Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 122/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, konajúcou

advokátom JUDr. Marcelom Vasilišinom, LL.M., ktorou namieta porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. októbra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

23. januára 2017 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len ,,sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. októbra 2016 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa

účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Bratislava

(ďalej len ,,daňový úrad“) podľa a nasl. . Žalobou

doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) 23. júna 2014 sa jej

právna predchodkyňa ‒ spoločnosť . (sktorou sa sťažovateľka neskôr

zlúčila), domáhala, aby tento preskúmal rozhodnutie daňového úradu z 11. apríla 2014

(ďalej len ,,rozhodnutie daňového úradu“), ktorým jej bola uložená povinnosť zložiť

zábezpeku na daň z pridanej hodnoty v sume 340 000 eur. Ešte pred podaním žaloby

na krajskom súde právna predchodkyňa sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového úradu

podala odvolanie elektronickými prostriedkami 30. apríla 2014 na mail daňového úradu

a v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou

daňovému úradu 2. mája 2015. Daňový úrad následne oznámil, že odvolanie považuje za

nepodané, keďže, hoci bolo podané v zákonnej lehote, nebolo podané elektronickými

prostriedkami. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento

formálny nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť tak, ako to je

v ostatných konaniach pred orgánmi verenej moci. Predmetné oznámenie daňového úradu

zo 14. mája 2014 (ďalej len ,,oznámenie daňového úradu“) jej bolo doručené 19. mája 2014.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. z 3. septembra 2014 konanie zastavil,

keď dospel k záveru, že sťažovateľka napadla žalobou prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré podľa nemôže byť predmetom

súdneho prieskumu. Na odvolanie sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý

uznesením napadnutým touto sťažnosťou uznesenie krajského súdu potvrdil. Sťažovateľka

v sťažnosti namieta, že podaním odvolania 30. apríla 2014 boli vyčerpané všetky opravné

prostriedky, rozhodnutie daňového úradu nadobudlo právoplatnosť a podanie iného

odvolania nie je možné. Postupom najvyššieho súdu jej preto bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže podaním odvolania proti rozhodnutiu daňového úradu splnila

predpoklady na podanie žaloby, a preto podľa jej názoru nie je dôvod na odmietnutie

žaloby.

2

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

,,1. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 25.10.2016 vo veci

zo dňa 25.10.2016 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 25.10.2016 vo veci vo veci a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 365,92 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Aj keď sťažnosť vykazuje určité nedostatky a je vnútorne rozporná (sťažovateľka

v sťažnosti zmätočne uvádza, že krajský súd jej žalobu zamietol, resp. odmietol, pričom

z obsahu pripojeného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že konanie o jej žalobe bolo

zastavené), z jej obsahu možno vyvodiť primárny dôvod nesúhlasu sťažovateľky

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto v záujme naplnenia

materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti zameral pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

svoju pozornosť na zákonné dôvody, ktoré sú podľa a

limitom pre odmietnutie sťažnosti, resp. pre jej prijatie na ďalšie konanie. Osobitne

sa pritom zameral na skúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

4

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

9. Najvyšší súd potvrdzujúci výrok napadnutého uznesenia odôvodnil v podstatnom

takto:

«Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu

žalovaného zo dňa 11. apríla 2014. Krajský súd uviedol, že žalobca napadol prvostupňové

správne rozhodnutie, ktoré v zmysle nemôže byť predmetom

preskúmavania súdom. Zdôraznil, že žalobca podal na súd žalobu na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa predčasne, nakoľko voči žalobou

napadnutému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom bude rozhodovať nadriadený správny

orgán, teda správna žaloba nesmerovala proti rozhodnutiu správneho orgánu druhého

stupňa, ktoré nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní všetkých riadnych opravných

prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú.

Najvyšší súd ako súd odvolací ( v spojení s ) preskúmal

napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Správne súdnictvo je založené na generálnej klauzule vyjadrenej v ustanovení čl. 46

ods. 2 a v Listiny základných práv a slobôd;

však negatívnou enumeráciou v ustanovení kvantitatívne

zužuje rozsah rozhodnutí správnych orgánov podliehajúcich súdnemu prieskumu.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov je potrebné mať na zreteli

aj charakter napádaného rozhodnutia v zmysle ustanovení , ,

teda či ide o rozhodnutie, ktoré:

- bolo vydané v správnom konaní,

- zakladá, mení alebo ruší oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb

alebo sa priamo dotýka práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzických alebo

právnických osôb,

- po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (odvolanie, rozklad) nadobudlo

právoplatnosť.

Žalobou v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku je možné napadnúť právoplatné rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval

v poslednom stupni, a ktorým bol žalobca podľa svojho názoru ukrátený na svojich právach

(, , ). To znamená, že žaloba má smerovať proti

rozhodnutiu správneho orgánu druhého stupňa, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je preskúmavaná v spojení s právoplatným

rozhodnutím správneho orgánu druhého stupňa a ak rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa obsahuje rovnaké vady ako druhostupňové rozhodnutie, je možné ho zrušiť podľa

ustanovenia , ale vždy len v spojení s právoplatným druhostupňovým

rozhodnutím, nie samostatne. Zákonom stanovená podmienka vyčerpania riadnych

opravných prostriedkov je namieste preto, aby súd nenahrádzal odvolací správny orgán.

