Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/328/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej

veci ţalobcu K. H., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. S., advokátom so sídlom v B.,

proti ţalovaným 1/ K. C., s.r.o. so sídlom vo V., IČO: X., zastúpenej Mgr. M. M.,

advokátkou so sídlom vo V., 2/ M. H., bývajúcej v B., 3/ L. P., bývajúcej v S., zastúpenej

JUDr. F. V., advokátom so sídlom v B., 4/ Q., s.r.o. so sídlom v B., zastúpenej JUDr. B. N.,

advokátom so sídlom v B., 5/1 K. B., bývajúcej v B., 5/2 G. J., bývajúcej vo S., 5/3 M. B.,

bývajúcemu v B., 5/4 L. B., bývajúcej v B., ţalovaných 2/ a 5/1 aţ 5/4 zastúpených JUDr. D.

V., advokátkou so sídlom v B., o vydanie nehnuteľností a určenie neplatnosti dohody

o vydaní nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

17. júna 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z a m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti

výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2009 sp. zn. ,

ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1,

5/2, 5/3 a 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom území B. vedené ako dom

2

súpisné č. X. postavený na parcele č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma pozemok

2

parcelného č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m, tak, ţe ţalobu zamietol; vo zvyšnej

časti dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaným 1/ a 4/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţalovaným 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou z 18. marca 1992 sa ţalobca podľa o mimosúdnych

rehabilitáciách (ďalej len „“) domáhal, aby súd zaviazal ţalovaných

uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú

vedené ako dom súpisné č. X. na parcele č. X. a parcela č. X. – zastavané plochy vo výmere

2

X. m(ďalej len „nehnuteľnosti“). Na odôvodnenie ţaloby uviedol, ţe nehnuteľnosti

nadobudol v roku 1943 dedením po JUDr. V. H. a ako ich vlastník uzatvoril 2.

februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami ţalovaných 2/ aţ 5/4 kúpnu zmluvu

(ďalej len „kúpna zmluva“). Na jej základe ale nedošlo k prevodu vlastníctva nehnuteľností,

lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho

úkon nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena mu nebola

vyplatená, prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu). Neskoršie

znárodnenie nehnuteľností štátom znamenalo majetkovú krivdu relevantnú podľa zákona

č. , ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy bola spôsobená jemu (jeho

vlastníctvo bolo odňaté), teda nie J. B. a M. B.. Štátny podnik P., š.p. „v likvidácii“, ktorý

v čase nadobudnutia účinnosti spravoval znárodnený objekt vo

vlastníctve štátu, mal preto nehnuteľnosti vydať jemu ako oprávnenej osobe. Pokiaľ ich

napriek tomu dohodou zo 17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v Banskej

Bystrici rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/1991, vydal M. B. a právnym

nástupcom jej nebohého manţela J. B. (ďalej len „dohoda o vydaní nehnuteľností“), je

dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná a ţalovaných zaťaţuje povinnosť vydať mu

nehnuteľnosti.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 26. októbra 1992 č.k. -41

ţalobu zamietol, ţalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok

a rozhodol, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Vychádzal z tohto, ţe

ţalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle 3 ods. 1 , lebo v čase

znárodnenia nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením z 3. júna 1993 sp. zn. napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa dostatočne

nezistil skutkový stav, ďalej ţe medzičasom došlo k zmene v označení ţalovaného 1/ a úmrtiu

I. B., pôvodne ţalovaného 5/.

V ďalšom konaní Okresný súd Banská Bystrica pripustil „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej

1/ proti ostatným ţalovaným na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a na uloţenie ich

povinnosti vydať nehnuteľnosti ţalovanej 1/ do 15 dní. Po doplňujúcom dokazovaní

rozsudkom z 18. novembra 1993 č.k. -110 ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol

a ostatným ţalovaným uloţil povinnosť vydať nehnuteľnosti do 3 dní ţalobcovi. Zároveň

určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná; vzájomnú ţalobu ţalovanej 1/ vo zvyšku

zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy plnoletý

(k plnoletosti mu chýbali 3 dni) a jeho právny úkon nebol schválený predpísaným spôsobom,

preto je kúpna zmluva neplatná. Pokiaľ boli nehnuteľnosti znárodnené podľa zákona

č. o znárodnení ďalších priemyslových a iných výrobných podnikov a závodov

v odbore potravinárskom a o úprave niektorých pomerov znárodnených a národných

podnikov tohto odboru (ďalej len „) v spojení s výmerom Povereníctva

potravinárskeho priemyslu z 15. februára 1951 č. C 45.611/50-VI/2K (ďalej len

„znárodňovací výmer“), majetková krivda postihla ţalobcu – oprávnenú osobu v zmysle

Znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi, bol

preto daný právny dôvod na vydanie nehnuteľností oprávnenej osobe (§ 6 ods. 1 písm. k/

). Na odvolanie účastníkov na ţalovanej strane Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa

nezistil dostatok skutkových podkladov pre posúdenie, či predmetné znárodnenie bolo

v celom rozsahu (čo do časti slúţiacej prevádzke znárodneného podniku a čo do časti

slúţiacej na iné účely) vykonané v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, a ţe

odvolací súd uţ v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, ţe kúpna

zmluva je neplatná.

Rozsudkom z 19. novembra 2002 č.k. -368 Okresný súd Banská Bystrica

uloţil ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 povinnosť vydať nehnuteľnosti do 30 dní ţalobcovi.

Ţalobu voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná.

Zároveň zamietol „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní

ţalovaní boli zaviazaní súdom vydať jej nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o trovách konania

a o vrátení zálohy na znalecký posudok. Vychádzal z tohto, ţe kúpna zmluva je neplatná, lebo

ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril v tiesni pod tlakom hroziacej

perzekúcie. Nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve ţalobcu a jemu boli znárodnené

v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Výrok, ktorým bola ţaloba voči ţalovaným

1/ a 4/ zamietnutá, odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe títo účastníci konania nevykazujú

znaky osoby, ktorá má v zmysle povinnosť vydať vec. Keďţe

majetková krivda nebola spôsobená J. B. a M. B., je dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná.

