Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 19/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KECKA, s. r. o., Okružná 3239,

Modra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin LLM, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KECKA, s. r. o, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DANEA 1, s. r. o., toho času KECKA,

s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. decembra

2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

navrhovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. bola

účastníčkou konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu, uvádza,

že jej Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím z 11. apríla 2014

doručeným 23. apríla 2014 uložil povinnosť zložiť zábezpeku vo výške 340 000 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie elektronickými prostriedkami 30. apríla 2014 na

e-mail daňového úradu, v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme

poštou doručenou daňovému úradu 2. mája 2015, čo však daňový úrad odmietol

s odôvodnením, že hoci bolo odvolanie podané v zákonnej lehote, nebolo podané do

elektronickej podateľne podľa o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože

sťažovateľka ako platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mala zákonnú

povinnosť podávať odvolanie výlučne cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5

daňového poriadku.

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálny

nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť tak, ako to je v ostatných

konaniach pred orgánmi verenej moci.

Predmetné oznámenie č. 9103309/5/1901167/2014/Pešk zo 14. mája 2014 bolo

sťažovateľke doručené 19. mája 2014. Daňový úrad s ohľadom na uvedené považoval

vydané rozhodnutie č. 9103309/5/1471101/2014 z 11. apríla 2014 za právoplatné

a odmietol ho preskúmavať. Hoci sťažovateľka proti uvedenému postupu daňovému úradu

doručila e-mailom 13. júna 2014 (a následne 17. júna 2014 v písomnej podobe poštou)

sťažnosť, daňový úrad na sťažnosť podľa tvrdení sťažovateľky nereagoval, nijako ju

nevybavil a sťažovateľka bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich ústavných práv na

všeobecný súd.

Krajský súd po podaní žaloby zo strany sťažovateľky žalobu proti postupu daňového

úradu zamietol ako nedôvodnú, postupujúc podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho

2

poriadku (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v danej veci neboli splnené podmienky

definičných znakov nezákonného zásahu. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd navyše

nevyhovel jej požiadavke na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru Európskej únie z dôvodu, že v danom prípade nejde o prípad obligatórneho konania

o predbežnej otázke, t. j. nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a nejde ani

o posúdenie platnosti práva Európskej únie.

3. Sťažovateľka ďalej dodáva, že krajský súd porušil jej právo na prístup k súdu,

keďže jej žalobu zamietol z dôvodu, že sa nemala domáhať ochrany svojich práv

prostredníctvom žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

V kontexte zmieneného sťažovateľka zastáva názor, že «... v uvedenej veci, keď

daňový úrad odmietol akceptovať podané odvolanie, musí existovať možnosť obrátiť sa na

súd v rámci inštitútu správneho súdnictva, a musí ísť jedine o piatu hlavu piatej časti ,

t. j. o žalobu o nezákonný zásah. ...

Existencia rozhodnutia správneho orgánu je conditio sine qua non možnosti

postupovať podľa druhej hlavy piatej časti . Sťažovateľ však žalobou nenapáda žiadne

rozhodnutie, ale napáda neakceptáciu odvolania voči rozhodnutiu daňového úradu

zo strany daňového úradu. Sťažovateľ požaduje, aby daňový úrad podané odvolanie vzal na

vedomie a buď ho považoval za riadne doručené alebo v zmysle § 13 ods. 8 DP vyzval

sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania. Voči rozhodnutiu daňového úradu by

takáto žaloba bola neprípustná pre rozpor s .

Ak teda nie je možné domáhať sa súdnej ochrany podľa druhej hlavy (rozpor s § 247

ods. 2 ), a nie je to možné ani podľa tretej hlavy (rozpor s ) a nedá

sa hovoriť ani o nečinnosti daňového úradu v zmysle (nakoľko ten sťažovateľovi

jasne oznámil, že podané odvolanie nepovažuje za doručené a nebude sa ním nikdy

zaoberať), zostala sťažovateľovi otvorená jediná možnosť ako sa domáhať súdnej ochrany,

a to práve podanie žaloby podľa piatej časti piatej hlavy . Nakoľko porušiteľ v

rozsudku žalobu podanú na základe zamietol, nemal by sťažovateľ už iné

možnosti domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.

