Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 210 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (246)I. ÚS 354/08
PDF · 334.51 KB
No categories available
I. ÚS 354/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 354/08 -50
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť T., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H, B.,
ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007, a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára
2007 p o r u š i l základné právo T., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 99/2005
z 25. januára 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. T., a. s., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1002,36 €
(slovom tisícdve eurá a tridsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 30. októbra 2008 č. k. I. ÚS 354/08 -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 99/2005 z
25. januára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 27. septembra 2005 Telekomunikačný
úrad Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“ alebo „úrad“) vydal zmenu
všeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky
poskytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka
namieta, že úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením zmeny
zverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj s údajom, v akej lehote ich
možno uplatniť.
3. V predmetnej veci sťažovateľka 9. decembra 2005 podala sťažnosť ústavnému
súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie z dôvodu, že namietaný postup telekomunikačného úradu
možno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa
týka možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno
nahradiť konaním pred ústavným súdom.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka podala žalobu podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), konanie o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007 zastavil z dôvodu, že nepodlieha prieskumu správnym
súdom v rámci správneho súdnictva. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo strane
sťažovateľky doručené 31. mája 2007.
5. Podľa názoru sťažovateľky je v danej veci nepochybné, že zmena všeobecného
povolenia sa týkala základných práv a slobôd sťažovateľky, a to vlastníckeho práva
chráneného čl. 20 ústavy a petičného práva chráneného čl. 27 ústavy . V uznesení sp. zn.
III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 ústavný súd okrem iného uviedol: „... s prihliadnutím na
znenie čl. 42 ods. 2 ústavy (správne mal byť uvedený zrejme čl. 46 ods. 2 ústavy , pozn.)
ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie všeobecného povolenia)
podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú
predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného
porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno nahradiť
konaním pred ústavným súdom.“
6. Vychádzajúc z už uvedeného, keďže najvyšší súd neprerokoval žalobu
v intenciách citovaného uznesenia ústavného súdu, ale konanie zastavil, sťažovateľka
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 , 2 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd tým, že konanie o podanej žalobe zastavil bez vecného preskúmania
napadnutého rozhodnutia.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“.
8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania - najvyšší súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. D. Š., listom z 1. decembra
2008 (doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009) sp. zn. KP 8/08 -131 a právny zástupca
sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára 2009.
8.1 . Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila takto:
„V súdnom konaní sťažovateľ požadoval vykonanie súdneho prieskumu zmeny
povolenia, ktoré bolo prijaté Telekomunikačným úradom... 27. 9. 2005...
Za tejto procesnej situácie je prvoradou úlohou súdu... preveriť, či predmet žaloby je
spôsobilý na súdne konanie, v danom prípade, či je možno vykonať súdny prieskum
rozhodnutia správneho orgánu postupom podľa 5. časti Občianskeho súdneho priadku.
Opačný prístup by podľa mienky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohol viesť
k prekročeniu súdnej pôsobnosti a k vydaniu nezákonného súdneho rozhodnutia.
Tieto myšlienky Najvyšší súd... v napadnutom uznesení vyjadril tak, že zmenu
povolenia nepovažoval za individuálny správny akt...
Uvedený základný úsudok si Najvyšší súd... odôvodnil odkazom na všeobecný
charakter textu zmeny povolenia ako aj všeobecného povolenia samotného, v ktorých sa
nekonkretizujú formulácie práv a povinností. Naopak imanentným znakom rozhodnutia je
zásadne konkretizácia priznaných subjektívnych práv alebo uložených verejnoprávnych
povinností, a to konštitutívnym spôsobom, prípadne uznaných práv, a to deklaratórnym
spôsobom, alebo ide o záverečný produkt rozhodovacieho procesu o konkrétnych, tzn.
individuálnych právach a povinnostiach.
