Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 80/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť T., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,

ktorou namietala porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení

s a a základného práva vlastniť majetok

podľa v spojení s a

postupom Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky v súvislosti s vydaním 1. zmeny

Všeobecného povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí

a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 z 27. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2005 doručená (kvalifikovane doplnená 9. decembra 2005) sťažnosť T., a. s., so sídlom B.

(ďalej len sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietala

porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a (ďalej len „“) a základného práva vlastniť

majetok podľa v spojení s a postupom

Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“)

v súvislosti s vydaním 1. zmeny Všeobecného povolenia na poskytovanie elektronických

komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 (ďalej len „zmena

všeobecného povolenia“) z 27. septembra 2005.

Sťažovateľka uviedla, že 27. septembra 2005 telekomunikačný úrad vydal zmenu

všeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky

poskytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka

namieta, že telekomunikačný úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným

vyhlásením zmeny zverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj

s údajom, v akej lehote ich možno uplatniť. Sťažovateľka sa domnieva, že uložením

povinností na základe namietanej zmeny všeobecného povolenia došlo aj k obmedzeniu jej

vlastníckeho práva, ktoré musí strpieť na vlastné náklady a bez primeranej náhrady. Keďže

podľa sťažovateľky telekomunikačný úrad pri vydávaní zmeny, ako aj jej samotným

vydaním nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

o elektronických komunikáciách v platnom znení (ďalej len „zákon o elektronických

komunikáciách“), porušil jej základné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a a základné právo podľa v spojení s a

ods. 2 .

Sťažovateľka uviedla, že z ustanovenia § 13 ods. 4 zákona o elektronických

komunikáciách jednoznačne vyplýva, „že predložením pripomienok k návrhu zmeny

všeobecného povolenia, ktorým sa určujú práva a podmienky na poskytovanie sietí, služieb

a na prevádzkovanie rádiových zariadení (§ 13 ods. 1 TelekomZ), realizuje ich predkladateľ

petičné právo“. Porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení

s a vidí teda sťažovateľka v tom, že telekomunikačný úrad

pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005 nedodržal ustanovenie

§ 13 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách, čím jej neumožnil predložiť

pripomienky k návrhu tejto zmeny, a tým porušil označené základné právo. Porušenie

základného práva podľa je podľa sťažovateľky v príčinnej súvislosti

aj s porušením princípu právnej istoty zakotvenej v a princípom legality

obsiahnutým v . V tejto súvislosti sa sťažovateľka okrem iného odvolala

aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd konštatoval,

že petičné právo ako základné právo zahrnuté do politických práv predstavuje jednu

z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje

zúčastňovať sa na správe vecí verejných.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení

s a sťažovateľka argumentovala rozhodnutím ústavného súdu

sp. zn. , podľa ktorého základné právo vlastniť majetok zahŕňa ochranu

vlastníckeho práva nielen k hnuteľným veciam a nehnuteľným veciam, ale aj k právam

a iným majetkovým hodnotám. Z uvedeného vyvodila sťažovateľka záver, že predmetom

ochrany tohto základného práva je „aj ochrana vlastníckych (užívacích) práv

k telekomunikačnému zariadeniu“. Sťažovateľka uviedla, že zmena všeobecného povolenia

ju núti, aby znášala náklady za nadobudnutie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie

prevádzky v sieťach, aby na vlastné náklady udržiavala tieto zariadenia v nepretržitom

prevádzkovom stave a aby znášala náklady za zabezpečenie pripojenia predmetných

zariadení do siete. Sťažovateľka je toho názoru, že vydaním namietanej zmeny dochádza

k nútenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, ktoré musí znášať na vlastné náklady bez

poskytnutia primeranej náhrady. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „Ustanovenie

Všeobecného povolenia teda spôsobuje, že s majetkom podniku telekomunikačných služieb

sa nakladá v rozpore s jeho slobodným rozhodnutím bez toho, aby mu bola poskytnutá

náhrada, a teda dochádza k nútenému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez splnenia

ústavných podmienok.“

Sťažovateľka sa domnieva, že v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného povolenia

z 27. septembra 2005 konal telekomunikačný úrad nad rámec ustanovenia § 13 ods. 2

písm. j) zákona o elektronických komunikáciách, pretože podľa jej názoru zákon v tomto

ustanovení neustanovuje povinnosť podniku telekomunikačných služieb udržiavať

zariadenia v prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Vychádzajúc z princípu

minimalizácie zásahu do základného práva vlastniť majetok sťažovateľka uviedla, že úrad

bol „povinný interpretovať a najmä aplikovať § 13 ods. 2 písm. j) TelekomZ takým

spôsobom, aby zmena Všeobecného povolenia upravovala iba také minimálne prostriedky,

ktorými možno v súlade s a Dohovorom dosiahnuť sledovaný účel“.

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného povolenia

z 27. septembra 2005 bolo porušené jej základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1

v spojení s a a základné právo vlastniť majetok podľa

v spojení s a , namietanú zmenu všeobecného

povolenia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo

s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány

a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Ústavný súd listom z 13. decembra 2005 vyzval telekomunikačný úrad na vyjadrenie

k sťažnosti.

