Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 462/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Marianom Dzuroškom,

Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 2, , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 10. novembra 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a 2, , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. novembra 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 20. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. apríla 2018.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. mája 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 8. decembra 1995 uznaný vinným zo spáchania trestného

činu podvodu podľa a účinného

do 31. decembra 2004, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov

nepodmienečne so zaradením na výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský

súd v Košiciach nariadil sťažovateľovi výkon uloženého trestu 27. marca 1996 a následne

28. marca 1996 vydal rozkaz na jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody. V súvislosti

s dodaním sťažovateľa do výkonu trestu odňatia slobody Krajský súd v Košiciach tento svoj

rozkaz urgoval, a to 19. februára 1997, 25. februára 1999, 20. marca 2003 a 7. júna 2004.

Z dôvodu, že vydaný rozkaz na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu nebol vykonaný,

Krajský súd v Košiciach vydal 4. júna 2010 medzinárodný zatýkací rozkaz a 17. marca

2014 európsky zatýkací rozkaz.

Dňa 16. februára 2017 bol sťažovateľ zadržaný a následne dodaný na výkon

uloženého trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ podal 30. mája 2017 žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia

slobody a zároveň aj o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu, odôvodňujúc to tým,

že výkon uloženého trestu odňatia slobody je premlčaný.

Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 10. novembra 2017

rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol z dôvodu, že v danej veci nedošlo

k premlčaniu výkonu trestu odňatia slobody, keďže počas obdobia od právoplatnosti

rozsudku sp. zn. z 8. decembra 1995 do dodania sťažovateľa do výkonu trestu

došlo k prerušeniu plynutia desaťročnej zákonnej premlčacej doby.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 20. decembra 2017 tak, že sťažnosť zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2018 rozhodol tak, že dovolanie podľa § 382 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) bez preskúmania veci odmietol, pretože dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí

žiadosti o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu nie je prípustné.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že nemá vedomosť o prevzatí rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 8. decembra 1995, ktorým bol odsúdený na výkon trestu

odňatia slobody, a preto ho nedokáže bližšie identifikovať. Po celú dobu od právoplatnosti

uvedeného rozsudku až do jeho zadržania 16. februára 2017 sa stále zdržiaval na území

Slovenskej republiky v mieste svojho trvalého bydliska, ani raz do zahraničia nevycestoval,

a preto neprichádza do úvahy konštatácia všeobecných súdov, že sa vyhýbal výkonu trestu.

Sťažovateľ počas uvedeného obdobia nespáchal ani úmyselný trestný čin a je presvedčený,

že k prerušeniu premlčania výkonu trestu v jeho prípade nedošlo. Sťažovateľ sa v žiadosti

z 30. mája 2017 o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody z dôvodu jeho premlčania

domáhal aj vykonania verejného zasadnutia a dokazovania výsluchom svedkov, čo však

okresný súd ani krajský súd neakceptovali a o jeho žiadosti rozhodli na neverejnom

zasadnutí bez jeho účasti, pričom tento postup v rozhodnutiach ani neodôvodnili, preto je

možné ich rozhodnutia považovať za arbitrárne.

Podľa názoru sťažovateľa sú rozhodnutia všeobecných súdov aj nezákonné, pretože

boli založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože,

vychádzajúc z , súd môže pri rozhodovaní prihliadať iba na tie

skutočnosti, ktoré boli prebraté na verejnom zasadnutí, a na dôkazy na ňom vykonané.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani so závermi okresného súdu a krajského súdu

o prerušení plynutia premlčacej doby, pretože podľa jeho názoru „úkony Krajského súdu

v Košiciach smerujúce k tomu, aby som uložený trest vykonal v dňoch 27.03.1996,

28.03.1996, 19.02.1997, 25.02.1999, 20.03.2003, 07.06.2004, 04.06.2010 a 17.03.2014“

neboli spôsobilé prerušiť plynutie premlčacej doby.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:

„Súd síce správne akcentuje, že nie akýkoľvek úkon súdu je možné považovať

za opatrenie smerujúce k tomu, aby odsúdený uložený mu trest vykonal, avšak opomenul

zdôrazniť, že tento úkon okrem toho, že musí byť v súlade s musí byť aj

spôsobilý zabezpečiť nástup odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody.

V tomto smere musí konať aj súd a z titulu svojej právomoci trvať na tom, aby aj

orgán zabezpečujúci dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody (príslušný útvar

Policajného zboru) úkony realizoval účinne a tak, aby boli spôsobilé sledovaný cieľ

dosiahnuť (t.j. dodať odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody).

