Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 462/2018
PDF · 217.59 KB
No categories available
II. ÚS 462/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Marianom Dzuroškom,
Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Nt 31/2017
z 10. novembra 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos 137/2017
z 20. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 23/2018 z 19. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 31/2017
z 10. novembra 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 Tos 137/2017 z 20. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 23/2018 z 19. apríla 2018.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. mája 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 T 67/94 z 8. decembra 1995 uznaný vinným zo spáchania trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného
do 31. decembra 2004, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov
nepodmienečne so zaradením na výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský
súd v Košiciach nariadil sťažovateľovi výkon uloženého trestu 27. marca 1996 a následne
28. marca 1996 vydal rozkaz na jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody. V súvislosti
s dodaním sťažovateľa do výkonu trestu odňatia slobody Krajský súd v Košiciach tento svoj
rozkaz urgoval, a to 19. februára 1997, 25. februára 1999, 20. marca 2003 a 7. júna 2004.
Z dôvodu, že vydaný rozkaz na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu nebol vykonaný,
Krajský súd v Košiciach vydal 4. júna 2010 medzinárodný zatýkací rozkaz a 17. marca
2014 európsky zatýkací rozkaz.
Dňa 16. februára 2017 bol sťažovateľ zadržaný a následne dodaný na výkon
uloženého trestu odňatia slobody.
Sťažovateľ podal 30. mája 2017 žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia
slobody a zároveň aj o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu, odôvodňujúc to tým,
že výkon uloženého trestu odňatia slobody je premlčaný.
Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Nt 31/2017 z 10. novembra 2017
rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol z dôvodu, že v danej veci nedošlo
k premlčaniu výkonu trestu odňatia slobody, keďže počas obdobia od právoplatnosti
rozsudku sp. zn. 1 T 67/94 z 8. decembra 1995 do dodania sťažovateľa do výkonu trestu
došlo k prerušeniu plynutia desaťročnej zákonnej premlčacej doby.
Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 4 Tos 137/2017 z 20. decembra 2017 tak, že sťažnosť zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Tdo 23/2018 z 19. apríla 2018 rozhodol tak, že dovolanie podľa § 382 písm. f)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) bez preskúmania veci odmietol, pretože dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí
žiadosti o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu nie je prípustné.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že nemá vedomosť o prevzatí rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 8. decembra 1995, ktorým bol odsúdený na výkon trestu
odňatia slobody, a preto ho nedokáže bližšie identifikovať. Po celú dobu od právoplatnosti
uvedeného rozsudku až do jeho zadržania 16. februára 2017 sa stále zdržiaval na území
Slovenskej republiky v mieste svojho trvalého bydliska, ani raz do zahraničia nevycestoval,
a preto neprichádza do úvahy konštatácia všeobecných súdov, že sa vyhýbal výkonu trestu.
Sťažovateľ počas uvedeného obdobia nespáchal ani úmyselný trestný čin a je presvedčený,
že k prerušeniu premlčania výkonu trestu v jeho prípade nedošlo. Sťažovateľ sa v žiadosti
z 30. mája 2017 o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody z dôvodu jeho premlčania
domáhal aj vykonania verejného zasadnutia a dokazovania výsluchom svedkov, čo však
okresný súd ani krajský súd neakceptovali a o jeho žiadosti rozhodli na neverejnom
zasadnutí bez jeho účasti, pričom tento postup v rozhodnutiach ani neodôvodnili, preto je
možné ich rozhodnutia považovať za arbitrárne.
Podľa názoru sťažovateľa sú rozhodnutia všeobecných súdov aj nezákonné, pretože
boli založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože,
vychádzajúc z § 297 Trestného poriadku, súd môže pri rozhodovaní prihliadať iba na tie
skutočnosti, ktoré boli prebraté na verejnom zasadnutí, a na dôkazy na ňom vykonané.
Sťažovateľ sa nestotožňuje ani so závermi okresného súdu a krajského súdu
o prerušení plynutia premlčacej doby, pretože podľa jeho názoru „úkony Krajského súdu
v Košiciach smerujúce k tomu, aby som uložený trest vykonal v dňoch 27.03.1996,
28.03.1996, 19.02.1997, 25.02.1999, 20.03.2003, 07.06.2004, 04.06.2010 a 17.03.2014“
neboli spôsobilé prerušiť plynutie premlčacej doby.
V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:
„Súd síce správne akcentuje, že nie akýkoľvek úkon súdu je možné považovať
za opatrenie smerujúce k tomu, aby odsúdený uložený mu trest vykonal, avšak opomenul
zdôrazniť, že tento úkon okrem toho, že musí byť v súlade s Trestným poriadkom musí byť aj
spôsobilý zabezpečiť nástup odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody.
V tomto smere musí konať aj súd a z titulu svojej právomoci trvať na tom, aby aj
orgán zabezpečujúci dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody (príslušný útvar
Policajného zboru) úkony realizoval účinne a tak, aby boli spôsobilé sledovaný cieľ
dosiahnuť (t.j. dodať odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody).
Súd sa preto nemôže uspokojiť len so šablónovitou odpoveďou príslušného útvaru
PZ, že sa odsúdený v mieste bydliska dlhšiu dobu nezdržuje, že sa po ňom pátra, ale jeho
povinnosťou bolo žiadať od príslušného útvaru PZ dôkazy (napr. záznamy z miestneho
šetrenia a pod.) o tom, aké konkrétne úkony pre zistenie pobytu odsúdeného a jeho dodanie
do výkonu trestu odňatia slobody aj reálne vykonal. V tejto súvislosti sa súdy nemôžu
odvolávať na to, že správy policajného orgánu je potrebné automaticky považovať
za pravdivé a nie je ich potrebné zo strany súdu preverovať. Práve kontrolná funkcia súdu
môže aj v tomto prípade prispieť k objektívnemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.
Ani v jednom prípade však Krajský súd v Košiciach k takémuto účinnému
a spôsobilému úkonu nepristúpil a informácie od príslušného útvaru PZ z 19.02.1997,
25.02.1999, 20.03.2003 a 07.10.2004 len vzal na vedomie, za účelom ďalšej urgencie. Preto
za účinné opatrenia spôsobilé zabezpečiť nástup odsúdeného do výkonu trestu odňatia
slobody a teda spôsobilé prerušiť plynutie premlčacej doby v tomto konkrétnom prípade je
možné považovať (okrem úkonov zrealizovaných dňa 27. a 28. marca 1996 ) len úkony
zrealizované 04.06.2010 (medzinárodný zatýkací rozkaz) a 17.03.2014 (európsky zatýkací
rozkaz). Oba úkony však boli realizované až po tom, ako u mňa došlo k premlčaniu výkonu
trestu odňatia slobody, ku ktorému došlo dňa 19.02.2007 (t.j. 10 rokov po prijatí prvej
informácie).“
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1.) Základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR ako aj práva zaručené v čl. 5 ods. 4 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uzneseniami
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 23/2018 z 19.04.2018, Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 4 Tos/137/2017 z 20.12.2017 a Okresného súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 3 Nt 31/2017 z 10.11.2017 a konaním, ktoré im predchádzalo porušené
2.) Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 23/2018 z 19.04.2018,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos 137/2017 z 20.12.2017
a uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Nt 31/2017 z 10.11.2017 a vec sa
vracia na ďalšie konanie,
3.) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
10.000,00 € (slovom: desaťtisíc Euro), ktoré je príslušný súd povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4.) sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia (doterajšie
trovy za dva úkony právnej pomoci predstavujú sumu 374,81 €) na účet právneho zástupcu
JUDr. Mariana Dzurošku... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
9. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeraných lehotách prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
III.
10. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi o plynutí
premlčacej doby, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, čím boli porušené jeho v petite
sťažnosti označené práva.
K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
uznesením okresného súdu z 10. novembra 2017
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07).
13. Proti uzneseniu okresného súdu z 10. novembra 2017 mohol sťažovateľ podať
sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
uznesením krajského súdu z 20. decembra 2017
14. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. decembra
2017, ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti taktiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2
(v spojení s § 53 ods. 3) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
V okolnostiach posudzovanej veci totiž ustálená judikatúra ústavného súdu
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011), podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu v prípadoch, ak sťažovateľ v predmetnej veci podal
dovolanie, začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (v prípade sťažovateľa ide o uznesenie krajského súdu), nemôže
byť na vec sťažovateľa aplikovateľná. Trestný poriadok v § 368 ods. 2 taxatívne vypočítava
tie rozhodnutia vo veci samej, proti ktorým je možné podať dovolanie. Sťažovateľom
podané dovolanie proti označenému uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g) a i) Trestného poriadku preto v okolnostiach posudzovanej veci nemožno
považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý by zákon sťažovateľovi poskytoval
a na rozhodnutie o ktorom by mohla byť viazaná zákonom ustanovená dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu.
16. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho (krajského) súdu,
proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať
na rozhodnutie dovolacieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty
na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 49/02,
I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, II. ÚS 103/09, II. ÚS 335/2018). Neprípustné dovolanie
nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny
prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom
súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej
lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať.
17. V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu
krajského súdu z 20. decembra 2017 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia
(sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 30. januára 2018). Sťažovateľ podal sťažnosť
23. mája 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3
18. Pretože zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty
(napr. I. ÚS 235/03, IV. ÚS 35/04, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04), ústavný súd sťažnosť
v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako oneskorene podanú.
K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
uznesením najvyššieho súdu
19. Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v konaní
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, ktorý sa podľa jeho tvrdenia neriadil zákonnými
ustanoveniami, keď dovolanie odmietol.
20. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie
podané obvineným nie je prípustné.
Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. predstavuje (pokiaľ Trestný poriadok neustanoví
inak) taxatívny výpočet tých rozhodnutí vo veci samej, proti ktorým je možné podať
dovolanie.
Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené
ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona
alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia
slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu
po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol
uložený popri peňažnom treste.
Keďže v uvedenom taxatívnom výpočte uznesenie súdu, ktorým zamietol žiadosť
obvineného o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody a o vydanie
rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu absentuje, je zrejmé, že dovolanie obvineného
nie je prípustné, a preto ho najvyšší súd podľa § 382 písm. f) Tr. por. musel
na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci, odmietnuť.“
21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že sa nemohol
dovolaním sťažovateľa meritórne zaoberať, keďže ho musel odmietnuť z dôvodu jeho
neprípustnosti v zmysle Trestného poriadku. Z tohto pohľadu je záver najvyššieho súdu
vecne správny, ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítať
svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého
uznesenia.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09,
23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa týkajúce sa namietaného porušenia jeho
práv aj konaním, ktoré predchádzalo posudzovanej veci, sťažovateľ tým podľa názoru
ústavného súdu (vychádzajúc z odôvodnenia ústavnej sťažnosti) zrejme myslel postup
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 67/94. Ústavný súd uvádza,
že v tejto časti možno sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite stratilo opodstatnenie, preto sa
nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018