Z toho dôvodu vyhovel „vzájomnej ţalobe“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala určenia

neplatnosti tohto právneho úkonu. Výrok, ktorým zamietol jej „vzájomnú ţalobu“ v časti,

ktorou sa domáhala uloţenia povinnosti ostatným ţalovaným vydať jej nehnuteľnosti,

odôvodnil tým, ţe „vlastníctvo prináleţí ţalobcovi“.

Na odvolanie ţalobcu, ţalovanej 1/, ako aj ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 Krajský súd

v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn. zmenil výrok rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 uloţená povinnosť vydať

nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní tak, ţe túto povinnosť uloţil aj ţalovanej 4/. Výrok, ktorým

súd prvého stupňa zamietol ţalobu voči ţalovanej 1/ potvrdil, a výrok prvostupňového

rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností, zmenil tak, ţe

„vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým bola zamietnutá „vzájomná ţaloba“ ţalovanej 1/ na uloţenie povinnosti ostatným

ţalovaným vydať jej nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o náhrade trov konania. V odôvodnení

uviedol, ţe po tom, ako boli nehnuteľnosti uţ vydané postupom podľa ,

treba ţalobou uplatnený nárok ţalobcu posudzovať podľa

V zmysle tohto ustanovenia platí, ţe ak bola vec vydaná, môţu osoby, ktorých nároky

uplatnené v stanovenej lehote neboli uspokojené, uplatniť svoje nároky na súde voči osobám,

ktorým sa vec vydala, a to do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Ţalovaná 1/

nevykazuje znaky osoby, ktorá by mala nehnuteľnosti takto vydať, preto súd prvého stupňa

správne rozhodol, pokiaľ ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Správne tieţ ţalovaných 2/, 3/

a 5/1 aţ 5/4 zaviazal vydať nehnuteľnosti ţalobcovi, lebo kúpna zmluva je neplatná z dôvodu,

ţe ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským

súdom. Znárodňovací výmer je zmätočným aktom štátu, ktorý sa prieči zásadám

demokratickej spoločnosti a nespĺňal celý rad náleţitosti určených právnym poriadkom;

v konaní nebolo preukázané, ţe by bol vôbec ţalobcovi doručený. Odvolací súd sa stotoţnil

s názorom súdu prvého stupňa, ţe k odňatiu nehnuteľností ţalobcu došlo v rozpore s vtedy

platnými právnymi predpismi ( ), avšak nie z dôvodu,

ţe znárodnený pivovar nedosahoval určenú produkciu a ţe ţalobcovi nebola za znárodnené

nehnuteľnosti poskytnutá náhrada. Prechod majetku ţalobcu na štát bol dôsledkom perzekúcie

a postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, preto jeho nárok na

zmiernenie majetkovej krivdy je daný aj podľa Tento zákon

je vo vzťahu k predpisom špeciálnym, nepripúšťa preskúmanie

platnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti. V konaní neboli zistené ţiadne dôvody neplatnosti

tohto úkonu v zmysle . Odvolací súd preto zmenil výrok

prvostupňového rozsudku o určení neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe

„vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Keďţe oprávnenou osobou podľa zákona

č. bol ţalobca, mali byť nehnuteľnosti vydané jemu. V danom prípade nebolo

potrebné posudzovať nárok ţalobcu na vydanie nehnuteľností podľa

Zb., lebo podanou ţalobou uplatnil nárok voči fyzickým osobám, ktorým uţ nehnuteľnosti

boli vydané ( ). Pretoţe vydané boli aj ţalovanej 4/, zmenil

prvostupňový rozsudok tak, ţe povinnosť vydať nehnuteľnosti rozšíril aj na ţalovanú 4/, i keď

jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná spoločnosť Q., spol. s r.o. so

sídlom v B.. Odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí

„vzájomnej ţaloby“ ţalovanej 1/ na vydanie nehnuteľností ostatnými ţalovanými z dôvodu,

ţe ţalovaná 1/ v konaní nepreukázala, ţe je vlastníčkou nehnuteľností, čo bolo predpokladom

jej úspechu v konaní ( ). O trovách konania rozhodol podľa

v spojení s

Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. Krajský súd v Banskej

Bystrici opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003 tej istej spisovej značky tak, ţe ho doplnil

o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie. Opravu odôvodnil chybou v písaní pri

vyhotovovaní písomného rozhodnutia, v dôsledku ktorej nebol tento výrok uvedený vo

výrokovej časti rozsudku, hoci na odvolacom pojednávaný 22. mája 2003 bol vyhlásený. Na

odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, ţe za otázku zásadného

právneho významu povaţoval otázku platnosti právneho úkonu ţalobcu (kúpnej zmluvy) „vo

vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – Uhorského práva, podľa ktorého sa ţalobca

mohol v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého pozemkovokniţného

stavu len ţalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho právny úkon je platný aj

s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, ţe 32 ročnú lehotu podľa

Uhorského práva nemohol vyuţiť. Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či

v prípade neexistencie podanej ţaloby o výmaz podľa Uhorského práva moţno povaţovať

právny úkon ţalobcu za platný“.

Opravným uznesením zo 4. novembra 2003 č.k. -457 Okresný súd

Banská Bystrica opravil prvý výrok svojho rozsudku z 19. novembra 2002 č.k.

-368 tak, ţe povinnosť vydať nehnuteľnosti ţalobcovi sa nevzťahuje len na

stavbu nachádzajúcu sa na pozemku parcelného čísla X. v katastrálnom území B., ale aj na

tento pozemok. Opravu odôvodnil chybou v písaní pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia.

Toto opravné uznesenie napadla odvolaním ţalovaná 1/. Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením z 23. marca 2004 sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil

a opravným uznesením z 23. marca 2004 sp. zn. opravil výrok svojho

rozsudku z 22. mája 2003 sp. zn. tak, ţe povinnosť vydať nehnuteľnosti

ţalobcovi sa vzťahuje aj na uvedený pozemok.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.

v spojení s jeho opravnými uzneseniami napadla dovolaním ţalovaná 1/, ktorá uviedla, ţe

v konaní došlo k procesnej vade v zmysle ( ),

lebo „ţalobca v danom konaní nie je aktívne legitimovaný a nemá spôsobilosť byť

účastníkom konania“. Podľa jej názoru došlo v konaní tieţ k tzv. inej vade majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Napadnutý rozsudok

spočíva na skutkovom zistení, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a tieţ na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Ţalovaná 1/ z týchto dôvodov ţiadala zrušiť tak dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, ako aj jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa.