Ďalej svoje úvahy... Najvyšší súd... doplnil záverom, že zmena povolenia smeruje
k neurčitému okruhu adresátom s uložením povinností do budúcnosti, čo je však v rozpore
s charakterom rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu, lebo rozhodnutie správneho
orgánu musí vždy konkretizovať jedného alebo viac adresátov rozhodnutia (predovšetkým
ich nezameniteľnou identifikáciou), lebo na ich práva alebo povinnosti bude toto
rozhodnutie pozitívne alebo negatívne vplývať a na základe výsledku konania sa im
vytvárajú ďalšie procesné práva (napr. právo na nápravu nezákonného rozhodnutia), ktoré
by za tejto situácie ani nemohli využiť.
Treba tiež poukázať na to, že v konaní, ktorého výsledkom bola zmena povolenia,
celkom absentovala komunikácia s účastníkmi - identifikovanými jednotlivcami, lebo ich
okruh nebol Telekomunikačným úradom... vôbec konkrétne vymedzený, alebo správny
orgán sa uspokojil iba s abstraktne označeným adresátom povinností (čomu nasvedčuje aj
forma doručenia prostredníctvom Zbierky zákonov Slovenskej republiky zvolená
zákonodarcom), a súčasne im nebola ani naznačená forma obrany v prípade nespokojnosti
jednotlivca s existenciou zmeny povolenia.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd... usúdil, že ide o akt verejnej správy,
ktorý má aj v zmysle odbornej literatúry (najmä in: Machajová, J. a kol., Všeobecné
správne právo, Bratislava 2007, s. 1. 33 alebo Hendrych, D. a kol. Správni právo-obecná
časť, 6. vydanie, C.H.Beck, Praha 2006, s. 179) charakter abstraktného aktu, tzn. neurčitý
okruh adresátov. Tento akt nezakladá alebo nepotvrdzuje konkrétne právo a povinnosť na
podnet účastníka, pôsobí zásadne s účinkami do budúcnosti a túto abstraktnú normotvornú
činnosť vykonáva na základe zákonného splnomocnenia. Tieto abstraktné akty v súlade
s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné preskúmať
postupom podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku na tomto závere nemení
skutočnosť, že vydaním abstraktného aktu orgánom verejnej správy (ktorý sa viac blíži
k charakteru všeobecne záväzného predpisu orgánu verejnej správy) sa môže jednotlivec
cítiť byť dotknutý v svojich konkrétnych právach, napr. vo vlastníckom práve k určitej veci.
Pokiaľ má túto domnienku a tiež právny dôvod pochybovať o legálnosti tohto aktu, potom
podľa mienky Najvyššieho súdu... iba prostredníctvom aplikácie čl. 125 ods. 1 písm. b/
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky sa môže domáhať nápravy.
Vychádzajúc z uvedeného sa Najvyšší súd... nestotožňuje s právnym názorom
žalobcu, že zmena povolenia sa dotkla jeho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 Ústavy ...
a že bolo porušené aj jeho právo zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy konať.
Záverom si Vám dovoľujem oznámiť, že trváme na verejnom ústnom pojednávaní.“
8.2. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu
zaujal takéto stanovisko: „... Predmetné vyjadrenie považujeme za neopodstatnené... Ak by
sme aj vychádzali z tvrdení odporcu, že v danom prípade ide o abstraktný akt, táto
skutočnosť podľa nášho názoru vôbec nie je... prekážkou jeho preskúmania v rámci PIATEJ
ČASTI O. s. p. ... Z obsahu § 244 ods. 2 a 3 O. s. p. a z použitých formulácií je podľa nášho
názoru zrejmé, že abstraktnosť alebo naopak konkrétnosť rozhodnutia sú úplne
irelevantné. ... Považujeme za potrebné zaoberať sa aj charakterom všeobecného povolenia.
Ustanoveniami § 13 TelkomZ bol totiž nahradený dovtedy aplikovaný systém prideľovania
individuálnych povolení, a to z dôvodu hospodárnosti. Telekomunikačný úrad SR nemusí
viesť konanie s každým podnikom osobitne a vydávať mu osobitné povolenie (licenciu), ale
uskutoční jedno spojené konanie pre všetky podniky. Zákonodarca ho odbremeňuje od
nutnosti konať s každým jedným podnikom a naopak mu umožňuje rozhodnúť jedným
rozhodnutím, ktoré potom zahŕňa povolenia pre všetky podniky. Inými slovami povedané,
zákonodarca štandardný proces správneho konania zjednodušuje, keď umožňuje Úradu
konať súčasne so všetkými podnikmi naraz a rozhodnúť v spojenom konaní jedným
rozhodnutím o ich subjektívnych právach a povinnostiach. Úrad je totiž povinný návrh
všeobecného povolenia uverejniť na 60 dní, umožniť dotknutým subjektom uplatniť
pripomienky a tieto i vyhodnotiť a až následne vydať všeobecné povolenie (§ 13 TelkomZ).
Ťažko môže ísť o normatívny abstraktný akt, ak Úrad musí reagovať na individuálne
pripomienky adresátov a rozhodovať o nich. Uvedené podľa nášho názoru nasvedčuje len
tomu, že ide o osobitný zjednodušený proces, ktorého účelom je vydanie rozhodnutia, ktoré
má priamy dopad na individuálne práva a povinnosti dotknutých subjektov t. j, podnikov.
Pre úplnosť poukazujeme na to, že odborná literatúra, na ktorú odkazuje odporca,
zdôrazňuje, že hranice medzi abstraktnými a individuálnymi správnymi aktmi, nie sú pevne
dané, pričom mnohé správne akty disponujú atribútmi oboch (ideálnych) modelov.
Za najdôležitejší moment však v danom prípade považujeme ústavnú normu
vyjadrenú v čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy SR, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Toto je
podstatné, a nie samotný druh či formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu...
Všeobecné povolenie nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Tam,
kde TelkomZ predpokladá vydanie predpisu, obsahuje na to príslušné splnomocnenie (napr.
§ 24 ods. 2 TelkomZ). Všeobecné povolenie nie je ani rozhodnutím, ktoré by bolo vylúčené
z preskúmania ustanovením § 248 O. s. p. alebo iným zákonom. ... Za daného stavu, ak sa
odporca vôbec nezaoberal otázkou, či sa 1. zmena Všeobecného povolenia dotýka
niektorého zo základných práv a slobôd a ak odmietol preskúmať 1. zmenu všeobecného
povolenia, ktorá sa dotýkala základných práv a slobôd sťažovateľa ( č1. 20 Ústavy SR, č1.
27 Ústavy SR, čl. 35 Ústavy SR ), porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované
č1. 46 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 Dohovoru. ...
Argument odporcu poukazujúci na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR nemôže
obstáť. Poukazujeme totiž na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa
29.04.2008, ktorý na základe žaloby spoločnosti O., a. s. rozhodol tak, že 1. zmenu
Všeobecného povolenia zrušil. Z obsahu odôvodnenia predmetného rozsudku jednoznačne
vyplýva, že námietky sťažovateľa proti zákonnosti postupu a proti zákonnosti rozhodnutia
Telekomunikačného úradu SR ( žalovaný ) boli plne opodstatnené, pretože Najvyšší súd SR
dospel k záveru, že žalovaný nerešpektoval zákonom upravený postup pri vydávaní
všeobecného povolenia resp. jeho zmeny, odňal tak možnosť uplatniť právo na oboznámenie
sa s návrhom a predložiť k nemu pripomienky, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia. Z obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetný rozsudok je
v rozpore s argumentáciou žalovaného v danej veci. ...
Tvrdenie odporcu o tom, že 1. zmena povolenia sa nedotkla vlastníckych práv
sťažovateľa je:
1. v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/06 zo dňa 08. 03. 2006,
2. v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04.
2008, podľa ktorého 1. zmena Všeobecného povolenia nie je nepodstatnou
zmenou, ale svojim obsahom ide o citeľný zásah do majetkových práv dotknutých
subjektov ( str. 6)...
Posúdenie otázky, či sa rozhodnutie dotýka ústavných alebo iných práv dotknutej
osoby, je závislé od posúdenia jej právneho postavenia pred vydaním rozhodnutia a po
vydaní rozhodnutia (in concreto 1. zmeny Všeobecného povolenia ). Niet pochýb o tom, že
všeobecné povolenie resp. jeho zmena sú pre podnik záväzné. Ak pred vydaním 1. zmeny
Všeobecného povolenia povinnosť zabezpečiť odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky
v sieťach na vlastné náklady podnik resp. jej podmienky určené neboli, po jej vydaní mu už
táto povinnosť resp. jej podmienky určené boli. Je nepochybné, že 1. zmena Všeobecného
povolenia sa priamo dotkla jeho subjektívnych práv; inými slovami povedané, 1. zmena
Všeobecného povolenia založila jeho povinnosť, ktorá sa dotkla jeho práva vlastniť majetok
(čl. 20 ods. 1 Ústavy SR). ...
Pre úplnosť považujeme za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR
už rozsudkom sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04. 2008 1. zmenu Všeobecného povolenia
zrušil.
Sťažovateľ trvá na konštatovaní o tom, že došlo k porušeniu jeho práv garantovaných
č1. 46 ods. 2 Ústavy SR a č1. 6 Dohovoru; vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru
na rozhodovanie v tejto veci vplyv. Sťažovateľovi je potrebné poskytnúť ochranu jeho práv
a satisfakciu konštatovaním ich porušenia.
Vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru vplyv ani na rozhodovanie o
návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vychádzajúc
z princípu subsidiarity, je podľa nášho názoru na odporcovi, aby sa po zrušení rozsudku
v ďalšom konaní vysporiadal so skutočnosťou, či rozsudok sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa
29. 04. 2008 mal účinky aj na právne postavenie sťažovateľa (otázka účinnosti rozsudku
erga omnes), alebo o zrušení 1. zmeny Všeobecného povolenia je potrebné rozhodnúť aj vo
vzťahu k sťažovateľovi ( otázka účinnosti rozsudku inter partes). ...
Vzhľadom na vyššie uvedené na podanej sťažností trváme.“
9. Na ústnom pojednávaní 22. januára 2009 právny zástupca sťažovateľky zotrval na
všetkých predchádzajúcich argumentoch, ktoré podrobnejšie rozviedol, a žiadal, aby
ústavný súd sťažnosti vyhovel v plnom rozsahu. Najvyšší súd taktiež zotrval na svojom
stanovisku.
10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisu sp. zn. III. ÚS 80/06 ústavný súd zistil, že
telekomunikačný úrad ako orgán verejnej správy vydal 27. septembra 2005 „1. zmenu
všeobecného povolenia č. 1/2005 na poskytovanie elektronických komunikačných sietí
a elektronických komunikačných služieb“. Predmetom zmeny všeobecného povolenia
v bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti.
V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil
odsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie
a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní
zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave
na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné
náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm. j) zákona o elektronických
komunikáciách schvaľuje úrad.“ Zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania
a uvedenie osoby (predseda), ktorá ju vydala.
Sťažovateľka sťažnosťou (i) doručenou ústavnému súdu 30. novembra 2005
namietala postup telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného
povolenia z 27. septembra 2005, v dôsledku ktorého bolo podľa jej názoru porušené jej
základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy . Zároveň žiadala, aby ústavný súd namietanú zmenu všeobecného povolenia
zrušil. Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 80/06 -38 z 8. marca 2006 (ii)
odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil
v podstatne zhodne s uvedeným v bode 3 a poukázal tiež na svoje rozhodnutia
sp. zn. III. ÚS 138/03 a sp. zn. II. ÚS 50/01 .
V intenciách záverov ústavného súdu [bod 10 (ii)] sťažovateľka podala žalobu na
najvyššom súde, ktorý napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, keď uviedol (okrem
iného), že „že žalobca sa domáha konania, ktoré nie je v pôsobnosti všeobecných súdov,
tzn., že nie je zahrnuté ani v čl. 142 ods. 1 Ústavy ... ani v príslušných zákonoch, ktoré
upravujú právomoc súdov. ... Na rozdiel od žalobcu Najvyšší súd stotožňujúc sa
s argumentáciou žalovaného 1. zmenu Všeobecného povolenia nepovažuje za individuálny
správny akt, ktorý podlieha súdnemu preskúmavaniu. Je potrebné striktne rozlišovať
individuálny správny akt orgánu verejnej správy a ďalej normatívny správny akt orgánu
verejnej správy, ktorý obsahuje všeobecne záväzné právne normy, napríklad vo forme
právnych predpisov. ... Z obsahu ... textov vyplýva, že uvedené všeobecné povolenie používa
všeobecné, nekonkretizované formulácie práv a povinností, pričom ich nositeľov alebo
adresátov žiadnym spôsobom nekonkretizuje. Ide teda o normatívny správny akt, ktorý
nepodlieha súdnemu preskúmavaniu na rozdiel od individuálneho správneho aktu ...“.
Preto sťažovateľka opakovane podala sťažnosť na ústavnom súde, a to osobitne proti
telekomunikačnému úradu (iii) [v podstate z rovnakých dôvodov ako v bode 10 (i)]
a osobitne proti najvyššiemu súdu (bod 7). Sťažnosť [bod 10 (iii)] ústavný súd uznesením
č. k. III. ÚS 239/07 -21 z 27. augusta 2007 odmietol pre neprípustnosť, a to s poukazom na
ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde , keďže išlo o vec totožnú s vecou
vedenou pod sp. zn. III. ÚS 80/06 , o ktorej ústavný súd už rozhodol [bod 10 (ii)].
11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predstavuje súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy ). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je
inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne
zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je
oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza
k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou
spočívajú v rovine podústavného práva.
12. Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie ústavnosti
odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľke v dôsledku zastavenia konania pred najvyšším
súdom z dôvodu konštatovaného nedostatku právomoci tohto súdu na prerokovanie žaloby
sťažovateľky (bod 10), keďže podľa názoru najvyššieho súdu predmetom súdneho
prieskumu bol normatívny správny akt.
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do
úvahy, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho
výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také
formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené
(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces), vychádzajúc z čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nespočíva len v ochrane
uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho konania (jeho priebehu, pozn.), ale tiež
(a predovšetkým) v ústavnej (medzinárodnoprávnej) ochrane samotného prístupu k súdu.
Odmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv
a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.
14. Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex
lége“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa
týkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01 ). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto
skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma
žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú
súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by
mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne
k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku
toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho
druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci
súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania
(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy .
15. Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť
výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným
spôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden
ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne
súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy . Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať
nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou , sú tým viac zaviazané k ústavne
súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto
povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01 ). Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že
„Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy ) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou .“, pričom vo veci
sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov
inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných
práv a slobôd“.
16. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej
činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01 ). Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri
uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou
ústavy zisťovať, či rozhodnutie, postup, resp. zásah orgánu verejnej správy je vzhľadom na
jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že
tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
17. Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra
2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia
pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy
svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať
za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri
interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať
vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej
úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita
výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky).“
18. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd v posudzovanej veci nemohol
nezohľadniť skutočnosť, že formalistický prístup najvyššieho súdu by v konečnom dôsledku
viedol k odmietnutiu spravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou
je ochrana ústavne zaručených základných práv a slobôd. V okolnostiach danej veci (bez
ohľadu na ne/opodstatnenosť sťažovateľkou namietaných skutočností) by kautely zásahu do
práva na prístup k súdu v plnom rozsahu dopadli na všeobecný súd (v danom prípade
správny súd).
