Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 798/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou BB Consensus, s. r. o., Kollárovo

námestie 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Bizub, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 18. mája 2016 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -1666 z 18. mája 2016

p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -1666 z 18. mája 2016

z r u š u j e v časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie , a vec v rozsahu

zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 363,79 € (slovom

tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline

p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti BB Consensus, s. r. o., Advokátska kancelária,

Kollárovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. mája 2016.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 12. decembra

2016 a krajský súd vo vyjadrení z 20. novembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe ponuky dopravy a stavebnej mechanizácie dodal

sťažovateľ stavebné práce a stavebnú mechanizáciu spoločnosti Real-stav, s. r. o. (ďalej len

„odberateľ“), pričom za poskytnuté dodávky vystavil viaceré faktúry, z ktorých zostala

v celku neuhradená suma 79 328,04 €.

Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ voči odberateľovi žalobu o zaplatenie dlžnej

sumy. Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2011 bola sťažovateľovi priznaná celá uplatnená čiastka s príslušenstvom

a trovami. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

Vzhľadom na nedobytnosť pohľadávky v exekučnom konaní a pre podozrivé

prevody majetku zo strany odberateľa podal sťažovateľ 26. októbra 2011 trestné oznámenie

pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa štatutárom odberateľa

(ďalej len „štatutár“). V rámci trestného konania si

sťažovateľ ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom

spôsobená, a to v celkovej výške 2 389 836,80 Sk, t. j. 79 328,04 €.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2016 bol štatutár

uznaný vinným zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1

písm. a), ods. 4 a 5 písm. a) . Odsudzujúci výrok uvedeného rozsudku je

založený na tom skutkovom základe, že štatutár previedol časť majetku odberateľa (presne

špecifikovaného vo výroku rozsudku) bez prijatia reálnej protihodnoty v prospech

odberateľa, čím zmaril uspokojenie viacerých svojich veriteľov, pričom uvedeným činom

spôsobil značnú škodu. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jedného roka. Zároveň okresný súd

sťažovateľa odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Uznesením krajského súdu č. k. -1666 z 18. mája 2016 bolo odvolanie

sťažovateľa, ako aj ďalšieho poškodeného zamietnuté.

Krajský súd poukázal na vzťah medzi občianskoprávnym a trestným konaním,

pričom dospel k názoru, že v zmysle a konštantnej

judikatúry, ak sa o nároku na náhradu škody rozhodlo v občianskoprávnom alebo inom

príslušnom konaní, nemožno ho už uplatniť v trestnom konaní. V takomto prípade nemožno

o nároku na náhradu škody znova rozhodnúť v trestnom konaní.

Podľa názoru krajského súdu je nesporné, že právoplatným rozhodnutím

v občianskoprávnom konaní bolo už sťažovateľovi priznané právo na náhradu škody,

pričom tento nárok napriek tomu znovu uplatnil aj v trestnom konaní, hoci ide o totožné

nároky. Je pritom irelevantné, či k uspokojeniu sťažovateľa skutočne došlo, a to či už

dobrovoľne, alebo na základe exekúcie. Predpokladom splnenia podmienky prekážky

rozhodnutej veci je splnenie formálneho predpokladu, a to vydanie rozhodnutia vo veci, čo

treba považovať za preukázané.

Sťažovateľ predovšetkým konštatuje, že uznesenie krajského súdu č. k.

-1666 z 18. mája 2016 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 25. júla 2016,

a preto sťažnosť ústavnému súdu je podaná v zákonnej lehote.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že nemožno súhlasiť so závermi krajského súdu.

V skutočnosti sa totiž v občianskoprávnom konaní rozhodovalo o inom nároku sťažovateľa,

a to o neuhradení ceny diela (nie teda o náhrade škody) voči inému subjektu (odberateľovi

ako právnickej osobe, nie teda voči jeho štatutárovi ako fyzickej osobe). Ide o dva rôzne

právne vzťahy, ktoré majú rôzne subjekty a rôzny právny dôvod ich vzniku.

Sťažovateľ trvá na tom, že nemožno stotožňovať jeho nárok uplatnený v občianskom

súdnom konaní z titulu nezaplatenej ceny diela proti odberateľovi ako dlžníkovi s jeho

nárokom na náhradu škody uplatneným voči štatutárovi ako obžalovanému v trestnom

konaní. Podľa sťažovateľa je potrebné zdôrazniť, že krajský súd sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s rozdielnosťou uplatnených nárokov a taktiež v uznesení absentuje

argumentácia, prečo považuje uplatnené nároky sťažovateľa za totožné.

Totožnosť veci, resp. uplatňovaného nároku, je podľa sťažovateľa daná, ak je daná

totožnosť účastníkov, predmetu konania a ide o rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa

odvodzuje právo. Nejde o totožnosť veci, ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci.

Napríklad, ak v konaní vystupujú tí istí účastníci, predmetom konania je rovnaká suma, ale

skutkovým základom v prvom prípade je vrátenie pôžičky a v druhom prípade náhrada

škody, nejde o totožnosť veci.

Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ktorá bola

štatutárovi v trestnom konaní preukázaná, sa vyžaduje spôsobenie škody na cudzom

majetku. Škodou sa rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku či na právach

poškodeného, prípadne jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, a to

bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Podľa autorov komentára

k povinnosť nahradiť škodu je osobitným právnym dôvodom

vzniku záväzkového právneho vzťahu. V tomto prípade možno hovoriť o vzniku

záväzkového vzťahu zo zákona. Dôvodom vzniku tohto záväzku je protiprávne konanie

škodcu. Obsahom tohto záväzkového vzťahu je povinnosť subjektu, ktorý škodu spôsobil

inému, ju nahradiť, a právo subjektu, ktorému bola škoda spôsobená, uplatniť právo

na náhradu škody. Záväzok škodcu nahradiť škodu poškodenému je záväzkom novým, a to

aj v prípade, že škoda bola spôsobená v rámci už existujúceho záväzkového vzťahu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je

protiprávny úkon škodcu. Sťažovateľ a najmä orgány činné v trestnom konaní preukázali

protiprávnosť úkonu (činu) odsúdeného štatutára a tak isto aj vznik škody, čo potvrdil

okresný súd vo svojom rozsudku č. k. -1618 z 8. februára 2016.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom nevysporiadal s otázkou totožnosti sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu

škody z pohľadu predmetu konania. Je totiž podľa sťažovateľa nepochybné, že predmetom

konania v občianskom súdnom konaní bolo rozhodovanie o nároku sťažovateľa voči

odberateľovi zo zmluvy o dielo na zaplatenie ceny diela, zatiaľ čo predmetom konania

v trestnom konaní bol nárok sťažovateľa voči odsúdenému štatutárovi, ktorý mu vznikol

protiprávnym konaním štatutára.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že tým, že sa krajský súd nijakým

spôsobom nevysporiadal s rozdielnosťou právneho titulu a právneho dôvodu jeho nároku,

odmietol titul náhrady škody ako taký a tým, že záväzok škodcu nahradiť škodu

poškodenému je záväzkom novým, a to aj v prípade, že škoda bola spôsobená v rámci už

existujúceho záväzkového vzťahu, ale zaoberal sa úplne iným právnym titulom, a to

povinnosťou odberateľa zaplatiť sťažovateľovi istinu na základe právoplatného rozsudku

vydaného v občianskoprávnom konaní, treba uznesenie krajského súdu považovať za

arbitrárne a za porušujúce označené články a dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 18. mája 2016 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -1666 zo dňa 18. mája 2016

sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Žilina vracia na ďalšie konanie.

4. sa priznáva finančné zadosťučinenie 3 300,- EUR, ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. sa priznávajú trovy právneho zastúpenia 1 410,79 EUR, ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie BB Consensus, s.r.o.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 478/2015 z 30. novembra 2016

doručeného ústavnému súdu 6. decembra 2016 vyplýva, že sa pridržiava vyjadrenia

predsedníčky senátu a zároveň sudkyne spravodajkyne s tým, že toto vyjadrenie možno

považovať aj za vyjadrenie krajského súdu. Podľa vyjadrenia predsedníčky senátu krajského

súdu z 30. novembra 2016 tvoriaceho prílohu vyjadrenia predsedníčky krajského súdu

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2016 je zákonné a sťažnosť

podaná sťažovateľom ústavnému súdu nie je dôvodná.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 12. decembra 2016 doručenej ústavnému

súdu 19. decembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ sa v plnom rozsahu pridržiava sťažnosti

a naďalej je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Za nesprávne

považuje stanovisko krajského súdu, podľa ktorého v dôsledku právoplatného rozsudku

okresného súdu sp. zn. v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

, ktorým bol sťažovateľovi priznaný nárok za zmluvné plnenie vo výške

79 328,04 €, už nie je možné taký istý nárok prisúdiť sťažovateľovi znova v rámci trestného

konania. Účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. boli

sťažovateľ ako žalobca a odberateľ (právnická osoba) ako žalovaný. Predmetom konania

nebola náhrada škody, ale cena diela – odmena za vykonané práce na základe sťažovateľom

ako žalobcom vystavených faktúr. Vyplýva z toho, že predmetom konania bola žaloba

o zaplatenie ceny diela a účastníkmi konania boli sťažovateľ a odberateľ. V zmysle

prekážky právoplatne rozhodnutej veci nemožno vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo, rozhodnúť znova. Výklad pojmu „tá istá vec“ je pomerne jednotný v tom zmysle,

že musí ísť o tých istých účastníkov konania a ten istý predmet konania (čo znamená, že ide

o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými účastníkmi

konania). Ak sa preto konanie netýka tých istých subjektov, nemožno hovoriť o prekážke

právoplatne rozhodnutej veci a výrok právoplatného rozhodnutia súdu nie je v takomto

prípade záväzný pre súd, ktorý prerokúva inú právnu vec. V trestnom konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. sú stranami konania odlišné subjekty ako

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , a to sťažovateľ ako

poškodený a štatutár ako odsúdený. Odlišný je aj predmet konania, ktorým je náhrada škody

spôsobenej štatutárom pri výkone podnikateľskej činnosti odberateľa. Štatutár porušil

právnu povinnosť v zmysle a a , ktorá

spočívala v zákonnom zákaze zmariť, čo aj len čiastočne, uspokojenie veriteľa, ktorým je

sťažovateľ. Štatutár týmto konaním spôsobil veriteľom odberateľa značnú škodu. Túto

škodu nespôsobil odberateľ, ale jeho štatutár.

Napokon právny zástupca sťažovateľa uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľa advokátom v celkovej sume 705,40 €. Ide o odmenu vo výške 579,25 € za

vypracovanie a podanie návrhu na súd (zrejme sa má na mysli podanie sťažnosti ústavnému

súdu, pozn.), ďalej o režijný paušál 8,58 € a napokon o daň z pridanej hodnoty vo výške

117,57 €, keďže právny zástupca podľa pripojeného osvedčenia o registrácii pre daň

z pridanej hodnoty je platcom tejto dane.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -1618 z 8. februára 2016 vyplýva, že

štatutár ním bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu poškodzovania veriteľa podľa

, a , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu

jedného roka, pričom sťažovateľ ako poškodený bol podľa

s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Pretože po vyhlásení

rozsudku sa tak prokurátor, ako aj štatutár v postavení obžalovaného vzdali práva podať

odvolanie, podľa bol vyhotovený zjednodušený rozsudok,

ktorý neobsahuje odôvodnenie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -1666 z 18. mája 2016 vyplýva, že ním

bolo podľa zamietnuté (inter alia) aj odvolanie sťažovateľa. Podľa

názoru krajského súdu bolo preukázané, že sťažovateľ riadne a včas uplatnil v adhéznom

konaní nárok na náhradu škody v sume 79 328,04 €. Preukázané bolo aj to, že sťažovateľ

uplatnil škodu vo výške 79 328,04 € aj v občianskoprávnom konaní proti odberateľovi ako

žalovanému, pričom právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bol

odberateľ zaviazaný požadovanú sumu sťažovateľovi zaplatiť aj s príslušenstvom.

Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva, že ide o nárok totožný s nárokom, ktorý sťažovateľ

uplatnil aj v trestnom konaní (vymedzenie jednoznačne vyplýva z vystavených faktúr,

ktorými vyúčtoval odberateľovi svoje plnenie). Vzhľadom na uplatnenie nároku na náhradu

škody, ktorý mal vzniknúť trestným činom, za ktorý bol štatutár právoplatne odsúdený,

treba poukázať na vzťah medzi občianskoprávnym a trestným konaním. V zmysle § 46

ods. 4 a konštantnej judikatúry, ak sa o nároku na náhradu škody

rozhodlo v občianskoprávnom alebo inom príslušnom konaní, nemožno ho uplatniť

v trestnom konaní. Účelom totiž je, aby sa o nároku na náhradu škody urýchlene rozhodlo.

Ak sa tak už stalo (ako to bolo aj v tejto veci), potom tento účel sa splnil, a preto o nároku

na náhradu škody nemožno znovu rozhodnúť v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že účelom

inštitútu poškodeného v trestnom konaní je dosiahnutie uspokojenia spôsobenej škody, a to

či už v trestnom, alebo v občianskom súdnom konaní. Je nesporné, že sťažovateľovi bolo

v občianskom súdnom konaní priznané právo na náhradu škody, pričom tento nárok uplatnil

aj v trestnom konaní. Treba zdôrazniť, že ide o totožné nároky uplatnené tak v civilnom,

ako aj v trestnom konaní. Je pritom irelevantné, či k uspokojeniu sťažovateľa skutočne

došlo, a to dobrovoľným plnením alebo na základe núteného výkonu súdneho rozhodnutia.

Predpokladom splnenia podmienky prekážky rozhodnutej veci je splnenie formálneho

predpokladu, a to vydania rozhodnutia vo veci, čo treba považovať za splnené, resp.

preukázané.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy boli povinné meritórne sa zaoberať

jeho nárokom na náhradu škody, ktorý si uplatnil v rámci adhézneho konania, pretože

nemožno akceptovať, že by v prípade jeho nároku šlo o vec už právoplatne rozsúdenú

v rámci skoršieho občianskeho súdneho konania.

Krajský súd trvá na tom, že išlo o vec rozsúdenú, čo bránilo tomu, aby sa

o uplatnenom nároku sťažovateľa znova meritórne rozhodovalo v rámci adhézneho konania.

Vyjadrenie neobsahuje žiadnu vecnú polemiku s uplatnenou argumentáciou sťažovateľa.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska konštatovať,

že medzi účastníkmi sa javí ako nesporné, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. januára 2011 bol odberateľ ako žalovaný právoplatne zaviazaný

zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi sumu 79 328,04 € s príslušenstvom, a to za dodané

stavebné práce a stavebnú mechanizáciu. Rovnako je nesporné, že štatutár odberateľa bol

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2016 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -1666 z 18. mája 2016 právoplatne uznaný vinným

zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 a 5

písm. a) , ktorého sa dopustil tým, že presne špecifikovanú časť majetku

odberateľa previedol na iných vlastníkov bez prijatia reálnej protihodnoty v prospech

odberateľa, čím zmaril uspokojenie viacerých svojich odberateľov, pričom uvedeným činom

spôsobil značnú škodu. Sťažovateľ bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na

občianske súdne konanie.

Zákonným naplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej

istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese

znamená predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na

právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli

kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou

().

Právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za

súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa a v širšom kontexte za

súčasť právneho štátu podľa ().

Prekážka právoplatne rozsúdenej veci (rei iudicatae) je vymedzená dvoma kritériami,

a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania.

O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby ako v konaní už

ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Procesné postavenie týchto osôb (žalobca

a žalovaný) je v tejto súvislosti bez významu. Inými slovami, ak by sa žalobca stal

žalovaným a žalovaný žalobcom, pričom by sa nevyskytla žiadna nová skutočnosť, ktorá by

zmenila skutkový stav žaloby, stále bude trvať prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

Totožnosť predmetu konania znamená totožnosť žalobného petitu, ako aj skutkového

odôvodnenia žaloby, z ktorého žalobný petit vyplýva.

Možno vo všeobecnej právnej rovine konštatovať, že prekážka veci rozsúdenej (rei

iudicatae) alebo tiež zásada ne bis in idem je z ústavnoprávneho hľadiska súčasťou princípu

právnej istoty, ktorý tvorí súčasť konceptu právneho štátu, zakotvenej v .

Uvedená prekážka znamená, že existencia právoplatného rozhodnutia v spornej veci bráni

novému konaniu a novému rozhodnutiu v tej istej veci. Platí to však iba v prípade, ak

účastníkmi konania (sporovými stranami) sú tie isté subjekty, pričom aj predmet konania je

totožný.

Podľa názoru ústavného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, že právoplatný

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2011 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 zaväzujúci odberateľa

zaplatiť sťažovateľovi 79 328,04 € ako protihodnotu sťažovateľom dodaných stavebných

prác a stavebnej mechanizácie nezakladá prekážku veci rozsúdenej v pomere k trestnému

konaniu vedenému proti štatutárovi v súvislosti s nárokom na náhradu škody, ktorý si

sťažovateľ uplatnil voči štatutárovi vo výške 79 328,04 € v rámci adhézneho konania.

Je nepochybné, že v rámci trestného konania sa sťažovateľ domáha prisúdenia síce

rovnakej sumy ako v skoršom občianskoprávnom konaní, avšak nie voči odberateľovi ako

právnickej osobe, ale voči štatutárovi ako fyzickej osobe, pričom nejde o nárok vyplývajúci

zo zmluvy o dodávke stavebných prác a stavebnej mechanizácie, ale o nárok na náhradu

škody spôsobenej štatutárom prevodmi majetku v úmysle zmariť vymáhanie pohľadávok

veriteľov.

Možno uzavrieť, že bolo povinnosťou krajského súdu meritórne sa zaoberať

uplatneným nárokom sťažovateľa na náhradu škody, keďže tento nárok nemožno považovať

za taký, o ktorom už bolo skôr právoplatne rozhodnuté v občianskom súdnom konaní. Tým,

že krajský súd sa uplatneným nárokom sťažovateľa meritórne nezaoberal, porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-1666 z 18. mája 2016 v časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa

a vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní

bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške 3 300 € (bod 4 výroku nálezu).

Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv podľa

a dohovoru, zrušením uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľa a vrátením

veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutá dostatočná satisfakcia za porušenie

jeho práv. Práve preto niet dôvodu priznať mu navyše ešte aj finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ pôvodne (v sťažnosti) vyčíslil trovy právneho zastúpenia advokátom

v čiastke 1 410,79 €, a to bez bližšej špecifikácie. Následne v rámci repliky na vyjadrenie

predsedníčky krajského súdu spresnil, že požaduje náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom vo výške 705,40 €, a to za vypracovanie a podanie sťažnosti 579,25 €, za režijný

paušál 8,58 € a za daň z pridanej hodnoty 117,57 €.

Sťažovateľ si teda uplatnil trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia z 1. augusta 2016 a podanie sťažnosti z 10. augusta 2016).

Za dva úkony vykonané v roku 2016 patrí odmena v sume dvakrát po 143 € a režijný paušál

dvakrát po 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa predstavujú sumu 303,16 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda

sumu 60,63 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu

363,79 €.

Hoci právny zástupca sťažovateľa vykonal aj ďalšie úkony právnych služieb (replika

na vyjadrenie krajského súdu), nebolo možné priznať mu za to odmenu (ale ani príslušné

režijné paušály a daň z pridanej hodnoty), keďže odmenu za tieto ďalšie úkony neuplatnil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia v bode 3 tohto nálezu.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017