Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Marošom Uhaľom, Štefana Moyzesa 43, Zvolen,

ktorou namieta porušenie , základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a 3 , základného práva na vyjadrenie sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. júla 2017, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. júla 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Maroša Uhaľa, Štefana Moyzesa 43, Zvolen,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 8. marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a 3 , základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola pred všeobecnými

súdmi účastníčkou konania o určenie, že vec (nehnuteľnosť) patrí do dedičstva.

Prvostupňový súd určovacej žalobe vyhovel. Odvolací súd prvostupňové rozhodnutie

zmenil tak, že určovaciu žalobu zamietol. Najvyšší súd vo veci podané dovolanie odmietol

ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta neopodstatnenosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, pretože je založené na posudzovaní kumulácie dôvodov dovolania

v zmysle a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ako kumulácie neprípustnej. Namieta

neopodstatnenosť takého výkladu , ktorý preferuje pri skúmaní viacerých

uplatnených vád zmätočnosti hľadanie systematiky v ich výpočte, navyše za situácie, ak si

uplatnené vady zmätočnosti navzájom neodporujú. Namieta, že je na ňu neprípustne

prenášaná zodpovednosť za „uhádnutie“, ktorý dovolací dôvod je vo veci jednoznačne daný

a či tento dôvod bude z hľadiska prípustnosti dovolacím súdom aj akceptovaný.

Sťažovateľka podstatou sťažnosti spochybňuje relevanciu záverov uznesenia veľkého

senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017, na ktorých je odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia založené. Vo zvyšku sťažnosti sa venuje rozporovaniu posúdenia

rozhodnutej veci v jej merite odvolacím súdom.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júla 2017 bol porušený čl. 12

ods. 1 , jej základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa a 3 ,

základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. -26 z 2. mája

2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k jej

meritu uviedol, že «Veľký senát bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky

z dôvodu inštitucionálneho zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v

a za účelom normatívneho pokrytia prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť

od konštantnej judikatórnej línie Slovenskej republiky.

Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal dňa 19.4.2017 pod sp. zn.

rozhodnutie, v ktorom vyslovil (pre danú vec rozhodujúce), že a/ kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná, b/ ak sú

v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska .

Rekodifikácia čiastočne zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je aj

naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti, zároveň

musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky prípustnosti

dovolania podľa ustanovenia (predtým ) sú nielen dôvodmi

(podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa (predtým

). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr

prípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.

Nová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna

úprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.

Rovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil

a nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Podľa dôvodovej správy k Civilnému

sporovému poriadku „Zmena oproti doterajšej právnej úprave spočíva v tom, že otázka

posúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR bude posúdená samotným

dovolacím súdom, nie súdom odvolacím.“ Zásadná koncepčná zmena sa preto netýka

problému kumulatívneho uplatnenia oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod

nesvedčí vylúčeniu kumulácie.

V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu

vyplývajúceho z článku 2 ods. 3 , ak ústavne nekonformným

výkladom , spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého

správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani

rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako

slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.

Vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej situácie dochádza

nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj

k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality a k porušeniu

základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením. Ak

je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec,

resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio

pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo

svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých

rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. marca 2015). Pokiaľ Civilný sporový

poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom

rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho

prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená,

že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto

opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby

nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím

dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.

Ak teda kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania

(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre

vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom

za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie

uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia

výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou , ale

naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového

procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná

zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada

o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.

Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. a to

uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 sp. zn.

, v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421

je prípustná. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľkine namietané

práva boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.».

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 18. mája 2018, v ktorom

súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvala

na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľky o neopodstatnenosti posudzovania

kumulácie dôvodov dovolania v zmysle a ako kumulácie neprípustnej.

Predmetom sťažnosti je tiež rozporovanie posúdenia rozhodnutej veci v jej merite

odvolacím súdom.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci sú si v konaní

podľa rovní. Podľa dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje

každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené

a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom

orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr.

, ).

Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«Veľký senát, ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3

veta prvá ), vo svojom rozhodnutí z 19. apríla 2017 sp. zn. dospel k

záveru: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska Ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.“

Najvyšší súd v súlade s vyššie uvedenými závermi posudzoval prípustnosť dovolania

žalobkyne iba z hľadiska ňou tvrdenej procesnej vady zmätočnosti ( ); v rámci

dovolacieho prieskumu teda nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalobkyne, že

jej mimoriadny opravný prostriedok je prípustný tiež podľa »

V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia

zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup

najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa , ako aj dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska .

K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. PLz. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní

uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa

a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil tým základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

toto uznesenie zrušil ( v spojení s )

a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný

vysloveným právnym názorom ústavného súdu ( ).

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a 3 , základného

práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že v texte

sťažnosti sťažovateľka neuviedla argumentáciu, ktorá by svedčila o tom, akým spôsobom

malo dôjsť k zásahu do označených práv. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti

v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu

a rozhodnutiam súdov nižších stupňov ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený

v in fine , a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (, , ), ústavný nepovažoval

za potrebné zaoberať sa postupom a rozhodnutiami súdov nižších stupňov, ktoré budú

predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov

do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

Sťažovateľka si v petite sťažnosti uplatnila náhradu trov konania, jej výšku

nevyčíslila.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vyčíslil náhradu

trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 €, a to za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti

vykonané v roku 2017) v sume dvakrát po 147,33 € a dva režijné paušály v sume po 8,84 €

(bod 3 výroku tohto nálezu). Za vyjadrenie z 18. mája 2018 po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal z dôvodu, že

predmetné vyjadrenie neobsahovalo skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci.

Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2018