie, ktorý stav týmto žalovaný neskôr

zlegalizoval. Okresný súd preto mal za to, že došlo k diskriminácii žalobcov 1/, 2/. Navyše im

žalovaný neumožnil predlžiť termín odstránenia stavby do doby, než "bude rozhodnuté o

dodatočnom stavebnom konaní". O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. l O.s.p

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 15. januára 2009 sp. zn.

potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým určil zodpovednosť žalovaného

za škodu v zmysle v súvislosti s rozhodnutím žalovaného

č.j. X. zo dňa 29.3.2005. Proti tomuto výroku rozsudku pripustil dovolanie. Zároveň zrušil

rozsudok okresného súdu vo výrokoch o určení výšky škody a o náhrade trov I. stupňového

konania a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie.

V zhodne s prvostupňovým súdom považoval za preukázané, že rozhodnutie žalovaného

z 29.3.2005, ktorým bolo žalobcom 1/, 2/ uložené odstrániť stavbu (elektrickú prípojku), bolo

ako nezákonné zrušené v samostatnom správnom konaní. Konštatoval, že uvedená otázka

bola vyriešená právoplatne, z ktorého titulu je aktuálne bezpredmetné a v podstate

i neprípustné ( ) zaoberať sa skúmaním (ne)zákonnosti príslušného

rozhodnutia M. R. V tomto smere považoval aj súvisiaci odvolací argument žalovaného za

neopodstatnený. Dospel k záveru, že žalobcovia 1/, 2/ majú (vo všeobecnosti

z hľadiska splnenia predpokladu existencie nezákonného rozhodnutia) právo na náhradu

škody, ktorá im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím žalovaného zo dňa 29.3.2005,

ktoré rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (§ 5 ods.1 a § 6 ods.1 v spojení

s ). Pre vznik práva na náhradu škody

v konkrétnom prípade považoval následne za dôležité posúdenie splnenia podmienky podania

riadneho opravného prostriedku, resp. zistenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy

nepodanie odvolania nebude prekážkou priznania práva na náhradu škody. V prejednávanom

prípade považoval za nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ riadny opravný prostriedok odvolanie

proti rozhodnutiu žalovaného o uložení im povinnosti odstrániť stavbu nepodali. Poukázal aj

na to, že v predmetnom rozhodnutí boli riadne poučení o možnosti podania odvolania.

Pri posúdení, či sa v prejednávanej veci jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy pre

priznanie nároku poškodenému na náhradu škody sa nevyžaduje splnenie podmienky podania

riadneho opravného prostriedku, sa odvolací súd stotožnil so závermi okresného súdu a k nim

vedúcimi úvahami. Zodpovedá síce skutočnosti, že žalobcovia 1/, 2/ elektrickú prípojku vo

svojej záhradnej chatke vybudovali bez povolenia a išlo o tzv. "čiernu stavbu". Rovnako však

postupovali viacerí (ak nie všetci) záhradkári v danej lokalite - záhradkárska osada J.L. R..

Žalovaný vôbec nespochybnil, že žalobcovia 1/, 2/ boli jedinými

zo záhradkárov, ktorí sa formou žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia stavby

"elektroinštalácia a prípojka záhradnej chatky, J. L. – R." snažili dosiahnuť legalizáciu

dotknutej stavby. Po (priebežnom) prerušení dotknutého stavebného konania žalovaný

rozhodnutím z 29.3.2005 nariadil žalobcom 1/, 2/ odstránenie stavby. Bolo však zároveň

preukázané, potvrdené i samotným žalovaným, že v inom stavebnom konaní bolo viacerým

(ostatným) záhradkárom vydané dodatočné stavebné povolenie, ktorým sa ich (taktiež)

pôvodne nelegálne stavby (prípojky) zlegalizovali. Povinnosťou žalovaného, ako správneho

orgánu, pritom bolo dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch nevznikali

rozdiely ( ). Hoci z obsahu rozhodnutí

v stavebných konaniach sú zrejmé aj určité nezrovnalosti medzi záhradkármi, osobitne

vo vzťahu k osobám, ktoré realizovali vybudovanie vysokonapäťovej prípojky a stožiarovej

trafostanice, prípadne nízkonapäťových rozvodov, z celkového hľadiska je možné prístup

žalovaného k žalobcom hodnotiť ako diskriminačný (v zmysle bez náležitého dôvodu odlišný

- neprimerane tvrdý), čo v konečnom dôsledku predstavuje okolnosti hodné osobitného

zreteľa, pre existenciu ktorých nie je potrebné trvať na splnení podmienky podania riadneho

opravného prostriedku (odvolania) žalobcami 1/, 2/. Preto odvolací súd potvrdil ako vecne

správne rozhodnutie okresného súdu v posúdení danosti základu nároku, t.j. že žalobcovia