Telekomunikačný úrad v liste zo 16. januára 2006 doručenom ústavnému súdu

20. januára 2006 uviedol, že sťažovateľka nesprávne aplikuje ustanovenie čl. 20 ods. 1

, keď tvrdí, že vydaním všeobecného povolenia a jeho zmeny došlo k porušeniu

základného práva vlastniť majetok. Telekomunikačný úrad je toho názoru, že vydaním

všeobecného povolenia a jeho zmeny neobmedzil, a už vôbec nie nútene, vlastnícke právo

sťažovateľky. V tejto súvislosti telekomunikačný úrad uviedol, že podľa ustanovenia § 56

ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je sťažovateľka oprávnená náklady

vynaložené na zabezpečenie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky

v sieťach a jeho pripojenie zaradiť medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného

investičného majetku. Telekomunikačný úrad okrem iného uviedol, že vydaním zmeny

všeobecného povolenia nekonal v rozpore s , pretože zákon

o elektronických komunikáciách v súlade s v ustanovení

písm. j) zakotvil právomoc úradu určiť vo všeobecnom povolení podmienky týkajúce sa

povinnosti poskytovateľov siete, služieb alebo siete a služieb na vlastné náklady zabezpečiť

zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu a jeho

pripojenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

telekomunikačný úrad okrem iného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že pri

vydávaní zmeny všeobecného povolenia nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

zákona o elektronických komunikáciách. Telekomunikačný úrad uviedol, že ustanovenie

§ 13 ods. 6 citovaného zákona mu striktne neukladá postupovať pri vydávaní zmeny

všeobecného povolenia identicky ako pri vydávaní samotného všeobecného povolenia.

Telekomunikačný úrad je toho názoru, že ustanovenia tohto zákona týkajúce sa vydávania

všeobecného povolenia sa aplikujú pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia primerane,

to znamená náležite, vhodne, teda nie zhodne, ako si to vykladá sťažovateľka.

Telekomunikačný úrad sa domnieva, že keďže pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia

aplikoval príslušné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách týkajúce sa

postupu pri vydávaní samotného všeobecného povolenia primerane, nemohol porušiť

petičné právo sťažovateľky. Telekomunikačný úrad zároveň dodal: „Zastávame názor,

že cieľom sťažovateľa bolo odvrátiť stanovenie podmienok povinnosti podľa § 13 ods. 2

písm. j) v takom rozsahu, v akom ich stanovil úrad, a tým sebe

privodiť vlastný prospech, čo nepredstavuje verejný alebo iný spoločný záujem, ale záujem

súkromný.“

Telekomunikačný úrad vyslovil názor, že vydanie zmeny všeobecného povolenia

z 27. septembra 2005 sa uskutočnilo spôsobom konformným so zákonom, pričom zároveň

dodal, že vzhľadom na právnu povahu zmeny všeobecného povolenia táto podlieha

možnosti jej preskúmania súdom v rámci správneho súdnictva.

Na základe uvedených skutočností telekomunikačný úrad navrhol, aby ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že telekomunikačný úrad ako orgán

štátnej správy v elektronických komunikáciách podľa § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a)

zákona o elektronických komunikáciách 27. septembra 2005 vydal podľa § 12 a § 13

citovaného zákona „1. zmenu všeobecného povolenia č. 1/2005 na poskytovanie

elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb“. Predmetom

zmeny všeobecného povolenia v bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu

a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti. V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad

konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil odsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť

zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo

orgán činný v trestnom konaní zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním

v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť

pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2

písm. j) zákona o elektronických komunikáciách schvaľuje úrad.“ Okrem uvedených

náležitostí namietaná zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania a uvedenie

osoby (predseda), ktorá ju vydala.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ustanovenia sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

základných práv postupom telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny

všeobecného povolenia z 27. septembra 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa v spojení s . Ústavný súd konštatuje,

že ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to takým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie

podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon

neustanovuje inak. Podľa odseku 2 písm. b) citovaného ustanovenia všeobecný predpis

o správnom konaní sa nevzťahuje na vydávanie všeobecných povolení. Podľa odseku 4

tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu je vecne príslušný Najvyšší

súd Slovenskej republiky.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. vo vzťahu k čl. 46 ods. 2

konštatoval: „Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type

súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať,

a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť vylúčené zo súdneho

preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom

k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho

orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných

práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia

zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46

ods. 2 poslednej vety .“

Vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že úlohou súdu aj pri

uplatňovaní a v spojení s poslednou vetou

zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť premetom

súdneho preskúmavania vrátane toho uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho

súdneho poriadku, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo

slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené

zo súdneho preskúmavania.

Podľa ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 27 ods. 1 v spojení

s a a základného práva podľa v spojení s

ods. 1 a postupom telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním

zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b)

zákona o elektronických komunikáciách je telekomunikačný úrad orgánom štátnej správy

v oblasti elektronických komunikácií, ktorý na základe ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného

zákona vydáva všeobecné povolenia v súlade s podmienkami obsiahnutými v ustanovení

tohto zákona. Na základe toho, ako aj s prihliadnutím na znenie

ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie zmeny všeobecného

povolenia) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách

nevzťahujú predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka

možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných

súdov nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006