Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 354/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť T., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H, B.,

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. januára 2007, a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 25. januára

2007 p o r u š i l základné právo T., a. s., na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. T., a. s., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1002,36 €

(slovom tisícdve eurá a tridsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 30. októbra 2008 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

25. januára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 27. septembra 2005 Telekomunikačný

úrad Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“ alebo „úrad“) vydal zmenu

všeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky

poskytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka

namieta, že úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením zmeny

zverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj s údajom, v akej lehote ich

možno uplatniť.

3. V predmetnej veci sťažovateľka 9. decembra 2005 podala sťažnosť ústavnému

súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. z 8. marca 2006 odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie z dôvodu, že namietaný postup telekomunikačného úradu

možno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa

týka možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno

nahradiť konaním pred ústavným súdom.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka podala žalobu podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), konanie o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. januára 2007 zastavil z dôvodu, že nepodlieha prieskumu správnym

súdom v rámci správneho súdnictva. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo strane

sťažovateľky doručené 31. mája 2007.

5. Podľa názoru sťažovateľky je v danej veci nepochybné, že zmena všeobecného

povolenia sa týkala základných práv a slobôd sťažovateľky, a to vlastníckeho práva

chráneného a petičného práva chráneného . V uznesení sp. zn.

z 8. marca 2006 ústavný súd okrem iného uviedol: „... s prihliadnutím na

znenie (správne mal byť uvedený zrejme , pozn.)

ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie všeobecného povolenia)

podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú

predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného

porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno nahradiť

konaním pred ústavným súdom.“

6. Vychádzajúc z už uvedeného, keďže najvyšší súd neprerokoval žalobu

v intenciách citovaného uznesenia ústavného súdu, ale konanie zastavil, sťažovateľka

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 25. 01. 2007 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené , 2 SR a právo

na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd tým, že konanie o podanej žalobe zastavil bez vecného preskúmania

napadnutého rozhodnutia.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2007 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania - najvyšší súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. D. Š., listom z 1. decembra

2008 (doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009) sp. zn. -131 a právny zástupca

sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára 2009.

8.1 . Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila takto:

„V súdnom konaní sťažovateľ požadoval vykonanie súdneho prieskumu zmeny

povolenia, ktoré bolo prijaté Telekomunikačným úradom... 27. 9. 2005...

Za tejto procesnej situácie je prvoradou úlohou súdu... preveriť, či predmet žaloby je

spôsobilý na súdne konanie, v danom prípade, či je možno vykonať súdny prieskum

rozhodnutia správneho orgánu postupom podľa 5. časti Občianskeho súdneho priadku.

Opačný prístup by podľa mienky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohol viesť

k prekročeniu súdnej pôsobnosti a k vydaniu nezákonného súdneho rozhodnutia.

Tieto myšlienky Najvyšší súd... v napadnutom uznesení vyjadril tak, že zmenu

povolenia nepovažoval za individuálny správny akt...

Uvedený základný úsudok si Najvyšší súd... odôvodnil odkazom na všeobecný

charakter textu zmeny povolenia ako aj všeobecného povolenia samotného, v ktorých sa

nekonkretizujú formulácie práv a povinností. Naopak imanentným znakom rozhodnutia je

zásadne konkretizácia priznaných subjektívnych práv alebo uložených verejnoprávnych

povinností, a to konštitutívnym spôsobom, prípadne uznaných práv, a to deklaratórnym

spôsobom, alebo ide o záverečný produkt rozhodovacieho procesu o konkrétnych, tzn.

individuálnych právach a povinnostiach.

