Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-19-2026.pdf
PDF · 136.67 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/19/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu: Mesto Prešov, so sídlom v A., B. C. D. E. XX, IČO: 00 327 646, právne zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, na Námestí sv. Egídia č. 93, IČO: 44 250 029, proti žalovanému F. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A., na ul. G. E. X, právne zastúpenému JUDr. Mgr. Radimom Komkom, LL. M., advokátom so sídlom v Prešove, na ul. D. E. XX, o odstránenie stavby a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9.582,34 eur s príslušenstvom, o vzájomnej žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.03.2026, č. k. 17C 37/2024-238, takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného o určenie vlastníckeho práva a vo výroku o trovách konania.
Odmieta odvolanie proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.
Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom vzájomnú žalobu žalovaného o určenie vlastníckeho práva zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu. V prevyšujúcej časti o odstránenie stavby a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9.582,34 eur s príslušenstvom bola vec vylúčená na samostatné konanie.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca je zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX, kat. úz. H. ako parcely č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 296 m2 a č. XXXX - záhrada o výmere 350 m2. Tieto nehnuteľnosti nadobudol na základe delimitačného protokolu č. 10 o prevode nehnuteľností z Československého štátu na Mesto Prešov. Delimitácia sa uskutočňovala v súlade s ustanoveniami zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k 15.04.1992.
3. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností a to dvojbytovky so súpisným č. XXX postavenej na parcele č. XXXX. Táto nehnuteľnosť je evidovaná na LV č. XXXX, kat. úz. H.. Žalovaný stavbu nadobudol s bývalou manželkou do bezpodielového spoluvlastníctva na základe kúpnej zmluvy povolenej pod V XXX/XXXX dňa 09.02.1998, pričom bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, teda žalovaného a jeho bývalej manželky, bolo vysporiadané rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 07.12.2021 č. k. 8C 7/2020-123 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 02.06.2022 sp. zn. 8C 7/2020 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.12.2022 č. k. 8Co 38/2022-156. V súlade s uvedenými rozhodnutiami sa výlučným vlastníkom stavby dvojbytovky so súpisným č. XXX stal žalovaný.
4. Prvoinštančný súd citujúc ustanovenia čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 123, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1 až 4, § 135c ods. 1 až 3, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 166 ods. 1 a 2 a § 228 ods. 1 C.s.p. dospel k záveru, že žalovaný jednoznačne nie je vlastníkom pozemkov s parcelnými č. XXXX a XXXX v kat. úz. H.. Žalovaný nepreukázal svoju nepretržitú, nerušenú, dobromyseľnú držbu dotknutých pozemkov. Naopak, výsledky vykonaného dokazovania značia, že žalovaný si musel byť a bol vedomý toho, že kúpnou zmluvou spolu s bývalou manželkou nadobudli iba stavbu dvojbytovky bez pozemku, na ktorom je táto postavená a rovnako tak i bez priľahlého pozemku tvoriaceho záhradu. V kúpnej zmluve, ktorú žalovaný označuje ako domnelý titul, na základe ktorého sa ujal držby pozemkov, sa totiž výslovne uvádza, že predmetom prevodu nie je pozemok s parcelným č. XXXX, kat. úz. H.. Pokiaľ ide o pozemok s parcelným č. XXXX v katastrálnom území H., ten sa v uvedenej zmluve dokonca ani vôbec neuvádza. Rovnako sa v zmluve neuvádza ani žiaden iný pozemok alebo aspoň nejaká výmera, z ktorej by žalovaný mohol odvodzovať svoj omyl, v dôsledku ktorého sa mal dobromyseľne ujať aj držby pozemkov pod a pri stavbe.
5. Navyše, vzhľadom na to, že pred súdom prebiehalo už skoršie konanie medzi totožnými stranami sporu a ešte vtedy aj bývalou manželkou žalovaného o náhradu za užívanie pozemkov s parcelnými č. XXXX a XXXX pod sp. zn. 15C 60/2020, ktoré bolo začaté dňa 08.08.2000 a právoplatne skončené dňa 10.04.2004 s tým záverom, že žalovaný a jeho bývalá manželka boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu 3.202,80 Sk so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 01.12.2001 do zaplatenia, nemožno hovoriť o tom, aby potenciálna držba tvrdená žalovaným bola dobromyseľná a nerušená po zákonom vyžadovanú dobu 10 rokov. Žalovaný s bývalou manželkou totiž nadobudol stavbu dvojbytovky v roku 1998. Rétorikou zákona, s ohľadom na všetky okolnosti nemožno urobiť záver o nepretržitej dobromyseľnej držbe pozemkov žalovaným trvajúcej po dobu aspoň 10 rokov, keď už najneskôr v roku 2004, teda po uplynutí 6 rokov, bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, a to náhradu za užívanie pozemkov č. XXXX a č. XXXX v katastrálnom území H..
6. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti a s poukazom na citovanú zákonnú úpravu súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o určenie vlastníckeho práva ako nedôvodnú a súčasne v prevyšujúcej časti o odstránenie stavby o vydanie bezdôvodného obohatenia vec vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude pokračovať po právoplatnosti rozhodnutia o vzájomnej žalobe, a to z dôvodu, že vyriešenie otázky vlastníckeho práva k pozemku je predbežnou otázkou, ktorú je potrebné vyriešiť pre účely rozhodnutia o odstránení stavby, resp. usporiadaní práv podľa § 135c Občianskeho zákonníka a o vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko pokračovanie v konaní o odstránenie stavby a vydanie bezdôvodného obohatenia a doplňovanie dokazovania pre potreby rozhodnutia o ňom, by nateraz nebolo hospodárne a efektívne. Pre rozhodnutie o usporiadaní pomerov strán sporu zatiaľ nie sú dostatočné podklady a toto si vyžaduje ešte doplnenie dokazovania pre úplné a konečné usporiadanie pomerov strán sporu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko z predloženého znaleckého posudku č. 262/2025 plynie iba záver o všeobecnej hodnote dotknutých pozemkov (ktoré by boli relevantné v prípade vôle žalovaného ich odkúpiť) a všeobecnej hodnote vecného bremena práva stavby na pozemku č. XXXX, kat. úz. A. (v prípade zriadenia vecného bremena), ktoré, ale zohľadňuje výsostne a iba právo stavby, nie i užívania pozemku parcely č. XXXX, kat. úz. A. ako dvora, prípadne neobsahuje špecifikáciu a ocenenie práva prechodu k stavbe žalovaného na predmetnom pozemku a tak vysporiadanie pomerov strán sporu, ak by súd iba zriadil vecné bremeno práva stavby, nebolo úplné, postačujúce a konečné, aby medzi stranami sporu nevznikali ďalšie spory ohľadom ich vlastníckych a užívacích práv, kde by bola následne problematická aj ich úprava s ohľadom na prekážku už rozhodnutej veci. Ak súd usporiada pomery medzi stranami sporu, malo by ísť o také usporiadanie pomerov, ktoré je nevyhnutné na celkový výkon vlastníckeho práva k stavbe a zároveň bude takéto usporiadanie rozumné a zohľadňujúce všetky aspekty daného prípadu.
7. Po právoplatnosti rozhodnutia o vzájomnej žalobe žalovaného sa stranám otvorí priestor pre prehodnotenie doterajších postojov a návrhov na usporiadanie ich pomerov podľa § 135c Občianskeho zákonníka, prípadne im to otvorí možnosť mimosúdne rokovať o možnostiach urovnania ich sporu. Naopak, ak by došlo v prípade žaloby o určenie vlastníckeho práva k zmene tohto rozhodnutia súdu a vzájomnej žalobe by bolo v budúcnosti vyhovené, tak by právoplatné rozhodnutie o vlastníckom práve žalovaného k dotknutým pozemkom predstavovalo významnú skutočnosť, na základe ktorej, ako aj žalobca sám uviedol, by v konečnom dôsledku odpadol predmet sporu o usporiadanie pomerov podľa § 135c Občianskeho zákonníka a vydanie bezdôvodného obohatenia.
8. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Keďže v danom prípade bolo vydané konečné rozhodnutie vo veci samej týkajúcej sa vzájomnej žaloby žalovaného, prvoinštančný súd o trovách rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, vo veci neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam, skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé a vyplýva, že žalovaný v zmysle § 147 ods. 1, 2 C.s.p. uplatnil svoje právo voči žalobcovi vzájomnou žalobou, t. j. určovacou žalobou sa domáhal priznania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.
11. Pokiaľ ide o súdny spor vedený na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15C 60/2000, tento skutočne začal a bol skončený, pričom od jeho skončenia, t.j. od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, žalobca bol až do roku 2022 absolútne nečinný, teda viac ako 20 rokov, pričom žalovaný nehnuteľnosť tak ako ju odkúpil, naďalej užíval dobromyseľne a nerušene ako vlastnú. V záujme hospodárnosti konania umožňuje C.s.p., aby si žalovaný svoj prípadný nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Dispozičný princíp oprávňuje žalovaného vzájomnou žalobou dosiahnuť to, že v pôvodnom konaní bude súčasne prejednaný aj jeho nárok a o obidvoch nárokoch bude rozhodnuté spoločne. Vzájomnú žalobu je súd povinný prejednať spolu so žalobou pokiaľ nerozhodne v zmysle § 147 ods. 4 C.s.p. o jej vylúčení na samostatné konanie. O prípustnosti vzájomnej žaloby súd nerozhoduje. Na jej prejednanie nariadi pojednávanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z hľadiska procesnej ekonómie súd prejedná na pojednávaní žalobu aj vzájomnú žalobu spoločne. V konečnom dôsledku po vykonaní dokazovania súd prejednáva v rámci jedného konania dva samostatné spory, čo sa prejaví v meritórnom rozhodnutí. Vzájomnou žalobou de facto dochádza k spojeniu vecí a súd je povinný obidva uplatnené nároky prejednať v rámci jedného konania. Iba v záujme účelnosti a efektívnosti procesu môže súd vzájomnú žalobu vylúčiť na samostatné konanie, nie žalobu v merite veci, pokiaľ nie sú splnené podmienky na spojenie veci (§ 166 C.s.p.). Ak teda zákonné podmienky na spojenie veci sú splnené, súd vzájomnú žalobu na samostatné konanie vylúčiť nemôže. Súd prvej inštancie z procesného hľadiska nepostupoval správne, rozhodol kontradiktórne, t.j. prvotne rozhodol o vzájomnej žalobe tak, že ju zamietol a žalobu v merite veci vylúčil na samostatné konanie a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Žalovaný v plnom rozsahu poukazuje a zotrváva na svojich písomných podaniach argumentujúc záväznosťou ustálenej judikatúry najmä na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo 1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorým bolo vo Veľkom senáte občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu rozhodnuté a vydané zjednocujúce stanovisko k doteraz rozdielnej aplikovanej judikatúre všeobecných súdov, a to vo sfére skúmania podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tomto judikáte bol vyslovený právny názor, podľa ktorého právny titul je len jedným z dôvodov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Súd v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti držiteľa v tom, že mu vec patrí, sa zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a na skúmanie (ne) existencie právneho titulu. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí a teda, že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere, t.j. ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby.
13. Ak žalobca tvrdí, že vlastníctvo k sporným pozemkom nadobudol zo zákona č. 138/1991 Zb., mal povinnosť preukázať v konaní vierohodným spôsobom, že ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona mal k predmetnej nehnuteľnosti právo hospodárenia bývalý MsNV Prešov a takýto pozemok mal byť riadne zapísaný v delimitačnom protokole, ktorý v origináli (resp. overenej fotokópii) mal súdu predložiť. Žalobca v tomto smere v rámci procesného útoku takýto dôkaz hodnoverne nepredložil a neuniesol dôkazné bremeno. V kópii predložený delimitačný protokol je z dôvodu neurčitosti neplatný ex tunc a nemôže byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Žalobcovi, ktorý bol v konaniach zastúpený tým istým zástupcom, sú dobre známe viaceré rozhodnutia súdov, predmetom ktorých bolo domáhanie sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorých sporoch bola jeho žaloba zamietnutá.
14. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
15. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného smerujúce proti výrokom o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného o určenie vlastníckeho práva a trovách konania o vzájomnej žalobe nie je opodstatnené.
16. V tejto časti sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
17. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces, s týmito nie je možné sa stotožniť.
18. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.
19. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.
20. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.
21. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
22. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.
23. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
24. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.
25. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 C.s.p. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
26. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
27. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.
28. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalovaný spoločne so svojou bývalou manželkou nadobudol do bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosť, a to stavbu tvojbytovky so súpisným č. XXX, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX, kat. úz. H.. Stavba je postavená na parcele č. XXXX, pričom táto nehnuteľnosť spolu s ďalšou parcelou č. XXXX, sú zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. H. ako vlastníctvo žalobcu. Stavba dvojbytovky bola predmetom kúpnej zmluvy povolenej pod I. XXX/XXXX dňa 09.02.1998, pričom jej účastníkmi na strane predávajúceho bol Agroprodukt, a.s., Prešov a na strane kupujúcich žalovaný a jeho bývalá manželka J. G.. Predmetom prevodu bola výlučne stavba dvojbytovky postavená na parcele č. XXXX, pričom priamo v bode 2 tohto právneho úkonu bolo výslovne zdôraznené, že predmetom prevodu nie je parcela č. XXXX. O ďalšej nehnuteľnosti, a to o parcele č. XXXX, sa v uvedenom právnom úkone nenachádza ani zmienka.
29. Pokiaľ ide o možnosť vydržania vlastníckeho práva vydržaním, je potrebné zdôrazniť, že vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom stanovenej doby. V zmysle us. § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je aj so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí.
30. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
31. Vydržanie patrí ku všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera. Oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.
32. Vlastník veci je oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho zákonníka), pričom vlastník veci má podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
33. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ust. § 132 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a teda je nevyhnutné, aby prevodca, resp. právny predchodca bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami, alebo nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona.
34. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti.
35. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.01.2021 vydaný vo veci IV. ÚS 65/2019, v ktorom Ústavný súd SR vyvodil možnosť jej prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom Náleze Ústavný súd SR uviedol, že vtedy účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ust. § 243d ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď stanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s poukazom na znenie ust. § 456 C.s.p., resp. ust. § 243d ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016.
36. V ďalšom rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 09.02.2021 č.k. IV. ÚS 59/2021 - 30 Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím a princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR úplne nezavrhol mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristúpil zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti sebe stoja očakávania pôvodného vlastníka a očakávania dobromyseľného nadobúdateľa. Pôvodný vlastník legitímne očakáva, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, okrem nasledujúcich výnimiek, ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci dobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR vo všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.
37. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi pôvodným vlastníkom a predávajúcim, po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším nadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi predávajúcim a nadobúdateľom. V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho, napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka pôvodná zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Predmetné zákonné ustanovenie sa v takom prípade dotýka len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy a do úvahy medzi pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným v druhej vete ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t.j. že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala dobromyseľne.
38. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ust. § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho predmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. K tomu, aby k prevodu vlastníckeho práva došlo, je potrebné, aby prevodca bol vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu. Záver, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať, vychádza aj z aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016).
39. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt.
40. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris nie je možné odvodiť ani zo znenia ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona. Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia štátu alebo iných orgánov verejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v určitých situáciách prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napr. aj v rámci právnej úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu právnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné nahliadať aj na znenie ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na existenciu rozhodnutia príslušného okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný v katastri nehnuteľností zodpovedať skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý), avšak len dovtedy, kým sa preukáže opak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva nepredstavuje v situácii, keď sa preukáže opak, definitívne rozhodnutie o tom, že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj v skutočnosti jej vlastníkom. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
41. Vyššie uvedený záver priamo vyplýva z uznesenia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021 vydaného vo veci 1 VObdo 2/2020.
42. V danom prípade žalovaný svoj nárok na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam neodvádza od akéhokoľvek právneho úkonu, hoci aj neformálneho, vyvolávajúceho u neho presvedčenie o existencii jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to parcelám č. XXXX a č. XXXX zapísaným na LV č. XXXX, kat. úz. H..
43. Aj keď Občiansky zákonník v ust. § 46 ods. 1 pri kúpnej zmluve týkajúcej sa nehnuteľností vyžadoval písomnú formu a s nedostatkom zákonom predpísanej písomnej formy vyžadovanej zákonom sa spájala neplatnosť takéhoto úkonu (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neexistencia písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ale nevylučovala možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania postupom vyplývajúcim z ust. § 134 Občianskeho zákonníka.
44. Možnosťou vydržania na základe ústnej zmluvy sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze zo dňa 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015. Podľa tohto nálezu pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ust. § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve so stavom vlastníckym a contrario - výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
45. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar alebo bezodplatné plnenie.
46. Rovnako podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.05.2024 sp. zn. 1VCdo 1/2024, ktoré bolo prijaté v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2024 ako rozhodnutie č. 15, právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
47. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.05.2024 sp. zn. 1VCdo 1/2024, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní žalovaný, je potrebné zdôrazniť, že v tomto rozhodnutí sa posudzovala možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy, teda na základe právneho titulu, aj keď neplatného. Žalovaný existenciu takéhoto, hoci aj neplatného, právneho titulu ničím právne významným nepreukázal. Kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený dňa 09.02.1998 pod č. I. XXX/XXXX týkajúca sa len jedinej konkrétne špecifikovanej nehnuteľnosti, a to stavby dvojbytovky, nemohla vyvolať u žalovaného presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva i k iným nehnuteľnostiam než tej, ktorej sa uvedená kúpna zmluva týkala. Navyše krátko po nadobudnutí stavby dvojbytovky do vlastníctva, bola v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15C 60/2000 uložená žalovanému a jeho bývalej manželke povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.202,80 eur spolu so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 01.12.2001 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností žalobcu zapísaných na LV č. XXXX ako parcely č. XXXX a č. XXXX.
48. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného o určení vlastníckeho práva a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
49. Čo sa týka výroku o vylúčení veci na samostatné konanie, ide o výrok, o ktorom sa rozhoduje uznesením.
50. V prípade uznesenia súdu prvej inštancie je odvolanie prípustné len vtedy, ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 2 C.s.p.). Civilný sporový poriadok v ust. § 357 taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné. Proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie je uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.
51. S prihliadnutím na vyššie uvedené bolo potrebné odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie odmietnuť ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 386 písm. c) C.s.p.).
52. Zároveň žalobcovi majúcemu v odvolacom konaní plný úspech bola priznaná i náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
53. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).