Aj ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 podali proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 22. mája 2003 sp. zn. v spojení s jeho opravnými uzneseniami dovolanie,

v ktorom navrhli, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. V dovolaní uplatnili dovolací dôvod uvedený v

(nesprávne právne posúdenie veci). Za nesprávny označili záver odvolacieho súdu, ţe kúpna

zmluva je neplatná. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové právo.

Vtedajším právnym poriadkom bol ţalobca povaţovaný za neplnoletého a jeho právny úkon

nebol schválený poručenským súdom. Pokiaľ bolo povolenie zápisu vykonané proti

pravidlám týkajúcim sa schopnosti konať, mohol skutočný vlastník proti nepravému

vlastníkovi začať spor o výmaz a aţ na základe rozhodnutia súdu mohol byť nesprávny zápis

vymazaný z pozemkovej knihy. Ţalobca ţalobu o výmaz v 32-ročnej lehote nepodal. Podľa

uhorského obyčajového práva platilo, ţe ak bol úkon podmienečne platný „a táto podmienka“

nebola zrušená, ostal platný aj naďalej. Znárodňovací výmer bol vydaný aţ po tom, ako

právni predchodcovia ţalovaných 2/ aţ 5/4 boli v pozemkovej knihe zapísaní ako vlastníci.

Nehnuteľnosti boli preto v súlade so vydané oprávneným (skutočne

perzekvovaným) osobám.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej 1/ a dovolaniu ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ

5/4 uviedol, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny. Obe dovolania ţiadal

zamietnuť ako neopodstatnene podané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

rozsudkom z 24. mája 2007 sp. zn. : 1. zamietol dovolanie ţalovanej 1/,

2. zamietol dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 v časti smerujúcej proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn. v spojení

s opravným uznesením tohto krajského súdu z 31. júla 2003 sp. zn.

a opravným uznesením tohto krajského súdu z 23. marca 2004 sp. zn. , ktorým

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č.k. -368

v spojení s uznesením tohto okresného súdu zo 4. novembra 2003 č.k. -457

zmenil tak, ţe ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 sú povinní vydať nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní;

vo zvyšnej časti dovolanie týchto ţalovaných odmietol. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe najskôr

skúmal, či dovolania sú procesne prípustné – týmto opravným prostriedkom totiţ moţno

napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, len ak ho zákon pripúšťa ( ).

Zdôraznil, ţe po stránke vecnej správnosti mohol posudzovať len tie výroky rozsudku

odvolacieho súdu, ktoré boli napadnuté procesne prípustným dovolaním; preskúmal ich

v rozsahu podľa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

). Dovolací súd poukázal na právnu úpravu predpokladov procesnej prípustnosti

dovolania uvedenú v a Pokiaľ ide o dovolanie ţalovanej 1/, dovolací

súd uviedol, ţe jej opravný prostriedok smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvého stupňa určujúci neplatnosť dohody

o vydaní nehnuteľností, tak, ţe jej „vzájomná ţaloba“ sa zamieta. Dovolací súd konštatoval,

ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia vád v zmysle a tieţ v zmysle

V danej veci sa ţalovaná 1/ v konaní o určenie neplatnosti dohody

o vydaní veci domáhala „vzájomnou ţalobou“ podanou proti ostatným ţalovaným. Takáto

„vzájomná ţaloba“ nezodpovedá Preto výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa (určujúci neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností)

zmenený tak, ţe „vzájomná ţaloba“ sa zamieta, bol jednoznačne správny (ţiadny iný výrok

by nebol v súlade s ). Po zohľadnení tejto podstatnej okolnosti najvyšší súd

dospel k záveru, ţe v danom prípade nie je dôvod vyhovieť dovolaniu ţalovanej 1/ a ţe jej

opravný prostriedok treba zamietnuť ( ). Dovolací súd vo vzťahu

k dovolaniu ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 uviedol, ţe i keď je nimi napadnutý výrok formálne

označený ako „zmeňujúci“, z hľadiska ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 ide po rozhodujúcej

(obsahovej) stránke o výrok potvrdzujúci (zmeňujúci je z hľadiska ţalovanej 4/, ktorá ale

dovolanie nepodala). Prípustnosť dovolania týchto dovolateľov vyslovil odvolací súd

v samostatnom výroku svojho rozhodnutia. Dovolací súd osobitne zdôraznil, ţe ak odvolací

súd vysloví prípustnosť dovolania podľa , je dovolateľ oprávnený

napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky

(na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými

prostriedkami – viď , veta druhá ). Dovolací súd v nadväznosti na to vo

svojom rozsudku konštatoval, ţe práve so zreteľom na vyššie uvedené medze dovolacieho

prieskumu v danom prípade nepreskúmaval (nemohol preskúmať) správnosť skutkových

záverov odvolacieho súdu, ani opodstatnenosť námietok ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4

skutkovej povahy [či napríklad kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých spoločenských,

politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či

a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé

zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či

a s akými dôsledkami konal ţalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu]. Keďţe

platná právna úprava umoţňovala dovolaciemu súdu v dovolacom konaní riešiť len právnu

otázku, so zreteľom na zásadný právny význam ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania,

dovolací súd neposudzoval (nemohol posudzovať) ani správnosť skutkových a právnych

názorov súdov o podstate majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom období, o prechode

nehnuteľností na štát, o tom, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym

poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľností

došlo spôsobom uvedeným v alebo v ustanovení

ods. 2 tohto zákona, či za odňatie nehnuteľností mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky

malo jej nevyplatenie, či znárodňovací výmer mal alebo nemal predpísané náleţitosti a aké

boli jeho právne účinky, či tento výmer (aj so zreteľom na ním vyslovenú neúčinnosť

niektorých prevodov majetku po 1. januári 1948) bol alebo nebol zmätočným aktom štátu

priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti. Z toho istého dôvodu (vymedzenia medzí

prípustného dovolacieho prieskumu) dovolací súd neskúmal (nemohol skúmať), či ţalobca je

oprávnenou osobou v zmysle a a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ

5/4 osobami uvedenými v a , či štát a právni

predchodcovia ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vstúpili do drţby nehnuteľností, prípadne či

a aká plynula vydrţacia lehota a či drţba bola dobromyseľná a oprávnená. Z rovnakého

dôvodu sa nemohol zaoberať ani otázkou právnych dôsledkov zapísania vlastníctva J. B. a M.

B. do pozemkovej knihy, ani otázkou, či ţalobca (ne)prejavil po tomto zápise vlastníctva do

pozemkovej knihy konkludentný súhlas s vykonaním zápisu. Po tomto konštatovaní dovolací

súd uviedol, ţe pripustením dovolania bola vytvorená moţnosť (len) pre preverenie správnosti

riešenia otázky platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska toho, ţe v čase jeho urobenia nezavŕšil vek

21 rokov. Otázku, či ţalobca bol v tom čase plnoletý, bolo potrebné riešiť podľa vtedy

platného súkromného práva. Odvolací súd správne dospel k záveru, ţe plnoletosť ţalobcu

nevyplývala zo zavŕšenia veku. Nebolo opodstatnené tvrdenie dovolateľov, ţe odvolací súd

otázku, či ţalobca (osoba vo veku nad 18 rokov) nedosiahol plnoletosť inak neţ zavŕšením

predpísaného veku 21 rokov, vôbec neriešil. Odvolací súd sa touto otázkou zaoberal

a výsledok jej riešenia vysvetlil na str. 7 dovolaním napadnutého rozsudku. Neopodstatnená

bola tieţ námietka ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4, ţe odvolací súd túto problematiku

zjednodušil len na otázku dosiahnutia veku 21 rokov ţalobcom. Zo všetkých uvedených

dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd vyriešil otázku neplnoletosti ţalobcu

v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy správne. So zreteľom na to, ţe ţalobca v čase uzatvorenia

zmluvy nebol plnoletý, nemohla byť kúpna zmluva platná. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo moţné nadobudnúť spravidla len vpisom do

pozemkovej knihy. Náleţitosti listín, na základe ktorých sa mal vykonať zápis do pozemkovej

knihy, upravoval vtedajší právny poriadok. Ak bolo vkladové povolenie vystavené maloletou

osobou bez súhlasu zákonného zástupcu alebo poručenského súdu, bol vklad od začiatku

neplatný. V zmysle § 69 pozemkovokniţného poriadku medziiným platilo, ţe na základe

listín, vydaných maloletými bez predpísaného „sudcovského“ schválenia, nemohol sa

vykonať vklad alebo záznam. Pokiaľ sa v týchto prípadoch vklad napriek tomu vykonal,

pozemková kniha odporovala skutočnému právnemu stavu. Tento stav, ktorý bol na ujmu

skutočného vlastníka, pripúšťal vtedajší právny poriadok riešiť ţalobou o výmaz. Nepodanie

ţaloby v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť vkladu alebo (ne)platnosť zmluvy.

Nepodaním ţaloby v stanovenej lehote skutočný vlastník stratil moţnosť preukázať v konaní

o takejto ţalobe neplatnosť vkladu. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca v čase uzatvorenia kúpnej

zmluvy nebol plnoletý. Vkladové povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy.

To znamená, ţe aj toto povolenie urobila osoba neplnoletá. Vychádzajúc z vyššie uvedeného

bolo potrebné vysloviť názor, ţe neplatným právnym úkonom bola kúpna zmluva vrátane

vkladového povolenia. Záverečnú časť odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázky

dovolací súd zodpovedal tak, ţe neskoršia právna úprava nezmenila nič na tom, ţe ţalobca

v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol plnoletý; táto neskoršia právna úprava neobsahovala

ustanovenia, ktoré by spätne za platné označovali právne úkony, urobené pred jej prijatím

osobami, ktoré pre neplnoletosť neboli spôsobilé na ich urobenie. Z vyššie uvedeného

dovolací súd vyvodil, ţe dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 smeruje v tejto časti proti

výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu

zaloţený na správnom právnom posúdení veci. Ich dovolanie bolo preto potrebné v tejto časti

zamietnuť podľa ako neopodstatnené.

Na základe sťaţnosti ţalobcov 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3, 5/4 a spoločnosti Q., s.r.o. Ústavný

súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS

303/07 (ďalej len „nález“) vyslovil, ţe ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods.

1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2007. Ústavný súd uvedený rozsudok

v celom rozsahu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku

najvyššieho súdu vytkol, ţe sa „nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný

vplyv na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá

v ťaţivých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú

stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie

postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu

kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal ţalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu

do omylu. Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala

v rozhodnom období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo

nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah

znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v ,

či za odňatie mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie,

či znárodňovací výmer mal, alebo nemal predpísané náleţitosti a aké boli jeho právne účinky,

či tento výmer bol, alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej

spoločnosti, či ţalobca je oprávnenou osobou a ţalovaní povinnou osobou podľa zákona

č. , či štát a právni predchodcovia ţalovaných vstúpili do drţby nehnuteľností,

ktorá mohla viesť k vydrţaniu, či uplynula vydrţacia lehota, či drţba bola oprávnená

a dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva do pozemkovej knihy, či ţalobca prejavil

pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom konkludentný súhlas

s vykonaním zápisu, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich prechodu na štát

znárodnením, či je pre platnosť kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum podpísania zmluvy alebo

dátum osvedčenia podpisu ţalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy z iných

hľadísk (nielen z hľadiska toho, či ţalobca v čase urobenia právneho úkonu nezavŕšil 21

rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť ţalobcu nielen v čase uzatvorenia kúpnej

zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase rozhodnutia, resp. právoplatnosti

uznesenia súdu povoľujúceho zápis do pozemkovej knihy, otázkou, či je moţné povaţovať

kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase

znárodnenia, ak ţalobca nepodal ţalobu o výmaz neplatne vloţeného vlastníckeho práva

z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho

Uhorského práva, otázkou, či sa mohol ţalobca domáhať reštitučného nároku podľa zákona

č. , ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal

ţalobu o výmaz vkladu podľa Uhorského práva“. Osobitne vo vzťahu k spoločnosti Q., spol.

s r.o. ústavný súd uviedol, ţe jej „bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keďţe kúpnou

zmluvou z 24. júla 2001 uzavretou so správkyňou konkurznej podstaty, nadobudla podiel na

predmetných nehnuteľnostiach (podiele 5/16), vklad bol povolený 13. augusta 2001

a všeobecné súdy s ňou nekonali ako s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok

je dôleţité z ústavného hľadiska na to, aby sa odstránilo porušenie základných práv podľa

a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd“.