Máme teda za to, že porušiteľ nezákonným spôsobom zamietol žalobu a tým porušil

právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle SR.

Pre úplnosť dodávame, že ak sťažovateľ (sťažovateľka pravdepodobne mylne uviedla

„sťažovateľ“ namiesto „porušiteľ“, pozn.) zamietol žalobu nie z dôvodu, že bola použitá zlá

hlava piatej časti , ale že zásah daňového úradu považoval za zákonný, nemožno to

z odôvodnenia rozsudku riadne vyčítať, t. j. takýto záver nie je dostatočne odôvodnený. A to

aj vzhľadom na množstvo dôvodov, ktoré boli uvedené v žalobe, v ktorých sťažovateľ

podával argumenty, ktorými preukazoval nezákonnosť zásahu daňového úradu.».

4. V závere sťažnosti sťažovateľka poznamenáva, že „... z oznámenia daňového

úradu vyplýva, že nerešpektuje odvolanie sťažovateľa a považuje prvostupňové rozhodnutie

za konečné a právoplatné. Takým stanoviskom je vážne obmedzené ústavné právo

sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného

rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá. ...

V predmetnom konaní daňový úrad zdôvodnil svoje stanovisko len tým, že

odmietnutie má byť dôsledkom porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa

neho nie je možná sanácia podania podľa § 13 ods. 6 DP, ani výzva na odstránenie

nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.

Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva

štátu na efektívnu správu financií, t. j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri

vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa

sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu

silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.

Porušovateľ nielenže svojimi rozsudkami chráni porušovanie ústavné právo

sťažovateľa na dvojinštančnosť konania, ale ešte aj nesprávne vykladá zákonné dôvody

zamietnutia žalôb. Také obmedzenie je podľa sťažovateľa nevyhnutne porušením ústavných

práv.

Považujeme za podstatné zdôrazniť, že daňový úrad mal odvolanie k dispozícii

v zákonnej lehote (potvrdzuje to oznámením o odmietnutí) a toto odvolanie obsahuje

podrobné dôvody a právnu argumentáciu, pre ktoré možno považovať napadnuté

rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ mal o tomto vedomosť, a kvôli čisto formálnemu

výkladu piatej hlavy piatej časti zamietol žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal

tým, či nie sú postupom daňového úradu porušené ústavné práva sťažovateľa

4

na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj zásada dvojinštančnosti

konania. S týmto vedomím napriek tomu chráni značné porušovanie práva zo strany

daňového úradu. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu nezlučiteľný

s princípom spravodlivého procesu.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na

ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislava rozsudkom sp. zn. zo dňa 04.12.2014

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. zo dňa

04.12.2014 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,43 eur, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Krajský súd v podaní doručenom ústavnému súdu 31. marca 2015 na základe

žiadosti ústavného súdu vo vyjadrení k podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedol

tieto skutočnosti: sťažovateľka „... sa návrhom, doručeným Krajskému súdu v Bratislave

dňa 13.06.2014, domáhala, aby súd po vykonanom dokazovaní zakázal odporcovi odmietať

alebo inak považovať za nepodané podania, vykonané v daňovom konaní elektronicky e-

mailom a doplnené v listinnej forme poštou podľa ustanovenia § 13 ods. 6 DP, a aby súd

prikázal odporcovi prijať podanie navrhovateľa v daňovom konaní zo dňa 30.04.2014,

označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014 ako účinné. Alternatívne

navrhla, aby súd zakázal odporcovi odmietať alebo inak považovať za nepodané podania

navrhovateľa vykonané v daňovom konaní elektronicky e-mailom a doplnené v listinnej

forme poštou podľa ustanovenia § 13 ods. 6 DP bez toho, aby odporca vyzval najskôr

navrhovateľa podľa ustanovenia § 13 ods. 8 DP na vykonanie podania aj prostredníctvom

elektronickej podateľne finančnej správy, ak navrhovateľ túto povinnosť v zákonnej lehote

nesplní. Ďalej sa domáhala, aby súd prikázal odporcovi vyzvať navrhovateľa podľa

ustanovenia § 13 ods. 8 DP na odstránenie nedostatkov podania navrhovateľa v daňovom

konaní zo dňa 30.04.2014, označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014.

Vykonaním tohto podania cez elektronickú podateľňu finančnej správy a pri splnení tejto

povinnosti v lehote podľa ustanovenia § 13 ods. 8 DP prijať podanie ako účinné. Súčasne

sa domáhala náhrady trov konania. ...

Krajský súd v Bratislave postupoval v predmetnej právnej veci sp. zn.

podľa ustanovenia a návrh zamietol s tým, že navrhovateľovi nebola

náhrada trov konania priznaná podľa ustanovenia ...

Krajský súd v Bratislave mal z obsahu administratívneho spisu jednoznačne

preukázané, že postup navrhovateľa pri podávaní odvolania nebol správny, keď tento

namiesto prihlásenia sa do svojho jedinečného pracovného prostredia daňového subjektu

prostredníctvom hesla po výbere typu autentifikácie blúdil po stránke finančnej správy bez

autentifikácie. Prihlásenie sa do prostredia daňového subjektu je ponuka na stránke

finančnej správy, do ktorej sa navrhovateľ preukázateľne neprihlásil, a tak bez zadania

identifikátora a hesla nemohol podať odvolanie v elektronickej forme relevantným

(účinným) spôsobom. Na tomto skutkovom základe mu odporca predmetným oznámením

zo dňa 19.05.2014 oznámil, že takto podané odvolanie považuje odporca za nepodané, t. j.

že ho odmieta, nakoľko toto podanie nebolo podané do elektronickej podateľne podľa

ustanovenia § 13 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého podanie urobené

elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa

ustanovenia § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu

verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho

podáva. ...

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas v zmysle

ustanovenia § 13 ods. 5 DP, v dôsledku čoho mu odporca listom oznámil, že toto jeho

podanie považuje za nepodané, resp. že ho odmieta. Vyššie uvedený postup sa nemôže

posúdiť ako nezákonný zásah v intenciách ustanovenia , nakoľko odporca

vo veci postupoval v zmysle platnej legislatívy, a preto Krajský súd v Bratislave dospel

k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky definičných zákonov nezákonného

zásahu, na základe skutočnosti ktorej, postupujúc podľa ustanovenia

návrh ako nedôvodný zamietol.

6

V preskúmavanej veci ide skôr o situáciu, keď navrhovateľ, resp. jeho splnomocnený

zástupca opomenuli podať odvolanie v písomnej forme riadne a včas, pričom v zákonnej

lehote v snahe stihnúť odvolaciu lehotu sa snažili podať odvolanie formou elektronických

prostriedkov, ktoré však neurobili v účinnej forme.“. Krajský súd zároveň ústavnému súdu

na jeho žiadosť zapožičal na nahliadnutie podkladový spis sp. zn. .

7. Daňový úrad podaním doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2015 zaujal na žiadosť

ústavného súdu stanovisko k predmetnej ústavnej sťažnosti a predložil kompletný spisový

materiál konania, v rámci ktorého došlo k vydaniu rozhodnutia č. 9103309/5/1471101/2014

z 11. apríla 2014.

K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa postupu daňového úradu zaujal

daňový úrad toto stanovisko: «... dňa 30.4.2014 spoločnosť podala odvolanie voči

rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014 č. 9103309/5/1471101/2014 o vydaní rozhodnutia

o zábezpeke. Toto podanie bolo podané na pošte v listinnej forme, zároveň aj e-mailom na

adresu Daňového úradu Bratislava: duba-ba.kontakt (neslúži na podávanie podaní

daňového subjektu v zmysle ust. § 13 ods. 5 DP v nadväznosti na ust. § 33 ods. 2 DP), a nie

v zmysle DP do elektronickej podateľne.

