Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 233/09
PDF · 254.38 KB
No categories available
IV. ÚS 233/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2008 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z.
M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25.
septembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa
v občianskoprávnom konaní na okresnom súde domáhal ochrany vlastníckeho práva
„zriadením vecného bremena na parcele, ktorá mu vlastnícky patrí, vo forme práva
umiestnenia stavby bytového domu, súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837, kat. územie
P.“. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že „na jeho pozemku v roku 1973 bola zriadená
neoprávnená stavba, ktorú zriadilo B., pričom doteraz neboli vysporiadané vzťahy medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkmi stavby“. Sťažovateľ preto žiadal postupom podľa § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku
a spoluvlastníkmi bytového domu (ďalej len „žalovaní“) zriadením vecného bremena za
náhradu, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 žalobu
sťažovateľa zamietol s tým, že k tejto úprave vzťahov už došlo, a to zriadením vecného
bremena zo zákona, v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve
bytov“) a iná úprava vzťahu medzi vlastníkmi stavby a vlastníkom pozemku v zmysle
§ 135c Občianskeho zákonníka nie je možná.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008 potvrdil
prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal
zriadiť vecné bremeno na parcele KN č. 1507 – zastavaná plocha a nádvoria o výmere
2
215 m, zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P. vo forme práva umiestnenia stavby
bytového domu súp. č. 5320 zapísaného na LV č. 7837 kat. územie P. Vo zvyšku rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ uviedol, že „porušovateľ, majúci zákonnú povinnosť usporiadať pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby zriadením vecného bremena konal v rozpore
s ustanovením § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy vlastníckemu právu sťažovateľa
nepriznal ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho výkonu zo strany žalovaných
a vecné bremeno nezriadil.
2
Pozemok parc. KN č. 1507 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 215 m,
zastavaný neoprávnenou stavbou bytového domu, súp. č. 5320 zapísaného na LV 7837
k. ú. P., nemá charakter pozemku zaťaženého vecným bremenom, nakoľko zákon
č. 182/1993 Z. z. nerieši otázku vyporiadania práv k neoprávneným stavbám. Vzhľadom na
nekomplexnosť úpravy, pri právnom posúdení je nutné použiť všeobecnú úpravu
občianskoprávnu a vzájomné vzťahy účastníkov vysporiadať rozhodnutím súdu podľa
ust. § 135c Občianskeho zákonníka.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa, kým nedôjde k vyporiadaniu práv z neoprávnených
stavieb podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nemožno stavby ani výkon práv k nim
legalizovať.
Podľa názoru sťažovateľa „pri ignorovaní § 135c Občianskeho zákonníka, odkazom
na ustanovenie § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., je také meritórne rozhodnutie
porušovateľa rozporné s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 11
Listiny základných práv a slobôd z dôvodu neoprávneného zásahu do základných práv
sťažovateľa, spôsobom deklarovania verejného záujmu v prospech práv žalovaných pri
výkone ich vlastníckeho práva k stavbe bytového domu. Ide o občianskoprávny vzťah,
ktorého účastníci majú rovnaké postavenie a platné právo sťažovateľovi poskytuje ochranu
§-om 135c Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie je v súlade s právnymi normami
vyššej právnej sily pri rešpektovaní zákonnej rovnosti účastníkov občianskoprávnych
vzťahov pri výkone ich vlastníckych práv.“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ argumentoval, že „nie je možné zákonne právne
relevantne deklarovať existenciu vecného bremena odkazom na ustanovenie § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z. z. k neoprávnenej stavbe bytového domu na pozemku v jeho
vlastníctve, nakoľko táto neoprávnená stavba, v spoluvlastníctve žalovaných, je aj naďalej
neoprávnená, pričom napadnutým rozhodnutím porušovateľ túto stavbu protizákonne
a protiústavne legalizuje. Odmietaním aplikácie ust. § 135c Občianskeho zákonníka,
porušuje porušovateľ ust. § 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré ustanovenia zaručujú sťažovateľovi
domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom, na nezávislom a nestrannom
súde, tým skôr, že je v jurisdikčnej právomoci súdu aplikáciou § 135 ods. 3 Občianskeho
zákonníka vecné bremeno k pozemku zastavanom neoprávnenou stavbou zriadiť za
náhradu.“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že pri riešení situácie, ktorá nastala v dôsledku zriadenia
neoprávnenej stavby, treba brať do úvahy predovšetkým ochranu práv vlastníka pozemku,
do ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté. To vyplýva podľa neho tak z čl. 11 ods. 4
listiny, ako i z konštrukcie § 135c Občianskeho zákonníka a konečne i z princípov, na
ktorých je založené občianske právo, ktoré poskytuje ochranu tomu, komu bolo do jeho
práv bez právneho dôvodu zasiahnuté, proti tomu, kto takto do práva zasiahol.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 11 Listiny základných práv a slobôd
bolo porušené Slovenskou republikou, v zastúpení Krajským súdom v Prešove, Okresným
súdom v Prešove, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 9. 2008,
č. k.: 5 Co 6/2008 a rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 11. 2007,
č. k.: 11 C 97/2007.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 9. 2008, č. k.: 5 Co 6/2008
a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 11. 2007, č. k.: 11 C 97/2007 sa zrušujú.
4. Vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008
z 25. septembra 2008 v konaní o vyporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a príslušenstva
došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 11 listiny, ako aj
jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa
porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo
slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie
súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu práv, ktoré mali
byť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 podľa jeho
názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal.
Oprávnenie krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc
ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti označenému rozsudku
okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ
nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ak o závažných procesných
pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je
oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc
ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj
práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo
14. novembra 2007 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008
Kľúčovou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského
súdu bolo tvrdenie o nenapravení pochybení v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu
súdom odvolacím, v dôsledku čoho napriek konštatovaniu dôvodnosti nároku uplatneného
sťažovateľom titulom domáhania sa vyporiadania neoprávnenej stavby bytového domu
postavenej pred 1. januárom 1992 postupom podľa § 135c Občianskeho zákonníka odvolací
súd meritórne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby
v časti, ktorou sťažovateľ žiadal zriadiť vecné bremeno na parcele KN č. 1507 o výmere
2
215 m, zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P., vo forme práva umiestnenia stavby
bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837 v kat. území P.
Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ voči
napadnutému rozsudku krajského súdu namieta samotné právne posúdenie veci na základe
zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov
kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu vychádzajúce
z konštatovania absencie naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o zriadení vecného
bremena, ktoré vzniklo v okolnostiach prípadu priamo zo zákona, však nevyvolávajú
pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci
výrok svojho rozsudku z 25. septembra 2008 založil na týchto dôvodoch:
„... žalobca sa domáhal zriadenia vecného bremena na parcele, ktorá mu vlastnícky
patrí vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu č. súp. 5320 zapísaného na LV
7837 kat. úz. P. s tým, že žalovaní budú zaviazaní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu
996.302,17 Sk rovnajúcu sa všeobecnej hodnote vecného bremena určené na základe
znaleckého posudku. Uplatnil si trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že na jeho pozemku
v roku 1973 bola zriadená neoprávnená stavba, túto stavbu zriadilo B. a doposiaľ vzťahy
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby vysporiadané neboli. Tvrdil, že ide
o nepovolenú stavbu podľa § 135 c) Občianskeho zákonníka (zrejme mal na mysli, ako to
správne postrehol prvostupňový súd, neoprávnenú stavbu). Žiadal priznať za uvedené vecné
bremeno finančnú náhradu, ktorú vyčíslil všeobecnou hodnotou vecného bremena vo výške
996.302,17 Sk.
Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa zaoberal otázkou oprávnenej
alebo neoprávnenej stavby a uzatvoril, že keďže v čase vzniku stavby sa nejednalo
o neoprávnenú stavbu nemožnosť v budúcnosti takúto stavbu posudzovať ako neoprávnenú,
pretože stavbu nezriadil občan, ktorý jediný mohol týmto spôsobom postupovať, aby došlo
k neoprávnenej stavbe, ale zriadila ju socialistická organizácia.
Tento názor prvostupňového súdu, pokiaľ sa týka neoprávnenej stavby nie je správny
a bol prekonaný súdnou praxou, pričom platí, že pokiaľ postup pri zriaďovaní stavby
socialistickou organizáciou na cudzom pozemku bol od počiatku neoprávnený, je potrebné
vykonať jej vyporiadanie podľa § 135 c) Občianskeho zákonníka. To sa týka aj stavieb,
ktoré boli zriadené pred 1. 1. 1992.
Prvostupňový súd však správne postrehol, že v danom prípade nastupuje okrem toho,
že ide o inštitút, na ktorý je možné uplatniť ust. § 135 c) OZ aj špeciálne ustanovenie
vyplývajúce z § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Teda, že vecné bremeno v danom prípade
vzniklo zo zákona.
Podľa § 151 o) ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že vecné bremená vznikajú
písomnou zmluvou na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,
schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo
zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním);
ust. § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám
je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Jednou z foriem vzniku vecných bremien je vznik bremien zo zákona. Vecné bremená,
ktoré vznikajú zo zákona, čo v prejednávanej veci je podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, majú špecifický režim upravený
verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých sa zriaďujú. Aj keď majú nesporne
verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nie je možné
opomenúť, že majú významný prvok aj súkromnoprávny. Režim vecných bremien, ktoré
vznikajú zo zákona nie je totožný s režimom zmluvných vecných bremien a riadia sa
špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosť, kvôli ktorej vznikli, čo
v danom prípade je zákon č. 182/1993 Z. z. Tento zákon neupravuje komplexne inštitút
vecného bremena, ktoré vzniká v súvislosti s rozdielnym vlastníctvom bytového domu
a pozemku, a preto tento špeciálny predpis nevylučuje použitie všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa týka vecných bremien.
Prvostupňový súd postupoval správne, pokiaľ návrh žalobcu na zriadenie vecného
bremena zamietol. Nie je tu naliehavý právny záujem na rozhodnutí o vzniku vecného
bremena, ktoré vzniklo priamo zo zákona. Preto neexistuje ani dôvod, aby o tom rozhodoval
súd, prípadne, aby vecné bremeno bolo zriaďované akoukoľvek inou ďalšou formou či už
vyplývajúcou z ust. § 151 o) Občianskeho zákonníka alebo z ust. § 135 c) Občianskeho
zákonníka.
Preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p.
ako vecne správny potvrdil.“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za
predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto
základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo
sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).
V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný
rámec ochrany tvoria ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce právne vzťahy
týkajúce sa vyporiadania neoprávnených stavieb (§ 135c) a vzniku vecných bremien
(§ 151o), ako aj § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom potvrdzujúceho výroku namietaného
rozsudku krajského súdu uvádza, že krajský súd sa v tejto časti primerane vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona
o vlastníctve bytov aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným
článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval zo
skutkového a právneho hľadiska odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní
o vyporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a príslušenstva, a takisto sa vysporiadal aj
s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní týkajúcou sa zriadenia vecného
bremena vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV
č. 7837 v kat. území P. Krajský súd zároveň uviedol aj dôvody, pre ktoré nemožno
akceptovať právne názory sťažovateľa v tejto časti. Ústavný súd preto pri skúmaní
potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008
o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal zriadiť vecné bremeno na parcele
KN č. 1507, zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P. vo forme práva umiestnenia stavby
bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837 v kat. území P. nezistil skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za arbitrárny.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 20
ústavy a podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a postupom
krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení práv označených sťažovateľom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje
s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie ním
označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008 ako
celkom. Z namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd v ňom dospel
k právnemu záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa finančného vyrovnania medzi spoluvlastníkmi stavby a sťažovateľom ako vlastníkom
pozemku nie je správny, preto v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.
11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Z vyžiadanej informácie zo spisu okresného súdu v uvedenej právnej veci ústavný
súd zistil, že okresný súd v poradí druhým rozsudkom zo 4. februára 2009 žalobu
sťažovateľa opätovne zamietol. O odvolaní sťažovateľa podanom 23. februára 2009
odvolací krajský súd ešte nerozhodol.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity poukázal na
skutočnosť, že námietku porušenia označených práv mohol sťažovateľ účinným spôsobom
namietať aj v ďalšom konaní v predmetnej veci pred okresným súdom a následne po vydaní
v poradí druhého rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2009 aj v konaní pred odvolacím
súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009