19. Odhliadnuc od skutočnosti, že ústavný súd v posudzovanom prípade už vyslovil
právny názor [bod 10 (ii)], ktorý by v demokratickej spoločnosti s vládou práva sám osebe
(napriek jeho procesnej forme) bol dostatočným usmernením pre všeobecný súd, aby žalobu
sťažovateľky vecne prerokoval (t. j. aby nebola odmietnutá spravodlivosť), ústavný súd sa
nestotožňuje ani s odôvodnením namietaného rozhodnutia.
20. Pre riešenie otázky charakteru všeobecného povolenia vydávaného
telekomunikačným úradom podľa § 13 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických
komunikáciách“) z hľadiska daných foriem činnosti verejnej správy je dôležité v prvom
rade zdôrazniť, že v podmienkach slovenskej teórie správneho práva možno hovoriť
o dvoch základných druhoch správnych aktov, a to o normatívnych správnych aktoch
a o individuálnych správnych aktoch. Obe skupiny predstavujú formy činnosti verejnej
správy s právotvorným účinkom. Vo všeobecnosti tiež platí, že adresát normatívneho
správneho aktu (fyzická alebo právnická osoba) nemá možnosť proti nemu brojiť zo svojej
individuálno-právnej pozície. Právna ochrana v tejto podobe sa proti normatívnym
správnym aktom v Slovenskej republike realizuje len prostredníctvom prokuratúry
(previerky, protesty a pod.), ktorá však nemá v rukách decíznu právomoc, čiastočne
prostredníctvom všeobecného súdnictva (všeobecne záväzné nariadenia obcí
a samosprávnych krajov - § 250zf a OSP , pozn.), a v najväčšom rozsahu prostredníctvom
ústavného súdnictva [čl. 125 ods. 1 písm. b) až d) ústavy ]. V žiadnom z prípadov súdneho
prieskumu normatívnych správnych aktov však nedisponuje kvalifikovaným návrhovým
oprávnením subjekt, ktorého právna pozícia je normatívnym správnym aktom dotknutá.
Naopak, adresát individuálneho správneho aktu môže proti nemu brojiť podávaním
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, môže žiadať o jeho preskúmanie
prostredníctvom správneho súdnictva a v určitých prípadoch môže proti nemu namietať aj
sťažnosťou podanou ústavnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy ).
21. Označenie právneho inštitútu zakotveného v § 13 zákona o elektronických
komunikáciách (všeobecné povolenie, pozn.) naznačuje, že by malo ísť o individuálny
správny akt. Pojmom „povolenie“ sa v správnom práve v prevažnej väčšine prípadov
označuje práve individuálny správny akt. Formálne označenie tohto aktu samo osebe však
nemôže byť určujúcim pri stanovení miesta všeobecného povolenia v systéme foriem
činnosti verejnej správy. Jeho individuálnu povahu narúša už len samotný prívlastok
„všeobecné“, i keď ani to nie je rozhodujúce. Obsah všeobecného povolenia je
identifikovateľný z § 13 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Jednoznačne
z neho vyplýva, že neráta s určením všeobecného povolenia konkrétnemu subjektu. Obsah
všeobecného povolenia je určený každému subjektu, ktorý spĺňa charakteristiky podniku
podľa § 4 ods. 8 zákona o elektronických komunikáciách. Tým je daná „všeobecnosť“
povolenia, ktorá ho zároveň odlišuje od individuálneho správneho aktu. Dokazuje to aj
skutočnosť, že ak na trhu poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb
pribudne ďalší podnik, nie je potrené vydávať nové všeobecné povolenie, ktoré je tak
určené na opakované použitie. Všeobecné povolenie je vyhlasované, pričom dňom
vyhlásenia nadobúda účinnosť, ak v ňom nie je uvedený neskorší deň nadobudnutia
účinnosti (§ 13 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách). Na základe uvedeného
všeobecné povolenie vykazuje znaky normatívneho správneho aktu.
22. Na druhej strane však všeobecné povolenie od normatívnych správnych aktov
odlišuje jeho obsah vyznačujúci sa riešením relatívne konkrétnej administratívnej veci.
Naznačuje to aj formulácia preambuly napadnutého všeobecného povolenia
telekomunikačného úradu č. 1/2005, podľa ktorej „vzhľadom na všeobecnú povahu
povolenia sa jednotlivé ustanovenia vzťahujú na konkrétnu sieť alebo službu, ak sa jej
svojou podstatou týkajú“. Relatívna konkrétnosť je daná tým, že všeobecné povolenie
upravuje podmienky, za splnenia ktorých môžu podniky poskytovať na území Slovenskej
republiky elektronické komunikačné siete a jednotlivé elektronické komunikačné služby. Na
vydávanie všeobecných povolení sa nevzťahuje správny poriadok [§ 72 ods. 2 písm. b)
zákona o elektronických komunikáciách], pričom proces ich vydávania zákon
o elektronických komunikáciách neupravuje (s výnimkou § 13 ods. 4 a 5 zákona
o elektronických komunikáciách). Možno tak uzavrieť, že všeobecné povolenie obsahuje
v sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov.
23. Ústavný súd riešil v obdobnom prípade vedenom pod sp. zn. I. ÚS 95/03
sťažnosť proti rozhodnutiam Úradu pre reguláciou sieťových odvetví, z ktorých viaceré
mali podobný charakter ako všeobecné povolenie. Skutočnosť, že ústavný súd tieto
rozhodnutia posudzoval v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predznamenáva, že neakceptoval výlučnosť ich normatívneho charakteru. V okolnostiach
tejto veci je potrebné uviesť, že v uvedenom prípade (vec sp. zn. I. ÚS 95/03 ) ústavný súd
meritórne posúdil rozhodnutia Úradu pre reguláciou sieťových odvetví bez skúmania
predchádzajúceho využitia opravných prostriedkov, resp. iných účinných prostriedkov
nápravy z toho dôvodu, že právna úprava v tom čase vylučovala možnosť preskúmania
rozhodnutí o regulácii cien súdom - § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. januára 2003.
24. V Českej republike sa takéto správne akty označujú ako „opatření obecné
povahy“, pričom ich právne zakotvenie je obsiahnuté v českom správnom poriadku (§ 171
zákona č. 500/2004 Sb. správní řád v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára
2006), ktorý reguluje i procedurálny režim ich vydávania. Opatrenia obecnej povahy sa
v českej právnej úprave svojimi charakteristickými znakmi zaraďujú medzi normatívne
správne akty a individuálne správne akty. Vykazujú totiž črty aj jednej aj druhej skupiny.
Zaujímavosťou je, že podľa § 101d ods. 2 zákona č. 150/2002 Sb. českého soudního řádu
správního je dôvodom zrušenia opatrenia obecnej povahy aj zistenie, že nebolo vydané
zákonom ustanoveným spôsobom (podstata námietok sťažovateľky, pozn.). Akty zmiešanej
povahy sú okrem Českej republiky štandardne na legislatívnej úrovni zakotvené aj v iných
európskych krajinách, napr. Spolková republika Nemecko (Allgemeinverfügung),
Švajčiarsko (Verfügung). Pritom v každej z uvedených krajín môže proti aktu zmiešanej
povahy návrhovým oprávnením brojiť i subjekt bezprostredne dotknutý účinkami tohto
aktu.
25. Aj keď v slovenskom právnom systéme nemožno hovoriť o typoch zmiešaných
správnych aktov majúcich znaky opatrení obecnej povahy vo formálnom slova zmysle,
pretože právna úprava takýto typ správnych aktov nezakotvuje, nesporne zmiešané správne
akty z hľadiska obsahového existujú, čoho dôkazom je práve napr. aj všeobecné povolenie
podľa zákona o elektronických komunikáciách. Charakter všeobecného povolenia (správny
akt zmiešanej povahy majúci i prvky individuálneho správneho aktu) podľa názoru
ústavného súdu vyžaduje vyššiu úroveň právnej ochrany proti jeho účinkom v porovnaní
s úrovňou, aká sa v individuálno-právnej perspektíve základných práv a slobôd poskytuje
fyzickým a právnickým osobám proti účinkom normatívnych správnych aktov.
