Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 132/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., Dominikánske námestie 11, Košice, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. novembra 2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., Dominikánske

námestie 11, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

- rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 T

27/2012 z 12. novembra 2012 uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

písm. a) , za čo mu bol ako mladistvému páchateľovi uložený

trest odňatia slobody v trvaní dva roky s podmienečným odkladom so skúšobnou

dobou v trvaní tri roky,

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2013 uznaný

za vinného zo spolupáchateľstva pokračujúceho zločinu lúpeže podľa § 188 ods.

1 a podľa a , za čo mu

bol ako mladistvému páchateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní tri roky

s podmienečným odkladom s probačným dohľadom so skúšobnou dobou v trvaní

tri roky,

- trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2013

uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní jeden rok.

Zo sťažovateľom predloženého potvrdenia

z 21. januára 2015 vyplýva, že sťažovateľ nastúpil do výkonu trestu odňatia

slobody 14. februára 2014 s predpokladaným ukončením výkonu trestu 11. februára 2020.

Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd

rozhodol o premene podmienečného trestu uloženého sťažovateľovi a o nariadení výkonu

trestu odňatia slobody vo veci vedenej pod sp. zn. uznesením zo 16. apríla

2014 a vo veci vedenej pod sp. zn. uznesením zo 4. júna 2014.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2013 sťažovateľ

podal z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) dovolanie, ktoré najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol podľa ako podané

neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje

najmä takto:

„1. Navrhovateľ sa dopustil zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b)

a to tak, že dňa 24. júla 2011...

2. Navrhovateľ sa dopustil zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 189

ods. 1, ods. 2 písm. b) a a to tak, že dňa 9. marca 2012 v čase okolo

21.20 hod...

3. Navrhovateľ sa dopustil zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 189

ods. 1, ods. 2 písm. b) a a to tak, že dňa 9. marca 2012 v čase okolo

20.00 hod...

4. Navrhovateľ sa dopustil zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 189

ods. 1, ods. 2 písm. b) a a to tak, že dňa 9. marca 2012 v čase okolo

20.00 hod...

5. Navrhovateľ sa dopustil zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 189

ods. 1, ods. 2 písm. b) a a to tak, že dňa 9. marca 2012 v čase okolo

22.30 hod...

... Navrhovateľ bol za skutok uvedený vyššie v ods. 1 odsúdený rozsudkom Okresného

súdu Košice I zo dňa 12. novembra 2012 pod sp. zn. . Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 3. januára 2013.

... Navrhovateľ bol za skutky uvedený vyššie v ods. 2 až 5 odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Košice I zo dňa 27. marca 2013 pod sp. zn. . Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 27. marca 2013.

Okresný súd Košice I pri rozhodovaní o treste opomenul použiť ust. § 41 ods. 3

, podľa ktorého ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý

tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého

stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku

skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním

v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom

výroku o vine svoj podklad...

Vzhľadom na to, že proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 27. marca 2013

pod sp. zn. bol prípustný ako jediný opravný prostriedok dovolanie na Najvyšší

súd Slovenskej republiky, navrhovateľ použil tento opravný prostriedok a prostredníctvom

svojho obhajcu namietal porušenie zákona vo svoj neprospech v ust. § 41 ods. 3 Trestného

zákona a teda, že za skutky uvedené vyššie (skutky 1. - 5.) mu mal byť uložený spoločný trest

a nie dva tresty popri sebe.

O dovolaní navrhovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa

22. augusta 2016 uznesením pod sp. zn. a to tak, že odmietol dovolanie

navrhovateľa ako podané neoprávnenou osobou. Podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky dovolanie podané podľa

môže podať iba minister spravodlivosti.

... Navrhovateľ má za to, že aj keď sa dopustil spoločensky závadného konania

za ktoré je pripravený niesť trestnú zodpovednosť, trest by mu mal byť uložený zákonným

spôsobom.

V trestnom práve je potrebné vždy citlivejšie vnímať porušenie zákona, pretože toto

sa veľakrát dotýka základných práv a slobôd, ako je tomu aj v prípade navrhovateľa.

Navrhovateľovi mal byť zákonne uložený spoločný trest za použitia § 41 ods. 3 Trestného

zákona, avšak nebol. Takto má navrhovateľ uložené dva tresty popri sebe, čo v prípade

navrhovateľa znamená trest 2 roky za skutok opísaný v ods. 1 a 3 roky za skutky opísané

v ods. 2 až 5, teda dokopy 5 rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase

páchania skutkov mladistvý, vo výsledku sa javia oba uložené tresty po ich sčítaní ako

neprimerane prísne. Presne pre tento účel zákonodarca uložil všeobecným súdom aplikovať

.

Navrhovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nemal iný prostriedok nápravy

k dispozícii ako podať dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Predovšetkým tento

všeobecný súd mal ustriehnuť dodržanie zákonnosti a zásah do základných práv

navrhovateľa a zjednať nápravu zrušením pred ním napadnutého rozsudku Okresného súdu

Košice 1 zo dňa zo dňa 27. marca 2013 pod sp. zn. .

Odmietnutím dovolania navrhovateľovi nezostalo iné, ako dožadovať sa ochrany

svojich porušených základných práv pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„Základné právo ... zaručené článkom 17 ods. 1 a článkom 49

a zaručené článkom 5 ods. 1 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

22. augusta 2016 vydaného pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. augusta 2016 vydaného

pod sp. zn. sa zrušuje.

Ukladá sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby vo veci dovolacieho konania

vedeného pod sp. zn. znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy

konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti označených

základných práv podľa , resp. práv podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2013 (ktorým bola schválená

dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom a sťažovateľom ako obvineným, pozn.)

odmietol podľa ako podané neoprávnenou osobou.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil najmä takto:

„Proti vyššie uvedenému rozsudku podal obvinený prostredníctvom svojho právneho

zástupcu dovolanie (vrátane jeho doplnenia zo 4. augusta 2015) z dôvodu uvedeného

v ustanovení , teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Obvinený v dovolaní namietal, že súd sa pri ukladaní trestu neriadil dôsledne

ustanovením § 41 ods. 3 Tr. zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky na ukladanie

tzv. spoločného trestu v prípade pokračovacieho trestného činu. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudkom vyslovil porušenie zákona v ust. a súčasne zrušil

napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 27. marca 2013

a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, že toto bolo podané neoprávnenou osobou v zmysle § 382 písm. b/ Trestného

poriadku...

... Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu spisového materiálu

za preukázané (č. l. 567 - 568 súdneho spisu), že obvinený kladne zodpovedal pred súdom

na verejnom zasadnutí na zákonom taxatívne stanovené otázky uvedené v ustanovení § 333

ods. 3 pod písmenami a/ až j/, t. j. vzdal sa okrem iného aj práva podať proti

rozsudku o schválení dohody o vine a treste riadny opravný prostriedok (odvolanie).

Podľa , ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí to

rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani

dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/.

Z dikcie ustanovenia vyplýva možnosť podať dovolanie proti

rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste, avšak iba z dôvodu uvedenom

v ustanovení Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu, sp. zn. , publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2008 pod číslom 58, z ktorého vyplýva, že

proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o schválení návrhu na dohodu

prokurátora a obvineného o vine a treste a ktorý nadobudol právoplatnosť vyhlásením,

môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.

c/ a ods. 2

Obvinený sa tým, že zákonom predpísaným spôsobom prejavil súhlas so schválením

dohody o vine a treste okrem iného vzdal aj oprávnenia podať proti rozsudku súdu prvého

stupňa riadny opravný prostriedok (odvolanie), v dôsledku čoho stratil aj oprávnenie podať

proti takému rozhodnutiu dovolanie s poukazom na ustanovenie

Z tohto dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky, zistiac, že nebola splnená jedna

zo základných podmienok pre podanie dovolania, dovolanie obvineného

odmietol.“

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. napr. , , ).

Zo sťažovateľom vznesených výhrad, ktorých podstatná časť je citovaná v časti I

tohto uznesenia, vyplýva, že sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu namieta výlučne postup a rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , v ktorom mu podľa jeho názoru mal príslušný súd (v súvislosti

s jeho predchádzajúcim odsúdením) uložiť spoločný trest podľa § 41 ods. 3 Trestného

zákona, a nie samostatný trest tak, ako to rozsudkom z 27. marca 2013 urobil. Sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, však v petite sťažnosti navrhuje vysloviť

porušenie svojich v sťažnosti označených práv výlučne napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo jeho dovolanie ako podané neoprávnenou osobou odmietnuté bez

vecného preskúmania dovolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia

sťažnosti sťažovateľa pritom nevyplývajú žiadne jeho výhrady voči označenému uzneseniu

najvyššieho súdu. Ústavný súd je v zmysle viazaný

návrhom na začatie konania, preto nemohol preskúmať ústavnú akceptovateľnosť rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2013, proti ktorému výlučne smerujú

námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľom namietanými skutočnosťami neexistuje príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o porušení

v sťažnosti označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia považuje ústavný súd za potrebné poukázať

na skutočnosť, že aj v prípade, keby sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol vysloviť

porušenie svojich práv aj rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2013,

ústavný súd by musel sťažnosť (doručenú ústavnému súdu 9. novembra 2016, pozn.) v tejto

časti taktiež odmietnuť podľa (v spojení s )

ako oneskorene podanú. V okolnostiach posudzovanej veci by totiž ustálená judikatúra

ústavného súdu (napr. , , ), podľa ktorej

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v prípadoch, ak sťažovateľ

v predmetnej veci podal dovolanie, začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v prípade sťažovateľa ide

o rozsudok okresného súdu), nebola na vec sťažovateľa aplikovateľná.

v § 334 ods. 4 výslovne ustanovuje, že proti rozsudku, ktorým súd schváli dohodu o vine

a treste, nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c) . Sťažovateľom podané dovolanie proti označenému rozsudku

okresného súdu z dôvodu podľa preto

v okolnostiach posudzovanej nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý by

zákon sťažovateľovi poskytoval a na rozhodnutie o ktorom by mohla byť viazaná zákonom

ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017