Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 469/2020
PDF · 428.79 KB
No categories available
I. ÚS 469/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Antolom, advokátska kancelária, Krivá 23,
Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 23
ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 To 139/2019 z 18. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 To 139/2019 z 18. marca 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní
vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 T 6/2012
rozsudkami z 28. septembra 2015, 5. júna 2017 a 27. júna 2019 podľa § 285 písm. a) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) trikrát oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako príprava
na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko
rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa
§ 13 ods. 1 k § 298 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného
zákona.
3. Rozsudok okresného súdu z 28. septembra 2015 na základe odvolania príslušnej
prokuratúry krajský súd zrušil rozhodnutím sp. zn. 4 To 5/2016 z 30. novembra 2016 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok z 5. júna 2017 opäť po odvolaní
príslušnej prokuratúry krajský súd zrušil uznesením sp. zn. 4 To 86/2017 z 31. januára 2018
a znovu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
4. Napokon aj tretí oslobodzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 T 6/2012
z 27. júna 2019 krajský súd rozhodnutím sp. zn. 4 To 139/2019 z 18. marca 2020 zrušil.
5. Sťažovateľ sťažnostnú argumentáciu, ktorou odôvodňoval porušenie svojich
základných práv, v podstate obmedzil na rozsiahly opis okolností týkajúcich sa postupu
agentov polície v danej trestnej veci, ktorý považoval v rozpore s platnou a účinnou právnou
úpravou a judikatúrou súdov.
5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ predovšetkým poukázal na skutočnosť, že vo veci
bol činným agent českej polície, ktorý však svoju činnosť nevykonával spôsobom
zodpovedajúcim príslušnému zákonnému ustanoveniu, ale ako provokatér, čo nie je
prípustné. Skutok, pre ktorý bol sťažovateľ spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný, mal byť
spáchaný vyprovokovaným konaním, iniciátorom ktorého bol práve agent polície.
Sťažovateľ zvýraznil, že „agent –provokatér“ ho priamo navádzal na trestný čin, čo mal
sám agent potvrdiť aj vo svojich výpovediach. Uvedené sťažovateľ považoval za zjavné
porušenie trestného poriadku Českej republiky, pretože „provokovať s peniazmi nie je
dovolené“.
6. Konanie agenta polície sťažovateľ vyhodnotil aj ako zneužitie „nemeckých
zákonov“ a narušenie „integrity a územnej celistvosti Nemecka“, a to „používaním auta
s nemeckou poznávacou značkou na spravodajské účely pod cudzou vlajkou“.
7. Sťažovateľ je presvedčený, že v predmetnej veci išlo o „nezákonnú spravodajskú
operáciu, ktorú od roku 2009 naplánovala polícia ČR. Tá túto činnosť iniciovala, bola
súčasťou deja a dokonala ho. Do akcie sa od februára 2011 na žiadosť polície ČR zapojila
aj polícia SR.“.
8. Sťažovateľ tvrdí, že bol „pod priamym manipulačným pôsobením agenta“ takmer
dva roky, pritom takúto „nezákonnú činnosť zakazuje aj Trestní řád ČR“, keď agent „nemá
byť iniciatívny“. Zákaz takejto činnosti má vyplývať aj z rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva Teixeira de Castro proti Portugalsku č. 44/1997/828/1034 z 9. júna 1998,
ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 597/99 z 22. júna
2000.
9. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ vymenoval aj ďalšie konkrétne skutočnosti
svedčiace o tom, že „český policajný agent provokatér... konal iniciatívne a nezákonne“. Aj
keď v predmetnom prípade nešlo o „žiadny čin úplatkárstva“, agent ho provokoval
peniazmi, čím prekročil svoje právomoci. Taktiež ho neprípustne vydieral, vyhrážal sa mu
a volil metódu psychického nátlaku. Činnosť „českej polície ako orgánu štátu“ podľa
sťažovateľa smerovala k tomu, aby uňho bol bez jeho vedomosti „o provokácii vyvolaný
úmysel spáchať trestný čin, ktorého by... sa inak nedopustil“.
10. Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho veci neboli splnené zákonné podmienky
pre použitie agenta, keďže „v období rozpracovania“ žiaden úmyselný trestný čin
nespáchal. Z ustanovenia § 158e ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(trestný poriadok) v znení neskorších predpisov sťažovateľ vyvodil, že «“agent provokatér“
môže byť použitý len vo fáze už začatého trestného konania, teda vtedy, ak existuje
podozrivá osoba, a to pre vymedzené trestné činy.», avšak to splnené nebolo, pretože agent
na sťažovateľa „provokačne pôsobil už pred trestným stíhaním a to od 02. 11. 2009“.
11. Navyše, podľa sťažovateľa agent svoju činnosť vykonával svojvoľne počas
dvoch rokov, keď pri použití agenta má „st. zástupca“ povinnosť vykonávať na základe
vyžiadaných údajov od policajného orgánu aspoň raz za tri mesiace kontrolu, keď posúdi, či
je stále potrebné použitie agenta. V prípade, že dôvody použitia agenta pominú, vydá „st.
zástupca“ pokyn policajnému orgánu o okamžitom ukončení pôsobenia agenta.
Po ukončení činnosti agenta je policajný orgán povinný štátnemu zástupcovi predložiť
výslednú správu o jeho činnosti a výsledkoch. To v prípade sťažovateľa nebolo dodržané.
Rovnako neboli splnené zákonné podmienky pre činnosť policajného agenta na území
cudzieho štátu (Slovenskej republiky), keďže o „vyslaní“ agenta na Slovensko nerozhodol
k tomu príslušný „vtedajší policajný prezident“ a nebolo ani vydané povolenie „sudcu
vrchného súdu“ na činnosť agenta na území Slovenskej republiky.
12. Sťažovateľ, poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
a Ústavného súdu Českej republiky, zotrval na tom, že vyprovokovanie trestného činu robí
trestné konanie definitívne nespravodlivým, a to od samého začiatku, a že dôkazy získané
prostredníctvom policajnej provokácie nesmú byť v trestnom konaní použité.
13. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné, aby sa policajný orgán (agent) podieľal
na dotváraní skutkového deja, ktoré zakladá trestný čin, či dokonca, aby tento skutkový dej
vytváral.
14. Sťažovateľ vyhodnotil, že okresný súd vec z právneho hľadiska posúdil správne
a vo svojich troch oslobodzujúcich rozsudkoch potvrdil nezákonnú policajnú provokáciu,
avšak krajský súd „trikrát nezákonne vrátil“ vec súdu prvého stupňa na jej opätovné
prejedanie. Pritom „nezákonne prijal odvolanie prokuratúry až po 4 mesiacoch“, a nie
do 15 dní, ako je uvedené v poučení rozsudku okresného súdu.
15. Na túto skutočnosť sťažovateľ „upozornil predsedu odvolacieho senátu“, ktorý
na toto upozornenie nereagoval, čím porušil podľa sťažovateľa jeho právo na spravodlivý
proces a rovnosť zbraní, keď účelovo zvýhodnil obžalobu.
16. Sťažovateľ preto požiadal, aby ústavný súd nariadil okresnému súdu
„správoplatniť“ oslobodzujúci rozsudok z dôvodu oneskoreného odvolania podaného
príslušným prokurátorom, čím došlo k porušeniu § 309, § 310 a § 311 Trestného poriadku,
pretože odvolanie má odkladný účinok na právoplatnosť iba vtedy, ak bolo podané včas
a oprávnenou osobou.
17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To/139/2019 z 18. 3. 2020 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 65 000 eur.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde Ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
22. Podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom.
23. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
24. Podľa § 43 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí byť
datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom.
25. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
26. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k
porušeniu jeho základných práv a slobôd.
27. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí
pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
28. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že až na výnimky, ktoré v danej veci
nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania
(§ 45 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu rozsahom a dôvodmi návrhu t. j.
aj ústavnej sťažnosti [§ 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde] sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti jej petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
zvlášť v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. napr. II. ÚS
19/05, IV. ÚS 233/09, IV. ÚS 801/2013, II. ÚS 132/2017). Tvrdenie o porušení iných práv
resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení ústavnej sťažnosti mimo navrhovaný petit
ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
29. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval
namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 41 ods. 4
ústavy, ku ktorému malo dôjsť zrejme rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 To 139/2019
z 18. marca 2020.
30. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
31. Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
32. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a
maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe
zákona.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
33. Ústavný súd preskúmaním ústavnej sťažnosti a jej príloh zistil, že hoci táto bola
koncipovaná kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), absentujú v nej relevantné
skutkové a právne dôvody namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa.
V rozsiahlej argumentácii sťažovateľ opísal podľa jeho názoru nezákonný,
a teda neprípustný postup v trestnom konaní použitého agenta polície, avšak urobil tak
bez akejkoľvek podstatnej – rozhodujúcej – nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 4 To 139/2019 z 18. marca 2020 (ktoré sťažovateľ požaduje zrušiť) a už vôbec
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol reálnu príčinnú súvislosť medzi označeným
rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením jeho základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy),
základného práva na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ods. 1 ústavy) a základného práva
rodičov na starostlivosť a výchovu ich detí, príp. práva detí na rodičovskú výchovu
a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 ústavy). Vo vzťahu k týmto základným právam, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v navrhovanom petite (návrhu na rozhodnutie),
je bez racionálnej a logickej súvzťažnosti aj tvrdenie sťažovateľa o nezákonnej akceptácii
oneskorene podaného riadneho opravného prostriedku príslušnej prokuratúry proti rozsudku
okresného súdu z 27. júna 2019.
34. V ústavnej sťažnosti tak absentuje nevyhnutná ústavnoprávne relevantná
argumentácia. Jej odôvodnenie je absolútne neprimerané, nevýstižné, a preto nevyhovujúce.
Ústavná sťažnosť teda neobsahuje zmysluplné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo
základný východiskový rámec pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení
uvedených základných práv sťažovateľa, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že jej
chýba obsahová náležitosť ústavnej sťažnosti ustanovená v § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde.
35. Za nedostatočný a nespôsobilý ústavný súd považoval aj sťažovateľom
navrhovaný sťažnostný petit rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom ani neuviedol,
vo vzťahu ku ktorému orgánu verejnej moci sa domáha vyslovenia porušenia jeho
základných práv a neprecizoval ani konanie, príp. rozhodnutie, v ktorom/ktorým sa tak malo
stať (pozri bod 1 požadovaného výroku – petitu).
36. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ musí k ústavnej sťažnosti
pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. To znamená, že sťažovateľ je
povinný k ústavnej sťažnosti pripojiť také prílohy, ktoré by slúžili aspoň ako dôkaz
existencie zásahu, ktorý má porušovať jeho základné práva a slobody a proti ktorému
ústavnou sťažnosťou brojí (III. ÚS 502/2016, II. ÚS 30/2018, II. ÚS 254/2019).
37. V aktuálnom prípade sťažovateľ požadoval zrušiť rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 4 To 139/2019 z 18. marca 2020, avšak k podanej ústavnej sťažnosti jeho kópiu
napriek zákonnej požiadavke nepriložil.
38. Napokon sťažovateľ nesplnil ani náležitosť upravenú v § 43 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, keď návrh na začatie konania, t. j. ústavnú sťažnosť nedatoval.
39. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom) sa už v minulosti v konaní pred ústavným súdom neúspešne domáhal
vyslovenia porušenia svojich základných práv (II. ÚS 102/2012) a s prihliadnutím na túto
okolnosť môžu a majú mať sťažovateľ, no najmä jeho právny zástupca vedomosť
o zákonom ustanovených náležitostiach ústavnej sťažnosti.
40. Ústavný súd po dôkladnom zvážení veci nevyzýval sťažovateľa na odstránenie
opísaných nedostatkov podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože (prihliadajúc
pritom na inštitút povinného právneho zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom
v konaní pred ústavným súdom) najmä pokiaľ ide o nedostatok spočívajúci v absencii
relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti ústavnoprávnou argumentáciou, nie je to
formálny, ale kľúčový obsahový nedostatok. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry
sťažovateľom opakovane pripomína, že nedostatok právne relevantného odôvodnenia
ústavnej sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva
alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom
ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej
podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať
(napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS
26/2016 a iné).
41. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právneho zástupcu sťažovateľa,
že základnou povinnosťou advokáta pri výkone jeho činnosti v zmysle § 18 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov postup
advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je
potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti
od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu až po osobnostné
predpoklady. Pod pojmom odborná starostlivosť sa tiež rozumie, že advokát koná čestne,
svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky
a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné;
pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Tieto zákonom
stanovené povinnosti advokáta tak zásadne vylučujú, aby ústavný súd po obsahovej stránke
nahrádzal úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania pred ústavným súdom, ale aj prijatie
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
42. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
43. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu