Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 83/09
PDF · 186.36 KB
No categories available
III. ÚS 83/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. J.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2009 doručená sťažnosť Ing. Š. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo
34/2008 z 10. septembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola 10. mája 2006
Okresnou prokuratúrou Bratislava II podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 49/06 z 28. novembra
2006 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a ods. 2. Trestného zákona.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.
O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 To 69/07 z 22. novembra 2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako
nedôvodné podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
doplnil rozsudok tým, že poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo
veciach občianskoprávnych.
Podľa sťažovateľa krajský súd vo svojom rozhodnutí len stroho skonštatoval, že
o správnosti skutkových zistení, ako aj o správnosti právneho posúdenia skutku okresným
súdom nemal pochybnosti, a preto poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozsudku.
Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním sa
nepreukázalo spáchanie skutku v zmysle podanej obžaloby, pretože sa relevantným
spôsobom nepreukázal dlhšie trvajúci charakter incidentov. Podľa tohto rozsudku
o spáchaní skutku, pre ktorý bol sťažovateľ uznaný vinným, svedčia výpovede svedkov
a lekárske správy. Sťažovateľ je toho názoru, že zostávajúcu časť odôvodnenia tvoria len
veľmi stručné opisy z výpovedí svedkov bez dodržania dikcie ustanovenia § 168 ods. 1
Trestného poriadku, teda bez uvedenia skutočností, ktoré súd vzal za dokázané, dôkazov,
o ktoré oprel svoje skutkové zistenia, úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov,
a bez uvedenia toho, ako sa súd vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré založil na existencii
dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušení práva
na obhajobu zásadným spôsobom, ktoré videl sťažovateľ v tom, že rozsudky okresného
súdu, ako aj krajského súdu neboli odôvodnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 168
ods. 1 Trestného poriadku nadväzujúceho na ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku
(zásada voľného hodnotenia dôkazov). Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v podanom
dovolaní citoval aj judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo na jasné a zrozumiteľné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na odpoveď k argumentom, ktoré sú z hľadiska
rozhodnutia relevantné.
Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. 1 Tdo 34/2008 odmietol, keďže sa
nestotožnil s názorom sťažovateľa o zásadnom porušení práva na obhajobu, a v tejto
súvislosti skonštatoval, že sťažovateľ „bol počas celého súdneho konania zastúpený
advokátom, ktorý sa mohol tak, ako obvinený vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam ktoré sa
mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených mu Ústavou Slovenskej
republiky a Trestným poriadkom“. Rovnako dovolací súd nezistil porušenie ustanovenia
§ 168 ods. 1 Trestného poriadku a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu posúdil ako
vecne správne a dostačujúce, „nakoľko odôvodnenie má byť ex lege stručné, v ktorom súd
uvedie ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že sa stotožňuje s názorom najvyššieho
súdu, že odôvodnenie rozhodnutia má byť stručné, majú byť v ňom uvedené skutočnosti,
ktoré vzal súd za dokázané, o ktoré dôkazy súd svoje skutkové zistenia oprel, a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Nemôže sa však stotožniť s názorom, že tieto
atribúty má aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pretože podľa jeho názoru uvedeného
v závere sťažnosti sa prvostupňový súd nevysporiadal s dôkazom svedčiacim v jeho
prospech (výpoveď jedného zo svedkov) a nevyhodnotil výpoveď poškodenej a ďalšieho
svedka (dcéry poškodenej).
Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom
prostriedku „nepreskúmal dostatočne jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave spis. zn. : 2To 69/07 zo dňa 22.11.2007“, čím porušil jeho základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol
týmto nálezom:
„ 1. Základné právo Ing. Š. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 10.09.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 34/2008 porušené
bolo .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Tdo 34/2008 zo dňa
10.09.2008 sa zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
3. Ing. Š. A. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom
päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. Š. A., trovy konania do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta
JUDr. D. J., B.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že v konaní najvyššieho súdu
rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku nebolo toto dovolanie „preskúmané
dostatočne“, čo malo za následok porušenie jeho základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Proti sťažovateľovi bola podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 49/06 z 28. novembra 2006 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
podľa § 197a ods. 1 a ods. 2. Trestného zákona. Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal
a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 69/07 z 22. novembra
2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil
dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a síce že
rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V tejto súvislosti sťažovateľ
uviedol, že napáda nesprávne právne posúdenie skutku, tak ako ho ustálil okresný súd,
pretože podľa jeho názoru sa spáchanie skutku nepreukázalo a „ poškodená nafingovala
svoje napadnutie, aby obvineného dostala von z bytu“. Ďalej svoje dovolanie oprel
o dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ku ktorému podľa jeho názoru došlo
nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu, znamenajúcim porušenie § 168
ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ tiež namietal spôsob, akým sa okresný súd
vysporiadal s výpoveďami detí poškodenej, ktoré podľa neho mali byť ovplyvnené
poškodenou „v snahe čo najhoršie vykresliť obvineného Ing. Š. A.“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008 o podanom
dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol
pre nesplnenie dovolacích dôvodov. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu
k dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a nie je určené k revízii skutkových zistení
ustálených súdmi prvého stupňa ani k preskúmaniu nimi vykonaného dokazovania.
Nestotožnil sa tiež s názorom sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu zásadným
spôsobom, pretože zistil, že počas celého súdneho konania bol sťažovateľ riadne zastúpený
advokátom, prostredníctvom ktorého mohol realizovať svoje právo na obhajobu v súlade
s ústavou a Trestným poriadkom. V závere najvyšší súd zaujal stanovisko aj k námietkam
sťažovateľa týkajúcim sa porušenia ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku
a vychádzajúc z toho, že „odôvodnenie rozsudku má byť ex lege stručné“, konštatoval,
že odôvodnenie prvostupňového rozsudku považuje za „vecne správne a dostačujúce“.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
záverom:
Sťažovateľ v podanom dovolaní v rámci označeného dôvodu podľa ustanovenia § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obsahovo namietal nesprávnosť skutkových zistení
okresného súdu, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Najvyšší súd však poukázal
v rámci svojej argumentácie na to, že do jeho právomoci nepatrí preskúmavanie úplnosti
skutkových zistení a hodnotenie vykonaného dokazovania. Na základe toho nepriamo
skonštatoval nedostatok dovolacieho dôvodu podľa už citovaného ustanovenia, ktorým nie
je nedostatok v skutkových zisteniach, ale výslovne uvedené procesné a hmotnoprávne
vady.
V ďalšom bode najvyšší súd poukázal na dodržanie sťažovateľovho práva
na obhajobu v procesnoprávnom význame, čím vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
V závere tiež zhodnotil aj konformnosť odôvodnenia prvostupňového rozsudku
s požiadavkami kladenými na odôvodnenie ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu (ktorého závery si osvojil aj krajský súd) subsumoval pod
dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie
práva na obhajobu zásadným spôsobom). Ústavný súd je však toho názoru, že citované
ustanovenie Trestného poriadku predpokladá porušenie práva na obhajobu len
v procesnoprávnom význame, ktoré nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Na túto skutočnosť najvyšší súd nereagoval a posudzoval aj „dostatočnosť“
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento fakt však nejde na ujmu sťažovateľa a nemá
v konečnom dôsledku žiadny vplyv na hodnotenie rozhodnutia dovolacieho súdu ako celku.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu
svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008
vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa v dostatočnom rozsahu
a v súlade s relevantnou právnou úpravou [§ 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného
poriadku], teda v rámci limitov sťažovateľom namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009