Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 572/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti W4, s. r. o., Blagoevova 9, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou OLEXOVA

VASILISIN, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr.

Marcela Vasilišina, LLM, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10.

decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zrušilo

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104405/5/1506617/2014/Husá, ktorým Daňový

úrad Bratislava nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie

apríl 2008 v sume 167.737,67 EUR a vyrubil rozdiel dane s pridanej hodnoty v sume

1.247,96 EUR. FR SR vrátil vec Daňovému úradu Bratislava (ďalej aj ako „DU BA“)

na ďalšie konanie.

FR SR predmetným rozhodnutím dal DU BA pokyn, aby v ďalšom konaní vyzval

sťažovateľa na preukázanie svojich tvrdení o existencii tovaru, za ktorý si sťažovateľ

nadmerný odpočet dane uplatňuje, na preukázanie vykonaných úhrad a predloženie

dôkazov o existencii tohto tovaru.

DU BA následne zaslal sťažovateľovi výzvu č. 9104405/5/60313/2015/Lab zo dňa

12. 01. 2015, ktorou v nadväznosti na toto rozhodnutie FR SR vyzval sťažovateľa

na preukázanie uvedeného...

V zmysle o správe daní (daňový poriadok) správca dane

v daňovom konaní vykonáva daňovú kontrolu a vyrubovacie konanie prebieha

až po daňovej kontrole. Počas daňovej kontroly nesie dôkazné penzum sťažovateľ. Pokiaľ

ho tento splní, má správca dane možnosť preukázať opak. Po vykonaní daňovej kontroly

správca dane vyhotoví protokol, ktorého doručením sa daňová kontrola končí. Týmto

sa zároveň skončí možnosť správcu dane preukazovať opačné skutočnosti ako tvrdí daňový

subjekt, to znamená že nie sú preukázané skutočnosti zakladajúce nadmerný odpočet dane

ako v tomto prípade...

Na rozdiel od daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní sa koná o argumentoch

daňového subjektu proti protokolu a možnosť doplnenia nových skutočností má iba daňový

subjekt, ktorý môže podávať svoje pripomienky a vyjadrenia k protokolu. Vo vyrubovacom

2

konaní už nemá daňový orgán právomoc na zhromažďovanie dôkazov proti daňovému

subjektu, ale má vychádzať z dôkazov, ktoré zhromaždil do skončenia daňovej kontroly...

Rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 FR SR vrátil vec DU BA s pokynom

na vykonanie vyššie vedených úkonov vo vyrubovacom konaní. V skutočnosti však ide

o pokyny FR na úkony, ktoré sú typickými úkonmi daňovej kontroly. Podľa uvedených

pokynov má sťažovateľ preukázať existenciu tovaru − solárnych lôžok a úhradu za ne.

S existenciou solárnych lôžok však mal DU BA možnosť oboznámiť sa osobne počas výkonu

miestneho zisťovania v skladoch sťažovateľa zamestnancami správcu dane. Doklady

preukazujúce úhradu za lôžka boli takisto DU BA už poskytnuté. Z uvedeného zreteľne

vyplýva, že sa daňové orgány snažia preukázať opak − teda to, že k transakcii, za ktorú

si sťažovateľ uplatnil nadmerný odpočet, nedošlo. Toto však mohol správca dane vykonávať

iba počas daňovej kontroly, ktorá však bola ukončená.

Daňovú kontrolu má správca dane vykonať zvyčajne počas 365 dní. V prípade

sťažovateľa trvala 350 dní. FR SR sa zrejme obával prekročenia doby 365 dní a z tohto

dôvodu dal pokyn na úkony, ktoré však už nemožno vo vyrubovacom konaní vykonávať.

Týmto daňové orgány obchádzajú maximálnu prípustnú lehotu na trvanie daňovej

kontroly.»

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím finančné riaditeľstvo porušilo

, ako aj jej základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, a to

„arbitrárnosťou“, t. j. nedostatočnosťou odôvodnenia,

„neférovým“ zabezpečením dôkazov,

trvaním konania, t. j. jeho neprimeranou dĺžkou.

Právomoc ústavného súdu na rozhodnutie o jej sťažnosti odôvodňuje tým,

že „... nemá možnosť použiť iný právny prostriedok. Využitie správnej žaloby proti

rozhodnutiu správneho orgánu podľa 5. časti je vylúčené proti odôvodneniu

rozhodnutia. Správna žaloba o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

nie je možná, nakoľko sťažovateľ napáda argumentáciu, ktorá priamo predchádza

rozhodnutiu. Zhromažďovanie podkladov a dôkazov, hodnotenie zistených skutočností,

aplikácia a interpretácia práva totiž priamo vedú k vydaniu rozhodnutia.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol: „1. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím

č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo povinnosť podľa čl. 2 ods. 2

.

2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím

č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky a Daňovému úradu Bratislava

sa zakazuje vykonávať ďalej vyšetrovacie úkony na účely preukázania opaku tvrdení

sťažovateľa vo veci nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2008.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka 12. mája 2015 doručila ústavnému súdu návrh na dočasné opatrenie

z dôvodu, že „Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dalo arbitrárny pokyn, dôkazy

sú zabezpečované neférovo a každým úkonom je porušované právo na maximálne prípustné

trvanie konania. Za týchto okolností je už z povahy veci vylúčené konať ďalej a oporu tomu

dáva zásada súčinnosti, na ktorej porušenie nie je žiaden dôvod. Daňový úrad Bratislava

napriek tomu konať ďalej chce, čo preukazujeme priloženým predvolaním Daňového úradu

Bratislava.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR zakázal

Daňovému úradu Bratislava v tejto veci až do rozhodnutia o podanej sťažnosti konať.“.

4

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na právne závery, ktoré

už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (, ) vo vzťahu

k základnému právu podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,

že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste

v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd

(). Posledná veta túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď

uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,

v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia

preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)

vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke

a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade,

keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh

či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov

6

nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania

(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie poslednej vety .

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru preto ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľky,

ktorá argumentuje tým, že napáda iba neústavnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

(hoci na s. 1 sťažnosti, ako aj v petite na s. 4 sťažnosti sa dožaduje vyslovenia práv

rozhodnutia finančného riaditeľstva ako celku), a preto je v danej veci daná právomoc

ústavného súdu. Celá judikatúra ústavného súdu od jeho vzniku je založená na posudzovaní

rozhodnutia ako celku z hľadiska možného vyslovenia porušenia základných práv fyzických

osôb a právnických osôb v konaní o sťažnostiach podľa (nielen jeho

výroku, ako to vyplýva z právneho názoru sťažovateľky). Práve ústavná neakceptovateľnosť

právnych názorov orgánov verejnej moci obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutí

preskúmavaných ústavným súdom sa premieta ako výsledok do výroku rozhodnutia.

Podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu

nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek

možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré

sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s , prípadne kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou a rešpektovanie základných práv a slobôd.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa (ďalej len „OSP“) v občianskom

súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy

a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými

môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

Podľa a ďalších relevantných ustanovení sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa

pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu

podľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa

preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa predmetom

preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie,

proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že hlavným argumentom, o ktorý sťažovateľka opiera

svoju sťažnosť, je arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia, spôsob zabezpečenia dôkazov

a dĺžka konania finančného riaditeľstva na základe nesprávnej aplikácie príslušných

ustanovení o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

8

Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na to, že podľa § 7

ods. 2 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Ústavný súd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej

správy dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmanie

z právomoci všeobecných súdov vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožno

nahradiť konaním pred ústavným súdom. daná právomoc totiž neumožňuje

ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov,

ak je založená zákonom alebo na základe zákona. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmi

ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne

požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označený postup (napadnuté

rozhodnutie) finančného riaditeľstva bolo možné preskúmať žalobou v správnom súdnictve,

pričom sťažovateľka tento spôsob ochrany svojich práv nevyužila.

Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu postupu a napadnutého rozhodnutia

finančného riaditeľstva ústavným súdom bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , a preto ústavný súd v súlade s zákona

o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi v nej uplatnenými

vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015