Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 128/2016
PDF · 219.55 KB
No categories available
III. ÚS 128/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou ,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát LLM, vedené
pod sp. zn. Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016, vo veci namietaného porušenia
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 214/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1529/2016) a sp. zn.
1 S 215/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1530/2016) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti vedené pod sp. zn.
Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 128/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára
2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 214/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1529/2016) a sp. zn.
1 S 215/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1530/2016) (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
navrhovateľky v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 214/2014 a sp. zn.
1 S 215/2014 bola účastníčkou konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
V úvode svojich sťažností sťažovateľka poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu
uvádza, že jej Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiami
identifikovaných v sťažnostiach z 11. apríla 2014 uložil povinnosť zložiť zábezpeku v sume
340 000 €. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka odvolania elektronickými
prostriedkami 30. apríla 2014 na mail Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)
v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou daňovému
úradu 2. mája 2015, čo však daňový úrad odmietol s odôvodnením, že hoci bolo odvolanie
podané v zákonnej lehote, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), pretože sťažovateľka
ako platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mala zákonnú povinnosť podávať
odvolanie výlučne cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku.
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálny
nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť, tak ako to je v ostatných
konaniach pred orgánmi verenej moci.
2
Daňový úrad oznámeniami zo 14. mája 2014 sťažovateľke oznámil, že odvolania
považuje za nepodané, t. j. že ich odmieta. Vychádzajúc z uvedeného daňový úrad
považoval vydané rozhodnutia identifikované v sťažnostiach za právoplatné a odmietol ich
preskúmavať. Hoci sťažovateľka proti uvedeným postupom daňovému úradu doručila
mailom 28. mája 2014 (a následne 2. júna 2014 v písomnej podobe poštou) sťažnosť,
daňový úrad na sťažnosť podľa tvrdení sťažovateľky nereagoval, nijako ju nevybavil
a sťažovateľka bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich ústavných práv na všeobecný súd.
Krajský súd po podaní návrhov zo strany sťažovateľky návrhy proti postupu
daňového úradu napadnutými uzneseniami zamietol ako nedôvodné, postupujúc podľa
§ 250t ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v daných
veciach nebola preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť.
Sťažovateľka v sťažnostiach, ktorých odôvodnenie, čo sa týka rozhodných
skutočností a právnej argumentácie, je totožné, namieta, že napadnuté uznesenia sú
arbitrárne, nedávajúce odpovede na argumenty sťažovateľky, ako aj to, že krajský súd
pri formulovaní svojich dôvodov uplatnil ústavne nekonformný výklad na vec vzťahujúcich
sa ustanovení daňového poriadku. Zároveň namieta aj porušenie zásady dvojinštančnosti
konania z dôvodu, že odvolania v jej veciach neboli daňovým úradom akceptované.
Sťažovateľka ďalej namietala, že v dôsledku nečinnosti daňového úradu jej hrozí likvidácia,
keďže prebieha exekúcia na majetok sťažovateľky, preto je toho názoru, že v dôsledku
zamietnutia jej návrhov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosti
na ďalšie konanie a následne vydal nálezy, v ktorých vysloví porušenie jej označených práv
napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a vráti veci na ďalšie
konanie a prizná náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
4
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými
uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu v petite sťažnosti uvedených práv
zaručených v ústave a v dohovore.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť
v rozsahu ich nedostatkov, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorým okrem iného tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
6
2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)
1. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky tkvejúca v tvrdení, že krajský súd
v napadnutom rozhodnutí ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia daňového poriadku
pri posúdení otázky účinnosti podania jej odvolaní proti v návrhoch označeným
rozhodnutiam daňového úradu.
Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1
dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Sťažnostné námietky sťažovateľky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený
nesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 5 daňového poriadku, v dôsledku čoho
krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti návrhov sťažovateľky. Sťažovateľka sa totiž
domnievala, že v prípade neakceptovania podaného odvolania zo strany sťažovateľky
daňovým úradom voči rozhodnutiam daňového úradu o určení zábezpeky na daň z pridanej
hodnoty vo výške 340 000 € na obdobie 12 mesiacov v okolnostiach prípadu je krajský súd
povinný vyhovieť jej návrhom.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení uviedol, že
«... Podľa záverov vyplývajúcich z uznesenia NS SR sp. zn. 5 Sžnč 1/2011 „... Súd, ktorý je
príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho organu, musí splnenie
podmienok podľa § 250t ods. 1 O. s. p. posudzovať individuálne vo svetle okolností
konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie
efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byt
dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“
Z obsahu spisu súd konštatoval, že rozhodnutím... Daňový úrad v Bratislave rozhodol
tak, že podľa ust. § 4c ods. 2 zákona o DPH určil navrhovateľovi, ako žiadateľovi
v registráciu pre daň z pridanej hodnoty zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške
340.000,- Eur na obdobie 12 mesiacov. Navrhovateľovi bola určená povinnosť zložiť
predmetnú zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia.
Dňa 30.04.2014 podal navrhovateľ zastúpený advokátom voči tomuto rozhodnutiu
odvolanie elektronickými prostriedkami na e-mail odporcu. Toto podanie doplnil v listinnej
forme poštou, ktorá bola odporcovi doručená dňa 02.05.2014.
Oznámením zo dňa 14.05.2014 odporca navrhovateľovi oznámil, že v zmysle § 13
zákona o správe dani považuje jeho podanie, doručené na Daňový úrad v Bratislave dňa
30.04.2014, označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014, za nepodané,
nakoľko v zmysle § 14 zákona o správe daní bol navrhovateľ povinný od 01.01.2014
doručovať všetky podania elektronickými prostriedkami.
Na vyššie uvedený list odporcu reagoval navrhovateľ podaním sťažnosti na
nečinnosť správcu dane zo dňa 13.06.2014.
Podľa ust. 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej
správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty
daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH
daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní
advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní
zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH,
ktorého zastupuje pri správe daní.
Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami
sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo
prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byt'
podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z.
o elektronickom podpise a o zmene u doplnení zákonov v znení neskorších predpisov)
osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti
8
elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom,
oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného
na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu
o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického
doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania
doručenia.
Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z., na podanie urobené elektronickými
prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom
jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej
schránky daňového subjektu.
Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje
finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.
Podľa zákona č. 333/2011 Z. z., o organizácii štátnej správy v oblasti daní, poplatkov
a colníctva, elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo
na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z.
v ustanovení § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami
prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným
elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom
dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania
elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom
ustanoveným vo vyššie citovanom § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt
povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej
podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada.
Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že
v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle
ust. § 250t ods. 1 O. s. p.».
Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách mantinelov
možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to, či napadnuté
uznesenia krajského súdu sú ústavne udržateľné, t. j. či nevykazujú znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie je
taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd zamietol
návrhy sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu
v napadnutých rozhodnutiach nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
V napadnutých rozhodnutiach krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda
vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah
do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že
napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektujú zákonné požiadavky
na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudkov (§ 157 ods. 2 OSP), nie sú arbitrárne
a zrozumiteľným spôsobom dávajú odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrhy
sťažovateľky zamietol.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými uzneseniami
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania.
Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých
rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, preto ho možno
10
považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd
do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností odmietol sťažnosti sťažovateľky
v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a rozhodol tak, ako uviedol
v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podnikať podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal jej námietkami
a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veciach nemohol svojvoľne
ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovala
zmysel a účel právneho predpisu, preto ju ani nepovažoval na rozdiel od sťažovateľky
za protiústavnú.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušením
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a napadnutými uzneseniami krajského
súdu nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už
nezaoberal.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie
na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení
sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Hoci splnomocnenia doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou
vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v nich nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní
pred ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe
od odstraňovania tohto nedostatku náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
12