26. Navyše aj podľa platnej právnej úpravy § 72 ods. 4 zákona o elektronických
komunikáciách je na preskúmanie rozhodnutí a postupov telekomunikačného úradu vecne
príslušný najvyšší súd; poznámka pod čiarou k tomuto ustanoveniu odkazuje na § 246
ods. 2 písm. b) OSP , podľa ktorého je najvyšší súd vecne príslušný na konanie podľa štvrtej
(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a piatej hlavy (konanie o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy) piatej časti OSP , ak je žalovaným ústredný
orgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.
27. Skutočnosť, že všeobecné povolenie nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne
regulovaný správnym poriadkom, sama osebe nemusí znamenať, že ide o správny akt
preskúmateľný súdom v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to i zo širokého vymedzenia
predmetu súdneho prieskumu v správnom súdnictve, keď Občiansky súdny poriadok (§ 244
ods. 1) hovorí, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy, resp. keď OSP tiež hovorí (§ 250v ), že súdy poskytujú ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy. Pritom je zjavné, že sťažovateľka namieta hlavne
nedodržanie zákonnom ustanoveného postupu pri vydávaní všeobecného povolenia
(nedodržanie 60-dňovej lehoty zverejnenia návrhu všeobecného povolenia pred jeho
vyhlásením). Preto berúc do úvahy čl. 46 ods. 2 ústavy i ustanovenie § 72 ods. 4 zákona
o elektronických komunikáciách je všeobecné povolenie preskúmateľné súdom v správnom
súdnictve.
28. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach danej veci je
v právomoci všeobecných súdov vecne posúdiť žalobu sťažovateľky, a to v súlade s ústavne
konformným výkladom jednotlivých ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(„rozhodnutie“, „postup“ resp. „zásah“ orgánu verejnej správy), a to v záujme dôsledného
uplatňovania čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy , ktoré nemôže byť závislé od formálnych
kritérií obsiahnutých v právnom predpise sily zákona.
29. Ústavný súd preto dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom
najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým jeho rozhodnutím o zastavení konania [bod 10
(ii)] k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná
s ústavou , t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom
dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). V dôsledku tohto
postupu najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
30. Podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo
alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
31. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za
štyri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, podanie
vyjadrenia k stanovisku odporcu a účasť na pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v roku 2007 (celkom za dva
úkony) každý úkon po 98,59 € a k tomu 2 x 5,91 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu
predstavuje sumu 208,99 €. V roku 2009 išlo takisto o dva úkony, každý po 115,90 € a 2 x
6,95 €, čo predstavuje sumu 454,7 €. Ďalej za náhradu cestovných výdavkov v sume 2 x
29,74 € (účasť na pojednávaní - cesta vlakom - cena lístka rýchlika 1. triedy na trase
Bratislava – Košice a späť), náhradu za ubytovanie z 21. januára 2009 na 22. január 2009
v hoteli - 73,20 €, t. j. náhradu cestovných výdavkov spolu - 132,68 €. Podľa § 17 ods. 1
vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta,
za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo
výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Pri ceste
Bratislava - Košice a späť treba vychádzať z celkom 11 hodín, teda 11,59 x 22 = 254,98 €.
Podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa
mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, t. j. DPH
19 % zo sumy 842,36 €, t. j. DPH vo výške 160,00 €. Právny zástupca sťažovateľky je
platiteľom dane z pridanej hodnoty. Trovy právneho zastúpenia v konaní celkom
predstavujú sumu 1002,36 €, ktorú je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. J. H., advokáta (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
32. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec
vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo
vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo
postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2009