Ďalej svoje úvahy... Najvyšší súd... doplnil záverom, že zmena povolenia smeruje

k neurčitému okruhu adresátom s uložením povinností do budúcnosti, čo je však v rozpore

s charakterom rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu, lebo rozhodnutie správneho

orgánu musí vždy konkretizovať jedného alebo viac adresátov rozhodnutia (predovšetkým

ich nezameniteľnou identifikáciou), lebo na ich práva alebo povinnosti bude toto

rozhodnutie pozitívne alebo negatívne vplývať a na základe výsledku konania sa im

vytvárajú ďalšie procesné práva (napr. právo na nápravu nezákonného rozhodnutia), ktoré

by za tejto situácie ani nemohli využiť.

Treba tiež poukázať na to, že v konaní, ktorého výsledkom bola zmena povolenia,

celkom absentovala komunikácia s účastníkmi - identifikovanými jednotlivcami, lebo ich

okruh nebol Telekomunikačným úradom... vôbec konkrétne vymedzený, alebo správny

orgán sa uspokojil iba s abstraktne označeným adresátom povinností (čomu nasvedčuje aj

forma doručenia prostredníctvom Zbierky zákonov Slovenskej republiky zvolená

zákonodarcom), a súčasne im nebola ani naznačená forma obrany v prípade nespokojnosti

jednotlivca s existenciou zmeny povolenia.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd... usúdil, že ide o akt verejnej správy,

ktorý má aj v zmysle odbornej literatúry (najmä in: Machajová, J. a kol., Všeobecné

správne právo, Bratislava 2007, s. 1. 33 alebo Hendrych, D. a kol. Správni právo-obecná

časť, 6. vydanie, C.H.Beck, Praha 2006, s. 179) charakter abstraktného aktu, tzn. neurčitý

okruh adresátov. Tento akt nezakladá alebo nepotvrdzuje konkrétne právo a povinnosť na

podnet účastníka, pôsobí zásadne s účinkami do budúcnosti a túto abstraktnú normotvornú

činnosť vykonáva na základe zákonného splnomocnenia. Tieto abstraktné akty v súlade

s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné preskúmať

postupom podľa 5. časti na tomto závere nemení

skutočnosť, že vydaním abstraktného aktu orgánom verejnej správy (ktorý sa viac blíži

k charakteru všeobecne záväzného predpisu orgánu verejnej správy) sa môže jednotlivec

cítiť byť dotknutý v svojich konkrétnych právach, napr. vo vlastníckom práve k určitej veci.

Pokiaľ má túto domnienku a tiež právny dôvod pochybovať o legálnosti tohto aktu, potom

podľa mienky Najvyššieho súdu... iba prostredníctvom aplikácie čl. 125 ods. 1 písm. b/

Slovenskej republiky sa môže domáhať nápravy.

Vychádzajúc z uvedeného sa Najvyšší súd... nestotožňuje s právnym názorom

žalobcu, že zmena povolenia sa dotkla jeho vlastníckeho práva chráneného ...

a že bolo porušené aj jeho právo zaručené v konať.

Záverom si Vám dovoľujem oznámiť, že trváme na verejnom ústnom pojednávaní.“

8.2. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu

zaujal takéto stanovisko: „... Predmetné vyjadrenie považujeme za neopodstatnené... Ak by

sme aj vychádzali z tvrdení odporcu, že v danom prípade ide o abstraktný akt, táto

skutočnosť podľa nášho názoru vôbec nie je... prekážkou jeho preskúmania v rámci PIATEJ

ČASTI ... Z obsahu a a z použitých formulácií je podľa nášho

názoru zrejmé, že abstraktnosť alebo naopak konkrétnosť rozhodnutia sú úplne

irelevantné. ... Považujeme za potrebné zaoberať sa aj charakterom všeobecného povolenia.

Ustanoveniami § 13 TelkomZ bol totiž nahradený dovtedy aplikovaný systém prideľovania

individuálnych povolení, a to z dôvodu hospodárnosti. Telekomunikačný úrad SR nemusí

viesť konanie s každým podnikom osobitne a vydávať mu osobitné povolenie (licenciu), ale

uskutoční jedno spojené konanie pre všetky podniky. Zákonodarca ho odbremeňuje od

nutnosti konať s každým jedným podnikom a naopak mu umožňuje rozhodnúť jedným

rozhodnutím, ktoré potom zahŕňa povolenia pre všetky podniky. Inými slovami povedané,

zákonodarca štandardný proces správneho konania zjednodušuje, keď umožňuje Úradu

konať súčasne so všetkými podnikmi naraz a rozhodnúť v spojenom konaní jedným

rozhodnutím o ich subjektívnych právach a povinnostiach. Úrad je totiž povinný návrh

všeobecného povolenia uverejniť na 60 dní, umožniť dotknutým subjektom uplatniť

pripomienky a tieto i vyhodnotiť a až následne vydať všeobecné povolenie (§ 13 TelkomZ).

Ťažko môže ísť o normatívny abstraktný akt, ak Úrad musí reagovať na individuálne

pripomienky adresátov a rozhodovať o nich. Uvedené podľa nášho názoru nasvedčuje len

tomu, že ide o osobitný zjednodušený proces, ktorého účelom je vydanie rozhodnutia, ktoré

má priamy dopad na individuálne práva a povinnosti dotknutých subjektov t. j, podnikov.

Pre úplnosť poukazujeme na to, že odborná literatúra, na ktorú odkazuje odporca,

zdôrazňuje, že hranice medzi abstraktnými a individuálnymi správnymi aktmi, nie sú pevne

dané, pričom mnohé správne akty disponujú atribútmi oboch (ideálnych) modelov.

Za najdôležitejší moment však v danom prípade považujeme ústavnú normu

vyjadrenú v druhá veta SR, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Toto je

podstatné, a nie samotný druh či formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu...

Všeobecné povolenie nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Tam,

kde TelkomZ predpokladá vydanie predpisu, obsahuje na to príslušné splnomocnenie (napr.

§ 24 ods. 2 TelkomZ). Všeobecné povolenie nie je ani rozhodnutím, ktoré by bolo vylúčené

z preskúmania ustanovením alebo iným zákonom. ... Za daného stavu, ak sa

odporca vôbec nezaoberal otázkou, či sa 1. zmena Všeobecného povolenia dotýka

niektorého zo základných práv a slobôd a ak odmietol preskúmať 1. zmenu všeobecného

povolenia, ktorá sa dotýkala základných práv a slobôd sťažovateľa ( č1. 20 SR, č1.

27 SR, SR ), porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované

č1. 46 ods. 2 SR a právo na spravodlivý proces garantované Dohovoru. ...

Argument odporcu poukazujúci na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR nemôže

obstáť. Poukazujeme totiž na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

29.04.2008, ktorý na základe žaloby spoločnosti O., a. s. rozhodol tak, že 1. zmenu

Všeobecného povolenia zrušil. Z obsahu odôvodnenia predmetného rozsudku jednoznačne

vyplýva, že námietky sťažovateľa proti zákonnosti postupu a proti zákonnosti rozhodnutia

Telekomunikačného úradu SR ( žalovaný ) boli plne opodstatnené, pretože Najvyšší súd SR

dospel k záveru, že žalovaný nerešpektoval zákonom upravený postup pri vydávaní

všeobecného povolenia resp. jeho zmeny, odňal tak možnosť uplatniť právo na oboznámenie

sa s návrhom a predložiť k nemu pripomienky, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť

rozhodnutia. Z obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetný rozsudok je

v rozpore s argumentáciou žalovaného v danej veci. ...

Tvrdenie odporcu o tom, že 1. zmena povolenia sa nedotkla vlastníckych práv

sťažovateľa je:

1. v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08. 03. 2006,

2. v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 04.

2008, podľa ktorého 1. zmena Všeobecného povolenia nie je nepodstatnou

zmenou, ale svojim obsahom ide o citeľný zásah do majetkových práv dotknutých

subjektov ( str. 6)...

Posúdenie otázky, či sa rozhodnutie dotýka ústavných alebo iných práv dotknutej

osoby, je závislé od posúdenia jej právneho postavenia pred vydaním rozhodnutia a po

vydaní rozhodnutia (in concreto 1. zmeny Všeobecného povolenia ). Niet pochýb o tom, že

všeobecné povolenie resp. jeho zmena sú pre podnik záväzné. Ak pred vydaním 1. zmeny

Všeobecného povolenia povinnosť zabezpečiť odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky

v sieťach na vlastné náklady podnik resp. jej podmienky určené neboli, po jej vydaní mu už

táto povinnosť resp. jej podmienky určené boli. Je nepochybné, že 1. zmena Všeobecného

povolenia sa priamo dotkla jeho subjektívnych práv; inými slovami povedané, 1. zmena

Všeobecného povolenia založila jeho povinnosť, ktorá sa dotkla jeho práva vlastniť majetok

( SR). ...

Pre úplnosť považujeme za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR

už rozsudkom sp. zn. zo dňa 29. 04. 2008 1. zmenu Všeobecného povolenia

zrušil.

Sťažovateľ trvá na konštatovaní o tom, že došlo k porušeniu jeho práv garantovaných

č1. 46 ods. 2 SR a č1. 6 Dohovoru; vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru

na rozhodovanie v tejto veci vplyv. Sťažovateľovi je potrebné poskytnúť ochranu jeho práv

a satisfakciu konštatovaním ich porušenia.

Vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru vplyv ani na rozhodovanie o

návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vychádzajúc

z princípu subsidiarity, je podľa nášho názoru na odporcovi, aby sa po zrušení rozsudku

v ďalšom konaní vysporiadal so skutočnosťou, či rozsudok sp. zn. zo dňa

29. 04. 2008 mal účinky aj na právne postavenie sťažovateľa (otázka účinnosti rozsudku

erga omnes), alebo o zrušení 1. zmeny Všeobecného povolenia je potrebné rozhodnúť aj vo

vzťahu k sťažovateľovi ( otázka účinnosti rozsudku inter partes). ...

Vzhľadom na vyššie uvedené na podanej sťažností trváme.“

9. Na ústnom pojednávaní 22. januára 2009 právny zástupca sťažovateľky zotrval na

všetkých predchádzajúcich argumentoch, ktoré podrobnejšie rozviedol, a žiadal, aby

ústavný súd sťažnosti vyhovel v plnom rozsahu. Najvyšší súd taktiež zotrval na svojom

stanovisku.

10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisu sp. zn. ústavný súd zistil, že

telekomunikačný úrad ako orgán verejnej správy vydal 27. septembra 2005 „1. zmenu

všeobecného povolenia č. 1/2005 na poskytovanie elektronických komunikačných sietí

a elektronických komunikačných služieb“. Predmetom zmeny všeobecného povolenia

v bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti.

V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil

odsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie

a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní

zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave

na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné

náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm. j) zákona o elektronických

komunikáciách schvaľuje úrad.“ Zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania

a uvedenie osoby (predseda), ktorá ju vydala.

Sťažovateľka sťažnosťou (i) doručenou ústavnému súdu 30. novembra 2005

namietala postup telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného

povolenia z 27. septembra 2005, v dôsledku ktorého bolo podľa jej názoru porušené jej

základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a základné právo vlastniť majetok podľa v spojení s a

ods. 2 . Zároveň žiadala, aby ústavný súd namietanú zmenu všeobecného povolenia

zrušil. Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. -38 z 8. marca 2006 (ii)

odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil

v podstatne zhodne s uvedeným v bode 3 a poukázal tiež na svoje rozhodnutia

sp. zn. a sp. zn. .

V intenciách záverov ústavného súdu [bod 10 (ii)] sťažovateľka podala žalobu na

najvyššom súde, ktorý napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, keď uviedol (okrem

iného), že „že žalobca sa domáha konania, ktoré nie je v pôsobnosti všeobecných súdov,

tzn., že nie je zahrnuté ani v ... ani v príslušných zákonoch, ktoré

upravujú právomoc súdov. ... Na rozdiel od žalobcu Najvyšší súd stotožňujúc sa

s argumentáciou žalovaného 1. zmenu Všeobecného povolenia nepovažuje za individuálny

správny akt, ktorý podlieha súdnemu preskúmavaniu. Je potrebné striktne rozlišovať

individuálny správny akt orgánu verejnej správy a ďalej normatívny správny akt orgánu

verejnej správy, ktorý obsahuje všeobecne záväzné právne normy, napríklad vo forme

právnych predpisov. ... Z obsahu ... textov vyplýva, že uvedené všeobecné povolenie používa

všeobecné, nekonkretizované formulácie práv a povinností, pričom ich nositeľov alebo

adresátov žiadnym spôsobom nekonkretizuje. Ide teda o normatívny správny akt, ktorý

nepodlieha súdnemu preskúmavaniu na rozdiel od individuálneho správneho aktu ...“.

Preto sťažovateľka opakovane podala sťažnosť na ústavnom súde, a to osobitne proti

telekomunikačnému úradu (iii) [v podstate z rovnakých dôvodov ako v bode 10 (i)]

a osobitne proti najvyššiemu súdu (bod 7). Sťažnosť [bod 10 (iii)] ústavný súd uznesením

č. k. -21 z 27. augusta 2007 odmietol pre neprípustnosť, a to s poukazom na

ustanovenie , keďže išlo o vec totožnú s vecou

vedenou pod sp. zn. , o ktorej ústavný súd už rozhodol [bod 10 (ii)].

11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predstavuje súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je

inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne

zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je

oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza

k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou

spočívajú v rovine podústavného práva.

12. Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie ústavnosti

odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľke v dôsledku zastavenia konania pred najvyšším

súdom z dôvodu konštatovaného nedostatku právomoci tohto súdu na prerokovanie žaloby

sťažovateľky (bod 10), keďže podľa názoru najvyššieho súdu predmetom súdneho

prieskumu bol normatívny správny akt.

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do

úvahy, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho

výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také

formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené

(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces), vychádzajúc z a dohovoru, nespočíva len v ochrane

uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho konania (jeho priebehu, pozn.), ale tiež

(a predovšetkým) v ústavnej (medzinárodnoprávnej) ochrane samotného prístupu k súdu.

Odmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv

a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.

14. Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex

lége“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa

týkajú základných práv a slobôd ( ). Posledná veta túto

skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma

žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú

súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by

mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne

k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku

toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho

druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci

súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania

(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie poslednej vety .

15. Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť

výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným

spôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden

ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne

súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1

v spojení s . Keďže podľa môžu súdy namietať

nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s , sú tým viac zaviazané k ústavne

súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto

povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa

( ). Ústavný súd už vo veci sp. zn. rozhodol, že

„Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu

ochranu ( ) treba posudzovať v zmysle Slovenskej

republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s .“, pričom vo veci

sp. zn. tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov

inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných

práv a slobôd“.

16. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov

týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej

činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa

( ). Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri

uplatňovaní a v spojení s poslednou vetou

zisťovať, či rozhodnutie, postup, resp. zásah orgánu verejnej správy je vzhľadom na

jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že

tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

17. Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. z 11. októbra

2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia

pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy

svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať

za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri

interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať

vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej

úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita

výkladu ( Slovenskej republiky).“

18. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd v posudzovanej veci nemohol

nezohľadniť skutočnosť, že formalistický prístup najvyššieho súdu by v konečnom dôsledku

viedol k odmietnutiu spravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou

je ochrana ústavne zaručených základných práv a slobôd. V okolnostiach danej veci (bez

ohľadu na ne/opodstatnenosť sťažovateľkou namietaných skutočností) by kautely zásahu do

práva na prístup k súdu v plnom rozsahu dopadli na všeobecný súd (v danom prípade

správny súd).

19. Odhliadnuc od skutočnosti, že ústavný súd v posudzovanom prípade už vyslovil

právny názor [bod 10 (ii)], ktorý by v demokratickej spoločnosti s vládou práva sám osebe

(napriek jeho procesnej forme) bol dostatočným usmernením pre všeobecný súd, aby žalobu

sťažovateľky vecne prerokoval (t. j. aby nebola odmietnutá spravodlivosť), ústavný súd sa

nestotožňuje ani s odôvodnením namietaného rozhodnutia.

20. Pre riešenie otázky charakteru všeobecného povolenia vydávaného

telekomunikačným úradom podľa o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických

komunikáciách“) z hľadiska daných foriem činnosti verejnej správy je dôležité v prvom

rade zdôrazniť, že v podmienkach slovenskej teórie správneho práva možno hovoriť

o dvoch základných druhoch správnych aktov, a to o normatívnych správnych aktoch

a o individuálnych správnych aktoch. Obe skupiny predstavujú formy činnosti verejnej

správy s právotvorným účinkom. Vo všeobecnosti tiež platí, že adresát normatívneho

správneho aktu (fyzická alebo právnická osoba) nemá možnosť proti nemu brojiť zo svojej

individuálno-právnej pozície. Právna ochrana v tejto podobe sa proti normatívnym

správnym aktom v Slovenskej republike realizuje len prostredníctvom prokuratúry

(previerky, protesty a pod.), ktorá však nemá v rukách decíznu právomoc, čiastočne

prostredníctvom všeobecného súdnictva (všeobecne záväzné nariadenia obcí

a samosprávnych krajov - a , pozn.), a v najväčšom rozsahu prostredníctvom

ústavného súdnictva [ až d) ]. V žiadnom z prípadov súdneho

prieskumu normatívnych správnych aktov však nedisponuje kvalifikovaným návrhovým

oprávnením subjekt, ktorého právna pozícia je normatívnym správnym aktom dotknutá.

Naopak, adresát individuálneho správneho aktu môže proti nemu brojiť podávaním

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, môže žiadať o jeho preskúmanie

prostredníctvom správneho súdnictva a v určitých prípadoch môže proti nemu namietať aj

sťažnosťou podanou ústavnému súdu ( ).

21. Označenie právneho inštitútu zakotveného v § 13 zákona o elektronických

komunikáciách (všeobecné povolenie, pozn.) naznačuje, že by malo ísť o individuálny

správny akt. Pojmom „povolenie“ sa v správnom práve v prevažnej väčšine prípadov

označuje práve individuálny správny akt. Formálne označenie tohto aktu samo osebe však

nemôže byť určujúcim pri stanovení miesta všeobecného povolenia v systéme foriem

činnosti verejnej správy. Jeho individuálnu povahu narúša už len samotný prívlastok

„všeobecné“, i keď ani to nie je rozhodujúce. Obsah všeobecného povolenia je

identifikovateľný z § 13 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Jednoznačne

z neho vyplýva, že neráta s určením všeobecného povolenia konkrétnemu subjektu. Obsah

všeobecného povolenia je určený každému subjektu, ktorý spĺňa charakteristiky podniku

podľa § 4 ods. 8 zákona o elektronických komunikáciách. Tým je daná „všeobecnosť“

povolenia, ktorá ho zároveň odlišuje od individuálneho správneho aktu. Dokazuje to aj

skutočnosť, že ak na trhu poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb

pribudne ďalší podnik, nie je potrené vydávať nové všeobecné povolenie, ktoré je tak

určené na opakované použitie. Všeobecné povolenie je vyhlasované, pričom dňom

vyhlásenia nadobúda účinnosť, ak v ňom nie je uvedený neskorší deň nadobudnutia

účinnosti (§ 13 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách). Na základe uvedeného

všeobecné povolenie vykazuje znaky normatívneho správneho aktu.

22. Na druhej strane však všeobecné povolenie od normatívnych správnych aktov

odlišuje jeho obsah vyznačujúci sa riešením relatívne konkrétnej administratívnej veci.

Naznačuje to aj formulácia preambuly napadnutého všeobecného povolenia

telekomunikačného úradu č. 1/2005, podľa ktorej „vzhľadom na všeobecnú povahu

povolenia sa jednotlivé ustanovenia vzťahujú na konkrétnu sieť alebo službu, ak sa jej

svojou podstatou týkajú“. Relatívna konkrétnosť je daná tým, že všeobecné povolenie

upravuje podmienky, za splnenia ktorých môžu podniky poskytovať na území Slovenskej

republiky elektronické komunikačné siete a jednotlivé elektronické komunikačné služby. Na

vydávanie všeobecných povolení sa nevzťahuje správny poriadok [§ 72 ods. 2 písm. b)

zákona o elektronických komunikáciách], pričom proces ich vydávania zákon

o elektronických komunikáciách neupravuje (s výnimkou § 13 ods. 4 a 5 zákona

o elektronických komunikáciách). Možno tak uzavrieť, že všeobecné povolenie obsahuje

v sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov.

23. Ústavný súd riešil v obdobnom prípade vedenom pod sp. zn.

sťažnosť proti rozhodnutiam Úradu pre reguláciou sieťových odvetví, z ktorých viaceré

mali podobný charakter ako všeobecné povolenie. Skutočnosť, že ústavný súd tieto

rozhodnutia posudzoval v konaní o sťažnostiach podľa

predznamenáva, že neakceptoval výlučnosť ich normatívneho charakteru. V okolnostiach

tejto veci je potrebné uviesť, že v uvedenom prípade (vec sp. zn. ) ústavný súd

meritórne posúdil rozhodnutia Úradu pre reguláciou sieťových odvetví bez skúmania

predchádzajúceho využitia opravných prostriedkov, resp. iných účinných prostriedkov

nápravy z toho dôvodu, že právna úprava v tom čase vylučovala možnosť preskúmania

rozhodnutí o regulácii cien súdom - o regulácii

v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. januára 2003.

24. V Českej republike sa takéto správne akty označujú ako „opatření obecné

povahy“, pričom ich právne zakotvenie je obsiahnuté v českom správnom poriadku (§ 171

zákona č. 500/2004 Sb. správní řád v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára

2006), ktorý reguluje i procedurálny režim ich vydávania. Opatrenia obecnej povahy sa

v českej právnej úprave svojimi charakteristickými znakmi zaraďujú medzi normatívne

správne akty a individuálne správne akty. Vykazujú totiž črty aj jednej aj druhej skupiny.

Zaujímavosťou je, že podľa § 101d ods. 2 zákona č. 150/2002 Sb. českého soudního řádu

správního je dôvodom zrušenia opatrenia obecnej povahy aj zistenie, že nebolo vydané

zákonom ustanoveným spôsobom (podstata námietok sťažovateľky, pozn.). Akty zmiešanej

povahy sú okrem Českej republiky štandardne na legislatívnej úrovni zakotvené aj v iných

európskych krajinách, napr. Spolková republika Nemecko (Allgemeinverfügung),

Švajčiarsko (Verfügung). Pritom v každej z uvedených krajín môže proti aktu zmiešanej

povahy návrhovým oprávnením brojiť i subjekt bezprostredne dotknutý účinkami tohto

aktu.

25. Aj keď v slovenskom právnom systéme nemožno hovoriť o typoch zmiešaných

správnych aktov majúcich znaky opatrení obecnej povahy vo formálnom slova zmysle,

pretože právna úprava takýto typ správnych aktov nezakotvuje, nesporne zmiešané správne

akty z hľadiska obsahového existujú, čoho dôkazom je práve napr. aj všeobecné povolenie

podľa zákona o elektronických komunikáciách. Charakter všeobecného povolenia (správny

akt zmiešanej povahy majúci i prvky individuálneho správneho aktu) podľa názoru

ústavného súdu vyžaduje vyššiu úroveň právnej ochrany proti jeho účinkom v porovnaní

s úrovňou, aká sa v individuálno-právnej perspektíve základných práv a slobôd poskytuje

fyzickým a právnickým osobám proti účinkom normatívnych správnych aktov.

26. Navyše aj podľa platnej právnej úpravy § 72 ods. 4 zákona o elektronických

komunikáciách je na preskúmanie rozhodnutí a postupov telekomunikačného úradu vecne

príslušný najvyšší súd; poznámka pod čiarou k tomuto ustanoveniu odkazuje na § 246

ods. 2 písm. b) , podľa ktorého je najvyšší súd vecne príslušný na konanie podľa štvrtej

(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a piatej hlavy (konanie o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy) piatej časti , ak je žalovaným ústredný

orgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

27. Skutočnosť, že všeobecné povolenie nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne

regulovaný správnym poriadkom, sama osebe nemusí znamenať, že ide o správny akt

preskúmateľný súdom v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to i zo širokého vymedzenia

predmetu súdneho prieskumu v správnom súdnictve, keď (

ods. 1) hovorí, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy, resp. keď tiež hovorí ( ), že súdy poskytujú ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy. Pritom je zjavné, že sťažovateľka namieta hlavne

nedodržanie zákonnom ustanoveného postupu pri vydávaní všeobecného povolenia

(nedodržanie 60-dňovej lehoty zverejnenia návrhu všeobecného povolenia pred jeho

vyhlásením). Preto berúc do úvahy i ustanovenie zákona

o elektronických komunikáciách je všeobecné povolenie preskúmateľné súdom v správnom

súdnictve.

28. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach danej veci je

v právomoci všeobecných súdov vecne posúdiť žalobu sťažovateľky, a to v súlade s ústavne

konformným výkladom jednotlivých ustanovení piatej časti

(„rozhodnutie“, „postup“ resp. „zásah“ orgánu verejnej správy), a to v záujme dôsledného

uplatňovania druhej vety , ktoré nemôže byť závislé od formálnych

kritérií obsiahnutých v právnom predpise sily zákona.

29. Ústavný súd preto dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom

najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým jeho rozhodnutím o zastavení konania [bod 10

(ii)] k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná

s , t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom

dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). V dôsledku tohto

postupu najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky podľa a 2

a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

30. Podľa a ak sa základné právo

alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

31. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za

štyri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, podanie

vyjadrenia k stanovisku odporcu a účasť na pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v roku 2007 (celkom za dva

úkony) každý úkon po 98,59 € a k tomu 2 x 5,91 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu

predstavuje sumu 208,99 €. V roku 2009 išlo takisto o dva úkony, každý po 115,90 € a 2 x

6,95 €, čo predstavuje sumu 454,7 €. Ďalej za náhradu cestovných výdavkov v sume 2 x

29,74 € (účasť na pojednávaní - cesta vlakom - cena lístka rýchlika 1. triedy na trase

Bratislava – Košice a späť), náhradu za ubytovanie z 21. januára 2009 na 22. január 2009

v hoteli - 73,20 €, t. j. náhradu cestovných výdavkov spolu - 132,68 €. Podľa § 17 ods. 1

vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta,

za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo

výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Pri ceste

Bratislava - Košice a späť treba vychádzať z celkom 11 hodín, teda 11,59 x 22 = 254,98 €.

Podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa

mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, t. j. DPH

19 % zo sumy 842,36 €, t. j. DPH vo výške 160,00 €. Právny zástupca sťažovateľky je

platiteľom dane z pridanej hodnoty. Trovy právneho zastúpenia v konaní celkom

predstavujú sumu 1002,36 €, ktorú je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. J. H., advokáta ( v spojení

s ).

32. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec

vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo

vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo

postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

33. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009