Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 456/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-106

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Henrietou Danišovou, advokátska kancelária,

Janka Alexyho 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 4, čl. 32, čl. 46 ods. 1, 2 a 4,

a a práv zaručených v a 2

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s poukazom

na čl. 9 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016

o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto

údajov s poukazom na čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj porušenia

a a 2 postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, odboru kriminálnej polície,

4. oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 a jeho

uznesením zo 17. septembra 2019, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava I, odboru kriminálnej polície, 4. oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019 a jeho uznesením zo 16. decembra 2019 a postupom

Okresnej prokuratúry Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jej

uznesením zo 4. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3,

, a 4, , , 2 a 4, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

s poukazom na čl. 9 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679

z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom

pohybe takýchto údajov (ďalej len „nariadenie“) s poukazom na čl. 16 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluvy o fungovaní EÚ“), ako aj porušenie čl. 12

ods. 1 a a 2 postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava II, odboru kriminálnej polície, 4. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „okresné

riaditeľstvo II“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 a jeho uznesením

zo 17. septembra 2019, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I,

Odboru kriminálnej polície, 4. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „okresné riaditeľstvo I“)

v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019 a jeho uznesením zo 16.

decembra 2019 a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná

prokuratúra I“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením

zo 4. februára 2020.

2. Spolu s ústavnou sťažnosťou bola ústavnému súdu 1. apríla 2020 doručená

námietka zaujatosti, ktorú sťažovateľka smerovala proti sudkyni ústavného súdu

Jane Baricovej. Následne 7. apríla 2020 sťažovateľka podala ďalšiu, v poradí druhú

námietku zaujatosti proti tej istej sudkyni. O oboch námietkach zaujatosti ústavný súd

rozhodol uznesením č. k. -20 z 12. mája 2020 tak, že sudkyňu ústavného

súdu Janu Baricovú z konania a rozhodovania v danej veci nevylúčil.

3. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v zložení senátu, ktoré je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podaním

z 28. januára 2015 adresovaným prezidentovi Slovenskej republiky podľa § 19 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) „formálne“ vzdala funkcie sudcu,

ktorú v tom čase vykonávala na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“),

a to napriek tomu, že tak urobiť nemienila, ale spravila to pod ťarchou zásahov iných

orgánov „štátnej moci do nezávislosti súdnej moci a zásahu do profesnej cti a dobrého

mena sťažovateľky ako predstaviteľky súdnej moci, podaním návrhov na disciplinárne

konanie“ proti nej v súvislosti s postupom v súdnom konaní, v ktorom vystupovala

ako zákonná sudkyňa.

5. Podľa presvedčenia sťažovateľky „Štatutárny orgán, ministri spravodlivosti SR

a predsedovia Okresného súdu Bratislava I v období od r. 2015 doteraz vedeli, že

u sťažovateľky ide s poukazom na o sudcoch

a prísediacich v spojení s v rozhodnom čase a v zmysle

... o absolútne neplatný právny úkon vzdania sa funkcie sudkyne,

ktorého sa sťažovateľka nemusí dovolať.“.

6. V tejto súvislosti sa sťažovateľka v konaniach vedených Okresným súdom

Bratislava II pod sp. zn. a Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.

domáhala aj náhrady škody podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a spôsobenej nemajetkovej ujmy a z označených konaní

pred všeobecnými súdmi mala jednoznačne vyplývať absolútna neplatnosť právneho úkonu

– vzdania sa funkcie sudkyne.

7. Z dôvodov „okolností na okresných súdoch I, II, III a nevyplatenia mzdy v plnom

rozsahu, náhrady mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa za obdobie viac ako piatich

rokov“ sťažovateľka podala trestné oznámenie z 11. júna 2019, doručené Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 12. júna 2019,

na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy

a odstupného podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v súbehu s trestným činom zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa , a ,

ktoré bolo postúpené Krajskej prokuratúre v Bratislave a následne Okresnej prokuratúre

Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra II“).

8. Ďalšie trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu

neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa , a

sťažovateľka podala generálnej prokuratúre 31. mája 2019, ktoré bolo v konečnom dôsledku

postúpené okresnej prokuratúre I.

9. Podaním č. k. -3 z 25. júla 2019 okresná prokuratúra II

sťažovateľku upovedomila o prijatí trestného oznámenia z 11. júna 2019 vo veci podozrenia

zo spáchania trestného činu podľa v súbehu s trestným činom

podľa a o jeho odovzdaní okresnému riaditeľstvu II na účel

ďalšieho konania. Sťažovateľka, vychádzajúc z toho, že „bola a je sudkyňou“ okresného

súdu, a aj zásahy iných zložiek štátnej moci do súdnej moci podaním návrhov na jej

disciplinárne konanie, pre ktoré jej nebola vyplatená suma 31 790 €, boli podané

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) so sídlom v okrese

Bratislava I a aj k údajnému skutku disciplinárneho previnenia malo dôjsť konaním

sťažovateľky na okresnom súde, t. j. v okrese Bratislava I, považovala odovzdanie trestného

oznámenia okresnému riaditeľstvu II za rozporné s a

. Podľa názoru sťažovateľky konaním vyšetrovateľa okresného riaditeľstva II

o jej trestnom oznámení a jeho uznesením pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019

zo 17. septembra 2019, ktorým bola odmietnutá vec podozrenia zo spáchania prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ,

tvoriaca predmet trestného oznámenia sťažovateľky, bolo porušené, v rozpore s § 17 ods. 1

a judikatúrou, ústavné právo sťažovateľky podľa ,

aby o jej trestnom oznámení konal a rozhodol príslušný orgán určený zákonom.

10. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva II podľa sťažovateľky porušil aj jej

právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vo veci vedenej pod ČVS: ORP-825/4-VYS-

B2-2019 konal v rozpore s , , , a , a ,

keď uznesením zo 17. septembra 2019 odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku ňou podané trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu

nevyplatenia mzdy a odstupného podľa a v súbehu

s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona, ktorého sa mali dopustiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky

a predsedníčka okresného súdu tým, že nezabezpečili od 7. mája 2015 sťažovateľke

ako sudkyni okresného súdu, ktorá sa 28. januára 2015 vzdala funkcie sudkyne, odchodné

vo výške 31 790 €.

11. Proti označenému uzneseniu okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019

podala sťažovateľka 15. októbra 2019 sťažnosť, avšak už 24. septembra 2019 okresná

prokuratúra II uznesením č. k. -7 podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného

poriadku rozhodnutie okresného riaditeľstva II o odmietnutí veci týkajúcej sa podozrenia

zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného ako nezákonné zrušila

s odôvodnením, že o trestnom oznámení rozhodol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva II ako

miestne nepríslušný. Podaním z 27. septembra 2019 okresné riaditeľstvo II sťažovateľku

upovedomilo o odstúpení trestného oznámenia okresnému riaditeľstvu I z dôvodu miestnej

príslušnosti.

12. O sťažnosti sťažovateľky z 15. októbra 2019 (doručenej okresnému

riaditeľstvu II 17. októbra 2019) proti uzneseniu okresného riaditeľstva II zo 17. septembra

2019 konala (vzhľadom na postúpenie veci) okresná prokuratúra I, ktorá prípisom

č. k. -3 z 2. decembra 2019 oznámila sťažovateľke, že o tomto ňou

podanom riadnom opravnom prostriedku rozhodovať nebude, a to vzhľadom na zrušenie

rozhodnutia okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019 uznesením okresnej

prokuratúry I č. k. -7 z 24. septembra 2019 podľa § 230 ods. 2 písm. e)

.

13. Podľa názoru sťažovateľky však okresná prokuratúra II rozhodnutím

z 24. septembra 2019 uznesenie okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019 nezrušila

v celom rozsahu, ale iba v časti podozrenia zo spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy

a odstupného. Časť predmetného rozhodnutia okresného riaditeľstva II týkajúca sa trestného

oznámenia pre podozrenie zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa , a a zostala

podľa sťažovateľky v stave odmietnutia okresným riaditeľstvom II, keďže sa jej rozhodnutie

okresnej prokuratúry II z 24. septembra 2019 nedotklo.

14. Sťažovateľka zastáva názor, že procesný postup okresnej prokuratúry I oznámený

sťažovateľke podaním č. k. -3 z 2. decembra 2019, že nebude o jej

sťažnosti z 15. októbra 2019 rozhodovať, bol v rozpore s § 190 ods. 2 písm. b) Trestného

poriadku, pretože po odstúpení trestného oznámenia mala predmetnú sťažnosť podľa § 190

ods. 2 písm. b) predložiť na rozhodnutie nadriadenému prokurátorovi.

15. Sťažovateľka ďalej uvádza, že z ňou urobeného doplnenia trestného oznámenia

doručeného už okresnému riaditeľstvu I 21. októbra 2019 vyplýva, že predmetom trestného

konania pre podozrenie zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214

ods. 1 a 3 v súbehu s podozrením zo spáchania zločinu zneužitia

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a c), ods. 2 písm. b) a ods. 4

písm. b) je nielen nevyplatená suma 31 790 €, ale aj „náhrada mzdy

pre prekážku na strane zamestnávateľa vo výške 150.000,- eur“, ktorá dovtedy nebola

predmetom žiadneho (ani civilného) konania.

16. Okresné riaditeľstvo I uznesením ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019

z 19. decembra 2019 podľa odmietlo trestné

oznámenie sťažovateľky pre podozrenie zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy

a odstupného podľa a v súbehu s prečinom zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa , ktorých sa mali

dopustiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedníčka okresného súdu tým,

že od 7. mája 2015 sťažovateľke ako sudkyni okresného súdu, ktorá sa 28. januára 2015

vzdala funkcie sudkyne s účinnosťou od 31. januára 2015 v zmysle § 21 ods. 2 prvej vety

a ods. 3 zákona o sudcoch, nezabezpečili vyplatenie odchodného v sume 31 790 €; pretože

nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a), b), c)

alebo ods. 2 .

17. Podľa názoru sťažovateľky okresné riaditeľstvo I sa nezaoberalo uplatnenou

náhradou mzdy veľkého rozsahu, ale len nevyplatením odchodného, čo je podľa nej

účelovou snahou nevidieť úmysel podozrivých zo zločinu nevyplatenia mzdových

náležitosti sťažovateľke, keď z jednoznačne vyplýva povinnosť

vykladať a uplatňovať zákony v súlade s , a odvolanie sa vyšetrovateľky okresného

riaditeľstva I na § 21 ods. 5 zákona o sudcoch bolo podľa názoru sťažovateľky účelové.

18. Vyšetrovateľka okresného riaditeľstva I, ako tvrdí sťažovateľka, vôbec

neskúmala úmysel podozrivých v zmysle § 15 písm. a), prípadne písm. b) Trestného

zákona, ktorí vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ako aj

nesplnením povinnosti vyplývajúcich z ich právomoci a rušením, obmedzovaním

sťažovateľky vo výkone jej právomoci ako zákonnej sudkyne, tiež v pozícii verejného

činiteľa s úmyslom spôsobiť sťažovateľke nielen vecnú škodu, zníženie profesnej cti, ale aj

zadovážením iným osobám prípadný neoprávnený prospech.

19. Sťažovateľka uvádza, že aj keby pripustila, že predmetom trestného konania bola

suma 31 790 € ako odchodné, odmietnutie trestného oznámenia je účelovým porušením

zákona, pretože neobstojí ani vyšetrovateľkou okresného riaditeľstva I osvojenie si tvrdenia

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a dôvodovej správy k zákonu o sudcoch,

že sudca nebude mať nárok na odchodné v prípade, ak voči nemu bolo začaté disciplinárne

konanie, ktoré bude následne zastavené, z dôvodu, že sa vzdal funkcie sudcu, pretože

ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o sudcoch je podľa názoru sťažovateľky v zmysle § 152

ods. 4 v rozpore s , ako aj v rozpore s dohovoru.

Ak by sťažovateľka bola v disciplinárnom konaní zbavená viny, došlo by k porušeniu

ústavnej prezumpcie neviny.

20. Tvrdenie okresného riaditeľstva I, že si mala uplatniť svoje nároky v civilnom

konaní, sťažovateľka neakceptovala, pretože o podozrení zo spáchania zločinu nevyplatenia

mzdy a odstupného podľa a v súbehu so zločinom

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 2 písm. b)

a c) je daná výlučná právomoc orgánov činných v trestnom konaní.

21. Uznesenie okresného riaditeľstva I pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019

z 19. decembra 2019 sťažovateľka považuje za neodôvodnené.

22. Sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva I z 19. decembra

2019 okresná prokuratúra I uznesením č. k. -9 zo 4. februára 2020

zamietla. Podľa názoru sťažovateľky si okresná prokuratúra I osvojila vyšetrovateľkou

okresného riaditeľstva I nenáležite zistený skutkový stav v rozpore s § 1, § 2 ods. 2, 5, 6, 7,

a 10 a , a dohovoru,

a to vyžiadaním si neaktuálnych listín a vyjadrení od podozrivých, avšak relevantné

vyjadrenia a podania sťažovateľky potrebné na náležité zistenie skutkového stavu

v trestnom konaní si nevyžiadala, trestné oznámenie nedoplnila ani výsluchom či podaním

vysvetlenia sťažovateľkou podľa a podozrivými osobami

neboli doručené relevantné dôkazy. Tie však sťažovateľka do spisu doručila z vlastnej

iniciatívy, a z týchto mala vyplývať absolútna neplatnosť formálneho vzdania sa funkcie

sudkyne.

23. Dôvody uvedené sťažovateľkou v doplnení trestného oznámenia doručeného

21. októbra 2019 a v sťažnosti doručenej 3. januára 2020 prokurátorka okresnej prokuratúry

I podľa názoru sťažovateľky odignorovala, hoci pre posúdenie uplatneného nároku

v trestnom konaní bolo dôležité, že pri vedomosti podozrivých o sťažovateľkou

považovanej absolútnej neplatnosti vzdania sa funkcie neurobili žiaden pokus o relevantný

krok, hoci ich povinnosťou bolo splniť mzdové nároky v deň splatnosti, aby nebola

naplnená skutková podstata zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného v súbehu

s podozrením zo spáchania zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Okresná

prokuratúra I podľa presvedčenia sťažovateľky akceptovala vyšetrovateľkou okresného

riaditeľstva I neskúmanie úmyslu podozrivých v zmysle § 15 písm. a), prípadne písm. b)

.

24. Podľa sťažovateľky je účelovou argumentácia, že podozriví nevedeli,

že sťažovateľka sa vzdala funkcie absolútne neplatným právnym úkonom, pretože títo boli

účastníkmi civilných konaní vedených Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.

a Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. , a z týchto konaní

mala vyplynúť neplatnosť vzdania sa funkcie sudkyne.

25. Uznesenie okresnej prokuratúry I č. k. -9 zo 4. februára 2020

sťažovateľka považuje za nezákonné, pretože „je v rozpore s potrebou minimálnych

garancií procesnej povahy pre uskutočnenie spravodlivého trestného konania s požiadavkou

náležitého odôvodnenia uznesenia“.

26. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo a základné ľudské práva a základné slobody sťažovateľky

... upravené v Čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 4, Čl. 48 ods. 1

, Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, podľa Čl. 12 ods. 1, Čl. 16 ods. 1, Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, Čl. 20 ods. 1, Čl. 24

ods. 1 Čl. 24 ods. 1, ods. 4, Čl. 32, Čl. 50 ods. 2, Čl. 144 ods. 1, ods. 2 Slovenskej

republiky, Čl. 6 ods. 1, ods. 2, Čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, s poukazom na Čl. 9 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ)

2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných

údajov a voľnom pohybe týchto údajov s poukazom na Čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície,

4. oddelenie vyšetrovania, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II,

vedeného pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 zo 17. 09. 2019 a konaním, ktoré mu

predchádzalo, v časti podozrenia zo spáchania zločinu podľa § 326 ods. 1 písm. a)

..., porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie vyšetrovateľa Policajného

zboru, Odboru kriminálnej polície, 4. oddelenie vyšetrovania, Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, vedeného pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 zo 17. 09. 2019 v časti

podozrenia zo spáchania zločinu podľa .

3. Základné právo a základné ľudské práva a základné slobody sťažovateľky

..., upravené v Čl. 46 ods. 1, ods. 4, Čl. 48 ods. 1 , Čl. 6

ods. 1 Dohovoru podľa Čl. 12 ods. 1, Čl. 16 ods. 1, Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, Čl. 20

ods. 1, Čl. 24 ods. 1, ods. 4, Čl. 32, Čl. 50 ods. 2, Čl. 144 ods. 1, ods. 2 Slovenskej

republiky, Čl. 6 ods. 1, ods. 2, Čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, s poukazom na Čl. 9 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ)

2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných

údajov a voľnom pohybe týchto údajov, s poukazom na Čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, Uznesením vyšetrovateľky Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície,

4. oddelenie vyšetrovania, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, vedeného

pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B2-2019 [správne má byť „ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019“,

pozn.] zo 16. 12. 2019, právoplatné 04.02.2020 a konaním, ktorému predchádzalo...

a Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I, číslo konania

-9 zo dňa 04. 02. 2020, právoplatné 04. 02. 2020 a konaním, ktorému mu

predchádzalo... porušené bolo.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie vyšetrovateľky

Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície, 4. oddelenie vyšetrovania, Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, vedené pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B2-2019

[správne má byť „ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019“, pozn.] zo 16. 12. 2019, právoplatné

04. 02. 2020 a Uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I, číslo konania 1

Pn 795/19/1101-9 zo dňa 04. 02. 2020, právoplatné 04. 02. 2020... a prikazuje prokurátorke

Okresnej prokuratúry Bratislava I a vyšetrovateľke Policajného zboru, Odboru kriminálnej

polície, 4. oddelenie vyšetrovania, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I

aby vo veci konali.

5. Súd priznáva právnej zástupkyni JUDr. Henriete Danišovej, advokátke, ul. Janka

Alexyho 7, 841 01 Bratislava... trovy konania vo výške 415,51 eur... ktoré je povinná

zaplatiť Okresná prokuratúra Bratislava I... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

27. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

28. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

29. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

30. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

31. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

32. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

...

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

33. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

34. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

35. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

36. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa už citovaného ustanovenia

je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ(ka) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ(ka) domáha v petite

svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil(a) za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ(ka) zastúpený/á zvoleným

advokátom (m. m. napr. , , , ).

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti ustálil v súlade

so sťažovateľkou navrhovaným petitom namietané porušenie základných práv zaručených

v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 4, čl. 32, čl. 46 ods. 1, 2 a 4,

a a práv zaručených v a 2 a a 2

dohovoru s poukazom na čl. 9 nariadenia s poukazom na č. 16 ods. 1 zmluvy o fungovaní

EÚ, ako aj porušenie a a 2 postupom okresného

riaditeľstva II v konaní vedenom pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 a jeho uznesením

zo 17. septembra 2019, postupom okresného riaditeľstva I v konaní vedenom

pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019 a jeho uznesením zo 16. decembra 2019 a postupom

okresnej prokuratúry I v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením

zo 4. februára 2020.

38. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

39. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

40. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

41. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

42. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

43. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

44. Podľa sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania

a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.

Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje

zmýšľanie.

45. Podľa podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno

obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

46. Podľa občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto

by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených

v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov

sú znemožnené.

47. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

48. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

49. Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.

50. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

51. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

52. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

53. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej

veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1.

Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

54. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

55. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

56. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

57. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

58. Podľa čl. 9 nariadenia

1. Zakazuje sa spracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický

pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo

v odborových organizáciách, a spracúvanie genetických údajov, biometrických údajov

na individuálnu identifikáciu fyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov

týkajúcich sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

2 Odsek 1 sa neuplatňuje, ak platí niektorá z týchto podmienok:

a) dotknutá osoba vyjadrila výslovný súhlas so spracúvaním týchto osobných údajov

na jeden alebo viacero určených účelov, s výnimkou prípadov, keď sa v práve Únie alebo

v práve členského štátu stanovuje, že zákaz uvedený v odseku 1 nemôže dotknutá osoba

zrušiť;

b) spracúvanie je nevyhnutné na účely plnenia povinností a výkonu osobitných práv

prevádzkovateľa alebo dotknutej osoby v oblasti pracovného práva a práva sociálneho

zabezpečenia a sociálnej ochrany, pokiaľ je to povolené právom Únie alebo právom

členského štátu alebo kolektívnou zmluvou podľa práva členského štátu poskytujúcimi

primerané záruky ochrany základných práv a záujmov dotknutej osoby;

c) spracúvanie je nevyhnutné na ochranu životne dôležitých záujmov dotknutej osoby

alebo inej fyzickej osoby v prípade, že dotknutá osoba nie je fyzicky alebo právne spôsobilá

vyjadriť svoj súhlas;

d) spracúvanie vykonáva v rámci svojej zákonnej činnosti s primeranými zárukami

nadácia, združenie alebo akýkoľvek iný neziskový subjekt s politickým, filozofickým,

náboženským alebo odborárskym zameraním a pod podmienkou, že spracúvanie sa týka

výlučne členov alebo bývalých členov subjektu alebo osôb, ktoré majú pravidelný kontakt

s ním v súvislosti s jeho cieľmi, a že bez súhlasu dotknutej osoby sa osobné údaje

neposkytnú mimo tohto subjektu;

e) spracúvanie sa týka osobných údajov, ktoré dotknutá osoba preukázateľne

zverejnila;

f) spracúvanie je nevyhnutné na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie

právnych nárokov, alebo kedykoľvek, keď súdy vykonávajú svoju súdnu právomoc;

g) spracúvanie je nevyhnutné z dôvodov významného verejného záujmu na základe

práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré sú primerané vzhľadom na sledovaný cieľ,

rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú vhodné a konkrétne opatrenia

na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby;

h) spracúvanie je nevyhnutné na účely preventívneho alebo pracovného lekárstva,

posúdenia pracovnej spôsobilosti zamestnanca, lekárskej diagnózy, poskytovania zdravotnej

alebo sociálnej starostlivosti alebo liečby, alebo riadenia systémov a služieb zdravotnej

alebo sociálnej starostlivosti na základe práva Únie alebo práva členského štátu alebo podľa

zmluvy so zdravotníckym pracovníkom, a podlieha podmienkam a zárukám uvedeným

v odseku 3;

i) spracúvanie je nevyhnutné z dôvodov verejného záujmu v oblasti verejného

zdravia, ako je ochrana proti závažným cezhraničným ohrozeniam zdravia alebo

zabezpečenie vysokej úrovne kvality a bezpečnosti zdravotnej starostlivosti a liekov alebo

zdravotníckych pomôcok, na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktorým sa

stanovujú vhodné a konkrétne opatrenia na ochranu práv a slobôd dotknutej osoby, najmä

profesijné tajomstvo;

j) spracúvanie je nevyhnutné na účely archivácie vo verejnom záujme, alebo na účely

vedeckého alebo historického výskumu či na štatistické účely podľa článku 89 ods. 1

na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré sú primerané vzhľadom

na sledovaný cieľ, rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a určujú vhodné

a konkrétne opatrenia na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby.

3. Osobné údaje uvedené v odseku 1 sa môžu spracúvať na účely uvedené v odseku 2

písm. h), ak tieto údaje spracúva odborník, alebo ak sa spracúvajú v rámci zodpovednosti

odborníka, ktorý podlieha povinnosti zachovávať profesijné tajomstvo podľa práva Únie

alebo práva členského štátu alebo podľa pravidiel, ktoré stanovili príslušné vnútroštátne

orgány, alebo ak údaje spracúva iná osoba, ktorá tiež podlieha povinnosti mlčanlivosti

podľa práva Únie alebo práva členského štátu alebo pravidiel, ktoré stanovili príslušné

vnútroštátne orgány.

4. Členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť ďalšie podmienky vrátane obmedzení

týkajúce sa spracúvania genetických údajov, biometrických údajov alebo údajov týkajúcich

sa zdravia.

59. Podľa čl. 16 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ

1. Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

2. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom ustanovia

pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie osobných

údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako aj členskými štátmi pri výkone

činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa vzťahujú

na voľný pohyb takýchto údajov. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole

nezávislých orgánov.

Pravidlami prijatými na základe tohto článku nie sú dotknuté osobitné pravidlá

ustanovené v článku 39 Zmluvy o Európskej únii.

60. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu

nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,

kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

61. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených článkov , základných

práv zaručených a práv zaručených dohovorom v spojení s nariadením a zmluvou

o fungovaní EÚ postupom a rozhodnutiami okresného riaditeľstva I, okresného

riaditeľstva II a okresnou prokuratúrou I tým, že tieto orgány činné v trestnom konaní

o trestnom oznámení sťažovateľky nerešpektovali zákonom upravený riadny procesný

postup podľa príslušných ustanovení a rozhodli na základe nedostatočne

zisteného skutkového stavu. Rozhodnutia o jej trestných oznámeniach sťažovateľka

považuje za nezákonné, nedostatočne odôvodnené a tak v rozpore s nevyhnutnosťou

minimálnych garancií procesnej povahy pre uskutočnenie spravodlivého trestného konania

s požiadavkou náležitého odôvodnenia rozhodnutí.

III.A K namietanému porušeniu práv postupom okresného riaditeľstva II

v konaní vedenom pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 a jeho uznesením

zo 17. septembra 2019

62. Sťažovateľka rozhodnutie okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019

a postup tohto orgánu činného v trestnom konaní, ktorý jeho vydaniu predchádzal, napáda

ústavnou sťažnosťou v rozsahu, v ktorom podľa jej názoru toto rozhodnutie okresná

prokuratúra II uznesením č. k. -7 z 24. septembra 2019 nezrušila,

t. j. rozsahu odmietnutia jej trestného oznámenia týkajúceho sa podozrenia zo spáchania

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

. Za zrušenú sťažovateľka považuje iba časť uznesenia okresného

riaditeľstva II zo 17. septembra 2019, ktorá sa týkala podozrenia zo spáchania zločinu

nevyplatenia mzdy a odstupného podľa a .

63. Ústavný súd sa s názorom sťažovateľky, čo sa týka rozsahu zrušenia označeného

uznesenia okresného riaditeľstva II okresnou prokuratúrou II, nestotožnil. Je pravdou,

že okresná prokuratúra II v uznesení z 24. septembra 2019 pri identifikácii konania

a rozhodnutia okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019 a samotného trestného

oznámenia sťažovateľky prezentovala, že konanie sa týka podozrenia zo spáchania zločinu

nevyplatenia mzdy a odstupného podľa a , bez ďalšieho

uvedenia aj trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, avšak z obsahu

rozhodnutia okresnej prokuratúry II a jeho kontextu je zrejmé, že okresná prokuratúra II

uznesením č. k. -7 z 29. septembra 2019 mala v úmysle a aj zrušila

podľa uznesenie okresného riaditeľstva II

pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019 zo 17. septembra 2019 ako celok s tým, že ho vydal

miestne nepríslušný orgán činný v trestnom konaní. Nespomenutie okolnosti okresnou

prokuratúrou II, že sťažovateľka označila skutok, pre ktorý podala trestné oznámenie aj ako

ďalší trestný čin, samo osebe (bez ďalšieho) v danom prípade nemalo účinky, ako ich

v ústavnej sťažnosti bez adekvátneho racionálneho podkladu nastolila sťažovateľka.

Okresná prokuratúra II vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom priamo, ale ani nepriamo

nedeklarovala, že by dotknutú časť uznesenia okresného riaditeľstva II mienila ponechať

nezrušenú. Chápanie rozhodnutia okresnej prokuratúry II v tom zmysle, že uznesenie

okresného riaditeľstva II zrušila ako celok, bezpochyby podporila aj skutočnosť, že okresné

riaditeľstvo I a okresná prokuratúra I, ktoré po postúpení im danej veci v tejto konali,

do svojich rozhodnutí pri vymedzení trestného oznámenia sťažovateľky zahrnuli nielen

podozrenie zo spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného, ale aj podozrenie

zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

, čo by v prípade prijatia názoru sťažovateľky neurobili.

64. Nebolo teda dôvodným prijať záver sťažovateľky, že časť jej trestného

oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

zostala právoplatne odmietnutá uznesením okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019.

65. Pre rozhodnutie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti v tejto časti, t. j. vo vzťahu

postupu a rozhodnutiu okresného riaditeľstva II je však podstatnou iná skutočnosť,

a to, že ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. V zmysle tohto princípu

rozhoduje ústavný súd o individuálnych ústavných sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci

(, ).

66. Zmyslom a účelom zásady subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v a (obdobne

, ).

67. Podľa druhej vety sťažovateľka

ako oznamovateľka mala možnosť proti uzneseniu okresného riaditeľstva II

zo 17. septembra 2019 podať sťažnosť, ktorú v konečnom dôsledku aj využila. Pritom tento

jej zákonom priznaný účinný právny prostriedok nápravy na ochranu svojich práv pred ich

porušovaním zo strany okresného riaditeľstva II diskvalifikuje vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z už citovaného právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnenej námietke porušenia sťažovateľkou označených

práv postupom okresného riaditeľstva II v konaní vedenom pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-

2019 a jeho uznesením zo 17. septembra 2019, keďže tomu bránia oprávnenia okresnej

prokuratúry II.

68. Ak teda podľa názoru sťažovateľky okresná prokuratúra II rozhodnutím

z 24. septembra 2019 uznesenie okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019 v časti ňou

urobeného trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa nezrušila,

ale ho ponechala v stave jeho odmietnutia, bolo príhodným, aby sťažovateľka ústavne

relevantným spôsobom napadla rozhodnutie okresnej prokuratúry II, čo však neurobila,

keďže vyslovenia porušenia jej základných práv alebo slobôd postupom a rozhodnutím

okresnej prokuratúry II sa v aktuálnej ústavnej sťažnosti nedomáhala (pozri navrhovaný

petit rozhodnutia).

69. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

70. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa už citovaného

ustanovenia možno ústavnú sťažnosť podať do dvoch

mesiacov od momentu, keď sa sťažovateľka o zásahu do jej základných práv alebo slobôd

dozvedela. Z obsahu príloh pripojených k ústavnej sťažnosti (konkrétne z písomného

podania sťažovateľkou označeného ako dôkaz č. 24) vyplýva, že sťažovateľke bolo

uznesenie okresnej prokuratúry II č. k. -7 z 24. septembra 2019 doručené

18. októbra 2018. Tento deň je tak dňom, keď sa sťažovateľka o obsahu tohto rozhodnutia

mohla dozvedieť, a teda dňom, keď jej začala plynúť zákonná dvojmesačná lehota

na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Ústavná sťažnosť sťažovateľky

bola ústavnému súdu doručená 1. apríla 2020. Na poštovú prepravu ju podala 31. marca

2020. Je evidentné, že tak urobila po uplynutí k tomu zákonom určenej lehoty.

71. Za takejto situácie by ústavnému súdu aj v prípade uplatnenia ochrany

základných práv sťažovateľky relevantným spôsobom, t. j. premietnutím tejto jej

požiadavky do navrhovaného petitu, neostávalo iné, iba ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako podanú oneskorene [ ].

III.B K namietanému porušeniu práv postupom okresného

riaditeľstva I v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019 a jeho

uznesením zo 16. decembra 2019

72. Rovnaký záver ako je uvedený predošlej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ústavný súd prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom

okresného riaditeľstva I v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1235/4-VYS-B1-2019 a jeho

uznesením zo 16. decembra 2019. Aj v tomto prípade oprávneniu ústavného súdu

(s prihliadnutím na princíp subsidiarity) predchádzali kompetencie okresnej prokuratúry I,

ktorej povinnosťou v rámci konania (sp. zn. ) o riadnom opravnom

prostriedku sťažovateľky proti označenému uzneseniu okresného riaditeľstva I bolo

poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky v prípade jej zistenia, že do týchto

okresné riaditeľstvo I svojím postupom alebo rozhodnutím neprípustne zasiahlo.

73. Ústavný súd preto uzatvára, že ani vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti

nemá právomoc na jej prerokovanie, preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z tohto dôvodu odmietol.

III.C K namietanému porušeniu práv postupom okresnej prokuratúry

I v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením zo 4. februára 2020

74. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v , ústavný súd v prvom rade pripomína svoju ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči

označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva

a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných

práv alebo slobôd (). Ústavný súd taktiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu

ochranu podľa nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho

návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám.

Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v ,

prípadne v zákone o prokuratúre (, ).

75. Podľa ústavného súdu by o porušení základného práva na inú právnu ochranu

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní nevenovali

trestnému oznámeniu sťažovateľky pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.

76. Opierajúc sa o uvedené východiská, ústavný súd pristúpil k posúdeniu

opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

77. Okresná prokuratúra I v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

-9 zo 4. februára 2020 okrem iného uviedla, že preskúmala uznesenie

okresného riaditeľstva I podľa a , všetky jeho

výroky, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a nezistila porušenie zákona. Podľa jej

názoru vyšetrovateľka okresného riaditeľstva I vykonala potrebné úkony pre posúdenie

skutku a rozhodnutie o trestnom oznámení, pritom zo zistených skutočností nevyplývalo

podozrenie zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného v súbehu s prečinom

zneužívania právomoci verejného činiteľa a ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej

časti , a to ani po subjektívnej, ani po objektívnej stránke, a plne sa

stotožnila s postupom vyšetrovateľky okresného riaditeľstva I, ktorá podľa okresnej

prokuratúry I v súlade so zákonom zistila skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom

na rozhodnutie a na základe hodnotenia dôkazov získaných zákonným spôsobom podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo i v ich súhrne rozhodla podľa .

78. Okresná prokuratúra I rozviedla, že objektom trestného činu nevyplatenia mzdy

a odstupného je zákonný nárok zamestnanca na mzdu, resp. iné plnenie voči

zamestnávateľovi, ktorý vyplýva z pracovného alebo obdobného pomeru. Objektívna

stránka spočíva alternatívne v a) nevyplatení mzdy, platu alebo inej odmeny za prácu,

náhrady mzdy alebo odstupného, alebo b) vykonaní opatrení smerujúcich k zmareniu

vyplatenia týchto peňažných prostriedkov. Subjekt je štatutárny orgán právnickej osoby

alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista. Subjektívna stránka

vyžaduje úmyselné zavinenie.

79. V nadväznosti na uvedené konštatovala nedôvodnosť argumentácie sťažovateľky,

že skutková podstata uvedeného trestného činu mala byť naplnená nevyplatením

odchodného pri vzdaní sa funkcie sudkyne sťažovateľkou. Poukázala pritom na ustanovenie

§ 21 ods. 5 zákona o sudcoch, podľa ktorého odchodné sudcovi nepatrí, ak bol odvolaný

z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 1 alebo ak bolo disciplinárne konanie zastavené z dôvodu

vzdania sa funkcie sudcu. Z obsahu vyšetrovacieho spisu podľa okresnej prokuratúry I

pritom bezpochyby vyplývalo, že sťažovateľka sa výkonu funkcie sudcu vzdala písomne

do rúk prezidenta Slovenskej republiky 28. januára 2015. Vzhľadom na túto skutočnosť

bolo proti sťažovateľke zastavené disciplinárne stíhanie, a to rozhodnutím disciplinárneho

senátu sp. zn. zo 17. marca 2015, právoplatným 7. apríla 2016 (v spojení

s rozhodnutím sp. zn. zo 7. apríla 2016 vydaného v odvolacom disciplinárnom

konaní). Okresná prokuratúra I tak dospela k záveru, že neboli naplnené znaky trestného

činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa a ,

pretože sťažovateľka podľa § 21 ods. 5 zákona o sudcoch nemala nárok na žiadne

odchodné.

80. Za nedôvodnú okresná prokuratúra I považovala argumentáciu sťažovateľky

spočívajúcu v jej tvrdení, že jej vzdanie sa funkcie sudkyne bolo len formálne a malo tak ísť

o absolútne neplatný právny úkon, preto jej za dané obdobie náležala mzda, ktorá jej ale

vyplatená nebola. Okresná prokuratúra I poznamenala, že ak by aj prijala sťažovateľkou

uvedené závery, nevyplatenie mzdy a odstupného podľa je

úmyselný trestný čin a z obsahu vyšetrovacieho spisu nevyplývalo, že by subjekty povinné

sťažovateľke vyplácať mzdu jej ju nevyplácali úmyselne s vedomím absolútnej neplatnosti

právneho úkonu vzdania sa funkcie sudcu sťažovateľkou.

81. Trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného mal podľa sťažovateľky byť

spáchaný aj tým, že jej za obdobie roku 2013, 2014 nebola valorizovaná mzda (teda nebola

jej vyplácaná plná mzda), pritom tento stav bol ústavným súdom posúdený ako

protiústavný. V tejto súvislosti okresná prokuratúra I odkázala na princíp „ultima ratio“,

keď trestné právo a jeho inštitúty sú prostriedkom spoločnosti na ochranu práv a právom

chránených záujmov jej členov alebo samotnej spoločnosti, ktorých použitie je ultima ratio,

a teda prichádza do úvahy iba v prípade, ak použitie iných prostriedkov, ktoré objektívne

právo pripúšťa, nie je možné, pretože nepostačujú na dosiahnutie ochrany práv a právom

chránených záujmov spoločnosti a jej členov alebo ak závažnosť, význam, spôsob, ako aj

intenzita porušenia týchto práv a právom chránených záujmov dosahuje mieru alebo

charakter stanovený a predpokladaný normami trestného práva. Okresná prokuratúra I bola

toho názoru, že sťažovateľka sa v prípade doplatenia mzdy pre protiústavnosť zákazu

valorizácie platov sudcov mohla obrátiť na civilný súd.

82. K tvrdeniu sťažovateľky o spáchaní trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa okresná prokuratúra I

uviedla, že spáchanie tohto trestného činu bolo previazané s posudzovaným trestným činom

nevyplatenia mzdy a odstupného (nevyplácaním mzdy, resp. odstupného mali

podľa sťažovateľky ako oznamovateľky verejní činitelia zneužiť svoju právomoc) a pretože

okresná prokuratúra I dospela k záveru, že nedošlo k spáchaniu trestného činu nevyplatenia

mzdy a odstupného, logicky konštatovala, že neboli naplnené ani znaky skutkovej podstaty

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

83. Podľa okresnej prokuratúry I sťažovateľka v podanej sťažnosti ďalej neuviedla

žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenosť začatia trestného

stíhania, a preto jej ostatné tvrdenia nepovažovala za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou

relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého

rozhodnutia okresného riaditeľstva I o odmietnutí veci.

84. Okresná prokuratúra I, zhodnotiac právny a skutkový stav, preskúmajúc pritom

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach okolnosti prípadu, dospela k názoru,

že sťažovateľkou uvádzané konanie nie je trestným činom. Podľa jej názoru v danej veci

absentovalo naplnenie tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky posudzovaného trestného

činu [podľa a a podľa Trestného

zákona]. Preto iný postup ako podľa v danom

prípade neprichádzal do úvahy. Okresná prokuratúra I uzavrela, že okresné riaditeľstvo I

dostatočným spôsobom odôvodnilo svoj postup a jeho názor bol správny aj vo vzťahu

k posudzovaniu skutku.

85. Ústavný súd, oboznámiac sa s obsahom napadnutého uznesenia okresnej

prokuratúry I č. k. -9 zo 4. februára 2020, konštatuje, že táto dala jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na podstatu námietok sťažovateľky. Potrebu odmietnutia

sťažovateľkou podaného trestného oznámenia okresná prokuratúra I odôvodnila

skutočnosťou, že v danom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej ani subjektívnej stránky

trestných činov nevyplatenia mzdy a odstupného a zneužívania právomoci verejného

činiteľa. K tomuto záveru dospela na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,

na ktorý aplikovala relevantné právne normy po tom, ako ich interpretovala v súlade

s ich znením, zmyslom a účelom. Ústavný súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste

opakovať dôvody uvedené v rozhodnutiach oboch orgánov činných v trestnom konaní,

pretože ich považuje za jasné a zrozumiteľné bez potreby ich ďalšieho doplňovania

a vysvetľovania.

86. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní vo veci

sťažovateľky po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý

bol predmetom jej trestného oznámenia, nemohli porušiť jej zákonom ani chránené

práva. Ako už bolo uvedené, nikto nemá právny a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to,

aby jeho podaniu (trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak zistenia orgánov činných

v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,

nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľka ako

oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby

výsledok konania zodpovedal jej predstave (m. m. napr. ).

87. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený

trestným činom, nemá zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného

oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie

konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné

prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných

v trestnom konaní (napr. , ).

88. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (, ,

), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie

je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich

orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný

a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi

páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana

individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

89. Vychádzajúc z uvedeného, po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti, ako aj jej príloh, ústavný súd dospel k záveru, že okresná prokuratúra I sa

v napadnutom uznesení, v ktorom preskúmavala sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu

okresného riaditeľstva I, s námietkami sťažovateľky vysporiadala akceptovateľným,

t. j. ústavne konformným spôsobom. Pre rozhodnutie ústavného súdu bola ale podstatnou

predovšetkým tá skutočnosť, že vo vzťahu k sťažovateľke ako oznamovateľke trestného

činu bol riadne splnený jej zákonný nárok na to, aby sa jej podaniami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili. Preto neostávalo iné, iba ústavnú sťažnosť v tejto časti –

namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom okresnej prokuratúry I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením zo 4. februára 2020 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

90. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na inú právnu

ochranu tým, že okresná prokuratúra I mala, ale nekonala o jej sťažnosti z 15. októbra 2019

smerujúcej proti uzneseniu okresného riaditeľstva II pod ČVS: ORP-825/4-VYS-B2-2019

zo 17. septembra 2019 (o odmietnutí trestného oznámenia v časti podozrenia zo spáchania

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa), ústavný súd k tomu

poznamenáva, že o tejto skutočnosti okresná prokuratúra I sťažovateľku upovedomila

prípisom č. k. -3 z 2. decembra 2019, v ktorom uviedla dôvod jej

nekonania o tomto riadnom opravnom prostriedku sťažovateľky. Bola ním skutočnosť,

že predmetné napadnuté rozhodnutie okresného riaditeľstva II prokurátor okresnej

prokuratúry II uznesením č. k. -7 z 24. septembra 2019 zrušil podľa § 230

ods. 2 písm. e) ako nezákonné s dodatkom, že „Vyšetrovateľovi

Policajného zboru bude uložené vysporiadať sa s... tvrdeniami uvedenými v sťažnosti

ako i so všetkými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť predmetnej sťažnosti.“.

91. S prihliadnutím na body 63 a 64 odôvodnenia tohto rozhodnutia, keď aj podľa

ústavného súdu bolo rozhodnutie okresného riaditeľstva II zo 17. septembra 2019

podľa zrušené v celom rozsahu, tento postup

okresnej prokuratúry I (v súvislosti s jej prípisom z 2. decembra 2019) nemožno hodnotiť

ako ústavne nekonformný, t. j. taký, ktorý by neprípustne zasiahol do základných práv

sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky rovnako aj

v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

92. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľka prípis okresnej prokuratúry

č. k. -3 z 2. decembra 2019 v podanej ústavnej sťažnosti nenapadla

požadovaným spôsobom. Sťažovateľka sa totiž vyslovenia

porušenia základných práv alebo slobôd týmto prípisom nedomáhala a nedomáhala sa ani

jeho zrušenia (pozri petit ústavnej sťažnosti). Za týchto okolností bolo bez právneho

významu zaoberať sa námietkami sťažovateľky vo vzťahu k tomuto oznámeniu okresnej

prokuratúry.

93. Navyše sa ústavná sťažnosť v tejto časti javí ako podaná oneskorene,

keďže z kontextu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že o tomto prípise okresnej

prokuratúry I sa sťažovateľka dozvedela podstatne skôr ako dva mesiace pred podaním

ústavnej sťažnosti. To predstavuje dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti v tejto časti pre jej

oneskorené podanie [ ].

94. V súvislosti s postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní o jej

trestnom oznámení sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala taktiež porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K tomu ústavný súd

uvádza, že tento článok sa týka iba rozhodnutí (súdov) o právach občianskej povahy alebo

o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom (stranou) konania

pred súdom (, , ). Je evidentné, že v napadnutých

konaniach nešlo o trestné obvinenie sťažovateľky (trestná vetva čl. 6 ods. 1 dohovoru)

a vzhľadom na štádium, v ktorom sa uvedené trestné konanie nachádzalo (a skončilo) nešlo

ani o konanie a rozhodovanie o jej občianskych právach alebo záväzkoch (občianska vetva

čl. 6 ods. 1 dohovoru). V dôsledku uvedeného je ústavná sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

95. Vo vzťahu k námietke porušenia ústavný súd poznamenáva,

že jeho podstata spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo právnickej) obrátiť sa

na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy v prípade,

ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach rozhodnutím takého orgánu.

96. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že okresná prokuratúra I (ale ani

okresné riaditeľstvo I) nie je v rámci trestného konania orgánom verejnej správy,

ale orgánom činným v trestnom konaní nevydávajúcim v takomto type konania správne

rozhodnutia. Je teda zjavné, že tu chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným

základným právom podľa a namietaným rozhodnutím alebo postupom

okresnej prokuratúry I. Aj túto časť ústavnej sťažnosti ústavný súd preto odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

97. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sťažovateľka v podstate odvíja

od porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu, keď k zásahu do základného

práva na majetok malo dôjsť v dôsledku nedodržania princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1

, ktorého porušenie však ústavný súd nezistil a nekonštatoval. Z tohto dôvodu logicky

nemohlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní dôjsť ani k neprípustnému zásahu

do označeného základného práva sťažovateľky podľa . Opäť teda ide

o zjavnú neopodstatnenosť tejto námietky s následkom je odmietnutia podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

98. V ďalšom sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prezumpciu

neviny podľa a dohovoru. Okresná prokuratúra I (rovnako

ako okresné riaditeľstvo I) sa však už len vzhľadom na samotné znenie označených článkov

a dohovoru takéhoto zásahu vo vzťahu k sťažovateľke dopustiť nemohla, keďže

sťažovateľka nebola osobou obvinenou z trestného činu ani sa proti nej trestné konanie

neviedlo, čo predstavuje základnú podmienku úspešného dovolávania sa ochrany

predmetného základného práva. Ústavný súd neakceptoval ani názor sťažovateľky

o porušení tohto jej základného práva okresnou prokuratúrou I (a rovnako okresným

riaditeľstvom I) tým, že jej trestné oznámenie bolo odmietnuté z dôvodu existencie

okolnosti predvídanej právnou úpravou v § 21 ods. 5 zákona o sudcoch, ktorý je podľa

presvedčenia sťažovateľky nesúladný s uvedenými článkami a dohovoru.

Ide o nepodloženú konštrukciu sťažovateľky, ktorá vo vzťahu k orgánom verejnej moci

zúčastneným na konaní vo veci trestného oznámenia sťažovateľky nemá žiadne

opodstatnenie, keďže tieto orgány sa pri svojom rozhodovaní a rozhodnutí riadili platnou

a účinnou právnou úpravou, ktorá žiadnym spôsobom nebola na to príslušným orgánom

spochybnená, čo sa týka jej ústavnej súladnosti. Takisto aj túto časť ústavnej sťažnosti

ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

99. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 24 ods. 4, čl. 46 ods. 4

a a 2 , ústavný súd poznamenáva, že označené ustanovenia

neobsahujú konkrétnu garanciu základných práv alebo slobôd, ktoré sú predmetom konania

o ústavnej sťažnosti podľa , preto nie sú priamo aplikovateľné

na individuálne konanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd uvedených

v druhej hlave . V označených článkoch ide o súčasť základných princípov ,

resp. princípov fungovania nezávislého súdnictva (m. m. , ,

, , , ). Ústavný súd preto aj túto

časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

100. K sťažovateľkou namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 16

ods. 1, , 2 a 3, a , ako aj práv zaručených v

a 2 dohovoru s poukazom na čl. 9 nariadenia a čl. 16 zmluvy o fungovaní EÚ okresnou

prokuratúrou I ústavný súd znovu pripomína, že je podľa

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Vo vzťahu k porušeniu

označených základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nepredniesla žiadne ústavnoprávne relevantné námietky

či dôvody spôsobilé vyústiť do vyslovenia porušenia niektorého týchto základných práv.

101. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ(ka) musí

označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen

označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo

(m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich

porušeniu a prípadne navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy na podporu tvrdených dôvodov

sťažnosti.

102. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa (vyplývajú

z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa

viazaný), ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľku zastúpenú

kvalifikovaným právnym zástupcom na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti

spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa

porušenia sťažovateľkiných práv napadnutým postupom okresnej prokuratúry I nevyzýval

(m. m. ).

103. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

104. Vzhľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

105. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu