Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)II. ÚS 153/2018
PDF · 285.98 KB
No categories available
II. ÚS 153/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Marošom Uhaľom, Štefana Moyzesa 43, Zvolen,
ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 167/2016 z 25. júla 2017, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 167/2016 z 25. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 167/2016
z 25. júla 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden
centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Maroša Uhaľa, Štefana Moyzesa 43, Zvolen,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
II. ÚS 153/2018 z 8. marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 167/2016
z 25. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola pred všeobecnými
súdmi účastníčkou konania o určenie, že vec (nehnuteľnosť) patrí do dedičstva.
Prvostupňový súd určovacej žalobe vyhovel. Odvolací súd prvostupňové rozhodnutie
zmenil tak, že určovaciu žalobu zamietol. Najvyšší súd vo veci podané dovolanie odmietol
ako procesne neprípustné.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta neopodstatnenosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, pretože je založené na posudzovaní kumulácie dôvodov dovolania
v zmysle § 420 a § 421 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ako kumulácie neprípustnej. Namieta
neopodstatnenosť takého výkladu § 420 CSP, ktorý preferuje pri skúmaní viacerých
uplatnených vád zmätočnosti hľadanie systematiky v ich výpočte, navyše za situácie, ak si
uplatnené vady zmätočnosti navzájom neodporujú. Namieta, že je na ňu neprípustne
prenášaná zodpovednosť za „uhádnutie“, ktorý dovolací dôvod je vo veci jednoznačne daný
a či tento dôvod bude z hľadiska prípustnosti dovolacím súdom aj akceptovaný.
Sťažovateľka podstatou sťažnosti spochybňuje relevanciu záverov uznesenia veľkého
senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, na ktorých je odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia založené. Vo zvyšku sťažnosti sa venuje rozporovaniu posúdenia
rozhodnutej veci v jej merite odvolacím súdom.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 167/2016 z 25. júla 2017 bol porušený čl. 12
ods. 1 ústavy, jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,
základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. KP 3/2018-26 z 2. mája
2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k jej
meritu uviedol, že «Veľký senát bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky
z dôvodu inštitucionálneho zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP
a za účelom normatívneho pokrytia prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť
od konštantnej judikatórnej línie Slovenskej republiky.
Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal dňa 19.4.2017 pod sp. zn.
1VCdo 2/2017 rozhodnutie, v ktorom vyslovil (pre danú vec rozhodujúce), že a/ kumulácia
dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú
v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení,
dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 420 CSP.
Rekodifikácia čiastočne zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je aj
naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti, zároveň
musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky prípustnosti
dovolania podľa ustanovenia § 420 CSP (predtým § 237 OSP) sú nielen dôvodmi
(podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa § 431 CSP (predtým
§ 241 ods. 2 písm. a) OSP). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr
prípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.
Nová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna
úprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.
Rovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil
a nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Podľa dôvodovej správy k Civilnému
sporovému poriadku „Zmena oproti doterajšej právnej úprave spočíva v tom, že otázka
posúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR bude posúdená samotným
dovolacím súdom, nie súdom odvolacím.“ Zásadná koncepčná zmena sa preto netýka
problému kumulatívneho uplatnenia oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod
nesvedčí vylúčeniu kumulácie.
V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu
vyplývajúceho z článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavne nekonformným
výkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého
správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani
rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako
slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.
Vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej situácie dochádza
nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj
k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality a k porušeniu
základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením. Ak
je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec,
resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio
pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo
svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých
rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. marca 2015). Pokiaľ Civilný sporový
poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom
rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho
prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená,
že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto
opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby
nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím
dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.
Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania
(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre
vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom
za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie
uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia
výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p., ale
naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového
procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná
zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada
o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.
Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 a to
uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 sp. zn.
1 VCdo 1/2018, v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421
CSP je prípustná. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľkine namietané
práva boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.».
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 18. mája 2018, v ktorom
súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvala
na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,
nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľky o neopodstatnenosti posudzovania
kumulácie dôvodov dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP ako kumulácie neprípustnej.
Predmetom sťažnosti je tiež rozporovanie posúdenia rozhodnutej veci v jej merite
odvolacím súdom.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje
ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené
a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom
orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr.
Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto
rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými
zásadami upravenými v ústave.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
«Veľký senát, ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3
veta prvá C.s.p.), vo svojom rozhodnutí z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 dospel k
záveru: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p.
je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C.s.p. Ak sú v dovolaní uplatnené
viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ C.s.p., dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska
existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste.“
Najvyšší súd v súlade s vyššie uvedenými závermi posudzoval prípustnosť dovolania
žalobkyne iba z hľadiska ňou tvrdenej procesnej vady zmätočnosti (§ 420 C.s.p.); v rámci
dovolacieho prieskumu teda nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalobkyne, že
jej mimoriadny opravný prostriedok je prípustný tiež podľa § 421 C.s.p.»
V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia
zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup
najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa § 420 CSP, ako aj § 421 CSP dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla
2018 zjednocujúce stanovisko v znení:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:
«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný
dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri
rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.
17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.
18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi
povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že
dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421
CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej
úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)
zákonom, a nie názorom de lege ferenda.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné.
Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden
z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí
nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný
sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).
20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,
ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).
21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení
podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného
právneho významu (§421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429
ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok
minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred
zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie
súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez
právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach
platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,
Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).
„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).
„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné
záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo
osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak
žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že
právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body
35 ‒36).
Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak
hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,
potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.
Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,
Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).
„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti
dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým
právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»
Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.
Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní
uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP
a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, porušil tým základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný
vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením čl. 12 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného
práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že v texte
sťažnosti sťažovateľka neuviedla argumentáciu, ktorá by svedčila o tom, akým spôsobom
malo dôjsť k zásahu do označených práv. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti
v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu
a rozhodnutiam súdov nižších stupňov ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený
v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia
a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval
za potrebné zaoberať sa postupom a rozhodnutiami súdov nižších stupňov, ktoré budú
predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov
do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv
poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci
sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4
výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to
pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom.
Sťažovateľka si v petite sťažnosti uplatnila náhradu trov konania, jej výšku
nevyčíslila.
Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vyčíslil náhradu
trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 €, a to za dva
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti
vykonané v roku 2017) v sume dvakrát po 147,33 € a dva režijné paušály v sume po 8,84 €
(bod 3 výroku tohto nálezu). Za vyjadrenie z 18. mája 2018 po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal z dôvodu, že
predmetné vyjadrenie neobsahovalo skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci.
Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2018