Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K., zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 postupom Daňového úradu Košice I v konaní

o návrhoch podaných 20. až 22. decembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 25. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) postupom Daňového

úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“) v konaní o návrhoch podaných 20. až 22.

decembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6

S 93/2007 z 25. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že «v dňoch 20. až 22. 12. 2006

podal daňový subjekt - sťažovateľ 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový

úrad Košice V.

Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto

podaniach.

Dňa 28. 2. 2007 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie Daňového úradu

Košice V sp. zn. /ZIM zo dňa 19. 2. 2007, v ktorom správca dane

oznamuje, že vzhľadom na osobitnú povahu týchto prípadov požiadal v zmysle ustanovenia

o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán.

Správca dane neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil.

Sťažovateľ podal voči takémuto postupu námietku proti nesprávnemu postupu

zamestnancov správcu dane zo dňa 5. 3. 2007.

Dňa 7. 3. 2007 sťažovateľ zaslal Daňovému úradu Košice V sťažnosť na nesprávny

a nezákonný postup zamestnancov správcu dane - nerešpektovanie procesného postupu pri

dodržiavaní povinnosti dodržiavania zákonných procesných lehôt na rozhodnutie zo dňa

5. 3. 2007, ktorú postúpil Daňový úrad Košice V orgánu príslušnému vybaviť sťažnosti -

oddeleniu petícií a sťažností DR SR, ktorá bola doručená dňa 12. 3. 2007.

Dňa 19. 3. 2007 bolo sťažovateľovi doručených 17 odpovedí Daňového úradu

Košice V, v ktorých odpovedal sťažovateľovi, že nebude vo veci rozhodovať.

Dňa 19. 3. 2007 podal sťažovateľ osobne v podateľni DÚ Košice V podanie pod

názvom „žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie

rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane - DÚ Košice V“, v ktorých sa domáhal

rozhodnúť vo všetkých 18 začatých konaniach rozhodnutím a nie odpoveďou resp.

postúpením veci nadriadenému orgánu.

Dňa 27. 6. 2007 bolo doručené daňovému subjektu oznámenie o vybavení sťažností

DR SR sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. (Sť. č. 29/2007) zo dňa 6. 6. 2007, v ktorej

konštatuje DR SR, že je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie

lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie lehoty, o koľko boli

predĺžené, lehoty na rozhodnutie DR SR nepovažuje za porušenie zákona.

Dňa 22. 2. 2007 bolo doručené DR SR v Banskej Bystrici podanie pod názvom

„sťažnosť - nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických

a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“.

Dňa 20. 4. 2007 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie DR SR, v ktorom je okrem

iného uvedené, že DÚ Košice V požiadal listom č. zo dňa 11. 1. 2007

nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie a nadriadený orgán listom sp. zn.

I/223/1359-8466/2007 zo dňa 26. 1. 2007 oznámením lehotu predĺžilo.

Dňa 27. 4. 2007 podal sťažovateľ podanie pod názvom „námietky proti postupu

zamestnanca správcu dane - Ing. V. P., námestníka DR SR pre správu pri rozhodovaní

o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa DÚ Košice V“ zo dňa 27. 4.

2007.

Dňa 7. 5. 2007 bola doručená sťažovateľovi odpoveď pod názvom „žiadosť

o vydanie rozhodnutia a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí

a odstránenie nečinnosti správcu dane DÚ Košice V - odpoveď - /Šál

zo dňa 17. 4. 2007“. Z tejto odpovede Daňového úradu Košice I - nového správcu dane

vyplýva, že tento správca dane podľa jeho názoru nemôže vydať žiadne rozhodnutie.

Dňa 29. 6. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie vydané opäť vecne

a funkčne nepríslušným orgánom č. j. I/223/3969-43993/2007/991545-r zo dňa 1. 6. 2007,

v ktorej nevyhovelo námietke s tým, že v ničom námestník GR DR SR nepochybil

a neoznámenie skutočnosti sťažovateľovi o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená nie

je porušením zákona. Potvrdil však, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých

konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Dňa 22. 5. 2007 podal sťažovateľ podanie pod názvom „Sťažnosť - porušenie

povinnosti správcu dane DÚ Košice I rozhodnúť o právach a povinnostiach v 24 začatých

daňových konaniach (Odpoveď DÚ KE I č. j. /Šál zo dňa 17. 4. 2007)

zo dňa 20. 5. 2007, ktorú vrátil listom pod názvom „vrátenie podania č. j. I/123/7437-

43789/07/Fre zo dňa 28. 5. 2007 a ktorú doplnil oznámením č. j. I/132/7437-48506/07/Fre

zo dňa 20. 6. 2007 z dôvodu, že ju podal orgán verejnej správy - súdny exekútor a nie

sťažovateľ v postavení súdneho exekútora.

Dňa 6. 7. 2007 bolo doručené sťažovateľovi „Oznámenie o vybavení sťažnosti“

vydané DR SR č. j. I/132/5172-41745/07/Fabi (Sť. č. 40/07) zo dňa 14. 6. 2007, v ktorom sa

sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že DR SR predĺžilo lehotu vo všetkých 23 podaniach

(správne 24 podaniach) oznámením č. j. I/223/1359-8466/2007/992517 zo dňa 15. 3. 2007.

Táto predĺžená lehota však nebola splnená v 17+1 začatom konaní dodnes, čím došlo zo

strany tak DÚ Košice V (od 21. 3. 2007 je delegovaným miestne príslušným správcom dane

už DÚ Košice I), ale najmä DÚ Košice I, ktorý rozhodnúť vo veci odmieta vo veci

17 + 1 začatých konaní, aj napriek tomu, že DR SR potvrdilo, že v týchto konaniach sa bude

rozhodovať rozhodnutiami, čo dokazuje predĺženie lehôt na rozhodnutie v 23 (správne 24)

začatých konaniach.

Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Košice v zmysle § 4

ods. 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov na základe návrhu Daňového úradu

Košice V o delegovanie daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. zo dňa 29. 1. 2007

o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní

daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho

dňa po dni doručenia rozhodnutia.

Dňa 8. 8. 2007 podal sťažovateľ žalobu na začatie konania proti nečinnosti orgánu

verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 28. 10. 2008 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 25. 9. 2008, ktorým súd návrh zamietol a navrhovateľovi právo

na náhradu trov konania nepriznal.».

Na základe sumarizácie opísaného skutkového stavu sťažovateľ dospel k názoru, že

správca dane je v daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie, pričom

z príslušných ustanovení o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní a poplatkov“) nevyplýva možnosť správcu dane vyberať si, akým spôsobom

vybaví podanie daňového subjektu.

V tejto súvislosti sťažovateľ nesúhlasí s názorom vysloveným v napadnutom

uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona

o správe daní a poplatkov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný

vyvolať účinky začatia daňového konania.

Podľa sťažovateľa je správca dane povinný zákonom predpísaným spôsobom

vybaviť aj podanie, ktoré nie je špecifikované v iných ustanoveniach zákona o správe daní

a poplatkov. Správca dane však podľa tvrdenia sťažovateľa „... doposiaľ nevydal v konaní

začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil

možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom, Krajský súd

v Košiciach mu túto ochranu neposkytol.“.

Podľa názoru sťažovateľa „... postupom Daňového úradu Košice I a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 25. 9. 2008 došlo k porušeniu práva

sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1

“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

článku 46 ods. 1 , bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo

dňa 25. 9. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 25. 9. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj

Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi

všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa relevantného znenia upravujúceho základné právo,

porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa v prípadoch ustanovených zákonom každý môže

domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

1. Podľa obsahu sťažnosti jej predmetom je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa o tom,

že postupom daňového úradu bolo porušené jeho základné právo podľa .

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa (ďalej aj

„OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb , ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa prvej vety žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ doručil

20. až 22. decembra 2006 Daňovému úradu Košice V, ktorý bol v tom čase príslušným

správcom dane, podania z 18. decembra 2006 označené ako „Uplatnenie si práva

premlčania z dôvodu zániku práva pokračovať v daňových kontrolách podľa ustanovenia

v spojení s ustanovením “. Nečinnosť

správcu dane videl sťažovateľ v tom, že o jeho podaniach nebolo rozhodnuté formou

rozhodnutia, ktoré by obsahovalo všetky náležitosti uvedené v § 30 ods. 2 zákona o správe

daní a poplatkov, ale bolo vybavené iba listom z 13. marca 2007. Pred podaním návrhu na

nečinnosť orgánu verejnej správy na súde podal sťažovateľ sťažnosť - „nerešpektovanie

povinnosti rozhodnúť o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb len

rozhodnutím“ zo 16. marca 2007 na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky v Banskej

Bystrici (ďalej len „daňové riaditeľstvo“). Táto sťažnosť bola vybavená oznámením zo

6. júna 2007 č. I/132/1951-45197/07/Str, Sť. č. 29/2007 ako neopodstatnená.

Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ skutkovo namieta okrem iného aj

nečinnosť orgánu štátnej správy, ústavný súd upriamuje pozornosť na ,

podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy

nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým,

že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej

správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa

domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť

v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným

právnym predpisom, najmä ak je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická

osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa je daná právomoc

všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy,

ktorým je aj daňový úrad, prípadne tiež o jeho rozhodnutí a postupe, pokiaľ sťažovateľ

dospel k záveru, že bol takýmto jeho postupom alebo rozhodnutím ukrátený na svojich

právach (zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu zo 7. augusta

2007 na nečinnosť orgánu verejnej správy). Túto právomoc správneho súdnictva nemožno

nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou taktiež dožaduje, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 .

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo predovšetkým zistiť, či

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Námietky sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu boli založené na argumentácii, že v zmysle „zásady

zakotvenej v článku 2 ods. 2 SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na

základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je správca

dane viazaný v predpísanými postupmi a v prípade, že daňové

konanie začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných

spôsobov“. Napriek tomu, že „správca dane doposiaľ nevydal v konaní, začatom

sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie“ a sťažovateľ využil možnosť, aby dosiahol

nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom, podľa jeho tvrdenia „Krajský súd

v Košiciach mu túto ochranu neposkytol“.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ), resp. pri ktorej je zjavná absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej (mutatis mutandis ).

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v sťažnosti

považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa štvrtej hlavy piatej časti , ktorú možno vyvodiť predovšetkým

z ustanovenia prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov konania pred

orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu

verejnej správy (žalovaného), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu

verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto

konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza

k porušeniu ich základného práva podľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na

základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní

skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného

dôvodu a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy

uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že

žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne.

V napadnutom uznesení krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby

sťažovateľa odôvodnil takto:

«Podaním z 18. 12. 2006, ktorý bol odporcovi doručený dňa 22. 12. 2006, sa

navrhovateľ domáhal rozhodnúť o otázke zániku práva z dôvodu uplatnenia premlčania,

pretože zaniklo oprávnenie správcu dane ukončiť daňové kontroly za zdaňovacie obdobie

december 2000 (opakovaná) februára - december 2001 a január 2002, pretože správca

dane nedodržal zákonnú lehotu na ukončenie daňových kontrol do 12 mesiacov od ich

začatia, čím porušil povinnosť uloženú zákonom v ustanovení § 30a ods. 7 zákona

č. Pretože z dôvodu uplatnenia premlčania nedošlo k ukončeniu daňových

kontrol zákonným spôsobom, úkon prerokovania protokolu o kontrole považuje za

absolútne neplatný a platobné výmery vydané podľa ustanovení § 44 ods. 6 v spojení

s ustanovením rovnako absolútne neplatné a nulitné

z dôvodu nerešpektovania procesných podmienok konania, zániku práva, uplynutím

zákonných lehôt ustanovených v Žiadal, aby konanie

o daňových kontrolách, resp. vyrubovacie konania a dovolacie konanie bolo zastavené

podľa ustanovení § 25 ods. 1 písm. f) uvedeného zákona.

Odporca listom z 13. 3. 2007 navrhovateľovi uviedol, že dôvody uvedené v návrhu

navrhovateľa boli preverované na základe jeho sťažnosti Daňovým riaditeľstvom SR

Banská Bystrica, odborom vnútornej kontroly, oddelením petície a sťažností. Nedodržanie

lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorá je upravená v ustanovení § 30a ods. 7 a 8

bola predmetom jeho žaloby, ktorou sa domáhal preskúmania

rozhodnutia správneho orgánu - Daňového úradu Košice V. z 10. 7. 2006 č. j.

v konaní vedenom pod sp. zn. . Poukázal na to, že dôvody,

ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu, boli súčasťou procesu, ktorý predchádzal

vyrubovaciemu konaniu a tento postup je v súčasnosti preskúmavaný v rámci odvolacieho

konania.

Zo súvisiacich spisov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

6 S/126 - 132/2007 a súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť

správneho orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ

neumožnil ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29

ods. 6 zákona o správe daní a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006. Vo

vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov, všetky vydané 3. 11. 2006,

ktoré boli navrhovateľovi doručené 24. 11. 2006 a navrhovateľ proti všetkým platobným

výmerom podal odvolanie. V odvolaniach namietal rovnaké nedostatky postupu správcu

dane a vykonávanej kontroly ako v návrhu zo dňa 18. 12. 2006. O odvolaniach daňové

riaditeľstvo rozhodlo 13 rozhodnutiami zo dňa 12. 10. 2007 a navrhovateľ podal proti

týmto rozhodnutiam žaloby doručené súdu 7. 11. 2007...

Návrhom na začatie konania „uplatnenia si práva premlčania z dôvodu zániku práva

pokračovať v daňových kontrolách podľa ustanovenia § 15 v spojení s ustanovením § 30a

ods. 7 “ sa navrhovateľ domáhal, aby odporca zastavil daňové

kontroly podľa § 25 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, hoci v čase návrhu odporca daňovú

kontrolu nevykonával, pretože táto bola ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní,

ktoré nasledovalo po ukončení daňových kontrol, boli vydané správcom dane platobné

výmery. V čase doručenia návrhu dňa 22. 12. 2006 odporcovi sa už uskutočňovalo

odvolacie konanie na odvolacom daňovom orgáne. Za tejto situácie podanie návrhu na

zastavenie konania a zrušenia platobných výmerov v rámci autoremedúry, keď nielen

daňová kontrola, ale aj vyrubovacie konanie bolo ukončené vydaním platobných výmerov,

nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za následok začatie konania podľa

Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia pre konanie je

rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho

podáva, čoho sa týka a čo navrhuje.

Bez ohľadu na to, ako navrhovateľ označil svoje podanie z 18. 12. 2006, s poukazom

na citované ustanovenie je toto podanie potrebné posúdiť ako odvolanie proti platobným

výmerom z 3. 11. 2007 (správne má byť „3. 11. 2006“, pozn.), pretože navrhovateľ požaduje

preskúmanie či bol postup správcu dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie

v súlade so zákonom a žiada zrušenie platobných výmerov v rámci autoremedúry. V čase

podania návrhu už prebiehalo odvolacie konanie začaté na základe predchádzajúceho

odvolania navrhovateľa z 8. 12. 2006 a dôvody odvolania, ktoré doplnil podaním z 11. 1.

2007 sa prekrývajú s obsahom podania z 18. 12. 2007.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že odporca nebol nečinný ak o návrhu

navrhovateľa z 8. 12. 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval

iba oznámením z 13. 3. 2007.

Preto podľa návrh ako nedôvodný zamietol.»

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd zákonu zodpovedajúcim spôsobom

splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný orgán verejnej

správy - daňový úrad v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho,

t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu a na základe toho napadnutým

uznesením rozhodol. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomenul, že sťažovateľ

nenamietal vo svojej sťažnosti postup krajského súdu, ktorý smeroval k vydaniu

napadnutého uznesenia.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na

ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je daňový

úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu. Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého

uznesenia krajského súdu, na túto otázku odpovedal síce stručne, ale podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne. Krajský súd uviedol, že daňový úrad nebol vo veci

podaní sťažovateľa nečinný, ak o návrhu sťažovateľa z 18. decembra 2006 nerozhodoval

formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením z 13. marca 2007, pretože

v čase podania návrhu sťažovateľa správcovi dane (22. decembra 2006) už prebiehalo

odvolacie konanie na daňovom riaditeľstve na základe jeho odvolania z 8. decembra 2006

proti platobným výmerom správcu dane z 3. novembra 2006. Proti rozhodnutiam daňového

riaditeľstva z 12. októbra 2007 sťažovateľ podal žaloby o ich preskúmanie v správnom

súdnictve.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej k (ne)zákonnosti postupu

daňového úradu a spôsobe, akým sa s touto námietkou vysporiadal krajský súd, poukázal na

skutočnosť, že žaloba sťažovateľa smerovala proti nečinnosti daňového úradu, a nie

(ne)zákonnosti postupu daňového úradu, a preto nebolo nevyhnutné, aby sa touto otázkou

krajský súd zaoberal aj v odôvodnení svojho uznesenia.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva „domáhať sa ochrany

u príslušného orgánu“ a námietku, že krajský súd mu túto ochranu neposkytol, ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľovi bola v konaní krajského súdu sp. zn.

nepochybne poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Odmietnutie žaloby o nečinnosť správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za

odmietnutie spravodlivosti. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto

súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe

záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie

porušenia tohto ústavného práva ústavnou sťažnosťou (mutatis mutandis ).

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do úvahy, aby ho mohol po

prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva

sťažovateľa, a preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009