Od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v druhom stupni sa odvíja aj

lehota pre podanie žaloby v zmysle ustanovenia (dva mesiace

od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval v poslednom stupni).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca podal

žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. apríla 2014,

ktorým tento podľa o dani z pridanej hodnoty určil

žalobcovi ako žiadateľovi o registráciu pre daň z pridanej hodnoty zábezpeku na daň

z pridanej hodnoty vo výške 340 000 € na obdobie 12 mesiacov.

Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že žalobca dňa 29. apríla 2014 podal

odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, pričom tento

sa s ním vysporiadal oznámením zo dňa 14. mája 2014, v ktorom uviedol, že odvolanie

považuje za nepodané, nakoľko v zmysle o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol žalobca povinný

od 01. januára 2014 doručovať všetky podania elektronickými prostriedkami.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že žalobca v žalobe napadol

prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému bolo možné podať opravný prostriedok –

odvolanie. Nešlo teda o právoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo možné napadnúť žalobou

v správnom súdnictve (druhá hlava piatej časti ). Nebola

6

splnená základná podmienka konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku ( ), ktorá umožňuje preskúmavať právoplatné rozhodnutia

správneho orgánu, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov.

Odvolacia námietka žalobcu, spočívajúca v tvrdení, že odvolaním žalobcu zo dňa

29. apríla 2014 proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava dňa 11. apríla 2014 sa

nadriadený správny orgán zaoberať nebude a nebude o ňom ani rozhodovať, nebola

spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v zmysle

ustálenej súdnej praxe sa už niekoľko rokov za spôsobilý predmet súdneho prieskumu

považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy

ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok). Preto mal žalobca možnosť

napadnúť žalobou podľa druhej hlavy piatej časti vyššie

uvedené oznámenie Daňového úradu Bratislava.»

10. Najvyšší súd takto v zhode s krajským súdom konštatovali, že žalobe

sťažovateľky nemožno priznať úspech, keďže táto smerovala proti prvostupňovému

rozhodnutiu správneho orgánu, pričom účinná procesná úprava (v tom čase Občiansky

súdny poriadok) ako predpoklad podania žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu ustanovovala, že musí ísť o rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (odvolanie). Keďže však sťažovateľka

podala žalobu len proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu, proti ktorému bolo

možné podať odvolanie, nebola splnená základná podmienka konania podľa § 247 ods. 2

.

11. Ako je zrejmé, z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jeho

výklad relevantných procesných noriem je jasný a zrozumiteľný, a zároveň dáva odpoveď

na všetky podstatné otázky týkajúce sa prípustnosti žaloby sťažovateľky na preskúmanie

prvostupňového rozhodnutiu daňového úradu. Tento výklad pritom z pohľadu ústavného

súdu možno považovať za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený.

Napokon, obdobné závery o neprípustnosti žaloby o preskúmanie prvostupňového

správneho rozhodnutia aproboval ústavný súd už v uznesení sp. zn. .

Zákonné predpoklady prípustnosti žaloby totiž neboli najvyšším súdom vyložené tak, aby

tým bol popretý zmysel či význam citovaných zákonných ustanovení. Ich účel totiž spočíva

v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov, ktorých zákonnosť – tam kde to zákon

pripúšťa – už bola primárne preskúmaná v odvolacom správnom konaní iniciovanom jeho

účastníkom. Ak účastník správneho (daňového) konania odvolanie proti prvostupňovému

rozhodnutiu nepodá, prípadne toto odvolanie podá, ale spôsobom, že nie je spôsobilé

vyvolať odvolacie konanie na druhostupňovom správneho orgáne, nemôže sa následne

domáhať súdneho prieskumu zákonnosti tohto prvostupňového rozhodnutia. Chýba totiž

naplnenie základnej procesnej podmienky tak, ako túto vyjadroval § 247 ods. 2

.

12. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V napadnutom uznesení

najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,

čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako

aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

13. Pre úplnosť ústavný súd považuje za vhodné doplniť, že v obdobných

súvislostiach už rozhodoval o viacerých sťažnostiach sťažovateľky, kde namietala porušenie

jej práv rozhodnutiami všeobecných súdov v iných konaniach. V princípe rovnako išlo o to,

že sťažovateľka svoj nesúhlas s rozhodnutiami a postupmi daňového úradu, ktorý jej viaceré

odvolania považoval pre absenciu riadneho elektronického podania za nepodané, prejavila

aj inými návrhmi v iných typoch konania. Obdobný postup daňových úradov ako v tejto

8

veci však bol ako zákonný aprobovaný aj v konaniach proti nečinnosti orgánu verejnej

správy, kde návrh sťažovateľky bol zamietnutý, pričom ústavná sťažnosť sťažovateľky proti

rozhodnutiam všeobecných súdov bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá

(, ). Rovnako ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutia

sp. zn. a sp. zn. , ktorými ústavný súd skutkovo obdobnú

ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti zamietajúcim rozhodnutiam všeobecných súdov

vo veci návrhu na poskytnutie ochrany pred nezákonným zásahom daňového úradu rovnako

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

14. V závere neostáva ústavnému súdu iné ako uviesť, že v slobodnej spoločnosti

je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva hájili a starali sa o ne (vigilantibus

iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s ľahostajnosťou alebo nevedomosťou,

nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto svojich práv na ústavnom súde, tak ako to

urobila v tomto konaní sťažovateľka prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta),

u ktorej platí notorieta, že pozná platné právo (m. m. ).

15. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto

postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže bola sťažnosť odmietnutá už pri jej

predbežnom prerokovaní, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia

najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017