Súd sa preto nemôže uspokojiť len so šablónovitou odpoveďou príslušného útvaru

PZ, že sa odsúdený v mieste bydliska dlhšiu dobu nezdržuje, že sa po ňom pátra, ale jeho

povinnosťou bolo žiadať od príslušného útvaru PZ dôkazy (napr. záznamy z miestneho

šetrenia a pod.) o tom, aké konkrétne úkony pre zistenie pobytu odsúdeného a jeho dodanie

do výkonu trestu odňatia slobody aj reálne vykonal. V tejto súvislosti sa súdy nemôžu

odvolávať na to, že správy policajného orgánu je potrebné automaticky považovať

za pravdivé a nie je ich potrebné zo strany súdu preverovať. Práve kontrolná funkcia súdu

môže aj v tomto prípade prispieť k objektívnemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Ani v jednom prípade však Krajský súd v Košiciach k takémuto účinnému

a spôsobilému úkonu nepristúpil a informácie od príslušného útvaru PZ z 19.02.1997,

25.02.1999, 20.03.2003 a 07.10.2004 len vzal na vedomie, za účelom ďalšej urgencie. Preto

za účinné opatrenia spôsobilé zabezpečiť nástup odsúdeného do výkonu trestu odňatia

slobody a teda spôsobilé prerušiť plynutie premlčacej doby v tomto konkrétnom prípade je

možné považovať (okrem úkonov zrealizovaných dňa 27. a 28. marca 1996 ) len úkony

zrealizované 04.06.2010 (medzinárodný zatýkací rozkaz) a 17.03.2014 (európsky zatýkací

rozkaz). Oba úkony však boli realizované až po tom, ako u mňa došlo k premlčaniu výkonu

trestu odňatia slobody, ku ktorému došlo dňa 19.02.2007 (t.j. 10 rokov po prijatí prvej

informácie).“

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a SR ako aj práva zaručené v a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uzneseniami

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19.04.2018, Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 20.12.2017 a Okresného súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 10.11.2017 a konaním, ktoré im predchádzalo porušené

2.) Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19.04.2018,

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 20.12.2017

a uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10.11.2017 a vec sa

vracia na ďalšie konanie,

3.) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000,00 € (slovom: desaťtisíc Euro), ktoré je príslušný súd povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia (doterajšie

trovy za dva úkony právnej pomoci predstavujú sumu 374,81 €) na účet právneho zástupcu

JUDr. Mariana Dzurošku... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

9. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeraných lehotách prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

III.

10. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi o plynutí

premlčacej doby, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, čím boli porušené jeho v petite

sťažnosti označené práva.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa dohovoru

uznesením okresného súdu z 10. novembra 2017

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , ).

13. Proti uzneseniu okresného súdu z 10. novembra 2017 mohol sťažovateľ podať

sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa dohovoru

uznesením krajského súdu z 20. decembra 2017

14. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. decembra

2017, ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti taktiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2

(v spojení s ) ako oneskorene podanú.

V okolnostiach posudzovanej veci totiž ustálená judikatúra ústavného súdu

(napr. , , ), podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu v prípadoch, ak sťažovateľ v predmetnej veci podal

dovolanie, začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (v prípade sťažovateľa ide o uznesenie krajského súdu), nemôže

byť na vec sťažovateľa aplikovateľná. v taxatívne vypočítava

tie rozhodnutia vo veci samej, proti ktorým je možné podať dovolanie. Sťažovateľom

podané dovolanie proti označenému uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. g) a i) preto v okolnostiach posudzovanej veci nemožno

považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý by zákon sťažovateľovi poskytoval

a na rozhodnutie o ktorom by mohla byť viazaná zákonom ustanovená dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

16. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho (krajského) súdu,

proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať

na rozhodnutie dovolacieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty

na podanie sťažnosti podľa (,

, , , ). Neprípustné dovolanie

nemožno totiž z hľadiska považovať za účinný a dostupný právny

prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom

súde podľa tohto článku , a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej

lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať.

17. V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu

krajského súdu z 20. decembra 2017 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia

(sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 30. januára 2018). Sťažovateľ podal sťažnosť

23. mája 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3

.

18. Pretože neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty

(napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa a práv

podľa dohovoru uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

19. Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v konaní

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, ktorý sa podľa jeho tvrdenia neriadil zákonnými

ustanoveniami, keď dovolanie odmietol.

20. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí podľa zistil, že dovolanie

podané obvineným nie je prípustné.

Ustanovenie predstavuje (pokiaľ neustanoví

inak) taxatívny výpočet tých rozhodnutí vo veci samej, proti ktorým je možné podať

dovolanie.

Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov

uvedených v aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené

ustanovenie alebo osobitného predpisu o väzbe,

alebo o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia

slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu

po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol

uložený popri peňažnom treste.

Keďže v uvedenom taxatívnom výpočte uznesenie súdu, ktorým zamietol žiadosť

obvineného o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody a o vydanie

rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu absentuje, je zrejmé, že dovolanie obvineného

nie je prípustné, a preto ho najvyšší súd podľa musel

na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci, odmietnuť.“

21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že sa nemohol

dovolaním sťažovateľa meritórne zaoberať, keďže ho musel odmietnuť z dôvodu jeho

neprípustnosti v zmysle . Z tohto pohľadu je záver najvyššieho súdu

vecne správny, ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítať

svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého

uznesenia.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. , , , ,

).

23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní podľa v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

24. Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa týkajúce sa namietaného porušenia jeho

práv aj konaním, ktoré predchádzalo posudzovanej veci, sťažovateľ tým podľa názoru

ústavného súdu (vychádzajúc z odôvodnenia ústavnej sťažnosti) zrejme myslel postup

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd uvádza,

že v tejto časti možno sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3

).

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018