Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 495/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti MUDr. V. C., B., Ing. Ľ. L., B., A. V., B., a MUDr. V. B., B.,

zastúpených Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. P. D., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a a a Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. mája

2011, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

rozhodol:

1. Základné práva MUDr. V. C., Ing. Ľ. L., A. V. a MUDr. V. B. podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. mája 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. mája 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. V. C., Ing. Ľ. L., A. V. a

MUDr. V. B. trovy konania v sume 838,16 € (slovom osemstotridsaťosem eur a šestnásť

centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie D., s. r. o., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. septembra 2011 doručená sťažnosť MUDr. V. C., B., Ing. Ľ. L., B., A. V., B. (ďalej len

„sťažovateľka v 3. rade“), a MUDr. V. B., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených

Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. P. D., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. mája 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) bolo vedené na základe žaloby žalobcov A. R. a spol. (ďalej len

„žalobcovia“) proti sťažovateľom konanie o určenie, že nehnuteľnosti, a to parcela č. ...,

22

orná pôda o výmere 4020 m, a parcela č. ..., orná pôda o výmere 472 m, zapísané na liste

2

vlastníctva č. ..., katastrálne územie H., a parcela č. ..., orná pôda o výmere 46109 m,

zapísaná na liste vlastníctva č. ..., katastrálne územie H. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“),

ako zvyšky pozemkovoknižnej parcely č. 555, katastrálne územie H., patria do dedičstva po

nebohom F. Ď., narodenom ..., zomrelom ... Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -182 z 30. novembra 2009 žalobe vyhovel

a určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom F. Ď., a zároveň zaviazal

sťažovateľov spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania a právneho zastúpenia v sume

10 494,26 € k rukám právneho zástupcu žalobcov.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2011 tak, že potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu a sťažovateľov zaviazal nahradiť žalobcom trovy

odvolacieho konania v sume 1 959,80 € k rukám právneho zástupcu žalobcov.

Sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom boli porušené nimi označené

základné práva podľa a listiny a tiež práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

keďže krajský súd „v konaní nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď príslušné

ustanovenia , najmä , , , ods. 1, neaplikoval cez ust.

SR...“.

Sťažovatelia namietajú, že v predmetnej veci došlo k porušeniu princípu rovnosti

zbraní, keďže na rozdiel od žalobcov nemali k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943

spísanú na Notárskom úrade v M. o dražobnom predaji bývalých židovských

poľnohospodárskych usadlostí v katastrálnom území M. Z označenej notárskej zápisnice

vyplýva, že 20. októbra 1943 bola uskutočnená aj dražba pozemkov ich právneho

predchodcu – R. L., zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. ..., katastrálne územie M.

Sťažovatelia tiež uvádzajú, že nikdy nemali k dispozícii uznesenie okresného súdu

sp. zn. , ktoré je právnym základom namietaného rozsudku a od ktorého

žalobcovia odvodzujú svoju dobromyseľnosť pri užívaní sporných nehnuteľností, ako aj

počiatok plynutia lehoty na ich vydržanie. Toto uznesenie okresného súdu nebolo

v priebehu konania pred okresným súdom a ani krajským súdom podľa tvrdenia

sťažovateľov predložené, keďže sa nezachovalo, a to ani v archíve okresného súdu.

Sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom boli zbavení svojho vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam, a to bez toho, aby boli splnené základné podmienky

vydržania na strane žalobcov.

Sťažovatelia namietajú aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého nemohli

nadobudnúť sporné nehnuteľnosti dedením po nebohej poručiteľke R. L., keďže táto nebola

ich vlastníčkou, pretože už v roku 1943 boli sporné nehnuteľnosti dražobne odpredané

nebohému F. Ď.

Rovnako sťažovatelia namietajú aj tú časť odôvodnenia namietaného rozsudku

krajského súdu, v zmysle ktorej samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti

niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti

a z iných zásahov do majetku schádzajúcich (ďalej len „zákon o neplatnosti niektorých

majetkovoprávnych konaní“ alebo „zákon č. 128/1946 Sb.“) nedošlo k obnoveniu

vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva v dobe neslobody stratili. V tejto súvislosti

sťažovatelia poukazujú na § 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní.

Podľa názoru sťažovateľov z rozhodujúceho dôkazu, listu dr. H. adresovaného

nebohému F. Ď. (D.), nevyplýva, že by mu bol okresný súd v zmysle uznesenia sp. zn. Nc II

96/49 ponechal sporné nehnuteľnosti a vyzval ho zaplatiť doplatok za ne.

Za neprípustný a nezákonný považujú sťažovatelia aj postup okresného súdu, ktorý

v danej veci „použil... analógiu s iným uznesením vydaným pod sp. zn.

týkajúceho sa doriešenia právnych vzťahov medzi žalovanými a p. Š. B.“, keďže „v konaní

ničím a nikým nebolo preukázané, že sa jednalo o pozemky, ktoré sú predmetom tohto

súdneho sporu“.

Žalobcovia podľa tvrdenia sťažovateľov nikdy nepreukázali, že by boli ich právnymi

predchodcami, resp. im zaplatili čo i len korunu doplatku za sporné nehnuteľnosti. Takýto

záver nemožno podľa nich vyvodiť ani z výpovedí svedkov.

Sťažovatelia opakovane poukazujú na skutočnosť, že rozhodujúci dôkaz – uznesenie

okresného súdu sp. zn. , nikto, okrem právneho zástupcu žalobcov, nikdy

nevidel. Spis okresného súdu sp. zn. bol podľa oznámenia okresného súdu

skartovaný, pričom označené uznesenie sa nenachádza ani v spisoch bývalého Štátneho

notárstva v P. sp. zn. RI 191/86 a RI 1113/91, kde malo tvoriť prílohu darovacích zmlúv z 8.

apríla 1986 a 18. mája 1991.

Pokiaľ ide o konštatovanie vo veci konajúcich súdov, že sťažovatelia do roku 1989

nerušili držbu žalobcov, sťažovatelia s týmto v nijakom prípade nesúhlasia a uvádzajú, že

„porušovateľ plne ignoroval písomné dôkazy predložené sťažovateľkou, a to doklady

preukazujúce nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a S., š. p. Ž. Sťažovateľka nemala žiadny

dôvod o užívaní svojho vlastníctva komunikovať so žalobcami, nakoľko jej užívanie

pozemkov bolo vykonávané prostredníctvom inej osoby, čo bolo v danom období

štandardným právnym stavom...

