Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 801/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. P., Ž., zastúpeného JUDr. M. P., advokátka,

s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. P., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 25. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2013

doručená sťažnosť Ing. L. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. P.,

advokátka, s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“ a „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení odporcu. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom

č. k. -639 zo 16. januára 2012, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie

istiny 12 056 € spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania od 15. decembra 2004 do

zaplatenia, a to do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného úroku

z omeškania okresný súd žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. -639

zo 16. januára 2012 v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -663 z 30. júla 2012 tak, že

potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľovi náhradu trov

konania nepriznal. Krajský súd zároveň rozhodol, že v odvolaním nenapadnutej časti

zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského

súdu č. k. -663 z 30. júla 2012 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Napadnutým uznesením bolo porušené moje základné právo na spravodlivú súdnu

ochranu podľa a nasl. SR... Nedostatok riadneho, dostatočného

a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, nakoľko účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu - Krajského súdu v Žiline, zo dňa

30. 7. 2012, č. k. nezodpovedá zákonným požiadavkám vyššie uvedeným, je

neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností predovšetkým

z hľadiska skutočnosti, že ja som v odvolaní poukázal na viaceré podstatné skutočnosti,

s ktorými sa odvolací súd v napadnutom rozsudku vôbec nevyporiadal. Tým je dané

dovolací dôvod v zmysle , a preto zamietnutie môjho dovolania

dovolacím súdom považujem za nedôvodné, čo podľa môjho názoru zakladá opodstatnenosť

ústavnej sťažnosti.“

Podľa tvrdenia sťažovateľa «Okresný súd v Žiline pri vydaní napadnutého rozsudku

vychádzal výlučne z dôkazného prostriedku - znaleckého posudku Ing. L. Š., č. 2/2011 zo

dňa 11. 03. 2011. Takisto vychádzal z výpovede znalca na pojednávaní dňa 12. 12. 2011,

tak ako to vyplýva zo zápisnice z tohto pojednávania.

Súdny znalec, Ing. L. Š., na pojednávaní dňa 12. 12. 2011 už nebol oprávnený

vypovedať ako znalec v odbore stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty stavebných prác,

nakoľko dňa 11. 08. 2011 bol zo zoznamu znalcov pre tento odbor vyčiarknutý. Túto

skutočnosť znalec zrejme „zabudol“ uviesť súdu pred svojim výsluchom, a preto na takýto

dôkaz nie je možné prihliadať.

Nakoľko my sme voči znaleckému posudku dali viaceré výhrady a pripomienky,

Ing. L. Š. sa s týmito nemohol zákonným spôsobom vyporiadať a vyjadriť sa k nim, nakoľko

dňa 11. 08. 2011 bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov pre odbor stavebníctvo, odvetvie

odhad hodnoty stavebných prác.

S poukazom na horeuvedené, v zmysle písm, som predložil

ako dôkaz vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 22. 05. 2012 o tom, že znalec

Ing. Š. je už vyčiarknutý zo zoznamu znalcov!!! Súd... Ing. L. Š. vypočul ako súdom

ustanoveného znalca napriek tomu, že už bol v čase výsluchu pred súdom zo zoznamu

znalcov vyčiarknutý, čo je v rozpore so zákonom.».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. L. P. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

, v Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom SR postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho

súdu SR č. k. zo dňa 25. 7. 2013 .

Ing. L. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

právnemu zástupcovi JUDr. M. P., advokátka, s. r. o. Ž., vo výške 331,12 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 16. januára 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2012, ako

aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júla 2013 v konaní o zaplatenie

sumy 12 056 € s príslušenstvom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj jeho práva podľa dohovoru.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta porušenie ním

označených práv len uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júla 2013

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a domáha sa zrušenia napadnutého uznesenia.

Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento

prípad), ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu,

v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júla 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vychádzajúc zo sťažnosti a priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnil svoje dovolanie, t. j. ide

o dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako

také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok

nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa

v znení neskorších právnych predpisov

(ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júla 2013, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejto

súvislosti najmä uviedol:

«Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj len „odvolací súd“) označeným

rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo

„súd prvého stupňa“) zo 16. januára 2012 č. k. -639 v odvolaním napadnutom

výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12 056 EUR

spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % od 15. decembra 2004 do zaplatenia, do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že v odvolaní nenapadnutej časti, ponecháva

rozsudok súdu prvého stupňa nedotknutý a že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi

nepriznáva. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou

stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako aj s ich

odôvodnením. Vzhľadom na vznesené odvolacie námietky uviedol, že neboli dané dôvody

pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, pretože s výhradami žalovaného voči

znaleckému posudku sa prvostupňový súd riadne vysporiadal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj

„dovolateľ“). Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, inou vadou

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nesprávnym právnym

posúdením, veci. Za odňatie možnosti konať pred súdom označil nedostatočné odôvodnenie

odvolacieho rozsudku vyčítajúc odvolaciemu súdu, že sa riadne nevysporiadal so všetkými

jeho odvolacími námietkami, a to najmä v súvislosti s predloženým dôkazom - odborným

vyjadrením Ing. K., a nevyhodnotil všetky vykonávané dôkazy. K odňatiu možnosti konať

pred súdom malo dôjsť aj tým, že o odvolaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania,

hoci prejednanie veci na pojednávaní vyžadoval podľa neho verejný záujem.»

Vychádzajúc z uvedeného stavu, najvyšší súd následne v relevantnej časti

napadnutého uznesenia odôvodnil svoje právne závery, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ), Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž v dovolaní napadnutom vyhovujúcom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto vecí, pretože dovolací súd v tejto veci ešte

nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa

neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá

) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ , dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu.

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil teda ani podmienku prípustností dovolania, na ktorú poukazoval žalovaný,

a ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil... Nemožno tiež opomenúť, že zákonom

č. , ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text

doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové

ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov bolo len

kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch je preto podľa novej právnej

úpravy postačujúce už len stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

V preskúmavanej veci tým, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa a výslovne na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho

rozsudku posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Z hľadiska

náležitostí vyžadovaných ustanovením na riadne odôvodnenie rozsudku

je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s rozsudkom súdu prvého stupňa splna požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie

v zmysle , keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky

týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, prečo nevykonal ďalšie

dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom prijaté právne závery primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Prvostupňový súd vysvetlil, z akých úvah vychádzal, keď dospel k záveru,

že uplatnený nárok treba právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia (ako

dôsledok odstúpenia od zmluvy o dielo žalovaným), pričom výslovne uviedol, že tento nárok

vo forme peňažnej náhrady zodpovedá nákladom, ktoré by žalovaný musel v danom mieste

a čase vynaložiť na zhotovenie dokončenej časti diela (teda, aby získal rovnaké plnenie),

a že znalec vypočítal práve tieto náklady (hodnotu). Osobitne vysvetlil, prečo neprihliadol

na odborné vyjadrenie Ing. M. K. (hodnotilo znalecký posudok po právnej stránke

a obsahovalo zhrnutie námietok žalovaného, ku ktorým sa znalec vyjadril), a z akých

dôvodov nepovažoval za potrebné nariaďovať kontrolné znalecké dokazovanie. Skutkové

a právne závery súdu prvého stupňa tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a na ne odkazujúce odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Odkaz odvolacieho súdu na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku bol postačujúci aj pokiaľ ide o odvolacie námietky, pretože tieto

sa zhodovali s námietkami vznášanými žalovaným už v priebehu prvostupňového konania,

a ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa sa s nimi dostatočne vysporiadal.

Neopodstatnenou bola aj námietka dovolateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

tým, že odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, hoci jeho

nariadenie vyžadoval verejný záujem.

Podľa v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu na

prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to

vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Podľa dôvodovej správy novely vykonanej , ktorým

bolo do znenia včlenené ustanovenie o nariadení odvolacieho pojednávania,

ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu,

kedy nariadi pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci

týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa

územného celku, sídliska. Len samotné tvrdenie dovolateľa o existencii dôležitého verejného

záujmu bez bližšieho zdôvodnenia vplyvu konania na širší okruh subjektov, neobstojí.

Dôležitý verejný záujem na nariadení pojednávania nie je bez ďalšieho daný požiadavkou

na ochrane práv účastníka konania. Prijatím výkladu, podľa ktorého je tento dôvod

nariadenia odvolacieho pojednávania daný už samotným účelom občianskeho súdneho

konania, ktorým je ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania; by

ustanovenie (v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu)

stratilo zmysel, čo by bolo zjavne v rozpore so zámerom zákonodarcu.

Ďalšie dovolacie námietky týkajúce sa hodnotenia jednotlivých dôkazov (znalecký

posudok Ing. Š. a odborné posúdenie Ing. K.), dovolací súd nebol oprávnený posudzovať,

pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený prehodnocovať hodnotenie

dôkazov súdmi v základnom konaní. Prípadný nesprávny postup súdu v súvislosti

s vykonávaním dôkazov sám o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania, spočívajúcu

v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.

Tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a nesprávne právne posúdenie vecí, sú síce dovolacími dôvodom v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ , ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné

tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol

ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom podľa a podľa

listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013