Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 59/2017
PDF · 183.05 KB
No categories available
I. ÚS 59/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Vladimírom Stankom, Obrody 25, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd postupom
Generálneho riaditeľstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne a. s. v konaní vedenom
pod č. Z 104795/2016 a jeho opatrením z 19. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na ochranu zdravia
a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“) postupom
Generálneho riaditeľstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne a. s. (ďalej len „generálne
riaditeľstvo poisťovne“) v konaní vedenom pod č. Z 104795/2016 a jeho opatrením
z 19. decembra 2016 (ďalej aj „namietané opatrenie“).
2. Sťažovateľka uviedla, že absolvovala v
(ďalej len „rehabilitačné centrum“) v termíne od 7. decembra 2016 do 9. februára
2016 rehabilitačnú liečbu v dĺžke 36 dní hradenej liečby po akútnej cievnej mozgovej
príhode. Sťažovateľka 31. júla 2016 doručila na pobočku Všeobecnej zdravotnej poisťovne
(ďalej len „poisťovňa“) vo Svidníku návrh na opakovanú rehabilitačnú liečbu. Dňa
21. septembra 2016 bolo sťažovateľke doručené opatrenie poisťovne, oddelenia
zdravotných a revíznych činností v Banskej Bystrici a. s. č. K0162101241/2016/OddZaRČ
zo 16. septembra 2016 (ďalej aj „opatrenie zo 16. septembra 2016“), ktorým jej bolo
oznámené, že poisťovňa nesúhlasí s úhradou rehabilitačnej liečby. Poisťovňa v opatrení
zo 16. septembra 2016 tvrdila, že v zmysle Štatútu rehabilitačného centra vydaného
Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)
uverejnenom vo vestníku ministerstva zdravotníctva 2011 čiastka 32 ‒ 33 súčinnosťou
od 1. septembra 2011 liečebná diagnóza sťažovateľky určená ošetrujúcim lekárom nie je
indikáciou na liečbu v rehabilitačnom centre. Zároveň uviedla, že rehabilitačnú liečbu
v rehabilitačnom centre je možné absolvovať po akútnej cievnej mozgovej príhode
konzervatívne liečenej s perspektívou zlepšenia funkčného deficitu najskôr po 6 týždňoch
a do jedného roka od príhody pri tolerancii záťaže kardiovaskulárneho systému v zmysle
aktívnej rehabilitačnej liečby.
3. Sťažovateľka vo veci včas podala sťažnosť, na ktorú reagoval predseda
predstavenstva poisťovne namietaným opatrením z 19. decembra 2016 doručeným
sťažovateľke 23. decembra 2016, v ktorom sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť je
neopodstatnená. V dôvodoch namietaného opatrenia okrem iného uviedol, že základná
diagnóza uvedená v návrhu na rehabilitačnú liečbu sťažovateľky nespĺňa podmienky
na úhradu liečby v rehabilitačnom centre.
4. Sťažovateľka tvrdí poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 5/94, pozri
aj nález PL. ÚS 16/05), že uvedeným postupom bolo porušené jej základné právo
na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť upravené v čl. 40 ústavy a čl. 31
listiny.
5. Sťažovateľka ďalej uviedla, že zákonodarca upravil medze základného práva
na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zákone č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z jeho ustanovení
podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že na základe odporúčania ošetrujúceho lekára jej
vzniklo právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rehabilitačnom centre. Jej právo
na poskytnutie zdravotnej rehabilitácie ústavnou formou v rehabilitačnom centre bolo
nesprávne obmedzené interným predpisom – zriaďovacou listinou rehabilitačného centra
uverejneného vo vestníku ministerstva zdravotníctva.
6. Sťažovateľka sa v danej veci nedovoláva preskúmania zákonnosti namietaného
opatrenia, ale žiada preskúmať jeho ústavnosť. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu
podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že ústavný súd má právomoc preskúmať ústavnosť
namietaného opatrenia, a to už aj vzhľadom na skutočnosť, že u sťažovateľky ide o riešenie
otázky ochrany zdravia a poskytnutie zdravotnej rehabilitačnej liečby, pričom ak by sa
sťažovateľka obrátila na správne súdy, celé konanie o preskúmanie opatrenia by trvalo aj
niekoľko rokov.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Generálne riaditeľstvo Všeobecnej zdravotnej poisťovne a.s. v Bratislave, v konaní
vedenom pod sp. zn. Z104795/2016 porušilo právo sťažovateľky na ochranu zdravia
a bezplatnú zdravotnú starostlivosť upravené v článku čl. 40 ústavy a článku 31 Listiny
základných práv a slobôd.
