Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 80/06
PDF · 206.86 KB
No categories available
III. ÚS 80/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006
predbežne prerokoval sťažnosť T., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,
ktorou namietala porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky v súvislosti s vydaním 1. zmeny
Všeobecného povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí
a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 z 27. septembra 2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť T., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2005 doručená (kvalifikovane doplnená 9. decembra 2005) sťažnosť T., a. s., so sídlom B.
(ďalej len sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietala
porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom
Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“)
v súvislosti s vydaním 1. zmeny Všeobecného povolenia na poskytovanie elektronických
komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 (ďalej len „zmena
všeobecného povolenia“) z 27. septembra 2005.
Sťažovateľka uviedla, že 27. septembra 2005 telekomunikačný úrad vydal zmenu
všeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky
poskytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka
namieta, že telekomunikačný úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným
vyhlásením zmeny zverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj
s údajom, v akej lehote ich možno uplatniť. Sťažovateľka sa domnieva, že uložením
povinností na základe namietanej zmeny všeobecného povolenia došlo aj k obmedzeniu jej
vlastníckeho práva, ktoré musí strpieť na vlastné náklady a bez primeranej náhrady. Keďže
podľa sťažovateľky telekomunikačný úrad pri vydávaní zmeny, ako aj jej samotným
vydaním nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 610/2003 Z. z.
o elektronických komunikáciách v platnom znení (ďalej len „zákon o elektronických
komunikáciách“), porušil jej základné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy a základné právo podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka uviedla, že z ustanovenia § 13 ods. 4 zákona o elektronických
komunikáciách jednoznačne vyplýva, „že predložením pripomienok k návrhu zmeny
všeobecného povolenia, ktorým sa určujú práva a podmienky na poskytovanie sietí, služieb
a na prevádzkovanie rádiových zariadení (§ 13 ods. 1 TelekomZ), realizuje ich predkladateľ
petičné právo“. Porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy vidí teda sťažovateľka v tom, že telekomunikačný úrad
pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005 nedodržal ustanovenie
§ 13 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách, čím jej neumožnil predložiť
pripomienky k návrhu tejto zmeny, a tým porušil označené základné právo. Porušenie
základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy je podľa sťažovateľky v príčinnej súvislosti
aj s porušením princípu právnej istoty zakotvenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a princípom legality
obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti sa sťažovateľka okrem iného odvolala
aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/95, v ktorom ústavný súd konštatoval,
že petičné právo ako základné právo zahrnuté do politických práv predstavuje jednu
z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje
zúčastňovať sa na správe vecí verejných.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy sťažovateľka argumentovala rozhodnutím ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 19/97, podľa ktorého základné právo vlastniť majetok zahŕňa ochranu
vlastníckeho práva nielen k hnuteľným veciam a nehnuteľným veciam, ale aj k právam
a iným majetkovým hodnotám. Z uvedeného vyvodila sťažovateľka záver, že predmetom
ochrany tohto základného práva je „aj ochrana vlastníckych (užívacích) práv
k telekomunikačnému zariadeniu“. Sťažovateľka uviedla, že zmena všeobecného povolenia
ju núti, aby znášala náklady za nadobudnutie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie
prevádzky v sieťach, aby na vlastné náklady udržiavala tieto zariadenia v nepretržitom
prevádzkovom stave a aby znášala náklady za zabezpečenie pripojenia predmetných
zariadení do siete. Sťažovateľka je toho názoru, že vydaním namietanej zmeny dochádza
k nútenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, ktoré musí znášať na vlastné náklady bez
poskytnutia primeranej náhrady. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „Ustanovenie
Všeobecného povolenia teda spôsobuje, že s majetkom podniku telekomunikačných služieb
sa nakladá v rozpore s jeho slobodným rozhodnutím bez toho, aby mu bola poskytnutá
náhrada, a teda dochádza k nútenému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez splnenia
ústavných podmienok.“
Sťažovateľka sa domnieva, že v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného povolenia
z 27. septembra 2005 konal telekomunikačný úrad nad rámec ustanovenia § 13 ods. 2
písm. j) zákona o elektronických komunikáciách, pretože podľa jej názoru zákon v tomto
ustanovení neustanovuje povinnosť podniku telekomunikačných služieb udržiavať
zariadenia v prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Vychádzajúc z princípu
minimalizácie zásahu do základného práva vlastniť majetok sťažovateľka uviedla, že úrad
bol „povinný interpretovať a najmä aplikovať § 13 ods. 2 písm. j) TelekomZ takým
spôsobom, aby zmena Všeobecného povolenia upravovala iba také minimálne prostriedky,
ktorými možno v súlade s ústavou a Dohovorom dosiahnuť sledovaný účel“.
Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného povolenia
z 27. septembra 2005 bolo porušené jej základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, namietanú zmenu všeobecného
povolenia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Ústavný súd listom z 13. decembra 2005 vyzval telekomunikačný úrad na vyjadrenie
k sťažnosti.
Telekomunikačný úrad v liste zo 16. januára 2006 doručenom ústavnému súdu
20. januára 2006 uviedol, že sťažovateľka nesprávne aplikuje ustanovenie čl. 20 ods. 1
ústavy, keď tvrdí, že vydaním všeobecného povolenia a jeho zmeny došlo k porušeniu
základného práva vlastniť majetok. Telekomunikačný úrad je toho názoru, že vydaním
všeobecného povolenia a jeho zmeny neobmedzil, a už vôbec nie nútene, vlastnícke právo
sťažovateľky. V tejto súvislosti telekomunikačný úrad uviedol, že podľa ustanovenia § 56
ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je sťažovateľka oprávnená náklady
vynaložené na zabezpečenie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky
v sieťach a jeho pripojenie zaradiť medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného
investičného majetku. Telekomunikačný úrad okrem iného uviedol, že vydaním zmeny
všeobecného povolenia nekonal v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože zákon
o elektronických komunikáciách v súlade s čl. 35 ods. 2 ústavy v ustanovení § 13 ods. 2
písm. j) zakotvil právomoc úradu určiť vo všeobecnom povolení podmienky týkajúce sa
povinnosti poskytovateľov siete, služieb alebo siete a služieb na vlastné náklady zabezpečiť
zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu a jeho
pripojenie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy
telekomunikačný úrad okrem iného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že pri
vydávaní zmeny všeobecného povolenia nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona o elektronických komunikáciách. Telekomunikačný úrad uviedol, že ustanovenie
§ 13 ods. 6 citovaného zákona mu striktne neukladá postupovať pri vydávaní zmeny
všeobecného povolenia identicky ako pri vydávaní samotného všeobecného povolenia.
Telekomunikačný úrad je toho názoru, že ustanovenia tohto zákona týkajúce sa vydávania
všeobecného povolenia sa aplikujú pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia primerane,
to znamená náležite, vhodne, teda nie zhodne, ako si to vykladá sťažovateľka.
Telekomunikačný úrad sa domnieva, že keďže pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia
aplikoval príslušné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách týkajúce sa
postupu pri vydávaní samotného všeobecného povolenia primerane, nemohol porušiť
petičné právo sťažovateľky. Telekomunikačný úrad zároveň dodal: „Zastávame názor,
že cieľom sťažovateľa bolo odvrátiť stanovenie podmienok povinnosti podľa § 13 ods. 2
písm. j) zákona č. 610/2003 Z. z. v takom rozsahu, v akom ich stanovil úrad, a tým sebe
privodiť vlastný prospech, čo nepredstavuje verejný alebo iný spoločný záujem, ale záujem
súkromný.“
Telekomunikačný úrad vyslovil názor, že vydanie zmeny všeobecného povolenia
z 27. septembra 2005 sa uskutočnilo spôsobom konformným so zákonom, pričom zároveň
dodal, že vzhľadom na právnu povahu zmeny všeobecného povolenia táto podlieha
možnosti jej preskúmania súdom v rámci správneho súdnictva.
Na základe uvedených skutočností telekomunikačný úrad navrhol, aby ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky odmietol.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že telekomunikačný úrad ako orgán
štátnej správy v elektronických komunikáciách podľa § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a)
zákona o elektronických komunikáciách 27. septembra 2005 vydal podľa § 12 a § 13
citovaného zákona „1. zmenu všeobecného povolenia č. 1/2005 na poskytovanie
elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb“. Predmetom
zmeny všeobecného povolenia v bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu
a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti. V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad
konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil odsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť
zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo
orgán činný v trestnom konaní zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním
v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť
pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2
písm. j) zákona o elektronických komunikáciách schvaľuje úrad.“ Okrem uvedených
náležitostí namietaná zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania a uvedenie
osoby (predseda), ktorá ju vydala.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
základných práv postupom telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny
všeobecného povolenia z 27. septembra 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje,
že ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to takým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Podľa ustanovenia § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie
podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa odseku 2 písm. b) citovaného ustanovenia všeobecný predpis
o správnom konaní sa nevzťahuje na vydávanie všeobecných povolení. Podľa odseku 4
tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu je vecne príslušný Najvyšší
súd Slovenskej republiky.
Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 138/03 vo vzťahu k čl. 46 ods. 2
ústavy konštatoval: „Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type
súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať,
a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť vylúčené zo súdneho
preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom
k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho
orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných
práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia
zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46
ods. 2 poslednej vety ústavy.“
Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uviedol, že úlohou súdu aj pri
uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou
ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť premetom
súdneho preskúmavania vrátane toho uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo
slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené
zo súdneho preskúmavania.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom
konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 27 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním
zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b)
zákona o elektronických komunikáciách je telekomunikačný úrad orgánom štátnej správy
v oblasti elektronických komunikácií, ktorý na základe ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného
zákona vydáva všeobecné povolenia v súlade s podmienkami obsiahnutými v ustanovení
§ 13 tohto zákona. Na základe toho, ako aj s prihliadnutím na znenie čl. 46 ods. 2 ústavy
ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie zmeny všeobecného
povolenia) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách
nevzťahujú predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka
možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných
súdov nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2006