Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 174/2019
PDF · 178.23 KB
No categories available
II. ÚS 174/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Denisou Mrázovskou, Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Námestovo
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 6 T 89/2016 z 18. mája 2017 uznal sťažovateľa
vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 6 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 To 67/2017 zo 4. júla 2017 rozhodol
tak, že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu zo 4. júla 2017 podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019
rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.
3. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že najvyšší súd svojím rozhodnutím
konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup prvostupňového súdu,
ako aj odvolacieho súdu bez toho, aby svoj právny názor relevantne odôvodnil.
Sťažovateľom tvrdená arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu má pritom
spočívať konkrétne v tom, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd náležite
nevysporiadal s jeho námietkou, že krajský súd sa vôbec nezaoberal návrhmi obvinených
na vykonanie dokazovania, ako ani s jeho námietkou vo vzťahu k nevykonaniu výsluchu
svedka .
4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019 došlo tým, že najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa arbitrárne, bez posúdenia a odôvodnenia sťažovateľom uvedených
procesných námietok odmietol.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo , ,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo/9/2019 zo dňa
20.02.2019 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/9/2019 zo dňa 20.02.2019 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňujem v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to prevzatie
a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 130
písm. h) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR pokiaľ Ústavný súd bude
toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho zástupcu
v súlade s § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej pomoci je 1/6
výpočtového základu, teda 2 x 163,33 Eur, 2 x režijný paušál po 9,80 Eur spolu 346,26 Eur.
Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť trovy právneho zastúpenia
vo výške 346,26 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Denisy Mrázovskej,
advokátska kancelária Mariánske nám. č. 2, 010 01 Žilina.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd
jeho dovolanie napadnutým uznesením arbitrárne, bez posúdenia a odôvodnenia
sťažovateľom uvedených procesných námietok odmietol.
18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019).
22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom
má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
24. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 9/2019 z 20. februára 2019.
25. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že krajský súd sa vôbec nezaoberal
návrhmi obvinených na vykonanie dokazovania, najvyšší súd v napadnutom uznesení
uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Poukázal pritom na zápisnice z 2. marca 2017
a odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu (hlavne s. 20 – 21 uznesenia
krajského súdu), z ktorých podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že o podaných návrhoch
súd rozhodol tak, že ich podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol (č. l. 274).
26. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke týkajúcej sa nevykonania výsluchu svedka
najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že v prečítaní zápisnice o výpovedi
svedka podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku nezistil žiadne pochybenie.
Najvyšší súd v tejto súvislosti upozornil, že tento svedok bol opakovane neúspešne
predvolávaný (č. l. 272, 295, 349, 380), bolo po ňom vyhlásené celoštátne pátranie
(č. l. 294) a nepodarilo sa ho ani predviesť (č. l. 287, 295, 311), ani zabezpečiť jeho účasť
podľa § 88 Trestného poriadku (č. l. 301). Za týchto okolností, majúc tiež na pamäti,
že s prečítaním jeho výpovede súhlasili všetky procesné strany (č. l. 402), najvyšší súd túto
námietku sťažovateľa vyhodnotil ako neopodstatnenú.
27. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že odmietnutie dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom
a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel
a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo
na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
28. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).
Posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery,
však podľa názoru ústavného súdu takéto nedostatky v danom prípade nevykazuje. Pokiaľ
sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
29. Ústavný súd zároveň pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie
spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných
súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).
30. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
32. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2019