Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (53)IV. ÚS 58/2011
PDF · 540.93 KB
No categories available
IV. ÚS 58/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. S. D., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50
ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/131/2008 a jeho uznesením z 18. decembra
2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tdo/32/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2010 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b),
c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To/131/2008 a jeho uznesením z 18. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu z 18. decembra 2008“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/32/2009 a jeho uznesením
z 30. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Namietaným uznesením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu z 18. decembra 2008, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 79/2008 z 23. októbra 2008,
ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1
písm. j) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
10 mesiacov nepodmienečne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 4. marca 2008 zadržaný políciou
a následne oboznámený s dôvodmi zadržania, bol vypočutý a boli s ním vykonané procesné
úkony podľa § 85 Trestného poriadku. Pri svojom výsluchu podal vysvetlenie o udalosti,
ktorá viedla k jeho zadržaniu. Napokon bola vykonaná rekognícia svedkom, pri ktorej ho
svedok opoznal ako osobu, ktorú videl v osobnom automobile... a telefonicky ju nahlásil
polícii. Po vypočutí bol sťažovateľ prepustený zo zadržania. Nasledujúceho dňa bol
telefonicky predvolaný na policajnú stanicu, kde sa dostavil 6. marca 2008 a kde bola
vykonaná jeho rekognícia s maloletými osobami. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje
na to, že „nebol žiadnym spôsobom poučený o práve na obhajcu, ktorý ak by bol prítomný
pri tejto rekognícii, tak by mohol napr. klásť maloletým svedkom doplňujúce otázky.
Rekognícia je pritom neopakovateľný úkon, avšak v danom prípade to zjavne nebol
neodkladný úkon a nehrozilo nebezpečenstvo z omeškania.“.
Dňa 6. marca 2008 boli súčasne vykonané aj výsluchy maloletých osôb, avšak
k poučeniu sťažovateľa o možnosti zvoliť si obhajcu nedošlo. Stalo sa tak toho istého dňa
až neskôr, keď došlo aj k jeho obvineniu a vzatiu do väzby (v ktorej sa nachádzal
až do nástupu do výkonu trestu). Nadväzne na to si sťažovateľ zvolil obhajcu. Sťažovateľ
osobitne upozorňuje na to, že neskôr „žiadna z maloletých osôb už nevypovedala ako
svedok, poškodená osoba, ani v ďalšom prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní“.
V ďalšej časti sťažovateľ cituje zo svojho pohľadu relevantné ustanovenia Trestného
poriadku (§ 2 ods. 2, 9, 10 a 14 a § 34 ods. 1 v kontexte s § 85 ods. 5, § 34 ods. 5, § 120
a § 213 ods. 1 a 2) konštatujúc, že v danom prípade síce nedošlo k porušeniu jeho práva
na obhajobu, pretože «nemal procesné postavenie obvineného a ani zadržaného, je zjavné,
že došlo k porušeniu práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a práva
na obhajobu po materiálnej stránke. „Materiálnym obsahom práva obvineného
na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom
na uplatnenie tohto práva musí byť poskytnutá reálna možnosť.“ (Rozh. NS SR č. 2/2003).».
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení vôbec nezaoberal prvým
dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že zásadným
spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. V dovolaní sa pritom argumentuje tým, že
sťažovateľ „žiadnym spôsobom nebol poučený o svojich právach ani mu nebolo vysvetlené,
čo sa týmto procesným úkonom má objasniť. A tým, že nemohol prostredníctvom svojho
obhajcu vstúpiť do získavania dôkazov z výsluchov maloletých a z rekognícií, nedostal
možnosť získať dôkazy aj vo svoj prospech, pretože sa jedná o dôkazy neopakovateľné.“.
Sťažovateľ tvrdí, že s touto argumentáciou sa najvyšší súd v dovolacom konaní vôbec
nevysporiadal a navyše použil v odôvodnení namietaného uznesenia mätúcu argumentáciu,
keď okrem iného uviedol, že „obvinenému bol od 6. marca 2008 ustanovený obhajca, ktorý
počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu“.
Sťažovateľ sa odvoláva aj na § 2 ods. 19 Trestného poriadku, podľa ktorého
pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní... smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré
boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Prípady, keď zákon ustanovuje
inak, sú uvedené aj v § 135 Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ cituje.
V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje názor, že «výklad ustanovení § 135 TP,
OS Trenčín (súladne s názorom prokuratúry) v rozsudku OS Trenčín, kde konštatuje, že
„predmetný výsluch maloletých osôb s využitím technických zariadení určených na prenos
obrazu a zvuku nebol potrebný, pretože žalovaný trestný čin nebol spáchaný voči blízkej
alebo zverenej osobe“, je zjavne arbitrérny a účelový... Ako vyplýva z vyššie citovaných
ustanovení § 135, a čo OS Trenčín ignoroval, v ods. 3 nasledujú ešte dve ďalšie možnosti,
vrátane že výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako
15 rokov. Taktiež treba zdôrazniť, že ustanovenia uvedeného ods. 3 majú jednoznačne
kogentný charakter (výsluch sa vykoná s využitým technických zariadení), čo vyplýva
aj z porovnania ustanovení § 134 TP (môže byť vypočutý pomocou technických
zariadení).».
K tomu sťažovateľ dodáva, že ani týmto „zjavným a závažným rozporom“ sa krajský
súd vôbec nevenoval.
Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/32/2009
a k jeho uzneseniu z 30. septembra 2009 sťažovateľ uviedol, že «NS SR síce určité
pochybenia pripúšťa (... „orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách
nepochybne určitých pochybení dopustili“... „pri rekognícii urobenej svedkom A. V.
na základe fotografií, nebola prítomná nezúčastnená osoba“), avšak právne zdôvodnenie,
že „vyšetrovacie úkony s maloletými osobami neboli urobené s využitím takýchto
technických prostriedkov, pretože možno predpokladať, že orgány prípravného konania
v danom prípade ani jednu z podmienok, pre ktoré by bolo potrebné takto postupovať,
nezistili“, považujeme za zjavne ľubovoľné, nepodložené a jednoznačne v rozpore so
skutočným konaním OČTK.“».
Podľa sťažovateľa je potrebné nevyužitie technických zariadení na prenos obrazu
a zvuku pri výsluchoch maloletých hodnotiť v kontexte, že nemal ani zvoleného, ani
ustanoveného obhajcu, ktorý by dohliadal na priebeh výsluchov a rekognícií, a ani obhajcu
neodmietol, navyše nebol o týchto možnostiach ani poučený. Z uvedeného sťažovateľ
vyvodil záver, že „dôkazy výsluchmi maloletých, podobne aj vykonaním rekognícií boli, ako
bolo uvedené vyššie, zjavne vykonané v rozpore s kogentnými ustanoveniami TP. Keďže sa
jedná o dôkazy neopakovateľné, ich vady nemožno odstrániť. Z uvedených dôvodov treba
považovať dôkazy za absolútne neúčinné dôkazy a súd na ne nemal prihliadať.“.
Ďalšie pochybenia, ku ktorým došlo podľa sťažovateľa v priebehu trestného konania,
sa týkajú najmä neprítomnosti pedagóga pri rekognícii s maloletými poškodenými,
nezrovnalostí popisu páchateľa podľa zápisnice a podľa skutočného vzhľadu, rozporu
v údaji o prítomnosti nezúčastnenej osoby na rekognícii podľa zápisnice s tým, čo táto
osoba uviedla na hlavnom pojednávaní, neschopnosti orgánov činných v trestnom konaní
presne ustáliť, kedy sa mali stať skutky, pre ktoré došlo k obvineniu sťažovateľa.
Sťažovateľ namieta taktiež nezákonnosť v konaní získaného dôkazu, ktorým mal byť
„Znalecký posudok č. 12/2008 z 22. mája 2008 vo veci P. S., vypracovaný MUDr. D. C.“.
Keďže podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku pribrať do konania znalca na podanie
znaleckého posudku môže len orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom súd,
pričom uznesenie o pribratí menovanej znalkyne do konania sa v trestnom spise
nenachádza, bol ňou vykonaný vypracovaný znalecký posudok procesne nepoužiteľný.
Do konania bola na podanie znaleckého posudku pribratá špecializovaná znalecká
organizácia, ktorá do svojho znaleckého posudku prevzala aj závery zo znaleckého posudku
menovanej znalkyne. Na znalkyňou vypracované časti znaleckého posudku sa podľa
sťažovateľa nemalo prihliadať. Navyše, podľa záverov znaleckého posudku neboli
u sťažovateľa zistené žiadne pedofilné sklony, takže tento dôkaz mal byť vlastne
vyhodnotený v jeho prospech, avšak v skutočnosti to bolo naopak.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ zastáva názor, že dokazovanie bolo v jeho
trestnej veci zmanipulované a vykonávané tendenčne (jednostranne zamerané).
S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto
rozhodol:
„1) Najvyšší súd SR svojím postupom a uznesením z 30. septembra 2009 sp. zn.:
1 Tdo/32/2009 porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50
ods. 2, 3 Ústavy SR, taktiež podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3, čl. 40 ods. 3 ústavného
zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, 3
písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
neskorších protokolov.
2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009 sp. zn.: 1 Tdo/32/2009 sa
zrušuje.
3) Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením z 18. decembra 2008 sp. zn.:
2 To/131/2008 porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50
ods. 2, 3 Ústavy SR, taktiež podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3, čl. 40 ods. 3 ústavného
zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, 3
písm. a)-d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších
protokolov.
4) Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 18. decembra 2008 sp. zn.: 2 To/131/2008
sa zrušuje.“
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenia
krajského súdu a najvyššieho súdu.
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. marca 2010 označil sťažnosť za nedôvodnú
a súčasne navrhol, aby ju ústavný súd odmietol. K námietke sťažovateľa, že výsluchy
maloletých osôb, ako aj rekognície sťažovateľa s nimi boli vykonané nezákonne v rozpore
s § 135 ods. 3 Trestného poriadku, krajský súd uviedol:
„Výsluchy maloletých osôb H. K., D. M., V. P. a L. O. boli vykonané v súlade
s ustanovením § 135 ods. 1 Tr. por. za prítomnosti pedagógov – riaditeľky a zástupkyne
riaditeľky Spojenej katolíckej školy N. RNDr. J. J. a Ing. Mgr. M. J. a sociálnej kurátorky
majúcej skúsenosti s výchovou mládeže PhDr. J. M., pričom maloleté vypočúvané osoby
boli primerane k ich veku poučené o význame svedeckej výpovede. Pokiaľ ide o námietku
P. S., že mali byť tieto výpovede zaznamenané technickými zariadeniami určenými
na prenos zvuku a obrazu s odkazom na § 135 ods. 3 Tr. por., k tomuto je potrebné uviesť,
že takýto výsluch za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu sa
vykoná, ak sú alternatívne stanovené podmienky – ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej
osobe alebo zverenej osobe, alebo je zrejmé z okolností prípadu, že opätovná výpoveď
osoby mladšej ako 15 rokov môže byť ovplyvnená, alebo je odôvodnený predpoklad, že
výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako 15 rokov.
To, že vyšetrovacie úkony – výsluchy maloletých osôb v danom prípade neboli
urobené s využitím technických prostriedkov vychádza z predpokladu, že orgány
prípravného konania ani jednu z podmienok, pre ktorú by bolo potrebné takto postupovať,
nezistili. Zákonnosť vykonania výsluchov maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., bola v plnej
miere preukázaná na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Trenčín, ktorý správne
a v súlade s ustanovením § 135 ods. 2 Tr. por. vypočul na správnosť a úplnosť zápisnice,
ako aj na spôsob vykonania výsluchu týchto maloletých osôb, poverených príslušníkov PZ –
kpt. Mgr. M. G. a npor. Ing. D. A. a na výsluchoch prítomné pedagogičky a sociálnu
kurátorku. Okresný súd potom správne prijal právny záver, že výpovede maloletých svedkýň
boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom, ktoré stanovisko si osvojil
aj krajský súd ako odvolací súd.“
Podľa krajského súdu je neopodstatnenou aj námietka sťažovateľa, že výsluchy
maloletých osôb mali byť zaznamenané technickými zariadeniami určenými na prenos
zvuku a obrazu s odkazom na § 135 ods. 3 Trestného poriadku, a to preto, že „z citovaného
ustanovenia nevyplýva obligatórna povinnosť orgánov prípravného konania takýto
technický záznam vykonávať a naviac v danom prípade trestný či nebol spáchaný voči
blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporne preukázané, že maloleté osoby v tom čase
P. S. nepoznali a pred spáchaním ani po spáchaní skutku sa navzájom nestretli.“.
K tejto námietke ďalej krajský súd uviedol:
„Tento záver potom má aj priamy vzťah k posudzovaniu zákonnosti vykonaných
rekognícií medzi maloletými H. K., D. M., V. P. a L. O. a P. S., ktorí pri týchto menovaného
opoznali ako osobu – vodiča, s ktorým prišli do styku pri udalosti, tak ako to krátko pred
vykonaním rekognície vo svojich výpovediach vypovedali, v ktorých primerane k svojmu
veku a duševnému vývoju popísali podozrivého páchateľa trestného činu. Pokiaľ maloleté
H. K., D. M., V. P. a L. O. pred vykonaním rekognície neboli vyzvané, aby opísali podozrivú
osobu, tento postup orgánov prípravného konania je v súlade s Trestným poriadkom
s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého výsluch takýchto osôb sa
vykoná obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už
nemusel opakovať.
K výsluchom maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., ako aj k rekognícii je potrebné
uviesť, že tieto boli vykonané v čase, keď síce už bolo začaté trestné stíhanie (4. 3. 2008)
pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za skutok, ktorý
sa mal stať 4. 3. 2008, avšak P. S. nebolo oznámené obvinenie pre tento prečin
výtržníctva.“
K námietke týkajúcej sa zákonnosti samotných rekognícií sťažovateľa s maloletými
osobami krajský súd pripustil, že „jedine pri mal. L. O. nebola tejto účastná pedagogička,
alebo iná osoba majúca skúsenosti s výchovou mládeže. Táto skutočnosť podľa názoru
krajského súdu však nemala vplyv na posúdenie zákonnosti tohto úkonu súdu prvého stupňa
vzhľadom na to, že boli k jej výsluchu, ako aj k tomuto úkonu vypočuté všetky osoby, ktoré
poskytli pravdivý obraz o správnosti vykonania tohto úkonu. Teda je možné prijať záver
okresného súdu, že ide o relevantné listinné dôkazy, ktoré sú podporené aj výpoveďou
svedka A. V., ktorý aj na hlavnom pojednávaní opoznal P. S. ako osobu, ktorá sa
v inkriminovaný deň dopúšťala trestnej činnosti (4. 3. 2008), pričom potvrdil, že pred
incidentom tohto nepoznal, teda je vylúčený dôvod škodiť P. S.“.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v čase vykonania výsluchov maloletých osôb,
ako aj rekognície nemal zvoleného ani ustanoveného obhajcu a ani o tom nebol v zmysle
Trestného poriadku poučený, považuje krajský súd aj túto námietku za nedôvodnú
upriamujúc pozornosť na to, že sťažovateľ «bol dňa 4. 3. 2008 o 13.40 hod. predvedený
podľa § 17 ods. 1, 2 Zákona o policajnom zbore hliadkou OO PZ N. na základe
predchádzajúceho telefonického ohlásenia udalosti na linku polície č. 158 svedkom A. V.
a toho istého dňa bol odovzdaný o 15.40 hod. poverenému príslušníkovi PZ. Zo zápisnice
o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo 4. 3. 2008 o 15.40 hod. podozrivého P. S. je
zrejmé, že tento bol zadržaný v súvislosti s podozrením z vyvolávania verejného pohoršenia
vykonávaním sexuálnych praktík za prítomnosti osôb mladších ako 18 rokov. Súčasne bol
poučený podľa § 85 ods. 6 Tr. por. o práve zvoliť si obhajcu, radiť sa s ním už v priebehu
zadržania a tiež o práve požadovať, aby bol obhajca prítomný pri jeho výsluchu, ktoré
poučenie aj P. S. podpísal.
P. S. o práve zvoliť si obhajcu podľa § 121 ods. 2 Tr. por. bol poučený aj pri
výsluchu podozrivého dňa 4. 3. 2008 o 19.00 hod., ktoré opätovne podpísal a do zápisnice
prehlásil: „Obhajcu si nevolím, v prípade, že budem obvinený si ho zvolím a budem o tom
informovať povereného príslušníka.“ P. S. si zvolil obhajcu sám ako obvinený už dňa
6. 3. 2008, ktorý obhajca sa aj zúčastnil jeho výsluchu o 18.40 hod., kedy mu bolo
oznámené uznesenie o vznesení obvinenia. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že P. S.
už ako podozrivý bol riadne a v dostatočnom rozsahu oboznámený s predmetom trestného
stíhania, ako aj o práve zvoliť si obhajcu, ktoré právo využil sám až dňa 6. 3. 2008 pri
oznámení uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 6. 3. 2008 sp. zn. ORP-590/1-OSV-TN-
2008, kedy bol vzápätí vypočutý ako obvinený za prítomnosti ním zvoleného obhajcu
JUDr. P. C. Teda v plnej miere mu bolo umožnené uplatnenie práva na zvolenie si obhajcu
v zmysle § 86 ods. 6 Tr. por. a § 121 ods. 2 Tr. por.».
Napokon, čo sa týka námietky sťažovateľa k znaleckému posudku č. 12/2008
z 22. mája 2008 vypracovanému MUDr. D. C., že táto znalkyňa nebola pribratá do konania
uznesením a nebola poverená vypracovaním znaleckého posudku, ktorý z toho dôvodu nie
je použiteľný ako dôkazný prostriedok, krajský súd považoval za potrebné uviesť, že
znalecké dokazovanie zodpovedá platnej právnej úprave. Na objasnenie uvedeného tvrdenia
krajský súd k veci dodal, že „Uznesením vyšetrovateľa PZ z 8. 4. 2008 sp. zn. ORP-376/2-
OVK-TN-2008 podľa § 143 ods. 1 Tr. por. na základe písomného príkazu Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 0 Tp/620/2008 z 28. 3. 2008 bola pribratá na vyšetrenie duševného stavu
obvineného P. S. znalecká organizácia C., s. r. o..., s tým, že v znaleckom posudku okrem
iného bod 2, je potrebné vyjadriť sa, či obvinený P. S. v čase spáchania skutku trpel nejakou
sexuálnou úchylkou, ak áno, akou. Na základe citovaného uznesenia C., s. r. o... –
spracovatelia MUDr. J. L. a MUDr. S. D. podali písomný znalecký posudok č. 101/2008,
z ktorého je zistiteľné v bode 5 písm. c), že podkladom na vypracovanie znaleckého posudku
bolo aj sexuologické vyšetrenie, vrátane špecializovaného vyšetrenia s PPG – vyšetrením
P. S., vykonané pribratím konzultanta – klinickej a forenznej sexuologičky MUDr. D. C.
MUDr. D. C. vykonala vyšetrenie P. S. ako konzultantka pribratá C., s. r. o..., čo je
aj zapísané v jej znaleckom posudku č. 12/2008 z 22. 5. 2008, ktorý však má iba povahu
vyšetrenia a je potrebné ho považovať za súčasť znaleckého posudku podaného C., s. r. o...,
a vykonaného v súlade s ustanovením § 16 ods. 3 zák. č. 382/2004 O znalcoch
a tlmočníkoch, podľa ktorého je znalec pri vykonávaní úkonov oprávnený pribrať
na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť
pribratia konzultanta musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Zodpovednosť znalca
za obsah úkonu znaleckej činnosti tým nie je dotknutá. Tento postup potvrdil aj znalec
MUDr. S. D. na hlavnom pojednávaní, kde sa vyjadroval k záverom a zisteniam znalcov,
ktorí skúmali duševný stav P. S.“.
Najvyšší súd sa vo vyjadrení k sťažnosti zo 4. marca 2010 odvolal v celom rozsahu
na dôvody uvedené v jeho uznesení sp. zn. 1 Tdo/32/2009 z 30. septembra 2009, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 131/2008
z 18. decembra 2008.
Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na zaujatie
stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá v podaní z 20. apríla 2010 zotrvala
na názore, že výsluch maloletých osôb bol vykonaný v rozpore s § 135 ods. 3 Trestného
poriadku. Rovnako tak sa podľa jej názoru pri vykonaní rekognície nepostupovalo v súlade
s § 126 Trestného poriadku a taktiež odmietla tvrdenie krajského súdu, že sťažovateľ bol
pred vykonaním rekognície ako podozrivý bezodkladne oboznámený s dôvodmi opätovného
zadržania a riadne poučený (vrátane práva na obhajcu). K znaleckému posudku
vypracovanému menovanou znalkyňou právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že jeho
závery boli v prospech jej mandanta, avšak v dôsledku toho, že znalkyňa nemohla byť
vypočutá na hlavnom pojednávaní (pretože nebola procesne pribratá do konania podľa
§ 142 Trestného poriadku, ale mala len postavenie konzultanta), došlo k arbitrárnemu
vyhodnoteniu tohto dôkazu v neprospech sťažovateľa.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a v čl. 40
ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 131/2008 a jeho uznesením
z 18. decembra 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tdo 32/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si
obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,
v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu
a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov
za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu
krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto
prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 18. decembra 2008 (obdobne napr.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 18. decembra 2008,
v odôvodnení ktorého tento súd popísal dôvody odvolania sťažovateľa a následne v ňom
okrem iného uviedol: „Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého
stupňa vo vzťahu ku všetkým výrokom vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, tieto
správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia
§ 2 ods. 10, 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom,
ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. vecne správne a veľmi podrobne
v napadnutom rozsudku odôvodnil. Aj podľa zistení odvolacieho súdu vykonané dôkazy ako
na ne poukázal okresný súd vo svojom súhrne tvoria ucelenú reťaz jednoznačne a bez
pochybností usvedčujúcu obžalovaného zo spáchania skutkov, preto v podrobnostiach
odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Okresný súd sa v písomných dôvodoch rozsudku zodpovedajúcim spôsobom vyrovnal
aj s jednotlivými obhajobnými tvrdeniami obžalovaného smerujúcimi k nezákonnému
postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré obžalovaný zopakoval v písomných
dôvodoch svojho odvolania. Aj podľa zistení odvolacieho súdu postup vyšetrovateľa pri
rekogníciách a výsluchoch maloletých svedkýň, ktoré sú priamymi usvedčujúcimi dôkazmi
proti obžalovanému, nebol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,
rovnako tak znalecké dokazovanie obsahom zodpovedá platnej právnej úprave...“
Pretože druhostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 79/2008 z 23. októbra 2008, ústavný
súd považoval za potrebné citovať relevantné časti rozhodnutia okresného súdu, v ktorých
uviedol:
«V predmetnej trestnej veci, predovšetkým na námietky obžalovaného
prostredníctvom svojho obhajcu, ale len vo vzťahu k verifikácii správnosti postupu orgánov
činných v trestnom konaní z prípravného konania, vypovedali ako svedkovia aj pedagogické
pracovníčky, učiteľky a funkcionárky základnej školy, ktoré navštevujú maloleté poškodené
RNDr. J. J. a Mgr. Ing. M. J. a sociálna kurátorka PhDr. J. M., ktorá potvrdila, že ako
pracovníčka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny má odborné a primerané skúsenosti
zodpovedajúce odbornosti a skúsenostiam pedagogického pracovníka. Tieto sa zúčastnili
výsluchov maloletých osôb, pričom zhodne potvrdili, že predmetné úkony zo strany
vyšetrovateľa prebehli štandardne, bez nátlaku, deti spontánne opisovali prežité
skutočnosti, pričom v každom prípade tak bolo vykonané za prítomnosti zákonného
zástupcu tej – ktorej maloletej svedkyne a jednotlivých úkonoch sa spisovali zápisnice, ktoré
podpisovali aj oni.
Následne boli vo vzťahu k potvrdeniu správnosti a zákonnosti vedenia prípravného
konania vypočutí pred súdom ako svedkovia aj vyšetrovatelia činní v predmetnej trestnej
veci vo fáze prípravného konania, a to npor. Ing. D. A., kpt. Mgr. M. G. a Mgr. M. K. Z ich
výpovedí je zrejmé, že prípravné konanie bolo vedené zákonným spôsobom, umožňujúcim čo
najdôkladnejšie objasnenie predmetnej trestnej veci...
Zástupca pribratej znaleckej organizácie, súdny znalec MUDr. S. D. predniesol
na hlavnom pojednávaní znalecké závery v zhode s podaným písomným znaleckým
posudkom... Znalec relevantne vysvetlil aj potrebu (zákonného) pribratia konzultanta –
sexuológa, v osobe MUDr. C.
V konaní pred súdom, na hlavnom pojednávaní na základe vykonaných dôkazov
spôsobom a v rozsahu tak, ako navrhli procesné strany, a ako bolo určené súdom
so zreteľom na ustanovenia §§ 2 ods. 19, 278 ods. 1, ods. 2 Tr. por., vyhodnotením týchto
vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. por., t. j. jednotlivo a vo vzájomnom súhrne
bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán tieto dôkazy navrhla či obstarala, súd mal
relevantne preukázané, že sa žalované skutky stali tak, sú uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku, a to aj napriek tomu, že obžalovaný ich spáchanie poprel. Súd nezistil žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali nezákonnosť získaných, predložených
a napokon pred súdom vykonaných dôkazov, keď zameral svoju pozornosť na verifikáciu
správnosti vedenia výpovedí maloletých svedkýň v prípravnom konaní v zmysle § 135
ods. 1, 2 a 3 Tr. por., pričom z obsahového materiálu predmetného trestného spisu je
zrejmé, že tieto boli vykonané obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, že výsluch
nebolo potrebné v ďalšom konaní opakovať, aj podľa názoru súdu bez relevantnej potreby
vykonania obrazovo-zvukového záznamu o tomto úkone s poukazom na predmetné skutkové
okolnosti, keď z citovaného ustanovenia Tr. por. nevyplýva obligatórna povinnosť orgánov
prípravného konania takýto záznam vykonávať. Pridržiavajúc sa ods. 3 citovaného
ustanovenia Tr. por. nebol predmetný výsluch maloletých osôb vykonaný s využitím
technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, nakoľko žalovaný trestný čin
nebol spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporné, že účastníci trestného
konania sa pred spáchaním skutkov ani len nepoznali. V prípravnom konaní bolo vykonané
aj znalecké dokazovanie, a to na posúdenie duševného stavu obžalovaného, najmä
z psychiatricko-sexuálneho hľadiska. Súd konštatuje, že i tento druh dôkazu bol vykonaný
v zmysle platnej právnej úpravy, t. j. Tr. poriadku a zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch
v znení neskorších predpisov. Formálny nedostatok resp. nesprávna vonkajšia úprava
(označenie „Znalecký posudok“) odborných záverov pribratého konzultanta, MUDr. C.,
ktoré boli podkladom záverov pribratej znaleckej organizácie nemá za následok
nezákonnosť takto vykonaného dôkazu. Aj prípadné ďalšie závady v zápisniciach orgánov
prípravného konania podľa názoru súdu nemajú dôsledok neplatnosti takéhoto úkonu, keď
išlo celkom zrejme o pisársku chybu. Usvedčujúce viaceré priame či nepriame dôkazy, ktoré
po ich vyhodnotení jednotlivo a vo vzájomnom súhrne, bez zistenia relevantných
skutočností, nasvedčujúcich ich nevieryhodnosti, ktoré sa vzájomne podporujú a doplňujú,
tvoria ucelenú logickú reťaz, ktorá nezvratne usvedčuje obžalovaného zo spáchania
predmetných žalovaných skutkov... Ohľadne týchto výpovedí maloletých detí súd skutočne
nezistil dôvod, prečo by mali takto vypovedať a vystavovať sa nadchádzajúcim vyšetrovacím
úkonom, najmä s prihliadnutím k tak chúlostivej intímnej oblasti, akou sexualita a veci
s ňou spojené, pre maloleté dieťa určite je, keby k daným skutočnostiam naozaj nedošlo.
Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že maloleté svedkyne, každá zvlášť, bez možnosti
vzájomného ovplyvňovania, a za účasti zákonných zástupcov, pri rekognícii opoznali
obžalovaného, napriek tomu, že sa predtým nepoznali, teda je nepochybné, že jeho tvár
a postavu si pamätajú práve v súvislosti s nepríjemným zážitkom, ktorého priamymi
účastníčkami sa stali... Uvedené usvedčujúce dôkazy potom navyše a relevantne podporuje
tiež výpoveď svedka A. V., ktorý vďaka svojej obozretnosti si všimol podozrivého muža
a na vlastné oči videl... Ani u tohto svedka súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
preukazovali, že svedok nevypovedal ohľadne toho čo uviedol, pravdu. Napokon
na vykonanej rekognícii, ako aj priamo na hlavnom pojednávaní opoznal obžalovaného ako
osobu, ktorá sa v inkriminovaný deň dopúšťala páchaniu predmetnej trestnej činnosti...»
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 18. decembra 2008 dospel
ústavný súd k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie síce stručne, ale náležito odôvodnil.
Uznesenie krajského súdu vo vzťahu ku skutkovým záverom odkazuje na rozsudok
okresného súdu z 23. októbra 2008 a následne obsahuje zhodnotenie záverov vyplývajúcich
z vykonaného dokazovania. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že poukázanie
všeobecného súdu v odôvodnení rozhodnutia na odôvodnenie iného rozhodnutia možno
z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (zvlášť, ak obsah predošlého rozhodnutia bol
účastníkom konania známy). Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti spochybnil
predovšetkým zákonnosť dokazovania vykonaného v rámci prípravného konania. Uvedené
výhrady sťažovateľa krajský súd v spojení s rozsudkom okresného súdu posúdil
a vyhodnotil dokazovanie vykonané v rámci prípravného konania ako zákonné, pričom
tento svoj záver o zákonnosti dokazovania aj odôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa
s výsledkom uvedeného konania, resp. so závermi krajského súdu (v spojení so závermi
okresného súdu) sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia
a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.
Z citovaných odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nemožno vyvodiť, že
by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadali s právne
relevantnými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia
ústavnoprávne akceptovateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil vzájomnú príčinnú
súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.
2 To 131/2008-271 z 18. decembra 2008 a základným právom na súdnu ochranu zaručeným
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom na spravodlivé súdne konanie
zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ďalšími sťažovateľom označenými právami,
a preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj namietané uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 32/2009 z 30. septembra 2009 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 18. decembra 2008.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:
«Obvinený P. S. v rámci dovolacích námietok teda spochybňuje zákonný priebeh
rekognícií vykonaných v prípravnom konaní, a to z hľadiska porušenia jeho obhajobných
práv a domáha sa preto zrušenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne i rozsudku
Okresného súdu Trenčín, ktorými bol obvinený právoplatne odsúdený...
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. písm. c/ Tr. por., je že v konaní,
ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu a dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a má byť len skutočne výnimočným
prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov
a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná
inštancia.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli
zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť
takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne
k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu...
Z obsahu relevantných častí spisového materiálu, je zrejmé, že výsluchy maloletých
ako aj rekognície boli vykonané v súlade s ustanovením § 126 Tr. por. a § 135 Tr. por.
Svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností opoznali obvineného ako muža, ktorého
videli v inkriminovanom čase.
Z dikcie ustanovenia § 135 ods. 3 Tr. por. sú alternatívne stanovené zákonné
podmienky, za ktorých sa výsluch maloletej osoby vykoná s využitím technických zariadení
určených na prenos zvuku a obrazu. Ide jednak o prípad ak ide o trestný čin spáchaný voči
blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo z okolností prípadu je zrejmé, že opätovná jej
výpoveď môže byť ovplyvnená alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol
ovplyvňovať duševný a mravný vývoj maloletej osoby.
Keďže vyšetrovacie úkony s maloletými osobami v posudzovanom prípade neboli
urobené s využitím takýchto technických prostriedkov možno predpokladať, že orgány
prípravného konania v danom prípade ani jednu z podmienok, pre ktoré by bolo potrebné
takto postupovať, nezistili.
Z relevantných častí trestného spisu rovnako tiež, v súlade s dovolacou námietkou
obvineného vyplýva, že pri rekognícii urobenej svedkom A. V. na základe fotografií, nebola
prítomná nezúčastnená osoba.
Orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách nepochybne určitých
pochybení dopustili. Keď dovolateľ poukazuje na niektoré pochybenia týchto úkonov treba
však konštatovať, že tieto nepredstavujú natoľko závažnú ujmu do jeho práv, aby viedli
k neúčinnosti a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov resp. aby nimi boli znehodnotené
dôkazy ako celok. Z hľadiska posúdenia celej veci bol obvinený P. S. usvedčený celým
radom ničím vecne nespochybnených dôkazov. Súdy teda posúdili všetky použiteľné
a predložené dôkazy, na ktorých základe dospeli k jednoznačnému záveru o jeho vine
a treste. Nie je možné súhlasiť s tvrdením, že tieto pochybenia zabránili obvinenému
v možnosti získavania dôkazov vo svoj prospech. Obvinenému bol od 6. marca 2008
ustanovený obhajca, ktorý počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu.
Z obsahu predloženého spisu súdu prvého stupňa ako aj z napadnutých rozhodnutí je
zrejmé, že námietky, ktoré dovolateľ predložil v dovolaní, použil už v konaní pred okresným
súdom ako aj v odvolaní proti rozsudku tohto súdu. Tak v rozsudku prvostupňového súdu
tak aj v napadnutom uznesení odvolacieho súdu sa oba súdy predloženými námietkami
zaoberali a vysporiadali sa s nimi.
K fotorekognícii vykonanej svedkom A. V. treba pre úplnosť uviesť, že i keď zákon
z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in nátura“, zároveň však nevylučuje
vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby. Takýto postup vykonania
opoznávania je lége artis a nie je možné z neho vyvodiť nezákonnosť postupu orgánov
prípravného konania.
Pokiaľ obvinený v dovolaní namieta správnosť vykonania znaleckého dokazovania,
dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že prevedenie
znaleckého dokazovania znaleckým posudkom znaleckej organizácie C., spol. s r. o... nie je
zaťažené žiadnymi takými nedostatkami, ktoré by spôsobovali jeho neprocesnosť
a vypracovaný znalecký posudok okrem iného aj na základe sexuologického vyšetrenia
MUDr. D. C. ako konzultantky je ako dôkaz celkom použiteľný. Preto pokiaľ súdy oboch
stupňov svoje závery o vine obvineného P. S., resp. závery o potrebe uloženia ochranného
liečenia opreli aj o výsledky znaleckého dokazovania, postupovali v súlade so zákonom.
Výsledky znaleckého dokazovania majú oporu v okolnostiach preukázaných
aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi a aj z tohto hľadiska sú dostatočne presvedčivé
a nie je možné ich obsah spochybniť len na základe skutočnosti, že výsledky sexuologického
vyšetrenia obvineného boli predložené MUDr. D. C. vo forme znaleckého posudku.
Z obsahu trestného spisu prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že znalecká
organizácia špecializovaná v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria C.,
spol. s r. o., za účelom vyšetrenia duševného stavu obvineného bola riadne do konania
pribratá (uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. apríla 2008, ČVS: ORP-376/2-
OVK-TN-2008 Ko, č. l. 145-146 vyšetrovacieho spisu) a sexuologička MUDr. C. touto
znaleckou organizáciou bola pribratá ako konzultantka za účelom vykonania
phalopletyzmografického (PPG) vyšetrenia obvineného.
V daných súvislostiach najvyšší súd ako súd dovolací konštatuje, že v postupe
orgánov činných v trestnom konaní, resp. v postupe súdov prvostupňového
i druhostupňového nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého
procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ
v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho
konania postupovali v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by
vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom...»
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že najvyšší súd rozhodoval
o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní – v dovolacom konaní a v tejto súvislosti
uvádza, že na posúdenie (ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd.
V danom prípade najvyšší (dovolací) súd rozhodol, že dôvody dovolania podľa § 371
Trestného poriadku nie sú splnené, preto podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie sťažovateľa odmietol.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 30. septembra 2009
vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom argumentáciou sťažovateľa riadne zaoberal a svoje
rozhodnutie odôvodnil. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa v podstate stotožnil
so závermi krajského súdu (a okresného súdu), ktoré, ako už bolo uvedené, podľa ústavného
súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne. Naopak, s dovolacími dôvodmi, tak
ako ich predniesol sťažovateľ, sa nestotožnil, a preto dovolanie odmietol.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení vysporiadal s otázkou zákonnosti výsluchov
maloletých svedkýň (prítomnosť nezúčastnenej osoby, zákonných zástupcov, sociálnej
alebo pedagogickej pracovníčky; dodržanie ustanovení § 135 Trestného poriadku),
s otázkou zákonnosti vykonania rekognície svedkom A. V., ako aj s otázkou vykonaného
znaleckého dokazovania. V odôvodnení svojho rozhodnutia síce konštatoval, že orgány
prípravného konania sa pri vykonávaní rekognícií určitých pochybení dopustili, zároveň
však dodal, že tieto pochybenia nepredstavovali takú závažnú ujmu na právach sťažovateľa,
aby viedli k neúčinnosti, a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov, resp. aby nimi boli
„znehodnotené dôkazy ako celok“. Podľa názoru ústavného súdu zistenie hoci aj podstatnej
chyby pri vyšetrovacích úkonoch samo osebe nemusí byť dôvodom na kasáciu konečného
rozhodnutia vo veci. V takom prípade je nevyhnuté posúdiť, či chyba (v tomto prípade
prípravného) konania je podstatná a zároveň či mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť
preskúmavaného konečného rozhodnutia. Chybu konania teda nemožno hodnotiť
abstraktne, ale vždy v podmienkach daného konkrétneho prípadu. Určite nemôže dochádzať
k zľahčovaniu nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní ani súdov
pri objasňovaní veci, či pri zaisťovaní práva na obhajobu, ale ide o rozumný pohľad
na dodržiavanie zákonom ustanovených pravidiel spravodlivého procesu, ktorý jedine môže
viesť k spravodlivému rozhodnutiu na rozdiel od čisto formálneho náhľadu na tieto pravidlá
bez prihliadnutia na konkrétnu vec. V posudzovanom prípade sťažovateľa najvyšší súd
takýto postup zvolil a vyhodnotil, že chyby, ktorých sa dopustili orgány prípravného
konania, nemohli v trestnej veci viesť k nepoužiteľnosti vykonaných úkonov.
Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohoto súdu. Konštatovaniu o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad
právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad, ktorý nepopiera jej zmysel a účel.
Sťažovateľovi preto nebola odopretá súdna ochrana. Jeho vecou sa najvyšší súd zaoberal
a dovolanie podľa názoru ústavného súdu odmietol na základe ústavne akceptovateľných
dôvodov.
Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými jeho
argumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcou sa požiadavkami
na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento článok
dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe
uvedeného skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky
spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria
A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí
dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné
argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie
konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V prípade
posudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd primerane reagoval
na podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.
Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že súčasťou základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom. Inak by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania vôbec boli naplnené (napr.
IV. ÚS 412/2010). Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, ako to bolo v konaní
o mimoriadnom dovolaní v trestnej veci sťažovateľa, Trestný poriadok výslovne umožňuje,
preto v konkrétnom prípade nemohlo dôjsť k odopreniu prístupu sťažovateľa k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)
a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo
možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať
aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov
v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávnu intenzitu posudzovanú v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
(IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Keďže ústavný súd dospel v danej veci na základe uvedeného k záveru, že napadnuté
konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto
časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy a v čl. 40 ods. 3 listiny postupom a rozhodnutím krajského súdu
a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného
v čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 40 ods. 3 listiny ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by v konaní pred krajským súdom alebo najvyšším súdom nasvedčovala porušeniu
označených základných práv sťažovateľa. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru. Ich porušenie
sťažovateľ namieta hlavne v súvislosti a postupom orgánov činných v trestnom konaní
v štádiu prípravného konania, a to najmä v súvislosti s vykonaním rekognície 6. marca 2008
bez toho, aby bol poučený o svojich právach a o možnosti zvoliť si obhajcu, ktorý by bol
prítomný už pri úkone jeho znovupoznávania maloletými svedkyňami.
K tejto otázke ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že elementárnou podmienkou
na to, aby fyzická osoba mohla požívať ochranu základných práv zaručených v uvedených
článkoch ústavy, listiny a dohovoru, je, že táto osoba je v procesnom postavení obvineného,
t. j. že jej bolo vznesené obvinenie (pozri napr. II. ÚS 34/99). V prípade sťažovateľa to tak
v relevantnom čase nebolo. Ústavný súd taktiež nie je tohto názoru, že by sťažovateľ mal
mať možnosť zvoliť si obhajcu v zmysle § 85 ods. 6 Trestného poriadku, pretože
z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-590/1-OSV-TN-2008 vyplýva, že v tom čase sťažovateľ
nebol ani zadržaný. Pritom znenie tohto ustanovenia je jednoznačné: „Zadržaná osoba má
právo zvoliť si obhajcu...“
Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho postavenia obvineného sa
nezaručuje podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Je implikované v ochrane podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 34/99).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc zaručeného
v čl. 47 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu a postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu
Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného
v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to,
aby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý
účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný
význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47
ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu
povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi
využíval právnu pomoc. Z obsahu vyšetrovacieho spisu, ale ani zo sťažnosti podanej
ústavnému súdu nevyplýva žiadna skutočnosť nasvedčujúca porušenie uvedenej povinnosti
orgánmi prípravného konania alebo aj všeobecnými súdmi. K porušeniu označeného
základného práva by mohlo dôjsť, ak by orgány činné v prípravnom konaní neumožnili
poskytnutie právnej pomoci sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu,
prítomnosť ktorého si však musí v štádiu pred vznesením obvinenia „zabezpečiť“ sám.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a postupom orgánov činných v trestnom
konaní, resp. postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých
konaniach nie je príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny postupom a rozhodnutím krajského
súdu a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ústavný súd iba konštatuje, že
keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaných
uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy
(čl. 36 ods. 1 listiny) ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno tieto rozhodnutia kvalifikovať ako
arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.
III. ÚS 83/09 a IV. ÚS 294/2010).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011