Porušovateľ ani súd I. stupňa úplne ignoroval skutočnosť, že pozemky počas ním

deklarovanej doby nerušenej držby neboli a nemohli byť v držbe, tobôž nie oprávnenej

a dobromyseľnej, žalobcov, nakoľko tieto pozemky boli v nájme socialistickej organizácie

v rámci právneho vzťahu so sťažovateľkou.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, základné právo

vlastniť majetok podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 24. mája 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. mája 2011 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške € 15 000,-

pre každú zo sťažovateliek, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť im do 30 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet

Advokátskej kancelárie D., s. r. o. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -28 z 22. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol. Zároveň ústavný súd čiastočne vyhovel aj návrhu sťažovateľov

na odklad vykonateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu (v časti týkajúcej sa výroku

o náhrade trov odvolacieho konania a v tej jeho časti, ktorou potvrdil výrok odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania, pozn.).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľov a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a sudkyňa poverená plniť úlohy predsedu

krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sudkyňa poverená plniť úlohy predsedu krajského súdu vo svojom vyjadrení

k sťažnosti sp. zn. Spr. 352/11 z 9. decembra 2011 uviedla, že sťažnosť považuje

za nedôvodnú, pričom sa konkrétne vyjadrila len k námietke sťažovateľov, podľa ktorej

nemali na rozdiel od žalobcov k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943, a k námietke

týkajúcej sa v konaní nepredloženého uznesenia okresného súdu sp. zn. , keď

uviedla, že „... predmetná zápisnica bola súčasťou spisu sp. zn. Okresného

súdu v Považskej Bystrici a do tohto spisu bola založená ešte v prvostupňovom konaní. Súd

I. stupňa, ktorý vykonával dokazovanie, obsah zápisnice ako dôkaz v konaní riadne

oboznámil.

... K uvedenému je potrebné uviesť, že túto skutočnosť účastníci konania tvrdili

od začiatku súdneho konania a ani súdu sa v priebehu konania predmetné uznesenie

nepodarilo zabezpečiť z dôvodu jeho skartovania. Preto súd vychádzal pri rozhodovaní

z nepriamych dôkazov o existencii takéhoto rozhodnutia a to v ich logickej nadväznosti,

vzájomnej súvislosti a kontextu udalosti.“.

Zo stanoviska sťažovateľov z 25. januára 2012, ktoré bolo reakciou na vyjadrenie

krajského súdu, vyplýva, že zápisnica z 20. októbra 1943 bola do súdneho spisu založená

na poslednom pojednávaní vo veci pred vynesením rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia

zároveň vo svojom stanovisku poukázali na to, že ak by v ich veci konajúce súdy vychádzali

z logickej nadväznosti, vzájomnej súvislosti a kontextu udalostí, museli by dospieť

k pochybnostiam o tom, prečo sa sťažovatelia nedomáhajú určenia vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam, ktoré na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

nadobudol Š. B. Sťažovatelia vo svojom stanovisku opakovane poukázali na skutočnosť, že

žalobcovia nepredložili dôkaz o úhrade kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti, ako aj na

skutočnosť, že sporné pozemky, resp. ich časť boli v nájme socialistickej organizácie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a a listiny základných práv a slobôd a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z citovaného vyplýva, že základné právo podľa a základné právo

podľa čl. 36 ods. 1 listiny sú v podstate formulované identicky, čo umožňuje vysloviť záver,

že medzi ich obsahom neexistuje žiadny rozdiel.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ().

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru () vyjadreným

predovšetkým v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu neexistuje v obsahu týchto práv

zásadná odlišnosť, čo umožňuje, aby bola ich akceptácia v namietanom rozsudku krajského

súdu posudzovaná spoločne.

Základné právo vyjadrené v , ako aj právo podľa

dohovoru zaručujú predovšetkým každému právo na prístup k súdu, ale tiež právo na určitú

kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, materializovanú v podobe

práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Avšak obsah

týchto práv nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím

v jeho prospech.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou

súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu preskúmať

ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu. Pri

preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. novembra 2009, ktorým bolo určené, že sporné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po nebohom F. Ď.

Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na (ďalej len „OSP“),

a , ako aj

[tzv. (ďalej len „“)] a tou skutočnosťou,

že v danej veci žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení, že sporné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi F. Ď., keďže v pozemkovej knihe

a následne aj na listoch vlastníctva č. ... a č. ... sú ako vlastníci zapísaní sťažovatelia, resp.

ich právni predchodcovia, aj napriek tomu, že tieto nehnuteľnosti dlhú dobu užívajú ako

dedičia pôvodného vlastníka žalobcovia; majú tam postavené domy.

Okresný súd vo svojom rozsudku v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka konštatoval, že na vydržanie je potrebné splniť dve podmienky, a to preukázanie

nadobúdacieho titulu a 10-ročné nerušené užívanie nehnuteľnosti. Podľa okresného súdu F.

Ď. na základe dražby v roku 1943 nadobudol parcelu č. ..., ktorej pôvodným vlastníkom

bola R. L.– právna predchodkyňa sťažovateľov, pričom táto parcela mu bola odovzdaná do

držby v roku 1944. V roku 1949 bola podaná sťažovateľmi, resp. ich právnymi

predchodcami, žaloba na súd o reštitúciu pozemkov (konanie bolo vedené okresným súdom

pod sp. zn. ) a hoci sa rozhodnutie z tohto konania nezachovalo, okresný súd sa

stotožnil s tvrdeniami žalobcov, že v danom prípade sa dá postupovať analogicky ako v

prípade Š. B., ktorého vec sa prerokúvala pod sp. zn. NC II 92/49.

Z rozsudku súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že sťažovatelia predložili v konaní list

dr. H., ktorým F. Ď. vyzýval na zaplatenie doplatku, úžitkov a súdnych trov za konanie. Na

rovnaké plnenie bol zaviazaný aj Š. B. v uvádzanom konaní sp. zn. NC II 92/49. Okresný

súd bol toho názoru, že „nadobúdací titul existoval, pretože s ním štátne orgány ako s

nadobúdacím titulom pracovali a uznávali ho. Zo spisov štátneho notárstva vyplynulo, že

štátne notárstvo ani Obecný úrad H. nemali žiadne námietky proti registrácii darovacích

zmlúv, ktorými F. Ď. časť pozemkov previedol na svojich synov.“.

Sťažovatelia taktiež namietali, že F. Ď. im, resp. ich právnym predchodcom, nikdy

žiadnu kúpnu cenu nezaplatil, čo ale podľa názoru okresného súdu vyvrátila svedkyňa E. F.,

„ktorá potvrdila, že F. Ď. pozemky skutočne odkúpil a na vyplatenie, resp. doplatenie

kúpnej ceny si peniaze požičal“.

Okresný súd vo svojom rozsudku ďalej uviedol, že od roku 1949 sa sťažovatelia,

resp. ich právni predchodcovia „svojich vlastníckych práv nedožadovali, až v roku 1989

sťažovateľka v druhom rade zaslala F. Ď. list, v ktorom ho žiadala o predloženie

vlastníckych dokladov“. Okresný súd z toho vyvodil, že „právny predchodca žalobcov

nerušene užíval predmetné pozemky v dobrej viere, že tieto mu patria a riadne za ne

zaplatil. Túto skutočnosť potvrdil aj už spomínaný fakt, že štátne notárstvo bez akýchkoľvek

námietok, alebo spochybnenia nadobúdacieho titulu zaregistrovalo zmluvy o dare. Hoci v

spisoch o registrácii zmlúv sa rozhodnutie Okresného súdu v Považskej Bystrici

nenachádza, je zrejmé, že pôvodne bolo súčasťou spisu Štátneho notárstva v P. RI 191/86

tak, ako je to konštatované aj v spise Štátneho notárstva v P. RI 1113/91, kde v zmluve

o dare je uvedené, že uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici , bolo

pripojené k zmluve Štátneho notárstva v P. RI 191/86.“.

Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú

splnené všetky podmienky na vydržanie v zmysle , a preto

návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -224 z 24. mája 2011 vyplýva, že

krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 30. novembra 2009.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa najmä uvádza, že «Z doplneného

dokazovania odvolacím súdom, výťahom zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti po neb. R.

L., rod. K. vyplýva, že predmetom dedenia boli okrem iného nehnuteľnosti zapísané v

pozemkovej knihe k. ú. Obec M., vložka č. ..., pričom dedičmi sa stali A. V. v 1/3, H. C., rod.

L. v 1/3 a E. V. v 1/3. Takto bolo vlastnícke právo týchto dedičov zapísané aj v predmetnej

vložke č. ... k. ú. M. (titulom dedenia z roku 1948 po R. L. - D 168/48). Napriek skutočnosti,

že predmetné nehnuteľnosti boli prededené v roku 1948 v dedičskom konaní po R. L., s

ohľadom na to, že už v uvedenom čase právna predchodkyňa žalovaných nebola vlastníčkou

uvedených nehnuteľností (už v roku 1943 boli tieto nehnuteľnosti dražobne odpredané - viď

nasledujúci odsek), žalovaní ich nemohli nadobudnúť dedením.

Ďalej z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to zo zápisnice

zo dňa 20. októbra 1943, spísanej na Notárskom úrade v M. o dražobnom odpredaji

bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v k. ú. M., že uvedeného dňa bola

uskutočnená dražba nehnuteľností židovských vlastníkov, kde okrem iného bola

nehnuteľnosť vdovy R. L. zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. ... k. ú. M. ako parcela č. ...

„ P.“ - role, paša, o výmere 9 katastrálnych jutár, 45 siah, bola vyvolaná výkričnou cenou

16.000,- Ks, najvyššie podanie v sume 24.120,- Ks urobil právny predchodca žalobcov F.

Ď. (označovaný ako D.), bytom v M., pričom tento bol vyhlásený za vydržiteľa tejto

nehnuteľnosti. Z bodu 3 tejto zápisnice ďalej vyplýva, že takto nehnuteľnosť po nebohej R.

L. vydražil aj Š. B. (parcela č. ..., ..., zapísané v pozemnoknižnej vložke č. ... k. ú. M. o

výmere asi 2 katastrálnych jutár). Ďalej zo zápisnice napísanej dňa 30. mája 1944 na

Obecnom úrade v M. ohľadne odovzdania držby - úžitku nehnuteľností v k. ú. M. vyplýva, že

zástupca štátneho pozemkového úradu odovzdal držbu - úžitok predmetných nehnuteľností

nadobúdateľom, pričom v bode 7 je uvedený D. F., M., pričom išlo o nehnuteľnosti zapísané

vo vložke č. ..., parcela č. ... v podiele 1/1. Prevzatie týchto nehnuteľností nadobúdatelia

potvrdili v zápisnici svojím podpisom.

Zákon č. 128/1946 Sb. umožňoval vyhlásiť za neplatné prevody a prechody majetku

uskutočnené po 29. 09. 1938, pričom nárok patril tomu, kto bol neplatným prevodom

(prechodom) poškodený, prípadne právnym nástupcom týchto osôb (s výnimkou osôb štátne

nespoľahlivých). Samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. (16. mája 1946) nedošlo

k obnoveniu vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody

(od 29. 09. 1938 do 04. 05. 1945) na základe majetkových prevodov, prípadne prechodov,

uskutočnených podľa neplatného právneho predpisu alebo akýmkoľvek spôsobom, najmä

úradným výrokom vydaným na základe takéhoto predpisu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej nepochybne vyplýva, že dňa 14. 06. 1949

bola Okresnému súdu v Považskej Bystrici doručená reštitučná žiadosť žiadateliek A. V., E.

V. a H. C., ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. , ktorou sa žiadateľky

domáhali vrátenia nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe k. ú. M. parcela č. ..., rola,

lúka a pasienok „P.“ o výmere 9 kj 45 siah, pod B 7 - abc, s tým, že tieto nadobudol na

dražbe konanej dňa 20. 10. 1943 a odkúpil od bývalého Slovenského štátu F. D., roľník v M.

za kúpnu cenu 24.120,- Sk. Zároveň sa domáhali zaplatiť aj náhradu za odňaté úžitky vo

výške, ktorú určí súd. Rozhodnutie - uznesenie sa však v tejto veci nezachovalo.

Listom zo dňa 15. júna 1950 Dr. Ľ. H. ako likvidátor advokátskej kancelárie Dr. Z. S.

vyzval F. D. v právnej veci A. V. a spol. o reštitúciu nehnuteľností s príslušenstvom,

vychádzajúc z právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. , zaplatiť titulom

doplatku 3.880,- Kčs, titulom náhrady za úžitky 4.800,- Kčs, 2.997,70 Kčs trov pravotných a

100,- Kčs trov odhadu úhrnom teda 11.777,70 Kčs, pritom zaplatil iba 1.000,- Kčs. Žiadal,

aby predmetnú pohľadávku a trovy upomienky úhrnom v sume 10.803,70 Kčs F. D.

najneskôr do 22. júna 1950 zaplatil, lebo v opačnom prípade bude pohľadávku súdne

vymáhať, resp. v súdnom vymáhaní pokračovať.

Ako je zrejmé, tento list bol napísaný likvidátorom advokátskej kancelárie Dr. Z. S.

Dr. Ľ. H. po tom ako právny predchodca žalobcov neplnil v zmysle právoplatného

uznesenia Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. NC II 96/49. V danej veci ako už

bolo uvedené, sa však toto uznesenie nezachovalo a súd prvého stupňa vychádzal z konania

vedeného proti ďalšiemu z vydražiteľov nehnuteľností po neb. R. L. a to Š. B., ktorá vec

bola vedená na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod sp. zn. NC II 92/49. V tejto veci

bolo dňa 1. októbra 1949 právoplatne vydané uznesenie sp. zn. , ktoré uznáva,

že kúpa, ktorou Š. B. nadobudol od bývalého Slovenského štátu nehnuteľnosti po R. L., rod.

K., je neplatná, avšak súd podľa § 6 ods. 3 zákona č. 128/1946 Sb. v znení čl. I ods. 3

zákona č. 79/1948 Sb. ponecháva tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe odporcu a

nariadil v pozemkovej knihe katastrálne územie M. v protokole č. ... na jednotlivé

nehnuteľnosti vložiť vlastnícke právo titulom § 6 ods. 3 zákona č. 128/46 Sb. v znení čl. I

ods. 3 zákona č. 79/48 Sb. na Š. B., zároveň súd podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona

zaviazal odporcu Š. B., aby zaplatil do 15 dní žiadateľom 4.490,- Kčs titulom doplatku

obecnej ceny, sumu 1.200,- Kčs titulom náhrady odňatých úžitkov, sumu 1.248,50 Kčs

titulom trov zastupovania a sumu 216,- Kčs titulom trov odhadu, všetko k rukám právneho

zástupcu žiadateľov.

V predmetnej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia

počiatok ich držby neodvodzujú od dražby z roku 1943, aj keď fakticky od tejto doby

nehnuteľnosti ich právny predchodca užíval, ale počiatok držby opierajú o rozhodnutie

Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. , v ktorom konaní sa riešil

reštitučný nárok žalovaných (a ich právnych predchodcov). Je teda pravdou, že žalovaní

a ich právni predchodcovia si riadne uplatnili nárok na vydanie ich majetku v zmysle § 4

ods. 1 zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby

neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku schádzajúcich

v znení novely č. 79/1948 Sb., avšak vychádzajúc aj z ďalších podporných a nepriamych

dôkazov, a to predovšetkým z výzvy Dr. H. z 15. 06. 1950 je zrejmé, že právny predchodca

žalobcov bol vyzývaný na doplatenie predmetných súm v zmysle uznesenia NC II 96/49 tak,

ako takáto povinnosť bola uložená aj v obdobnej veci Š. B. v konaní vedenom pod sp. zn.

NC II 92/49, v ktorom spore súd konštatoval, že kúpna zmluva, ktorou boli odpredané

nehnuteľnosti od Slovenského štátu je síce neplatná, ale napriek tomu súd v zmysle § 6 ods.

3 zákona č. 128/1946 Sb. v znení novely ponechal tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe

Š. B., s tým, aby žiadateľom reštitúcie doplatil obecnú cenu, náhradu odňatých úžitkov,

trovy zastupovania a trovy titulom odhadu tak, ako k tejto povinnosti bol vyzývaný v

predmetnom liste aj právny predchodca žalobcov. Teda od tohto momentu možno počítať

počiatok vydržacej doby ohľadne predmetných nehnuteľností.

Je pritom potrebné uviesť, že podľa obyčajového práva platného na Slovensku

do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva

do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej

držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako

používateľ alebo užívateľ. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už

na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť patrí inému. Platila pritom zásada, že

zápisom vlastníckeho práva inej osoby do pozemkovej knihy vydržanie sa prerušilo.

Výnimku z tejto zásady pripustila súdna prax vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval

nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel, že vlastníctvo k nej nadobudol

vkladom do pozemkovej knihy iný. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti stanovil aj č. 141/1950 Sb. v a

v spojení s § 145. Podľa týchto ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť

oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto

bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí; v pochybnostiach

sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Jeho dobromyseľnosť mohla založiť skutočnosť,

ktorá mohla v ňom vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľností. Pritom

obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a podľa Občianskeho

zákonníka č. 141/1950 Sb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Podľa

obyčajového, ako aj podľa platila zásada, že kto

nadobúdal oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu

svojho predchodcu.

Berúc v úvahu uvedené skutočnosti zhodne so žalobcami bol aj odvolací súd toho

názoru, že minimálne od roku 1949, kedy bolo vydané uznesenie NC II 96/1949 užíval

právny predchodca žalobcov a následne aj žalobcovia predmetné nehnuteľnosti nerušene

a dobromyseľne a to až do roku 1989, kedy A. V. zaslala v októbri právnemu predchodcovi

žalobcov list, aby preukázal doklady, na základe ktorých nadobudol vlastníctvo k parcele

č. ... Teda minimálne za obdobie od roku 1949 do roku 1989, t. j. 40 rokov žalovaní, resp.

ich právni predchodcovia neprejavili o predmetné nehnuteľnosti u právneho predchodcu

žalobcov a následne žalobcov záujem. Ďalšími nepriamymi dôkazmi, na ktoré poukazuje aj

správne súd prvého stupňa, preukazujúcimi, že právny predchodca žalobcov bol

oprávneným držiteľom týchto nehnuteľností je aj fakt, že v roku 1986 daroval zmluvou o

2

dare z 08. 04. 1986 z predmetnej parcely č. ... vyčlenenú časť o výmere 599 msvojmu

synovi J. Ď., ktorá zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve v P. pod č. RI 191/86 a

následne darovacou zmluvou zo dňa 18. 05. 1991 právny predchodca žalobcov daroval F.

22 2

Ď. ml. a R. Ď. ďalšiu vyčlenenú časť parcely č. ... o výmere 588 m, 591 ma 593 m. Táto

zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve v P. pod RI 1113/91. V oboch týchto

zmluvách sa poukazuje na predmetné uznesenie o nadobudnutí vlastníctva k parcele ... sp.

zn. (aj keď v týchto spisoch sa toto rozhodnutie nenachádza). Z oboch týchto

registrových spisov mal aj odvolací súd nepochybne preukázané, a to z potvrdenia

Miestneho národného výboru H., že Miestny národný výbor v H. nemal námietky proti

prevodu nehnuteľností. V tomto smere sú potom námietky žalovaných v odvolaní

nedôvodné.

Pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti odvolací súd

poukazuje na výpovede svedkov J. M. a E. F., ktorí mali vedomosť o zaplatení týchto

nehnuteľností (dokonca svedok J. M. uvádzal, že v roku 1949 museli byť zaplatené ešte raz,

ktorá skutočnosť by poukazovala na postup po vydaní uznesenia NC II 96/49 a následnej

výzve Dr. H. o doplatok kúpnej ceny a ostatných položiek) a E. F. v konaní poukazovala na

to, že jej rodičia požičali F. Ď. peniaze na vyplatenie kúpnej ceny za pozemky, ktoré boli

predmetom konania; nevedela však uviesť o akú konkrétnu sumu išlo.

Vychádzajúc z týchto skutočností bol zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd

toho názoru, že v danom prípade súd prvého stupňa postupoval správne, ak návrhu

na určenie, že v petite uvedené nehnuteľnosti ako zvyšky pozemnoknižnej parcely č. ...

zapísanej vo vložke č. ... k. ú. H. patria do dedičstva po neb. F. Ď. vyhovel, keď predmetné

nehnuteľnosti boli právnym predchodcom žalobcov vydržané v zmysle § 116 v spojení s §

115 a č. 141/1950 Sb. (a nie podľa Občianskeho

v znení noviel ako uviedol súd prvého stupňa).

Je pritom potrebné uviesť, že od roku 1949, teda za účinnosti obyčajového práva

platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 začala plynúť vydržacia lehota ohľadne

predmetných nehnuteľností a skončila za účinnosti č. 141/1950 Sb.

Podľa prechodných a záverečných ustanovení tohto ,

lehota, ktorá začala bežať pred 01. 01. 1951 sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu,

najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 01. 01. 1951; ak určuje

dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať;

pričom to isté platí o vydržacej a premlčacej lehote. Keďže

Sb. pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam stanovoval 10-ročnú lehotu, v

danom prípade táto uplynula k 01. 01. 1961.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil, keď súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade trov konania súdu prvého

stupňa.».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd preskúmal, či sa krajský súd v namietanom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s jednotlivými námietkami

sťažovateľov, ktoré formulovali tak v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ako aj

vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 30. novembra 2009.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, prostredníctvom ktorej vyslovili nesúhlas

s právnym názorom krajského súdu týkajúceho sa otázky, či oni, resp. ich právni

predchodcovia zdedili v roku 1948 sporné nehnuteľnosti po nebohej R. L., ústavný súd

poznamenáva, že posúdenie tejto otázky vzhľadom na podstatu odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu, ako aj krajského súdu nemá zásadnejší význam. Žalobcovia totiž, rovnako

ako súdy oboch stupňov odvodzujú počiatok plynutia lehoty vydržania, a teda aj svoje

vlastnícke právo (resp. vlastnícke právo ich právneho predchodcu nebohého F. Ď.) od

rozhodnutia okresného súdu vo veci reštitučnej žaloby sťažovateľov (resp. ich právnych

predchodcov) vedenej pod sp. zn. , ktorým malo byť určené, že kúpa, ktorou

právny predchodca žalobcov − nebohý F. Ď. − nadobudol od bývalého Slovenského štátu

nehnuteľnosti po právnej predchodkyni sťažovateľov R. L., rod. K., je neplatná, avšak

okresný súd podľa zákona č. 128/1946 Sb. v znení čl. I ods. 3

Sb., kterým se mění a doplňuje zákon ze dne 16. května 1946, č. 128 Sb., o neplatnosti

některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z

jiných zásahů do majetku vzcházejících (ďalej len „zákon č. 79/1948 Sb.“) ponechal (mal

ponechať) tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe právneho predchodcu žalobcov

nebohého F. Ď. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľov za

nepodstatnú z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľov, že

samotnou účinnosťou zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní

(16. mája 1946) došlo k obnoveniu vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe

neslobody (od 29. septembra 1938 do 4. mája 1945) na základe majetkových prevodov,

prípadne prechodov uskutočnených podľa neplatného právneho predpisu alebo akýmkoľvek

spôsobom, najmä úradným výrokom vydaným na základe takéhoto predpisu.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „nárok

přísluší tomu, kdo neplatným převodem pozbyl věci (práva) nebo kdo jiným neplatným

majetkově-právním jednáním byl poškozen, anebo jejich právním nástupcům; nárok nemůže

býti uplatněn jménem toho, jehož pobyt není znám, jménem pozůstalosti pak jenom tehdy,

je-li znám pobyt aspoň jednoho dědice. Byla-li by však oprávněna osoba státně

nespolehlivá, přísluší nárok státu jako majetek konfiskovaný podle dekretu presidenta

republiky ze dne 25. října 1945, č. 108 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech

národní obnovy. Pokud nárok uplatňuje národní správa zavedená do podniků (závodů)

a jiných majetkových podstat podle dekretu presidenta republiky ze dne 19. května 1945,

č. 5 Sb., o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a národní

správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů a některých organisací

a ústavů, na Slovensku podle nařízení Slovenské národní rady ze dne 5. června 1945, č. 50

Sb. n. SNR, o národní správě, hledí se na ni jako na osobu státně spolehlivou“.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „nárok

směřuje proti tomu, kdo věci (práva) neplatným převodem nabyl nebo kdo měl z jiného

neplatného majetkově-právního jednání prospěch, anebo proti jejich právním nástupcům,

ačli právní nástupce, který není osobou státně nespolehlivou, neprokáže, že nevěděl ani

nemusil věděti, že k majetkovému převodu anebo k jinému majetkově-právnímu jednání,

z něhož se nárok odvozuje, došlo pod tlakem okupace nebo národní, rasové nebo politické

persekuce. Směřuje-li nárok zároveň proti několika osobám, zejména zároveň proti osobám

podle předchozí věty na prvním místě zavázaným a proti jejich právním nástupcům,

odpovídají všichni rukou společnou a nerozdílnou.“.

Podľa § 8 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „nárok se

promlčuje ve třech letech ode dne, kdy tento zákon nabude účinnosti, jde-li však o nárok

vzcházející ze zrušení nebo ze změny soudního nebo úředního výroku (§ 2), ve třech letech

od právní moci rozhodnutí, které onen soudní nebo úřední výrok zrušilo nebo změnilo.“.

Z citovaných ustanovení zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní

zjavne vyplýva, že oprávnené osoby si svoj nárok na vrátenie vlastníctva, ktorého boli

pozbavené v dobe neslobody, museli uplatniť na súde v zákonom ustanovenej premlčacej

lehote. K obnoveniu ich vlastníckeho práva teda nedošlo ex lege.

Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na porušenie princípu rovnosti zbraní v súvislosti

so skutočnosťou, že na rozdiel od žalobcov nemali k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943

spísanú na Notárskom úrade v M. o dražobnom predaji sporných nehnuteľností právnemu

predchodcovi žalobcov − nebohému F. Ď., ústavný súd poznamenáva, že zápisnica o

dražobnom predaji sporných nehnuteľností bola predložená okresnému súdu žalobkyňou

v 9. rade na pojednávaní konanom 12. novembra 2009 ako dôkaz, ktorý sa stal súčasťou

spisu. Pojednávanie konané 12. novembra 2009 bolo odročené na 30. november 2009 na

vyhlásenie rozsudku. Sťažovatelia, ktorí boli zastúpení na pojednávaní konanom 12.

novembra 2009, mali teda možnosť sa s týmto dôkazom oboznámiť. Z tohto hľadiska je

námietka sťažovateľov o tom, že nemali predmetnú zápisnicu k dispozícii, nedôvodná.

Navyše, ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že už na pojednávaní konanom 11. mája

2009 bol právnym zástupcom žalobcov súdu predložený zoznam vydražiteľov nehnuteľností

dražených na dražbe v roku 1943.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná aj ďalšia námietka

sťažovateľov, v zmysle ktorej bol porušený princíp rovnosti zbraní tým, že sťažovatelia

nemali k dispozícii uznesenie okresného súdu sp. zn. . Toto uznesenie totiž

nemali rovnako ako sťažovatelia k dispozícii ani žalobcovia, ani súd prvého stupňa a ani

súd druhého stupňa. Jeho existencia vyplýva podľa záverov okresného súdu, ako aj

krajského súdu nepriamo z iných právnych dokumentov – spisov štátneho notárstva sp. zn.

RI 191/86 a sp. zn. RI 1113/91, ako aj z listu dr. H. Ústavný súd považuje tento záver

vo veci konajúcich súdov z ústavného hľadiska za udržateľný.

Sťažovatelia tiež namietajú, že namietaným rozsudkom boli porušené ich základné

práva, aj tým, že súd „v konaní nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď príslušné

ustanovenia , najmä , , , ods. 1, neaplikoval cez ust.

SR...“. Z odôvodnenia sťažnosti vôbec nie je zrejmé, prečo mali

vo veci konajúce súdy postupovať v danom prípade podľa a (odmietnutie

podania, ktoré je nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, pozn.) a prečo malo byť

porušené ustanovenie („Konanie sa začína na návrh, z ktorého musí byť

zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.“). Podľa názoru ústavného súdu táto námietka

sťažovateľov „trpí“ nedostatkom odôvodnenia, a preto nezakladá dôvod na spochybnenie

namietaného rozsudku krajského súdu ani postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že vo veci konajúce súdy uplatnili analógiu s prípadom

Š. B. a tiež nesprávne interpretovali list dr. Ľ. H. z 15. júna 1950. Z dôkazov vykonaných

v konaní pred všeobecnými súdmi vyplýva, že listom z 15. júna 1950 dr. Ľ. H. ako

likvidátor advokátskej kancelárie dr. Z. S. vyzval právneho predchodcu žalobcov F. D.

v právnej veci A. V. a spol. o reštitúciu nehnuteľností s príslušenstvom, vychádzajúc

z právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. , zaplatiť z titulu doplatku

3 880 Kčs, z titulu náhrady za úžitky 4 800 Kčs, 2 997,70 Kčs trov pravotných a 100 Kčs

trov odhadu, úhrnom teda 11 777,70 Kčs. Zároveň v tomto liste dr. H. uviedol, že právny

predchodca žalobcov zaplatil iba 1 000 Kčs. Žiadal, aby predmetnú pohľadávku a trovy

upomienky úhrnom v sume 10 803,70 Kčs F. D. najneskôr do 22. júna 1950 zaplatil, lebo

v opačnom prípade bude pohľadávku súdne vymáhať, resp. v súdnom vymáhaní

pokračovať.

Z konania vedeného proti ďalšiemu z vydražiteľov nehnuteľností po právnej

predchodkyni sťažovateľov nebohej R. L., a to proti Š. B., ktoré bolo vedené na okresnom

súde pod sp. zn. , vyplýva, že v tejto veci bolo 1. októbra 1949 právoplatne

vydané uznesenie sp. zn. , ktoré uznáva, že kúpa, ktorou Š. B. nadobudol od

bývalého Slovenského štátu nehnuteľnosti po právnej predchodkyni sťažovateľov nebohej

R. L., rod. K., je neplatná, avšak súd podľa § 6 ods. 3 zákona o neplatnosti niektorých

majetkovoprávnych konaní v znení čl. I ods. 3 zákona č. 79/1948 Sb. ponecháva tieto

nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe odporcu a nariadil v pozemkovej knihe katastrálne

územie M. v protokole č. ... na jednotlivé nehnuteľnosti vložiť vlastnícke právo titulom § 6

ods. 3 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní v znení čl. I ods. 3

zákona č. 79/48 Sb. na Š. B., zároveň súd podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zaviazal

odporcu Š. B., aby zaplatil do 15 dní žiadateľom (sťažovateľom, resp. ich právnym

predchodcom) sumu 4 490 Kčs z titulu doplatku obecnej ceny, sumu 1 200 Kčs z titulu

náhrady odňatých úžitkov, sumu 1 248,50 Kčs z titulu trov zastupovania a sumu 216 Kčs z

titulu trov odhadu, všetko k rukám právneho zástupcu žiadateľov.

Z už uvedených skutočností je teda zrejmé, že platobné povinnosti vyplývajúce

z uznesenia okresného súdu sp. zn. − doplatok obecnej ceny, náhrada odňatých

úžitkov, trovy zastupovania a trovy odhadu − sú identické ako položky, ktoré vo svojom

liste požadoval od právneho predchodcu žalobcov F. D. dr. Ľ. H.– doplatok, náhrada za

úžitky, trovy pravotné a trovy odhadu.

Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že 14. júna 1949 bola okresnému súdu

doručená reštitučná žiadosť žiadateliek A. V., E. V. a H. C. (teda sťažovateľky v 3. rade a

právnych predchodcov ostatných sťažovateľov), ktorá bola na tomto súde vedená pod sp.

zn. , ktorou sa žiadateľky domáhali vrátenia nehnuteľností zapísaných v

pozemkovej knihe katastrálneho územia M., parcela č. ..., roľa, lúka a pasienok „P.“ o

výmere 9 kj 45 siah, pod B 7 − abc, s tým, že tieto nadobudol na dražbe konanej 20. októbra

1943 a odkúpil od bývalého Slovenského štátu F. D., roľník v M., za kúpnu cenu 24 120 Sk.

Zároveň sa domáhali zaplatiť aj náhradu za odňaté úžitky vo výške, ktorú určí súd.

Z § 6 ods. 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní vyplýva, že

„nárok jde na vrácení věci (práva) nebo na jiné navrácení k předešlému stavu, a není-li to

dobře možno anebo nemá-li ten, komu nárok přísluší, zájem na vrácení věci (práva) nebo na

jiném navrácení k předešlému stavu, na peněžitou náhradu ve výši obecné ceny. Vrácení

věci (práva) nebo jiné navrácení k předešlému stavu je považovati za nikoliv dobře možné

i tehdy, když by tím byly ohroženy důležité zájmy veřejné. Prohlásí-li ministerstvo

spravedlnosti v dohodě s věcně příslušným ministerstvem, na Slovensku též v dohodě

s příslušnými pověřenectvy, že důležité zájmy veřejné by byly ohroženy, jsou tím strany

i soud vázány.“.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní

„v případech zvláštního zřetele hodných může se poskytnouti peněžitá náhrada také tehdy,

měly-li by se vrátit věci, kterých ten, proti komu nárok směřuje, nezbytně potřebuje pro

sebe, svou rodinu a svou domácnost a bez kterých se ten, komu nárok přísluší, může slušně

obejít“.

Podľa § 6 ods. 3 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „to platí

zejména, jde-li o vrácení zemědělského majetku (§ 4 dekretu presidenta republiky ze dne

21. června 1945, č. 12 Sb., o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku

Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa, § 2 nařízení

Slovenské národní rady ze dne 23. srpna 1945, č. 104 Sb. n. SNR, o konfiskaci

a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel

slovenského národa), pokud by pak tomu, proti komu nárok směřuje, zbylo celkem méně

než 15 ha zemědělské půdy, a

1. ten, proti komu nárok směřuje, předloží osvědčení o státní spolehlivosti –

na Slovensku osvědčení místního národního výboru, potvrzené okresním národním

výborem, o tom, že se neexponoval za nacismus nebo fašismus, ani nebyl funkcionářem

nacistických nebo fašistických organisací, ani horlivě nepůsobil v takových organisacích

anebo v organisacích, které nacistickému nebo fašistickému režimu přisluhovaly, a že se ani

jinak neprovinil proti zájmům Československé republiky a českého a slovenského národa -,

dále potvrzení místního národního výboru o tom, že sám jako výkonný zemědělec na půdě

hospodaří, jsa existenčně na zemědělství převážně odkázán, jakož i o tom, že celková

výměra jeho zemědělské půdy je menší než 15 ha, anebo o tom, při vrácení jaké výměry

požadovaného majetku by mu zůstalo zachováno celkem 15 ha zemědělské půdy, a

2. ten, kdo nárok uplatňuje, není výkonným zemědělcem, který by na vrácené půdě

hospodařil.“.

Z citovaných ustanovení § 6 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych

konaní vyplýva, že pri rozhodovaní mohlo dôjsť buď k situácii, keď by vo veci konajúci súd

rozhodol o vrátení veci, resp. o inom spôsobe obnovenia predošlého stavu, ale tiež

k situácii, keď by vo veci konajúci súd rozhodol o ponechaní vlastníctva nadobúdateľovi

a toho zaviazal na doplatenie príslušnej peňažnej náhrady vo výške všeobecnej ceny. Zákon

upravoval rôzne situácie, za ktorých prichádzalo do úvahy priznanie peňažnej náhrady

vo výške všeobecnej ceny. Išlo napríklad o situáciu, keď pôvodný vlastník nemal záujem

o navrátenie vlastníctva (čo vzhľadom na požadovaný petit reštitučnej žaloby nebol prípad

sťažovateľov, resp. ich právnych predchodcov), ale aj o situáciu, kedy išlo o vrátenie

poľnohospodárskeho majetku za zákonom ustanovených podmienok.

Postup súdov oboch stupňov, ktoré v danej právnej veci vyvodili z vykonaných

dôkazov záver, že uznesením okresného súdu sp. zn. , ktoré sa nezachovalo,

bolo rozhodnuté obdobným spôsobom ako v konaní vedenom sťažovateľmi (resp. ich

právnymi predchodcami) proti Š. B., nemožno za danej situácie považovať za arbitrárny, a

preto ústavný súd nevidí dôvod, aby do tohto záveru všeobecných súdov akýmkoľvek

spôsobom zasahoval a nahrádzal ho svojimi závermi. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom

sudkyne poverenej plniť úlohy predsedu krajského súdu, že tento záver vyplýva

z nepriamych dôkazov o existencii takéhoto rozhodnutia, a to v ich logickej nadväznosti,

vzájomnej súvislosti a kontexte udalostí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď sťažovateľky v 3. rade, ktorá

bola priamou účastníčkou oboch konaní – teda konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. , ako aj súčasného konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. , a ktorá v rámci svojho výsluchu 13. mája 2008 pred dožiadaným

súdom (Okresný súd Bratislava I) uviedla, že „V rámci reštitúcie sme žiadali vrátenie

nášho majetku pričom vec vybavoval Dr. S., spomínam si že vec ale nebola dotiahnutá

dokonca od p. Ď. ani od nikoho iného sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Ja som niekedy v

90 rokoch žiadala pána Ď. listom, aby sa situácia doriešila pričom na môj list vôbec

nereagoval.“.

Sťažovateľka v 3. rade teda v rámci svojho výsluchu neuviedla, že v konaní

sp. zn. bolo vydané rozhodnutie, ktorým sťažovateľke v 3. rade a jej sestrám

bolo vrátené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Jej vyjadrenie skôr nasvedčuje

tomu, že právny predchodca žalobcov mal sťažovateľom, resp. ich právnym predchodcom

poskytnúť doplatok, teda peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny, avšak túto povinnosť

si nesplnil.

K námietke sťažovateľov, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané,

že právny predchodca žalobcov zaplatil sťažovateľom (resp. ich právnym predchodcom)

doplatok všeobecnej kúpnej ceny, ústavný súd poukazuje na tieto skutočnosti:

Krajský súd v namietanom rozsudku uvádza, že „Pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny

za predmetné nehnuteľnosti odvolací súd poukazuje na výpovede svedkov J. M. a E. F.,

ktorí mali vedomosť o zaplatení týchto nehnuteľností (dokonca svedok Jozef Mišík uvádzal,

že v roku 1949 museli byť zaplatené ešte raz, ktorá skutočnosť by poukazovala na postup po

vydaní uznesenia NC II 96/49 a následnej výzve Dr. H. o doplatok kúpnej ceny a ostatných

položiek) a E. F. v konaní poukazovala na to, že jej rodičia požičali F. Ď. peniaze na

vyplatenie kúpnej ceny za pozemky.“.

Z výpovedí svedkov J. M. a svedkyne E. F. teda možno vyvodiť, že F. D. zaplatil za

sporné nehnuteľnosti „ešte raz“. V prospech záveru o zaplatení doplatku všeobecnej kúpnej

ceny právnym predchodcom žalobcov sťažovateľom, resp. ich právnym predchodcom,

okrem výpovedí svedkov M. a F. nasvedčuje aj skutočnosť, že sťažovatelia netvrdili ani

nepreukazovali, že by oni, resp. ich právni predchodcovia, exekučne vymáhali (tak, ako na

to upozorňoval dr. H. vo svojom liste) doplatok všeobecnej ceny.

Krajský súd sa však v súvislosti so zaplatením doplatku kúpnej ceny nevysporiadal

s listom dr. H. z 15. júna 1950, ktorým tento vyzval právneho predchodcu žalobcov F. D.,

aby okrem iného zaplatil z titulu doplatku 3 880 Kčs a z titulu náhrady za úžitky 4 800 Kčs.

Zároveň v tomto liste dr. H. uviedol, že právny predchodca žalobcov zaplatil iba 1 000 Kčs.

Rovnako sa krajský súd pri hodnotení výsledkov dokazovania vo vzťahu k zaplateniu

doplatku všeobecnej kúpnej ceny nijako nevysporiadal s výpoveďou priamej sťažovateľky

3. rade, ktorá tvrdila, že nijaký doplatok im nikdy zaplatený nebol, pričom práve ona je

jedinou žijúcou osobou, ktorá sa zúčastnila tak konania vedeného okresným súdom pod sp.

zn. , ako aj posudzovaného konania vedeného žalobcami proti sťažovateľom.

Z uvedeného hľadiska nie je záver vo veci konajúcich súdov vo vzťahu k otázke zaplatenia

doplatku kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti podľa názoru ústavného súdu dostatočne

presvedčivý.

Z pohľadu ústavného súdu treba ale za kľúčovú považovať námietku sťažovateľov,

podľa ktorej žalobcovia, resp. ich právny predchodca, neužívali sporné nehnuteľnosti

v celosti po dobu ustanovenú zákonom (teda 10 rokov podľa § 116 Stredného Občianskeho

zákonníka, pozn.), keďže tieto, resp. ich podstatná časť – les, boli v nájme socialistickej

organizácie, ktorá ich mala prenajaté od sťažovateľov, resp. ich právnych predchodcov.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné

predovšetkým poukázať na skutočnosť, že ani jeden zo všeobecných súdov sa s touto

námietkou sťažovateľov nezaoberal. Okresný súd argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa

užívania lesov socialistickou organizáciou vo svojom rozsudku ani len neuviedol, a to

napriek tomu, že sťažovatelia túto líniu obrany svojho práva k sporným nehnuteľnostiam

v spore so žalobcami uplatňovali od počiatku súdneho konania.

V spise okresného súdu sp. zn. sa nachádzajú dôkazy (list S., š. p., Ž. z

1. októbra 1992 a z 9. mája 1996, žiadosť sťažovateľov o vydanie lesných pozemkov,

porastov a iného majetku z 24. augusta 1992, identifikácia parciel z 11. februára 1992),

ktoré nasvedčujú užívaniu lesov patriacich sťažovateľom, resp. ich právnym predchodcom,

S., š. p., Ž., avšak tieto dôkazy sú z rokov 1992 až 1996. Krajský súd v namietanom

rozsudku túto námietku sťažovateľov uvedenú aj v rámci ich odvolania síce uviedol, avšak

nijakým spôsobom na ňu nereagoval , t. j. nevysporiadal sa s ňou.

Podľa názoru ústavného súdu treba uvedenú námietku sťažovateľov považovať

za podstatnú, t. j. takú, na ktorú boli vo veci konajúce súdy, a teda aj krajský súd

v namietanom rozsudku povinné dať primeranú odpoveď, pretože len na jej základe by sa

mohol považovať jeho právny záver o tom, že žalobcovia splnili všetky zákonom

ustanovené podmienky na vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,

za ústavne konformný. Za okolností, keď na túto otázku nemožno nájsť v namietanom

rozsudku krajského súdu žiadnu odpoveď, nemožno ho považovať z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich z obsahu základného práva podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nadväzujúcej judikatúry ústavného súdu

a ESĽP za ústavne akceptovateľný a udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. mája 2011 boli porušené základné práva sťažovateľov podľa

a listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné

zároveň v zmysle a rozhodnúť

o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľov aj vrátiť vec v zmysle § 56

ods. 3 písm. b) krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2

výroku nálezu).

Po zrušení namietaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd

povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze ( ).

V danom prípade bude predovšetkým potrebné, aby sa krajský súd v novom konaní

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľov,

v zmysle ktorej žalobcovia, resp. ich právny predchodca, neužívali sporné nehnuteľnosti

v celosti po dobu stanovenú zákonom vzhľadom na skutočnosť, že podstatná časť sporných

nehnuteľností (les) mala byť podľa tvrdenia sťažovateľov v nájme socialistickej

organizácie; ide totiž o skutočnosť, ktorá je zásadná z hľadiska splnenia podmienok

vydržania, a teda rozhodnutia sporu o vlastníctvo sporných nehnuteľností medzi žalobcami

a sťažovateľmi.

Rovnako bude povinnosťou krajského súdu vysporiadať sa s námietkou

sťažovateľov, že v konaní nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcov zaplatil

sťažovateľom (resp. ich právnym predchodcom) doplatok všeobecnej kúpnej ceny, a to pri

zohľadnení všetkých v konaní vykonaných dôkazov vrátane výpovede

sťažovateľky v 3. rade, tak ako to predpokladá („Dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci.“), keďže táto skutočnosť je podľa názoru ústavného súdu zásadnou z pohľadu

posúdenia dobromyseľnosti vydržiteľov.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovatelia sa domáhali tiež toho, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným

rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a listiny, ako aj práva podľa dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva...

Namietaný rozsudok krajského súdu sa nepochybne dotýka aj ich vlastníckeho práva

v zmysle a listiny, resp. ich práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napriek tomu ústavný súd v tejto časti sťažnosti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu); vychádzal pritom z toho, že krajský súd po vrátení

veci bude pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom budú mať sťažovatelia k dispozícii

dostatok procesných prostriedkov na ochranu týchto práv. Navyše, ústavný súd pri svojej

rozhodovacej činnosti štandardne uplatňuje zásadu minimalizovania zásahov do právomoci

iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie, ktorým sa zároveň vráti vec na opätovné prerokovanie príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade krajskému súdu), sa vytvára priestor na zabezpečenie

dôslednej ochrany týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

, ), t. j. aj k náprave pochybení, na ktoré ústavný súd poukázal

v tomto náleze.

III.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd každému z nich priznal finančné

zadosťučinenie v sume 15 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nie sú splnené predpoklady na priznanie finančného zadosťučinenia. Podľa názoru

ústavného súdu totiž pre efektívnu ochranu práv sťažovateľov, ktorých porušenie namietali,

postačuje vyslovenie ich porušenia v spojení so zrušením namietaného rozsudku a vrátenie

veci na opätovné prerokovanie krajskému súdu. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou D.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D. Ústavný súd pri

priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže

išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ako aj z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €,

keďže jeden z úkonov právnej služby bol vykonaný v roku 2012. Úhradu ústavný súd

priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti,

vyjadrenie z 25. januára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011

predstavuje sumu 123,50 €, pričom pri súčasnom zastupovaní 4 sťažovateľov aplikáciou

§ 13 ods. 2 vyhlášky odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje po jej znížení

o 50 % sumu 61,75 €. Pri štyroch sťažovateľoch táto suma po zvýšení o režijný paušál (4 x

7,41 €) predstavuje spolu sumu 276,64 €. Keďže za rok 2011 vykonal právny zástupca

sťažovateľov dva úkony právnej služby, patrí sťažovateľom za ne úhrada v sume 2-krát

po 276,64 €, t. j. v sume 553,28 €. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 €, pričom pri súčasnom zastupovaní

4 sťažovateľov odmena za tento úkon právnej služby predstavuje po jej znížení o 50 %

sumu 63,58 € a po zvýšení o režijný paušál (4 x 7,63 €) celkovo sumu 284,88 €. Celkovo

tak ústavný súd priznal úhradu trov konania za uvedené úkony právnej služby v sume

838,16 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ); bod 3

výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012