Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (88)IV. ÚS 420/2011
PDF · 247.88 KB
No categories available
IV. ÚS 420/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej
advokátskou kanceláriou Š., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl.
59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv
a slobôd postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zverejnením
údajov označených ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“
na svojom webovom sídle, ku ktorému malo dôjsť 1. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. [ďalej len „sťažovateľka“
(v citovaných častiach sťažnosti je sťažovateľka označovaná ako „sťažovateľ“, pozn.)],
zastúpenej advokátskou kanceláriou Š., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.
35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2
ústavy a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 listiny postupom Ministerstva financií Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) v súvislosti so zverejnením údajov označených ako
„Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ na svojom webovom
sídle, ku ktorému malo dôjsť 1. marca 2011 (ďalej aj „namietaný zásah ministerstva“).
Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému zásahu
ministerstva uvádza, že jeho „nezákonnosť“ spočíva v tom, že «správny orgán,
Ministerstvo financií SR, pri stanovení Priemerných trhových cien emisných kvót
postupovalo arbitrárne, svojvoľne a na základe absolútne voľnej úvahy. Navyše
postupovalo nezákonne (proti jasnej dikcii zákona), keď zverejnilo „priemerné trhové
ceny“, hoci ho zákon oprávňoval zverejniť len „priemerné ceny“ emisných kvót (MF SR
používa v zverejnenom oznámení oba pojmy ako synonymum, neoprávnene tak nivelizujúc
formulačný lapsus zákonodarcu). Príslušné ustanovenie zákona (ust. § 51 b ods. 12 Zákona
o dani z príjmov), na základe ktorého bol Zásah vykonaný, je nevykonateľné a neurčité a
žiadnym spôsobom (toto ani iné ustanovenie tohto zákona) neurčuje spôsob výpočtu
Priemerných trhových cien emisných kvót (došlo teda k porušeniu princípu ukladania daní
zákonom alebo na základe zákona). Okrem toho, ako sme už uviedli, následkom
formulačnému lapsusu hovorí toto ustanovenie zákona o zverejňovaní „priemerných cien“
emisných kvót, hoci sa základ dane z emisných kvót počíta na základe „priemerných
trhových cien“. T. j. i keď v dôsledku tohto lapsusu Zákon o dani z príjmov neustanovuje
právo MF SR zverejniť aj „priemerné trhové ceny“, MF SR tak v predmetnom Zásahu
urobilo, keď zverejnené priemerné ceny označilo aj za priemerné trhové ceny a zároveň aj
za ceny zverejnené na účely výpočtu základu dane z emisných kvót.
Účinky nezákonného zásahu na Sťažovateľa priamo dopadajú, keďže daňová
povinnosť v prípade dane z emisných kvót má síce vzniknúť priamo zo zákona (t. j.
nevyžaduje sa rozhodnutie orgánu daňovej správy, ktorým by bola osobitne uložená), avšak
vzhľadom na právnu konštrukciu zverejňovania priemerných trhových cien emisných kvót,
od ktorej závisí výška základu dane, a tým aj dane samotnej, platí, že k určeniu daňovej
povinnosti dochádza až vykonaním Zásahu. Možno teda povedať, že až Zásahom alebo
v dôsledku tohto Zásahu je priamo voči Sťažovateľovi vykonané opatrenie, spočívajúce
v určení jeho daňovej povinnosti pre daň z emisných kvót (ktorú by bez vydania aktu
Ministerstva financií SR podľa ust. § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov, ktorým je zásah,
nebolo možné stanoviť).
Dôsledky zásahu aj naďalej trvajú (Sťažovateľ musí zaplatiť polročné preddavky na
daň z emisných kvót v lehote do 30. 6. 2011 a do 31. 12. 2011, musí si zabezpečiť finančné
prostriedky na jej zaplatenie, musí o daňovej povinnosti účtovať, vznik a trvanie tejto
povinnosti ovplyvňuje mnohými spôsobmi jeho ekonomické a právne postavenie). Osobitne
treba zdôrazniť aj to, že hrozí opakovanie Zásahu, t. j. ďalšie zverejňovanie mesačných aj
ročných priemerných trhových cien, ktoré je spôsobilé zasiahnuť (aj pri mesačných aj pri
ročných cenách, ktoré ešte len budú zverejnené) do právneho postavenia Sťažovateľa (práv
a právom chránených záujmov Sťažovateľa, ako sú v tomto návrhu vymedzené). Aj
s ohľadom na túto skutočnosť je nevyhnutná urýchlená ingerencia Ústavného súdu SR.».
Následne sťažovateľka popisuje skutkové okolnosti, za akých došlo k namietanému
zásahu ministerstva, a v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
«... Dňa 21. 12. 2010 Národná rada SR schválila Novelu, ktorou sa do Zákona o
dani z príjmov zaviedla nová majetková daň z určitých emisných kvót, ktoré boli (budú)
Sťažovateľovi bezodplatne pripísané na účet vedený v registri emisných kvót v rokoch 2011
a 2012 na základe NAP. NAP bol vydaný MŽP SR v zmysle ust. § 17 ods. 1 písm. c) Zákona
o obchodovaní s emisnými kvótami.
Novela zaviedla do Zákona o dani z príjmov okrem iného novú daň z emisných kvót.
Podľa ust. § 51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov sa základ dane z emisných kvót skladá
z dvoch častí:
a) hodnoty prevedených emisných kvót, ako sa definujú v ust. § 51b ods. 1 písm. d),
ktorými sa vo všeobecnosti rozumejú kvóty zapísané daňovníkovi v príslušných rokoch
(2011 a 2012), ktoré však daňovník previedol (napr. predal) inej osobe v príslušných
rokoch (2011 a 2012), a
b) hodnoty nespotrebovaných emisných kvót, ako sa definujú v ust. § 51b ods. 1
písm. e), ktorými sa vo všeobecnosti rozumejú kvóty zapísané daňovníkovi v príslušných
rokoch (2011 a 2012) znížené o spotrebované kvóty za príslušný kalendárny rok (t. j. tie,
ktoré daňovník odovzdal príslušnému úradu vo vzťahu k svojim skutočným emisiám za daný
kalendárny rok), znížené o prevedené kvóty v príslušnom kalendárnom roku, ako aj o kvóty,
ktoré boli usporené z dôvodu investovania do technológií, ktorých účelom je zníženie
množstva emisií vypustených do ovzdušia.
Hodnoty prevedených, resp. nespotrebovaných emisných kvót sa na účely určenia
základu dane stanovujú v súlade s príslušnou priemernou trhovou cenou emisných kvót.
Základ dane sa potom vypočíta ako súčet násobkov, ktoré sa (zase) vypočítajú vynásobením
príslušného množstva emisných kvót (prevedených v danom mesiaci, nespotrebovaných
v danom roku) príslušnou priemernou trhovou cenou (určenou za kalendárny mesiac
predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil prevod prevedených emisných kvót, alebo
určenou za celý kalendárny rok v prípade nespotrebovaných emisných kvót). Túto
priemernú trhovú cenu v zmysle ust. § 51b ods. 12 určí - zverejní Ministerstvo financií SR
(oznámením umiestneným) na svojom webovom sídle. Z takto určeného základu dane sa
odvádza 80 %-tná daň. Je splatná v nasledujúcom roku, hoci v priebehu príslušného roka je
potrebné uhradiť dva preddavky, ktoré sa vypočítajú na základe predpokladanej daňovej
povinnosti.
Podľa ust. § 51b odsek 3 Zákona o dani z príjmov: „Základ dane z emisných kvót sa
zistí ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch
a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu,
v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej
trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok.“
Podľa ust. § 51b odsek 12 Zákona o dani z príjmov: „Priemerné ceny emisných kvót
za jednotlivé mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle.“
Zákonodarca v ust. § 51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov pri určovaní výšky základu
dane z emisných kvót hovorí o aplikácii priemernej trhovej ceny emisných kvót, v
ustanovení § 51b ods. 12 cit. zákona však už zákonodarca hovorí o stanovovaní
priemerných cien (bez slova trhové) emisných kvót zverejnením ich výšky na webovom sídle
Ministerstva financií SR. Zákonodarca tak presne nestanovil, čo vlastne má Ministerstvo
financií SR na svojom webovom sídle zverejniť. V prípade, že Ministerstvo financií SR môže
stanoviť len priemerné ceny, musí mať pojem „priemerná trhová cena“ vlastný autonómny
obsah, zistiteľný priamo zo zákona pre jednotlivé mesiace a roky (nakoľko ide o iný pojem
ako je pojem „priemerná cena“). Zákon o dani z príjmov však obsahovú náplň pojmu
„priemerná trhová cena“ nestanovuje a jednoznačný význam tohto pojmu neponúkajú ani
iné právne predpisy, ktoré by prichádzali do úvahy aspoň per analógiám iuris (resp.
ponúkajú konkrétne významy na účely konkrétneho predmetu ich úprav a preto je takáto
analógia ťažko predstaviteľná). T. j. ak konkrétny obsah pojmu „priemerná trhová cena“
pre konkrétne časové obdobia nemôže byť konkretizovaný Ministerstvom financií SR (lebo
to má stanovovať nejaké iné „priemerné ceny“), bude treba hľadať obvyklý (bežný) význam
slov „priemerná trhová cena“ v bežnom jazyku. Takýto význam je však nejasný a neurčitý.
Trhová cena je určovaná ponukou a dopytom na určitom trhu. V tomto prípade však
Novela nestanovuje, o aký konkrétny trh pôjde (slovenský, európsky, konkrétny burzový, trh
konkrétneho produktu, ktorého „obsahom“ je dodanie emisných kvót - spoty, futurity,
forwardy, celý trh, reprezentatívnu vzorku). Okrem toho, že ide o trh emisných kvót (čo sa
asi zákonodarcovi zdalo ako dostatočne určité vymedzenie), detaily určenia trhových cien
závisia od viacerých faktorov: emisné kvóty sa obchodujú na viacerých medzinárodných
burzách (ale aj na mimoburzovom, tzv. OTC trhu), na ktorých sa generujú rôzne „trhové“
ceny. Veľká miera nejasnosti je spojená aj so samotným slovom „priemerný“, keďže
metodiky stanovovania priemeru „trhových cien“ môžu byť rozmanité (priemer vážený
aritmetický, jednoduchý aritmetický, kritériá výberu údajov ako údajov reprezentatívnych
medzi tie, z ktorých sa má počítať priemer, atď.).
Avšak bez ohľadu na tieto nejasnosti, pri výklade, že Ministerstvo financií SR je
oprávnené stanoviť (iba) „priemernú cenu, a že základ dane, naopak, závisí od „priemernej
trhovej ceny“ (čo je iný právny pojem ako „priemerná cena“), by bolo akékoľvek
zverejnenie zo strany Ministerstva financií SR, ktoré uvedie, že jeho obsahom sú
„priemerné ceny“, ktoré sú vraj (podľa Ministerstva financií SR) zároveň stanovením
„priemerných trhových cien“, porušením zákona. Ak totiž zákonodarca formulačne odlišuje
(priemerné ceny verzus priemerné trhové ceny), je úprava kompetencie Ministerstva
financií SR zverejňovať „priemerné ceny“ obsolentná, nakoľko na tento údaj sa pri
stanovovaní dane z emisných kvót nič neviaže. Ak ale Ministerstvo financií SR zverejní s
odvolaním sa na ustanovenie § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov údaj, ktorý označí za
(súčasne) „priemernú cenu“ (t. j. zákonom nešpecifikovaný priemer asi všetkých cien
emisných kvót za daný časový úsek, ktorý sa prakticky ani nedá zistiť), a zároveň za
„priemernú trhovú cenu“ na účely stanovenia základu dane z emisných kvót (podľa ust. §
51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov), ide o priame porušenie Zákona o dani z príjmov (jasné
prekročenie kompetencie).
Ak by sme ale uvedené ustanovenie (§ 51b ods. 12) vykladali ako preklep, nejasnosť,
ktorú je možné odstrániť „výkladom“, potom (hoci nie sme toho názoru), by Ministerstvo
financií SR mohlo stanovovať podľa ust. § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov „priemerné
trhové ceny“ emisných kvót (t. j. nie iba nepoužiteľné „priemerné ceny“). Uvedená
kompetencia by tak síce „získala logiku“ (takéto určenie, ak by bolo v súlade so zákonom,
by bolo zjavne užitočné na určenie základu dane podľa ust. § 51b ods. 3 cit. zák., kde sa
o „priemerných trhových cenách“ hovorí), avšak väčšina nejasností by pretrvala.
Priemernou trhovou cenou by sa totiž stala tá cena, ktorú by „autoritatívne“ stanovilo
Ministerstvo financií SR svojim oznámením. Ono by ju totiž „neoznamovalo“, ale vzhľadom
na to že žiadna objektívna priemerná trhová cena neexistuje (existuje len pluralita
použiteľných údajov a metód na jej výpočet) by ju záväzne na daňové účely stanovovalo.
Treba totiž opäť konštatovať, že to, čo by - aj v takomto prípade „výkladu“ uvedenej
kompetencie - ostalo nejasné, by bola metodika, postup pri určovaní „priemerných trhových
cien“. Ministerstvo financií SR by stanovovalo priemernú trhovú cenu podľa svojho
uváženia; interpretácia trhu, jeho fundamentov, by bola čisto na jeho úvahe a mohlo by ju
v čase (má zverejniť v zásade 27 údajov o priemerných cenách v priebehu dvoch rokov) aj
meniť (zmenou metódy výpočtu priemeru aj výberu trhových cien do „vzorca“ výpočtu).
Je ale ťažké si predstaviť, že v právnom štáte môže orgán verejnej správy stanovovať
údaj konkretizujúci právnu povinnosť adresátov právnych noriem, ktorého hodnota sa môže
podľa zvolených údajov (pre jeho výpočet) a metodiky výpočtu významne odlišovať, bez
toho, aby mal pre takýto výpočet právnym predpisom stanovené jasné kritériá. Sú len dve
možnosti, buď právny predpis tieto kritériá (medze uplatnenia kompetencie) upravuje, alebo
v opačnom prípade akýkoľvek výkon tejto kompetencie bude svojvoľným výkonom verejnej
správy, nepreskúmateľnym, nezákonným, arbitrárnym.
Ustanovenie Novely o určení priemerných cien trhu s emisnými kvótami (§ 51b
ods. 12 Zákona o dani z príjmov) je teda nie len nevykonateľné (Ministerstvo financií SR
nemá určené, aké „priemerné ceny“ má zverejniť a ak ich zverejní, nie sú to „priemerné
trhové ceny“), ale akékoľvek zverejnenie priemerných trhových cien (ak by aj boli totožné
s „priemernými cenami“) záleží výlučne od rozhodnutia Ministerstva financií SR, ktoré tak
v konečnom dôsledku bez viazanosti zákonnými pravidlami určí voľne konečnú výšku
daňovej povinnosti.»
Sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej zistenia boli 1. marca 20011 na webovom
sídle ministerstva (www.finance.gov.sk) zverejnené údaje označené ako „Priemerné ceny
na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, ktoré boli následne viackrát zmenené
a doplnené (2. marca, 22. marca, 1. apríla a 2. mája 2011). Ministerstvo podľa sťažovateľky
týmito zmenami a doplneniami „samo poukázalo na rozporuplnosť splnomocňovacieho
ustanovenia Novely, na základe ktorého má Ministerstvo financií SR ceny emisných kvót
zverejňovať, keďže považovalo za potrebné daňovníkom na účely dane z emisných kvót
aspoň naznačiť, ako pri výpočte cien postupuje. Uvedené vysvetlenie je však nepostačujúce,
a dokonca zvolená metóda zo strany Ministerstva financií SR (hoci právne
nepreskúmateľná) je vecne nesprávna...
Zverejnenie cien emisných kvót za jednotlivé mesiace by malo a asi aj bude
Ministerstvo financií SR pravidelne dopĺňať každý mesiac.
... Na základe takto zverejnenej priemernej trhovej ceny emisných kvót je Sťažovateľ
povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň z emisných kvót. Základ dane sa vypočíta ako
súčin príslušných kvót a takto zverejnenej priemernej trhovej ceny za kalendárny mesiac
predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil predaj prevedených kvót, alebo ako súčin
príslušných kvót a takto zverejnenej priemernej trhovej ceny za cely kalendárny rok
v prípade nespotrebovaných kvót.
Toto zverejnenie Priemerných trhových cien emisných kvót považuje Sťažovateľ za
nezákonný zásah do svojich práv.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka analyzuje právnu povahu namietaného zásahu
ministerstva a dospieva k záveru, že ide o „externý (právne záväzný) hybridný správny akt,
ktorý nie je ani individuálnym rozhodnutím ani aktom s materiálnymi znakmi podzákonného
právneho predpisu (externého normatívneho správneho aktu). Najviac sa podobá tzv.
opatreniam všeobecnej povahy...“, resp. je „konkrétno-abstraktným (hybridným) správnym
aktom, ktorým je riešený konkrétny prípad, konkrétny predmet regulácie - a to právne
záväzná výška priemernej trhovej ceny za konkrétne časové obdobie (konkrétny kalendárny
mesiac z obdobia január 2011 až december 2012 a/alebo konkrétny kalendárny rok z
obdobia rokov 2010 až 2012), avšak pre abstraktne, všeobecne určený okruh adresátov
(všetkých daňovníkov dane z emisných kvót).“. Podľa sťažovateľky namietaný zásah
ministerstva teda „nie je ani normatívny správny akt (právny predpis) ani individuálny
správny akt (správne rozhodnutie), ale ide o akt obsahujúci prvky oboch uvedených typov
správnych aktov“.
Podľa sťažovateľky „nezákonnosť zverejnenia priemerných trhových cien emisných
kvót“ spočíva predovšetkým v tom, že
- chýba ústavne konformný základ na výpočet priemerných trhových cien emisných
kvót [„... Bez riadneho určenia priemernej trhovej ceny právna úprava dane z emisných
kvót nie je vôbec vykonateľná. Zároveň, prípadná protiústavnosť (ústavná nesúladnosť)
ustanovení o priemernej trhovej cene emisných kvót automaticky vyvoláva protiústavnosť
(ústavnú nesúladnosť) zákonnej úpravy dane z emisných kvót ako takej a aj nezákonnosť
samotného zverejnenia Priemerných cien emisných kvót Ministerstvom financií SR
(nezákonnosť namietaného Zásahu). Bez ústavne súladného mechanizmu určenia
priemernej trhovej ceny totiž nemožno ústavne konformne určiť ani základ dane, a tým ani
túto daň samotnú.
Základný problém teda spočíva v spôsobe vymedzenia splnomocnenia pre
Ministerstvo financií SR, ktoré má určiť podmienky zdanenia spôsobom, ktorý záleží
v podstate len na ňom a jeho voľnom uvážení, aj to v právne prinajmenšom spornej forme
opatrenia všeobecnej povahy (vhodnejší, a zrejme aj jedine ústavne konformný na
vykonanie zákona upravujúceho dane by bol podzákonný právny predpis). Neurčitá
a nejasná právna úprava, z aplikačného hľadiska pre jej adresátov nepredvídateľná...“],
- stanovenie priemerných trhových cien emisných kvót je vecne nesprávne
[«... doterajšia prax Ministerstva financií SR pri zverejňovaní Priemerných trhových cien
emisných kvót vykazuje viaceré vecné pochybenia, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje
záver o neobjektívnosti a arbitrárnosti stanovenia Priemerných trhových cien emisných
kvót. ... (ministerstvo) neobjasnilo a vlastne ani nemôže objasniť viacero otázok týkajúcich
sa výberu konkrétnych trhových informácií ako smerodajných údajov na daňové účely...
postup Ministerstva financií SR pri doterajšom určovaní tejto ,,priemernej trhovej ceny“ je
nielen „nepreskúmateľný“ (bez zdôvodnenia), ale ak by aj zdôvodnený bol, ním
pravdepodobne zvolená metóda pri určovaní tejto ceny je vecne neobhájiteľná.»].
Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že
namietaný zásah ministerstva je v rozpore „s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy SR, s požiadavkou čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, aby boli povinnosti ukladané
zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv
a slobôd a s požiadavkou čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, aby dane boli ukladané výlučne zákonom
alebo na základe zákona. Nezákonné zverejnenie Priemerných cien emisných kvót
(v arbitrárnej výške) zasahuje do vlastníckeho práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ako aj do
jeho práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy a čl. 26 ods. 1 Listiny“, pričom v ďalšej časti
sťažnosti toto svoje tvrdenie podrobuje hlbšej analýze a na tomto základe navrhuje, aby
ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
«1. Ministerstvo financií Slovenskej republiky zverejnením údajov, ktoré označuje
ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, prípadne
„priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek (emisných kvót), na svojom
webovom sídle http://www.finance.gov.sk dňa 1. 3. 2011 s odvolaním sa na ustanovenie
§ 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov v znení neskorších predpisov,
a ktoré následne opakovane (ku dňu podania tejto sťažnosti dňa 22. 3. 2011, 1. 4. 2011
a dňa 2. 5. 2011) doplnilo a aktualizovalo („zverejnené údaje“), porušilo základné právo
sťažovateľa – P., a. s., a to vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a právo na podnikanie
zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 26 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3,čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv
a slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Ministerstvu financií Slovenskej
republiky do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odstrániť zverejnené údaje zo
svojho webového sídla.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Ministerstvu financií Slovenskej
republiky pokračovať v ďalšom zverejňovaní údajov označených ako priemerné ceny alebo
priemerné trhové ceny emisných kvót podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v znení neskorších predpisov na svojom webovom sídle.
4. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je povinné nahradiť P., a. s. trovy
právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.»
Sťažovateľka sa tiež domáha (poukazujúc na absenciu „procesných inštitútov
navrátenia do pôvodného stavu v prípade kladného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o sťažnosti“ a tvrdiac, že „odkladom vykonateľnosti by vôbec žiadnym osobám nevznikla
nijaká ujma“), aby ústavný súd rozhodol o nariadení dočasného opatrenia v tomto znení:
«1. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Ministerstvu financií Slovenskej
republiky do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odstrániť zo svojho webového
sídla http://www.finance.gov.sk údaje, ktoré označuje ako „Priemerné ceny na účely
vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo
emisných povoleniek (emisných kvót), a ktoré na jeho webovom sídle boli uverejnené dňa
1. 3. 2011 s odvolaním sa na ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v znení neskorších predpisov, a ktoré boli neskôr (ku dňu podania tejto sťažnosti
v dňoch 22. 3. 2011, 1. 4. 2011 a 2. 5. 2011) doplnené a aktualizované.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Ministerstvu financií Slovenskej
republiky pokračovať v ďalšom zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót
podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
na svojom webovom sídle.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 listiny a tiež
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13
ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 listiny namietaným
zásahom ministerstva.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vychádzajúc zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a uvedených právnych názorov sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zameral na
posúdenie, či možno sťažnosť považovať za prípustnú, resp. či nie je predčasne podaná, a to
aj v nadväznosti na skutočnosť, že aj sama sťažovateľka tvrdí, že jej právny poriadok
Slovenskej republiky dáva „viacero možností, akými sa môže (priamo alebo nepriamo)
domáhať preskúmania Zásahu. Do úvahy prichádzajú najmä prostriedky ochrany podľa
Zákona o sťažnostiach a piatej časti OSP.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti informuje
ústavný súd, že «dňa 30. 3. 2011 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručený
návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom Ministerstva financií SR
(podľa ust. § 250v OSP), ktorým sa Sťažovateľ domáha odstránenia údajov, ktoré
Ministerstvo financií SR zverejnilo na svojom webovom sídle, t. j. aby Ministerstvo financií
SR odstránilo nezákonný zásah. Konanie sa vedie pod spisovou značkou 8 Sžz 1/2011
(„Prvá správna žaloba). Z dôvodu právnej istoty, pre prípad, že by Najvyšší súd Slovenskej
republiky kvalifikoval Zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót ako
„rozhodnutie“ a nie ako „nezákonný zásah“, Sťažovateľ súčasne s podaním tejto ústavnej
sťažnosti zároveň podáva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky aj žalobu podľa ust. § 247
a nasl OSP („Druhá správna žaloba“). Skutkový základ Prvej správnej žaloby a Druhej
správnej žaloby je totožný, rozdiel je len v odlišnej právnej kvalifikácii konania Ministerstva
financií SR.».
Ústavný súd zistil, že konanie iniciované sťažovateľkou žalobou doručenou
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 30. marca 2011 (konanie
vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sž 1/2011) a tiež konanie iniciované žalobou
sťažovateľky doručenou najvyššiemu súdu 3. mája 2011 (konanie vedené pôvodne
najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 11/2011), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu zo
7. júla 2011 (po predchádzajúcej námietke ministerstva) z dôvodu vecnej nepríslušnosti
postúpené Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), nie sú v čase predbežného
prerokovania sťažnosti ešte právoplatne skončené.
Aj keď sťažovateľka sama uznáva, že má k dispozícii aj iné právne prostriedky
ochrany svojich základných práv, od ústavného súdu žiada, aby „pri rozhodovaní
o prípustnosti tejto ústavnej sťažnosti vzal do úvahy špecifické skutkové okolnosti a aby
z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepožadoval vyčerpanie všetkých opravných
prostriedkov pred podaním tejto ústavnej sťažnosti“.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Za dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade sťažovateľka považuje
„najmä časový aspekt a poukazuje na to, že preddavky na daň z emisných kvót sú splatné k
30. 6. a k 31. 12. kalendárneho roka. Vzhľadom k tomu, že splnenie daňovej povinnosti
bude realizované daňovými úradmi (správcami dane), teda inými orgánmi ako orgán (MF
SR) voči ktorému smeruje táto sťažnosť, Ústavný súd SR nebude mať vo vzťahu k už
zaplateným preddavkom nástroj, ktorým bude môcť efektívne zabezpečiť, v prípade, že
vyhovie nárokom Sťažovateľa, obnovenie porušených práv a navrátenie do pôvodného stavu
podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR...“, a tiež skutočnosť, že „predmet tejto sťažnosti sa
nedotýka len jeho záujmov, ale aj záujmov ostatných daňovníkov dane z emisných kvót, a
teda podstatne presahuje jeho osobné záujmy“.
Posudzujúc žiadosť sťažovateľky na postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné zdôrazniť, že prijatím jej sťažnosti na
ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade
o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd, krajský
súd a ústavný súd (m. m. IV. ÚS 146/08, tiež IV. ÚS 15/09, IV. ÚS 64/2010 atď.). Išlo by
o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný (IV. ÚS 40/2010), pretože by mohol
viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne
odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho
štátu.
Zároveň ústavný súd považoval za vhodné poukázať aj na svoj právny názor
vyslovený v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 356/2011, v zmysle ktorého postup podľa
§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak
sťažovatelia v posudzovanom prípade právne prostriedky nápravy, ktoré im zákon účinne
poskytuje, nevyčerpali (nevyužili) a už ich vyčerpať ani nemôžu vzhľadom na to, že im
zákonom ustanovená lehota na ich podanie už uplynula. V danom prípade však
sťažovateľka sama uznáva, že má stále k dispozícii právne prostriedky ochrany svojich práv
podľa Občianskeho súdneho poriadku, ktoré aj využila, ale príslušné všeobecné súdy
(najvyšší súd a krajský súd) o nich zatiaľ právoplatne nerozhodli.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné
podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
v danom prípade mu bola sťažnosť sťažovateľky doručená predčasne (ešte pred
rozhodnutím príslušných všeobecných súdov o ňou uplatnených právnych prostriedkoch
ochrany jej práv), a preto uplatniac zásadu ratione temporis rozhodol o jej odmietnutí podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi
sťažovateľky (napr. návrh na vydanie dočasného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011