Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 796/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

STAVOTHERM K a K, spol. s r. o., Rytířova 25/810, Praha 4, Česká republika, zastúpenej

advokátom JUDr. Stanislavom Oravcom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Zvolen sp. zn. zo 7. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 13. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOTHERM K a K, spol. s r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOTHERM K a K, spol. s r. o.,

Rytířova 25/810, Praha 4, Česká republika [sťažovateľka chybne označila svoje obchodné

meno STAVOHERM K a K, spol. s r. o., z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má

jej obchodné meno znieť „STAVOTHERM K a K, spol. s r. o.“, taktiež správne označenie

sídla je „Rytířova“, pozn. (ďalej len „sťažovateľka“)], zastúpenej advokátom

JUDr. Stanislavom Oravcom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 7. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobou podanou na Okresnom súde

vo Zvolene, zo dňa 24. 04. 2007 sa navrhovateľ, Stavotherm KaK, s. r. o., Rytířova 25/810,

Praha, domáhal zaplatenia dlžnej čiastky vo výške 1 844 354,- Sk s prísl. voči odporcovi

, trvale bytom . Predmetná suma predstavuje

časť vymoženej a nevyplatenej sumy súdnym exekútorom , ktorý bol

ako súdny exekútor so sídlom Exekútorskeho úradu, Horná 61, Banská Bystrica poverený

exekučným súdom na základe návrhu spoločnosti Stavotherm KaK, s. r. o... vedením exekúcie

proti povinnému .

Na základe exekučného titulu, spis. zn.: súdny exekútor vymohol

od povinného ku dňu 07. 06. 2004 sumu 3 791 521,20 Sk. Z tejto sumy zaslal oprávnenému

1 100 000,- Sk a ostatné finančné prostriedky si ponechal. Na základe čiastočného

vyúčtovania vymoženej pohľadávky zo dňa 20. 12. 2004 ostávalo uhradiť oprávnenému sumu

1 944 354,10,- Sk. Suma 100 000,- Sk bola pripísaná na účet oprávneného 25. 02. 2005.

Napriek opakovaným výzvam a snahám oprávneného súdny exekútor

vymožené finančné prostriedky na účet oprávneného nepoukázal.

Navrhovateľ sa svojich nárokov domáhal podaním sťažnosti na činnosť exekútora

na Slovenskú komoru exekútorov. Tá po jej prešetrení zistila, že

sťažnosť navrhovateľa ako oprávneného je opodstatnená. Vzhľadom na dôvodné podozrenie,

že bol súdnym exekútorom spáchaný trestný čin, prezident

Slovenskej komory exekútorov podal o týchto skutočnostiach oznámenie na Okresnú

prokuratúru v Banskej Bystrici. bolo následne v trestnej veci

vedenej pod ČVS: ORP-144/OEK-BB-2006 vznesené obvinenie pre zločin zneužívania

právomoci verejného činiteľa.

Ako vyplýva z uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici,

ako súdny exekútor na základe poverenia vykonal exekúciu formou

splátok od 18. 09. 2000 do 07. 06. 2004 v prospech navrhovateľa a v neprospech povinného

, pričom z vymáhanej pohľadávky navrhovateľa

ako oprávneného z celkovej vymoženej sumy 3 791 521,20,- Sk neoprávnene zadržal a použil

pre svoj prospech sumu 1 344 354,10,- Sk, čím bola navrhovateľovi spôsobená škoda

vo výšky najmenej 1 844 354,10,- Sk. Nakoľko dňa zomrel, bolo

trestné stíhanie zastavené.

Konanie bolo prerušené uznesením Okresného súdu vo Zvolene, sp. zn.

85 zo dňa 12. 10. 2009 v dôsledku smrti odporcu. Dedičské konanie po poručiteľovi

, č. k. bolo právoplatne skončené dňom 06. 12. 2011.

Okresný súd vo Zvolene následne vyzval navrhovateľa, aby v časti návrhu na rozhodnutie

vo veci samej presne špecifikoval, čoho sa voči jednotlivým právnym nástupcom pôvodného

odporcu domáha, na základe čoho navrhovateľ inicioval zmenu návrhu, ktorú súd uznesením

zo dňa 20. 06. 2012 pripustil.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. mája 2013 žalobný návrh

sťažovateľky zamietol. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného

uvádza:

„Je zrejmé, že navrhovateľ žaloval z titulu jeho postavenia súdneho

exekútora, ktorá skutočnosť má vplyv na pasívnu legitimáciu následne označených odporcov

v 1. až 6. rade. Keďže odporcovia v 1. až 6. rade sú dedičmi po nebohom

za dedičstvo ako dedičia zodpovedajú do výšky ceny nadobudnutého dedičstva

za primerané náklady spojené s pohrebom a poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli

poručiteľovou smrťou. Nezodpovedajú však za činnosť ako súdneho

exekútora a teda nezodpovedajú za výkon jeho exekučnej činnosti; prípadné škody, ktoré

by boli spôsobené pri výkone verejnej moci, ktorú vykonával

ako súdny exekútor a ktorú škodu by spôsobil pri výkone exekučnej činnosti, za túto škodu

zodpovedá štát podľa osobitného predpisu...“

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. mája 2013 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 13. februára 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v reakcii na odvolacie

námietky sťažovateľky okrem iného uviedol:

„Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o nedostatku pasívnej legitimácie odporcov v 1 - 6 rade v konaní...

Odvolací súd taktiež dodáva, že postavením súdneho exekútora ako verejného činiteľa

a otázkou jeho zodpovednosti sa už zaoberal Ústavný súd SR, ktorý v náleze

sp. zn. uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým,

že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné

kritériá, než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc

(súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie

exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby moci sa exekútor podieľa na plnení

pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR v rozsahu ustanovenom zákonom (,

SR). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj v spojení s §

4 ods. 1 písm. a), bodom 3 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor

zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. V náleze

ústavný súd rozlišoval medzi zodpovednosťou súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním

súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene, kde je jeho postavenie odlišné. V súdenej veci však

ku škode nemalo dôjsť v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o odmene

exekútora, ale práve v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti (neodvedením vymoženej

istiny v prospech oprávneného). Práve vyššie uvedeným rozhodnutím Ústavného súdu SR

dochádza k zjednoteniu súdnej praxe v otázke zodpovednosti súdneho exekútora za škodu.“

Základom námietok sťažovateľky je jej tvrdenie, že „Okresný súd vo Zvolene

ako prvostupňový súd, ani Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací sa nezaoberali,

a v konečnom dôsledku ani nevyriešili otázku vzniku škody, t. z. moment, ktorým

sťažovateľovi vznikla škoda, čo je dôležité k vysloveniu otázky prípustnosti podaného návrhu.

Nezaoberali sa posúdením, či sťažovateľom uplatňovaný nárok vyplýva zo vzťahu

zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33

ods. 1 Exekučného poriadku...

Právna norma, platný a účinný do 30. 06. 2004 totiž vyslovene

neobmedzuje možnosť domáhania sa ochrany pri vzniku škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci len voči štátu zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti SR, ale ponecháva

priestor na uplatnenie zodpovednosti aj voči súdnemu exekútorovi. Poškodený má na výber,

či uplatní škodu voči štátu alebo voči súdnemu exekútorovi, nie je vylúčené, aby škodu

uplatňoval súčasne u oboch subjektov. Zo žiadneho ustanovenia uvedeného právneho

predpisu nemožno vyvodiť záver o neprípustnosti takéhoto postupu.“.

Sťažovateľka v priebehu celého konania pred všeobecnými súdmi poukazovala

na fakt, že „v tomto prípade je potrebné aplikovať právne predpisy účinné v čase vzniku

škody...“. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „pokiaľ by aj súd považoval otázku

momentu vzniku škody za irelevantnú vzhľadom na samotnú prípustnosť návrhu, je žiaduce,

aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia jasne a presne formuloval závery o použití právneho

predpisu a výkladu jeho jednotlivých ustanovení. Inými slovami, súd prvého stupňa sa

v odôvodnení rozhodnutia obmedzil na konštatovanie, že žalobca nie je aktívne

legitimovaným subjektom na podanie návrhu bez odkazu na právny predpis, ktorým sa

vo svojich úvahách spravoval/ súd sa nevysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu,

ktorý aplikoval na zistený stav.

Pokiaľ súd aplikoval na zistený skutkový stav vec nesprávne

právne posúdil.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „je namieste diferencovať konania a úlohy súdneho

exekútora súvisiace s vykonávaním exekučnej činnosti a tiež správne zadefinovanie

uplatneného nároku“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici -265 zo dňa 13. 02. 2014 a rozsudkom Okresného súdu

vo Zvolene -217 zo dňa 07. 05. 2013 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici -265 zo dňa 13. 02. 2014

a rozsudok Okresného súdu vo Zvolene -217 zo dňa 07. 05. 2013 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu

návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva podľa

, avšak v petite sa už vyslovenia jeho porušenia nedomáha a ani jeho

namietané porušenie vo svojej argumentácii neodôvodňuje. Z uvedených dôvodov ústavný

súd konštatuje, že predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom

je iba rozhodovanie o ňou namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

nie však rozhodovanie o namietanom porušení základného práva podľa .

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 7. mája 2013 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 13. februára 2014, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky

s napadnutým postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov. Sťažovateľka vytýka

okresnému súdu a krajského súdu, že ich rozsudky vychádzajú z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. mája 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

zo 7. mája 2013, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu. Proti napadnutému rozsudku

okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol

podľa prvej vety z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2014

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zistil, že na základe

podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podal 17. decembra 2014 proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 7. mája 2013, ako aj proti napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2014 mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (sp. zn. IV/1/Pz 741/14/1000-7).

Po podaní mimoriadneho dovolania bude sťažovateľkou napadnutý rozsudok

okresného súdu a krajského súdu oprávnený a aj povinný preskúmať v rámci dovolacieho

konania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd,

ktorého právomoc vzhľadom na princíp subsidiarity predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu (konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ktoré bolo

doručené najvyššiemu súdu 18. decembra 2014, je vedené pod sp. zn. ,

o ktorom najvyšší súd dosiaľ nerozhodol). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o mimoriadnom dovolaní v danom prípade teda v súčasnom štádiu konania o veci

sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o jej sťažnosti. Prijatím

jej sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodovaním o nej by totiž vznikol ústavne

neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho

typu (, , atď.).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol aj túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015