Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 15/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. F., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a )

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -82 z 30.

januára 2007, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. júna 2007, a takto

rozhodol:

1. Späťvzatie sťažnosti Ing. O. F. v časti namietajúcej porušenie jej základného práva

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. júna 2007 p r i p ú š ť a a konanie o nej v tejto časti

z a s t a v u j e .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť Ing. O. F. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2007 doručená sťažnosť Ing. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľka), doplnená podaním z 11.

novembra 2008 doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2008, zastúpenej advokátom

JUDr. R. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prácu podľa čl. 35

ods. 3 (ďalej len „“) a základného práva na ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu podľa ) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -82 z 30. januára 2007, ako aj

porušenie svojho základného práva na prácu podľa , základného práva na

ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu podľa ) a základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bola doručená výpoveď z pracovného

pomeru z 18. decembra 2001, v ktorej správca konkurznej podstaty zamestnávateľa - D., a.

s., ako dôvod výpovede uviedol zrušenie zamestnávateľa v dôsledku vyhlásenia konkurzu

[podľa v znení neskorších

predpisov]. Vo výpovedi bolo ďalej uvedené, že „dôsledkom konkurzu je zrušenie celého

zamestnávateľa, výpoveď bola predmetom rokovaní o hromadnom prepúšťaní podľa § 58a

Vzhľadom na to, že som bola členkou výboru odborovej

organizácie, požiadal zamestnávateľ podľa § 59 ods. 2 Zák. práce

č. o predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru so mnou, pričom

predchádzajúci súhlas výboru odborovej organizácie udelený nebol, avšak zamestnávateľ

nemá možnosť ma ďalej zamestnávať a preto mi dáva výpoveď.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a porušuje

jej základné práva podľa a ) z nasledovných dôvodov:

- výpoveď jej mala byť doručovaná 20. decembra 2001 doporučenou zásielkou

s doručenkou, pričom neprevzatá výpoveď mala byť 21. decembra 2001 uložená na pošte

a po uplynutí úložnej doby vrátená 12. januára 2002 zamestnávateľovi. Na rokovaní so

zástupcami zamestnávateľa 15. apríla 2002 sťažovateľka „osobne prevzala obyčajnú

fotokópiu výpovede z pracovného pomeru“, následne listom z 29. apríla 2002

zamestnávateľovi oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom

zamestnávaní,

- výpoveď jej nebola doručená zákonným spôsobom, pretože v čase doručenia

čerpala riadnu dovolenku a zdržiavala sa mimo adresy trvalého bydliska,

- príslušný odborový orgán nedal súhlas k výpovedi z pracovného pomeru,

- vyhlásenie konkurzu podľa nej neznamená automatické zrušenie zamestnávateľa,

pretože zákon o konkurze a vyrovnaní účinný v čase výpovede „predpokladá možnosť

kontinuálnej a plynulej existencie zamestnávateľa napriek vyhláseniu konkurzu, čo sleduje

oddlženie zamestnávateľa - úpadcu a vytvorenie priestoru pre jeho ďalšie podnikanie po

uspokojení veriteľov“.

Na základe uvedených dôvodov sa návrhom podaným krajskému súdu sťažovateľka

domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy.

Krajský súd rozsudkom č. k. -82 z 30. januára 2007 jej návrh zamietol.

Sťažovateľka považovala výrok a odôvodnenie predmetného rozsudku krajského súdu „na

základe nie ústavne konformného výkladu zákona ev. SR, ktorú ani necitoval“ za

nesprávne a podala odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. júna

2007 odvolanie sťažovateľky ako oneskorene podané odmietol, pričom „odmietnutie

odvolania najvyšší súd odôvodnil tým, že napadnutý prvostupňový rozsudok mi mal byť

doručený náhradným doručením uložením zásielky na pošte dňa 28. 3. 2007 a uplynutím

úložnej lehoty dňa 31. 3. 2007; moje odvolanie podané dňa 30. 4. 2007 malo byť podané po

uplynutí lehoty na odvolanie. Ja som si však rozsudok na pošte prevzala až dňa 14. 4. 2007

a odvolanie som podala 30. 4. 2007.“.

Sťažovateľka považuje odmietnutie jej odvolania najvyšším súdom ako oneskorene

podaného za porušenie jej základného práva podľa , pretože podľa jej

názoru nedošlo k účinnému doručeniu rozsudku krajského súdu podľa § 47 ods. 2

(ďalej len „OSP“), keďže sa v čase doručovania

nezdržiavala v mieste trvalého bydliska. Z uvedeného dôvodu podala 13. septembra 2007

proti predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie podľa

(odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku nesprávneho procesného postupu

odvolacieho súdu). Na základe uvedeného sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd

nálezom rozhodol nasledovne:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 1. 2007 č. k. -82

a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 6. 2007 č. k.

porušili základné právo sťažovateľky na prácu podľa článku 35 ods. 3 SR a tiež

porušili základné právo sťažovateľky na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo

zamestnania podľa článku 36 písm. b) SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 6. 2007 č. k.

porušil základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

30. 1. 2007 č. k. -82 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27. 6. 2007 č. k. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby vo

veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 7.492,- Sk na účet jej právneho

zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavnému súdu bolo 18. novembra 2008 doručené doplňujúce podanie

sťažovateľky, v ktorom sa uvádza:

„... oznamujem, že na dovolanie sťažovateľky rozsudkom Najvyššieho súdu SR

č. k. -138 zo dňa 29. 9. 2008 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 27. 6. 2007 č. k. -107 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu SR ako

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Keďže uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 6. 2007 č. k. -107

bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou, o. i. pre porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 SR, vzhľadom na jeho zrušenie v dovolacom konaní podanú ústavnú sťažnosť

v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa SR uvedeným

uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, v tomto rozsahu beriem podanú ústavnú

sťažnosť späť.

Ústavná sťažnosť bola však podaná najmä pre porušenie základného práva

sťažovateľky podľa a ) SR na základe okolností

a právneho posúdenia uvedeného v bode I. podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd SR ako

dovolací súd sa však vecou zaoberal len z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 237

písm. f) (vada odvolacieho konania spočívajúca v odňatí možnosti konať pred

súdom), takže dovolací súd sa hmotnoprávnym posúdením veci podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36

písm. b) SR a príslušných ustanovení ani nezaoberal a zaoberať

nemohol. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o vec špecifickú (skončenie pracovného pomeru

z dôvodu vyhlásenia konkurzu na zamestnávateľa, ktorý je bankou), kde je veľký počet

dotknutých osôb (bývalí zamestnanci D. a. s.) a jedná sa o vec, ktorá sa týka priamo

živobytia bežných ľudí (mzda za vykonanú prácu), s poukazom na to, že ide o problematiku

novú v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR neriešenú (obzvlášť

judikatúra ústavného súdu je k a 36 SR veľmi malého rozsahu), navrhujem

ústavnému súdu, aby o podanej ústavnej sťažnosti rozhodol v tom rozsahu, v akom nebola

vzatá späť týmto podaním. Napokon poukazujem na to, že obdobných sporov sa pred

všeobecnými súdmi vedie viac, rozhodnutia všeobecných súdov (či už prvostupňových alebo

odvolacích) sú nejednotné (napr. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -103

zo dňa 24. 3. 2005 zaujal úplne odlišný právny názor ako v napadnutom rozsudku č. k. 13

Cbi 58/04-82 zo dňa 30. 1. 2007) takže právny názor Ústavného súdu SR by jednotnej

rozhodovacej činnosti súdov veľmi prospel.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa domáhať sa práv

uvedených v tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka v podaní z 11. novembra 2008 doručenom ústavnému súdu

18. novembra 2008 oznámila späťvzatie sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia jej

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2007.

Podľa ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,

ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa

nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu

alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo

slobody sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

by nemohol pripustiť späťvzatie sťažnosti, rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto uznesenia.

2. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta okrem iného aj

porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. -82

z 30. januára 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv podľa a ) , ku ktorému malo dôjsť tým, že

krajský súd jej návrh na vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zamietol,

pričom neaplikoval platné právne predpisy ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo

slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný

prostriedok na dosiahnutie nápravy porušenia svojich práv, ktoré boli rozsudkom krajského

súdu č. k. -82 z 30. januára 2007 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným

prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka podľa jej tvrdení v sťažnosti podala proti

rozsudku prvostupňového súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany

základných práv sťažovateľky podľa a ) vylučuje prijatie

sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ

nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (,

). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa

a ) aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka okrem iného namieta, že jej

predmetným uznesením najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej

v sťažnosti uviedla, že predmetné uznesenie najvyššieho súdu „som dňa 13. 9. 2007

napadla dovolaním z dôvodu, že nesprávnym postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá

možnosť konať pred súdom [ ]“. Sťažovateľka tiež v doplnení sťažnosti

z 11. novembra 2008 uviedla: „... na dovolanie sťažovateľky rozsudkom Najvyššieho súdu

SR č. k. -138 zo dňa 29. 9. 2008 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 27. 6. 2007 č. k. -107 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu SR ako

odvolaniemu súdu na ďalšie konanie.“ Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd napriek

čiastočnému späťvzatiu sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa

rozhodol o namietanom porušení jej základných práv podľa

a ) označeným uznesením najvyššieho súdu.

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Najvyšší súd ako dovolací súd na základe podaného dovolania sťažovateľky

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2007 zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Právomoc najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu meritórne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky založenom okrem

iného aj na argumentácii porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b)

uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vzhľadom na princíp

subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd, a preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje, že ak by akceptoval sťažnostnú

námietku sťažovateľky, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci

rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (). Ide o stav, ktorý je

v právnom štáte neakceptovateľný.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky (napr. úhrady trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009