Najvyšší súd, viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56

ods. 6 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov) v uznesení z 11. decembra 2008 sp. zn.

konštatoval, ţe výhrady vyslovené v náleze vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu

z 24. mája 2007 sp. zn. sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej aj právnej)

rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn.

(v znení opravných uznesení). So zreteľom na povahu a účel dovolacieho

konania viedla táto okolnosť najvyšší súd k záveru, ţe v danej procesnej situácii, ktorá nastala

po rozhodnutí ústavného súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu prichádza

v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu. Vzhľadom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s tým, ţe v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného

a dovolacieho konania ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, doplnil

dokazovanie a rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn. rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č.k. -368 v spojení s opravným

uznesením tohto súdu zo 4. novembra 2003 č.k. -457: 1. zmenil vo výroku

o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti

v katastrálnom území B. vedené ako dom súpisné č. X. postavený na parcele č. X. –

2

zastavaná plocha vo výmere X. ma pozemok parcelného č. X. – zastavaná plocha vo výmere

2

X. m, tak, ţe ţalobu zamietol, 2. potvrdil vo výroku, ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/

a 4/ zamietnutá, 3. zmenil vo výroku určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností

tak, ţe ţalobu zamietol, 4. potvrdil vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie

nehnuteľností. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol zároveň o trovách konania tak, ţe

ţalobcu zaviazal zaplatiť ich náhradu do 3 dní ţalovanému 1/ vo výške 4 755,92 €, ţalobcom

2/, 5/1 aţ 5/4 vo výške 24 963,95 € a ţalovanej 3/ vo výške 1 574,36 €. Ţalovanej 4/ nepriznal

náhradu trov konania. V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd uviedol, ţe vzhľadom na

návrh spoločnosti Q., s.r.o. na odvolacom pojednávaní, ktorá nadobudla spoluvlastnícky

podiel na nehnuteľnostiach od Ing. E. F. pripustil podľa a

, aby do konania namiesto ţalovanej 4/ vstúpila uvedená obchodná spoločnosť. Na

základe výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v odvolacom

konaní pristúpil odvolací súd k riešeniu otázok, či ţalobca je osobou oprávnenou v zmysle § 5

ods. 5 , či nehnuteľnosti v čase ich prechodu na štát boli v jeho

vlastníctve a či teda utrpel majetkovú ujmu v zmysle uvedeného zákona. Aj v súlade

s názorom ústavného súdu označil odvolací súd za rozhodujúce posúdenie kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na dátum uzavretia tejto zmluvy sa jej platnosť posudzuje podľa uhorského

obyčajového práva. S poukazom na výsledky dokazovania odvolací súd dospel k záveru, ţe

kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, ţe predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý

a v konaní nevyšlo najavo, ţe by jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným

postupom. Obdobne nebolo preukázané, ţe by predávajúci tento úkon dodatočne konvalidoval

v čase svojej plnoletosti – posledný úkon ţalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol jeho

prejav, ktorým 3. februára 1948 (ešte v čase svojej neplnoletosti) uznal podpis na zmluve za

svoj. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe „vkladové povolenie“ tvorilo v danom prípade súčasť

kúpnej zmluvy a keďţe ju uzavrel účastník neplnoletý bez schopnosti samostatne konať, je

neplatné i toto „vkladové povolenie“. V takom prípade údaje evidované v pozemkovej knihe

odporovali skutočnému stavu (ako vlastník bol v nej vedený ten, kto vlastníkom v skutočnosti

nebol). Pretoţe tento stav bol na ujmu skutočnému vlastníkovi, mohol sa skutočný vlastník

v lehote 32 rokov domáhať výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala

plynúť 9. februára 1948 (a v dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom 1.

januára 1961), ţalobca však ţalobu o výmaz vlastníctva nikdy nepodal. Odvolací súd preto

dospel k záveru, ţe za vlastníkov sporných nehnuteľností v čase znárodnenia bolo potrebné

povaţovať J. B. a M. B.. K vydaniu došlo 28. apríla 1948, teda v tzv.

rozhodnom období vymedzenom v Prechodom majetku na štát podľa

tohto zákona došlo k majetkovej krivde v zmysle § 1 ods. 1 uvedeného zákona. Dobu vzniku

tejto krivdy treba vztiahnuť k dátumu prijatia predmetného znárodňovacieho predpisu,

v dôsledku čoho treba mať za to, ţe vlastníctvo bolo odňaté J. B. a M. B.. Skutočnosť, ţe

k znárodneniu došlo v rozpore s predmetným znárodňovacím predpisom (nehnuteľnosti totiţ

neslúţili na produkciu piva ani na prevádzku znárodneného pivovarníckeho podniku), zakladá

dôvod na vydanie nehnuteľností v zmysle Odvolací

súd dodal, ţe v danom prípade vydaný znárodňovací výmer ako administratívny akt nespĺňal

náleţitosti účinného administratívneho aktu. Aj so zreteľom na obsah nálezu odvolací súd

v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, ţe kúpna zmluva bola (pre obe zmluvné

strany) uzavretá v ťaţivých spoločensko-politických podmienkach. Výhodnejšia však bola pre

predávajúceho, ktorý za nehnuteľnosti získal aspoň čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však za

znárodnené nehnuteľnosti nebola poskytnutá ţiadna odplata a dokonca boli perzekvovaní,

trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov odvolací súd

zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým ţalobe vyhovel, a to tak,

ţe neopodstatnene podanú ţalobu zamietol. V súlade so svojím názorom zaujatým

v uvedenom zmeňujúcom výroku zároveň potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého

stupňa proti ţalovaným 1/ a 4/.

Proti rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v predchádzajúcom odseku podal

ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe v konaní mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( a ) a napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu odvolacieho súdu,

ktorý na odvolacom pojednávaní 17. júna 2009 rozhodol podľa v spojení

s a tesne pred vyhlásením rozsudku, pričom uznesenie vyhovujúce

návrhu, aby na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., písomne

nevyhotovil a nedal poučenie o moţnosti napadnúť toto uznesenie odvolaním. Keďţe

predmetné uznesenie ţalobcovi ani nedoručil, znemoţnil mu podať odvolanie proti

nemu – rozsudok vyhlásil skôr, neţ ţalobcovi začala plynúť lehota na podanie odvolania proti

tomuto uzneseniu. Zmena účastníka, o ktorej rozhodol odvolací súd, je navyše v rozpore s § 5

ods. 5 Podľa jeho názoru mu moţnosť konať pred súdom bola odňatá

aj v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania – vyčíslenia trov ţalovaných, i keď súdu

doručené v lehote uvedenej v druhá veta , boli do spisu zaloţené aţ po

niekoľkých týţdňoch (t.j. aţ po rozhodnutí o náhrade trov). Na odôvodnenie opodstatnenosti

uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle dovolateľ uviedol, ţe

odvolací súd celkom prehliadol podstatnú skutočnosť, ţe totiţ ţalobca ako pôvodný vlastník

nehnuteľností v spoločensko-politických pomeroch existujúcich v čase znárodnenia v roku

1948 a po ňom ani reálne nemohol vyuţiť lehotu 32 rokov na podanie ţaloby o výmaz

vlastníctva. Takáto ţaloba by mala smerovať proti tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje

vymazať, J. B. a M. B. však boli v pozemkovej knihe vedení ako vlastníci nehnuteľností len

pomerne krátky čas, lebo po znárodnení bol ako vlastník zapísaný štát. Podanie predmetnej

ţaloby preto právne i fakticky nebolo moţné. Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch

nevyuţitia uvedenej lehoty preto popierajú zmysel a účel Podanie

ţaloby o výmaz vlastníctva napokon ani nebolo potrebné. Ţalobca v súvislosti s tým poukázal

na Všeobecného z roku 1811. Keďţe kúpna zmluva bola

neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd, nebolo potrebné ju vyhlasovať za neplatnú.

Neplatnosť nastávala ex lege a bol na ňu povinný prihliadnuť aj súd. Nesprávnosť právneho

posúdenia veci odvolacím súdom spočíva podľa názoru dovolateľa tieţ v tom, ţe

k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v , teda k 1. januáru 1948;

v uvedený deň bol však v pozemkovej knihe vedený ako vlastník ţalobca. Nehnuteľnosti teda

neboli znárodnené (a majetková krivda v zmysle nebola spôsobená)

J. B. a M. B., ale ţalobcovi. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyslovil svoje

závery o retroaktivite znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, ţe rozhodujúcim pre

posúdenie veci bol 1. január 1948, ku ktorému boli nehnuteľnosti znárodnené (§ 1 ods. 1

), sa vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul.

Z uvedených dôvodov dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe

jeho ţalobe vyhovie.

Ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ţalobcov odkaz na

Všeobecný z roku 1811 je nevhodný, lebo na území Slovenska platilo

v čase znárodnenia uhorské obyčajové právo. Podľa ich názoru je pre posúdenie danej veci

relevantné to, ţe ţalobca nikdy nepodal ţalobu o výmaz vlastníctva, nie to, či na podanie

takejto ţaloby mal lehotu 32-ročnú alebo kratšiu. Ţalobcov výklad o dni, ku ktorému došlo

k znárodneniu, označili za nesprávny. Ţalobca si neuvedomuje, ţe pokiaľ by bol skutočne

rozhodujúcim deň ním označený (1. január 1948), spadalo by znárodnenie do času pred

rozhodným obdobím (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) určeným v § 1 ods. 1 zákona

č. , v dôsledku čoho by vôbec nešlo o majetkovú krivdu, na ktorú sa vzťahuje

tento zákon. Správnym je názor, ţe k majetkovej krivde spôsobenej znárodnením vykonaným

v rozpore so došlo dňom prijatia tohto zákona – 28. aprílom 1948.

V uvedený deň práva vlastníka vykonávali J. B. a M. B.; im bola znárodnením spôsobená

majetková krivda podľa Ţalobcu preto nebolo moţné povaţovať za

oprávnenú osobu podľa tohto zákona. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda v uvedenom

zmysle spočíva na správnom právnom posúdení veci. K dovolateľom namietanému odňatiu

moţnosti konať ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 uviedli, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ nemôţe zaloţiť skutočnosť, ţe ţalobca pri nahliadnutí do spisu nemal moţnosť

zistiť obsah vyčíslenia trov procesnej protistrany.

Ţalovaná 3/ podala obsahovo zhodné vyjadrenie ako ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4.

Ţalovaní 1/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd, ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe dovolanie podal

včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom ( ),

skúmal najskôr, či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Z právnej úpravy, ktorá je daná

ustanovením vyplýva, ţe dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.

V prejednávanej veci výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu obsahuje viacero výrokov, a to výrok, ktorým odvolací súd: (1.) napadnutý rozsudok

zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať ţalobcovi

nehnuteľnosti tak, ţe ţalobu zamietol, (2.) napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým

bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, (3.) napadnutý rozsudok zmenil vo výroku

určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe ţalobu zamietol, (4.) napadnutý

rozsudok potvrdil vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie nehnuteľností,

(5.) rozhodol o trovách konania. Ţalobca napadol dovolaním iba výroky 1. a 2. (a ako

súvisiace tieţ výroky, ktorými mu bola uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania).

Dovolací súd výroky dovolaním nenapadnuté nebral na zreteľ; prípustnosť dovolania proti

jednotlivým výrokom napadnutým dovolaním posudzoval samostatne.

Dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku (1.) zmeňujúcemu prvostupňový

rozsudok vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať ţalobcovi

nehnuteľnosti, je procesne prípustné v zmysle

Procesnú prípustnosť dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.)

potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí ţaloby proti ţalovaným 1/

a 4/, nemoţno vyvodiť z ustanovení aţ 3 ; obdobne procesná prípustnosť

dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov

konania nevyplýva z ustanovení aţ 3 Prípustnosť týchto častí dovolania by

prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád v zmysle § 237

Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1

skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Podľa uvedeného

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska nie je právne

významné samo tvrdenie účastníka, ţe došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, ţe

k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi

odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať pred

súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje .

Ţalobca (v časti B/ dovolania) namietal, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred

súdom konať tým, ţe na odvolacom pojednávaní 17. júna 2009 bolo rozhodnuté podľa § 211

ods. 2 v spojení s a tesne pred vyhlásením rozsudku; uznesenie,

ktorým na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., nebolo ale písomne

vyhotovené, ţalobcovi nebolo doručené a nebol ani poučený o moţnosti podať odvolanie

proti tomuto uzneseniu.

Dovolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na to, ţe ak tento zákon

(t.j. ) neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia

primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ). Ak po začatí

konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto

práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto

doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo

na koho prešli ( ). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania

nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na

miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa

nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované

( ).

Ustanovenie a umoţňujú zámenu účastníkov konania, a to

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým (ako je to aj v prejednávanej veci), došlo

po začatí súdneho konania. Zámena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní

[pozn.: z ustanovenia vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je

pouţiteľné ustanovenia a (teda nie aj a )]. Obsah

zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 17. júna 2009 (č.l. 709 spisu) svedčí o tom, ţe

odvolací súd uznesením z toho istého dňa pripustil, aby do konania na miesto ţalovanej 4/

Ing. E. F. vstúpila spoločnosť Q., s.r.o. so sídlom v B.. Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu predmetné uznesenie nebolo potrebné účastníkom konania doručovať, lebo v zmysle

uznesenie súd doručí účastníkom, (len) ak je proti nemu odvolanie alebo

ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá

nejaká povinnosť. Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie, lebo o zámene

rozhodol nie súd prvého stupňa (viď ), ale odvolací súd. Z materiálneho hľadiska

je zrejmé, ţe odvolací súd nepoučením ţalobcu o tom, ţe proti uvedenému uzneseniu nie je

prípustné odvolanie, neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať

K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať (v súvislosti s rozhodovaním o trovách

konania) nemohlo dôjsť tým, ţe vyčíslenie trov ţalovaných doručené súdu síce v lehote

uvedenej v druhá veta , bolo do spisu fakticky zaloţené aţ po rozhodnutí

o náhrade trov. Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov,

platenia, nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137

aţ V zmysle o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje

súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa

prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných ustanovení

ale nevyplýva, ţe by dochádzalo k odňatiu moţnosti

účastníka pred súdom konať, pokiaľ by vyčíslenie trov predloţené účastníkom na opačnej

procesnej strane, ktorému sa prisudzuje náhrada trov ( ), nebolo v uvedenej lehote

zaloţené v súdnom spise.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe procesnú prípustnosť

dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo

výroku zamietajúcom ţalobu proti ţalovaným 1/ a 4/, a tieţ procesnú prípustnosť dovolania

v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania

nemoţno vyvodiť ani z

Najvyšší súd sa v predmetnom dovolacom konaní mohol zaoberať vecnou

správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len v časti, ktorou bolo toto

rozhodnutie napadnuté procesne prípustnou časťou dovolania ţalobcu. V ďalšom sa preto

zaoberal len vecnou správnosťou výroku, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3

a 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti tak, ţe ţalobu zamietol. V ďalšej časti sa pod dovolaním

rozumie len procesne prípustná časť dovolania ţalobcu a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa

rozumie tento jeho zmeňujúci výrok.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Existencia procesných vád uvedených v a v

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Ţalobca v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Pred posúdením opodstatnenosti uplatnenia uvedeného dovolacieho dôvodu ţalobcom

povaţuje najvyšší súd za potrebné upozorniť na významnú odlišnosť doterajších dovolacích

konaní v tejto veci. V dovolacích konaniach sp. zn. a sp. zn.

išlo o posúdenie opodstatnenosti dovolania, prípustnosť ktorého bola zaloţená osobitným

výrokom rozsudku odvolacieho súdu ( ) – najvyšší súd v súlade s jeho

rozhodovacou praxou mohol v týchto dovolacích konaniach posudzovať správnosť právneho

posúdenia veci odvolacím súdom len v konkrétne tej právnej otázke majúcej zásadný právny

význam, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené. Iná je však situácia v ostatnom

dovolacom konaní (t.j. sp. zn. ), v ktorom vyplýva procesná prípustnosť

dovolania z ustanovenia a dovolací súd je oprávnený – v rámci danom

rozsahom dovolania a v ňom uplatnených dovolacích dôvodov – pri posudzovaní

opodstatnenosti dovolania preskúmať správnosť právneho posúdenia veci bez toho

obmedzenia, ktoré sa inak uplatňuje v prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom

( ).

Dôvody, so zreteľom na ktoré povaţuje ţalobca za nesprávne právne posúdenie veci

v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, uviedol v časti A/ svojho dovolania. Dovolací súd

k nim uvádza nasledovné:

a/ Prvý okruh námietok dovolateľa sa týka neplatnosti kúpnej zmluvy, zápisu

vlastníctva v pozemkovej knihe v prospech právnych predchodcov ţalovaných, 32-ročnej

lehoty (v ktorej bolo podľa vtedajšieho právneho poriadku moţné vo všeobecnosti podať

ţalobu o výmaz), ţalobcom tvrdenej nadbytočnosti takejto ţaloby v danom prípade (keďţe

kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd), a tieţ existencie individuálnych

okolností brániacich ţalobcovi podať takúto ţalobu.

K podstate právnych otázok, ktoré súvisia s obsahom vyššie uvedených námietok sa

najvyšší súd vyjadril uţ v rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn. , na ktorý v tomto

smere v plnom rozsahu poukazuje s poznámkou, ţe ústavný súd v náleze, ktorým zrušil

predmetný rozsudok najvyššieho súdu, neoznačil tieto právne závery za ústavne

nekonformné.

Dovolací súd dodáva, ţe v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové

právo, podľa ktorého treba aj v súčasnosti posudzovať otázku platnosti predmetného právneho

úkonu. Odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe kúpna zmluva je neplatná, lebo

predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, ţe by jeho úkon bol

schválený zákonom predpokladaným postupom. Obsahovo zhodný záver zaujal dovolací súd

uţ v konaní sp. zn. , v ktorom uviedol, ţe „na základe listín, vydaných

maloletými bez predpísaného 'sudcovského' schválenia, nemohol sa vykonať vklad alebo

záznam; pokiaľ sa v týchto prípadoch vklad napriek tomu vykonal, pozemková kniha

odporovala skutočnému právnemu stavu a tento stav, ktorý bol na ujmu skutočného vlastníka,

pripúšťal vtedajší právny poriadok riešiť ţalobou o výmaz“. Výsledkami vykonaného

dokazovania bolo jednoznačne preukázané, ţe takáto ţaloba nebola zo strany ţalobcu nikdy

podaná. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je pritom so zreteľom na individuálne

okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo.

Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho

nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková krivda)

povaţoval odvolací súd to, ţe zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval

vlastníctvo J. B. a M. B.. Keďţe správnosť tohto zápisu nebola relevantným spôsobom –

v spore o výmaz – účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, ţe znárodneným bol

majetok J. B. a M. B. a ţe im bola aktom znárodnenia nehnuteľností spôsobená majetková

krivda v zmysle Dovolací súd povaţuje tieto právne závery za správne.

Treba dodať, ţe odvolací súd v ostatne napadnutom rozsudku riešil aj otázky, ktoré

nemohli byť v konaní sp. zn. dovolacím súdom posudzované vzhľadom na

obsah dovolacej otázky vymedzenej pri pripustení dovolania ( ). Odvolací

súd sa zaoberal medziiným otázkou, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých

spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu

bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie

postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším

právnym poriadkom a vyjadril sa tieţ k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne závery

prijal aj vo vzťahu k otázke, či ţalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5 ods. 5

a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 osobami uvedenými v a

Správnosť právnych záverov, ktoré odvolací súd v tomto smere prijal

a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţalobca v dovolaní nespochybnil, a preto sa

nimi dovolací súd nezaoberal.

b/ Do druhého argumentačného okruhu patria námietky dovolateľa o tom, ţe

k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v – k 1. januáru 1948. V ten

deň bol totiţ ako vlastník vedený ţalobca. Dovolateľ vzhľadom na to tvrdí, ţe nehnuteľnosti

boli znárodnené jemu a tým mu bola spôsobená majetková krivda v zmysle

Zb.; dodáva, ţe odvolací súd sa síce vyjadril o retroaktivite výmeru stanovujúceho rozsah

znárodnenia, podľa názoru dovolateľa ale k časovému momentu znárodnenia nezaujal

stanovisko. Z uvedených časových súvislostí ţalobca vyvodil, ţe ak boli (jemu) znárodnené

nehnuteľnosti k 1. januáru 1948, nemohol ich (aj z tohto dôvodu) ako nevlastník platne

previesť vo februári 1948 na právnych predchodcov ţalovaných. Odvolací súd dospel

k svojim záverom o retroaktivite na báze svojvoľných úvah ignorujúcich platné právne

predpisy. Dovolací súd sa s touto argumentáciou ţalobcu nestotoţňuje.

Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v náleze z 21. decembra

1992 sp. zn. uviedol, ţe je jasnou a závaţnou právnou skutočnosťou, ţe

k vydaniu došlo dňa 28. apríla 1948, t.j. v tzv. rozhodnom období

stanovenom Vydaním došlo ku krivde, ktorú

má na mysli bol koncipovaný ako

nástroj triedneho boja, účelom ktorého bolo upevniť diktatúru totalitnej moci. O tom svedčí aj

jeho retroaktivita, čo vo vzťahu k praktickému výkonu vlastníckeho práva znamenalo rozpor

tohto normatívneho aktu s právom vlastniť a tieţ so základnými princípmi právneho štátu. Za

deň vzniku majetkovej krivdy v zmysle treba preto považovať deň

prijatia (t.j. 28. apríl 1948).

K uvedenej problematike sa vyjadril tieţ najvyšší súd, ktorý v rozsudku z 29. júna

2007 sp. zn. , 15/2007 uviedol, ţe znárodňovacie predpisy z roku 1948 boli

nástrojom triedneho boja a z pohľadu súčasnosti sa priečia princípom a zásadám

demokratickej spoločnosti. tento charakter znárodňovacích predpisov

neprehliada. Zohľadňuje, ţe predpisy z tzv. druhej etapy znárodnenia (najmä zákony

č. aţ č. ), i keď vydané 28. apríla 1948 (prípadne 5. a 6. mája

1948), ako deň znárodnenia uvádzali 1. január 1948. Vychádzajúc zo všeobecne

akceptovaného princípu zákazu pravej retroaktivity právnych predpisov treba však vychádzať

z toho, ţe k znárodneniu došlo dňom prijatia týchto znárodňovacích zákonov.

Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov konštatuje, ţe nehnuteľnosti boli

znárodnené tomu, kto bol za ich vlastníka povaţovaný 28. apríla 1948; len tomuto subjektu

mohla byť spôsobená majetková krivda v zmysle To znamená, ţe

dovolací dôvod v zmysle bol ţalobcom uplatnený

neopodstatnene.

Najvyšší súd z dôvodov vyššie uvedených dovolanie zamietol ( ) v časti

napadnutej procesne prípustným dovolaním a vo zvyšnej časti odmietol ako procesne

neprípustné podľa v spojení s ; riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti

výrokov rozsudku odvolacieho súdu napadnutých procesne neprípustnou časťou dovolania.

V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( ,

a ). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 2/, /, /1 aţ 5/4 náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslili poţadovanú náhradu trov

dovolacieho konania ( v spojení s a a

). Ţalovaným 1/ a 4/ nepriznal náhradu trov dovolacieho konania z dôvodu, ţe nepodali

návrh na priznanie tejto náhrady.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. novembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková