Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 230/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. apríla 2016

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. decembra 2018 a takto

rozhodol:

1. Právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. apríla 2016 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. apríla 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania spolu v sume 326,66 € (slovom tristodvadsaťšesť eur a šesťdesiatšesť centov)

na účet právnej zástupkyne JUDr. Libuše Dočkalovej, Lachova 32, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. apríla 2016 a postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestné stíhanie sťažovateľa

vedené pre prečin nepriamej korupcie podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) formou spolupáchateľstva

podľa bolo zastavené uznesením prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej

prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 88/15/1000-37 z 2. septembra 2015 z dôvodu, že sťažovateľ

nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Na základe návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 88/15/1000-42

zo 16. októbra 2015 Špecializovaný trestný súd (ďalej len „špecializovaný súd“) uznesením

sp. zn. z 10. decembra 2015 rozhodol podľa § 299 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), o zhabaní veci – peňažnej sumy 3 500 €

patriacej sťažovateľovi, lebo vec patrí páchateľovi, proti ktorému bolo trestné stíhanie

zastavené, a zároveň rozhodol, že podľa sa vlastníkom

zhabanej veci stáva Slovenská republika.

Proti uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší

súd napadnutým uznesením sp. zn. z 20. apríla 2016 podľa § 193 ods. 1

písm. c) rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 20. apríla 2016 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2018

rozhodol tak, že ho podľa odmietol.

3. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu

sp. zn. z 20. apríla 2016 sťažovateľ v podstatnom namieta, že najvyšší súd

ako sťažnostný súd sa vôbec nezaoberal jeho rozhodujúcimi námietkami o porušení práva

na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti poukazuje na to, že aj podľa názoru

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa najvyšší súd ako sťažnostný súd dopustil

pochybenia, keď pri vyhodnocovaní splnenia podmienok na uloženie predmetného

ochranného opatrenia namiesto toho, aby vzhľadom na zrejmé nedostatky v konaní

a rozhodnutí špecializovaného súdu jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie, ignoroval námietky sťažovateľa dôvodne spochybňujúce splnenie

zákonom ustanovených podmienok na uloženie zhabania veci.

4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2018 sťažovateľ v podstatnom namieta, že najvyšší

súd ako dovolací súd napriek závažným zisteniam o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie ponechal v platnosti dovolaním napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

ako sťažnostného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016.

Podľa názoru sťažovateľa na odmietnutie dovolania dovolacím súdom neboli splnené

zákonné podmienky. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že aj keď dovolací súd vytkol

predchádzajúcim súdnym rozhodnutiam viaceré formálne i materiálne nedostatky,

sám žiadnu nápravu nevykonal, čo má podľa názoru sťažovateľa za následok,

že rozhodnutie dovolacieho súdu je nepreskúmateľné a neudržateľné.

5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru došlo

a) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu

sp. zn. z 20. apríla 2016, keďže podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

ako sťažnostný súd arbitrárne – bez toho, aby dal odpoveď na podstatné sťažnostné

námietky – ako nedôvodnú zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

súdu o zhabaní veci;

b) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2018, keďže podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

ako dovolací súd arbitrárne – napriek zisteniu viacerých zásadných formálnych

i materiálnych nedostatkov v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach – sám žiadnu

nápravu nevykonal, ale dovolanie sťažovateľa odmietol.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.

zo 17.12.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo porušil práva garantované

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 48 ods. 2

.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. z 20.4.2016

a konaním, ktoré mu predchádzalo porušil práva garantované v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Slovenskej

republiky

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17.12.2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20.4.2016 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

4. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom

pättisíc euro), ktoré je mu Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 326,66 €

(za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť 307 € + režijný

paušál 19,60 €), ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Libuše Dočkalovej... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

7. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

8.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2019 podpredsedníčka

najvyššieho súdu odkázala na priložené vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu

JUDr. Petra Szaba (ďalej len „predseda senátu“), v ktorom v podstatnom uviedol,

že dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. na neverejnom

zasadnutí 17. decembra 2018 podľa odmietol. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru predsedu senátu ani svojvoľné,

ani arbitrárne a neporušuje ani právo na spravodlivý proces, pretože v rámci uplatnených

dovolacích dôvodov, ktorými je dovolací súd viazaný, dáva primeranú a dostatočnú

odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo potrebné riešiť. K dôvodom rozhodnutia sa predseda

senátu bližšie vyjadriť nevedel, keďže nemal k dispozícii základný trestný spis súdu prvého

stupňa. Vychádzajúc z už uvedeného, predseda senátu konštatoval, že zo strany senátu

nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, a preto považuje ústavnú sťažnosť

sťažovateľa za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie ju navrhol

zamietnuť.