Na základe písomného odvolania spoločnosti zaslal Daňový úrad Bratislava

oznámenie zo dňa 14.05.2014 č. 9103309/5/1901167/2014 expedované 16.05.2014,

prevzaté 19.05.2014 prostredníctvom splnomocnenej osoby (doručenka do vlastných rúk),

ktorým bolo spoločnosti oznámené, že jej odvolanie zo dňa 30.04.2014 voči rozhodnutiu zo

dňa 11.04.2014 č. 9103309/5/1471101/2014 o vydaní rozhodnutia o uložení zábezpeky sa

považuje za nepodané, nakoľko v zmysle § 14 DP je povinný od 01.01.2014 doručovať

všetky podania výlučne elektronicky do elektronickej podateľne. ...

... od 1.1.2014 sú daňové subjekty, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 14 ods. 1 DP

povinné komunikovať elektronicky. Táto nová povinnosť sa vzťahuje na všetky podania,

ktoré budú tieto subjekty doručovať finančnej správe elektronickými prostriedkami podľa

ustanovenia § 13 ods. 5 DP, žalobca je povinný v zmysle uvedeného všetky daňové podania

podávať správcovi dane len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej

podateľne alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej

správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom (ďalej len „ZEP“) osoby,

ktorá ho podáva. ...

V zmysle § 13 ods. 7 DP sa podanie považuje za doručené dňom jeho prijatia do

elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky

daňového subjektu. Podania typu žiadosť, odvolanie, námietka a pod., ktoré subjekt po

1.1.2014 podá inak ako elektronicky, teda iným spôsobom, bude sa na podanie hľadieť

akoby nebolo podané. DP nestanovuje správcovi dane povinnosť o uvedenej skutočnosti

daňový subjekt informovať.

Odvolanie možno podať písomne alebo ústne do zápisnice. Pokiaľ má daňový subjekt

povinnosť doručovať podania elektronicky, potom je daňový subjekt povinný odvolanie

doručovať elektronickými prostriedkami. Nie je možné, aby daňový subjekt písomné

odvolanie odovzdal na doručenie poskytovateľovi poštových služieb, resp. do podateľne

u správcu dane. DP nevylučuje, aby daňový subjekt odvolanie podal ústne do zápisnice

u správcu dane, ktorého rozhodnutie je odvolaním napadnuté.

Keďže pri spoločnosti nastal prípad, že napriek jej povinnosti doručovať podania

(odvolania) elektronicky v zmysle § 14 DP ich doručila v listinnej forme, nakoľko si

nesprávne vysvetlila pojem uvedený v poučení rozhodnutia. Z tohto dôvodu Daňový úrad

Bratislava odvolanie spoločnosti nepovažoval za podanie, ktoré zakladá právne účinky. Aj

keď sa v rozhodnutí v poučení uvádza „Odvolanie možno podať písomne...“ v tomto

prípade je treba poukázať na skutočnosť, že ide o podanie, ktoré je potrebné podať

elektronickými prostriedkami.

Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť bola povinná odvolanie voči rozhodnutiu

Daňového úradu Bratislava zo dňa 11.04.2014 podať vyššie uvedeným spôsobom. Z tohto

dôvodu sa odvolanie, ktoré spoločnosť podala v listinnej forme, považuje za nepodané.

O tom akou formou je potrebné podávať podania finančnej správe, majú mať

vedomosť tie subjekty, ktorých sa ustanovenie § 14 ods. 1 DP týka. ...

Dňa 03.06.2014 podala spoločnosť prostredníctvom elektronickej podateľne vo veci

rozhodnutia o zábezpeke na DPH úpravu sťažnosti na spôsob vybavenia podania, kde

priložila notársky overené odpisy obrazoviek ako osvedčenie právne významnej skutočnosti,

ktorá môže byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorou by mohli byť spôsobené

právne následky.

8

Pri analýze postupu spoločnosti pri prihlasovaní sa do elektronickej podateľne

(priložený opis obrazoviek k notárskej zápisnici) môže Daňový úrad Bratislava konštatovať,

že spoločnosť nepostupovala správne a namiesto prihlásenia sa do svojho jedinečného

pracovného prostredia daňového subjektu prostredníctvom hesla po výbere typu

autentifikácie blúdil po stránke finančnej správy bez autentifikácie. Prihlásenie sa do

prostredia daňového subjektu je absolútne prvá, neprehliadnuteľná, červeným označená

ponuka na stránke finančnej správy. Spoločnosť sa preukázateľne neprihlásila do svojho

jedinečného prostredia a bez zadania identifikátora a hesla sa pokúšala nájsť cestu do

elektronickej podateľne.

Spoločnosť v súčasnosti účinne (elektronicky do elektronickej podateľne) podáva

akékoľvek podania, ktoré smerujú voči Daňovému úradu Bratislava, bez výhrad.

Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosť v čase podania predmetného odvolania

podcenila právny a technický rámec, ktorý pojednával o elektronickom doručovaní podaní

v zmysle príslušných ust. daňového poriadku.»

8. Sťažovateľka podaním doručeným 27. mája 2015 ústavnému súdu oznámila

právne nástupníctvo obchodnej spoločnosti KECKA, s. r. o. (predtým DANEA 1, s. r. o.),

ako i doplnenie podanej ústavnej sťažnosti. Uviedla, že «... má za to, že... svojím rozsudkom

sp. zn. z 04.12.2014, ktorým zamietol návrh sťažovateľa, porušil právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu. Návrh sťažovateľ podal na Krajskom súde

v Bratislave pre ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy - Daňového

úradu Bratislava (ďalej aj ako „DUBA“). Sťažovateľ v úplne rovnakej veci využil i iné

prostriedky právnej ochrany podľa druhej hlavy piatej časti a podal žalobu proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Súd však konanie o žalobe proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov svojím rozhodnutím zo dňa 25.03.2015 sp. zn.

zastavil z dôvodu, že sťažovateľ v daňovom konaní proti rozhodnutiu DUBA

opravný prostriedok podal a DUBA sa ním bez jasného zákonného dôvodu odmietol

zaoberať. S touto argumentáciou súdu sa v celom rozsahu stotožňujeme. Máme však za to,

že hoci je vec skutkovo jednoznačná, súdy v nej majú zásadne rozličné pohľady, čím

dochádza k narúšaniu právnej istoty a je o dôvod viac, prečo je nevyhnutné vec vrátiť na

opätovné preskúmanie!

Vzhľadom na uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol,

ako je uvedené v petite sťažnosti zo dňa 10.02.2015.». Sťažovateľka zároveň ústavnému

súdu predložila kópiu rozhodnutia krajského súdu

. k. -53 z 25. marca 2015.

9. Následne podaním doručeným ústavnému súdu 20. júla 2015 sťažovateľka

v reakcii na vyjadrenie krajského súdu, ako i stanovisko daňového úradu, ktoré jej boli

zaslané zo strany ústavného súdu na vedomie, zdôraznila, že tak krajský súd, ako aj daňový

úrad „... len opakujú argumenty, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti nadväzoval. Nevyjadrili sa

ani k jednému z týchto bodov, takže ich vyjadrenia sú vo veci úplne bez významu.

Napríklad obaja nezmyselne opakujú argument o blúdení na stránke, hoci bolo

zdôraznené, že išlo o postup presne podľa pravidiel na ktorých sami stavajú.

Argumenty sťažovateľa boli porušovateľovi viackrát opakované, zhrnuté

a zdôraznené. Pokračujúci účelový prístup a nesúvisiace odpovede si nevieme vysvetliť

inak, než len definitívne odmietnutie dodržania ústavných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje najmä dôvod č. 2 sťažnosti. Podľa nás je dostatočne

zjavné, že neprimeranými formálnymi prekážkami pri uplatňovaní práv vyplývajúcich

z podnikania (akými je aj odmietnutie odvolania v dôležitej daňovej veci) je obmedzená

sloboda podnikania. Keďže sloboda podnikania je upravená predpismi, ktorými je SR

priamo viazaná, rozhodnutie bez ich preskúmania je bez ďalšieho arbitrárne.

Nemožno obísť ani fakt, že odmietnutie položenia prejudiciálnej otázky porušovateľ

ani nijak nezdôvodnil.

Vzhľadom na uvedené navrhujeme vyjadrenia porušovateľa a žalovaného prijať ako

irelevantné a rozhodnúť podľa petitu sťažnosti.“.

II.

10. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, a k namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

10

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

12. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri

uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12

16. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu v petite sťažnosti uvedených práv

zaručených v ústave a v dohovore.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky tkvejúca v skutočnosti, že krajský súd

v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyložil ustanovenie (keď konštatoval, že

sťažovateľka mala vo veci postupovať podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti

), ako aj rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov

krajského súdu v predmetnej otázke (bod 8). Sťažovateľka zároveň v súvislosti

s napadnutým rozhodnutím zdôrazňovala odmietnutie predloženia prejudiciálnej otázky

zo strany krajského súdu.

17. Ústavný súd si pre účely prípravy predbežného prerokovania sťažnosti v záujme

objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných v podanej sťažnosti a v súlade

s ustanovením vyžiadal od krajského súdu, ako aj

daňového úradu príslušné podkladové spisy, z ktorých mal následne po nahliadnutí do nich

všetky skutočnosti uvádzané tak vo vyjadrení krajského súdu (a jeho napadnutom

rozhodnutí), ako aj v stanovisku daňového úradu za preukázané.

18. Ústavný súd v kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľky týkajúcej sa

odmietnutia predloženia prejudiciálnej otázky zo strany krajského súdu s poukazom na

dikciu ustanovenia (berúc do úvahy viazanosť

ústavného súdu návrhom sťažovateľky na začatie konania, ktorá bola v tomto prípade

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) konštatuje, že otázka návrhu sťažovateľky

na prerušenie konania podľa bola predmetom rozhodovania

krajského súdu uznesením č. k. -63 z 22. októbra 2014, ktoré však

sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti (tak, ako i v samotnej ústavnej sťažnosti)

nenapadla. Krajský súd uznesením č. k. -63 z 22. októbra 2014 návrh

sťažovateľky (v konaní o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

vedenom pod sp. zn. ) na prerušenie konania podľa

z 1. októbra 2014 zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky pre navrhované

prerušenie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za

porušovateľov svojich práv (m. m. , , ,

).

19. Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1

dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

20. Sťažnostné námietky sťažovateľky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený

nesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia zo strany krajského súdu.

Sťažovateľka sa totiž domnievala, že v prípade neakceptovania podaného odvolania

zo strany sťažovateľky daňovým úradom voči rozhodnutiu daňového úradu o určení

zábezpeky na daň z pridanej hodnoty vo výške 340 000 eur na obdobie 12 mesiacov (bod 2)

musí predsa existovať možnosť obrátiť sa na všeobecný súd v rámci inštitútu správneho

súdnictva.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že

«... účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na

14

svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento trvá. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením

povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to

možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného

stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje

subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba

v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba.

v ust. pojem „zásah“ nedefinuje, jeho definíciu

neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia však vyplýva, že ide o súdnu ochranu

pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie je možné považovať

za rozhodnutia alebo individuálne akty. Judikatúra považuje taký zásah za nezákonný, resp.

v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúcich v postupoch orgánov verejnej správy

alebo v činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do

subjektívnych verejných práv, napríklad porušenia práva na život, práva na osobnú

slobodu, práva na ochranu vlastníctva a podobne. Takýto zásah orgánu verejnej správy,

súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého

práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred

zásahom.

