Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 128/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát LLM, vedené

pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia

základného práva podnikať podľa , práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 22. októbra 2015 () a sp. zn.

z 22. októbra 2015 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára

2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať

podľa (ďalej len „“), práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2015 () a sp. zn.

z 22. októbra 2015 () (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

navrhovateľky v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. a sp. zn.

bola účastníčkou konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

V úvode svojich sťažností sťažovateľka poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu

uvádza, že jej Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiami

identifikovaných v sťažnostiach z 11. apríla 2014 uložil povinnosť zložiť zábezpeku v sume

340 000 €. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka odvolania elektronickými

prostriedkami 30. apríla 2014 na mail Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)

v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou daňovému

úradu 2. mája 2015, čo však daňový úrad odmietol s odôvodnením, že hoci bolo odvolanie

podané v zákonnej lehote, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), pretože sťažovateľka

ako platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mala zákonnú povinnosť podávať

odvolanie výlučne cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku.

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálny

nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť, tak ako to je v ostatných

konaniach pred orgánmi verenej moci.

2

Daňový úrad oznámeniami zo 14. mája 2014 sťažovateľke oznámil, že odvolania

považuje za nepodané, t. j. že ich odmieta. Vychádzajúc z uvedeného daňový úrad

považoval vydané rozhodnutia identifikované v sťažnostiach za právoplatné a odmietol ich

preskúmavať. Hoci sťažovateľka proti uvedeným postupom daňovému úradu doručila

mailom 28. mája 2014 (a následne 2. júna 2014 v písomnej podobe poštou) sťažnosť,

daňový úrad na sťažnosť podľa tvrdení sťažovateľky nereagoval, nijako ju nevybavil

a sťažovateľka bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich ústavných práv na všeobecný súd.

Krajský súd po podaní návrhov zo strany sťažovateľky návrhy proti postupu

daňového úradu napadnutými uzneseniami zamietol ako nedôvodné, postupujúc podľa

(ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v daných

veciach nebola preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť.

Sťažovateľka v sťažnostiach, ktorých odôvodnenie, čo sa týka rozhodných

skutočností a právnej argumentácie, je totožné, namieta, že napadnuté uznesenia sú

arbitrárne, nedávajúce odpovede na argumenty sťažovateľky, ako aj to, že krajský súd

pri formulovaní svojich dôvodov uplatnil ústavne nekonformný výklad na vec vzťahujúcich

sa ustanovení daňového poriadku. Zároveň namieta aj porušenie zásady dvojinštančnosti

konania z dôvodu, že odvolania v jej veciach neboli daňovým úradom akceptované.

Sťažovateľka ďalej namietala, že v dôsledku nečinnosti daňového úradu jej hrozí likvidácia,

keďže prebieha exekúcia na majetok sťažovateľky, preto je toho názoru, že v dôsledku

zamietnutia jej návrhov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie

podľa .

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosti

na ďalšie konanie a následne vydal nálezy, v ktorých vysloví porušenie jej označených práv

napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a vráti veci na ďalšie

konanie a prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

4

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu

na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú

pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými

uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu v petite sťažnosti uvedených práv

zaručených v ústave a v dohovore.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť

v rozsahu ich nedostatkov, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorým okrem iného tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

aplikujúc v spojení s tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

6

2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)

1. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky tkvejúca v tvrdení, že krajský súd

v napadnutom rozhodnutí ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia daňového poriadku

pri posúdení otázky účinnosti podania jej odvolaní proti v návrhoch označeným

rozhodnutiam daňového úradu.

Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1

dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Sťažnostné námietky sťažovateľky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený

nesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 5 daňového poriadku, v dôsledku čoho

krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti návrhov sťažovateľky. Sťažovateľka sa totiž

domnievala, že v prípade neakceptovania podaného odvolania zo strany sťažovateľky

daňovým úradom voči rozhodnutiam daňového úradu o určení zábezpeky na daň z pridanej

hodnoty vo výške 340 000 € na obdobie 12 mesiacov v okolnostiach prípadu je krajský súd

povinný vyhovieť jej návrhom.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení uviedol, že

«... Podľa záverov vyplývajúcich z uznesenia NS SR sp. zn. „... Súd, ktorý je

príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho organu, musí splnenie

podmienok podľa posudzovať individuálne vo svetle okolností

konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie

efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byt

dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“

Z obsahu spisu súd konštatoval, že rozhodnutím... Daňový úrad v Bratislave rozhodol

tak, že podľa ust. § 4c ods. 2 zákona o DPH určil navrhovateľovi, ako žiadateľovi

v registráciu pre daň z pridanej hodnoty zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške

340.000,- Eur na obdobie 12 mesiacov. Navrhovateľovi bola určená povinnosť zložiť

predmetnú zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia.

Dňa 30.04.2014 podal navrhovateľ zastúpený advokátom voči tomuto rozhodnutiu

odvolanie elektronickými prostriedkami na e-mail odporcu. Toto podanie doplnil v listinnej

forme poštou, ktorá bola odporcovi doručená dňa 02.05.2014.

Oznámením zo dňa 14.05.2014 odporca navrhovateľovi oznámil, že v zmysle § 13

zákona o správe dani považuje jeho podanie, doručené na Daňový úrad v Bratislave dňa

30.04.2014, označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014, za nepodané,

nakoľko v zmysle § 14 zákona o správe daní bol navrhovateľ povinný od 01.01.2014

doručovať všetky podania elektronickými prostriedkami.

Na vyššie uvedený list odporcu reagoval navrhovateľ podaním sťažnosti na

nečinnosť správcu dane zo dňa 13.06.2014.

Podľa ust. 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej

správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty

daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH

daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH,

ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami

sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo

prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byt'

podpísané zaručeným elektronickým podpisom ( a

o elektronickom podpise a o zmene u doplnení zákonov v znení neskorších predpisov)

osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti

8

elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom,

oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného

na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu

o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického

doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania

doručenia.

Podľa , na podanie urobené elektronickými

prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom

jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej

schránky daňového subjektu.

Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje

finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.

Podľa , o organizácii štátnej správy v oblasti daní, poplatkov

a colníctva, elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo

na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že

v ustanovení § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami

prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným

elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom

dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania

elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom

ustanoveným vo vyššie citovanom § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt

povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej

podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že

v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle

ust. ».

Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách mantinelov

možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to, či napadnuté

uznesenia krajského súdu sú ústavne udržateľné, t. j. či nevykazujú znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie je

taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem

(m. m. ).

Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd zamietol

návrhy sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

v napadnutých rozhodnutiach nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

V napadnutých rozhodnutiach krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda

vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah

do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že

napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektujú zákonné požiadavky

na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudkov ( ), nie sú arbitrárne

a zrozumiteľným spôsobom dávajú odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrhy

sťažovateľky zamietol.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých

rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, preto ho možno

10

považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd

do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností odmietol sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti v zmysle a rozhodol tak, ako uviedol

v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podnikať podľa

, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal jej námietkami

a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veciach nemohol svojvoľne

ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovala

zmysel a účel právneho predpisu, preto ju ani nepovažoval na rozdiel od sťažovateľky

za protiústavnú.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušením

základného práva podnikať podľa a napadnutými uzneseniami krajského

súdu nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už

nezaoberal.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie

na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení

sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd

v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom

inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Hoci splnomocnenia doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou

vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v nich nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní

pred ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnosti

podľa upustil pri svojom ďalšom postupe

od odstraňovania tohto nedostatku náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

12