Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. S. D., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50

ods. 2 a 3 a podľa , a 3 a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra

2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2010 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3 a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b),

c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie krajského

súdu z 18. decembra 2008“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Namietaným uznesením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu z 18. decembra 2008, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. októbra 2008,

ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu výtržníctva

podľa a s poukazom na

písm. j) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

10 mesiacov nepodmienečne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 4. marca 2008 zadržaný políciou

a následne oboznámený s dôvodmi zadržania, bol vypočutý a boli s ním vykonané procesné

úkony podľa . Pri svojom výsluchu podal vysvetlenie o udalosti,

ktorá viedla k jeho zadržaniu. Napokon bola vykonaná rekognícia svedkom, pri ktorej ho

svedok opoznal ako osobu, ktorú videl v osobnom automobile... a telefonicky ju nahlásil

polícii. Po vypočutí bol sťažovateľ prepustený zo zadržania. Nasledujúceho dňa bol

telefonicky predvolaný na policajnú stanicu, kde sa dostavil 6. marca 2008 a kde bola

vykonaná jeho rekognícia s maloletými osobami. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje

na to, že „nebol žiadnym spôsobom poučený o práve na obhajcu, ktorý ak by bol prítomný

pri tejto rekognícii, tak by mohol napr. klásť maloletým svedkom doplňujúce otázky.

Rekognícia je pritom neopakovateľný úkon, avšak v danom prípade to zjavne nebol

neodkladný úkon a nehrozilo nebezpečenstvo z omeškania.“.

Dňa 6. marca 2008 boli súčasne vykonané aj výsluchy maloletých osôb, avšak

k poučeniu sťažovateľa o možnosti zvoliť si obhajcu nedošlo. Stalo sa tak toho istého dňa

až neskôr, keď došlo aj k jeho obvineniu a vzatiu do väzby (v ktorej sa nachádzal

až do nástupu do výkonu trestu). Nadväzne na to si sťažovateľ zvolil obhajcu. Sťažovateľ

osobitne upozorňuje na to, že neskôr „žiadna z maloletých osôb už nevypovedala ako

svedok, poškodená osoba, ani v ďalšom prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní“.

V ďalšej časti sťažovateľ cituje zo svojho pohľadu relevantné ustanovenia Trestného

poriadku (§ 2 ods. 2, 9, 10 a 14 a § 34 ods. 1 v kontexte s § 85 ods. 5, § 34 ods. 5, § 120

a § 213 ods. 1 a 2) konštatujúc, že v danom prípade síce nedošlo k porušeniu jeho práva

na obhajobu, pretože «nemal procesné postavenie obvineného a ani zadržaného, je zjavné,

že došlo k porušeniu práva na právnu pomoc podľa SR a práva

na obhajobu po materiálnej stránke. „Materiálnym obsahom práva obvineného

na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom

na uplatnenie tohto práva musí byť poskytnutá reálna možnosť.“ (Rozh. NS SR č. 2/2003).».

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení vôbec nezaoberal prvým

dovolacím dôvodom podľa , teda že zásadným

spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. V dovolaní sa pritom argumentuje tým, že

sťažovateľ „žiadnym spôsobom nebol poučený o svojich právach ani mu nebolo vysvetlené,

čo sa týmto procesným úkonom má objasniť. A tým, že nemohol prostredníctvom svojho

obhajcu vstúpiť do získavania dôkazov z výsluchov maloletých a z rekognícií, nedostal

možnosť získať dôkazy aj vo svoj prospech, pretože sa jedná o dôkazy neopakovateľné.“.

Sťažovateľ tvrdí, že s touto argumentáciou sa najvyšší súd v dovolacom konaní vôbec

nevysporiadal a navyše použil v odôvodnení namietaného uznesenia mätúcu argumentáciu,

keď okrem iného uviedol, že „obvinenému bol od 6. marca 2008 ustanovený obhajca, ktorý

počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu“.

Sťažovateľ sa odvoláva aj na , podľa ktorého

pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní... smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré

boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Prípady, keď zákon ustanovuje

inak, sú uvedené aj v , ktorý sťažovateľ cituje.

V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje názor, že «výklad ustanovení ,

OS Trenčín (súladne s názorom prokuratúry) v rozsudku OS Trenčín, kde konštatuje, že

„predmetný výsluch maloletých osôb s využitím technických zariadení určených na prenos

obrazu a zvuku nebol potrebný, pretože žalovaný trestný čin nebol spáchaný voči blízkej

alebo zverenej osobe“, je zjavne arbitrérny a účelový... Ako vyplýva z vyššie citovaných

ustanovení § 135, a čo OS Trenčín ignoroval, v ods. 3 nasledujú ešte dve ďalšie možnosti,

vrátane že výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako

15 rokov. Taktiež treba zdôrazniť, že ustanovenia uvedeného ods. 3 majú jednoznačne

kogentný charakter (výsluch sa vykoná s využitým technických zariadení), čo vyplýva

aj z porovnania ustanovení (môže byť vypočutý pomocou technických

zariadení).».

K tomu sťažovateľ dodáva, že ani týmto „zjavným a závažným rozporom“ sa krajský

súd vôbec nevenoval.

Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a k jeho uzneseniu z 30. septembra 2009 sťažovateľ uviedol, že «NS SR síce určité

pochybenia pripúšťa (... „orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách

nepochybne určitých pochybení dopustili“... „pri rekognícii urobenej svedkom A. V.

na základe fotografií, nebola prítomná nezúčastnená osoba“), avšak právne zdôvodnenie,

že „vyšetrovacie úkony s maloletými osobami neboli urobené s využitím takýchto

technických prostriedkov, pretože možno predpokladať, že orgány prípravného konania

v danom prípade ani jednu z podmienok, pre ktoré by bolo potrebné takto postupovať,

nezistili“, považujeme za zjavne ľubovoľné, nepodložené a jednoznačne v rozpore so

skutočným konaním OČTK.“».

Podľa sťažovateľa je potrebné nevyužitie technických zariadení na prenos obrazu

a zvuku pri výsluchoch maloletých hodnotiť v kontexte, že nemal ani zvoleného, ani

ustanoveného obhajcu, ktorý by dohliadal na priebeh výsluchov a rekognícií, a ani obhajcu

neodmietol, navyše nebol o týchto možnostiach ani poučený. Z uvedeného sťažovateľ

vyvodil záver, že „dôkazy výsluchmi maloletých, podobne aj vykonaním rekognícií boli, ako

bolo uvedené vyššie, zjavne vykonané v rozpore s kogentnými ustanoveniami . Keďže sa

jedná o dôkazy neopakovateľné, ich vady nemožno odstrániť. Z uvedených dôvodov treba

považovať dôkazy za absolútne neúčinné dôkazy a súd na ne nemal prihliadať.“.

Ďalšie pochybenia, ku ktorým došlo podľa sťažovateľa v priebehu trestného konania,

sa týkajú najmä neprítomnosti pedagóga pri rekognícii s maloletými poškodenými,

nezrovnalostí popisu páchateľa podľa zápisnice a podľa skutočného vzhľadu, rozporu

v údaji o prítomnosti nezúčastnenej osoby na rekognícii podľa zápisnice s tým, čo táto

osoba uviedla na hlavnom pojednávaní, neschopnosti orgánov činných v trestnom konaní

presne ustáliť, kedy sa mali stať skutky, pre ktoré došlo k obvineniu sťažovateľa.

Sťažovateľ namieta taktiež nezákonnosť v konaní získaného dôkazu, ktorým mal byť

„Znalecký posudok č. 12/2008 z 22. mája 2008 vo veci P. S., vypracovaný MUDr. D. C.“.

Keďže podľa pribrať do konania znalca na podanie

znaleckého posudku môže len orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom súd,

pričom uznesenie o pribratí menovanej znalkyne do konania sa v trestnom spise

nenachádza, bol ňou vykonaný vypracovaný znalecký posudok procesne nepoužiteľný.

Do konania bola na podanie znaleckého posudku pribratá špecializovaná znalecká

organizácia, ktorá do svojho znaleckého posudku prevzala aj závery zo znaleckého posudku

menovanej znalkyne. Na znalkyňou vypracované časti znaleckého posudku sa podľa

sťažovateľa nemalo prihliadať. Navyše, podľa záverov znaleckého posudku neboli

u sťažovateľa zistené žiadne pedofilné sklony, takže tento dôkaz mal byť vlastne

vyhodnotený v jeho prospech, avšak v skutočnosti to bolo naopak.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ zastáva názor, že dokazovanie bolo v jeho

trestnej veci zmanipulované a vykonávané tendenčne (jednostranne zamerané).

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„1) Najvyšší súd SR svojím postupom a uznesením z 30. septembra 2009 sp. zn.:

porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50

ods. 2, 3 SR, taktiež podľa , , 3, ústavného

zákona , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a , 3

písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

neskorších protokolov.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009 sp. zn.: sa

zrušuje.

3) Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením z 18. decembra 2008 sp. zn.:

2 To/131/2008 porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50

ods. 2, 3 SR, taktiež podľa , , 3, ústavného

zákona , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a , 3

písm. a)-d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších

protokolov.

4) Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 18. decembra 2008 sp. zn.:

sa zrušuje.“

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenia

krajského súdu a najvyššieho súdu.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. marca 2010 označil sťažnosť za nedôvodnú

a súčasne navrhol, aby ju ústavný súd odmietol. K námietke sťažovateľa, že výsluchy

maloletých osôb, ako aj rekognície sťažovateľa s nimi boli vykonané nezákonne v rozpore

s , krajský súd uviedol:

„Výsluchy maloletých osôb H. K., D. M., V. P. a L. O. boli vykonané v súlade

s ustanovením za prítomnosti pedagógov – riaditeľky a zástupkyne

riaditeľky Spojenej katolíckej školy N. RNDr. J. J. a Ing. Mgr. M. J. a sociálnej kurátorky

majúcej skúsenosti s výchovou mládeže PhDr. J. M., pričom maloleté vypočúvané osoby

boli primerane k ich veku poučené o význame svedeckej výpovede. Pokiaľ ide o námietku

P. S., že mali byť tieto výpovede zaznamenané technickými zariadeniami určenými

na prenos zvuku a obrazu s odkazom na , k tomuto je potrebné uviesť,

že takýto výsluch za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu sa

vykoná, ak sú alternatívne stanovené podmienky – ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej

osobe alebo zverenej osobe, alebo je zrejmé z okolností prípadu, že opätovná výpoveď

osoby mladšej ako 15 rokov môže byť ovplyvnená, alebo je odôvodnený predpoklad, že

výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako 15 rokov.

To, že vyšetrovacie úkony – výsluchy maloletých osôb v danom prípade neboli

urobené s využitím technických prostriedkov vychádza z predpokladu, že orgány

prípravného konania ani jednu z podmienok, pre ktorú by bolo potrebné takto postupovať,

nezistili. Zákonnosť vykonania výsluchov maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., bola v plnej

miere preukázaná na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Trenčín, ktorý správne

a v súlade s ustanovením vypočul na správnosť a úplnosť zápisnice,

ako aj na spôsob vykonania výsluchu týchto maloletých osôb, poverených príslušníkov PZ –

kpt. Mgr. M. G. a npor. Ing. D. A. a na výsluchoch prítomné pedagogičky a sociálnu

kurátorku. Okresný súd potom správne prijal právny záver, že výpovede maloletých svedkýň

boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom, ktoré stanovisko si osvojil

aj krajský súd ako odvolací súd.“

Podľa krajského súdu je neopodstatnenou aj námietka sťažovateľa, že výsluchy

maloletých osôb mali byť zaznamenané technickými zariadeniami určenými na prenos

zvuku a obrazu s odkazom na , a to preto, že „z citovaného

ustanovenia nevyplýva obligatórna povinnosť orgánov prípravného konania takýto

technický záznam vykonávať a naviac v danom prípade trestný či nebol spáchaný voči

blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporne preukázané, že maloleté osoby v tom čase

P. S. nepoznali a pred spáchaním ani po spáchaní skutku sa navzájom nestretli.“.

K tejto námietke ďalej krajský súd uviedol:

„Tento záver potom má aj priamy vzťah k posudzovaniu zákonnosti vykonaných

rekognícií medzi maloletými H. K., D. M., V. P. a L. O. a P. S., ktorí pri týchto menovaného

opoznali ako osobu – vodiča, s ktorým prišli do styku pri udalosti, tak ako to krátko pred

vykonaním rekognície vo svojich výpovediach vypovedali, v ktorých primerane k svojmu

veku a duševnému vývoju popísali podozrivého páchateľa trestného činu. Pokiaľ maloleté

H. K., D. M., V. P. a L. O. pred vykonaním rekognície neboli vyzvané, aby opísali podozrivú

osobu, tento postup orgánov prípravného konania je v súlade s

s poukazom na ustanovenie , podľa ktorého výsluch takýchto osôb sa

vykoná obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už

nemusel opakovať.

K výsluchom maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., ako aj k rekognícii je potrebné

uviesť, že tieto boli vykonané v čase, keď síce už bolo začaté trestné stíhanie (4. 3. 2008)

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za skutok, ktorý

sa mal stať 4. 3. 2008, avšak P. S. nebolo oznámené obvinenie pre tento prečin

výtržníctva.“

K námietke týkajúcej sa zákonnosti samotných rekognícií sťažovateľa s maloletými

osobami krajský súd pripustil, že „jedine pri mal. L. O. nebola tejto účastná pedagogička,

alebo iná osoba majúca skúsenosti s výchovou mládeže. Táto skutočnosť podľa názoru

krajského súdu však nemala vplyv na posúdenie zákonnosti tohto úkonu súdu prvého stupňa

vzhľadom na to, že boli k jej výsluchu, ako aj k tomuto úkonu vypočuté všetky osoby, ktoré

poskytli pravdivý obraz o správnosti vykonania tohto úkonu. Teda je možné prijať záver

okresného súdu, že ide o relevantné listinné dôkazy, ktoré sú podporené aj výpoveďou

svedka A. V., ktorý aj na hlavnom pojednávaní opoznal P. S. ako osobu, ktorá sa

v inkriminovaný deň dopúšťala trestnej činnosti (4. 3. 2008), pričom potvrdil, že pred

incidentom tohto nepoznal, teda je vylúčený dôvod škodiť P. S.“.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v čase vykonania výsluchov maloletých osôb,

ako aj rekognície nemal zvoleného ani ustanoveného obhajcu a ani o tom nebol v zmysle

poučený, považuje krajský súd aj túto námietku za nedôvodnú

upriamujúc pozornosť na to, že sťažovateľ «bol dňa 4. 3. 2008 o 13.40 hod. predvedený

podľa § 17 ods. 1, 2 Zákona o policajnom zbore hliadkou OO PZ N. na základe

predchádzajúceho telefonického ohlásenia udalosti na linku polície č. 158 svedkom A. V.

a toho istého dňa bol odovzdaný o 15.40 hod. poverenému príslušníkovi PZ. Zo zápisnice

o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo 4. 3. 2008 o 15.40 hod. podozrivého P. S. je

zrejmé, že tento bol zadržaný v súvislosti s podozrením z vyvolávania verejného pohoršenia

vykonávaním sexuálnych praktík za prítomnosti osôb mladších ako 18 rokov. Súčasne bol

poučený podľa o práve zvoliť si obhajcu, radiť sa s ním už v priebehu

zadržania a tiež o práve požadovať, aby bol obhajca prítomný pri jeho výsluchu, ktoré

poučenie aj P. S. podpísal.

P. S. o práve zvoliť si obhajcu podľa bol poučený aj pri

výsluchu podozrivého dňa 4. 3. 2008 o 19.00 hod., ktoré opätovne podpísal a do zápisnice

prehlásil: „Obhajcu si nevolím, v prípade, že budem obvinený si ho zvolím a budem o tom

informovať povereného príslušníka.“ P. S. si zvolil obhajcu sám ako obvinený už dňa

6. 3. 2008, ktorý obhajca sa aj zúčastnil jeho výsluchu o 18.40 hod., kedy mu bolo

oznámené uznesenie o vznesení obvinenia. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že P. S.

už ako podozrivý bol riadne a v dostatočnom rozsahu oboznámený s predmetom trestného

stíhania, ako aj o práve zvoliť si obhajcu, ktoré právo využil sám až dňa 6. 3. 2008 pri

oznámení uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 6. 3. 2008 sp. zn. ORP-590/1-OSV-TN-

2008, kedy bol vzápätí vypočutý ako obvinený za prítomnosti ním zvoleného obhajcu

JUDr. P. C. Teda v plnej miere mu bolo umožnené uplatnenie práva na zvolenie si obhajcu

v zmysle a ».

Napokon, čo sa týka námietky sťažovateľa k znaleckému posudku č. 12/2008

z 22. mája 2008 vypracovanému MUDr. D. C., že táto znalkyňa nebola pribratá do konania

uznesením a nebola poverená vypracovaním znaleckého posudku, ktorý z toho dôvodu nie

je použiteľný ako dôkazný prostriedok, krajský súd považoval za potrebné uviesť, že

znalecké dokazovanie zodpovedá platnej právnej úprave. Na objasnenie uvedeného tvrdenia

krajský súd k veci dodal, že „Uznesením vyšetrovateľa PZ z 8. 4. 2008 sp. zn. ORP-376/2-

OVK-TN-2008 podľa na základe písomného príkazu Okresného súdu

Trenčín sp. zn. z 28. 3. 2008 bola pribratá na vyšetrenie duševného stavu

obvineného P. S. znalecká organizácia C., s. r. o..., s tým, že v znaleckom posudku okrem

iného bod 2, je potrebné vyjadriť sa, či obvinený P. S. v čase spáchania skutku trpel nejakou

sexuálnou úchylkou, ak áno, akou. Na základe citovaného uznesenia C., s. r. o... –

spracovatelia MUDr. J. L. a MUDr. S. D. podali písomný znalecký posudok č. 101/2008,

z ktorého je zistiteľné v bode 5 písm. c), že podkladom na vypracovanie znaleckého posudku

bolo aj sexuologické vyšetrenie, vrátane špecializovaného vyšetrenia s PPG – vyšetrením

P. S., vykonané pribratím konzultanta – klinickej a forenznej sexuologičky MUDr. D. C.

MUDr. D. C. vykonala vyšetrenie P. S. ako konzultantka pribratá C., s. r. o..., čo je

aj zapísané v jej znaleckom posudku č. 12/2008 z 22. 5. 2008, ktorý však má iba povahu

vyšetrenia a je potrebné ho považovať za súčasť znaleckého posudku podaného C., s. r. o...,

a vykonaného v súlade s ustanovením O znalcoch

a tlmočníkoch, podľa ktorého je znalec pri vykonávaní úkonov oprávnený pribrať

na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť

pribratia konzultanta musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Zodpovednosť znalca

za obsah úkonu znaleckej činnosti tým nie je dotknutá. Tento postup potvrdil aj znalec

MUDr. S. D. na hlavnom pojednávaní, kde sa vyjadroval k záverom a zisteniam znalcov,

ktorí skúmali duševný stav P. S.“.

Najvyšší súd sa vo vyjadrení k sťažnosti zo 4. marca 2010 odvolal v celom rozsahu

na dôvody uvedené v jeho uznesení sp. zn. z 30. septembra 2009, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 18. decembra 2008.

Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na zaujatie

stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá v podaní z 20. apríla 2010 zotrvala

na názore, že výsluch maloletých osôb bol vykonaný v rozpore s § 135 ods. 3 Trestného

poriadku. Rovnako tak sa podľa jej názoru pri vykonaní rekognície nepostupovalo v súlade

s a taktiež odmietla tvrdenie krajského súdu, že sťažovateľ bol

pred vykonaním rekognície ako podozrivý bezodkladne oboznámený s dôvodmi opätovného

zadržania a riadne poučený (vrátane práva na obhajcu). K znaleckému posudku

vypracovanému menovanou znalkyňou právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že jeho

závery boli v prospech jej mandanta, avšak v dôsledku toho, že znalkyňa nemohla byť

vypočutá na hlavnom pojednávaní (pretože nebola procesne pribratá do konania podľa

, ale mala len postavenie konzultanta), došlo k arbitrárnemu

vyhodnoteniu tohto dôkazu v neprospech sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1, a 3 a a 3 a v , a 3 a v

ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. decembra 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. septembra 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov

za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

[ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto

prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 18. decembra 2008 (obdobne napr.

, ).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 18. decembra 2008,

v odôvodnení ktorého tento súd popísal dôvody odvolania sťažovateľa a následne v ňom

okrem iného uviedol: „Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého

stupňa vo vzťahu ku všetkým výrokom vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, tieto

správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia

, a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom,

ktoré v súlade s ustanovením vecne správne a veľmi podrobne

v napadnutom rozsudku odôvodnil. Aj podľa zistení odvolacieho súdu vykonané dôkazy ako

na ne poukázal okresný súd vo svojom súhrne tvoria ucelenú reťaz jednoznačne a bez

pochybností usvedčujúcu obžalovaného zo spáchania skutkov, preto v podrobnostiach

odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Okresný súd sa v písomných dôvodoch rozsudku zodpovedajúcim spôsobom vyrovnal

aj s jednotlivými obhajobnými tvrdeniami obžalovaného smerujúcimi k nezákonnému

postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré obžalovaný zopakoval v písomných

dôvodoch svojho odvolania. Aj podľa zistení odvolacieho súdu postup vyšetrovateľa pri

rekogníciách a výsluchoch maloletých svedkýň, ktoré sú priamymi usvedčujúcimi dôkazmi

proti obžalovanému, nebol v rozpore s príslušnými ustanoveniami ,

rovnako tak znalecké dokazovanie obsahom zodpovedá platnej právnej úprave...“

Pretože druhostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal

na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2008, ústavný

súd považoval za potrebné citovať relevantné časti rozhodnutia okresného súdu, v ktorých

uviedol:

«V predmetnej trestnej veci, predovšetkým na námietky obžalovaného

prostredníctvom svojho obhajcu, ale len vo vzťahu k verifikácii správnosti postupu orgánov

činných v trestnom konaní z prípravného konania, vypovedali ako svedkovia aj pedagogické

pracovníčky, učiteľky a funkcionárky základnej školy, ktoré navštevujú maloleté poškodené

RNDr. J. J. a Mgr. Ing. M. J. a sociálna kurátorka PhDr. J. M., ktorá potvrdila, že ako

pracovníčka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny má odborné a primerané skúsenosti

zodpovedajúce odbornosti a skúsenostiam pedagogického pracovníka. Tieto sa zúčastnili

výsluchov maloletých osôb, pričom zhodne potvrdili, že predmetné úkony zo strany

vyšetrovateľa prebehli štandardne, bez nátlaku, deti spontánne opisovali prežité

skutočnosti, pričom v každom prípade tak bolo vykonané za prítomnosti zákonného

zástupcu tej – ktorej maloletej svedkyne a jednotlivých úkonoch sa spisovali zápisnice, ktoré

podpisovali aj oni.

Následne boli vo vzťahu k potvrdeniu správnosti a zákonnosti vedenia prípravného

konania vypočutí pred súdom ako svedkovia aj vyšetrovatelia činní v predmetnej trestnej

veci vo fáze prípravného konania, a to npor. Ing. D. A., kpt. Mgr. M. G. a Mgr. M. K. Z ich

výpovedí je zrejmé, že prípravné konanie bolo vedené zákonným spôsobom, umožňujúcim čo

najdôkladnejšie objasnenie predmetnej trestnej veci...

Zástupca pribratej znaleckej organizácie, súdny znalec MUDr. S. D. predniesol

na hlavnom pojednávaní znalecké závery v zhode s podaným písomným znaleckým

posudkom... Znalec relevantne vysvetlil aj potrebu (zákonného) pribratia konzultanta –

sexuológa, v osobe MUDr. C.

V konaní pred súdom, na hlavnom pojednávaní na základe vykonaných dôkazov

spôsobom a v rozsahu tak, ako navrhli procesné strany, a ako bolo určené súdom

so zreteľom na ustanovenia §, ods. 1, , vyhodnotením týchto

vykonaných dôkazov v súlade s , t. j. jednotlivo a vo vzájomnom súhrne

bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán tieto dôkazy navrhla či obstarala, súd mal

relevantne preukázané, že sa žalované skutky stali tak, sú uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku, a to aj napriek tomu, že obžalovaný ich spáchanie poprel. Súd nezistil žiadne

relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali nezákonnosť získaných, predložených

a napokon pred súdom vykonaných dôkazov, keď zameral svoju pozornosť na verifikáciu

správnosti vedenia výpovedí maloletých svedkýň v prípravnom konaní v zmysle § 135

ods. 1, 2 a 3 , pričom z obsahového materiálu predmetného trestného spisu je

zrejmé, že tieto boli vykonané obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, že výsluch

nebolo potrebné v ďalšom konaní opakovať, aj podľa názoru súdu bez relevantnej potreby

vykonania obrazovo-zvukového záznamu o tomto úkone s poukazom na predmetné skutkové

okolnosti, keď z citovaného ustanovenia nevyplýva obligatórna povinnosť orgánov

prípravného konania takýto záznam vykonávať. Pridržiavajúc sa ods. 3 citovaného

ustanovenia nebol predmetný výsluch maloletých osôb vykonaný s využitím

technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, nakoľko žalovaný trestný čin

nebol spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporné, že účastníci trestného

konania sa pred spáchaním skutkov ani len nepoznali. V prípravnom konaní bolo vykonané

aj znalecké dokazovanie, a to na posúdenie duševného stavu obžalovaného, najmä

z psychiatricko-sexuálneho hľadiska. Súd konštatuje, že i tento druh dôkazu bol vykonaný

v zmysle platnej právnej úpravy, t. j. a o znalcoch

v znení neskorších predpisov. Formálny nedostatok resp. nesprávna vonkajšia úprava

(označenie „Znalecký posudok“) odborných záverov pribratého konzultanta, MUDr. C.,

ktoré boli podkladom záverov pribratej znaleckej organizácie nemá za následok

nezákonnosť takto vykonaného dôkazu. Aj prípadné ďalšie závady v zápisniciach orgánov

prípravného konania podľa názoru súdu nemajú dôsledok neplatnosti takéhoto úkonu, keď

išlo celkom zrejme o pisársku chybu. Usvedčujúce viaceré priame či nepriame dôkazy, ktoré

po ich vyhodnotení jednotlivo a vo vzájomnom súhrne, bez zistenia relevantných

skutočností, nasvedčujúcich ich nevieryhodnosti, ktoré sa vzájomne podporujú a doplňujú,

tvoria ucelenú logickú reťaz, ktorá nezvratne usvedčuje obžalovaného zo spáchania

predmetných žalovaných skutkov... Ohľadne týchto výpovedí maloletých detí súd skutočne

nezistil dôvod, prečo by mali takto vypovedať a vystavovať sa nadchádzajúcim vyšetrovacím

úkonom, najmä s prihliadnutím k tak chúlostivej intímnej oblasti, akou sexualita a veci

s ňou spojené, pre maloleté dieťa určite je, keby k daným skutočnostiam naozaj nedošlo.

Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že maloleté svedkyne, každá zvlášť, bez možnosti

vzájomného ovplyvňovania, a za účasti zákonných zástupcov, pri rekognícii opoznali

obžalovaného, napriek tomu, že sa predtým nepoznali, teda je nepochybné, že jeho tvár

a postavu si pamätajú práve v súvislosti s nepríjemným zážitkom, ktorého priamymi

účastníčkami sa stali... Uvedené usvedčujúce dôkazy potom navyše a relevantne podporuje

tiež výpoveď svedka A. V., ktorý vďaka svojej obozretnosti si všimol podozrivého muža

a na vlastné oči videl... Ani u tohto svedka súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

preukazovali, že svedok nevypovedal ohľadne toho čo uviedol, pravdu. Napokon

na vykonanej rekognícii, ako aj priamo na hlavnom pojednávaní opoznal obžalovaného ako

osobu, ktorá sa v inkriminovaný deň dopúšťala páchaniu predmetnej trestnej činnosti...»

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 18. decembra 2008 dospel

ústavný súd k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie síce stručne, ale náležito odôvodnil.

Uznesenie krajského súdu vo vzťahu ku skutkovým záverom odkazuje na rozsudok

okresného súdu z 23. októbra 2008 a následne obsahuje zhodnotenie záverov vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že poukázanie

všeobecného súdu v odôvodnení rozhodnutia na odôvodnenie iného rozhodnutia možno

z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (zvlášť, ak obsah predošlého rozhodnutia bol

účastníkom konania známy). Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti spochybnil

predovšetkým zákonnosť dokazovania vykonaného v rámci prípravného konania. Uvedené

výhrady sťažovateľa krajský súd v spojení s rozsudkom okresného súdu posúdil

a vyhodnotil dokazovanie vykonané v rámci prípravného konania ako zákonné, pričom

tento svoj záver o zákonnosti dokazovania aj odôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa

s výsledkom uvedeného konania, resp. so závermi krajského súdu (v spojení so závermi

okresného súdu) sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia

a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

Z citovaných odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nemožno vyvodiť, že

by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadali s právne

relevantnými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia

ústavnoprávne akceptovateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil vzájomnú príčinnú

súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.

-271 z 18. decembra 2008 a základným právom na súdnu ochranu zaručeným

v a listiny a právom na spravodlivé súdne konanie

zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ďalšími sťažovateľom označenými právami,

a preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj namietané uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. septembra 2009 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 18. decembra 2008.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

«Obvinený P. S. v rámci dovolacích námietok teda spochybňuje zákonný priebeh

rekognícií vykonaných v prípravnom konaní, a to z hľadiska porušenia jeho obhajobných

práv a domáha sa preto zrušenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne i rozsudku

Okresného súdu Trenčín, ktorými bol obvinený právoplatne odsúdený...

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia ods. písm. c/ , je že v konaní,

ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu a dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/

je, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a má byť len skutočne výnimočným

prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov

a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná

inštancia.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného

v dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli

zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť

takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne

k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu...

Z obsahu relevantných častí spisového materiálu, je zrejmé, že výsluchy maloletých

ako aj rekognície boli vykonané v súlade s ustanovením a

Svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností opoznali obvineného ako muža, ktorého

videli v inkriminovanom čase.

Z dikcie ustanovenia sú alternatívne stanovené zákonné

podmienky, za ktorých sa výsluch maloletej osoby vykoná s využitím technických zariadení

určených na prenos zvuku a obrazu. Ide jednak o prípad ak ide o trestný čin spáchaný voči

blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo z okolností prípadu je zrejmé, že opätovná jej

výpoveď môže byť ovplyvnená alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol

ovplyvňovať duševný a mravný vývoj maloletej osoby.

Keďže vyšetrovacie úkony s maloletými osobami v posudzovanom prípade neboli

urobené s využitím takýchto technických prostriedkov možno predpokladať, že orgány

prípravného konania v danom prípade ani jednu z podmienok, pre ktoré by bolo potrebné

takto postupovať, nezistili.

Z relevantných častí trestného spisu rovnako tiež, v súlade s dovolacou námietkou

obvineného vyplýva, že pri rekognícii urobenej svedkom A. V. na základe fotografií, nebola

prítomná nezúčastnená osoba.

Orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách nepochybne určitých

pochybení dopustili. Keď dovolateľ poukazuje na niektoré pochybenia týchto úkonov treba

však konštatovať, že tieto nepredstavujú natoľko závažnú ujmu do jeho práv, aby viedli

k neúčinnosti a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov resp. aby nimi boli znehodnotené

dôkazy ako celok. Z hľadiska posúdenia celej veci bol obvinený P. S. usvedčený celým

radom ničím vecne nespochybnených dôkazov. Súdy teda posúdili všetky použiteľné

a predložené dôkazy, na ktorých základe dospeli k jednoznačnému záveru o jeho vine

a treste. Nie je možné súhlasiť s tvrdením, že tieto pochybenia zabránili obvinenému

v možnosti získavania dôkazov vo svoj prospech. Obvinenému bol od 6. marca 2008

ustanovený obhajca, ktorý počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu.

Z obsahu predloženého spisu súdu prvého stupňa ako aj z napadnutých rozhodnutí je

zrejmé, že námietky, ktoré dovolateľ predložil v dovolaní, použil už v konaní pred okresným

súdom ako aj v odvolaní proti rozsudku tohto súdu. Tak v rozsudku prvostupňového súdu

tak aj v napadnutom uznesení odvolacieho súdu sa oba súdy predloženými námietkami

zaoberali a vysporiadali sa s nimi.

K fotorekognícii vykonanej svedkom A. V. treba pre úplnosť uviesť, že i keď zákon

z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in nátura“, zároveň však nevylučuje

vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby. Takýto postup vykonania

opoznávania je lége artis a nie je možné z neho vyvodiť nezákonnosť postupu orgánov

prípravného konania.

Pokiaľ obvinený v dovolaní namieta správnosť vykonania znaleckého dokazovania,

dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že prevedenie

znaleckého dokazovania znaleckým posudkom znaleckej organizácie C., spol. s r. o... nie je

zaťažené žiadnymi takými nedostatkami, ktoré by spôsobovali jeho neprocesnosť

a vypracovaný znalecký posudok okrem iného aj na základe sexuologického vyšetrenia

MUDr. D. C. ako konzultantky je ako dôkaz celkom použiteľný. Preto pokiaľ súdy oboch

stupňov svoje závery o vine obvineného P. S., resp. závery o potrebe uloženia ochranného

liečenia opreli aj o výsledky znaleckého dokazovania, postupovali v súlade so zákonom.

Výsledky znaleckého dokazovania majú oporu v okolnostiach preukázaných

aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi a aj z tohto hľadiska sú dostatočne presvedčivé

a nie je možné ich obsah spochybniť len na základe skutočnosti, že výsledky sexuologického

vyšetrenia obvineného boli predložené MUDr. D. C. vo forme znaleckého posudku.

Z obsahu trestného spisu prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že znalecká

organizácia špecializovaná v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria C.,

spol. s r. o., za účelom vyšetrenia duševného stavu obvineného bola riadne do konania

pribratá (uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. apríla 2008, ČVS: ORP-376/2-

OVK-TN-2008 Ko, č. l. 145-146 vyšetrovacieho spisu) a sexuologička MUDr. C. touto

znaleckou organizáciou bola pribratá ako konzultantka za účelom vykonania

phalopletyzmografického (PPG) vyšetrenia obvineného.

V daných súvislostiach najvyšší súd ako súd dovolací konštatuje, že v postupe

orgánov činných v trestnom konaní, resp. v postupe súdov prvostupňového

i druhostupňového nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého

procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ

v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho

konania postupovali v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by

vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom...»

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že najvyšší súd rozhodoval

o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní – v dovolacom konaní a v tejto súvislosti

uvádza, že na posúdenie (ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd.

V danom prípade najvyšší (dovolací) súd rozhodol, že dôvody dovolania podľa § 371

nie sú splnené, preto podľa

dovolanie sťažovateľa odmietol.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 30. septembra 2009

vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom argumentáciou sťažovateľa riadne zaoberal a svoje

rozhodnutie odôvodnil. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa v podstate stotožnil

so závermi krajského súdu (a okresného súdu), ktoré, ako už bolo uvedené, podľa ústavného

súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne. Naopak, s dovolacími dôvodmi, tak

ako ich predniesol sťažovateľ, sa nestotožnil, a preto dovolanie odmietol.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení vysporiadal s otázkou zákonnosti výsluchov

maloletých svedkýň (prítomnosť nezúčastnenej osoby, zákonných zástupcov, sociálnej

alebo pedagogickej pracovníčky; dodržanie ustanovení ),

s otázkou zákonnosti vykonania rekognície svedkom A. V., ako aj s otázkou vykonaného

znaleckého dokazovania. V odôvodnení svojho rozhodnutia síce konštatoval, že orgány

prípravného konania sa pri vykonávaní rekognícií určitých pochybení dopustili, zároveň

však dodal, že tieto pochybenia nepredstavovali takú závažnú ujmu na právach sťažovateľa,

aby viedli k neúčinnosti, a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov, resp. aby nimi boli

„znehodnotené dôkazy ako celok“. Podľa názoru ústavného súdu zistenie hoci aj podstatnej

chyby pri vyšetrovacích úkonoch samo osebe nemusí byť dôvodom na kasáciu konečného

rozhodnutia vo veci. V takom prípade je nevyhnuté posúdiť, či chyba (v tomto prípade

prípravného) konania je podstatná a zároveň či mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť

preskúmavaného konečného rozhodnutia. Chybu konania teda nemožno hodnotiť

abstraktne, ale vždy v podmienkach daného konkrétneho prípadu. Určite nemôže dochádzať

k zľahčovaniu nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní ani súdov

pri objasňovaní veci, či pri zaisťovaní práva na obhajobu, ale ide o rozumný pohľad

na dodržiavanie zákonom ustanovených pravidiel spravodlivého procesu, ktorý jedine môže

viesť k spravodlivému rozhodnutiu na rozdiel od čisto formálneho náhľadu na tieto pravidlá

bez prihliadnutia na konkrétnu vec. V posudzovanom prípade sťažovateľa najvyšší súd

takýto postup zvolil a vyhodnotil, že chyby, ktorých sa dopustili orgány prípravného

konania, nemohli v trestnej veci viesť k nepoužiteľnosti vykonaných úkonov.

Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohoto súdu. Konštatovaniu o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad

právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad, ktorý nepopiera jej zmysel a účel.

Sťažovateľovi preto nebola odopretá súdna ochrana. Jeho vecou sa najvyšší súd zaoberal

a dovolanie podľa názoru ústavného súdu odmietol na základe ústavne akceptovateľných

dôvodov.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými jeho

argumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcou sa požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento článok

dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe

uvedeného skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky

spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria

A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí

dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné

argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie

konkrétneho právneho problému (obdobne napr. , ). V prípade

posudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd primerane reagoval

na podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že súčasťou základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom. Inak by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania vôbec boli naplnené (napr.

). Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, ako to bolo v konaní

o mimoriadnom dovolaní v trestnej veci sťažovateľa, výslovne umožňuje,

preto v konkrétnom prípade nemohlo dôjsť k odopreniu prístupu sťažovateľa k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa ( listiny)

a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo

možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať

aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov

v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávnu intenzitu posudzovanú v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(, m. m. ).

Keďže ústavný súd dospel v danej veci na základe uvedeného k záveru, že napadnuté

konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto

časti odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50

ods. 3 a v listiny postupom a rozhodnutím krajského súdu

a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného

v a v listiny ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by v konaní pred krajským súdom alebo najvyšším súdom nasvedčovala porušeniu

označených základných práv sťažovateľa. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru. Ich porušenie

sťažovateľ namieta hlavne v súvislosti a postupom orgánov činných v trestnom konaní

v štádiu prípravného konania, a to najmä v súvislosti s vykonaním rekognície 6. marca 2008

bez toho, aby bol poučený o svojich právach a o možnosti zvoliť si obhajcu, ktorý by bol

prítomný už pri úkone jeho znovupoznávania maloletými svedkyňami.

K tejto otázke ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že elementárnou podmienkou

na to, aby fyzická osoba mohla požívať ochranu základných práv zaručených v uvedených

článkoch , listiny a dohovoru, je, že táto osoba je v procesnom postavení obvineného,

t. j. že jej bolo vznesené obvinenie (pozri napr. ). V prípade sťažovateľa to tak

v relevantnom čase nebolo. Ústavný súd taktiež nie je tohto názoru, že by sťažovateľ mal

mať možnosť zvoliť si obhajcu v zmysle , pretože

z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-590/1-OSV-TN-2008 vyplýva, že v tom čase sťažovateľ

nebol ani zadržaný. Pritom znenie tohto ustanovenia je jednoznačné: „Zadržaná osoba má

právo zvoliť si obhajcu...“

Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho postavenia obvineného sa

nezaručuje podľa . Je implikované v ochrane podľa

().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc zaručeného

v postupom a rozhodnutím krajského súdu a postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu

Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného

v ústavný súd uvádza, že zakotvuje právo na to,

aby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý

účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný

význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47

ods. 2 (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu

povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi

využíval právnu pomoc. Z obsahu vyšetrovacieho spisu, ale ani zo sťažnosti podanej

ústavnému súdu nevyplýva žiadna skutočnosť nasvedčujúca porušenie uvedenej povinnosti

orgánmi prípravného konania alebo aj všeobecnými súdmi. K porušeniu označeného

základného práva by mohlo dôjsť, ak by orgány činné v prípravnom konaní neumožnili

poskytnutie právnej pomoci sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu,

prítomnosť ktorého si však musí v štádiu pred vznesením obvinenia „zabezpečiť“ sám.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením

základného práva zaručeného v a postupom orgánov činných v trestnom

konaní, resp. postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých

konaniach nie je príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

4. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a listiny postupom a rozhodnutím krajského

súdu a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a listiny, ústavný súd iba konštatuje, že

keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaných

uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s označeným

(čl. 36 ods. 1 listiny) ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno tieto rozhodnutia kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením a listiny

().

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

a ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011