Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 389/2011
PDF · 314.37 KB
No categories available
IV. ÚS 389/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.
2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v
konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010.
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadanej spisovej dokumentácie vyplýva, že
sťažovateľ sa žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Trenčíne 18. septembra 2009
domáhal proti Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hlboká cesta 21,
Žilina (ďalej len „žalovaný ústav“) doručenia rovnopisov rozhodnutia sp. zn. 6/2006
z 8. marca 2006 a rozhodnutia sp. zn. 11/2006 zo 17. marca 2006 a zároveň rozhodnutia
tohto správneho orgánu vo veciach ním podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom
z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006 vedených pod sp. zn. 6/2006 a sp. zn. 11/2006.
Počas výkonu väzby v žalovanom ústave bol sťažovateľ disciplinárne potrestaný
rozhodnutiami sp. zn. 6/2006 z 8. marca 2006 a sp. zn. 11/2006 zo 17. marca 2006.
Sťažovateľ tvrdil, že dosiaľ mu neboli doručené označené rozhodnutia a písomné odvolania
sa stratili, pretože správny orgán bol toho názoru, že sa neodvolal. Keďže bol toho názoru,
že žalovaný ústav vo veci nerozhodoval v primeranej lehote, podal Krajskému súdu
v Trenčíne žalobu proti nečinnosti tohto orgánu podľa § 250t Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Po postúpení veci miestne príslušnému krajskému súdu bolo
konanie ďalej vedené pod sp. zn. 21 S 97/2009.
Krajský súd uznesením sp. zn. 21 S 97/2009 z 27. augusta 2010 návrh sťažovateľa
ako nedôvodný zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesenie z 27. augusta 2010 je „v rozpore so zákonom
a ústavou, v rozpore so stabilizovanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu
SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva... lebo krajský súd zásadným
spôsobom poprel účel a význam (zmysel) relevantných ustanovení OSP...“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
krajským súdom sťažovateľ okrem iného uviedol:
«V prvom rade musím namietať protiústavný postup krajského súdu v príkrom
rozpore s ust. § 1, § 5 ods. 1, § 30 druhá veta OSP pretože si súd nesplnil ani len zákonnú
povinnosť riadne a včas ma poučiť o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu
možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím. Niet pochýb o tom, že tým bolo
porušené moje základné právo na právnu pomoc a prístup k nej ako aj právo na informácie
v zmysle čl. 47 ods. 2 a čl. 26 ods. 1 ústavy.
Ďalej som toho názoru, že krajský súd pochybil aj v ďalšom smere a to najmä
protiprávnym postupom v rozpore s § 18 prvá a tretia veta OSP, pretože intenzívne
komunikoval iba so žalovaným ÚVV a ÚVTOS Žilina, umožnil mu dodatočne vyjadriť sa
k sporným skutočnostiam vyplývajúcim z obsahu originálnych materiálov a predložiť dáke
fiktívne a pochybné dôkazy; úradné fotokópie originálov, ktoré však obsahom
nekorešpondovali s originálmi. Bolo povinnosťou súdu umožniť aj žalobcovi (sťažovateľovi)
sa vyjadriť k sporným skutočnostiam a údajným dôkazom ešte pred meritórnym
rozhodnutím a dať mu reálnu možnosť zaujať stanovisko najmä pre objektívne rozhodnutie.
Žalobca nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom administratívneho spisu
žalovaného preto aspoň v konaní pred súdom by súd mal zabezpečiť reálny prístup k
informáciám v predmetnom administratívnom spise žalovaného.
Znemožnenie vyjadriť sa k sporným skutočnostiam a (údajným) dôkazom dodatočne
žalovaným predložených, považujem za porušenie práva môcť sa vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj práva na spravodlivý proces a práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy.
Porušenie práva na súdnu ochranu, spravodlivý proces a riadne odôvodnenie
rozhodnutia vidím najmä v nesprávnom právnom posúdení merita veci, nesprávnom
hodnotení dôkazov a nedostatočnom zdôvodnení meritórneho rozhodnutia v rozpore s ust.
§ 120 ods. 1 OSP, § 132 až 134 OSP a § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP, pretože
súd nesprávne aplikoval a interpretoval uvedené ustanovenia zákona.
Omyl súdu pri aplikácii a interpretácii právnych noriem je nesprávnym právnym
posúdením veci, ktoré vidím v porušení ustanovenia § 1 zákona č. 71/1967 Zb. („Sp. por.“)
a § 28 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z. z. pretože krajský súd neaplikoval Sp. por. v zmysle
jeho subsidiárnej zásady a ani žiadnym presvedčivým, logickým a dostatočným spôsobom
neuviedol právny názor a relevantné ustanovenia o ktoré oprel svoje úvahy a argumenty.
Som toho názoru, že žalovaný v napadnutom disciplinárnom konaní mal podľa § 28 ods. 2
zákona č. 153/1993 Z. z. v spojení s § 1 Sp. por. primerane postupovať a aplikovať Sp. por.,
ale v skutočnosti to tak nebolo...»
Podľa sťažovateľa krajský súd svoj názor, že deň vyhlásenia rozhodnutia je aj dňom
jeho riadneho doručenia, neoprel o žiadne ustanovenia zákona, bližšie to nekonkretizoval
a okrem toho opomenul analyzovať, či samotné predpísané tlačivo zodpovedá zákonným
požiadavkám; z tohto hľadiska „je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
zjavne nedostatočné, zmätočné, nepresvedčivé a teda v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP“.
V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ zásadne odmieta, že on alebo niekto
iný v jeho prospech a s jeho vedomím „vykonal dáky nezákonný a neoprávnený zásah do
administratívneho spisu žalovaného, veď to je úplne absurdné tvrdenie, ktoré nezodpovedá
skutočnosti ani originálnym záznamom v spise, navyše ja som sa riadne a včas odvolal resp.
podal sťažnosť čo dokazujú jednoznačne všetky relevantné dokumenty a opak toho je lož,
ktorá zaťažuje v celom rozsahu žalovaného, aby preukázal svoje rafinované a nepravdivé
tvrdenia o údajných neoprávnených zásahoch...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 31 S 97/2009 porušil tak
samostatne ako aj v organickom spojení základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,
právo na spravodlivý súdny proces, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, právo
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na právnu pomoc a prístup
k nej podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy SR, právo môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR.
Krajskému súdu Žilina sa zakazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009
pokračovať v porušovaní vyššie označených základných práv a prikazuje mu obnoviť stav
pred ich porušením.
Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 21 S 97/2009-33 zo dňa 27. 8. 2010 sa
v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10 000,- EUR, spolu s úrokom z omeškania podľa § 3 Nr SR
č. 87/1995 Z. z., ktoré je povinný Krajský súd Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti
(doručenia) tohto nálezu
Krajský súd Žilina je povinný uhradiť štátu a sťažovateľovi prípadné trovy konania.“
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným
súdom z dôvodov, že „sa nachádzam v hmotnej a materiálnej núdzi, dlhodobo bez
pracovného zaradenia v ÚVTOS (hoci prácu som nikdy neodmietol), teda som dlhodobo od
roku 2005 bez akýchkoľvek fin. príjmov, čím je pre mňa komerčná právna pomoc absolútne
nedostupná“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia. Do
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2)
ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie
sťažnosti sťažovateľa.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009
a jeho uznesením z 27. augusta 2010
Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným postupom a uznesením krajského
súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ
im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 3 OSP orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je
povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný
spis. K rozhodnutiu o návrhu si môže súd vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho
orgánu.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak
súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,
v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej
správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný
prostriedok.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ za nečinnosť žalovaného ústavu považuje to, že
mu neboli doručené rozhodnutia sp. zn. 6/2006 z 8. marca 2006 a sp. zn. 11/2006
zo 17. marca 2006 týkajúce sa uložených disciplinárnych trestov z 8. marca 2006
a zo 17. marca 2006 za jeho disciplinárne priestupky ani rozhodnutia o jeho odvolaniach,
pričom označené rozhodnutia podľa jeho tvrdenia neobsahovali náležitosti iných správnych
rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľa disciplinárne konanie malo prebiehať v súlade s § 28
ods. 2 zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov [v danom
prípade je relevantné znenie účinné do 1. júla 2006, pozn. (ďalej len „zákon o výkone
väzby“)] s primeraným použitím ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ale
„v skutočnosti to tak nebolo“.
Ústavný súd konštatuje, že v čase ukladania sťažovateľom uvádzaných
disciplinárnych trestov bolo disciplinárne konanie upravené zákonom o výkone väzby
v znení zákona č. 451/2002 Z. z. (§ 19 až § 22) a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2002 Z. z. (§ 34 až § 37).
Podľa uvedenej právnej úpravy zákon o výkone väzby zveril disciplinárnu právomoc
ukladať disciplinárne tresty povereným funkcionárom ústavu, pričom trest umiestnenia do
samoväzby na dobu 5 dní bol podľa uvedenej vyhlášky oprávnený uložiť odborný referent
oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.
Z priloženej spisovej dokumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že pred
podaním návrhu proti nečinnosti správneho orgánu na súd podal sťažovateľ 1. júla 2009
podnet týkajúci sa uložených disciplinárnych trestov z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006
Okresnej prokuratúre v Žiline (ďalej len „okresná prokuratúra“). Tento podnet bol vybavený
prípisom okresnej prokuratúry č. k. 3 Pn 5/2009-69 z 12. augusta 2009, ktorá v ňom
konštatovala, že žalovaný ústav postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.
V označenom prípise okresná prokuratúra okrem iného uviedla:
„Disciplinárnym trestom pod číslom 6/2006 zo dňa 08. 03. 2006 bol J. Š. uložený
trest 5 dní samoväzby za nesplnenie príkazu príslušníka ZVJS. Proti uvedenému
rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 17. 03. 2006 do 22.
03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť a
podpísať oznámenie rozhodnutia.
Disciplinárnym trestom pod číslom 11/2006 zo dňa 17. 03. 2006 bol J. Š. uložený
trest 5 dní samoväzby za nesplnenie príkazu príslušníka ZVJS. Proti uvedenému
rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 23. 03. 2006 do 27.
03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť
avšak podpísal oznámenie rozhodnutia.
.... Pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné disciplinárne rozhodnutia Vám neboli
oznámené, toto potvrdené nebolo, pričom zák. č. 71/1967 Zb. správny poriadok v znení
neskorších predpisov, v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi konania, ktorý je
prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením.
Keďže proti disciplinárnym rozhodnutiam nebol podaný opravný prostriedok,
rozhodnutia odvolacích orgánov neboli vydané a tým pádom, nič Vám nemalo byť
doručované.“
Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ skutkovo v predmetnej veci
predovšetkým namieta nečinnosť správneho orgánu (k tomu smerovala jeho žaloba, o ktorej
krajský súd rozhodol namietaným uznesením, pozn.), ústavný súd upriamuje pozornosť na
§ 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavou garantované právo na súdnu
a inú právnu ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby,
ktorá sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať
a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným
príslušným právnym predpisom, najmä ak je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je
fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v sťažnosti
považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej
správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť
predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov
konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia
nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho
dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením
nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej
neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla
naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Úloha súdu v tomto konaní spočíva
v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný
ústav) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne
relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že
dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci
rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu
uznesením zamietne.
V napadnutom uznesení krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby
sťažovateľa smerujúcej proti nečinnosti žalovaného ústavu odôvodnil takto:
«Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil
povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Konania o disciplinárnych priestupkoch neboli konania v zmysle správneho
poriadku, a preto ani neboli vydané rozhodnutia v zmysle tohto zákona.
Uvedené skutočnosti a najmä prípustnosť podania mimoriadnych opravných
prostriedkov boli žalobcovi vysvetlené osobne vedúcim oddelenia výkonu väzby a výkonu
trestu.
Z predloženého správneho spisu bolo zistené, že tak rozhodnutie o disciplinárnom
treste zo dňa 8. 3. 2006 ako aj zo dňa 17. 3. 2006 je vydané na predpísanom tlačive –
„Záznam o disciplinárnom priestupku“, kde sa na prednej strane uvádza označenie
obvineného, dôvod návrhu na disciplinárny trest s označením organizačnej zložky ZVJS,
podpis príslušníka a dátum, dôkazné prostriedky a vyjadrenie obvineného. Na druhej strane
tlačiva je dátum rozhodnutia o disciplinárnom treste, samotné rozhodnutie, ktoré musí
obsahovať náležitosti - výrok s uvedeným príslušného ustanovenia zákona, podľa ktorého
bolo rozhodnuté, poučenie obvineného o možnosti podať opravný prostriedok, podpis
obvineného. V ďalšej časti je kolónka pre podanie sťažnosti obvineného proti
disciplinárnemu trestu s uvedením dátumu, kedy bola podaná a podpis obvineného, ďalej
rozhodnutie funkcionára o sťažnosti proti disciplinárnemu trestu, vyjadrenie ústavného
lekára a záznam o vykonaní disciplinárneho trestu s uvedením začiatku výkonu
disciplinárneho trestu (deň a čas) a konca výkonu (deň a čas) a nakoniec záznam
s uvedením dátumu o vrátení záznamu do osobného spisu obvineného.
Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. 6/2006 bolo žalobcovi oznámené pri
prejednaní disciplinárneho priestupku dňa 8. 3. 2006, pričom bol osobne poučený
o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolanie (ktoré má odkladný účinok, ak sa nejedná
o trest umiestnenia do samoväzby resp. ak udržanie poriadku a disciplíny v ústave vyžaduje,
aby trest bol vykonaný ihneď). Poučenie obvineného v zázname o disciplinárnom priestupku
odmietol podpísať. Proti tomuto rozhodnutiu menovaný nepodal písomné odvolanie podľa
§ 22 ods. 1 zákona o výkone väzby, o čom je vykonaný zápis v zázname o disciplinárnom
priestupku. Žalobcovi bolo uložených 5 dní samoväzby v zmysle § 19 ods. 1, 2 písm. c)
zákona č. 156/1993 Z. z. v znení zákona č. 451/2002 Z. z.. V časti, kde môže obvinený podať
sťažnosť proti rozhodnutiu, je zápis, že sa nevyjadril a v zákonnej lehote nepodal písomné
odvolanie. Zápis je podpísaný príslušníkom Zboru ZVJS. Zároveň však v kolónke - Sťažnosť
obvineného proti disciplinárnemu trestu, je uvedené slovo „áno“ ( s dátumom podania 8. 3.
06 a s podpisom žalobcu. Následne v časti, kde má byť rozhodnuté o podanej sťažnosti nie
je žiaden záznam a kolónka je vyčiarknutá.
Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. 11/2006 bolo žalobcovi oznámené pri
prejednaní disciplinárneho priestupku dňa 17. 3. 2006, pričom bol osobne poučený
o možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu, čo potvrdil svojím podpisom. Práva podať
sťažnosť proti rozhodnutiu sa vzdal 17. 3. 2006, čo potvrdil svojím podpisom. Žalobcovi bol
v zmysle § 19 ods. 1, 2 písm. c) zákona č. 156/1993 Z. z. v znení zákona č. 451/2002 Z. z.
uložený ďalší disciplinárny trest 5 dní samoväzby. V tomto prípade rozhodnutie aj s daným
poučením podpísal. V časti, kde mohol podať sťažnosť bolo uvedené slovo „nie“ s dátumom
17. 3. 2006 a podpisom žalobcu. Následne však slovo „nie“ bolo prečiarknuté a nahradené
slovom „áno“. Avšak v rozhodnutí o sťažnosti proti disciplinárnemu trestu sa žiaden
záznam nenachádza.
V oboch prípadoch bol uložený disciplinárny trest aj vykonaný.
Vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti v záznamoch o uložených disciplinárnych
trestoch, súd vyzval žalovaného, aby sa k sporným skutočnostiam, t. j. k rozporným
záznamom o podaných sťažnostiach žalobcu proti disciplinárnym trestom opätovne vyjadril.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca proti disciplinárnym trestom zo
dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006 v zákonnej lehote odvolanie nepodal. Zaslané kópie záznamov
o disciplinárnych trestoch nesú znaky neoprávneného zásahu v časti, kde má obvinený
možnosť podať sťažnosť proti disciplinárnemu trestu. Práve podanie opravných
prostriedkov v uvedených prípadoch bolo predmetom viacerých podnetov J. Š. podaných
pre údajne nezákonný postup v konaní o disciplinárnych trestoch.
Žalovaný spolu s vyjadrením zaslal aj fotokópie záznamov o disciplinárnych
priestupkoch a uložených disciplinárnych trestov zo dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006, ktoré boli
žalovaným vyhotovené v mesiaci júl 2009 na základe pokynu prokurátora Okresnej
prokuratúry v Žiline o predložení rozhodnutí o uvedených disciplinárnych trestoch.
Zaslané kópie záznamov neobsahujú žiadne zásahy do pôvodného textu.
Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu sa vydávajú
na predpísanom tlačive, ktoré zároveň uvádza náležitosti vydaného rozhodnutia a zároveň
zaznamenáva ďalší postup po vydaní takéhoto rozhodnutia. V danom prípade sa
rozhodnutie oznamuje ústnym vyhlásením a jeho písomná forma je súčasťou osobného spisu
obvineného. Deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia je zároveň aj dňom doručenia, preto na
námietku žalobcu, že rozhodnutie mu nebolo doručené, nebolo možné prihliadnuť a ani jej
vyhovieť, keďže pri prejednaní priestupku a následne pri rozhodnutí o disciplinárnom treste
bol prítomný a osobne sa ho zúčastnil.
Súd zároveň k zisteným rozporom v záznamoch o podaní sťažností proti
rozhodnutiam o disciplinárnych trestoch uvádza, že ide o zrejmé neoprávnené zásahy, ktoré
mali vyvolať dojem, že sťažnosti boli podané v zákonných lehotách a žalovaný o nich
nekonal, čo by bolo možné následne vyhodnotiť ako nezákonný postup, resp. nečinnosť
orgánu verejnej správy.
Žalobca svoje tvrdenie, že opravné prostriedky boli podané písomne a v zákonnej
lehote, v konaní nepreukázal, keď toto tvrdenie nepodporujú ani samotné záznamy
o disciplinárnych priestupkoch, keďže totožné záznamy, ktorých kópie boli vyhotovené v júli
2009 neobsahujú žiadne rozporné údaje a je z nich jednoznačne preukázané, že opravné
prostriedky podané neboli.
Súd vychádzajúc zo skutočností zistených zo správneho spisu musel konštatovať, že
žaloba proti nečinnosti žalovaného bola podaná nedôvodne, nakoľko jeho nečinnosť nebola
zistená.»
Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd primeraným a pritom ústavne
akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný správny
orgán (ústav na výkon väzby) v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez
vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na základe toho
napadnutým uznesením rozhodol.
Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na
ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je (bol)
žalovaný ústav v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne
relevantného a akceptovateľného dôvodu. Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého
uznesenia krajského súdu, na túto otázku odpovedal síce stručne, ale podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne. Krajský súd uviedol, že žalovaný ústav nebol
v konaniach týkajúcich sa sťažovateľovi uložených disciplinárnych trestov nečinný, ak
rozhodnutie o nich mu nedoručoval, ale mu boli oznámené v jeho prítomnosti ústnym
vyhlásením, pretože Správny poriadok v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi
konania, ktorý je prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením. Krajský súd
v zmysle uvedeného deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia považoval zároveň za deň jeho
doručenia. Zároveň vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že sťažovateľ bol
poučený o práve podať opravný prostriedok a že opravné prostriedky proti rozhodnutiam
o uložení disciplinárnych trestov sťažovateľom podané neboli.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva domáhať sa ochrany
u príslušného orgánu a námietku, že krajský súd mu túto ochranu neposkytol, ústavný súd
v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľovi bola v konaní krajského súdu sp. zn.
21 S 97/2009 nepochybne poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej
osoby (I. ÚS 225/05). Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho orgánu samo osebe
nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti (IV. ÚS 99/09). Ústavný súd už pri
svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou
sťažnosťou (m. m. II. ÚS 3/97).
K namietanému porušeniu základného práva môcť sa vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť neumožnením
sťažovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného ústavu a zaujať stanovisko k nemu,
ústavný súd poznamenáva, že krajský súd postupoval v danom prípade podľa už citovaného
§ 250t ods. 3 OSP, podľa ktorého orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je
povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný
spis, a tiež podľa § 250e OSP (... predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa
k obsahu žaloby vyjadril...), ktoré sa tiež aplikuje na konanie o žalobách proti nečinnosti
orgánov verejnej správy. V danom prípade totiž išlo o rozhodovanie o žalobe v rámci
správneho súdnictva, ktoré je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Navyše, aplikácia sťažovateľom uvádzaného § 114 OSP označeného nadpisom „Príprava
pojednávania“, ktorý je súčasťou prvej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku,
v danom prípade neprichádzala do úvahy aj vzhľadom na znenie § 250t ods. 4 prvej vety
OSP, v zmysle ktorej o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy súd rozhodne „... bez
pojednávania uznesením“.
Postup krajského súdu v konaní, pri ktorom postupoval podľa právnej úpravy lex
specialis upravujúcej tento postup (správne súdnictvo), a nie podľa všeobecnej právnej
úpravy upravenej v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom
„Konanie v prvom stupni“, bol postupom v súlade so zákonom, a preto nemohlo takýmto
postupom krajského súdu podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho základného práva garantovaného čl. 48
ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 467/2010).
Ani v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ústavný súd nezistil porušenie procesných ustanovení § 250t ods. 3 OSP a § 250e
OSP, ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom
administratívneho spisu žalovaného ústavu, ústavný súd poukazuje na to, že na základe
výzvy krajského súdu žalovaný ústav predložil kópie záznamov o nahliadnutí sťažovateľa
do osobného spisu na jeho žiadosť v dvoch prípadoch, a to 15. októbra 2009 v Ústave na
výkon trestu odňatia slobody v... a 24. februára 2010 v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody v... Podľa týchto záznamov účelom nahliadnutia do osobného spisu bolo
oboznámenie sa s jeho obsahom.
Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd sa v danom prípade ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo
relevantné na rozhodnutie o veci a závery jeho uznesenia sú dostatočne odôvodnené.
Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci krajského súdu
a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto
ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie
krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do úvahy,
aby ich mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a tiež porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu a uznesenia krajského
súdu v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
a čl. 48 ods. 2 ústavy, nemožno tento postup a rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy (IV. ÚS 368/2010).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.
III. ÚS 83/09 a IV. ÚS 294/2010).
3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009
a jeho uznesením z 27. augusta 2010
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd nesplnil ani len zákonnú
povinnosť riadne a včas ma poučil o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu
možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím“.
Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného
v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby
sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi
poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam
základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy
(súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť
účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu
pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho porušeniu podľa
názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by
v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo dať sa v súdnom konaní zastupovať
zvoleným právnym zástupcom. Z obsahu sťažnosti ani z vyžiadanej spisovej dokumentácie
rovnako ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ v konaní proti nečinnosti žalovaného ústavu
vo veciach podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom z 8. marca 2006 a 17. marca
2006, vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 97/2009, žiadal tento súd o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov na konanie vo veci.
V konaniach v správnom súdnictve musí byť žalobca v zmysle § 250a OSP
zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec
(člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť
okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného
poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového
zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti,
aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania zdravotnej starostlivosti,
vo veciach priestupkov (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.) a vo veciach azylu a doplnkovej
ochrany.
Pokiaľ podľa sťažovateľa spočíva porušenie jeho základného práva na právnu pomoc
v konaní pred krajským súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy v nesplnení poučovacej
povinnosti zo strany krajského súdu v zmysle § 5 OSP, ústavný súd poukazuje na to, že táto
všeobecná poučovacia povinnosť súdu sa týka iba podmienok, spôsobu a účinku výkonu
práv a povinností účastníkov konania procesnej, nie hmotnoprávnej povahy. Ústavný súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že účelom uplatnenia každého procesného práva je
zabezpečiť ochranu konkrétneho materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho
práva (nároku), a poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa
ktorého účastník sa na súd neobracia so žiadosťou o ochranu jednotlivého procesného
oprávnenia, ale vždy so žiadosťou o ochranu takého svojho práva, ktoré má materiálnu
povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom na jeho právne postavenie (m. m.
Ústavný súd po oboznámení sa s vyžiadaným spisom krajského súdu sp. zn.
21 S 97/2009 konštatuje, že z jeho obsahu skutočne nevyplýva, že krajský súd si vo vzťahu
k sťažovateľovi splnil povinnosť v zmysle § 5 OSP, ale na druhej strane konštatoval, že
tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného súdneho konania (konanie proti
nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnych priestupkoch
počas výkonu väzby, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní príslušný súd rozhoduje
v zmysle § 250t ods. 4 bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky takej
intenzity, že by mohol spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy. V danom prípade totiž tento nedostatok v postupe krajského súdu
zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej súvislosti s rozhodnutím
o uplatnenom nároku sťažovateľa (zamietnutie žaloby proti nečinnosti žalovaného ústavu).
Navyše, z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o svojich procesných právach bol
sťažovateľ poučený žalovaným správnym orgánom.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a postupom a rozhodnutím krajského
súdu v napadnutom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že
v danom prípade došlo k jeho porušeniu, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením
z 27. augusta 2010
Porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, ktoré zaručuje slobodu
prejavu a právo na informácie sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov, ako porušenie
svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 ústavy, tak to isté platí aj o základnom práve podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, ktoré má
materiálnu povahu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011