Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 389/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.

2 a 3 a postupom Krajského súdu v Žiline v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2, a 3 a (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. augusta 2010.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadanej spisovej dokumentácie vyplýva, že

sťažovateľ sa žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Trenčíne 18. septembra 2009

domáhal proti Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hlboká cesta 21,

Žilina (ďalej len „žalovaný ústav“) doručenia rovnopisov rozhodnutia sp. zn.

z 8. marca 2006 a rozhodnutia sp. zn. 11/2006 zo 17. marca 2006 a zároveň rozhodnutia

tohto správneho orgánu vo veciach ním podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom

z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006 vedených pod sp. zn. 6/2006 a sp. zn. 11/2006.

Počas výkonu väzby v žalovanom ústave bol sťažovateľ disciplinárne potrestaný

rozhodnutiami sp. zn. 6/2006 z 8. marca 2006 a sp. zn. 11/2006 zo 17. marca 2006.

Sťažovateľ tvrdil, že dosiaľ mu neboli doručené označené rozhodnutia a písomné odvolania

sa stratili, pretože správny orgán bol toho názoru, že sa neodvolal. Keďže bol toho názoru,

že žalovaný ústav vo veci nerozhodoval v primeranej lehote, podal Krajskému súdu

v Trenčíne žalobu proti nečinnosti tohto orgánu podľa § 250t Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Po postúpení veci miestne príslušnému krajskému súdu bolo

konanie ďalej vedené pod sp. zn. .

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. augusta 2010 návrh sťažovateľa

ako nedôvodný zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesenie z 27. augusta 2010 je „v rozpore so zákonom

a , v rozpore so stabilizovanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu

SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva... lebo krajský súd zásadným

spôsobom poprel účel a význam (zmysel) relevantných ustanovení ...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

krajským súdom sťažovateľ okrem iného uviedol:

«V prvom rade musím namietať protiústavný postup krajského súdu v príkrom

rozpore s ust. , , druhá veta pretože si súd nesplnil ani len zákonnú

povinnosť riadne a včas ma poučiť o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu

možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím. Niet pochýb o tom, že tým bolo

porušené moje základné právo na právnu pomoc a prístup k nej ako aj právo na informácie

v zmysle a .

Ďalej som toho názoru, že krajský súd pochybil aj v ďalšom smere a to najmä

protiprávnym postupom v rozpore s prvá a tretia veta , pretože intenzívne

komunikoval iba so žalovaným ÚVV a ÚVTOS Žilina, umožnil mu dodatočne vyjadriť sa

k sporným skutočnostiam vyplývajúcim z obsahu originálnych materiálov a predložiť dáke

fiktívne a pochybné dôkazy; úradné fotokópie originálov, ktoré však obsahom

nekorešpondovali s originálmi. Bolo povinnosťou súdu umožniť aj žalobcovi (sťažovateľovi)

sa vyjadriť k sporným skutočnostiam a údajným dôkazom ešte pred meritórnym

rozhodnutím a dať mu reálnu možnosť zaujať stanovisko najmä pre objektívne rozhodnutie.

Žalobca nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom administratívneho spisu

žalovaného preto aspoň v konaní pred súdom by súd mal zabezpečiť reálny prístup k

informáciám v predmetnom administratívnom spise žalovaného.

Znemožnenie vyjadriť sa k sporným skutočnostiam a (údajným) dôkazom dodatočne

žalovaným predložených, považujem za porušenie práva môcť sa vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa ako aj práva na spravodlivý proces a práva

na súdnu ochranu podľa , 2 .

Porušenie práva na súdnu ochranu, spravodlivý proces a riadne odôvodnenie

rozhodnutia vidím najmä v nesprávnom právnom posúdení merita veci, nesprávnom

hodnotení dôkazov a nedostatočnom zdôvodnení meritórneho rozhodnutia v rozpore s ust.

, až 134 a v spojení s , pretože

súd nesprávne aplikoval a interpretoval uvedené ustanovenia zákona.

Omyl súdu pri aplikácii a interpretácii právnych noriem je nesprávnym právnym

posúdením veci, ktoré vidím v porušení ustanovenia („Sp. por.“)

a pretože krajský súd neaplikoval Sp. por. v zmysle

jeho subsidiárnej zásady a ani žiadnym presvedčivým, logickým a dostatočným spôsobom

neuviedol právny názor a relevantné ustanovenia o ktoré oprel svoje úvahy a argumenty.

Som toho názoru, že žalovaný v napadnutom disciplinárnom konaní mal podľa § 28 ods. 2

v spojení s Sp. por. primerane postupovať a aplikovať Sp. por.,

ale v skutočnosti to tak nebolo...»

Podľa sťažovateľa krajský súd svoj názor, že deň vyhlásenia rozhodnutia je aj dňom

jeho riadneho doručenia, neoprel o žiadne ustanovenia zákona, bližšie to nekonkretizoval

a okrem toho opomenul analyzovať, či samotné predpísané tlačivo zodpovedá zákonným

požiadavkám; z tohto hľadiska „je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

zjavne nedostatočné, zmätočné, nepresvedčivé a teda v rozpore s ust. “.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ zásadne odmieta, že on alebo niekto

iný v jeho prospech a s jeho vedomím „vykonal dáky nezákonný a neoprávnený zásah do

administratívneho spisu žalovaného, veď to je úplne absurdné tvrdenie, ktoré nezodpovedá

skutočnosti ani originálnym záznamom v spise, navyše ja som sa riadne a včas odvolal resp.

podal sťažnosť čo dokazujú jednoznačne všetky relevantné dokumenty a opak toho je lož,

ktorá zaťažuje v celom rozsahu žalovaného, aby preukázal svoje rafinované a nepravdivé

tvrdenia o údajných neoprávnených zásahoch...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušil tak

samostatne ako aj v organickom spojení základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,

právo na spravodlivý súdny proces, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, právo

na inú právnu ochranu podľa , 2 SR, právo na právnu pomoc a prístup

k nej podľa SR, právo na rovnosť účastníka konania podľa

SR, právo môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

SR, právo na informácie podľa SR.

Krajskému súdu Žilina sa zakazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

pokračovať v porušovaní vyššie označených základných práv a prikazuje mu obnoviť stav

pred ich porušením.

Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. -33 zo dňa 27. 8. 2010 sa

v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa podľa SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10 000,- EUR, spolu s úrokom z omeškania podľa § 3 Nr SR

č. , ktoré je povinný Krajský súd Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti

(doručenia) tohto nálezu

Krajský súd Žilina je povinný uhradiť štátu a sťažovateľovi prípadné trovy konania.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným

súdom z dôvodov, že „sa nachádzam v hmotnej a materiálnej núdzi, dlhodobo bez

pracovného zaradenia v ÚVTOS (hoci prácu som nikdy neodmietol), teda som dlhodobo od

roku 2005 bez akýchkoľvek fin. príjmov, čím je pre mňa komerčná právna pomoc absolútne

nedostupná“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia. Do

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2)

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

sťažnosti sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným postupom a uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je

povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný

spis. K rozhodnutiu o návrhu si môže súd vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho

orgánu.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný

prostriedok.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ za nečinnosť žalovaného ústavu považuje to, že

mu neboli doručené rozhodnutia sp. zn. 6/2006 z 8. marca 2006 a sp. zn. 11/2006

zo 17. marca 2006 týkajúce sa uložených disciplinárnych trestov z 8. marca 2006

a zo 17. marca 2006 za jeho disciplinárne priestupky ani rozhodnutia o jeho odvolaniach,

pričom označené rozhodnutia podľa jeho tvrdenia neobsahovali náležitosti iných správnych

rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľa disciplinárne konanie malo prebiehať v súlade s § 28

ods. 2 o výkone väzby v znení neskorších predpisov [v danom

prípade je relevantné znenie účinné do 1. júla 2006, pozn. (ďalej len „zákon o výkone

väzby“)] s primeraným použitím ustanovení o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ale

„v skutočnosti to tak nebolo“.

Ústavný súd konštatuje, že v čase ukladania sťažovateľom uvádzaných

disciplinárnych trestov bolo disciplinárne konanie upravené zákonom o výkone väzby

v znení ( až ) a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ( až ).

Podľa uvedenej právnej úpravy zákon o výkone väzby zveril disciplinárnu právomoc

ukladať disciplinárne tresty povereným funkcionárom ústavu, pričom trest umiestnenia do

samoväzby na dobu 5 dní bol podľa uvedenej vyhlášky oprávnený uložiť odborný referent

oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.

Z priloženej spisovej dokumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že pred

podaním návrhu proti nečinnosti správneho orgánu na súd podal sťažovateľ 1. júla 2009

podnet týkajúci sa uložených disciplinárnych trestov z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006

Okresnej prokuratúre v Žiline (ďalej len „okresná prokuratúra“). Tento podnet bol vybavený

prípisom okresnej prokuratúry č. k. -69 z 12. augusta 2009, ktorá v ňom

konštatovala, že žalovaný ústav postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

V označenom prípise okresná prokuratúra okrem iného uviedla:

„Disciplinárnym trestom pod číslom 6/2006 zo dňa 08. 03. 2006 bol J. Š. uložený

trest 5 dní samoväzby za nesplnenie príkazu príslušníka ZVJS. Proti uvedenému

rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 17. 03. 2006 do 22.

03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť a

podpísať oznámenie rozhodnutia.

Disciplinárnym trestom pod číslom 11/2006 zo dňa 17. 03. 2006 bol J. Š. uložený

trest 5 dní samoväzby za nesplnenie príkazu príslušníka ZVJS. Proti uvedenému

rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 23. 03. 2006 do 27.

03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť

avšak podpísal oznámenie rozhodnutia.

.... Pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné disciplinárne rozhodnutia Vám neboli

oznámené, toto potvrdené nebolo, pričom správny poriadok v znení

neskorších predpisov, v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi konania, ktorý je

prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením.

Keďže proti disciplinárnym rozhodnutiam nebol podaný opravný prostriedok,

rozhodnutia odvolacích orgánov neboli vydané a tým pádom, nič Vám nemalo byť

doručované.“

Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ skutkovo v predmetnej veci

predovšetkým namieta nečinnosť správneho orgánu (k tomu smerovala jeho žaloba, o ktorej

krajský súd rozhodol namietaným uznesením, pozn.), ústavný súd upriamuje pozornosť na

, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje garantované právo na súdnu

a inú právnu ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

ktorá sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať

a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným

príslušným právnym predpisom, najmä ak je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je

fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v sťažnosti

považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa štvrtej hlavy piatej časti , ktorú možno vyvodiť

predovšetkým z ustanovenia prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov

konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia

nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho

dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením

nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej

neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla

naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného práva podľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Úloha súdu v tomto konaní spočíva

v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný

ústav) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že

dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci

rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu

uznesením zamietne.

V napadnutom uznesení krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby

sťažovateľa smerujúcej proti nečinnosti žalovaného ústavu odôvodnil takto:

«Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Konania o disciplinárnych priestupkoch neboli konania v zmysle správneho

poriadku, a preto ani neboli vydané rozhodnutia v zmysle tohto zákona.

Uvedené skutočnosti a najmä prípustnosť podania mimoriadnych opravných

prostriedkov boli žalobcovi vysvetlené osobne vedúcim oddelenia výkonu väzby a výkonu

trestu.

Z predloženého správneho spisu bolo zistené, že tak rozhodnutie o disciplinárnom

treste zo dňa 8. 3. 2006 ako aj zo dňa 17. 3. 2006 je vydané na predpísanom tlačive –

„Záznam o disciplinárnom priestupku“, kde sa na prednej strane uvádza označenie

obvineného, dôvod návrhu na disciplinárny trest s označením organizačnej zložky ZVJS,

podpis príslušníka a dátum, dôkazné prostriedky a vyjadrenie obvineného. Na druhej strane

tlačiva je dátum rozhodnutia o disciplinárnom treste, samotné rozhodnutie, ktoré musí

obsahovať náležitosti - výrok s uvedeným príslušného ustanovenia zákona, podľa ktorého

bolo rozhodnuté, poučenie obvineného o možnosti podať opravný prostriedok, podpis

obvineného. V ďalšej časti je kolónka pre podanie sťažnosti obvineného proti

disciplinárnemu trestu s uvedením dátumu, kedy bola podaná a podpis obvineného, ďalej

rozhodnutie funkcionára o sťažnosti proti disciplinárnemu trestu, vyjadrenie ústavného

lekára a záznam o vykonaní disciplinárneho trestu s uvedením začiatku výkonu

disciplinárneho trestu (deň a čas) a konca výkonu (deň a čas) a nakoniec záznam

s uvedením dátumu o vrátení záznamu do osobného spisu obvineného.

Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. bolo žalobcovi oznámené pri

prejednaní disciplinárneho priestupku dňa 8. 3. 2006, pričom bol osobne poučený

o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolanie (ktoré má odkladný účinok, ak sa nejedná

o trest umiestnenia do samoväzby resp. ak udržanie poriadku a disciplíny v ústave vyžaduje,

aby trest bol vykonaný ihneď). Poučenie obvineného v zázname o disciplinárnom priestupku

odmietol podpísať. Proti tomuto rozhodnutiu menovaný nepodal písomné odvolanie podľa

§ 22 ods. 1 zákona o výkone väzby, o čom je vykonaný zápis v zázname o disciplinárnom

priestupku. Žalobcovi bolo uložených 5 dní samoväzby v zmysle § 19 ods. 1, 2 písm. c)

v znení . V časti, kde môže obvinený podať

sťažnosť proti rozhodnutiu, je zápis, že sa nevyjadril a v zákonnej lehote nepodal písomné

odvolanie. Zápis je podpísaný príslušníkom Zboru ZVJS. Zároveň však v kolónke - Sťažnosť

obvineného proti disciplinárnemu trestu, je uvedené slovo „áno“ ( s dátumom podania 8. 3.

06 a s podpisom žalobcu. Následne v časti, kde má byť rozhodnuté o podanej sťažnosti nie

je žiaden záznam a kolónka je vyčiarknutá.

Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. 11/2006 bolo žalobcovi oznámené pri

prejednaní disciplinárneho priestupku dňa 17. 3. 2006, pričom bol osobne poučený

o možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu, čo potvrdil svojím podpisom. Práva podať

sťažnosť proti rozhodnutiu sa vzdal 17. 3. 2006, čo potvrdil svojím podpisom. Žalobcovi bol

v zmysle , v znení

uložený ďalší disciplinárny trest 5 dní samoväzby. V tomto prípade rozhodnutie aj s daným

poučením podpísal. V časti, kde mohol podať sťažnosť bolo uvedené slovo „nie“ s dátumom

17. 3. 2006 a podpisom žalobcu. Následne však slovo „nie“ bolo prečiarknuté a nahradené

slovom „áno“. Avšak v rozhodnutí o sťažnosti proti disciplinárnemu trestu sa žiaden

záznam nenachádza.

V oboch prípadoch bol uložený disciplinárny trest aj vykonaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti v záznamoch o uložených disciplinárnych

trestoch, súd vyzval žalovaného, aby sa k sporným skutočnostiam, t. j. k rozporným

záznamom o podaných sťažnostiach žalobcu proti disciplinárnym trestom opätovne vyjadril.

Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca proti disciplinárnym trestom zo

dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006 v zákonnej lehote odvolanie nepodal. Zaslané kópie záznamov

o disciplinárnych trestoch nesú znaky neoprávneného zásahu v časti, kde má obvinený

možnosť podať sťažnosť proti disciplinárnemu trestu. Práve podanie opravných

prostriedkov v uvedených prípadoch bolo predmetom viacerých podnetov J. Š. podaných

pre údajne nezákonný postup v konaní o disciplinárnych trestoch.

Žalovaný spolu s vyjadrením zaslal aj fotokópie záznamov o disciplinárnych

priestupkoch a uložených disciplinárnych trestov zo dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006, ktoré boli

žalovaným vyhotovené v mesiaci júl 2009 na základe pokynu prokurátora Okresnej

prokuratúry v Žiline o predložení rozhodnutí o uvedených disciplinárnych trestoch.

Zaslané kópie záznamov neobsahujú žiadne zásahy do pôvodného textu.

Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu sa vydávajú

na predpísanom tlačive, ktoré zároveň uvádza náležitosti vydaného rozhodnutia a zároveň

zaznamenáva ďalší postup po vydaní takéhoto rozhodnutia. V danom prípade sa

rozhodnutie oznamuje ústnym vyhlásením a jeho písomná forma je súčasťou osobného spisu

obvineného. Deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia je zároveň aj dňom doručenia, preto na

námietku žalobcu, že rozhodnutie mu nebolo doručené, nebolo možné prihliadnuť a ani jej

vyhovieť, keďže pri prejednaní priestupku a následne pri rozhodnutí o disciplinárnom treste

bol prítomný a osobne sa ho zúčastnil.

Súd zároveň k zisteným rozporom v záznamoch o podaní sťažností proti

rozhodnutiam o disciplinárnych trestoch uvádza, že ide o zrejmé neoprávnené zásahy, ktoré

mali vyvolať dojem, že sťažnosti boli podané v zákonných lehotách a žalovaný o nich

nekonal, čo by bolo možné následne vyhodnotiť ako nezákonný postup, resp. nečinnosť

orgánu verejnej správy.

Žalobca svoje tvrdenie, že opravné prostriedky boli podané písomne a v zákonnej

lehote, v konaní nepreukázal, keď toto tvrdenie nepodporujú ani samotné záznamy

o disciplinárnych priestupkoch, keďže totožné záznamy, ktorých kópie boli vyhotovené v júli

2009 neobsahujú žiadne rozporné údaje a je z nich jednoznačne preukázané, že opravné

prostriedky podané neboli.

Súd vychádzajúc zo skutočností zistených zo správneho spisu musel konštatovať, že

žaloba proti nečinnosti žalovaného bola podaná nedôvodne, nakoľko jeho nečinnosť nebola

zistená.»

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd primeraným a pritom ústavne

akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej

časti označenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu

verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný správny

orgán (ústav na výkon väzby) v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez

vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na základe toho

napadnutým uznesením rozhodol.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na

ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je (bol)

žalovaný ústav v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu. Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého

uznesenia krajského súdu, na túto otázku odpovedal síce stručne, ale podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne. Krajský súd uviedol, že žalovaný ústav nebol

v konaniach týkajúcich sa sťažovateľovi uložených disciplinárnych trestov nečinný, ak

rozhodnutie o nich mu nedoručoval, ale mu boli oznámené v jeho prítomnosti ústnym

vyhlásením, pretože Správny poriadok v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi

konania, ktorý je prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením. Krajský súd

v zmysle uvedeného deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia považoval zároveň za deň jeho

doručenia. Zároveň vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že sťažovateľ bol

poučený o práve podať opravný prostriedok a že opravné prostriedky proti rozhodnutiam

o uložení disciplinárnych trestov sťažovateľom podané neboli.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva domáhať sa ochrany

u príslušného orgánu a námietku, že krajský súd mu túto ochranu neposkytol, ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľovi bola v konaní krajského súdu sp. zn.

nepochybne poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa (ako aj podľa ) by došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej

osoby (). Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho orgánu samo osebe

nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti (). Ústavný súd už pri

svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa

a 2 nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou

sťažnosťou (m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva môcť sa vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , ku ktorému malo dôjsť neumožnením

sťažovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného ústavu a zaujať stanovisko k nemu,

ústavný súd poznamenáva, že krajský súd postupoval v danom prípade podľa už citovaného

, podľa ktorého orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je

povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný

spis, a tiež podľa (... predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa

k obsahu žaloby vyjadril...), ktoré sa tiež aplikuje na konanie o žalobách proti nečinnosti

orgánov verejnej správy. V danom prípade totiž išlo o rozhodovanie o žalobe v rámci

správneho súdnictva, ktoré je upravené v piatej časti .

Navyše, aplikácia sťažovateľom uvádzaného označeného nadpisom „Príprava

pojednávania“, ktorý je súčasťou prvej hlavy tretej časti ,

v danom prípade neprichádzala do úvahy aj vzhľadom na znenie § 250t ods. 4 prvej vety

, v zmysle ktorej o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy súd rozhodne „... bez

pojednávania uznesením“.

Postup krajského súdu v konaní, pri ktorom postupoval podľa právnej úpravy lex

specialis upravujúcej tento postup (správne súdnictvo), a nie podľa všeobecnej právnej

úpravy upravenej v tretej časti označenej nadpisom

„Konanie v prvom stupni“, bol postupom v súlade so zákonom, a preto nemohlo takýmto

postupom krajského súdu podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a ani jeho základného práva garantovaného

ods. 2 (m. m. ).

Ani v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

dôkazom, ústavný súd nezistil porušenie procesných ustanovení a

, ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom

administratívneho spisu žalovaného ústavu, ústavný súd poukazuje na to, že na základe

výzvy krajského súdu žalovaný ústav predložil kópie záznamov o nahliadnutí sťažovateľa

do osobného spisu na jeho žiadosť v dvoch prípadoch, a to 15. októbra 2009 v Ústave na

výkon trestu odňatia slobody v... a 24. februára 2010 v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody v... Podľa týchto záznamov účelom nahliadnutia do osobného spisu bolo

oboznámenie sa s jeho obsahom.

Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd sa v danom prípade ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci a závery jeho uznesenia sú dostatočne odôvodnené.

Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci krajského súdu

a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie

krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do úvahy,

aby ich mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného

práva sťažovateľa podľa a 2 a tiež porušenie základného práva podľa

. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu a uznesenia krajského

súdu v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 2 ,

a , nemožno tento postup a rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani

v súvislosti s namietaným porušením ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

a ).

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa

, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd nesplnil ani len zákonnú

povinnosť riadne a včas ma poučil o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu

možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím“.

Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného

v ústavný súd uvádza, že zakotvuje právo na to, aby

sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi

poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam

základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v

(súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť

účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu

pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho porušeniu podľa

názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by

v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo dať sa v súdnom konaní zastupovať

zvoleným právnym zástupcom. Z obsahu sťažnosti ani z vyžiadanej spisovej dokumentácie

rovnako ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ v konaní proti nečinnosti žalovaného ústavu

vo veciach podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom z 8. marca 2006 a 17. marca

2006, vedenom krajským súdom pod sp. zn. , žiadal tento súd o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov na konanie vo veci.

V konaniach v správnom súdnictve musí byť žalobca v zmysle

zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec

(člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť

okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného

poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového

zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti,

aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania zdravotnej starostlivosti,

vo veciach priestupkov (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.) a vo veciach azylu a doplnkovej

ochrany.

Pokiaľ podľa sťažovateľa spočíva porušenie jeho základného práva na právnu pomoc

v konaní pred krajským súdom podľa v nesplnení poučovacej

povinnosti zo strany krajského súdu v zmysle , ústavný súd poukazuje na to, že táto

všeobecná poučovacia povinnosť súdu sa týka iba podmienok, spôsobu a účinku výkonu

práv a povinností účastníkov konania procesnej, nie hmotnoprávnej povahy. Ústavný súd

v tejto súvislosti poznamenáva, že účelom uplatnenia každého procesného práva je

zabezpečiť ochranu konkrétneho materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho

práva (nároku), a poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa

ktorého účastník sa na súd neobracia so žiadosťou o ochranu jednotlivého procesného

oprávnenia, ale vždy so žiadosťou o ochranu takého svojho práva, ktoré má materiálnu

povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom na jeho právne postavenie (m. m.

).

Ústavný súd po oboznámení sa s vyžiadaným spisom krajského súdu sp. zn.

konštatuje, že z jeho obsahu skutočne nevyplýva, že krajský súd si vo vzťahu

k sťažovateľovi splnil povinnosť v zmysle , ale na druhej strane konštatoval, že

tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného súdneho konania (konanie proti

nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnych priestupkoch

počas výkonu väzby, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní príslušný súd rozhoduje

v zmysle § 250t ods. 4 bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky takej

intenzity, že by mohol spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

. V danom prípade totiž tento nedostatok v postupe krajského súdu

zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej súvislosti s rozhodnutím

o uplatnenom nároku sťažovateľa (zamietnutie žaloby proti nečinnosti žalovaného ústavu).

Navyše, z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o svojich procesných právach bol

sťažovateľ poučený žalovaným správnym orgánom.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením

základného práva zaručeného v a postupom a rozhodnutím krajského

súdu v napadnutom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že

v danom prípade došlo k jeho porušeniu, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. augusta 2010

Porušenie základného práva podľa , ktoré zaručuje slobodu

prejavu a právo na informácie sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov, ako porušenie

svojho základného práva podľa .

Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 , tak to isté platí aj o základnom práve podľa , ktoré má

materiálnu povahu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (napr. alebo ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011