Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. J.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 10. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2009 doručená sťažnosť Ing. Š. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo

34/2008 z 10. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola 10. mája 2006

Okresnou prokuratúrou Bratislava II podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. novembra

2006 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine

obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa a . .

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako

nedôvodné podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol a podľa

doplnil rozsudok tým, že poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo

veciach občianskoprávnych.

Podľa sťažovateľa krajský súd vo svojom rozhodnutí len stroho skonštatoval, že

o správnosti skutkových zistení, ako aj o správnosti právneho posúdenia skutku okresným

súdom nemal pochybnosti, a preto poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozsudku.

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním sa

nepreukázalo spáchanie skutku v zmysle podanej obžaloby, pretože sa relevantným

spôsobom nepreukázal dlhšie trvajúci charakter incidentov. Podľa tohto rozsudku

o spáchaní skutku, pre ktorý bol sťažovateľ uznaný vinným, svedčia výpovede svedkov

a lekárske správy. Sťažovateľ je toho názoru, že zostávajúcu časť odôvodnenia tvoria len

veľmi stručné opisy z výpovedí svedkov bez dodržania dikcie ustanovenia § 168 ods. 1

, teda bez uvedenia skutočností, ktoré súd vzal za dokázané, dôkazov,

o ktoré oprel svoje skutkové zistenia, úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov,

a bez uvedenia toho, ako sa súd vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré založil na existencii

dôvodu v zmysle ustanovenia , teda porušení práva

na obhajobu zásadným spôsobom, ktoré videl sťažovateľ v tom, že rozsudky okresného

súdu, ako aj krajského súdu neboli odôvodnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 168

ods. 1 nadväzujúceho na ustanovenie

(zásada voľného hodnotenia dôkazov). Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v podanom

dovolaní citoval aj judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 46

ods. 1 a právo zaručené dohovoru zahŕňa právo na jasné a zrozumiteľné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na odpoveď k argumentom, ktoré sú z hľadiska

rozhodnutia relevantné.

Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. odmietol, keďže sa

nestotožnil s názorom sťažovateľa o zásadnom porušení práva na obhajobu, a v tejto

súvislosti skonštatoval, že sťažovateľ „bol počas celého súdneho konania zastúpený

advokátom, ktorý sa mohol tak, ako obvinený vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam ktoré sa

mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených mu Slovenskej

republiky a “. Rovnako dovolací súd nezistil porušenie ustanovenia

a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu posúdil ako

vecne správne a dostačujúce, „nakoľko odôvodnenie má byť ex lege stručné, v ktorom súd

uvedie ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že sa stotožňuje s názorom najvyššieho

súdu, že odôvodnenie rozhodnutia má byť stručné, majú byť v ňom uvedené skutočnosti,

ktoré vzal súd za dokázané, o ktoré dôkazy súd svoje skutkové zistenia oprel, a akými

úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Nemôže sa však stotožniť s názorom, že tieto

atribúty má aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pretože podľa jeho názoru uvedeného

v závere sťažnosti sa prvostupňový súd nevysporiadal s dôkazom svedčiacim v jeho

prospech (výpoveď jedného zo svedkov) a nevyhodnotil výpoveď poškodenej a ďalšieho

svedka (dcéry poškodenej).

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom

prostriedku „nepreskúmal dostatočne jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave spis. zn. : zo dňa 22.11.2007“, čím porušil jeho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol

týmto nálezom:

„ 1. Základné právo Ing. Š. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 10.09.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa

10.09.2008 sa zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Ing. Š. A. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom

päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. Š. A., trovy konania do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta

JUDr. D. J., B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že v konaní najvyššieho súdu

rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku nebolo toto dovolanie „preskúmané

dostatočne“, čo malo za následok porušenie jeho základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Proti sťažovateľovi bola podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa a .

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2006 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi

podľa a . . Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal

a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. novembra

2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné podľa

zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil

dovolacím dôvodom podľa ustanovenia , a síce že

rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V tejto súvislosti sťažovateľ

uviedol, že napáda nesprávne právne posúdenie skutku, tak ako ho ustálil okresný súd,

pretože podľa jeho názoru sa spáchanie skutku nepreukázalo a „ poškodená nafingovala

svoje napadnutie, aby obvineného dostala von z bytu“. Ďalej svoje dovolanie oprel

o dovolací dôvod podľa ustanovenia , teda

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ku ktorému podľa jeho názoru došlo

nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu, znamenajúcim porušenie § 168

ods. 1 . Sťažovateľ tiež namietal spôsob, akým sa okresný súd

vysporiadal s výpoveďami detí poškodenej, ktoré podľa neho mali byť ovplyvnené

poškodenou „v snahe čo najhoršie vykresliť obvineného Ing. Š. A.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. septembra 2008 o podanom

dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle odmietol

pre nesplnenie dovolacích dôvodov. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu

k dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia uviedol,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a nie je určené k revízii skutkových zistení

ustálených súdmi prvého stupňa ani k preskúmaniu nimi vykonaného dokazovania.

Nestotožnil sa tiež s názorom sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu zásadným

spôsobom, pretože zistil, že počas celého súdneho konania bol sťažovateľ riadne zastúpený

advokátom, prostredníctvom ktorého mohol realizovať svoje právo na obhajobu v súlade

s a . V závere najvyšší súd zaujal stanovisko aj k námietkam

sťažovateľa týkajúcim sa porušenia ustanovenia

a vychádzajúc z toho, že „odôvodnenie rozsudku má byť ex lege stručné“, konštatoval,

že odôvodnenie prvostupňového rozsudku považuje za „vecne správne a dostačujúce“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

záverom:

Sťažovateľ v podanom dovolaní v rámci označeného dôvodu podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. i) obsahovo namietal nesprávnosť skutkových zistení

okresného súdu, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Najvyšší súd však poukázal

v rámci svojej argumentácie na to, že do jeho právomoci nepatrí preskúmavanie úplnosti

skutkových zistení a hodnotenie vykonaného dokazovania. Na základe toho nepriamo

skonštatoval nedostatok dovolacieho dôvodu podľa už citovaného ustanovenia, ktorým nie

je nedostatok v skutkových zisteniach, ale výslovne uvedené procesné a hmotnoprávne

vady.

V ďalšom bode najvyšší súd poukázal na dodržanie sťažovateľovho práva

na obhajobu v procesnoprávnom význame, čím vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia .

V závere tiež zhodnotil aj konformnosť odôvodnenia prvostupňového rozsudku

s požiadavkami kladenými na odôvodnenie ustanovením .

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia okresného súdu (ktorého závery si osvojil aj krajský súd) subsumoval pod

dovolací dôvod podľa ustanovenia (porušenie

práva na obhajobu zásadným spôsobom). Ústavný súd je však toho názoru, že citované

ustanovenie predpokladá porušenie práva na obhajobu len

v procesnoprávnom význame, ktoré nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Na túto skutočnosť najvyšší súd nereagoval a posudzoval aj „dostatočnosť“

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento fakt však nejde na ujmu sťažovateľa a nemá

v konečnom dôsledku žiadny vplyv na hodnotenie rozhodnutia dovolacieho súdu ako celku.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 10. septembra 2008

vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa v dostatočnom rozsahu

a v súlade s relevantnou právnou úpravou [§ 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného

poriadku], teda v rámci limitov sťažovateľom namietaného porušenia

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009