Súd v preskúmavanej veci prioritne posúdil, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov,

ktorými je nezákonný zásah vymedzený vo vyššie citovanom ustanovení , teda či

ide o návrh, v ktorom právnická osoba (navrhovateľ) mohol byť ukrátený na svojich

právach, resp. právom chránených záujmoch, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej

správy, či tento zásah nie je rozhodnutím, Či tento zásah bol zameraný priamo proti

právnickej osobe, či dôsledky trvajú, resp. či hrozí ich opakovanie a či navrhovateľ

vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a či návrh bol podaný v

zákonnej lehote.

Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie a síce, že návrh nie je

úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol

nezákonný.

Krajský súd v Bratislave posúdil návrh navrhovateľa v intenciách vyššie uvedených

definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ust. a dospel

k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave navrhovateľ nepreukázal, že by boli

splnené podmienky stanovené na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy. ...

Zdaniteľná osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň z pridanej hodnoty

podľa alebo 2 o DPH (ďalej len „“), je

povinná zložiť zábezpeku na daň z pridanej hodnoty zložením peňažných prostriedkov na

účet daňového úradu, alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad na obdobie

12 mesiacov v prospech daňového úradu vo výške požadovanej zábezpeky, ak je naplnená

jedna z podmienok uvedených v § 4c ods. 1 písm. a) - d) zákona o dani z pridanej hodnoty.

V súlade s § 4 ods. 2 citovaného zákona, daňový úrad určuje žiadateľovi o registráciu pre

daň z pridanej hodnoty zábezpeku na daň, ktorá môže byť najmenej 1 000 eur najviac

500 000 eur. Pri určení výšky zábezpeky na daň prihliada daňový úrad na riziko vzniku

nedoplatku na dani z pridanej hodnoty zdaniteľnej osoby.

V preskúmavanej veci v súlade s v znení

neskorších predpisov, Daňový úrad Bratislava na základe zistenia, že konateľ/spoločník

odporcu (žiadateľa o registráciu pre daň z pridanej hodnoty) je/bol konateľom právnických

osôb Cesare, s.r.o. a Nubat, s.r.o., ktoré majú, resp. mali nedoplatok na DPH 1 000 eur

a viac, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty nebol

zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom konateľ, resp. spoločník bol konateľom vyššie

uvedených právnických osôb, určuje povinnosť zložiť zábezpeku na daň z pridanej hodnoty.

V súlade s ust. § 4c ods. 1 písm. c) bod 2 citovaného zákona, daňový úrad určil

navrhovateľovi, ako žiadateľovi o registráciu pre DPH zábezpeku na daň, nakoľko

právnickej osobe Send - ADP Šancová, s.r.o., bola zrušená registrácia pre daň podľa § 81

ods. 4 písm. b) 2 bodu zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

a skutočností, ktoré sú dôvodom na zrušenie registrácie pre daň, nastali v období, v ktorom

táto fyzická osoba bola konateľom tejto právnickej osoby. Pri určení výšky zábezpeky na

daň, daňový úrad prihliadol na riziko vzniku nedoplatku na DPH zdaniteľnej osoby.

16

Na základe týchto skutočností Daňový úrad Bratislava rozhodol, že žiadateľovi

(navrhovateľovi) rozhodnutím zo dňa 11.4.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť uhradiť

340 000 eur ako zábezpeku na DPH. Dňa 30.4.2014 navrhovateľ voči tomuto

rozhodnutiu podal odvolanie. Toto odvolanie bolo podané na pošte v papierovej forme

a súčasne aj e-mailom na adresu odporcu: duba-ba.kontakt. Oznámením zo dňa 14.5.2014

č. 9103309/5/1901167/2014 bolo navrhovateľovi oznámené, že jeho odvolanie zo dňa

30.4.2014 proti rozhodnutiu zo dňa 11.4.2014 o vydaní rozhodnutia o uložení zábezpeky, sa

považuje za nepodané, nakoľko v zmysle § 14 DP je tento povinný od 1.1.2014 doručovať

všetky podania výlučne elektronicky do elektronickej podateľne.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že postup navrhovateľa pri podávaní

odvolania nebol správny, keď tento namiesto prihlásenia sa do svojho jedinečného

pracovného prostredia daňového subjektu prostredníctvom hesla po výbere typu

autentifikácie blúdil po stránke finančnej správy bez autentifikácie. Prihlásenie sa do

prostredia daňového subjektu je ponuka na stránke finančnej správy, do ktorej sa

navrhovateľ preukázateľne neprihlásil a tak bez zadania identifikátora a hesla nemohol

podať odvolanie v elektronickej forme relevantným (účinným) spôsobom. Na tomto

skutkovom základe mu odporca predmetným oznámením zo dňa 19.5.2014 oznámil, že takto

podané odvolanie považuje žalovaný za nepodané, t. j. že ho odmieta, nakoľko toto podanie

nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 DP, podľa ktorého podanie

urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne

podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu

verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho

podáva.

Z vyššie citovaných ustanovení podľa názoru súdu nesporne vyplýva, akou formou,

resp. spôsobom umožňuje daňový poriadok podávanie odvolaní vo forme elektronických

prostriedkov.

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas v zmysle

ust. § 13 ods. 5 DP, v dôsledku čoho mu odporca listom oznámil, že toto jeho podanie

považuje za nepodané, resp. že ho odmieta.

Vyššie uvedený postup súd nemohol posúdiť ako nezákonný zásah v intenciách ust. § 250v

.

Súd dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky definičných zákonov

nezákonného zásahu, preto postupujúc podľa návrh ako nedôvodný

zamietol. Keďže navrhovateľ v konaní nebol úspešný, súd mu nepriznal náhradu trov

konania ( ).

V preskúmavanej veci ide skôr o situáciu, keď navrhovateľ, resp. jeho splnomocnený

zástupca opomenuli podať odvolanie v písomnej forme riadne a včas v zákonnej lehote,

v snahe stihnúť odvolaciu lehotu, sa snažili podať odvolanie formou elektronických

prostriedkov, ktoré však neurobili v účinnej forme.».

21. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách

mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to,

či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky

svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie

je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem (m. m.

).

22. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa

názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd

zamietol návrh sťažovateľky v konaní o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

23. V napadnutom rozhodnutí krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah

do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej

18

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrh sťažovateľky

zamietol.

24. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2015, v rámci ktorého ústavný súd skutkovo temer

identickú ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti skutkovo obdobnému napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 5. júla 2015 (vo veci návrhu

navrhovateľky sťažovateľky na poskytnutie ochrany pred nezákonným zásahom odporcu 

daňového úradu) rovnako odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. V nadväznosti na sťažovateľkou namietanú a zdôrazňovanú rozdielnu prax

jednotlivých senátov krajského súdu v posudzovanej otázke (bod 8) ústavný súd konštatuje,

že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné názory všeobecných súdov ústavne

konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov

zasiahol (mutatis mutandis , , ).

26. Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutom

rozhodnutí nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, pretože ho možno

považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd

do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, odmietol sťažnosť sťažovateľky

v zmysle ustanovenia a rozhodol tak, ako uviedol

v enunciáte tohto uznesenia. Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

27. Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa

musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd

v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom

inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Hoci splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou

vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred

ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnosti podľa

upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania

tohto nedostatku náležitostí.

Pozornosti ústavného súdu rovnako neušlo, že v doručenom splnomocnení bol

pravdepodobne mylne uvedený dátum udelenia plnej moci zo strany sťažovateľky jej

splnomocnenému zástupcovi dňa „02.08.2015“, čo by „časovo“ predchádzalo nielen

dátumu, kedy bola ústavná sťažnosť spísaná (t. j. 10. februára 2015), ale i samotnému

dátumu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 12. februára 2015). Rovnako sa udelené

splnomocnenie týkalo len „... zastupovania splnomocniteľa pred Ústavným súdom SR...

vo veci porušovania práva na súdnu a inú právnu ochranu...“, t. j. týkalo sa „len“ čl. 46

, a nie aj dohovoru, ktorý bol v petite sťažnosti (bod 5) napadnutý.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016

20