Opatrenie Predsedu predstavenstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne a. s.
v Bratislave sp. zn. Z 104795/2016 zo dňa 19.12.2016 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto
orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Ústavný SR priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 6 500,- eur a Generálne riaditeľstvo Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a. s. je povinné vyplatiť sťažovateľke túto sumu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
Trovy konania a právneho zastúpenia znáša porušovateľ základného práva a budú
vyčíslené dodatočne.“
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
12. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľke bol opatrením
poisťovne zo 16. septembra 2016 odmietnutý súhlas na úhradu opakovanej rehabilitačnej
liečby v rehabilitačnom centre. Sťažovateľka podala proti predmetnému opatreniu sťažnosť,
ktorá bola prešetrená generálnym riaditeľstvom poisťovne, ktoré sťažovateľke
v namietanom opatrení z 19. decembra 2016 oznámilo, že jej sťažnosť je neopodstatnená.
15. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že
postupom generálneho riaditeľstva poisťovne, ako aj jeho opatrením z 19. decembra 2016
došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 40 ústavy a čl. 31 listiny.
16. Podľa čl. 31 listiny každý má právo na ochranu zdravia. Občania majú na základe
verejného poistenia právo na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky
za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Toto právo sa zaručuje len v súvislosti s čl. 51 ústavy,
podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46
tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa zákona, ktorý ustanovuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti,
rehabilitačná starostlivosť sa poskytuje po predchádzajúcom súhlase zdravotnej poisťovne.
17. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky zdôrazňuje, že v zmysle
zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je
v danej veci daná právomoc Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len
„úrad“), ktorý okrem iného vykonáva dohľad nad zdravotnými poisťovňami a ktorý je
na základe podnetu sťažovateľky oprávnený preskúmať postup zdravotnej poisťovne
pri odmietnutí súhlasu s jej opakovanou rehabilitačnou liečbou. Zo sťažnosti a z jej príloh
vyplýva, že sťažovateľka uvedenú možnosť nevyužila.
18. Ústavný súd tiež dodáva, že podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej
len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa odseku 2 tohto
ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany
na správnom súde.
19. Podľa § 6 SSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,
ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy.
20. Podľa § 27 SSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť
skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy,
z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané
rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo
samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2.
21. Podľa § 252 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom
orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho
opakovanie. Podľa odseku 2 sa môže žalobca žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti
už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné
podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody
alebo inú ochranu práv žalobcu.
22. Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,
ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že
odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste
v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd
(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď
uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,
v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia
preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)
vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej
prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa
rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne
označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť
vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom
súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy (III. ÚS 138/03).
23. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa
preskúmania postupu označeného porušiteľa svojho základného práva prostredníctvom
úradu ako orgánu štátnej správy, ktorému sa v oblasti verejnej správy zveruje vykonávanie
dohľadu nad poskytovaním zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti a verejným
zdravotným poistením, a v prípade nedosiahnutia požadovanej ochrany označeného práva
následne aj prostredníctvom systému správneho súdnictva. Ústavný súd v tejto súvislosti
dodáva, že účinný prostriedok nápravy v prípade namietaného porušenia označeného
základného práva postupom úradu v okolnostiach prípadu bude závisieť od právneho
posúdenia, či ním vydané oznámenie výsledku šetrenia bude možné považovať
za rozhodnutie alebo za iný zásah.
24. Vzhľadom na uvedené poukazujúc najmä na princíp subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu
k predmetnému postupu a namietanému opatreniu z 19. decembra 2016 daná právomoc
ústavného súdu.
25. Za tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného
súdu iba v prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by
umožňovali ústavnému súdu postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda,
ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala, že podmienku vyčerpania účinných opravných
prostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľa
osobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
26. Sťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí v dĺžke rozhodovania
správnych súdov v prípade podania žaloby. Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody
uvedené sťažovateľkou sú nedostatočné a neumožňujú mu postupovať podľa § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v situácii, keď
nevyčerpala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinné opravné prostriedky, ktoré jej
právny poriadok Slovenskej republiky na ochranu jej základných práv poskytuje.
27. Z uvedených dôvodov ústavný súd v posudzovanom prípade pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie a rozhodnutie.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2017