1/,2/ majú proti žalovanému právo na náhradu škody v zmysle

v súvislosti s jeho rozhodnutím č.j. - X. z 29.3.2005. Krajský súd poukázal aj na to, že nárok

na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený, pričom zo strany žalovaného nedošlo k

uspokojeniu tohto nároku v rámci predbežného prerokovania, resp.

v rámci pokusu oň zo strany žalobcov 1/, 2/. Zároveň v zmysle pripustil

v tejto časti proti potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Za otázku zásadného právneho

významu považoval výklad druhej vety Podľa

vety prvej totiž právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu

riadny opravný prostriedok. V druhej vete tejto právnej normy je konštatované, že "splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa". Pri aplikácii

citovaného zákonného ustanovenia je možné dospieť k výkladu, ktorý použili súdy

v prejednávanej veci, t.j. že danosť okolností prípadu hodného osobitného zreteľa môže byť

skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci. Nie je však vylúčený ani čiastočne reštriktívny

výklad, podľa ktorého okolnosti hodné osobitného zreteľa sa budú skúmať len vo vzťahu

k dôvodom nepodania riadneho opravného prostriedku poškodenými subjektmi, ktorú úvahu

(prístup) naznačoval vo svojich prednesoch i žalovaný. Odvolací súd považoval za primeraný

a rešpektujúci účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ním uskutočnený výklad, ktorý sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia

riadneho opravného prostriedku poškodeným. Poukázal aj na to, že uvedené vyplýva

z doslovného znenia , keď z pojmov a slovných spojení,

obsiahnutých v jeho druhej vete, nie je možné vyvodiť bezprostredné prepojenie dôvodov

hodných osobitného zreteľa iba na okolnosti nepodania riadneho opravného prostriedku.

K totožnému záveru je možné dôjsť pri porovnaní posudzovanej úpravy s úpravou konania

o ústavnej sťažnosti ( až ), v ktorom konaní je tiež

prípustnosť sťažnosti podmienená vyčerpaním (aj) opravných prostriedkov podľa osobitných

predpisov. V , ktorý upravuje možnosť Ústavného súdu SR

neodmietnuť prijatie sťažnosti aj pri nesplnení podmienky vyčerpania opravných a iných

právnych prostriedkov nápravy, je konštatované "ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa". Citovaný zákonný text je značne odlišný

od formulácií v posudzovanom veta druhá Z termínu

"túto podmienku" je totiž zrejmé bezprostredné prepojenie dôvodov hodných osobitného

zreteľa na nevyčerpanie prostriedkov nápravy. Posudzovaný text

takúto formuláciu neobsahuje a pokiaľ by zákonodarca mal úmysel aj v prípade

zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci postupovať obdobne, bol by tak učinil

minimálne tak jednoznačne, ako v S poukazom na rozmanitosť

situácií, ktoré môžu viesť k uplatneniu zodpovednosti v zmysle

a možnosť reštriktívneho prístupu k výkladu jeho ustanovenia § 6 ods.2 veta druhá, krajský

súd mal za to, že posúdenie uvedenej otázky má zásadný právny význam pre judikačnú prax.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného o odňatí mu možnosti konať

pred súdom. Poukázal na to, že v zmysle je potrebné predvolanie doručiť

tak, aby účastník mal dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred termínom

pojednávania. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že lehota 5 dní nie je

vymedzená ako lehota povinná (obligatórna), v prípade nedodržania ktorej je nutné

pojednávanie odročiť. Z termínu "spravidla najmenej" dostatočne jasne vyplýva, že lehota

môže byť aj kratšia. Podstatné je, aby dotknutý účastník mal dostatok času na prípravu na

pojednávanie. V súdenej veci bol tento všeobecný predpoklad splnený, žalovaný mal už z

predchádzajúcich písomností (rokovaní) dostatočne konkrétnu vedomosť o uplatňovaných

nárokoch žalobcov 1/,2/. Jednalo sa síce o vedomosť mimo bezprostredný rámec súdneho

konania, ale predbežné prerokovanie návrhu, ktorého sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali, je

súčasťou a podmienkou (úspešného) uplatňovania nároku na náhradu škody na súde, a teda

neobstojí argument odvolateľa, že dotknuté výzvy nesúviseli s prebiehajúcim konaním.

Krajský súd však dospel k záveru, že je dôvodné odvolanie čo do priznanej výšky škody

a preto v tejto časti ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania zrušil napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, čo do jeho potvrdzujúceho výroku,

podal s poukazom na ustanovenie dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal

zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na tú skutočnosť, že proti

rozhodnutiu, ktorým sa žalobcom 1/, 2/ naradilo odstránenie stavby, títo nepodali riadny

opravný prostriedok, hoci boli o tejto možnosti v jeho písomnom vyhotovení poučení. Podľa

dôvodovej správy k v znení neskorších predpisov nárok na náhradu

škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím podľa § 6 ods. 2 zákona možno uplatniť

za predpokladu splnenia troch základných podmienok: protiprávnosť rozhodnutia,

právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov. Zodpovednosť

žalovaného by bola daná iba v prípade, ak by žalobcovia 1/, 2/ (poškodení) využili všetky

riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Pri aplikácii zákonného ustanovenia

treba vychádzať z úmyslu zákonodarcu, ktorý jednoznačne

za prvoradé a hlavné požaduje využitie riadneho opravného prostriedku ako základného

procesného inštitútu na dosiahnutie nápravy. Podľa možného logického výkladu prvej vety

uvedeného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona a jeho dôvodovej správy splnenie podania riadneho

opravného prostriedku sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa iba vtedy, ak

sa preukáže mimoriadne závažný stav alebo situácia, ktorá znemožnila podať oprávnenej

osobe riadny opravný prostriedok. Priznanie práva na náhradu škody, ak ide o prípad hodný

osobitného zreteľa, bez splnenia konkrétnej zákonnej podmienky podania riadneho

opravného prostriedku, by malo mať v aplikačnej praxi len výnimočné a núdzové uplatnenie,

a to len v prípadoch, keď konkrétny oprávnený (poškodený) subjekt preukáže právne

opodstatnené dôvody, pre ktoré nemohol podať riadny opravný prostriedok. Inak by sa míňal

úmysel zákonodarcu zdôrazniť význam a účel inštitútu riadneho opravného prostriedku a bol

by ľahko zneužiteľný. Dovolateľ poukázal aj na to, že žalobcovia 1/, 2/ nemali žiadnu právnu

a ani osobnú prekážku, ktorá by im bránila podať riadny opravný prostriedok proti

uvedenému rozhodnutiu žalovaného. Nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu o tzv.

diskriminácii žalobcov 1/, 2/, keď tento hodnotil situáciu len na základe popisu vzťahov a ich

subjektívneho vnímania žalobcami 1/, 2/, bez zisťovania právnych súvislostí alebo odlišností

iných prípadov ako aj bez preukázania tohto tvrdenia. Žalobcovia 1/, 2/ nedali svoj súhlas

k spoločnému postupu ostatných dvadsať sedem záhradkárov (vlastníkov chatiek), nemali

súhlas od vlastníkov rozvodov, bez vyporiadania právneho stavu k pozemku protiprávne bez

stavebného povolenia a príslušných dokladov svojvoľne vykonali stavbu elektrickej prípojky

a až po viac ako pol roku dňa 24.6.2004 oznámili túto skutočnosť žalovanému a požiadali

o dodatočné stavebné povolenie. Bol toho názoru, že jeho postup ako správneho orgánu

v stavebnom konaní nebol v rozpore s

Žalobcovia 1/, 2/ považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a preto

navrhli dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Poukázali na to, že ich absolútna

diskriminácia voči ostatným účastníkom stavebného konania ako aj podanie protestu

prokurátora, napriek tomu, že nepodali riadny opravný prostriedok, je potrebné hodnotiť ako

prípad hodný osobitného zreteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie

žalovanej nie je dôvodné.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, že

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania

v zmysle vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného

významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto

prípade, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm.a/ a b/

, môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým

v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla

k prípustnosti dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré

spadajú do rámca pripusteného dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Keďže dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému

bola prípustnosť dovolania založená výrokom odvolacieho súdu, len z dôvodu uvedeného

v ustanovení , preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok len

z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Odvolací súd pripustil vo výroku svojho rozsudku dovolanie z dôvodu, že za otázku

zásadného právneho významu považoval výklad druhej vety § 6 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov. Pri aplikácii uvedeného zákonného

ustanovenia dospel odvolací súd k záveru, že danosť okolností prípadu hodného osobitného

zreteľa má byť skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci, ktorý výklad považoval

za primeraný a rešpektujúci účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, keď sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia riadneho

opravného prostriedku poškodeným.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie

a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo

porušené ( ).

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Z ustanovenia v znení neskorších predpisov

(antidiskriminačný zákon) vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,

príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej

orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného

zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, rodu alebo iného postavenia.

Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré

mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou (§ 2 ods. 2 antidiskriminačného

zákona).

Podľa § 2a ods. 2 uvedeného zákona priama diskriminácia je konanie alebo

opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,

zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Z ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov

právo podľa odseku 1 (t.j. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím)

možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný

prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide

o prípady hodné osobitného zreteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že

predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných

noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah

upravuje jedinou normou (). Každé ustanovenie treba

interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi

príčinná súvislosť (), a preto sa ustanovenia vysvetľujú a uplatňujú

vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (, ,

, , , , m. m. atď.).

Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti

sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté

v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté

v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych

predpisov explicitne vyjadrenej v vyplýva aj požiadavka, aby všetky

orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom

a účelom dotknutých ústavných noriem.

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa

)v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej

činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl.

46 (obdobne napr. ).

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom rade

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa

súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (, I. ÚS

54/97).

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich

postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí

v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že podľa

domáhať sa práv uvedených v sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné

právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci zaručené v ,

ktoré možno považovať za rešpektované, ak súd postupoval v súlade s ustanoveniami zákona

o zodpovednosti za škodu (napr. ).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na náhradu škody vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Inými slovami, právo na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle nie je absolútne, ale

v záujme zaistenia právnej istoty podlieha ( v spojení s )

zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že ako súd

prvého stupňa, tak aj odvolací súd venovali otázke posúdenia právnej úpravy výkladu druhej

vety v znení neskorších predpisov náležitú pozornosť

a dospeli k správnemu právnemu posúdenie veci spočívajúcemu v tom, že v danej veci išlo

o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom sa zo strany žalobcov 1/, 2/ nevyžadovalo

splnenie podmienky spočívajúcej v podaní riadneho opravného prostriedku proti

nezákonnému rozhodnutiu podľa osobitných predpisov. S ich závermi sa dovolací súd

v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako

nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo

zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef

Prusák: „Teória práva“, vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296)

Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale

limitovaný . Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie

jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej

právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce

viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd

pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa

súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy,

predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad,

ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup

všeobecného súdu však musí byť podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá

nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej

normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem

tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah

než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom.

Aj podľa záveru dovolacieho súdu pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia

bolo potrebné dospieť k výkladu, ktorý použili súdy v prejednávanej veci, t.j. že danosť

okolností prípadu hodného osobitného zreteľa musí byť skúmaná v širšom kontexte

posudzovanej veci. Je nepochybné, že veta druhá v platnom

a účinnom znení umožňuje výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných

prostriedkov podľa osobitných predpisov. Zákonodarca tým chcel umožniť v prípadoch

hodných osobitného zreteľa umožniť uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci (pri splnení ostatných zákonných predpokladov) aj takým poškodeným,

ktorí podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu

nesplnili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za primeraný a rešpektujúci účel zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, odvolacím súdom

uskutočnený výklad, ktorý sa neobmedzil výlučne na skúmanie dôvodov nevyužitia riadneho

opravného prostriedku poškodeným, ale vec posudzoval v širších súvislostiach. Potrebné je

uviesť aj to, že zákonodarca v ustanovení vety druhej v znení

neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti

podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch

hodných osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom : „prípady hodné osobitného

zreteľa“ ponechal v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti však možno

ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo

spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho

podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná

hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti

a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie

o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)

Medzi skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal je potrebné

zaradiť aj diskriminačné správanie sa orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, voči

účastníkovi pri ktorom sa s touto osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,

zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Potrebné je poukázať aj na to, že námietky dovolateľa týkajúce sa skutkového stavu veci,

ktorými popiera diskriminačné správanie sa voči žalobcom 1/, 2/ sú skutkového charakteru,

nepodliehajú preto dovolaciemu prieskumu a navyše presahujú rámec odvolacím súdom

pripustenej dovolacej otázky.

Potrebné je poukázať aj na to, že jednou zo základných zásad správneho konania je

zásada zákonnosti. Povinnosťou príslušných orgánov je teda dodržiavať všeobecne záväzné

právne predpisy, a to ako hmotno-právne tak aj procesno-právne, ktoré boli uverejnené

v Zbierke zákonov. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu

podľa nezodpovedá taký stav, ktorý by tomuto orgánu umožňoval konať podľa

vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona, ako aj iným ako zákonom

ustanoveným postupom.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom v pripustenej dovolacej otázke nebolo dôvodné

a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené

v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa

zamietol. Ostatnými ako právnymi, tak aj skutkovými námietkami uvedenými

žalovaným v dovolaní sa dovolací súd nemohol zaoberať a v tomto smere rozsudok

odvolacieho súdu preskúmavať, keďže rozsah preskúmavania mal vymedzený odvolacím

súdom pripusteným dovolaním v konkrétnej právnej otázke.

V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanému, ktorý v ňom úspech nemal ( v spojení s

). Najvyšší súd Slovenskej republiky im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal

z dôvodu, že trovy právneho zastúpenia nevyčíslili ( ) a iné trovy zo spisu

v dovolacom konaní nevyplývajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2010

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská