Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 469/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Antolom, advokátska kancelária, Krivá 23,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 23

ods. 1 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 18. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv zaručených v , a

(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. marca 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní

vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

rozsudkami z 28. septembra 2015, 5. júna 2017 a 27. júna 2019 podľa § 285 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) trikrát oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako príprava

na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko

rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa

k a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na Trestného

zákona.

3. Rozsudok okresného súdu z 28. septembra 2015 na základe odvolania príslušnej

prokuratúry krajský súd zrušil rozhodnutím sp. zn. z 30. novembra 2016 a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok z 5. júna 2017 opäť po odvolaní

príslušnej prokuratúry krajský súd zrušil uznesením sp. zn. z 31. januára 2018

a znovu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Napokon aj tretí oslobodzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 27. júna 2019 krajský súd rozhodnutím sp. zn. z 18. marca 2020 zrušil.

5. Sťažovateľ sťažnostnú argumentáciu, ktorou odôvodňoval porušenie svojich

základných práv, v podstate obmedzil na rozsiahly opis okolností týkajúcich sa postupu

agentov polície v danej trestnej veci, ktorý považoval v rozpore s platnou a účinnou právnou

úpravou a judikatúrou súdov.

5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ predovšetkým poukázal na skutočnosť, že vo veci

bol činným agent českej polície, ktorý však svoju činnosť nevykonával spôsobom

zodpovedajúcim príslušnému zákonnému ustanoveniu, ale ako provokatér, čo nie je

prípustné. Skutok, pre ktorý bol sťažovateľ spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný, mal byť

spáchaný vyprovokovaným konaním, iniciátorom ktorého bol práve agent polície.

Sťažovateľ zvýraznil, že „agent –provokatér“ ho priamo navádzal na trestný čin, čo mal

sám agent potvrdiť aj vo svojich výpovediach. Uvedené sťažovateľ považoval za zjavné

porušenie Českej republiky, pretože „provokovať s peniazmi nie je

dovolené“.

6. Konanie agenta polície sťažovateľ vyhodnotil aj ako zneužitie „nemeckých

zákonov“ a narušenie „integrity a územnej celistvosti Nemecka“, a to „používaním auta

s nemeckou poznávacou značkou na spravodajské účely pod cudzou vlajkou“.

7. Sťažovateľ je presvedčený, že v predmetnej veci išlo o „nezákonnú spravodajskú

operáciu, ktorú od roku 2009 naplánovala polícia ČR. Tá túto činnosť iniciovala, bola

súčasťou deja a dokonala ho. Do akcie sa od februára 2011 na žiadosť polície ČR zapojila

aj polícia SR.“.

8. Sťažovateľ tvrdí, že bol „pod priamym manipulačným pôsobením agenta“ takmer

dva roky, pritom takúto „nezákonnú činnosť zakazuje aj Trestní řád ČR“, keď agent „nemá

byť iniciatívny“. Zákaz takejto činnosti má vyplývať aj z rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva Teixeira de Castro proti Portugalsku č. 44/1997/828/1034 z 9. júna 1998,

ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 22. júna

2000.

9. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ vymenoval aj ďalšie konkrétne skutočnosti

svedčiace o tom, že „český policajný agent provokatér... konal iniciatívne a nezákonne“. Aj

keď v predmetnom prípade nešlo o „žiadny čin úplatkárstva“, agent ho provokoval

peniazmi, čím prekročil svoje právomoci. Taktiež ho neprípustne vydieral, vyhrážal sa mu

a volil metódu psychického nátlaku. Činnosť „českej polície ako orgánu štátu“ podľa

sťažovateľa smerovala k tomu, aby uňho bol bez jeho vedomosti „o provokácii vyvolaný

úmysel spáchať trestný čin, ktorého by... sa inak nedopustil“.

10. Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho veci neboli splnené zákonné podmienky

pre použitie agenta, keďže „v období rozpracovania“ žiaden úmyselný trestný čin

nespáchal. Z ustanovenia o trestnom konaní súdnom

() v znení neskorších predpisov sťažovateľ vyvodil, že «“agent provokatér“

môže byť použitý len vo fáze už začatého trestného konania, teda vtedy, ak existuje

podozrivá osoba, a to pre vymedzené trestné činy.», avšak to splnené nebolo, pretože agent

na sťažovateľa „provokačne pôsobil už pred trestným stíhaním a to od 02. 11. 2009“.

11. Navyše, podľa sťažovateľa agent svoju činnosť vykonával svojvoľne počas

dvoch rokov, keď pri použití agenta má „st. zástupca“ povinnosť vykonávať na základe

vyžiadaných údajov od policajného orgánu aspoň raz za tri mesiace kontrolu, keď posúdi, či

je stále potrebné použitie agenta. V prípade, že dôvody použitia agenta pominú, vydá „st.

zástupca“ pokyn policajnému orgánu o okamžitom ukončení pôsobenia agenta.

Po ukončení činnosti agenta je policajný orgán povinný štátnemu zástupcovi predložiť

výslednú správu o jeho činnosti a výsledkoch. To v prípade sťažovateľa nebolo dodržané.

Rovnako neboli splnené zákonné podmienky pre činnosť policajného agenta na území

cudzieho štátu (Slovenskej republiky), keďže o „vyslaní“ agenta na Slovensko nerozhodol

k tomu príslušný „vtedajší policajný prezident“ a nebolo ani vydané povolenie „sudcu

vrchného súdu“ na činnosť agenta na území Slovenskej republiky.

12. Sťažovateľ, poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

a Ústavného súdu Českej republiky, zotrval na tom, že vyprovokovanie trestného činu robí

trestné konanie definitívne nespravodlivým, a to od samého začiatku, a že dôkazy získané

prostredníctvom policajnej provokácie nesmú byť v trestnom konaní použité.

13. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné, aby sa policajný orgán (agent) podieľal

na dotváraní skutkového deja, ktoré zakladá trestný čin, či dokonca, aby tento skutkový dej

vytváral.

14. Sťažovateľ vyhodnotil, že okresný súd vec z právneho hľadiska posúdil správne

a vo svojich troch oslobodzujúcich rozsudkoch potvrdil nezákonnú policajnú provokáciu,

avšak krajský súd „trikrát nezákonne vrátil“ vec súdu prvého stupňa na jej opätovné

prejedanie. Pritom „nezákonne prijal odvolanie prokuratúry až po 4 mesiacoch“, a nie

do 15 dní, ako je uvedené v poučení rozsudku okresného súdu.

15. Na túto skutočnosť sťažovateľ „upozornil predsedu odvolacieho senátu“, ktorý

na toto upozornenie nereagoval, čím porušil podľa sťažovateľa jeho právo na spravodlivý

proces a rovnosť zbraní, keď účelovo zvýhodnil obžalobu.

16. Sťažovateľ preto požiadal, aby ústavný súd nariadil okresnému súdu

„správoplatniť“ oslobodzujúci rozsudok z dôvodu oneskoreného odvolania podaného

príslušným prokurátorom, čím došlo k porušeniu , a ,

pretože odvolanie má odkladný účinok na právoplatnosť iba vtedy, ak bolo podané včas

a oprávnenou osobou.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa ,

podľa , ako aj podľa

Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. z 18. 3. 2020 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 65 000 eur.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

21. Podľa Ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom.

23. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

24. Podľa návrh na začatie konania musí byť

datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom.

25. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

26. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k

porušeniu jeho základných práv a slobôd.

27. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

28. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že až na výnimky, ktoré v danej veci

nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania

( ). Viazanosť ústavného súdu rozsahom a dôvodmi návrhu t. j.

aj ústavnej sťažnosti [ ] sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti jej petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

zvlášť v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. napr. II. ÚS

19/05, , , ). Tvrdenie o porušení iných práv

resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení ústavnej sťažnosti mimo navrhovaný petit

ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

29. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval

namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 41 ods. 4

, ku ktorému malo dôjsť zrejme rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 18. marca 2020.

30. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

31. Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

32. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a

maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe

zákona.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

33. Ústavný súd preskúmaním ústavnej sťažnosti a jej príloh zistil, že hoci táto bola

koncipovaná kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), absentujú v nej relevantné

skutkové a právne dôvody namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa.

V rozsiahlej argumentácii sťažovateľ opísal podľa jeho názoru nezákonný,

a teda neprípustný postup v trestnom konaní použitého agenta polície, avšak urobil tak

bez akejkoľvek podstatnej – rozhodujúcej – nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 18. marca 2020 (ktoré sťažovateľ požaduje zrušiť) a už vôbec

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol reálnu príčinnú súvislosť medzi označeným

rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením jeho základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ( ),

základného práva na slobodu pohybu a pobytu ( ) a základného práva

rodičov na starostlivosť a výchovu ich detí, príp. práva detí na rodičovskú výchovu

a starostlivosť ( ). Vo vzťahu k týmto základným právam, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v navrhovanom petite (návrhu na rozhodnutie),

je bez racionálnej a logickej súvzťažnosti aj tvrdenie sťažovateľa o nezákonnej akceptácii

oneskorene podaného riadneho opravného prostriedku príslušnej prokuratúry proti rozsudku

okresného súdu z 27. júna 2019.

34. V ústavnej sťažnosti tak absentuje nevyhnutná ústavnoprávne relevantná

argumentácia. Jej odôvodnenie je absolútne neprimerané, nevýstižné, a preto nevyhovujúce.

Ústavná sťažnosť teda neobsahuje zmysluplné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo

základný východiskový rámec pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení

uvedených základných práv sťažovateľa, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že jej

chýba obsahová náležitosť ústavnej sťažnosti ustanovená v § 123 ods. 1 písm. d) zákona

o ústavnom súde.

35. Za nedostatočný a nespôsobilý ústavný súd považoval aj sťažovateľom

navrhovaný sťažnostný petit rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom ani neuviedol,

vo vzťahu ku ktorému orgánu verejnej moci sa domáha vyslovenia porušenia jeho

základných práv a neprecizoval ani konanie, príp. rozhodnutie, v ktorom/ktorým sa tak malo

stať (pozri bod 1 požadovaného výroku – petitu).

36. Podľa sťažovateľ musí k ústavnej sťažnosti

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. To znamená, že sťažovateľ je

povinný k ústavnej sťažnosti pripojiť také prílohy, ktoré by slúžili aspoň ako dôkaz

existencie zásahu, ktorý má porušovať jeho základné práva a slobody a proti ktorému

ústavnou sťažnosťou brojí (, , ).

37. V aktuálnom prípade sťažovateľ požadoval zrušiť rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 18. marca 2020, avšak k podanej ústavnej sťažnosti jeho kópiu

napriek zákonnej požiadavke nepriložil.

38. Napokon sťažovateľ nesplnil ani náležitosť upravenú v § 43 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, keď návrh na začatie konania, t. j. ústavnú sťažnosť nedatoval.

39. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom) sa už v minulosti v konaní pred ústavným súdom neúspešne domáhal

vyslovenia porušenia svojich základných práv () a s prihliadnutím na túto

okolnosť môžu a majú mať sťažovateľ, no najmä jeho právny zástupca vedomosť

o zákonom ustanovených náležitostiach ústavnej sťažnosti.

40. Ústavný súd po dôkladnom zvážení veci nevyzýval sťažovateľa na odstránenie

opísaných nedostatkov podľa , pretože (prihliadajúc

pritom na inštitút povinného právneho zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom

v konaní pred ústavným súdom) najmä pokiaľ ide o nedostatok spočívajúci v absencii

relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti ústavnoprávnou argumentáciou, nie je to

formálny, ale kľúčový obsahový nedostatok. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry

sťažovateľom opakovane pripomína, že nedostatok právne relevantného odôvodnenia

ústavnej sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva

alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom

ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej

podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať

(napr. , , , , III. ÚS

26/2016 a iné).

41. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právneho zástupcu sťažovateľa,

že základnou povinnosťou advokáta pri výkone jeho činnosti v zmysle § 18 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov postup

advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je

potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti

od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu až po osobnostné

predpoklady. Pod pojmom odborná starostlivosť sa tiež rozumie, že advokát koná čestne,

svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky

a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné;

pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Tieto zákonom

stanovené povinnosti advokáta tak zásadne vylučujú, aby ústavný súd po obsahovej stránke

nahrádzal úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania pred ústavným súdom, ale aj prijatie

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

42. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

43. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu