Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 57/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej ,

, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a sp. zn.

z 10. septembra 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. decembra

2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

, , prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

vedené pod sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. (sťažnosť

vedená pod sp. zn. ) a sp. zn. (sťažnosť vedená pod sp. zn.

) z 10. septembra 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nej priložených vyplýva, že Daňový úrad

Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiami č. 9103309/5/1471101/2014

a č. 9103309/5/1471546/2014 z 11. apríla 2014 (spolu ďalej len „rozhodnutia daňového

úradu z 11. apríla 2014“) sťažovateľke ako žiadateľke o registráciu pre daň z pridanej

hodnoty určil v každom z označených rozhodnutí zábezpeku na daň z pridanej hodnoty

v sume 340 000 € na obdobie 12 mesiacov a zároveň jej uložil povinnosť zložiť túto

zábezpeku formou uloženia peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo

bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad.

Proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014 sťažovateľka podala odvolania

„elektronickými prostriedkami dňa 30. 04. 2014 na e-mail porušovateľa

- v elektronickej forme

- s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou porušovateľovi dňa

02. 05. 2014. Následne Daňový úrad oznámil advokátovi sťažovateľa, že odvolanie odmieta,

pretože hoci bolo v zákonnej lehote v jeho dispozícii, nebolo podané do elektronickej

podateľne podľa § 14 a tento formálny nedostatok podania podľa neho nemožno žiadnym

spôsobom zhojiť ako tomu je v ostatných konaniach pred orgánmi verejnej moci.“.

Keďže daňový úrad bol po podaní odvolaní proti jeho rozhodnutiam z 11. apríla 2014

nečinný, sťažovateľka napadla jeho nečinnosť žalobami proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa a nasl. (ďalej len „OSP“), ktoré boli

krajskému súdu doručené 10. októbra 2014. Napadnutými uzneseniami krajský súd žaloby

sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach „žiadnym

spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktoré uviedol v žalobe, len

zopakoval argumentáciu daňového úradu bez toho, aby názory účastníkov kriticky porovnal

a posúdil, prečo považuje za správnu argumentáciu daňového úradu, ku ktorej sa priklonil

a čo je na argumentácii sťažovateľa nesprávne. Najzávažnejšie na tom je, že rovnaké

argumenty daňový úrad opakuje od začiatku prípadu a nikdy nebol schopný reagovať na

argumenty sťažovateľa, preto tento požiadal súd o rozhodnutie medzi argumentmi

a podanie výkladu. Ten sa však zachoval ako keby žaloba ani neexistovala.“.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že napadnuté uznesenia krajského

súdu sú arbitrárne. S prihliadnutím na oznámenia daňového úradu zo 14. mája 2014, že

svoje prvostupňové rozhodnutia považuje za konečné a právoplatné, je „vážne obmedzené

ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania

prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá.

Keďže porušovateľ zamietol žalobu vecne v zhode s názorom Daňového úradu, rovnako

porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti dodržiavania zásady

dvojinštančnosti. Argumenty k tomu, prečo Daňový úrad nemal byť nečinný o odvolaní,

a teda prečo porušovateľ nemal rozhodnúť ako rozhodol boli uvedené v žalobe. Keďže na

ne nikto neodpovedal, navrhujeme, aby ich posúdil ďalší orgán verejnej moci v rade

posudzujúcich porušenie ústavných práv t. j. Ústavný súd.“.

Sťažovateľka v sťažnostiach osobitne vo vzťahu k

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktorého reštriktívny výklad je podľa jej názoru príčinou celého sporu,

zdôrazňuje, že „nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva štátu na efektívnu

správu financií t. j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri vybavení podania. Bez

ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa sťažovateľa platí, že jej

výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu silu a chránia vyššie

spoločenské hodnoty.“.

K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa

sťažovateľka uvádza, že „ďalším z dôsledkov nečinnosti daňového úradu je hrozba

likvidácie sťažovateľa, keďže v dôsledku nečinnosti daňového úradu prebiehajú exekúcie na

majetok sťažovateľa na takmer 2 milióny EUR... Z uvedeného je zrejmé, že jedným

z dôsledkov odmietnutia žaloby sťažovateľa porušovateľom je aj porušenie práva na

podnikanie, keďže v dôsledku prebiehajúcich exekúcií tu je reálna hrozba likvidácie

sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na

ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti tomuto súdu na ďalšie

konanie a zároveň prizná sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažností sťažovateľky je tvrdenie, že napadnutými uzneseniami krajského

súdu, ktorými boli jej žaloby smerujúce proti nečinnosti daňového úradu súvisiacej

s „odmietnutím“ jej odvolaní proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014

zamietnuté, došlo k porušeniu jej základných práv podľa a ,

ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta na porovnateľnom skutkovom

a právnom základe porušenie svojich základných práv zaručených čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

V sťažnostiach sťažovateľka zhodne argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súd

porušil jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru

v jeho časti garantujúcej dvojinštančnosť konania, teda v časti práva domáhať sa

preskúmania rozhodnutia prvostupňového orgánu, čím jej zároveň odňal možnosť konať

pred súdom. Sťažovateľka v tejto súvislosti zhodne namieta, že otázka ústavnosti

procesných pravidiel doručovania a ich výklad zo strany príslušných orgánov štátnej správy

v oblasti daní a poplatkov v súlade s daňovým poriadkom je jedna z najdôležitejších otázok

daňového konania. Súčasne sťažovateľka v oboch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd

vyslovil porušenie ňou označených práv zaručených a dohovorom, zrušil napadnuté

rozhodnutia krajského súdu a veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť sťažností rozhodol o ich

spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína (prípustných)

možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach

patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie

je ústavný súd prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nemá v zásade ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri

uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1

dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa sťažovateľky daňový úrad postupoval vo veciach ňou podaných odvolaní proti

rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014, uplatňujúc reštriktívny výklad príslušných

ustanovení daňového poriadku [§ 14 ods. 1 písm. c)], ktorým jej v konečnom dôsledku

odňal možnosť preskúmania týchto rozhodnutí odvolacím správnym orgánom. Krajský súd,

ktorý žaloby sťažovateľky vo veci nečinnosti daňového úradu zamietol ako nedôvodné,

porušil podľa jej tvrdenia ňou označené práva podľa a dohovoru a v konečnom

dôsledku sám porušil aj zásadu dvojinštančnosti.

V napadnutých uzneseniach krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

„Podľa ust. § 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej

správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty

a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH

b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

d) zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom

DPH, ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami

sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo

prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť

podpísané zaručeným elektronickým podpisom ( a

o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane

písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým

podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru

uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane

písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti

elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob

preukazovania doručenia.

Podľa , na podanie urobené elektronickými

prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom

jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej

schránky daňového subjektu.

Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje

finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov

a colníctva, elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na

svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že

v ustanovení § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami

prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným

elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom

dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania

elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom

ustanoveným vo vyššie citovanom ustanovení § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový

subjekt povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené

v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že

v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle ust.

Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave

piatej časti je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby pokiaľ orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom. Základným predpokladom na to, aby súd mohol návrh prejednať a v prípade, že

je dôvodný mu vyhovieť, je to, aby skutočne išlo o nečinnosť orgánu verejnej správy.

Ako vyplynulo z vyššie citovaných skutočností v danom prípade, podľa názoru súdu,

nie je možné hovoriť o nečinnosti žalovaného orgánu štátnej správy, nakoľko v danom

prípade sa jedná o situáciu, keď navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas zákonom

predpísaným spôsobom. Z tohto dôvodu odporca navrhovateľovi oznámil v zmysle ust. § 13,

§ 14 daňového poriadku, že jeho odvolanie považuje za nepodané z dôvodu, že tento

nedodržal povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1... daňového poriadku a nedoručil predmetné

odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od

01. 01. 2014.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že

v danom prípade nie je zo strany navrhovateľa preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť

odporcu. Z tohto dôvodu návrh zamietol.“

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnostiach

považuje za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa štvrtej hlavy piatej časti , ktorú možno vyvodiť

predovšetkým z prvej vety . Podstata a účel tohto konania spočíva

v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom

žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci

nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Úloha všeobecného súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe

žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konaní

skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného

dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy

uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že

žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne ().

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetných konaniach,

na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol)

daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanie

otázky, či v konaniach pred orgánom verejnej správy konal tento orgán v súlade s právnymi

predpismi, keď podania sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiam daňového úradu

z 11. apríla 2014 považoval za „nepodané“.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutých uznesení krajského súdu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa

ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide

(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , rovnako aj rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,

č. 303-B).

Ako vyplýva z citovaných častí napadnutých uznesení, krajský súd dospel podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom k záveru, že vo veciach

sťažovateľky nešlo, ako to ona v žalobách tvrdila, o nečinnosť orgánu verejnej správy,

keďže sťažovateľka odvolania proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014

nepodala riadne a včas zákonom predpísaným spôsobom, aplikujúc pritom jasne

a zrozumiteľne ustanovenia daňového poriadku (§ 13 ods. 5 a § 14 ods. 1).

Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu preto jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd

zamietol žaloby sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

O odmietnutí spravodlivosti zo strany všeobecného súdu nemožno hovoriť v prípade, že

všeobecný súd nepovažuje za nečinnosť orgánu verejnej správy jeho odmietnutie konať

o odvolaní účastníka konania vzhľadom na skutočnosť porušenia povinností zo strany

účastníka tohto konania postupovať v súlade s podmienkami ustanovenými v zákone (§ 13

ods. 5 v spojení s § 14 ods. 1 daňového poriadku). Odmietnutie spravodlivosti si totiž

nevyhnutne vyžaduje konanie orgánu verejnej moci bez zákonného dôvodu (orgán verejnej

moci sa bez zákonného dôvodu rozhodne, že právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa

takejto ochrany neposkytne; k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. marca 2014).

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých

rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, preto ho možno

považovať za ústavne konformný.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd sa v danom prípade

ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, posúdenie ktorých

bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery obsiahnuté v jeho napadnutých uzneseniach

sú dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým

krajský súd dospel, boli svojvoľné. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol

nepochybne v právomoci krajského súdu, ktorý nemožno považovať za taký, ktorý by

zjavne vybočoval z rámca interpretovaných právnych noriem. Podľa názoru ústavného súdu

si krajský súd primeraným a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohu

vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti

označenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základe

žalôb sťažovateľky preskúmal, či je žalovaný správny orgán v predmetných konaniach

skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného

dôvodu, a na základe toho napadnutými uzneseniami rozhodol. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to

ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky nesignalizujú také pochybenie krajského

súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažností vo vzťahu k napadnutým

uzneseniam krajského súdu dospieť k záveru, že nimi došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a jej právo podľa dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené tie časti sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali

proti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva podnikať a vykonávať

inú zárobkovú činnosť, ku ktorému podľa nej malo dôjsť odmietnutím orgánu verejnej

správy zaoberať sa ňou podanými odvolaniami proti rozhodnutiam daňového úradu

z 11. apríla 2014, ktorým jej okrem iného bola určená zábezpeka na daň z pridanej hodnoty

v sume 340 000 € na obdobie 12 mesiacov a zároveň jej bola uložená povinnosť zložiť túto

zábezpeku formou bližšie špecifikovanou v samotných rozhodnutiach, keďže podľa jej

názoru týmto spôsobom a z dôvodu prebiehajúcich exekúcií jej reálne hrozí likvidácia.

Zo sťažností zjavne vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Keďže

ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutými uzneseniami krajského súdu mohli byť

porušené práva sťažovateľky procesnoprávneho charakteru, a tým spôsobom aj

spochybnená ústavná udržateľnosť rozhodnutí daňového úradu z 11. apríla 2014,

neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného

základného práva podľa . Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa ako

zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016