8.2 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

9.1 Ústavný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie najvyššieho súdu a oznámil mu,

že má možnosť vyjadriť sa k nemu. Ústavný súd zároveň sťažovateľa vyzval, aby sa

vyjadril k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

9.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní doručenom

ústavnému súdu 23. októbra 2019 k vyjadreniu najvyššieho súdu v podstatnom uviedol,

že vyjadrenie predsedu senátu nereflektuje zásadné námietky sťažovateľa uvedené

v ústavnej sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia konajúcich súdov vrátane

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2018 nie sú ako celok

konzistentné pre konštruktívnu kritiku dovolacieho súdu na adresu ostatných súdov, ktorej

však nezodpovedá výsledok preskúmania pojatý do výrokovej časti uznesenia

sp. zn. zo 17. decembra 2018. Zistené nedostatky nestačí len konštatovať,

ale v záujme dodržania základných princípov trestného konania treba z nich vyvodiť

príslušné konzekvencie, čo sa v danom prípade nestalo. Závery o arbitrárnosti

preskúmavaných rozhodnutí, ktoré sa nepremietnu vo výrokovej časti rozhodnutia

dovolacieho súdu, svedčia o arbitrárnosti rozhodnutia dovolacieho súdu na rovnakom

princípe. Pre konanie o sťažnosti je významné zistenie dovolacieho súdu, že rozhodovacou

činnosťou konajúcich súdov bol porušený zákon. Zároveň to svedčí o tom, že došlo

k porušeniu ústavných práv sťažovateľa. Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu je tiež

dôkazom o tom, že konajúce súdy rozhodovali jednostranne v neprospech sťažovateľa

a bez zohľadnenia jeho argumentov a dôkazov svedčiacich v jeho prospech. Sťažovateľ

vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd jeho ústavnej sťažnosti vyhovel.

9.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo svojom podaní zároveň

uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

III.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až ,

§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

16. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania,

ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe

s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

18. Podľa sa ústne pojednávanie

uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa

od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,

ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

21. Ako už bolo uvedené v bode 5, podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa

je namietané porušenie základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, a to

a) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu

sp. zn. z 20. apríla 2016, keďže podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

ako sťažnostný súd arbitrárne – bez toho, aby dal odpoveď na podstatné sťažnostné

námietky – ako nedôvodnú zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

súdu o zhabaní veci;

b) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2018, keďže podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

ako dovolací súd arbitrárne – napriek zisteniu viacerých zásadných formálnych

i materiálnych nedostatkov v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach – sám žiadnu

nápravu nevykonal, ale dovolanie sťažovateľa odmietol.

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(m. m. ).

23. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

24. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

25. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a jemu

porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

26. Vychádzajúc z týchto základných princípov, pristúpil ústavný súd k preskúmaniu

sťažovateľom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu.

IV.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2016

27. Najvyšší súd ako sťažnostný súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 20. apríla 2016 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu o zhabaní

veci podľa ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru

sťažovateľa je toto uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, keďže najvyšší súd

ako sťažnostný súd v ňom nedal odpoveď na jeho podstatné sťažnostné námietky.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal, že na toto zásadné pochybenie najvyššieho súdu

ako sťažnostného súdu jednoznačne poukázal aj najvyšší súd ako dovolací súd v uznesení

sp. zn. zo 17. decembra 2018, ktorým rozhodol o dovolaní proti uzneseniu

najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016.

28. V rámci ústavného prieskumu sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ako sťažnostného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016 ústavný súd vzhľadom

na argumentáciu sťažovateľa považuje za potrebné najprv priblížiť časť odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. zo 17. decembra

2018, na ktorú sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o arbitrárnosti predmetného

uznesenia najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu odkázal.

29. Najvyšší súd ako dovolací súd vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

ako sťažnostného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016 v prvom rade konštatoval,

že najvyšší súd ako sťažnostný súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu nepostupoval v súlade s § 192

ods. 1 , ktorý mu ako nadriadenému orgánu ukladá preskúmať správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, keď, konajúc zároveň v rozpore

s , v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nereflektoval

žiadne z relevantných tvrdení sťažovateľa, následkom čoho ostali všetky otázky, ktoré

sťažovateľ považoval za sporné, nezodpovedané. Tvrdenie sťažovateľa o nepreukázaní jeho

vlastníctva k zhabaným veciam, ktoré bolo obsahom podanej sťažnosti, je pritom výhradou,

ktorá, zásadným spôsobom spochybňujúc naplnenie zákonom ustanovených podmienok

na uloženie predmetného ochranného opatrenia, nepochybne bola spôsobilá privodiť zmenu

prvostupňového rozhodnutia v prospech sťažovateľa. Najvyšší súd ako sťažnostný súd mu

napriek tomu v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval žiadnu pozornosť a tento

nedostatok jeho rozhodnutia nemožno v danom prípade preklenúť ani pravidlom, v zmysle

ktorého v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria

jednotu, a preto je potrebné interpretovať ich vo vzájomnej súvislosti, keďže

ani odôvodnenie rozhodnutia špecializovaného súdu rozhodujúceho v prvom stupni

nezodpovedá kritériám , keď síce obsahuje konštatovanie

skutočností považovaných za dokázané aj výpočet vykonaných dôkazov, avšak mlčí

o úvahách, ktorými sa konajúci súd spravoval pri ich hodnotení, ako aj o právnych úvahách,

na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Odôvodnenie rozhodnutí špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu

ako sťažnostného súdu je všeobecné bez akejkoľvek konkretizácie, ktorá by zohľadňovala

špecifické okolnosti daného prípadu spočívajúce prinajmenšom v skutočnosti,

že k uzavretiu zmluvy o pôžičke zhabaných peňazí došlo v ten istý deň, v ktorý sťažovateľ

podľa záveru ustanovených znalcov trpel duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nemohol

ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho spoločenské nebezpečenstvo. Z uvedených dôvodov

dovolaním napadnuté rozhodnutia vyznievajú nepresvedčivo, pôsobia neúplne a obzvlášť

rozhodnutie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu vykazuje zreteľné prvky arbitrárnosti,

a tak je vo svojej podstate nepreskúmateľné. V tejto súvislosti však najvyšší súd

ako dovolací súd zároveň zdôraznil, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám

osebe nie je dovolacím dôvodom podľa ,

ktorý predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame

a nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia (),

a pritom dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7

).

Najvyšší súd ako dovolací súd zároveň konštatoval, že v prejednávanej veci tým,

že konajúce súdy nedali sťažovateľovi odpoveď na žiadnu z jeho relevantných otázok

a vôbec nereagovali na žiadnu z ním uplatnených výhrad, pochybili a rezignovali

na požiadavky presvedčivosti, úplnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa názoru

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je v danej veci nedostatok náležitého odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu evidentný

a navyše je celkom zrejme dôsledkom a vonkajším prejavom skutočnosti, že konajúce súdy

nepostupovali pri svojom rozhodovaní v intenciách zákonných ustanovení upravujúcich

ukladanie ochranných opatrení. Pochybenia v tomto smere sa dopustil predovšetkým

najvyšší súd ako sťažnostný súd, ktorý napriek upozorneniu zo strany sťažovateľa

na pochybenia špecializovaného súdu pri vyhodnocovaní splnenia podmienok na uloženie

predmetného ochranného opatrenia namiesto toho, aby vzhľadom na zrejmé nedostatky

v konaní a rozhodnutí špecializovaného súdu jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a rozhodnutie, ignoroval námietky sťažovateľa dôvodne spochybňujúce

splnenie zákonom ustanovených podmienok na uloženie zhabania veci.

Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd ako dovolací súd poukázal aj na ústavnoprávny

rozmer tohto nedostatku napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu,

keďže ústavný súd (obdobne ako ESĽP) vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje,

že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru)

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(napr. , a i.). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu

verejnej moci je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup

a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú

kontrolovateľné verejnosťou (). Podcenenie povinnosti súdu vytvoriť

presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva

účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu

sp. zn. z 20. apríla 2016 sa ústavný súd stotožňuje s už uvedenými zisteniami,

ku ktorým dospel najvyšší súd ako dovolací súd v uznesení sp. zn.

zo 17. decembra 2018, t. j. ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako sťažnostný súd

sa v napadnutom uznesení sp. zn. z 20. apríla 2016 náležite nezaoberal

zásadnými námietkami sťažovateľa dôvodne spochybňujúcimi splnenie zákonom

ustanovených podmienok na uloženie ochranného opatrenia zhabania veci sťažovateľovi,

resp. úplne ich ignoroval. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu je všeobecný súd povinný dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

31. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru,

že najvyšší súd ako sťažnostný súd v napadnutom uznesení sp. zn.

z 20. apríla 2016 rezignoval na ochranu práv sťažovateľa, keď nedostatočne zohľadnil

rozhodujúce skutočnosti tohto prípadu a nereagoval, resp. nedal odpoveď na všetky

relevantné námietky sťažovateľa, v dôsledku čoho je potrebné napadnuté uznesenie

považovať za ústavnoprávne neudržateľné.

32. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2016 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2018

33. Najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 17. decembra 2018 dovolanie sťažovateľa podľa

odmietol.

Možno pritom konštatovať, že najvyšší súd ako dovolací súd rozhodnutiu

najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu z 20. apríla 2016 síce skutočne vytkol,

že nereflektoval tvrdenia sťažovateľa, v dôsledku čoho rozhodnutie sťažnostného súdu

vyznieva nepresvedčivo a vykazuje zreteľné prvky arbitrárnosti a porušenia základného

práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa , avšak,

opierajúc sa o právny názor ústavného súdu (), v tejto súvislosti zároveň

poukázal na zásadnú skutočnosť, a to, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám

osebe nie je dovolacím dôvodom podľa , ktorý

predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa

aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia a dovolanie len proti odôvodneniu

rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Vo vzťahu k sťažovateľovej dovolacej námietke, že sťažnostný súd nevyvodil žiadne

dôsledky zo svojho zistenia, že návrh na zhabanie veci bol podaný skôr, než uznesenie

o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť, a teda že 16. októbra 2015 na jeho

podanie neboli splnené zákonné podmienky, dovolací súd konštatoval, že táto námietka

nezodpovedá skutočnosti, keďže zo spisového materiálu je zistiteľné, že predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2015.

Vo vzťahu k sťažovateľovej dovolacej námietke, že sťažnostný súd nevypočul

svedkov a a nezaoberal sa ani znaleckým posudkom

č. 82/2015, 60/2015 z 30. mája 2015, a teda, že sám nevykonal žiaden dôkaz, čo sa týka

skutku, dovolací súd konštatoval, že uvedené skutočnosti nie sú výhradami reálne

smerujúcimi proti zákonnosti vykonaných dôkazov či napádajúcimi porušenie ustanovení

zákona pri vykonávaní niektorého z dôkazov vykonaných pred súdom. Dovolací súd je

pritom vždy viazaný konečným skutkovým zistením, a teda nemôže skúmať alebo meniť

správnosť a úplnosť zisteného skutku. Z uvedeného dôvodu dovolacie námietky

vyznačujúce sa skutkovým charakterom nedisponujú potenciálom viesť k naplneniu dôvodu

dovolania uplatneného podľa .

Vo vzťahu k sťažovateľovej dovolacej námietke, že špecializovaný súd nerozhodol

o žiadosti z 12. novembra 2015 o vydanie finančných prostriedkov,

ktorá je návrhom, o ktorom mal špecializovaný súd rozhodnúť v samostatnom konaní

postupom podľa , dovolací súd konštatoval, že dôvodnosťou tejto

dovolacej námietky sa nebolo možné zaoberať, keďže smeruje proti procesnému postupu

špecializovaného súdu a tento napáda z dôvodu, že nedošlo k aplikácii sťažovateľom

označených procesných ustanovení ( ), avšak obsahom dovolacieho

dôvodu podľa je nesprávne použitie

hmotnoprávneho ustanovenia, nie nesprávne použitie procesnoprávneho ustanovenia.

Vo vzťahu k sťažovateľovej dovolacej námietke týkajúcej sa splnenia

hmotnoprávnych podmienok na uloženie ochranného opatrenia (zhabanie veci) dovolací súd

najprv skonštatoval, že námietkam sťažovateľa nemožno priznať relevanciu z hľadiska

dovolacieho dôvodu uvedeného v , keďže

sťažovateľom zároveň uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného

poriadku („bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné

podmienky“) má vo vzťahu k postavenie

lex specialis. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného

poriadku sa následne dovolací súd nestotožnil s názorom sťažovateľa, že bolo uložené

ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Dovolací súd však

na druhej strane konštatoval, že zo strany konajúcich súdov došlo k formálnemu

pochybeniu, keď sťažovateľovi bolo ochranné opatrenie (zhabanie veci) uložené podľa § 83

ods. 1 písm. b) , hoci malo byť uložené podľa

, v zmysle ktorého ak nebol uložený trest prepadnutia veci uvedenej v

ods. 1 , súd uloží zhabanie veci, ak to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo

majetku, prípadne iný obdobný verejný záujem. Podľa názoru dovolacieho súdu však

je zrejmé, že uvedené formálne pochybenie konajúcich súdov spočívajúce v uložení

zhabania veci podľa namiesto podľa písm. g)

citovaného ustanovenia nemalo samo osebe vplyv na zákonnosť aplikácie inštitútu

ochranného opatrenia vo forme zhabania predmetnej veci, a preto z neho dovolací súd

nevyvodil vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam súdu prvého a druhého stupňa dôsledok

vo forme ich zrušenia.

34. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že odmietnutie dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom

a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel

a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo

na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(napr. , ).

35. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva

iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

). Posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne

jeho závery, však podľa názoru ústavného súdu takéto nedostatky v danom prípade

nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

36. Ústavný súd zároveň pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie

spravidla nevykonáva, a preto nie je ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných

súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (, ).

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadna

vecná súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2018 a namietaným porušením práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, a preto nebolo možné dospieť k záveru o porušení práva sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu

38. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2016 a postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2018, avšak

v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti argumentoval iba porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, t. j. len vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru.

39. Vo vzťahu namietanému porušeniu základného práva podľa

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (s. 2 ústavnej sťažnosti) uvádza len to, že podľa jeho názoru

v konaní pred najvyšším súdom došlo aj k porušeniu jeho základného práva na vyjadrenie

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantovaného v .

40. Podľa musí ústavná sťažnosť

obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

41. Absencia logického, kompaktného a dostatočného odôvodnenia návrhu

(t. j. absencia relevantnej ústavnoprávnej argumentácie) vo vzťahu k základnému právu,

vyslovenie porušenia ktorého sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáha, predstavuje

nedostatok, ktorý diskvalifikuje podanie (alebo jeho časť) z ústavnoprávneho prieskumu

ústavného súdu.

42. Vzhľadom na to, že absencia náležitého odôvodnenia ústavnej sťažnosti, resp. jej

časti predstavuje absenciu esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti, ústavný súd

sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval (m. m. ).

43. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. apríla 2016 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2018 nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

44. Pokiaľ ide o sťažovateľovu žiadosť, aby mu ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €, tejto požiadavke sťažovateľa nebolo možné vyhovieť,

keďže podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, zrušením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2016

a vrátením veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu bola sťažovateľovi poskytnutá

dostatočná satisfakcia za porušenie jeho práva (m. m. ), a práve preto niet

dôvodu priznať mu navyše ešte aj finančné zadosťučinenie (bod 4 výroku nálezu).

VI.

Náhrada trov konania

45. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným

súdom.

46. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

47. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej

ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia

sťažovateľa vychádzal príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

48. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti).

Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019

je vo výške 163,33 € a hodnota režijného paušálu je vo výške 9,80 €.

Trovy právneho zastúpenia u sťažovateľa tak predstavujú spolu sumu 346,26 €,

a to za dva úkony právnej služby v roku 2019 spolu v sume 326,66 € (2 úkony × 163,33 €)

a dvakrát režijný paušál spolu v sume 19,60 € (2 × 9,80 €).

49. Ústavný súd zistil, že sťažovateľom uplatnená suma náhrady trov právneho

zastúpenia spolu v sume 326,66 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom

podľa vyhlášky. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

len v ním uplatnenej výške (bod 3 výroku tohto nálezu).

50. V zmysle toto rozhodnutie nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným

súdom.

51. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu